Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, začína ma to konečne baviť s tým, že ďakujem kolegom za citácie, mám ďalšie dve citácie, ale už ich nepotrebujem, ale prosím.
Ja len k tomu SME dve-tri vety, vôbec nechcem o tom hovoriť, to nie je vôbec také dôležité, ale nebuďme naivní. Ja vôbec nemienim to, čo som povedal v celom tom článku, aj keď je trošku to vytrhnuté z kontextu, ale každý je naivný romantik a romantický naivka, ak si myslí, že akákoľvek vysoká ústavná funkcia je v akomkoľvek demokratickom štáte obsadzovaná inak ako po minimálne istých koaličných debatách. Takí naivní asi nie sme, že je to inak, to je jedno, o akú funkciu ide, ide o mieru debát a mieru politizácie. Ale to len na úvod.
Čo sa týka zase veci, prosím vás pekne, nechcem o tom, ja vystúpim, pán kolega, pri novele zákona o vysokých školách k vzdelávaniu a všetkému, čo sa toho týka, nechcem o tom hovoriť dnes, súvisí to priamo s vecou, aj keď veľmi, o vysokých školách, o právnickom vzdelávaní, nielen právnické vzdelávanie, my sme v bahne už teraz vôbec vysokoškolskom, nielen v právnickom vzdelávaní, ale to dnes necháme tak.
Čo sa týka tejto veci, pani ministerka, ja dokonca verím, lebo poznáme sa dlhé roky, však to nie je tajnosť, ja verím, že dokonca to, čo hovoríte, a to, čo robíte, a opatrenia, ktoré navrhujte, myslíte absolútne úprimne. Ja vám verím. Ale ide o to, že nie vždy možno ste už sama pánom tých opatrení alebo tej cesty, ktorá má viesť k zefektívneniu justície v tom najširšom ponímaní, pretože sama ste povedali tu, že žijeme v istej etape. Slovenská republika má 17 rokov, justičná sféra v tom najširšom zmysle je jedna nesmierne silná oblasť reprezentujúca súdnu moc vedľa zákonodarnej a výkonnej. Sme strašne mladý štát, ten systém je určitým spôsobom zažitý, zabehaný, ja som sám neraz povedal veľmi otvorene, že nevravím, že je ideálny, vôbec nie. Ale ide o to, že my nemôžeme po 17 rokoch samostatnosti Slovenskej republiky určiť chybne diagnózu a nasadiť chybné lieky. Je to otázka podľa mňa nie odbornosti, tu napriek tomu, že je právnické vzdelávanie, a nielen právnické, je v kríze iste z rôznych dôvodov, tak ja myslím, že nechýba odbornosť, chýba - a to súhlasím - niekedy dostatočná odvaha a morálka rozhodnúť spravodlivo. A to je určitá vývojová etapa, ktorú neimplantujete umele a za každú cenu dnes, zajtra, lebo to chceme. To je, bohužiaľ, je to tak, je to proces, to je vývoj ako človeka, štátu, systému atď.
Takže ja musím byť tvrdý, musím mať ťah na bránu, ak chcem systém ovplyvniť, ale musím byť realistický. Čo tým chcem povedať? Mne skutočne zaváňa nesystémovosť, nemám to slovo rád, lebo tu sa často používa slovo reforma, vôbec o reformu nejde, alebo systémové opatrenie, keď nevieme, čo máme povedať a chceme, aby to vypadalo múdro, povieme, že to nie je systémové. Ale tu si naozaj myslím, že nie je systémové, ja som to už povedal neraz aj vám, koncentrovať nádej do zefektívnenia činnosti justičného stavu len na dve veci, a to je kontrola verejnosťou, nikdy som nepovedal, že to nemá zmysel, nech to tam je, ale to je ten čriepok z celkovej mozaiky, a pokiaľ tu nebudem prezentovať synergický efekt cez určité - sumu viacerých opatrení, efekt sa nedostaví a budete sama veľmi sklamaná, ale aj my všetci.
Druhý uhol pohľadu je skutočne tá personifikácia problémov. Ja viem, že, opakujem, že vy aj možno si myslíte, že to tak nie je, no ale z tých jednotlivých krokoch za ten rok a tri mesiace to jednoznačne vyplýva. Ja nechcem sa tým zaoberať, už ja som vystúpil na margo tej kauzy, ale viete, prepolitizovanosť. Ja si fakt úprimne myslím, že tu hovoriť z vašej strany o prepolitizovanosti toho, čo bolo predtým, je dosť odvážne, pretože ja som naozaj prepolitizovanejšiu cestu k voľbe kandidáta na funkciu nevidel, ako bola voľba kandidáta na generálneho prokurátora. Takže ja by som radšej o prepolitizovanosti pomlčal. (Potlesk.)
No, čo sa týka systému, opakujem ešte raz, nemôžem systém ako taký určitým spôsobom zabehnutý meniť vytrhnutím z kontextu. Osobne sa domnievam - a teraz idem k veci -, že pokiaľ sa nebudete venovať cez pána Jurzycu spolu vzdelávaniu, spôsobu kreovania sudcov, súhlasím osobne s pravidelným hodnotením sudcov s tým, či doživotne, či nie. Osobne si myslím vecne, už sa nezaoberajme personifikáciou veci, už sa nezaoberajme hmotným právom, zjednodušujem, zamerajte sa na kardinálnu novelu procesnoprávnych predpisov na urýchlenie konania, či Občiansky súdny poriadok, Trestný poriadok, alebo aj zákon o správnom konaní, má 45 rokov, voľajako tak funguje, ale ja si myslím, že vecne tam je cesta, nielen tam, ale aj tam. A pokiaľ nespojíte všetky možné vecné, formálne, obsahové opatrenia vrátane, áno, vymedzovania zodpovednosti tam, kde to je namieste, efekt sa nedostaví. A keď sa bude dostavovať, len postupne, lebo je to systém, ktorý ide istou zotrvačnosťou.
Neviem, asi toľko k tomu. Nebudem sa zaoberať tlačou a tými vecami, čo pán poslanec Madej hovoril, lebo má v mnohom pravdu a sme právnici, nemôžme ani to podceniť, lebo forma facet rei - forma robí vec vecou.
No ale opakujem ešte raz, a tým končím, tie jednotlivé kroky, či cez novelu zákona o Generálnej prokuratúre, alebo snahu zmeniť ústavu v tomto zmysle, alebo novely zákonov o sudcoch a prísediacich, tieto jednotlivé kroky, skúste sa tak systémovo, máte v rodine šachové myslenie, zamyslieť sa nad tým. Tie jednotlivé kroky naozaj dláždia cestu, ktorá je jemne podozrivá. Ja by som sa rád mýliť, ale mne to tak vychádza, že je tam naozaj snaha príliš rýchlo, násilne, neelegantne ovládnuť to, čo v štáte musí byť nezávisle, pretože potom sa na právny štát a demokraciu môžme len hrať.
Ďakujem. (Potlesk.)
