Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem aj vám, pán kolega Chren. Som veľmi rád, že ste povedali to, čo ste povedali, lebo presne o tom som sa usiloval hovoriť. Presne to, keď sa forma alebo procedúra zahmlieva a tvrdí sa, že ide predovšetkým o obsah. Presne to je jedna zo základných čŕt boľševizmu. Presne to sa dialo vždy, keď boľševici, či už sprava alebo zľava sa dostávali k moci, tak hovorili o tom, že treba vravieť o obsahu, lebo to je dôležité, o čo nám ide, nie o forme, čiže spôsoboch, akými sa k nášmu cieľu chceme dostať. A presne to, čo hovoríte, s tým ste len podčiarkli to, že moje tvrdenie, že pracujete boľševickými metódami, je pravdivé, pretože v mene toho, aby ste obhájili teda obsah, to čo nazývate vy obsah, porušujete procedúry, porušujete pravidlá, a čo je ale najdôležitejšie, vážení kolegovia, tí, ktorí sa cítite byť urazení tým slovom boľševik, tak čo je najdôležitejšie, porušujete to z pozície sily. Z pozície väčšinového postavenia v parlamente.
Ak väčšina v nejakej spoločnosti porušuje pravidlá, porušuje procedúry a robí to v mene svojho väčšinového postavenia, tak to je prejav boľševizmu a je skutočne jedno, ako je ideologicky zafarbený. A to je to, čo som chcel povedať a myslel som to nie ako prejav mládežníckej nerozvážnosti, ale myslel som to, hovoril som po vážnej úvahe a rozvahe.
A pán kolega Osuský, ja plne kvitujem váš prístup, teda že nevykrikujete a neskáčete nikomu do rečí, lebo ja by som robil presne to isté, keby som sa priviezol do parlamentu načierno. (Potlesk.)

To, čoho sme dnes svedkami v tejto chvíli v tejto váženej snemovni, vážené kolegyne a kolegovia, je prejav šokujúcej, neuveriteľnej a už takmer bezbrehej boľševizácie politického života, ktorú zavádzate od momentu, keď ste sa uchytili vládnej moci.
Musím povedať a chcem na tomto mieste vyjadriť, že si nesmierne vážim pána podpredsedu Národnej rady Hrušovského, ale to, čoho sme tu teraz svedkami, je hanba. Ale nie je to hanba pána podpredsedu Národnej rady, je to hanba vás, pán minister. Skutočne je neuveriteľné akým spôsobom dokážete znásilňovať poslancov Národnej rady, akým spôsobom dokážete zneužívať, prekrucovať a znásilňovať legislatívny proces len preto, lebo nie ste schopní kvalitne, zodpovedne pripravovať legislatívne návrhy, ktoré predkladáte Národnej rade. (Potlesk.)
Toto, čoho sme dnes svedkami, je skutočne to, že Národná rada sa dostala naozaj na úroveň krčmy štvrtej cenovej skupiny. Aj v krčme štvrtej cenovej skupiny neplatia žiadne iné pravidlá, len právo sily, právo silnejšieho, právo toho, kto má aktuálnu väčšinu a, bohužiaľ, takéto pravidlo ste ako kľúčové zaviedli aj vy do rokovania Národnej rady. Ja sa skutočne nebudem, pretože nie som schopný meritórne vyjadrovať k tomu pozmeňujúcemu návrhu, ktorý tu zaznel, ale samozrejme očakávam že aj tak nemôžeme o ňom hlasovať a musíme počkať aspoň 24 hodín v súlade s rokovacím poriadkom na to, aby sme vôbec mohli o takomto pozmeňujúcom návrhu hlasovať.
Ale k čomu sa chcem vyjadriť, to je procedúra, akou predkladáte tento pozmeňujúci návrh. Je skutočne neuveriteľné, vážené kolegyne a kolegovia, že zákon, o ktorom sa dlho hovorí, zákon, ku ktorému sa dlho vyjadrujú rôzni predstavitelia, či už pán minister alebo ďalší predstavitelia vládnej koalície, zákon, ktorému sa venujú médiá, zákon, ktorý oprávnene vyvoláva pozornosť verejnosti, vy meníte na poslednú chvíľu pomerne rozsiahlym pozmeňujúcim návrhom len preto, lebo ste neboli schopní poctivo, statočne a zodpovedne pripraviť tento legislatívny návrh tak, aby ste ho vy, vládna koalícia, mohli pozmeniť. Prosím, všimnite si, tu teraz rokujeme o pozmeňujúcom návrhu, ktorý nepredložili predstavitelia opozície, ale predstavitelia vládnej koalície, teda tí, ktorí majú formálne i neformálne možnosti od samého začiatku prípravy zákona vstupovať do tohto procesu prípravy zákona, presadzovať svoje predstavy, diskutovať so svojimi kolegami vo vládnych funkciách o tom, ako ten zákon má vyzerať, čo v ňom má, čo v ňom nemá byť a aké dopady to môže mať nielen na samotný legislatívny proces, ale predovšetkým na uplatňovanie toho zákona v praxi. A napriek tomu vy jednoducho zahlcujete parlament, zahlcujete parlamentné rokovania krokmi, ktoré by ste nemuseli robiť, keby ste pracovali v legislatívnej oblasti zodpovedne.
Pán minister, ste právnik, pán minister, ste skúsený politik, musíte vidieť, čo sa tu deje, musíte vidieť, akým spôsobom dehonestujete prácu Národnej rady, akým spôsobom dehonestujete legislatívny proces a prípravu dôležitých zákonov, o ktorých, opakujem, sa nielen diskutuje, ale ktoré patria do stredobodu záujmu verejnosti. Toto je, nehnevajte sa na mňa, či už vo vzťahu k tomuto zákonu alebo akémukoľvek inému, neprípustný, neakceptovateľný postup. Navyše toto nie je jediný prípad a v takom prípade by sme skutočne nemali dôvod tu vystupovať a protestovať proti procedúre. Ale toto - a preto hovorím o boľševizácii - je systémová črta, systémový prvok politiky, ktorú vy robíte, predovšetkým pokiaľ ide o prípravu legislatívy. A toto jednoducho nie je možné akceptovať, pretože takýmto spôsobom sme my ako opoziční poslanci vytláčaní úplne na bok a prakticky nedostávame reálnu možnosť, aby sme sa zapojili do serióznej, serióznej a vážnej debaty o každom legislatívnom návrhu. Ale ja to chápem ako cielený krok, ako cielený nástroj na to, aby opozícia nedostávala adekvátne možnosti pri ovplyvňovaní legislatívy. Áno, pán kolega Matovič, áno, pán kolega Osuský, je mi jasné že by ste boli najradšej, keby sme mlčali a nepovedali vôbec nič, ale toho sa nedožijete, v tomto parlamente určite nie. (Potlesk.)
Takže, vážený pán spravodajca, chcem na záver svojho vystúpenia takisto podať procedurálny návrh, ak by procedurálny návrh pána podpredsedu Fica nezískal väčšinu, tak v súlade s § 83 rokovacieho poriadku navrhujem, aby Národná rada nepokračovala v rokovaní o tomto legislatívnom návrhu.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Nie, hovorím o aktuálnej vládnej koalícii. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, vážená boľševická vládna koalícia, toto... (Potlesk a smiech.) (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Vážený pán podpredseda, ďakujem pekne za slovo. Ja chcem dnes predložiť dve interpelácie. V jednej chcem interpelovať pani predsedníčku vlády a v druhej pána ministra Mihála. Takže najskôr tá prvá interpelácia.
Takže v prvej interpelácii sa obraciam na pani predsedníčku vlády Slovenskej republiky Ivetu Radičovú vo veci realokácie tzv. eurofondov
Vážená pani predsedníčka vlády, v stredu 2. februára 2011 vláda schválila uznesenie č. 73, ktorým navrhla Európskej komisii, aby súhlasila s realokáciou časti zdrojov z niekoľkých operačných programov do operačného programu doprava, ako aj s realokáciou časti zdrojov v rámci samotného operačného programu doprava medzi jednotlivými prioritnými osami tohto operačného programu.
Vláda týmto uznesením uložila vicepremiérovi a ministrovi dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Jánovi Figeľovi, aby s cieľom presadiť túto realokáciu, o uznesení rokoval s príslušnými predstaviteľmi Európskej komisie. Vzhľadom na následnú reakciu člena Európskej komisie pre regionálnu politiku Johanesa Hána zo 17. februára 2011, ktorý v písomnom stanovisku fakticky návrh realokácie odmietol, ako aj vzhľadom na rovnaké výsledky rokovaní pána vicepremiéra a ministra Jána Figeľa v Bruseli, ste aj vy osobne o tejto veci rokovali s predsedom Európskej komisie José Manuelom Barrosom. Po týchto rokovaniach ste na tlačovej konferencii oznámili, že máte od predsedu komisie písomný prísľub, že na rozdiel od dovtedajších verejných vyjadrení viacerých dotknutých komisárov komisia bude súhlasiť s realokáciou podľa požiadavky Slovenskej vlády s tým, že vláda Slovenskej republiky preukáže dostatočné úsilie využiť poskytnuté zdroje podľa terajšej alokácie a ukáže sa, že napriek tomu nie je možné tieto zdroje vyčerpať.
Napriek týmto faktom, sa, vážená predsedníčka vlády, ukazuje, že vo veci realokácie podľa uznesenia vlády SR č. 73 z 2. februára 2011 sa situácia nezmenila a nesúhlas predstaviteľov Európskej komisie v podstate zabrzdil naplnenie tohto zámeru vlády. Tento fakt môže mať závažný negatívny dopad na pokračovanie výstavby nadradenej cestnej infraštruktúry, pretože cieľom realokácie bolo a je, najmä získanie nových zdrojov z európskych fondov finančnej pomoci na výstavbu niektorých úsekov diaľnic. Tým, že terajšia vláda odmietla pokračovať v projektoch formou tzv. verejnosúkromných partnerstiev, je tak prakticky nemožné dokončovať diaľničnú sieť potrebným tempom, nakoľko na to chýbajú financie. To je zlá správa pre regióny, ktorých rozvoj bytostne súvisí s vybudovaním diaľnic či rýchlostných ciest, ktoré ich prepoja so zvyškom Slovenska a zahraničím, najmä smerom na západ. Úsilie realokovať zdroje niektorých operačných programov sa však stretlo aj s odmietnutím odbornej komunity, napr. Slovenskej akadémie vied či predstaviteľov vysokých škôl. Presun významných finančných zdrojov z operačných programov pod gesciou rezortu školstva by podľa nich ohrozilo financovanie potrebných projektov v oblasti vedy a výskumu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti vás, vážená pani predsedníčka, žiadam o informáciu, ako ďalej pokračuje napĺňanie vyššie uvádzaného uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 73? Ako pokračujú jednotliví ministri, jednotliví zodpovední ministri v príprave nových rozpočtov dotknutých operačných programov, ako im to ukladá spomínané uznesenie vlády SR č. 73? Zároveň vás, vážená pani predsedníčka, žiadam o poskytnutie kópie vyššie spomínaného písomného prísľubu predsedu Európskej komisie, ktorý by mal po neúspešných rokovaniach pána ministra a vicepremiéra Figeľa zabezpečiť súhlas Európskej komisie s realokáciou, a teda naplnenie predmetného uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 73. Vopred ďakujem.
To je teda prvá interpelácia, ktorú vzápätí po tomto bode odovzdám v písomnej podobe aj v podateľni Národnej rady.
Druhou interpeláciou sa obraciam na pána ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefa Mihála vo veci rekvalifikačných kurzov pre prepúšťaných železničiarov.
Vážený pán minister, začiatkom roka 2011 sa vláda opakovane zaoberala projektom reštrukturalizácie štátnych železničných spoločností. Súčasťou tohto projektu malo byť aj rozsiahle rušenie spojov na rôznych tratiach po celom Slovensku a taktiež masové prepúšťanie zamestnancov všetkých troch štátnych železničných spoločností. Po razantných protestoch železničiarskych odborových organizácií,ako aj dotknutých miestnych i regionálnych samospráv ministerstvo dopravy napokon pod politickým tlakom ustúpilo a zrušilo menej spojov osobnej dopravy, ale konečný počet prepúšťaných železničiarov by mal napriek tomu dosiahnuť päťtisíc ľudí v priebehu niekoľkých rokov. V tejto súvislosti, pani predsedníčka vlády železničiarskym odborárom verejne prisľúbila, že o prepúšťaných železničiarov sa bude vláda starať osobitným prístupom. Doslova dokonca povedala, že prepúšťaní železničiari nestrávia ani jeden deň na úrade práce.
Aj vy, pán minister, ste verejnosť informovali, že váš rezort spustí osobitné rekvalifikačné kurzy určené pre prepúšťaných železničiarov, spolu s generálnym riaditeľom ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny ste prisľúbili, že prepúšťaným železničiarom sa budú osobitne venovať špeciálne vyčlenení pracovníci príslušných úradov práce, sociálnych vecí a rodiny.
Vážený pán minister, štátne železničné spoločnosti už začali s prvou vlnou prepúšťania svojich zamestnancov, ale žiadne z mnou uvádzaných prísľubov vláda ani váš rezort neplnia. Doteraz sa nezačali žiadne rekvalifikačné kurzy určené prepúšťaným železničiarom a ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny stále nemá schválený národný projekt, ktorým by mohol takéto kurzy financovať prioritne z operačného programu zamestnanosť a sociálna inklúzia.
Preto vás žiadam o informáciu, čo momentálne robí ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadom prípravy tohto národného projektu, resp. v akom stave je príprava rekvalifikácií pre prepúšťaných železničiarov? Kedy sa tieto kurzy začnú, ako budú do ich prípravy či realizácie zapojené železničiarske odborové organizácie a ako vyzerá spolupráca ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny s jednotlivými štátnymi železničnými spoločnosťami pri osobitnej starostlivosti o prepúšťaných železničiarov? Zároveň vás žiadam o informáciu, aký plán má vaše ministerstvo alebo ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny pri umiestňovaní týchto absolventov týchto kurzov na trh práce, presnejšie do konkrétnych nových pracovných miest, aby sa naplnili slová pani premiérky, že prepúšťaní železničiari nestrávia ani jeden deň na úrade práce, a teda, že najneskôr po absolvovaní spomínaných rekvalifikačných kurzov nastúpia do nového zamestnania.
V tejto súvislosti vás tiež žiadam o informáciu, aké nové pracovné miesta podľa názvu požadovanej profesie a kvalifikácie ponúka Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky týmto prepúšťaným a následne rekvalifikovaným železničiarom.
V tejto súvislosti by som rád ešte zdôraznil, že táto problematika je mimoriadne aktuálna z tohto dôvodu, lebo prvých niekoľko sto železničiarov už o zamestnanie v spomínaných troch štátnych železničných spoločnostiach prišlo a zároveň vzhľadom na ukončený školský rok sa dá indikovať, že počet ľudí, ktorí budú evidovaní v evidencii nezamestnaných bude stúpať, to znamená, že aj tlak na voľné pracovné miesta, bude opäť rásť.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.

Pán predsedajúci, ďakujem vám veľmi pekne. Ja by som len chcel, kolegyne a kolegovia, ja sa veľmi ospravedlňujem, ale zajtra o 9.15 hodine som súčasťou delegácie predsedu Národnej rady pána Sulíka na stretnutí so stálym predsedom Európskej komisie pánom Van Rompuyom. To stretnutie sa začína 9,15 hodine. Čiže ja na tú deviatu prídem, ale možnože tu nebudem môcť zostať, až kým všetky faktické poznámky zaznejú. Chcem sa vopred teda ospravedlniť kolegom, ktorých si takto nevypočujem, ale určite spätne si v prepise tie faktické poznámky prečítam.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda, za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, ďakujem za možnosť vystúpiť a zapojiť sa do tejto diskusie a v rámci rozpravy k tomuto vládnemu návrhu zákona. A myslím si, že napriek tomu, že sme svedkami toho, že do tejto rozpravy sa zapájajú aj poslanci, ktorí nie sú lekármi, alebo nie sú zdravotníckymi pracovníkmi, alebo nemajú svoje profesné skúsenosti, profesijné skúsenosti spojené s pôsobením v rezorte zdravotníctva, tak si myslím, že to je zaujímavý prvok, ktorý do značnej mieri nám naznačuje, že hovoríme o problematike, ktorá sa skutočne nedá vnímať len úzko rezortne, alebo úzko odborne v tom zmysle, že by sa dotýkala a že by sa k tomu dokázali vyjadriť len ľudia, ktorí majú lekárske vzdelanie, alebo ľudia, ktorí majú nejaké iné zdravotnícke vzdelanie, prípadne ľudia, ktorí v zdravotníctve pôsobia. A, vážené kolegyne a kolegovia, nemožno sa tomu čudovať, lebo napokon to tu zaznelo v tejto rozprave počas jednotlivých vystúpení mojich ctených kolegov už niekoľkokrát. Je to zákon, ktorého realizácia sa v konečnom dôsledku dotýka každého jedného občana. Každý občan Slovenskej republiky, alebo ešte presnejšie, každý obyvateľ Slovenskej republiky sa dostával z času na čas do situácie, že je pacientom a každý z nás sa dostáva do situácie, že je odkázaný na to, aby si zobral nejaký liek, alebo v rámci svojej liečby využíval nejakú zdravotnícku pomôcku. To znamená, že je úplne prirodzené a legitímne, že každého z nás zaujíma, v akej podobe tento zákon určí pravidlá hry v tak dôležitej oblasti.
Ja osobne, keď som sa aj pozeral na prihlasovanie sa, písomné prihlasovanie sa do rozpravy k ďalším dvom zdravotníckym zákonom, opäť som si všimol, že aj k nim budú diskutovať viacerí alebo niekoľkí poslanci, ktorí nemajú pred menom MUDr.. A to len podčiarkuje, že bolo správne zaradiť tieto tri zákony takýmto spôsobom pokope do rozpravy, pretože zdravotníctvo skutočne možno označiť za neuralgický bod spoločnosti. A to treba priznať. Táto situácia nenastala v súčasnosti, nenastala teraz po voľbách, ale každá doterajšia vláda od roku 1990 bola postavená pred závažné úlohy a závažné problémy, ktoré treba v zdravotníctve riešiť.
Rozdiel ale predsa len medzi jednotlivými vládami existuje a rozdiel často nie je ani tak v samotných problémoch, ale predovšetkým v prístupe tej-ktorej vládnej garnitúry k riešeniu týchto problémov, ale aj k identifikácii a následným krokom, ktoré sú celkom prirodzeným dôsledkom už toho prvotného prístupu k označeniu istých vecí za problém a k analýze toho, čo ten problém znamená, z čoho ten problém vzniká a aké sú jeho dôsledky. A z tohto hľadiska musím priznať, že tu vo viacerých vystúpeniach viacerých kolegov poslancov, myslím, že naposledy to bol pán kolega Kalist, ktorý hovoril o šetrení, a z tohto hľadiska by som chcel tiež nadviazať na niektoré vystúpenia - vo faktickej poznámke to spomínal už pán poslanec Podmanický - a to je taký môj prvý závažný bod.
Ja sa skutočne nedomnievam, že šetrenie a to predovšetkým v takej oblasti, akou je zdravotníctvo, by malo byť akýmsi základným kameňom, na ktorom budeme stavať celú politiku a všetky opatrenia, ktoré sa v tomto rezorte robia. Sú oblasti, v ktorých nemožno len ekonomické kritériá priorizovať, a sú oblasti, v ktorých nemožno stavať všetky rozhodnutia len na tom, aké budú ich ekonomické a finančné dopady. Samozrejme, že ja si úplne uvedomujem, že platí aj v zdravotníctve to staré známe, že sa môžeme prikrývať iba takou perinou, na akú máme. Ale predovšetkým v zdravotníctve je to podobne ako v školstve. Nemali by sme tlačiť nevyhnutne na šetrenie v takom prípade, že to ide na úkor kvality. A dokonca považujem práve tieto dve oblasti alebo tieto dva rezorty, a to je školstvo, alebo ešte všeobecnejšie by som povedal, vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť za oblasti, v ktorých, naopak, je kvalita tým prvoradým kritériom, alebo musí byť kvalita prvoradým kritériom, podľa ktorého sa budeme rozhodovať aj o jednotlivých opatreniach. Ja si rovnako, ako to, myslím, zaznelo vo faktickej poznámke pána poslanca Podmanického, viem predstaviť veľmi jednoduché spôsoby šetrenia. A, bohužiaľ, tieto spôsoby šetrenia si nielen viete predstaviť aj vy, ale ako prax, ktorej sme svedkami, najmä v posledných týždňoch, ukazuje, takéto spôsoby šetrenia aj realizujete. Ale škrtať jednotlivé výdavky a dosahovať šetrenie iba teda škrtmi bez ohľadu na to, aké toto škrtanie má potom dopady na fungovanie rezortu ako takého, ale aj na fungovanie jeho jednotlivých súčastí, povedzme, jednotlivých zdravotníckych zariadení, alebo napr. na fungovanie tej liekovej politiky, to jednoducho nemožno podporiť a nemôžem súhlasiť s tým, aby sme bez toho, aby sme si uvedomili, aké dopady takéto škrtanie má, jednoducho takýmto spôsobom šetrili. Lebo isteže, dosiahnuť vyrovnané hospodárenie v jednotlivých zdravotníckych zariadeniach je pomerne jednoduché, ak toto bude jediné kritérium hodnotenia úspešnosti manažmentu takéhoto zdravotníckeho zariadenia. A je, samozrejme, veľmi jednoduché zoškrtať všetky nákladové položky, predovšetkým teda všetky nákladné liečebné postupy, všetky nákladné, povedzme, diagnostické zariadenia a tak ďalej a tak ďalej. Je možné presúvať a odsúvať jednotlivých pacientov, nerobiť im ani vyšetrenia, neposkytovať im ani adekvátnu liečbu, ale je úplne jasné, že takéto šetrenie v podstate popiera už len základný princíp, základnú filozofiu, prečo tú zdravotnú starostlivosť máme.
Šetriť v rezorte zdravotníctva spôsobom, že prestaneme alebo znížime alebo minimalizujeme poskytovanie zdravotnej starostlivosti, to nie je cesta, to je likvidácia celého systému. A úprimne povedané na takéto šetrenie dokonca netreba ani žiadne vzdelanie, či už odborné lekárske alebo akékoľvek iné. Na to netreba ani dlhoročné skúsenosti, na to netreba ani človeka, ktorý spĺňa nejaké kvalifikačné predpoklady, lebo šetriť spôsobom, že len zoškrtám bez ohľadu na to, koho sa to dotkne a komu to ublíži, to dokáže aj môj osemročný syn. A z tohto hľadiska si myslím, že aj pri debate o liekoch, liekovej politike, o dopadoch tejto novely zákona na šetrenie sa nemožno obmedziť len na ekonomické kategórie, ale treba celkom vážne hovoriť aj to, či to šetrenie alebo ten systém šetrenia, ktorý chceme aj touto novelou zákona zaviesť, je skutočne šetrením, ktoré na jednej strane prinesie síce pozitívne ekonomické dopady, ale na druhej strane neprinesie negatívne dopady na pacientov, neprinesie negatívne dopady na tých, ktorí sú na lieky alebo zdravotnícke pomôcky odkázaní, na tých, pre ktorých má vlastne celý tento systém fungovať a ktorým má zabezpečovať zdravotnú starostlivosť. A z tohto hľadiska si myslím, že je potrebné teda posudzovať aj tú predstavu o tom, ako dosiahnuť šetrenie a ako môžeme dosiahnuť zníženie nákladov na lieky.
Druhá vec, ku ktorej by som sa rád vyjadril, je to, o čom, prepáčte, prepáčte, o čom okrajovo alebo teda do istej miery hovoril aj môj predrečník, pán poslanec Lazár. A mám pocit, že toto tu visí vo vzduchu počas celej rozpravy k tomuto zákonu. A to preto, lebo skutočne, tak ako pán poslanec Lazár trefne poznamenal, vychádza to z dôvodovej správy, ktorú nám pán minister, resp. vláda priložila k tomuto návrhu novely zákona.
Ja mám takisto veľmi vážne výhrady k tomu, aby sme vychádzali pri akýchkoľvek legislatívnych zmenách z paušalizácie. A to samozrejme, to by malo byť podľa môjho názoru všeobecné pravidlo, lebo vo všeobecnosti platí, že paušalizácia je veľmi nebezpečným krokom, pretože vám znemožňuje získať skutočne pravdivý pohľad a urobiť nejakú objektívnu analýzu akéhokoľvek problému. A takisto paušalizácia pri riešení problémov v zdravotníctve môže byť nebezpečná preto, lebo nás vedie k nesprávnemu hodnoteniu problémov a potom aj k prijatiu nesprávnych záverov. Navyše, treba si uvedomiť, že sú isté veci, pri ktorých sa nám na prvý pohľad môže zdať, že sa týkajú iba nejakej konkrétnej záležitosti, alebo že sa týkajú, povedzme, v tomto prípade nejakého konkrétneho ustanovenia zákona.
Ale v prípade, že o tom hovoríme často, veľa, v prípade, že nehovoríme dosť jasne, že sa, povedzme, tým alebo oným spôsobom vyjadrujeme k nejakej úplnej konkrétnosti, v takom prípade môžeme narobiť viac škody alebo osohu.
Totižto aj zdravotníctvo, tak ako aj iné systémy nefungujú samy osebe a nemožno ich vytrhnúť zo spoločnosti ako celku, tobôž nie, ak platí to, s čím som svoje vystúpenie začal, že zdravotníctvo patrí nielen medzi neuralgické body spoločnosti, ale predovšetkým, že patrí medzi oblasti, ktoré permanentne vyvolávajú obrovský záujem celej širokej verejnosti. No a to, o čom teraz hovorím, je to poukazovanie na korupčné správanie sa lekárov. Ja musím povedať, že sa nedomnievam, že korupcia sa vyhýba práve zdravotníctvu. A takisto si nemyslím, že sa korupcia vyhýba lekárom. A dokonca treba povedať, že na základe serióznych výskumov, na základe serióznych prieskumov verejnej mienky je dlhodobým problémom alebo sa ukazuje, že dlhodobo občania považujú zdravotníctvo za oblasť, v ktorej prevláda pomerne vysoká miera korupcie, aj keď, samozrejme, treba brať do úvahy, že toto je taký subjektívny dojem ľudí. Napriek tomu nechcem tvrdiť, že práve zdravotníctvo alebo, povedzme, práve lekári alebo práve lieková politika je zbavená možných podozrení, alebo teda aj reálnej korupcie. Ale napriek tomu si nemyslím, že máme právo, aby sme navrhovali opatrenia a prijímali opatrenia s argumentáciou, že takýmto spôsobom zabránime nejakému širokému korupčnému správaniu sa lekárov, pretože, myslím si, že žiadny konkrétny lekár si nezaslúži, aby sme šírili takúto mienku o lekároch.
Ja vám musím, vážené kolegyne a kolegovia, pripomenúť, že ak sa rozprávame o korupcii a o tom, ako ľudia vnímajú korupciu, tak politika, práca politikov, poslanci Národnej rady alebo členovia vlády patria takisto medzi tie profesie, ktoré sú dlhodobo považované zo strany voličov za také, ktoré sú spojené s korupciou. A takisto si myslím, že nikomu z vás, nikomu z nás, každému jednému konkrétne, by sa nepáčilo, keby sa, alebo sa nikdy nepáči, keď sa tu vytvára dojem, že sme všetci ako poslanci, že ste všetci ako členovia vlády, že sú všetci, ktorí pôsobia v politike, zasiahnutí korupciou. To znamená, že ja z tohto hľadiska by som sa rád zastal tých čestných lekárov, ktorých je nepochybne medzi nami veľa. A ja si myslím, že každý z nás takého lekára pozná. Aby sme neargumentovali a aby sme nemenili, nevystupovali pri zmene legislatívy len vlastne z pozície, že máme tu široko korupčné prostredie medzi lekármi a že tieto veci chceme zmeniť. Áno, myslím si, že je nevyhnutné bojovať aj proti korupcii medzi lekármi, ale myslím si, že je potrebné, aby sme sa usilovali odhaľovať také prípady, aby sme sa usilovali na ne poukazovať. A myslím si, že je správne, aby sme v prvom rade trestali korupciu, a to v konkrétnych prípadoch bez ohľadu na to, či sa korupčného správania dopúšťajú politici, či sa korupčného správania dopúšťajú lekári, alebo či sa korupčného správania dopúšťa ktokoľvek iný v akejkoľvek inej pracovnej pozícii alebo v akomkoľvek inom rezorte.
Takže ak sa bavíme o tom korupčnom správaní lekárov, ja sa v tomto pripájam k pánovi poslancovi Lazárovi a ja sa chcem ohradiť proti tomu, aby sme tu vytvárali pocit alebo vytvárali dojem, že prijímame návrh zákona, ktorý ide bojovať proti skorumpovaným lekárom alebo proti skorumpovaným lekárom ako stavu.
Ďalej chcel by som sa vyjadriť v súvislosti s týmto návrhom zákona takisto ešte k jednému problému, o ktorom sa tu viackrát hovorilo, a viackrát ho spomínal naposledy aj pán poslanec Kalist, ale pomerne obšírne sa mu venoval aj pán poslanec Lazár, a to je vytváranie sietí lekární. Vážené kolegyne a kolegovia, ja nechcem tak nejak len jednoducho zhodnotiť a povedať, že či vytváranie sietí lekární je dobré alebo zlé. Tento problém nie je nový na Slovensku a týmto problémom sa zaoberali už viacerí ministri zdravotníctva. Tomuto problému sa dlhodobo venuje napríklad aj komora lekárnikov a na tento problém existujú rôzne názory a rôzne pohľady aj v rámci Európskej únie. Ja sám ako novinár som mal možnosť sa niekoľkokrát zúčastniť na odborných diskusiách, odborných podujatiach, odborných debatách o tejto problematike a sám som mal možnosť sa presvedčiť, že v Európskej únii takisto existuje tento problém, resp. aj odborníci v Európskej únii sa pozerajú na sieťovanie lekární ako na istý problém. A treba povedať, že aj ho riešia v legislatíve.
A ja sa osobne domnievam, ale o tomto sa tu nechcem nejako zoširoka vyjadrovať, lebo nie je to meritom veci priamo tohto zákona, ja sa domnievam, že je tu samozrejme ešte väčší problém, alebo ešte iný problém, ktorý ale na tento problém nadväzuje, a to je problém vytvárania si, vytvárania vôbec akýchsi uzavretých hospodársky, ekonomicky uzavretých celkov v rámci zdravotníctva a keď sa stáva, že vlastne jeden majiteľ vlastní aj zdravotné poisťovne, vlastní zdravotnícke zariadenia, vlastní lekárne a podobne. Toto je takisto problém, ktorému sa nepochybne treba venovať, a to je takisto problém, ktorému sa venujú aj v jednotlivých členských krajinách Európskej únie, a ktorý vytvára istú monopolizáciu, sa stáva, že vlastne jeden majiteľ vlastní aj zdravotné poisťovne, vlastní zdravotnícke zariadenia, vlastní lekárne a podobne. Toto je takisto problém, ktorému sa nepochybne proste treba venovať, a to je takisto problém, ktorému sa venujú aj v jednotlivých krajinách Európskej únie, a ktorý vytvára istú monopolizáciu, a tá nie je vhodná. Dokonca by som povedal, že sú oblasti, v ktorých možno monopolizácia neškodí tak, ako by škodila v zdravotníctve.
Ale k tomu čo, nadviažem na to, čo hovoril pán poslanec Lazár. A ja si takisto myslím, že je skutočne nevyhnutné, aby sme, ak už prijímame nejaké zákonné ustanovenia, aby sme prijímali také zákonné ustanovenia, ktoré zabránia, alebo, ktoré budú vytvárať prekážky, nazvime to, monopolizácii pri lekárňach a monopolizácii pri ponúkaní liekov a liečiv a zdravotných pomôcok a podobne občanom. Vo všeobecnosti, samozrejme, netreba nikomu dávať siahodlhé prednášky o tom, aká škodlivá je monopolizácia. Ale špeciálne monopolizácia v prípade predaja liekov je podľa môjho názoru škodlivá dvojnásobne alebo možno trojnásobne, keby sme to porovnávali s inými oblasťami. A to predovšetkým preto, lebo musí tu existovať dostatočný priestor na to, aby občania dostávali od lekární kvalitné služby. A tu sa chcem trošku zastaviť, pretože, myslím bol to pán poslanec Lazár, ktorý povedal, že z lekární, ak som ho teda správne pochopil, že z lekárni by sa nemali stať len akési výdajne liekov, do ktorých prídete, predložíte nejaký papierik, na ktorom je niečo napísané, zoberiete si krabičku, zoberiete si fľaštičku alebo zoberiete si nejaký rozprašovač, prípadne zo všetkého niečo a odchádzate preč. Je veľmi dôležité, aby sme sa vyhli monopolizácii práve preto, aby lekárne dokázali poskytovať čo najkvalitnejšie služby, nazvite to servis, ktoré sú spojené s predajom jednotlivých liekov a liečiv. Pretože, myslím si, že nikto z nás nepochybuje o tom, že lieky sú takým osobitným tovarom, ktorý nemožno porovnávať napríklad s potravinami, ktorý nemožno porovnávať so spotrebnou elektronikou alebo s čímkoľvek podobným. A ja mám naozaj takisto, ako, ak som ho správne pochopil, to vyslovil pán poslanec Lazár, obavy z možnej monopolizácie v tejto oblasti. A jedna vec je monopolizácia, povedzme, pri distribúcii liekov, jedna vec je monopolizácia pri ich samotnej výrobe, samozrejme liekov a ďalšia vec je monopolizácia pri predaji liekov, nazvime to, konečnému spotrebiteľovi, to znamená pacientom.
Ja sa preto domnievam, že my by sme mali prijímať také legislatívne opatrenia, ktoré takémuto sieťovaniu zabránia, lebo z tohto hľadiska považujem sieťovanie za zlé a nebezpečné, za ohrozujúce plnenie funkcií lekárov a lekárnikov. A považujem to za krok k tomu, aby to, čo, o čom som hovoril na začiatku svojho vystúpenia, čiže považujem to krok k tomu, aby ekonomické kritériá pri plnení si funkcií, povedzme v tomto prípade, lekární prevážili nad inými kritériami. A toto považujem za veľmi nebezpečnú tendenciu, ktorá v konečnom dôsledku môže viesť aj k ohrozovaniu zdravia, ak nepoviem priamo života pacientov. Čiže ja sa pozerám na to vytváranie tých sietí, na tú monopolizáciu, teda na vytváranie sietí sa pozerám ako na istý nástroj alebo, nazvime to, na istú cestu, ktorá môže viesť k tomu, že sa to bude monopolizovať, situácia na tomto, použime to slovo, trhu a toto zase môže mať takéto negatívne dôsledky na tých konečných pacientov. A preto si myslím, že mali by sme byť mimoriadne opatrní, mali by sme byť mimoriadne pozorní, ak budeme hovoriť o problematike vytvárania sietí lekární.
V tejto súvislosti sa musím aj ohradiť alebo, povedal by som, zdvihnúť varovný prst nad prístupom, ktorý prezentoval pán kolega Kalist, keď hovoril, že - ja to teraz len veľmi zjednodušene parafrázujem, ak to nepoviem správne alebo ak zmením význam toho, čo ste, pán kolega, chceli povedať, tak ma, prosím, hneď opravte - že vlastne my tu ideme riešiť niečo, čo už na Slovensku aj tak existuje, že fakticky tu existuje. Oficiálne neexistuje žiadna sieť lekární, lebo oficiálne nemôže, ale sme konfrontovaní s tým, že sa nejakým spôsobom obchádzaním toho zákona tie siete akože vytvárajú. No, ja si ale myslím, že toto by nás nemalo oprávňovať k tomu, aby sme hľadali cestu k legalizácii takéhoto stavu. Ak máme nejaký faktický stav, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom alebo s právnym rámcom pre tento stav, tak mali by sme hľadať, a sme presvedčení, že tento stav nie je dobrý, že ten legislatívny rámec je správny, mali by sme hľadať cesty k tomu, aby sme dokázali vynucovať dodržiavanie toho právneho stavu. Nemali by sme sa uspokojiť s tým, že si povieme, aj tak, povedzme, toto alebo ono ustanovenie zákona dnes nikto nedodržiava. Tak sa prestaňme tváriť, že to na Slovensku nemáme a jednoducho ten faktický stav legalizujme. Samozrejme, takýchto oblastí by sme našli veľa a ja si to veľmi dobre uvedomujem.
Budeme, predpokladám čoskoro, lebo, myslím si, že nebudeme nejak umelo, neúmerne predlžovať debatu a rozpravu k tomuto alebo k ďalším zdravotníckym zákonom, takže predpokladám, že relatívne onedlho, možno už zajtra, budeme rokovať o vládnom návrhu novely Zákonníka práce. A mám pocit, že aj tam vaši kolegovia, ako vaša vládna koalícia v niektorých veciach pristupuje k zmenám v Zákonníku práce z pozície legalizácie nejakého daného stavu, ktorý sa vytvára tým, že sa obchádza dnes legislatívny rámec. Ja sa domnievam, že toto je chybná cesta. A takáto cesta vedie do záhuby, ak sa nebudeme usilovať zákonmi regulovať isté spoločenské javy, a to aj teda tie negatívne, a ak rezignujeme na to, že namiesto toho budeme hľadať spôsoby, ako efektívne vynucovať dodržiavanie zákona. Čiže toto je moja poznámka k tomu, čo odznelo tu v rozprave. Možno sa to netýka, aj keď v tomto prípade, povedzme, jednou vetou áno, ale vo všeobecnosti to, čo som chcel povedať, sa netýka len tohoto zákona. Ale odznelo to v rozprave a ja to považujem za nebezpečný precedens pri nazeraní na tvorbu legislatívy. Samozrejme, že legislatíva nemôže byť mŕtva. Samozrejme, že legislatíva musí reagovať na spoločenskú realitu. Ale rozhodne by sme aj pri takýchto reakciách na spoločenskú realitu pri tvorbe zákonov nemali vystupovať len z tej pozície, že ak sa ten zákon nedodržiava, tak to jednoducho zmeňme tak, ako to v praxi funguje a potom to už nebude v rozpore so zákonom.
Napokon, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, blížim sa k záveru svojho vystúpenia, by som sa chcel vyjadriť ešte k jednému takému závažnému momentu a takisto nie som prvým poslancom, ktorý sa v tejto rozprave bude k tomuto momentu vyjadrovať, a to je problém, nazvime to, získavania si zákazníkov zo strany lekární. A to je teda ten problém tých vernostných systémov, o ktorých sme hovorili. A ja som veľmi dobre počúval každého jedného kolegu poslanca a kolegyňu poslankyňu, lebo aj kolegyňa poslankyňa vystupovala v tejto rozprave k tomuto vládnemu návrhu. Ja som veľmi dobre počúval, práve keď sa jednotliví kolegovia a kolegyňa vyjadrovali k problematike tých vernostných zliav alebo prosto tých vernostných systémov, ktoré by sa do celého toho systému mali touto novelou zákona zaviesť. A poznačil som si, najmä, keď kolega Markovič dal zásadnú otázku - a opäť podľa poznámok to budem voľne parafrázovať a dúfam, že nezmením význam toho, čo ste povedali - keď ste pán kolega minulý týždeň vo štvrtok vo svojom vystúpení dali takú rečnícku otázku, že ak zo systému obdobnému k vernostným zľavám profitujú distribútori, keď dostávajú zľavy od výrobcov, ak profitujú lekárne, keď dostávajú zľavy od distribútorov, prečo by sme tento systém zliav nemali presunúť až teda po pacientov a po zákazníkov v lekárňach. No, na prvý pohľad - myslím, že som to povedal asi tak zhruba správne, hej, toto ste približne povedali - no, pán kolega, na prvý pohľad to totiž vyzerá veľmi logicky a dokonca to vyzerá aj veľmi populárne. Pretože skutočne otázka, ak v tomto systéme, ak podnikatelia na zľavách môžu ušetriť, prečo by nemali ušetriť tí koneční zákazníci. Z tohto hľadiska, opakujem, to znie veľmi logicky a takisto aj veľmi populárne, ale musím povedať, že len na prvý pohľad. A napriek tomu, že ja si myslím, že nikto nepochybuje o tom, že naša strana presadzuje, tak ako to robila, keď bola vo vláde, tak aj teraz, keď je v opozícii, usilujeme sa, aby ceny všetkého, na čo sú odkázaní ľudia, čo musia kupovať, aby tie ceny išli dole. Napokon boli sme to my, kto navrhol zvolať mimoriadnu schôdzu parlamentu a zajtra ja verím, že veľmi vecne a konkrétne, ale veľmi živo budeme diskutovať k problematike zdražovania, ktoré veľmi negatívne zasiahlo celú spoločnosť a väčšinu ľudí, ktorí žijú na Slovensku. Tak určite som za to, aby v maximálnej možnej miere sme dokázali s maximálnymi zľavami, alebo inak to poviem, za čo najnižšie ceny predávať lieky alebo zdravotnícke pomôcky aj ľuďom, ktorí sa ocitli v pozícii pacienta.
Čiže potiaľto, samozrejme, s vami súhlasím. A súhlasím s tým, aby sme hľadali spôsoby, akými znížiť ceny liekov a ceny zdravotníckych pomôcok na úplné minimum, na tú najnevyhnutnejšiu úroveň, ktorá samozrejme z hľadiska ekonomiky celého toho systému je logická. Ale som proti tomu, aby sme to robili systémom vernostných zliav. A teraz vám poviem, prečo. Pacienti, ktorí prichádzajú do lekárne a kupujú si liek, sú vo vzťahu k lekárnikovi, k farmaceutovi, ktorý im ten liek predáva, v zásadne v inej pozícii, ako je lekáreň vo vzťahu k distribútorovi liekov, distribútor lieku vo vzťahu k výrobcovi liekov. A poviem vám, v čom vidím ten zásadný rozdiel. Zásadný rozdiel vidím v tom, že na rozdiel od pacienta tí ostatní v celom tom reťazci vedia aj z odborného hľadiska veľmi presne posúdiť kvalitu toho, čo idú kupovať. Oni majú výhodu, že oni skutočne rozumejú tomu, čomu nerozumejú ani mnohí poslanci v tomto parlamente, čomu nemôžu rozumieť, nemôžem tomu rozumieť ani ja a preto sa do tej debaty ani nepúšťam, že teda, ako je to s tými generikami, ako je to s tými jednotlivými liečivými látkami, ako je to s tými pomocnými látkami v liekoch, a majú vplyv a nemajú vplyv, a čo môžu urobiť a čo nemôžu urobiť, či sa toho máme báť alebo sa nemáme báť, alebo sa podľa toho máme rozhodovať alebo máme zostať verní tomu konkrétnemu lieku, tej výrobnej značke, ak to tak nazvem, ktorú užívam doteraz. Toto je debata, do ktorej sa nechcem púšťať, pretože jej nerozumiem, ale verte mi, že tomuto nerozumie ani väčšina pacientov. Ja sa skutočne neviem rozhodnúť, keď dostanem recept od lekára podľa nejakého vlastného uváženia, či ten-ktorý liek, ktorý mám predpísaný, je dobrý, je fajn, že či mi naozaj pomôže, či, povedzme, nejaké generikum, ktoré by ho nahradilo, je skutočne adekvátnou náhradou a nemusím sa toho obávať. Ale presne preto sa o tomto nevieme rozhodnúť ani v lekárni ako pacienti.
A práve preto považujem systém vernostných zliav za nebezpečný. Pretože, viete, ja sa na to teraz skúsim pozrieť z hľadiska toho, čomu rozumiem, ako z hľadiska sociológie. Dnes je naozaj na Slovensku situácia taká, že nikomu nemôžete vyčítať, skutočne nikomu, 95 % občanov nemôžete vyčítať, ak uprednostňujú cenu pred kvalitou. Skutočne nie. Situácia, v akej sa, ekonomická, sociálna situácia, v akej sa nachádza drvivá väčšina rodín na Slovensku skutočne núti až nezdravým spôsobom každého jedného zákazníka v každom jednom obchode priorizovať, uprednostňovať to ekonomické hľadisko, to znamená cenu toho produktu pred kvalitou. A toho sme svedkami, čo si budeme rozprávať, pri potravinách to vidíme veľmi jasne a na túto tému sme už mali možnosť v parlamente diskutovať, pretože sme to riešili pri zákone o obchodných reťazcoch. A teraz si zoberte, že takýmto nejakým vernostným spôsobom vernostných zliav si budú tie jednotlivé lekárne lákať alebo priťahovať svojich, teda ako nových klientov, rôznych pacientov. Ja si myslím, že toto je niečo, čo nesmieme dovoliť. My nesmieme dovoliť, aby pri rozhodovaní sa pacienta, či pôjde do tej alebo onej lekárne hrali úlohu zľavy, ktoré mu tam budú poskytovať. To si skutočne nesmieme dovoliť. Preto - a teraz poviem vám, pán spravodajca, prečo - pretože liek nemôžete postaviť na úroveň žiadneho iného tovaru, aký sa predáva v akomkoľvek inom druhu obchodu. Nemôžete. Ja sa jednoducho môžem pomýliť a zjesť nekvalitný chlieb. Môžem uprednostniť cenu a zjesť nekvalitnú bryndzu. Upozorňujem, nekvalitnú nie z hľadiska možných zdravotných následkov, pretože na to samozrejme máme normy a celý systém kontroly. Ja teraz vychádzam z toho, že nie je možné, aby mi niekto v nejakom obchode predával zdravotne závadnú alebo život život ohrozujúcu potravinu. Toto dajme, prosím, na bok, o tomto vôbec nešpekulujme. Ale z hľadiska kvality, z hľadiska toho, či v tej bryndzi je polovica kravského mlieka, resp. teda tej, tej hrudky z kravského syra alebo 70 % je tam z toho ovčieho alebo podobne. Hej? To je rozdiel v kvalite toho, v kvalite toho produktu. Ale ja si môžem dovoliť ignorovať takéto kvalitatívne kritériá pri potravinách, to si môžem dovoliť. Ale nemôžeme si dovoliť, aby sme kvalitatívne kritériá dali na nižšiu úroveň ako ekonomické kritériá pri predaji liekov, liečiv, zdravotníckych pomôcok. To je absolútne neprípustné, absolútne neprípustné. Pretože toto už môže viesť k ohrozeniu zdravia a ohrozeniu života každého jedného pacienta.
A ak sa ma teda ešte raz, alebo ak mám použiť ešte jeden, ešte jedno vysvetlenie, ešte jeden argument, prečo hovorím, že toto nie je prípustný spôsob, tak vám odpoviem ešte jednoduchšie, ešte stručnejšie, iba jednou vetou. Pretože zdravie, vážené kolegyne a kolegovia, zdravie nie je tovar. Môžete stokrát hovoriť o tom, že aj v zdravotníctve fungujú trhové, že funguje trhový mechanizmus, že aj do zdravotníctva treba v tom či onom zavádzať trhové princípy. Ja, moja pozícia, moja osobná pozícia je takáto - zdravie nie je tovar. A preto princípy, ktoré fungujú v obchode všeobecne, nie je možné uplatňovať, preniesť a uplatňovať v zdravotníctve. Som hlboko presvedčený o tom, že tak, ako to je, teda, podľa môjho názoru, ani vzdelanie nie je tovar. A preto som bol vždy proti tomu, aby sme aj v oblasti vzdelávania, minimálne toho formálneho vzdelávania uprednostňovali trhové princípy, tak som presvedčený aj o tom, zdravie nie je tovar. A poviem vám, že ešte pritom vzdelávaní by som, by som, možno, keby ma naťahovali na škripec, bol ochotný odvolať a povedať, že dobre, tak vzdelanie je tovar, tak zaveďte tam trhové princípy a môžete s tým nakupovať a predávať a obchodovať, ako chcete. Ale v prípade zdravia, vážené kolegyne a kolegovia - a ja verím, že na tom sa všetci zhodneme - v prípade zdravia to jednoducho nie je možné.
Nemôžeme ani teoreticky pripustiť, že zdravie, zdravotná starostlivosť, lieky, zdravotnícke pomôcky a pod. sú rovnakým tovarom, ako to, čo nakupujeme v supermarketoch, hypermarketoch, na benzínových čerpadlách. Tie benzínové čerpadlá, to ste určite postrehli, som doplnil do tohto výpočtu celkom zámerne, pretože skutočne ma vystrašil - ja viem, že to nie je v tomto zákone - ale skutočne ma vystrašil nápad, ktorý sa objavil v súvislosti s prípravou tohto zákona, keď sa hovorilo o tom, že voľnopredajné lieky by mohli byť predávané dokonca aj v bežných obchodoch, napr. aj na benzínových staniciach, či ako sa - nie benzínové čerpadlá, som povedal blbosť - benzínové stanice, čerpacie stanice.
No, vážené kolegyne a kolegovia, takže, summa summarum, aby som to celé uzavrel. Vernostný zľavový systém je v prípade predaja liekov mimoriadne nebezpečný nápad, mimoriadne nebezpečný nápad. Ľudia sa nedokážu objektívne rozhodnúť medzi kvalitou a cenou v prípade liekov. Dokonca - a to som povedal - tu nejde len o ten samotný liek, tu ide aj o to, čo by som nazval pridaná služba, tu ide aj o to, ako sa ten lekárnik k tomu pacientovi venuje, tu ide aj o to, aké mu poskytne informácie, aké mu poskytne vysvetlenie toho všetkého, čo súvisí s tým liekom. Toto sú vážne veci, vážené kolegyne a kolegovia, toto sú mimoriadne vážne veci na to, aby sme takýmto spôsobom zavádzali konkrétne takýto trhový princíp alebo trhový mechanizmus do tejto oblasti. Takže, tu vás chcem naozaj vyzvať, toto je, priznám sa pre mňa osobne toto, jeden z kľúčových bodov, negatívnych bodov tohto návrhu zákona. A toto je pre mňa jeden z kľúčových bodov, prečo určite nebudem podporovať a chcem aj vás vyzvať, aby ste nepodporili tento návrh zákona. Napokon, myslím si, že tak či onak, odmietnutím, resp. vrátením toho zákona na prepracovanie, čo navrhol pán poslanec Lazar, ja si myslím, že to myslel úplne vážne a že to nebol len nejaký taký opozičný folklór alebo bonmot. Lebo aj ten fakt, ktorý som spomínal vo faktickej poznámke, že sme tu mali tisíc pripomienok alebo vyše tisíc pripomienok počas prípravy tohto zákona, ja si myslím, že to vrátenie návrhu zákona na prepracovanie by práve umožnilo širšiu, serióznejšiu, hlbšiu debatu aj o takýchto momentoch. A opakujem, myslím si, že zákon, ktorým budeme vnášať trhové princípy do fungovania, obchodovania s liekmi, ak to tak nazvem, až teda po toho konečného spotrebiteľa, po pacienta, je veľmi nebezpečný.
Vážené kolegyne, a kolegovia, ja si myslím, že tento zákon má aj mnoho ďalších trhlín. Ale k tým sa už nebudem podrobnejšie vyjadrovať. Napríklad sa obávam, že v prípade vydávania tých generických liekov alebo iného lieku, ako predpísal lekár na recept, nie je dostatočne v tomto návrhu zákona dotiahnuté riešenie toho, aby bol lekár, ošetrujúci lekár dostatočne včas informovaný o tom, že daný pacient dostal dostal iný liek, než mu lekár predpísal. Ja sa obávam, že tak, ako je to dnes ustanovené, alebo tak, ako je to napísané v tomto návrhu zákona, vytvára to takú dvojmesačnú medzeru medzi tým, keď ten pacient si vyberie liek, a tým, keď sa jeho lekár dozvie, aký vlastne liek dostal. A to uznáte všetci, že dva mesiace je strašne dlhá doba. Takže tých pripomienok, tých pripomienok k tomuto návrhu zákona by som, samozrejme, mal aj viac, ale chcel som vystúpiť, aby som zbytočne nepredlžoval čas, ktorý tejto rozprave venujeme, iba s tými, ktoré považujem za naozaj zásadné. A dovoľte mi, aby som aj ten počet, počet faktických pripomienok k môjmu vstúpeniu považoval za dôkaz toho, že som vystupoval naozaj k zásadným veciam, ktoré sa tohto zákona týkajú.
Vážený pán spravodajca, vzhľadom na to, čo som uviedol vo svojom vystúpení v rozprave v súlade s § 73 rokovacieho poriadku si dovoľujem ešte dať druhý procedurálny návrh. Prikláňam sa aj k tomu návrhu, ktorý dal pán poslanec Lazar, keď navrhol, aby sme zákon vrátili predkladateľovi na dopracovanie. Ak by tento procedurálny návrh nezískal dostatočnú podporu v pléne, tak podávam druhý procedurálny návrh podľa § 73 rokovacieho poriadku navrhujem, aby sme ďalej nepokračovali v prerokovávaní tohto návrhu zákona.
Ďakujem vám pekne za trpezlivosť aj za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán poslanec Lazár, mňa zaujala tá časť vášho vystúpenia, kde ste sa venovali tým pripomienkam a celému tomu pripomienkovaniu tohto zákona v procese jeho prípravy a v tom celom legislatívnom procese predtým, než ho schválila vláda.
V podstate už na to zareagovali aj dvaja páni poslanci. A ja si myslím, že práve preto, aby bolo jasné, pod akými všetkými vplyvmi tento návrh zákona v súčasnosti je, alebo v celom tom procese už prípravy bol, by skutočne bolo veľmi užitočné, keby sme mali možnosť sa zoznámiť so všetkými tými pozmeňujúcimi, s tými pripomienkami, ktoré sa v čase prípravy tohto zákona objavili.
Ja by som takisto bol veľmi nerád, keby sme sa nechali ako poslanci Národnej rady ovplyvňovať nejakými lobistickými skupinami. A to, čo ste vy nazvali zaplatené vystúpenia aj k tomuto zákonu, to je niečo, čo je samozrejme veľmi nebezpečné, aj keď sa to nikdy nedá vylúčiť. Vždy budeme pod nejakým tlakom, alebo nejakými požiadavkami, ale ja si myslím, že najlepší spôsob, akým, v tomto prípade použijem to známe, oddeliť zrno od pliev, je to, aby sme mali skutočne dostatočný prehľad kto a aké pripomienky z tej vyše tisícky, ktorú spomínal pán poslanec Raši, predkladal, aby sme mohli sa do týchto návrhov pozrieť a aby sme mohli tieto návrhy zhodnotiť, nakoľko sú relevantné a nakoľko ide naozaj len o presadzovanie si akýchsi úzkych lobistických záujmov. Lebo priznám sa, že ja odmietam nanucované presvedčenie, že každý, a to aj také organizácie, ako sú povedzme lekárnici alebo lekári, sú lobisti.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. V prvom rade, pán kolega, dovoľ, aby som ti poďakoval za tvoje vystúpenie a hneď aj zdôvodním prečo. Ja ho mimoriadne oceňujem a považujem za veľmi dôležité. A to nielen preto, že tak ako niektorí naši kolegovia, dokonca aj kolegovia z vládnej koalície ocenili vecný tón tohto vystúpenia, čo vyplýva predovšetkým z toho, že v tom svojom vystúpení ste sa predovšetkým zameral na úplne konkrétne pripomienky, ktoré boli predkladané k tomuto vládnemu návrhu zákona. A ja si myslím, že takýto štýl diskusie skutočne treba oceniť a myslím si, že takýto štýl diskusie by mohol byť aj istým príkladom pre pokračovanie tejto debaty a tejto rozpravy. A nielen v prípade tohto zákona. Ale ja by som veľmi ocenil toto tvoje vystúpenie aj predovšetkým preto, lebo bolo z neho cítiť, že rozpráva človek, ktorý pozná túto problematiku z praxe. A mám pocit, že skutočne toto tu neraz máme problém v parlamente, že neviem celkom presne sa pozrieť na zákony, ktoré sú predkladané spôsobom, akým tento zákon bude realizovaný v praxi a chýba nám čosi, čo by som nazval, ako spätná väzba alebo ako zrkadlo, ktoré nám presne ukáže alebo čo najpresnejšie ukáže to, akým spôsobom bude takýto zákon, ktorý my tu prijímame v parlamente, vykonaný a vykonateľný.
Ja veľmi oceňujem aj to, že sme mali možnosť počuť niektoré z tých pripomienok, ktoré odzneli v čase, keď sa pripravoval tento zákon. Pán poslanec Raši - ale nebudem reagovať na neho, pretože samozrejme rokovací poriadok mi nedovoľuje reagovať na niekoho iného, kto vystupoval s faktickou poznámkou, takže to by som v žiadnom prípade nechcel - ale predsa len, akoby nadviažem na to, čo povedal. Ja oceňujem aj tú predstavu, že by sme tu mohli počuť tie jednotlivé pripomienky k tomuto zákonu, pretože ja si myslím, že je veľmi dôležité mať plastickú predstavu o celom procese prípravy toho zákona. To je veľmi užitočné pre zákonodarcov, aby sme mohli tieto skúsenosti... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážená pani poslankyňa, ďakujem vám za vaše obsiahle vystúpenie. Myslím, oceňujem to, že ste sa takto obsiahlo venovali tejto téme nadväzujúc aj na to, čo moji dvaja kolegovia pred chvíľou povedali. Práve preto, že to považujem za mimoriadne dôležité a myslím si, že aj napriek tomu, ako to v tejto chvíli tuto v snemovni vyzerá, tak je to problematika, ktorá vzbudzuje veľkú pozornosť verejnosti. Napokon, ten obrovský počet pripomienok, ktoré v čase prípravy zákona k tomuto zákonu prišli, jasne svedčí o tom, že táto problematika je široko sledovaná. A myslím si, že je to oprávnené, pretože hovoríme o oblasti, ktorá má mimoriadny význam, a to nielen pokiaľ ide o samotný systém zdravotnej starostlivosti, nielen pokiaľ ide o oblasť financovania celého systému zdravotnej starostlivosti, ale je to predovšetkým problematika, ktorá sa mimoriadne závažne dotýka pacientov, a to znamená širokej verejnosti.
Ja sa priznám, že ja pravdepodobne sa rozhodnem krátko vystúpiť potom v rozprave, keď sa budeme ústne prihlasovať. Ale musím sa priznať, že mimoriadne ma zaujalo najmä to, čo ste hovorili k problematike toho vernostného systému. Ten vernostný systém, aký sa zavádza v tomto zákone, aj pán poslanec Raši predtým o tom hovoril, to si myslím, že to je veľmi nebezpečná hra. A zároveň to je veľmi nebezpečná hra preto, lebo to zavádza veľmi nebezpečný filozofický pohľad na systém fungovania, na fungovanie systému zdravotnej starostlivosti. Taký pohľad, ktorý podľa môjho názoru pri zdravotnej starostlivosti je absolútne neobhájiteľný.