Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctený pán minister, úvodom môjho vystúpenia by som rada ocenila snahu zamestnancov Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky o skvalitnenie zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch. Žiaľ, táto snaha v niektorých navrhovaných zmenách nesie ešte prvky nedostatočnej znalosti danej problematiky v reálnej praxi. Samozrejme, vo všeobecnej časti...
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctený pán minister, úvodom môjho vystúpenia by som rada ocenila snahu zamestnancov Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky o skvalitnenie zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch. Žiaľ, táto snaha v niektorých navrhovaných zmenách nesie ešte prvky nedostatočnej znalosti danej problematiky v reálnej praxi. Samozrejme, vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa v druhom odseku tvrdí, že dôvodom predkladanej novely je vytvorenie potrebných podmienok na lepšie mzdové ohodnotenie pedagogických a odborných zamestnancov, vyrovnanie ich kvality bez ohľadu na vyučovací predmet a región, podpora ďalšieho vzdelávania učiteľov, s dôrazom na prípravu nových a zlepšovanie existujúcich školských vzdelávacích programov. No predkladaná novela v niektorých navrhovaných ustanoveniach ich práve popiera. Popiera to aj samotné ministerstvo, ktoré počas uplynulého školského roka vydalo viacero rozporuplných pokynov a organizačných zmien, ktoré z môjho pohľadu negujú kontinuálny systém vzdelávania v regionálnom školstve. Budem však hovoriť postupne k jednotlivým navrhovaným zmenám uvedeným v návrhu zákona. A v mnohom sa so mnou už stotožnili aj páni poslanci, ktorí vystúpili predo mnou.
V bode 3 sa navrhuje v ustanovení § 7 ods. 3 za bodkočiarkou vypustiť slovo „základnej“, čo má za následok zmenu vety, ktorá bude svojím obsahom nariaďovať, že u učiteľa žiakov s mentálnym postihnutím sa nebude vyžadovať od pedagogického zamestnanca vyučovanie jeho aprobačných predmetov alebo predmetov jeho študijného odboru podľa vyučovacích predmetov v rozsahu jednej polovice jeho priamej vyučovacej povinnosti zníženej o jednu hodinu. Zastávam názor, že navrhovaná zmena zásadne negatívne ovplyvní kvalitu vzdelávania ťažko postihnutých detí. Ak pôvodné znenie sa viazalo iba na základnú školu, s čím som ani ja v minulosti nesúhlasila, tak teraz to zasiahne aj žiakov, ktorí sa budú vzdelávať na stredných odborných školách, niekdajších odborných učilištiach. Pýtam sa, to nám na týchto deťoch tak málo záleží, že na nich budeme šetriť?
Ak sa dôvodová správa odvoláva pri navrhovaných zmenách na podnety z praxe, akosi sa zabudlo na problém v ustanovení § 28 ods. 1 s uvádzajúcim pedagogickým zamestnancom, ktorý musí mať prvú alebo druhú atestáciu. Táto podmienka nie je problémom pri plne organizovaných základných a stredných školách. Vážnym problémom sa však môže stať pri málotriednych, dvojtriednych školách. Mám na mysli napr. situáciu so začínajúcim učiteľským manželským párom, partnermi, ktorí na začiatku svojej pracovnej kariéry začínajú aj na takýchto školách. Kto im bude uvádzajúcim učiteľom? Niekto z kolegov zo susednej školy ak áno, kedy bude tento s nimi komunikovať a odborne ich viesť, keď tiež v tom časte učí a jeho škola je vzdialená od ich školy niekoľko kilometrov? Kto zaplatí finančné náklady spojené s jeho osobnou dopravou do tejto školy? Z akých členov bude vytvorená skúšobná odborná komisia pri ukončovaní tohto vzdelávania? Veď predsa zákon by mal riešiť každú možnú situáciu existujúcu v praxi spolu s podmienkami umožňujúcimi kontinuálne vzdelávanie bez toho, aby bol niekto diskriminovaný. Základné školy nemáme len v mestách a veľkých obciach, ale aj v obciach s 200, 300 občanmi, kde sa takéto málotriedky nachádzajú. Ak teda nechceme, aby sa kontinuálne vzdelávanie stalo iba formálnym naháňaním kreditov na úkor skutočného skvalitňovania vzdelávacieho procesu, musíme si odpovedať na viacero otázok. Napr. z akého dôvodu je overovanie profesijných činností v súčasnosti najobľúbenejšia, ale i najrýchlejšia forma získavania kreditov a následne mzdového príplatku, najmä u riaditeľov škôl? Na túto formu vzdelávania je v metodicko-pedagogických centrách prihlásených najväčší počet pedagógov. Odpoveď na ňu si musí hľadať ministerstvo a, samozrejme, aj Generálne riaditeľstvo Metodicko-pedagogického centra .
V bode 9 v § 35 a novom odseku 6 sa uvádza, že pedagogický alebo odborný zamestnanec s trojročnou pedagogickou odbornou praxou môže požiadať v rámci kontinuálneho vzdelávania o overenie jeho profesijných kompetencií získaných výkonom jeho pedagogických činností. Pritom jeho adaptačné vzdelávanie bolo z tohto obdobia najviac dvojročné. Je otázne, či za tieto tri roky dosiahol takú vysokú odbornú úroveň z danej problematiky, že prekonáva vysokoškolského absolventa, ktorý absolvoval rigoróznu skúšku. Ten hneď po skončení vysokej školy musí absolvovať adaptačné vzdelávanie, ktoré je mu však uznané v jeho kariérnom raste až po piatich rokoch praxe, tak ako to uvádza ustanovenie § 61a tohto zákona. V minulosti bola rigorózna skúška bez problémov uznávaná ako náhrada I. kvalifikačnej skúšky. Myslím, že by sme sa mali k tomuto aktu ďalšieho vzdelávania vrátiť, pretože títo mladí absolventi nedostávajú na vysokých školách túto skúšku zadarmo a získanie doktorátu je obsahom, náročnosťou i výstupom porovnateľné s prvou atestáciou.
Hranie sa so slovami bez presných právnych dikcií umožňujúcich zákonný nárok na príplatok za kontinuálne vzdelávanie je v bode 25 v novom ustanovení § 47a. Spracovatelia návrhu zákona by si mali uvedomiť, že je veľký rozdiel medzi slovami „zamestnancovi zo zákona patrí príplatok“ a slovami „zamestnancovi sa priznáva príplatok“. Môj postreh sa potvrdzuje v nasledujúcich ustanoveniach tohto návrhu, kde sa týmto rozhodovaním zo strany riaditeľa, zamestnávateľa alebo zriaďovateľa môže a nemusí priznať tomu, kto sa vzdelával bez akýchkoľvek ďalších, presne definovaných podmienok.
Odsek 3 tohto ustanovenia je nejasný vo vzťahu k bodu 11, v ktorom sa rieši ustanovenie § 35 ods. 9, kde sa v novej vete obmedzuje kompetencia riaditeľa materskej školy, základnej školy, základnej umeleckej školy, jazykovej školy a školského zariadenia. V nich totiž plán kontinuálneho vzdelávania, ktorý vypracuje riaditeľ školy, za dodržiavanie ktorého je zodpovedný, bude v zmysle tejto novely platný iba po súhlase zriaďovateľa. V školách v prenesenom výkone štátnej správy sa vyžaduje iba vyjadrenie zriaďovateľa. To je jasný príklad diskriminačného postavenia týchto škôl navzájom z dôvodu rozličného financovania.
Zároveň považujem za veľký právny nedostatok to, že v týchto nových kompetenciách nie sú uvedené odkazy pod čiarou na príslušné paragrafové ustanovenia v zákone č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a v školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tí, ktorí si tento zákon preštudovali, si zaiste všimli, že tieto kompetencie tam nie sú zapracované. Na základe čoho má potom rozhodovať zriaďovateľ, keď tento citovaný zákon je v rezorte školstva lex specialis pre miestnu štátnu správu v školstve? Zastávam názor, že je to prenesený výkon štátnej správy na riaditeľa školy a orgány územnej samosprávy a tak by tieto rozhodovacie právomoci mali byť bezpodmienečne zapracované v citovanom zákone.
Ďalej, v odseku 6 sa uvádza, že riaditeľovi školy priznáva kredity zriaďovateľ. Odhliadnuc od toho, čo som už uviedla, chcem opäť upozorniť, že ak sa tieto kompetencie prideľujú, musia byť opätovne zapracované aj v ustanovení § 6 Obec, § 9 Samosprávny kraj alebo § 10 Krajský školský úrad citovaného zákona o miestnej štátnej správe v školstve. Inak sú nevykonateľné a vnášajú do právneho prostredia miestnej štátnej správy v školstve legislatívny zmätok.
A aby to nebolo všetko jednoduché, tak v tom istom ustanovení v odsekoch 3, 5 a ďalších riaditeľ priznáva kredity získané kontinuálnym vzdelávaním a vydáva osvedčenia. Aj tieto kompetencie riaditeľa mali byť zapracované do § 5 citovaného zákona o miestnej štátnej správe v školstve.
Z uvedených dôvodov zastávam názor, že tento zákon mal byť prostredníctvom osobitného článku súčasťou tohto návrhu zákona.
Odsek 10 tohto ustanovenia je podľa mňa najproblematickejší z celého návrhu zákona. Tu sa uvádza, že riaditeľ školy uzná získané kredity učiteľom alebo odborným zamestnancom v závislosti od potrieb a zamerania školy. Obdobne o pár riadkov nižšie sa to opakuje vo vzťahu k riaditeľovi školy, kde zriaďovateľ uzná ním získané kredity tiež v závislosti od potrieb a zamerania školy. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že keď jeden alebo druhý dospeje k záveru, že to nie je v súlade s tým, čo si on predstavuje, tak príplatok za získané kredity žiadateľ nezíska. Predsa zákon musí byť jednoznačný bez možnosti deformácie subjektívnym rozhodovaním. Ak niekto dostane súhlas na kontinuálne vzdelávanie a úspešne ho ukončí a získa príslušné kredity, má mať zákonný nárok na kreditný príplatok, a nie na to, či niekto niečo uzná alebo nie. Vopred upozorňujem, že toto ustanovenie vnesie do učiteľských kolektívov škôl a do vzťahov riaditeľov a zriaďovateľov škôl a školských zariadení veľmi veľa negatívnych prvkov, a to hlavne do pracovných a osobnostných vzťahov a možno aj súdnych sporov. V plnej miere sa môže na školských pracoviskách uplatňovať udavačstvo, pätolizačstvo, klientelizmus, ohováranie a podobne. Osobitne predpokladám veľa problémov u učiteliek materských škôl s právnou subjektivitou a aj bez nej na základných umeleckých školách, jazykových školách a pracovníkov školských zariadení, ktoré sú financované prostredníctvom originálnych kompetencií. Ak obec nebude mať peniaze, dnes to už tu zaznelo, čo dnes je u mnohých bežné, tak aj kontinuálne vzdelávanie bude iba súkromnou záležitosťou učiteľov týchto škôl a školských zariadení. Z uvedeného dôvodu by mali mať títo pedagogickí a odborní zamestnanci zákonný nárok na príplatky po úspešnom absolvovaní kontinuálneho vzdelávania. Samozrejme, plne súhlasím s tým, že ak sa niekto ide vzdelávať bez súhlasu riaditeľa školy a mimo plánu kontinuálneho vzdelávania príslušnej školy, čo umožňuje zákon, musí počítať s tým, že tento príplatok za vzdelávanie nezíska.
Ako súčasnej vláde v skutočnosti záleží na pedagogických a odborných zamestnancoch, o tom svedčí nové znenie § 53 uvedené v bode 31. Opakujem sa, ale musím to povedať. Zrušenie rekondičných pobytov pedagogických a odborných zamestnancov, myslím si, nebolo šťastným rozhodnutím. Neuznať osobitnú psychickú, fyzickú a zdravotnú náročnosť práce v oblasti výchovy a vzdelávania na našich školách je, myslím si, hanbou. Odstránenie tejto minimálnej starostlivosti štátu o týchto zamestnancov je urážajúce pre celý učiteľský stav. Zároveň zavádza diskrimináciu do tohto povolania tým, že poskytuje ochranu proti chrípke a hepatitíde typu A a typu B iba tým pedagogickým a odborným zamestnancom, ktorí pracujú v školách alebo školských zariadeniach, ktoré navštevuje najmenej 50 % detí alebo žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia z celkového počtu žiakov. Táto laická neodborná a diskriminačná zmena nepočíta s tým, že všetci pedagogickí a odborní zamestnanci škôl a školských zariadení sú v dennom styku aj s potenciálne rizikovými deťmi a žiakmi, ktorí vôbec nemusia byť zo sociálne znevýhodneného prostredia. Z dôvodovej správy som sa dozvedela, že z finančných prostriedkov, ktoré sa naplánovali na rekondičné pobyty a očkovanie pedagogických a odborných zamestnancov, sa budú uhrádzať príplatky, ktoré sú priznávané za úspešné absolvovanie a získanie kreditov v kontinuálnom vzdelávaní. Pevne verím, že ak sa o tomto hazarde so zdravím pedagogických a odborných zamestnancov dozvie široká učiteľská verejnosť regionálneho školstva, tak sa to iste aj adekvátne zohľadní pri najbližších parlamentných voľbách.
Občas sa mi u predkladateľov tohto návrhu vidí, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky spustilo tzv. Projekt znižovania administratívnej záťaže učiteľov a riadiacich zamestnancov základných a stredných škôl, tzv. debyrokratizáciu školstva. Ako to však v mysli je jasne vidieť v ustanoveniach § 58 a § 59, zavedením centrálneho registra a určením údajov, ktoré budú musieť každý mesiac riaditelia škôl nahlasovať, ak sa udiala nejaká zmena, je vizitkou ignorancie projektu. Už len napísanie požadovaných údajov do uvedených kolónok u každého pedagogického a odborného zamestnanca školy bude poriadnou administratívnou záťažou pre riaditeľov škôl. Zároveň proces samotnej registrácie v systéme a zákonné možnosti vstupu do registra iným orgánom uvedeným v § 58 ods. 8 a 9 nezabezpečia ochranu osobných údajov jednotlivých zamestnancov. Možný únik osobných a pracovných údajov môže znepríjemniť výchovno-vzdelávaciu prácu mnohým pedagogickým a odborným zamestnancom zo strany nielen zákonných zástupcov žiakov, ale aj zriaďovateľov škôl a školských zariadení. Do tohto centrálneho registra by mal mať prístup iba riaditeľ školy, poverený zamestnanec miestnej štátnej správy a ministerstva školstva, ak zákon hovorí, že tento register je neverejný.
Niekoľko slov k článku III, ktorým sa vstupuje do zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V novom ustanovení § 14d ods. 1 sa uvádza, že zamestnávateľ poskytne príplatok učiteľovi za výkon pedagogickej činnosti v triede základnej školy s najmenej 30 % individuálne začlenených žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia z celkového maximálneho počtu žiakov v triede, ak v triede nepôsobí asistent učiteľa. Ak by som sa akokoľvek nechcela opakovať, tak to musím urobiť. Opäť sú v hre peniaze na úkor všetkých zúčastnených vo výchovno-vzdelávacom procese. My, ktorí sme pracovali v školstve, vieme, že asistent nie je učiteľ, ale pomocník, neodborník na samotnú metodiku vyučovania jednotlivých predmetov poskytujúci pomocné služby vyučujúcemu. Výchova a vzdelávanie je však len a len na učiteľovi. Ten musí hľadať a používať najvhodnejšie metódy a formy práce u týchto žiakov. Len na ňom a jeho odbornej práci leží zodpovednosť za osvojenie si príslušného tematického celku žiakmi. Nie je to na asistentovi. Preto príplatok by mal dostať aj vtedy, ak je v triede asistent, lebo ten je priznávaný za výkon pracovnej činnosti, za ktorú je hodnotený. Predkladateľ však počíta s tým, že školy radšej nebudú žiadať asistentov, lebo je lepších 30 % pre učiteľa, nakoľko chudobnému je každé euro dobré, a pomocnú prácu asistenta oželie. Zároveň si ministerstvo týmto odbúra tlaky škôl v požiadavkách na asistentov a ušetrí peniaze na ich platy, ktoré sú vyššie ako uvedený príplatok plynúci z normatívneho financovania na žiaka. Je to naozaj dobre vymyslené, len to má jeden háčik, že doplatia na to v prvom rade žiaci tým, že je viac ako pravdepodobný pokles ich vzdelávacích výsledkov, školy sa budú chcieť logicky postupne zbavovať asistentov, z ktorých mnohí pravdepodobne skončia na úradoch práce, a preťažení, frustrovaní učitelia to určite pocítia na svojom zdraví. To však zrejme predkladateľa nezaujíma.
Záverom svojho vystúpenia by som chcela vysloviť poľutovanie nad tým, že pri spracovaní tohto návrhu sme neboli prizvaní aj my, poslanci z opozície, aby sme hľadali spoločné východiská v problematike nielen samotného kontinuálneho vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov, ale aj o postavení týchto zamestnancov v našej spoločnosti. Z vecného hľadiska musím uznať, že spracovatelia predkladanej novely sa snažili niektoré problémy kontinuálneho vzdelávania vyriešiť. Veľká časť ich snaženia však nesie znaky diskriminácie, je legislatívne nejasná a niektoré ustanovenia priam dehonestujú pedagogických a odborných zamestnancov v školstve. Zároveň nezapracovanie nových kompetencií riaditeľov škôl a zriaďovateľov škôl a školských zariadení do zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vnáša do legislatívy rezortu školstva právny neporiadok. Z uvedených dôvodov navrhujem nepokračovať v druhom čítaní o návrhu a vrátiť predkladateľovi túto novelu na dopracovanie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis