Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo.
Pán poslanec Fronc, viete, bol to prísľub. Ale myslím si, že tento prísľub oceňovali pedagogickí aj odborní zamestnanci. A ja verím, že pokiaľ by sme pokračovali v našich snaženiach, tak tieto prísľuby by neboli len prísľubmi, ale by sa aj realizovali. Takže to je prvá vec. O chvíľku touto novelou ich zrušíte, resp. aj tú nádej, ktorú mali pedagogickí a odborní zamestnanci, im zoberiete.
Nuž a, pán poslanec Poliačik, učila som v takejto triede, v Krajnej Poľane. A musím povedať, že ste ma nepočúvali zrejme dostatočne, keď som to kritizovala v rámci tejto navrhovanej novely.
Ja na záver by som ešte chcela povedať toľko, že teším sa tomu, že odzneli tu slová o tom, že budeme spoločne diskutovať o tomto zákone. Myslím si, že je veľmi potrebný. A nakoniec, aj pán minister vo včerajšej diskusii potvrdil, ak ho môžem parafrázovať, že to, čo je v tomto zákone, čo sa týka objektívnosti financovania, je nespochybniteľné a nevie si predstaviť iný model. Takže nebolo to zas nastavené až tak zle, aby ste nás takto kritizovali. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctený pán minister, úvodom môjho vystúpenia by som rada ocenila snahu zamestnancov Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky o skvalitnenie zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch. Žiaľ, táto snaha v niektorých navrhovaných zmenách nesie ešte prvky nedostatočnej znalosti danej problematiky v reálnej praxi. Samozrejme, vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa v druhom odseku tvrdí, že dôvodom predkladanej novely je vytvorenie potrebných podmienok na lepšie mzdové ohodnotenie pedagogických a odborných zamestnancov, vyrovnanie ich kvality bez ohľadu na vyučovací predmet a región, podpora ďalšieho vzdelávania učiteľov, s dôrazom na prípravu nových a zlepšovanie existujúcich školských vzdelávacích programov. No predkladaná novela v niektorých navrhovaných ustanoveniach ich práve popiera. Popiera to aj samotné ministerstvo, ktoré počas uplynulého školského roka vydalo viacero rozporuplných pokynov a organizačných zmien, ktoré z môjho pohľadu negujú kontinuálny systém vzdelávania v regionálnom školstve. Budem však hovoriť postupne k jednotlivým navrhovaným zmenám uvedeným v návrhu zákona. A v mnohom sa so mnou už stotožnili aj páni poslanci, ktorí vystúpili predo mnou.
V bode 3 sa navrhuje v ustanovení § 7 ods. 3 za bodkočiarkou vypustiť slovo „základnej“, čo má za následok zmenu vety, ktorá bude svojím obsahom nariaďovať, že u učiteľa žiakov s mentálnym postihnutím sa nebude vyžadovať od pedagogického zamestnanca vyučovanie jeho aprobačných predmetov alebo predmetov jeho študijného odboru podľa vyučovacích predmetov v rozsahu jednej polovice jeho priamej vyučovacej povinnosti zníženej o jednu hodinu. Zastávam názor, že navrhovaná zmena zásadne negatívne ovplyvní kvalitu vzdelávania ťažko postihnutých detí. Ak pôvodné znenie sa viazalo iba na základnú školu, s čím som ani ja v minulosti nesúhlasila, tak teraz to zasiahne aj žiakov, ktorí sa budú vzdelávať na stredných odborných školách, niekdajších odborných učilištiach. Pýtam sa, to nám na týchto deťoch tak málo záleží, že na nich budeme šetriť?
Ak sa dôvodová správa odvoláva pri navrhovaných zmenách na podnety z praxe, akosi sa zabudlo na problém v ustanovení § 28 ods. 1 s uvádzajúcim pedagogickým zamestnancom, ktorý musí mať prvú alebo druhú atestáciu. Táto podmienka nie je problémom pri plne organizovaných základných a stredných školách. Vážnym problémom sa však môže stať pri málotriednych, dvojtriednych školách. Mám na mysli napr. situáciu so začínajúcim učiteľským manželským párom, partnermi, ktorí na začiatku svojej pracovnej kariéry začínajú aj na takýchto školách. Kto im bude uvádzajúcim učiteľom? Niekto z kolegov zo susednej školy ak áno, kedy bude tento s nimi komunikovať a odborne ich viesť, keď tiež v tom časte učí a jeho škola je vzdialená od ich školy niekoľko kilometrov? Kto zaplatí finančné náklady spojené s jeho osobnou dopravou do tejto školy? Z akých členov bude vytvorená skúšobná odborná komisia pri ukončovaní tohto vzdelávania? Veď predsa zákon by mal riešiť každú možnú situáciu existujúcu v praxi spolu s podmienkami umožňujúcimi kontinuálne vzdelávanie bez toho, aby bol niekto diskriminovaný. Základné školy nemáme len v mestách a veľkých obciach, ale aj v obciach s 200, 300 občanmi, kde sa takéto málotriedky nachádzajú. Ak teda nechceme, aby sa kontinuálne vzdelávanie stalo iba formálnym naháňaním kreditov na úkor skutočného skvalitňovania vzdelávacieho procesu, musíme si odpovedať na viacero otázok. Napr. z akého dôvodu je overovanie profesijných činností v súčasnosti najobľúbenejšia, ale i najrýchlejšia forma získavania kreditov a následne mzdového príplatku, najmä u riaditeľov škôl? Na túto formu vzdelávania je v metodicko-pedagogických centrách prihlásených najväčší počet pedagógov. Odpoveď na ňu si musí hľadať ministerstvo a, samozrejme, aj Generálne riaditeľstvo Metodicko-pedagogického centra .
V bode 9 v § 35 a novom odseku 6 sa uvádza, že pedagogický alebo odborný zamestnanec s trojročnou pedagogickou odbornou praxou môže požiadať v rámci kontinuálneho vzdelávania o overenie jeho profesijných kompetencií získaných výkonom jeho pedagogických činností. Pritom jeho adaptačné vzdelávanie bolo z tohto obdobia najviac dvojročné. Je otázne, či za tieto tri roky dosiahol takú vysokú odbornú úroveň z danej problematiky, že prekonáva vysokoškolského absolventa, ktorý absolvoval rigoróznu skúšku. Ten hneď po skončení vysokej školy musí absolvovať adaptačné vzdelávanie, ktoré je mu však uznané v jeho kariérnom raste až po piatich rokoch praxe, tak ako to uvádza ustanovenie § 61a tohto zákona. V minulosti bola rigorózna skúška bez problémov uznávaná ako náhrada I. kvalifikačnej skúšky. Myslím, že by sme sa mali k tomuto aktu ďalšieho vzdelávania vrátiť, pretože títo mladí absolventi nedostávajú na vysokých školách túto skúšku zadarmo a získanie doktorátu je obsahom, náročnosťou i výstupom porovnateľné s prvou atestáciou.
Hranie sa so slovami bez presných právnych dikcií umožňujúcich zákonný nárok na príplatok za kontinuálne vzdelávanie je v bode 25 v novom ustanovení § 47a. Spracovatelia návrhu zákona by si mali uvedomiť, že je veľký rozdiel medzi slovami „zamestnancovi zo zákona patrí príplatok“ a slovami „zamestnancovi sa priznáva príplatok“. Môj postreh sa potvrdzuje v nasledujúcich ustanoveniach tohto návrhu, kde sa týmto rozhodovaním zo strany riaditeľa, zamestnávateľa alebo zriaďovateľa môže a nemusí priznať tomu, kto sa vzdelával bez akýchkoľvek ďalších, presne definovaných podmienok.
Odsek 3 tohto ustanovenia je nejasný vo vzťahu k bodu 11, v ktorom sa rieši ustanovenie § 35 ods. 9, kde sa v novej vete obmedzuje kompetencia riaditeľa materskej školy, základnej školy, základnej umeleckej školy, jazykovej školy a školského zariadenia. V nich totiž plán kontinuálneho vzdelávania, ktorý vypracuje riaditeľ školy, za dodržiavanie ktorého je zodpovedný, bude v zmysle tejto novely platný iba po súhlase zriaďovateľa. V školách v prenesenom výkone štátnej správy sa vyžaduje iba vyjadrenie zriaďovateľa. To je jasný príklad diskriminačného postavenia týchto škôl navzájom z dôvodu rozličného financovania.
Zároveň považujem za veľký právny nedostatok to, že v týchto nových kompetenciách nie sú uvedené odkazy pod čiarou na príslušné paragrafové ustanovenia v zákone č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a v školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tí, ktorí si tento zákon preštudovali, si zaiste všimli, že tieto kompetencie tam nie sú zapracované. Na základe čoho má potom rozhodovať zriaďovateľ, keď tento citovaný zákon je v rezorte školstva lex specialis pre miestnu štátnu správu v školstve? Zastávam názor, že je to prenesený výkon štátnej správy na riaditeľa školy a orgány územnej samosprávy a tak by tieto rozhodovacie právomoci mali byť bezpodmienečne zapracované v citovanom zákone.
Ďalej, v odseku 6 sa uvádza, že riaditeľovi školy priznáva kredity zriaďovateľ. Odhliadnuc od toho, čo som už uviedla, chcem opäť upozorniť, že ak sa tieto kompetencie prideľujú, musia byť opätovne zapracované aj v ustanovení § 6 Obec, § 9 Samosprávny kraj alebo § 10 Krajský školský úrad citovaného zákona o miestnej štátnej správe v školstve. Inak sú nevykonateľné a vnášajú do právneho prostredia miestnej štátnej správy v školstve legislatívny zmätok.
A aby to nebolo všetko jednoduché, tak v tom istom ustanovení v odsekoch 3, 5 a ďalších riaditeľ priznáva kredity získané kontinuálnym vzdelávaním a vydáva osvedčenia. Aj tieto kompetencie riaditeľa mali byť zapracované do § 5 citovaného zákona o miestnej štátnej správe v školstve.
Z uvedených dôvodov zastávam názor, že tento zákon mal byť prostredníctvom osobitného článku súčasťou tohto návrhu zákona.
Odsek 10 tohto ustanovenia je podľa mňa najproblematickejší z celého návrhu zákona. Tu sa uvádza, že riaditeľ školy uzná získané kredity učiteľom alebo odborným zamestnancom v závislosti od potrieb a zamerania školy. Obdobne o pár riadkov nižšie sa to opakuje vo vzťahu k riaditeľovi školy, kde zriaďovateľ uzná ním získané kredity tiež v závislosti od potrieb a zamerania školy. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že keď jeden alebo druhý dospeje k záveru, že to nie je v súlade s tým, čo si on predstavuje, tak príplatok za získané kredity žiadateľ nezíska. Predsa zákon musí byť jednoznačný bez možnosti deformácie subjektívnym rozhodovaním. Ak niekto dostane súhlas na kontinuálne vzdelávanie a úspešne ho ukončí a získa príslušné kredity, má mať zákonný nárok na kreditný príplatok, a nie na to, či niekto niečo uzná alebo nie. Vopred upozorňujem, že toto ustanovenie vnesie do učiteľských kolektívov škôl a do vzťahov riaditeľov a zriaďovateľov škôl a školských zariadení veľmi veľa negatívnych prvkov, a to hlavne do pracovných a osobnostných vzťahov a možno aj súdnych sporov. V plnej miere sa môže na školských pracoviskách uplatňovať udavačstvo, pätolizačstvo, klientelizmus, ohováranie a podobne. Osobitne predpokladám veľa problémov u učiteliek materských škôl s právnou subjektivitou a aj bez nej na základných umeleckých školách, jazykových školách a pracovníkov školských zariadení, ktoré sú financované prostredníctvom originálnych kompetencií. Ak obec nebude mať peniaze, dnes to už tu zaznelo, čo dnes je u mnohých bežné, tak aj kontinuálne vzdelávanie bude iba súkromnou záležitosťou učiteľov týchto škôl a školských zariadení. Z uvedeného dôvodu by mali mať títo pedagogickí a odborní zamestnanci zákonný nárok na príplatky po úspešnom absolvovaní kontinuálneho vzdelávania. Samozrejme, plne súhlasím s tým, že ak sa niekto ide vzdelávať bez súhlasu riaditeľa školy a mimo plánu kontinuálneho vzdelávania príslušnej školy, čo umožňuje zákon, musí počítať s tým, že tento príplatok za vzdelávanie nezíska.
Ako súčasnej vláde v skutočnosti záleží na pedagogických a odborných zamestnancoch, o tom svedčí nové znenie § 53 uvedené v bode 31. Opakujem sa, ale musím to povedať. Zrušenie rekondičných pobytov pedagogických a odborných zamestnancov, myslím si, nebolo šťastným rozhodnutím. Neuznať osobitnú psychickú, fyzickú a zdravotnú náročnosť práce v oblasti výchovy a vzdelávania na našich školách je, myslím si, hanbou. Odstránenie tejto minimálnej starostlivosti štátu o týchto zamestnancov je urážajúce pre celý učiteľský stav. Zároveň zavádza diskrimináciu do tohto povolania tým, že poskytuje ochranu proti chrípke a hepatitíde typu A a typu B iba tým pedagogickým a odborným zamestnancom, ktorí pracujú v školách alebo školských zariadeniach, ktoré navštevuje najmenej 50 % detí alebo žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia z celkového počtu žiakov. Táto laická neodborná a diskriminačná zmena nepočíta s tým, že všetci pedagogickí a odborní zamestnanci škôl a školských zariadení sú v dennom styku aj s potenciálne rizikovými deťmi a žiakmi, ktorí vôbec nemusia byť zo sociálne znevýhodneného prostredia. Z dôvodovej správy som sa dozvedela, že z finančných prostriedkov, ktoré sa naplánovali na rekondičné pobyty a očkovanie pedagogických a odborných zamestnancov, sa budú uhrádzať príplatky, ktoré sú priznávané za úspešné absolvovanie a získanie kreditov v kontinuálnom vzdelávaní. Pevne verím, že ak sa o tomto hazarde so zdravím pedagogických a odborných zamestnancov dozvie široká učiteľská verejnosť regionálneho školstva, tak sa to iste aj adekvátne zohľadní pri najbližších parlamentných voľbách.
Občas sa mi u predkladateľov tohto návrhu vidí, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky spustilo tzv. Projekt znižovania administratívnej záťaže učiteľov a riadiacich zamestnancov základných a stredných škôl, tzv. debyrokratizáciu školstva. Ako to však v mysli je jasne vidieť v ustanoveniach § 58 a § 59, zavedením centrálneho registra a určením údajov, ktoré budú musieť každý mesiac riaditelia škôl nahlasovať, ak sa udiala nejaká zmena, je vizitkou ignorancie projektu. Už len napísanie požadovaných údajov do uvedených kolónok u každého pedagogického a odborného zamestnanca školy bude poriadnou administratívnou záťažou pre riaditeľov škôl. Zároveň proces samotnej registrácie v systéme a zákonné možnosti vstupu do registra iným orgánom uvedeným v § 58 ods. 8 a 9 nezabezpečia ochranu osobných údajov jednotlivých zamestnancov. Možný únik osobných a pracovných údajov môže znepríjemniť výchovno-vzdelávaciu prácu mnohým pedagogickým a odborným zamestnancom zo strany nielen zákonných zástupcov žiakov, ale aj zriaďovateľov škôl a školských zariadení. Do tohto centrálneho registra by mal mať prístup iba riaditeľ školy, poverený zamestnanec miestnej štátnej správy a ministerstva školstva, ak zákon hovorí, že tento register je neverejný.
Niekoľko slov k článku III, ktorým sa vstupuje do zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V novom ustanovení § 14d ods. 1 sa uvádza, že zamestnávateľ poskytne príplatok učiteľovi za výkon pedagogickej činnosti v triede základnej školy s najmenej 30 % individuálne začlenených žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia z celkového maximálneho počtu žiakov v triede, ak v triede nepôsobí asistent učiteľa. Ak by som sa akokoľvek nechcela opakovať, tak to musím urobiť. Opäť sú v hre peniaze na úkor všetkých zúčastnených vo výchovno-vzdelávacom procese. My, ktorí sme pracovali v školstve, vieme, že asistent nie je učiteľ, ale pomocník, neodborník na samotnú metodiku vyučovania jednotlivých predmetov poskytujúci pomocné služby vyučujúcemu. Výchova a vzdelávanie je však len a len na učiteľovi. Ten musí hľadať a používať najvhodnejšie metódy a formy práce u týchto žiakov. Len na ňom a jeho odbornej práci leží zodpovednosť za osvojenie si príslušného tematického celku žiakmi. Nie je to na asistentovi. Preto príplatok by mal dostať aj vtedy, ak je v triede asistent, lebo ten je priznávaný za výkon pracovnej činnosti, za ktorú je hodnotený. Predkladateľ však počíta s tým, že školy radšej nebudú žiadať asistentov, lebo je lepších 30 % pre učiteľa, nakoľko chudobnému je každé euro dobré, a pomocnú prácu asistenta oželie. Zároveň si ministerstvo týmto odbúra tlaky škôl v požiadavkách na asistentov a ušetrí peniaze na ich platy, ktoré sú vyššie ako uvedený príplatok plynúci z normatívneho financovania na žiaka. Je to naozaj dobre vymyslené, len to má jeden háčik, že doplatia na to v prvom rade žiaci tým, že je viac ako pravdepodobný pokles ich vzdelávacích výsledkov, školy sa budú chcieť logicky postupne zbavovať asistentov, z ktorých mnohí pravdepodobne skončia na úradoch práce, a preťažení, frustrovaní učitelia to určite pocítia na svojom zdraví. To však zrejme predkladateľa nezaujíma.
Záverom svojho vystúpenia by som chcela vysloviť poľutovanie nad tým, že pri spracovaní tohto návrhu sme neboli prizvaní aj my, poslanci z opozície, aby sme hľadali spoločné východiská v problematike nielen samotného kontinuálneho vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov, ale aj o postavení týchto zamestnancov v našej spoločnosti. Z vecného hľadiska musím uznať, že spracovatelia predkladanej novely sa snažili niektoré problémy kontinuálneho vzdelávania vyriešiť. Veľká časť ich snaženia však nesie znaky diskriminácie, je legislatívne nejasná a niektoré ustanovenia priam dehonestujú pedagogických a odborných zamestnancov v školstve. Zároveň nezapracovanie nových kompetencií riaditeľov škôl a zriaďovateľov škôl a školských zariadení do zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vnáša do legislatívy rezortu školstva právny neporiadok. Z uvedených dôvodov navrhujem nepokračovať v druhom čítaní o návrhu a vrátiť predkladateľovi túto novelu na dopracovanie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja by som takisto chcela dať za pravdu pánovi poslancovi Čaplovičovi v oblasti financovania súkromných a cirkevných škôl, že pri zaraďovaní do siete práve pri súkromných školách sme po skúsenostiach z praxe museli upraviť zákon č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, lebo sme zistili, že veľakrát materiálno-technické vybavenie škôl nezodpovedalo požiadavkám vybavenosti škôl, nehovoriac o tom, že chýbali aj kvalita a kvalifikovanosť pedagogických zamestnancov. Ďakujem.

Pán minister, vo svojom vystúpení som chcela upozorniť na nedostatočné definovanie používaných pojmov v návrhu zákona a na jeho obsahovú nevyváženosť vo vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa. Tieto dva aspekty budú robiť v používaní návrhu zákona v praxi naozaj veľké problémy. A predkladateľom tohto zákona ste vy, pán minister, nie Klub 500. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, o predloženom návrhu zmeny Zákonníka práce sa už diskutuje dlhší čas, nielen na rôznych odborných stretnutiach, ale aj v médiách či na ulici. Tam začal zľudovievať jeho nový názov Zákonník zamestnávateľov, lebo ak by sme mali navrhované pravidlá zavesiť na biblickú váhu spravodlivosti, tak by sa miska so zamestnávateľmi odtrhla od retiazok, ktoré ju držia. Je pre mňa zarážajúce, ako v súčasnosti môžu niekomu zísť na um právne úpravy, ktoré svojim obsahom spadajú do čias 19. storočia. Dotknem sa iba tých ustanovení, ktoré sú pre mňa najneprijateľnejšie.
K bodu 22, ktorým sa dopĺňa ustanovenie § 45 o odseky 5 a 6. V odseku 6 sa uvádza: „Skúšobná doba sa nepredlžuje o časť prekážok v práci na strane zamestnanca a ďalšie objektívne dôvody, o ktoré sa predlžuje skúšobná doba, vrátane času prekážok v práci na strane zamestnávateľa.“ Na prvý pohľad to vyzerá rovnovážne, až na slová „ďalšie objektívne dôvody zo strany zamestnávateľa“. Pýtam sa: Aké sú to dôvody? Nikde nie sú definované, nie je uvedený príklad. A tak zamestnávateľ si ich môže aj vymyslieť a zamestnanec ich musí rešpektovať, ak nechce stratiť prácu.
K bodu 31, v ktorom sa rieši aj vzdelávanie našich stredoškolákov.
V odseku 1 v treťom riadku sa uvádza: „Zamestnávateľ je povinný uzatvoriť so žiakom strednej odbornej školy alebo odborného učilišťa pracovnú zmluvu a umožniť mu ďalší odborný rast.“ Je to krásna veta, s ktorou sa dá len súhlasiť. No, žiaľ, už v siedmom riadku toho istého odseku sa uvádza: „Zamestnávateľ môže odmietnuť uzatvorenie tejto pracovnej zmluvy so žiakom, ak nemá pre neho vhodnú prácu, pretože sa menia jeho úlohy...“ Tento legislatívny návrh je priam návod, ako sa zbavovať absolventov stredných odborných škôl, ktorí počas celého štúdia pracovali u zamestnávateľa ako lacná pracovná sila, vytvárali pre neho zisk, pričom on sa ich môže nakoniec bez problémov zbaviť. Celé ustanovenie tak stráca logiku. Predsa ak niekoho s určitou perspektívou prijíma zamestnávateľ do budúceho zamestnania, nemôže ho napr. po štyroch rokoch štúdia odbornej prípravy a zároveň využívania v práci jednoducho neprijať. Podľa mne dostupných správ Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pripravuje legislatívnu úpravu niektorých zákonov, prostredníctvom ktorých budú zamestnávatelia dostávať ešte aj určitú finančnú čiastku na týchto študentov. Zastávam názor, že v každom ustanovení vrátane tohto by mali byť okrem práv aj povinnosti a sankcie platné pre obidve strany.
V odseku 2 sa bez zábran zatlačilo na študenta, že musí pre zamestnávateľa po skončení školy odpracovať tri roky alebo že mu uhradí primerané náklady, ktoré zamestnávateľ vynaložil na jeho prípravu. Pýtam sa: Čo sú to primerané náklady? Opäť nedefinovaný pojem. Môže to byť aj milión eur? Veď zákon by mal presne definovať, aké má zamestnávateľ náklady s týmto študentom. A zároveň by mal mať na zreteli aj jeho možné finančné zisky, ktoré sa z týchto nákladov musia odpočítať. Dnes vieme, že mnoho žiakov stredných odborných škôl pracuje už u malých a stredných zamestnávateľov, napr. v stravovacích zariadeniach pracujú každý deň v obedňajších špičkách. Dokonca sú využívaní aj na obsluhovanie počas sobôt a nedieľ na rôznych súkromných podnikateľských aktivitách, ako sú svadby, rodinné oslavy a podobne. Osobne sa mi zverili, že za túto prácu nedostávajú od zamestnávateľa nič. Pritom zamestnávateľ evidentne zarába minimálne na mzdách, ktoré by musel vyplatiť trvalo zamestnanému obsluhujúcemu personálu.
Odsek 3, to je odsek, ktorý je opätovne legislatívne nejasný. Tu sa tiež požaduje povinná úhrada primeraných nákladov na prípravu študenta predchádzajúcemu zamestnávateľovi od zamestnávateľa, ku ktorému prestúpil už zamestnanec počas zotrvania v pracovnom pomere, ktorú sa tento zaviazal plniť. Opäť je tu otázka: Aké sú to primerané náklady?
Nasledujúci odsek 4 by mal mať osobitný výklad, lebo jeho úloha a celá dikcia je úplne nejasná. Pre koho je tento odsek určený? Ak je určený pre odsek 3, tak by sa mal v texte naň odvolať.
V bode 60 sa rieši § 83a Obmedzenie zárobkovej činnosti po skončení pracovného pomeru. Hneď úvodom by som chcela upozorniť, že tento návrh ustanovenia je podľa môjho názoru v rozpore s ústavným čl. 35 ods. 1, kde sa uvádza: „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“ Ak by sa mal navrhovaný odsek 1 uplatniť v regionálnom školstve, tak každý učiteľ by musel zostať jeden rok po skončení pracovného pomeru doma a nemohol by sa uchádzať na susednej škole o zamestnanie, lebo tá je svojím školským vzdelávacím programom konkurentom prvej školy. Zastávam názor, že toto ustanovenie je v príkrom rozpore s tým, čo tvrdia jeho predkladatelia obhajcovia, že tento zákon má podporiť rast zamestnanosti.
O správnosti môjho názoru ma ubezpečil aj bod 73, ktorý rieši prácu nadčas. V súčasnom Zákonníku práce sa uvádza najviac 250 hodín práce nadčas počas jedného kalendárneho roka, v predkladanom ustanovení sa objavuje 400 hodín práce nadčas a u riadiacich zamestnancoch je to dokonca 560 hodín práce nadčas. Ak si toto posledné číslo prerátame na pracovné dni, tak je to okolo 69 – 70 pracovných dní do roka. Týmto krokom sa predsa zamestnanosť nezvýši, ale práve naopak, touto navrhovanou zmenou sa vytvorí legislatívny rámec, ktorý umožní využívať zamestnancov prostredníctvom práce nadčas. Pýtam sa: Kde je hygiena práce, čo na to inšpektoráty bezpečnosti práce?
Snáď najmarkantnejšia ukážka poplatnosti tohto zákona zamestnávateľom je evidentná v bode 162, kde sa v ustanovení § 142a ods. 1 uvádza: „Ak zamestnanec nemôže z vážnych prevádzkových dôvodov vykonávať prácu, môže zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno, za ktoré patrí zamestnancovi mzda najmenej v sume základnej zložky mzdy.“ V odseku 3 sa uvádza: „Ak pominú prekážky v práci zo strany zamestnávateľa podľa odseku 1, zamestnanec je povinný dodatočne odpracovať pracovné voľno, za ktoré mu bola poskytnutá mzda.“ Pritom však v odseku 2 sa uvádza: „Časť pracovného voľna poskytnutého zamestnancovi podľa odseku 1 sa posudzuje ako výkon práce.“ K tomuto šalamúnskemu textu vzniká niekoľko nezodpovedaných otázok: Ak odsek 2 definuje uvedené pracovné voľno ako výkon práce, prečo odsek 3 ho žiada odpracovať? Kedy ho má zamestnanec odpracovať, ak dodržuje denne stanovenú pracovnú dobu? Zrejme až po jej uplynutí. No v odseku 5 je hneď odpoveď: „Táto práca sa nebude považovať za prácu nadčas.“ Z celého ustanovenia vyplýva, že zamestnanec bude robiť od rána do večera za základnú mzdu a zamestnávateľ si bude z času na čas vymýšľať prevádzkové prekážky. Toto považujem za absolútnu nehoráznosť.
Záverom môjho vystúpenia by som chcela vysloviť počudovanie nad odvahou, že takýto zákon predkladáte v 21. storočí, ktoré je vo vyspelých štátoch západnej Európy legislatívne usmerňované k väčšiemu sociálnemu cíteniu a porozumeniu, k postupnému zmenšovaniu bariér a rozdielov medzi bohatými a chudobnými vrstvami obyvateľstva. V Národnej rade Slovenskej republiky zrejme vo vládnej koalícii zastal čas. Z týchto dôvodov uvedený zákon pri hlasovaní nepodporím. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vo svojom poslednom vystúpení k tomuto zákonu som uviedla, čo všetko sme na základe požiadaviek z praxe urobili na úseku školstva pre deti, žiakov a ich zákonných zástupcov patriacich k národnostným menšinám v znení zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní. Bola som presvedčená, že aspoň niektorí z vás z vládnej koalície budete akceptovať realitu a podľa toho objektívne zahlasujete. Je mi ľúto, že som sa mýlila.
Neprekvapuje ma, že pán prezident tento zákon vrátil s veľmi dôsledným a vysoko odborným legislatívnym odôvodnením.
Snaha o neskrývaný cieľ predkladaného zákona zrovnoprávniť jazyk národnostnej menšiny s jazykom štátnym nielen na území osídlenom príslušnou menšinou, ale aj na území celého Slovenska je evidentná a zároveň nezlučiteľná nielen s Európskou chartou regionálnych alebo menšinových jazykov, ale aj s ďalšími všeobecne záväznými predpismi, do ktorých tento návrh zákona priamo alebo nepriamo vstupuje.
Navrhované zmeny týmto krokom spochybňujú postavenie štátneho jazyka, ktorý je všade vo svete integrujúcim, dorozumievajúcim prostriedkom v každom štáte, nielen v orgánoch verejnej správy, ale aj v bežnej komunikácii medzi občanmi.
Z predkladaných zmien návrhu zákona si napríklad neviem predstaviť personálne obsadenie orgánov verejnej správy, ktorý sa nachádza napríklad v obci, v ktorej žije národnostná menšina maďarská, rómska a rusínska. Bude sa agenda tejto obce na základe žiadosti dotknutých občanov viesť v troch jazykoch a ešte aj v jazyku štátnom? Kto tento zvýšený administratívny chaos zaplatí?
Alebo ďalší príklad v súdnictve. Súdne konanie sa bude realizovať v okresnom meste, kde je počet občanov národnostnej menšiny 15-percentný a súdený občan je napríklad príslušníkom národnostnej menšiny. Zápisnice sa musia vykonať v štátnom jazyku a zároveň aj v jazyku národnostnej menšiny. Ak sudca nehovorí jazykom národnostnej menšiny, musí sa zabezpečiť úradný tlmočník a zapisovateľ. Odvolací súdny orgán sa ale už nachádza v krajskom meste, kde uvedená menšina nespĺňa zákonom stanovené percentá. Tu musí štát podľa vášho návrhu zákona opäť zabezpečiť úradného tlmočníka spolu so zapisovateľom a vyhotoviť zápisnice dvojjazyčne. Opäť otázka: Kto toto kocúrkovo zaplatí?
Hneď si aj sama odpoviem. Samozrejme, všetci daňoví poplatníci tohto štátu.
Tento postup v podstate potiera postavenie štátneho jazyka Slovenskej republiky, ktorý sa stáva rovnocenným s jazykom národnostnej menšiny, čo je v rozpore s prijatou európskou chartou. Už dnes sa s touto pochybnou politikou stretávame v rovine teoretickej, ale aj praktickej, keď v niektorých prípadoch komunikácie s občanmi zabezpečujúcich služby na zmiešanom území vám títo položia otázku hneď v jazyku národnostnej menšiny a nie v slovenčine. Obdobne je to aj na sekretariátoch ministrov, ktorí sú nominovaní z príslušnej politickej strany zastupujúcej národnostné menšiny v súčasnej vláde.
Ako ďaleko môže dôjsť arogancia k štátnemu jazyku, svedčí aj príklad, ktorý sa stal pred niekoľkými týždňami na jednej strednej škole na juhu Slovenska, o čom hovoril aj pán poslanec Čaplovič. Na tento prípad upozornil jeden z najčítanejších denníkov 20. júna 2011 v článku s názvom "Chaos vo vysvedčeniach. Platí, či nie?" Riaditelia niektorých stredných škôl si objednali tlačivá vysvedčení u jednej súkromnej firmy. Od ministerstvom schváleného vzoru sa líšia svojou zadnou stranou a v prípade výučných listov pre maďarské školy sú dokonca tlačivá len v jazyku národnostnej menšiny, hoci podľa schváleného vzoru majú byť dvojjazyčné.
Paradoxné až zarážajúce je stanovisko k tomuto evidentnému porušeniu zákona zo strany Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, ktoré sa prostredníctvom svojho tlačového odboru vyjadrilo, že formálna stránka nemá vplyv na obsah dokladu o ukončení vzdelania, teda na to, ako absolvent uspel. Dôležité je, aby tlačivo obsahovalo všetky požadované náležitosti.
Toto nekompetentné a arogantné stanovisko mi vyrazilo dych. Je nepochopiteľné, ako je možné z pozície ústredného orgánu štátnej správy, ktorý disponuje niekoľkými desiatkami právnikov a odborných zamestnancov, vypustiť takýto výsmech k verejnej listine a k postaveniu štátneho jazyka v našom štáte. Zastávam názor, že je to alibizmus vyplývajúci zo zloženia súčasnej vládnej koalície, ktorý sa riadi heslom: "Len aby sme si navzájom neublížili." Čo tam po platných všeobecne záväzných právnych predpisoch a v konečnom dôsledku aj po slovenskom jazyku.
Odporúčam pánovi ministrovi školstva pozrieť si platný zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, kde sa v ustanovení § 18 ods. 3 uvádza, že, citujem: "Doklady o získanom vzdelaní sa vedú v štátnom jazyku. V školách, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje podľa § 12 ods. 3, právo na osvojenie si materinského jazyka detí a žiakov patriacich k národnostnej menšine sa vedú dvojjazyčne, a to v štátnom jazyku a v jazyku príslušnej národnostnej menšiny."
Z uvedeného vyplýva, že došlo k evidentnému porušeniu príslušného zákona riaditeľom školy, ktorý takéto vysvedčenie zadal do tlače a žiakom vydal. Navyše s vedomým súhlasom ministerstva.
Z uvedeného vyplýva, že aj príslušné tlačivá boli vydané v rozpore s citovaným zákonom. Uvedomuje si pán minister, do akej situácie dostal žiakov týchto škôl, keď ich neplatné vysvedčenia nebudú akceptované v praxi?
Ministerstvo školstva malo okamžite poveriť Štátnu školskú inšpekciu vykonaním kontroly na dotknutých školách s možnosťou využitia ustanovenia § 3 ods. 7 písm. c) alebo ods. 8 písm. c) zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a dať návrh na odvolanie príslušných riaditeľov škôl z funkcie.
Ak by pánovi ministrovi nestačil tento návrh legislatívneho postupu, mal využiť práve nami prejednávaný zákon, ktorý taktiež požaduje vydávanie verejných listín dvojjazyčne, ktorým je aj vysvedčenie.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, aj toto je prvý signál, ako môže byť dnes prejednávaný zákon zneužitý v neprospech práv Slovákov žijúcich na národnostne zmiešanom území. Je viac ako zrejmé, že v súčasnej dobe majú národnostné menšiny v našej vlasti nadštandardné podmienky na svoj kultúrny a vzdelávací rozvoj vrátane spoločenského postavenia a aktívnej účasti na riadení tohto štátu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán poslanec Somogyi, ja verím, že poslanecký prieskum objektívne zhodnotí a objasní situáciu ohľadne zlučovania škôl na národnostne zmiešanom území.
A k pánovi poslancovi Zajacovi len toľko, aj táto rozsiahla diskusia, verím, že ubezpečila všetkých racionálne zmýšľajúcich ľudí, že Slovensko má viac ako veľkorysý prístup k menšinám. Ten pramení zo základného princípu, že slovenská spoločnosť vníma menšiny ako kultúrne obohatenie celého Slovenska. Aj maďarská menšina má reálne garantované všetky svoje ľudské aj menšinové práva. Preto požiadavky menšinových politických strán majú skôr politický charakter a nie vždy súvisia s ochranou národnostných menšín podľa medzinárodných štandardov.
Opakujem, že žalostný stav menšín v Maďarsku je dôsledkom dlhodobej a systematickej národnostnej politiky Budapešti, v ktorej platí priama úmera: čím viac Maďarsko zanedbáva menšiny na svojom území, o to viac sa zaujíma o ich situáciu u susedov.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi v mojom vystúpení reagovať na navrhované legislatívne zmeny prerokúvaného zákona z pohľadu regionálneho školstva. Hneď úvodom svojho vystúpenia by som rada poznamenala, že v kraji, kde žijú občania poľskej, rusínskej a ukrajinskej národnej menšiny, poznám situáciu veľmi dobre, nakoľko tam žijem vyše dvadsať rokov. Chcela by som vás ubezpečiť, že všetci si v tomto regióne žijeme vo vzájomnej zhode a porozumení. Je pre mňa zarážajúce, že na nespokojnosť so stavom používania jazykov národnostných menšín na Slovensku stále dookola upozorňujú politickí predstavitelia maďarskej národnostnej menšiny a nie zástupcovia aj iných národnostných menšín. V tomto prípade u mňa neobstojí ani argument, že maďarská menšina patrí medzi najpočetnejšie. Častokrát sa pýtam, z čoho pramení táto ich nespokojnosť? Veď k postaveniu národnostných menšín na Slovensku sa už v minulých rokoch pozitívne vyjadrili mnohí predstavitelia zahraničných inštitúcií.
S legislatívnymi zmenami v navrhovanom zákone sa nemôžem stotožniť, nakoľko Slovenská republika od svojho vzniku vytvára podmienky pre priaznivú atmosféru v interetnickom spolužití, do ktorej v plnej miere zapája aj príslušníkov menšín, ktorí sa vždy správali lojálne voči nášmu štátu. Integračnú politiku štátov voči menšinám plne podporujú aj príslušné medzinárodné dokumenty, ktoré sme vždy akceptovali a počas nášho vládnutia zapracovali do príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku školstva.
Aby som bola konkrétna, napríklad v oblasti vzdelávania sa u nás roky považuje za samozrejmosť, že príslušníci národnostnej menšiny sú bilingválni, že ovládajú nielen svoj materinský jazyk, ale sú schopní komunikovať aj v štátnom jazyku. Toto je najefektívnejší spôsob, ako sa stane príslušník národnostnej menšiny plnohodnotným členom spoločnosti, keďže mu jazyková výbava umožňuje uplatniť sa na trhu práce, študovať, žiť, vytvárať pracovné aj osobné vzťahy na celom území štátu.
Toto konštatovanie životnej reality dávalo aj nám určité smerovanie pri príprave obsahovej reformy regionálneho školstva, ktoré sme naštartovali v minulom volebnom období za nášho pôsobenia na ministerstve školstva. Chcela by som zdôrazniť, že celú obsahovú reformu vzdelávania žiakov s vyučovacím jazykom národnostných menšín alebo s vyučovaním jazyka národnostných menšín sme pripravovali v súlade s platným zákonom č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín aj za priamej účasti pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov škôl a školských zariadení, v ktorých sa príslušné vzdelávanie uskutočňuje. Na základe týchto podkladov sme hneď v úvodných ustanoveniach zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovujú princípy výchovy a vzdelávania, zapracovali problematiku, ktorá sa bezprostredne dotýka problematiky používania jazykov menšín a ich postavenia v Slovenskej republike.
Z uvedeného dôvodu sme uviedli v písmene d), že sa zakazujú všetky formy diskriminácie a obzvlášť segregácie. V písmene o), že sa zakazuje podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti alebo ďalších foriem intolerancie. V ustanovení, ktoré deklaruje ciele výchovy a vzdelávania v regionálnom školstve, sa v písmene b) uvádza, že cieľom výchovy a vzdelávania je umožniť dieťaťu alebo žiakovi získať kompetencie v štátnom jazyku a v materinskom jazyku, v písmene f) sa ukladá za cieľ vzdelávania posilňovanie úcty k štátnemu jazyku a zároveň aj k jazyku materinskému a k svojej vlastnej kultúre.
V ďalších písmenách tohto ustanovenia sú stanovené ciele v získavaní a posilňovaní napríklad úcty k ľudským právam a základným slobodám a zásadám ustanovených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, priateľstva medzi národmi, národnostnými a etnickými skupinami, rešpektovať všeľudské etické hodnoty, získať všetky informácie o právach dieťaťa a spôsobilosť na ich uplatňovanie. Uvedené princípy a ciele výchovy a vzdelávania boli následne rozpracované do jednotlivých ustanovení zákona.
Štát dostal zároveň za úlohu vypracovať štátne vzdelávacie programy, ktoré museli vymedziť povinný obsah výchovy a vzdelávania na všetkých školách uvedených v sústave škôl bez ohľadu na to, aký vyučovací jazyk používajú. Zároveň sa ustanovuje, že deťom a žiakom občanov patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám sa zabezpečuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj právo na výchovu a vzdelávanie v ich jazyku.
Škola je verejnoprávna ustanovizeň, z čoho jej vyplýva povinnosť, že doklady o získanom stupni vzdelania a jej pedagogická dokumentácia sa vedie dvojjazyčne, a to v štátnom jazyku a v jazyku príslušnej národnostnej menšiny, ak sa v nej uskutočňuje výchova a vzdelávanie v jazyku národnostných menšín. Táto povinnosť sa na Slovensku plní už niekoľko desaťročí, a to z toho dôvodu, že sú to dôležité dokumenty týkajúce sa procesu celoživotného vzdelávania a k ich porozumeniu musia mať prístup všetci dotknutí občania Slovenskej republiky bez rozdielu k príslušnosti štátotvornému národu alebo národnostnej menšiny.
Vzhľadom na zvýšenú náročnosť výchovno-vzdelávacieho procesu na školách s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny bolo upravené aj ich financovanie, ktoré je vyššie ako u škôl so štátnym vyučovacím jazykom. V rámci diskontabilných hodín si školy na národnostne zmiešanom území samé vo svojich školských vzdelávacích programoch zvyšujú počty vyučovacích hodín z materinského jazyka. Súčasne platná školská legislatíva regionálneho školstva vytvára pre žiakov pochádzajúcich z národnostných menšín osobitné podmienky nielen pri ich vedomostnom testovaní, ale aj pri ukončovaní štúdia. Mám na mysli maturitné alebo záverečné skúšky, ktoré môžu vykonávať bez problémov vo svojom materinskom jazyku.
Pre skvalitnenie vzdelávania pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov regionálnych škôl a školských zariadení boli počas nášho pôsobenia na ministerstve školstva zriadené okrem existujúcich štyroch ďalšie štyri metodicko-pedagogické centrá, z ktorých v Trnave, Nitre, Banskej Bystrici a Košiciach boli určení odborní metodici alebo učitelia kontinuálneho vzdelávania iba pre školy s vyučovacím jazykom národnostnej menšiny. Podľa mne dostupných informácií bolo pred niekoľkými týždňami zriadené osobitné pracovisko metodicko-pedagogického centra v Komárne, ktoré je určené na vzdelávanie pedagogických a odborných zamestnancov regionálneho školstva s vyučovacím jazykom národnostných menšín. V zákone č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sme umožnili napriek tomu, že zamestnanci škôl musia ovládať štátny jazyk, ich celoživotné vzdelávanie v materinskom jazyku. Či to bolo správne rozhodnutie v prospech mladej vzdelávajúcej sa generácie, ukáže budúcnosť.
Tieto prijaté legislatívne úpravy neboli prejavom ústupkov alebo slabošstva, ale výsledkom otvoreného dialógu zainteresovaných strán. Tento dialóg možno postaviť v protiklade so situáciou v Maďarsku, kde v tomto období prebiehali konzultácie medzi Ministerstvom školstva a kultúry Maďarskej republiky a Celoštátnou slovenskou samosprávou kvôli zabezpečeniu vzdelávania pedagógov pôsobiacich na školách s vyučovaním slovenského jazyka a bilingválnych slovensko-maďarských školách v Maďarsku, kde sa celoživotné vzdelávanie učiteľov uskutočňovalo len v maďarskom jazyku. Osobne som na túto a ďalšie neradostné situácie vo vzdelávaní slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku upozorňovala štátneho tajomníka ministerstva školstva pána Arató Gergely ako predsedníčka zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre otázky školstva, vedy, športu a mládeže.
Na rozdiel od nášho ústretového konania v Maďarsku sa situácia do dnešného dňa nezmenila. Obdobná situácia je aj v oblasti vydávania niektorých učebníc a pracovných zošitov pre jednotlivé predmety v školách národnostných menšín, ktoré si žiaci slovenskej menšiny v Maďarsku musia zakupovať. Zaujímavé je, že učebnice poskytované maďarskou stranou pre maďarské menšiny žijúce v zahraničí sú však poskytované zdarma, čo považujem za nekorektné.
Znižovanie stanoveného percenta v obciach, ktoré majú určitý počet občanov hlásiacich sa k niektorej z národnostných menšín, iba prehĺbi problémy v ich vzájomnej komunikácii. Tento neuvážený krok môže mať dôsledky nielen v uchádzaní sa o zamestnanie v samosprávnych orgánoch obce a vo verejnej správe vôbec, ale aj v internej komunikácii v samotných orgánoch územnej samosprávy.
Neviem si predstaviť realizáciu tohto zámeru v obciach, kde je dnes väčšina občanov napríklad rómskej národnosti. Jazyk tejto menšiny napriek tomu, že je dnes kodifikovaný, nie všetci občania hlásiaci sa k tejto národnosti ovládajú v schválenej forme, čo vyvoláva aj v ich vzájomnej komunikácií problémy. Zastávam názor, že ďalšie zvyšovanie nárokov na uplatňovanie jazykov národnostných menšín vo verejnej správe bude zároveň znižovať nároky v školách na osvojenie si integrujúceho štátneho jazyka.
V posledných týždňoch som ako poslankyňa Národnej rady dostala niekoľko závažných podnetov od občanov slovenskej národnosti žijúcich na slovensko-maďarskom národnostne zmiešanom území, ktorí ma upozorňujú na rušenie základných škôl alebo tried s vyučovacím jazykom slovenským. Je pre mňa zarážajúce, že občania, ktorí na tento nedostatok upozorňujú, majú strach o ňom verejne hovoriť, nakoľko sa boja perzekúcie zo strany maďarsky hovoriacich predstaviteľov obce vo svojom bydlisku.
Starostovia niektorých obcí v spolupráci s riaditeľmi škôl neotvárajú ani triedy pre deti občanov slovenskej národnosti. Ich dôvody sú veľmi povrchné, a to, že nie sú v obci slovenskí učitelia alebo že škola nemá pre takéto triedy priestory. Ako príklad uvediem obec Svodín v kraji Nitra alebo školy v meste alebo okrese Dunajská Streda, kde sa napríklad v meste plánuje od 1. 9. 2011 zrušenie slovenskej základnej školy Smetanov háj s vyučovacím jazykom slovenským, či obec Tureň v okrese Senec. Pritom pri žiadosti o dokladovanie týchto prekážok dotknutí predstavitelia nie sú schopní ich relevantne doložiť.
Tento negatívny trend je potrebné zastaviť, a to najmä informovaním zákonných zástupcov detí plniacich si povinnú školskú dochádzku o ich zákonných právach a povinnostiach zriaďovateľov škôl pri zabezpečovaní plnenia povinnej školskej dochádzky detí občanov ich obce. V súčasnosti platná školská legislatíva totiž umožňuje napríklad zriadenie triedy alebo školy aj s minimálnym počtom žiakov, nakoľko tieto stanovujú iba ich maximálne stavy.
Z uvedených dôvodov otvorím tento problém na Výbore pre vzdelanie, vedu, mládež a šport Národnej rady Slovenskej republiky a budem iniciovať poslanecký prieskum na tomto území. Ak sme ho urobili kvôli dvom sťažujúcim sa rómskym uchádzačkám o učiteľské povolanie, tak by nemal byť problém uskutočniť ho aj pre niekoľko tisíc Slovákov žijúcich na týchto zmiešaných územiach. Samozrejme, za účinnej spolupráce s nezávislou Štátnou školskou inšpekciou a odborom kontroly ministerstva školstva, ktoré by mali mať relevantné podklady k tomuto problému.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vo svojom vystúpení som chcela upozorniť na to, ako strana SMER - sociálna demokracia počas jej účasti vo vláde dôsledne rešpektovala, dodržiavala a zapracovala do prijatých všeobecne záväzných právnych predpisov všetky medzinárodné dokumenty riešiace vzájomné spolunažívanie štátotvorného národa s národnostnými menšinami. Ak som zároveň upozornila na existujúce problémy, bolo to z toho dôvodu, že som ich považovala za dôležité v oblasti výchovy a vzdelávania našej mladej generácie. Som presvedčená, že práve ich riešenie bude verejnosťou prijaté kladne. Problémy, ktoré vychádzajú z pochybného politikárčenia a nedomyslených legislatívnych úprav, môžu medzi našimi spoluobčanmi vyvolať iba napätie, agresiu, nenávisť a intoleranciu.
Z uvedeného dôvodu sa stotožňujem s navrhovanými legislatívnymi úpravami navrhovaného zákona, ktoré predniesol môj kolega pán poslanec Senko. Záverom môjho vystúpenia by som chcela poďakovať všetkým občanom žijúcim na zmiešaných územiach za ich vzájomnú tolerantnosť, porozumenie a schopnosť nedať sa vyprovokovať k nacionalistickým vášňam a vzájomnej nevraživosti. Veď do súčasných dní všetci žijeme v našej vlasti vo vzájomnej zhode a porozumení a je len na nás, poslancoch Národnej rady, aby sme tento stav nesprávnym rozhodovaním nenarušili, nepokazili a nedotiahli to do možných tragických dôsledkov.
Z uvedených dôvodov navrhujem, aby sme v súlade s § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku nepokračovali v rokovaní navrhovaného zákona.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Ja som takisto veľmi rada, že sa otvára táto diskusia, a to, že si uvedomujú to tak opoziční, ako aj koaliční poslanci, z môjho pohľadu je veľmi pozitívne. Ja som hovorila o mladých ľuďoch, o tom, ako je potrebné ich chrániť pred návykovými prostriedkami. A zaiste, ak sa otvorí odborná diskusia, tak potom si môžeme vydiskutovať aj ostatné veci.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, drogy ako jedny z najzávažnejších negatívnych javov sa, žiaľ, stali pre našu spoločnosť realitou našej súčasnosti. Čas, kedy sme drogy a problémy s nimi súvisiace spájali iba so západnými krajinami, je definitívne za nami. Najviac ohrozenou skupinou populácie sú deti a mladí ľudia, preto dôležitú úlohu tu hrá preventívna osveta. Mladí ľudia by mali vedieť, čo sú drogy, ako vzniká závislosť a aké sú jej príznaky. Len informovaní rodičia, učitelia a dobrovoľní aktivisti v tejto oblasti sú schopní dobre pripraviť dieťa na prvé stretnutie s drogou a prispieť tak aj k naplneniu povinnosti aktívne sa starať o ochranu zdravia dieťaťa či mladého človeka.
Predstava, že vám v obchode predajú funkčnú zbraň s upozornením, že ide o suvenír, je absurdná. No priamo v centrách viacerých miest na Slovensku sme si ako suvenír mohli kúpiť produkty obsahujúce psychoaktívne látky. Preto som veľmi rada, že si viac ako inokedy začíname uvedomovať to, že štát musí chrániť deti a mladých ľudí aj pred týmto zakázaným ovocím, čo nám mnohí rodičia drogovo závislých detí pri diskusiách vyčítali. Aj Európske monitorovacie centrum pre drogy a drogovú závislosť vo Výročnej správe o stave drogovej problematiky v Európe za rok 2009 upozorňovalo na rastúcu dômyselnosť v predaji legálnych náhrad za nelegálne drogy. Syntetický kanabinoid považuje za najnovšiu značkovú drogu.
Drogy bez ohľadu na to, akú majú formu alebo názov, sú problémom, ktorý sa týka nás všetkých bez výnimky.
Vynaliezavosť obchodníkov s drogami, ako dostať svoj tovar k našim deťom, sa zdá byť bezhraničným. Je nereálne boj s nimi vyhrať, ale každá aktivita, ktorá pomôže tento problém aspoň čiastočne riešiť, je viac ako potrebná. Drogy sú tu, iba konkrétne činy môžu v tomto prípade priniesť konkrétne výsledky.
Preto oceňujem pripravenú legislatívnu zmenu, ktorá by mala svojím obsahom zamedziť prístup mladým ľuďom k návykovým prostriedkom. Musíme si uvedomiť, že nemôžeme byť ľahostajní k tejto problematike, lebo čas pracuje proti nám a našej mladej generácii.
Ja osobne sa s pozmeňujúcim návrhom strany Sloboda a solidarita nestotožňujem a verím, že ostane len v deklaratívnej rovine. Za čo, verím, nám v budúcnosti zaiste poďakuje veľa rodín drogovo závislých detí.
Ďakujem.