Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda, za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, ďakujem za možnosť vystúpiť a zapojiť sa do tejto diskusie a v rámci rozpravy k tomuto vládnemu návrhu zákona. A myslím si, že napriek tomu, že sme svedkami toho, že do tejto rozpravy sa zapájajú aj poslanci, ktorí nie sú lekármi, alebo nie sú zdravotníckymi pracovníkmi, alebo nemajú svoje profesné skúsenosti, profesijné skúsenosti spojené s pôsobením v rezorte...
Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda, za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, ďakujem za možnosť vystúpiť a zapojiť sa do tejto diskusie a v rámci rozpravy k tomuto vládnemu návrhu zákona. A myslím si, že napriek tomu, že sme svedkami toho, že do tejto rozpravy sa zapájajú aj poslanci, ktorí nie sú lekármi, alebo nie sú zdravotníckymi pracovníkmi, alebo nemajú svoje profesné skúsenosti, profesijné skúsenosti spojené s pôsobením v rezorte zdravotníctva, tak si myslím, že to je zaujímavý prvok, ktorý do značnej mieri nám naznačuje, že hovoríme o problematike, ktorá sa skutočne nedá vnímať len úzko rezortne, alebo úzko odborne v tom zmysle, že by sa dotýkala a že by sa k tomu dokázali vyjadriť len ľudia, ktorí majú lekárske vzdelanie, alebo ľudia, ktorí majú nejaké iné zdravotnícke vzdelanie, prípadne ľudia, ktorí v zdravotníctve pôsobia. A, vážené kolegyne a kolegovia, nemožno sa tomu čudovať, lebo napokon to tu zaznelo v tejto rozprave počas jednotlivých vystúpení mojich ctených kolegov už niekoľkokrát. Je to zákon, ktorého realizácia sa v konečnom dôsledku dotýka každého jedného občana. Každý občan Slovenskej republiky, alebo ešte presnejšie, každý obyvateľ Slovenskej republiky sa dostával z času na čas do situácie, že je pacientom a každý z nás sa dostáva do situácie, že je odkázaný na to, aby si zobral nejaký liek, alebo v rámci svojej liečby využíval nejakú zdravotnícku pomôcku. To znamená, že je úplne prirodzené a legitímne, že každého z nás zaujíma, v akej podobe tento zákon určí pravidlá hry v tak dôležitej oblasti.
Ja osobne, keď som sa aj pozeral na prihlasovanie sa, písomné prihlasovanie sa do rozpravy k ďalším dvom zdravotníckym zákonom, opäť som si všimol, že aj k nim budú diskutovať viacerí alebo niekoľkí poslanci, ktorí nemajú pred menom MUDr.. A to len podčiarkuje, že bolo správne zaradiť tieto tri zákony takýmto spôsobom pokope do rozpravy, pretože zdravotníctvo skutočne možno označiť za neuralgický bod spoločnosti. A to treba priznať. Táto situácia nenastala v súčasnosti, nenastala teraz po voľbách, ale každá doterajšia vláda od roku 1990 bola postavená pred závažné úlohy a závažné problémy, ktoré treba v zdravotníctve riešiť.
Rozdiel ale predsa len medzi jednotlivými vládami existuje a rozdiel často nie je ani tak v samotných problémoch, ale predovšetkým v prístupe tej-ktorej vládnej garnitúry k riešeniu týchto problémov, ale aj k identifikácii a následným krokom, ktoré sú celkom prirodzeným dôsledkom už toho prvotného prístupu k označeniu istých vecí za problém a k analýze toho, čo ten problém znamená, z čoho ten problém vzniká a aké sú jeho dôsledky. A z tohto hľadiska musím priznať, že tu vo viacerých vystúpeniach viacerých kolegov poslancov, myslím, že naposledy to bol pán kolega Kalist, ktorý hovoril o šetrení, a z tohto hľadiska by som chcel tiež nadviazať na niektoré vystúpenia - vo faktickej poznámke to spomínal už pán poslanec Podmanický - a to je taký môj prvý závažný bod.
Ja sa skutočne nedomnievam, že šetrenie a to predovšetkým v takej oblasti, akou je zdravotníctvo, by malo byť akýmsi základným kameňom, na ktorom budeme stavať celú politiku a všetky opatrenia, ktoré sa v tomto rezorte robia. Sú oblasti, v ktorých nemožno len ekonomické kritériá priorizovať, a sú oblasti, v ktorých nemožno stavať všetky rozhodnutia len na tom, aké budú ich ekonomické a finančné dopady. Samozrejme, že ja si úplne uvedomujem, že platí aj v zdravotníctve to staré známe, že sa môžeme prikrývať iba takou perinou, na akú máme. Ale predovšetkým v zdravotníctve je to podobne ako v školstve. Nemali by sme tlačiť nevyhnutne na šetrenie v takom prípade, že to ide na úkor kvality. A dokonca považujem práve tieto dve oblasti alebo tieto dva rezorty, a to je školstvo, alebo ešte všeobecnejšie by som povedal, vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť za oblasti, v ktorých, naopak, je kvalita tým prvoradým kritériom, alebo musí byť kvalita prvoradým kritériom, podľa ktorého sa budeme rozhodovať aj o jednotlivých opatreniach. Ja si rovnako, ako to, myslím, zaznelo vo faktickej poznámke pána poslanca Podmanického, viem predstaviť veľmi jednoduché spôsoby šetrenia. A, bohužiaľ, tieto spôsoby šetrenia si nielen viete predstaviť aj vy, ale ako prax, ktorej sme svedkami, najmä v posledných týždňoch, ukazuje, takéto spôsoby šetrenia aj realizujete. Ale škrtať jednotlivé výdavky a dosahovať šetrenie iba teda škrtmi bez ohľadu na to, aké toto škrtanie má potom dopady na fungovanie rezortu ako takého, ale aj na fungovanie jeho jednotlivých súčastí, povedzme, jednotlivých zdravotníckych zariadení, alebo napr. na fungovanie tej liekovej politiky, to jednoducho nemožno podporiť a nemôžem súhlasiť s tým, aby sme bez toho, aby sme si uvedomili, aké dopady takéto škrtanie má, jednoducho takýmto spôsobom šetrili. Lebo isteže, dosiahnuť vyrovnané hospodárenie v jednotlivých zdravotníckych zariadeniach je pomerne jednoduché, ak toto bude jediné kritérium hodnotenia úspešnosti manažmentu takéhoto zdravotníckeho zariadenia. A je, samozrejme, veľmi jednoduché zoškrtať všetky nákladové položky, predovšetkým teda všetky nákladné liečebné postupy, všetky nákladné, povedzme, diagnostické zariadenia a tak ďalej a tak ďalej. Je možné presúvať a odsúvať jednotlivých pacientov, nerobiť im ani vyšetrenia, neposkytovať im ani adekvátnu liečbu, ale je úplne jasné, že takéto šetrenie v podstate popiera už len základný princíp, základnú filozofiu, prečo tú zdravotnú starostlivosť máme.
Šetriť v rezorte zdravotníctva spôsobom, že prestaneme alebo znížime alebo minimalizujeme poskytovanie zdravotnej starostlivosti, to nie je cesta, to je likvidácia celého systému. A úprimne povedané na takéto šetrenie dokonca netreba ani žiadne vzdelanie, či už odborné lekárske alebo akékoľvek iné. Na to netreba ani dlhoročné skúsenosti, na to netreba ani človeka, ktorý spĺňa nejaké kvalifikačné predpoklady, lebo šetriť spôsobom, že len zoškrtám bez ohľadu na to, koho sa to dotkne a komu to ublíži, to dokáže aj môj osemročný syn. A z tohto hľadiska si myslím, že aj pri debate o liekoch, liekovej politike, o dopadoch tejto novely zákona na šetrenie sa nemožno obmedziť len na ekonomické kategórie, ale treba celkom vážne hovoriť aj to, či to šetrenie alebo ten systém šetrenia, ktorý chceme aj touto novelou zákona zaviesť, je skutočne šetrením, ktoré na jednej strane prinesie síce pozitívne ekonomické dopady, ale na druhej strane neprinesie negatívne dopady na pacientov, neprinesie negatívne dopady na tých, ktorí sú na lieky alebo zdravotnícke pomôcky odkázaní, na tých, pre ktorých má vlastne celý tento systém fungovať a ktorým má zabezpečovať zdravotnú starostlivosť. A z tohto hľadiska si myslím, že je potrebné teda posudzovať aj tú predstavu o tom, ako dosiahnuť šetrenie a ako môžeme dosiahnuť zníženie nákladov na lieky.
Druhá vec, ku ktorej by som sa rád vyjadril, je to, o čom, prepáčte, prepáčte, o čom okrajovo alebo teda do istej miery hovoril aj môj predrečník, pán poslanec Lazár. A mám pocit, že toto tu visí vo vzduchu počas celej rozpravy k tomuto zákonu. A to preto, lebo skutočne, tak ako pán poslanec Lazár trefne poznamenal, vychádza to z dôvodovej správy, ktorú nám pán minister, resp. vláda priložila k tomuto návrhu novely zákona.
Ja mám takisto veľmi vážne výhrady k tomu, aby sme vychádzali pri akýchkoľvek legislatívnych zmenách z paušalizácie. A to samozrejme, to by malo byť podľa môjho názoru všeobecné pravidlo, lebo vo všeobecnosti platí, že paušalizácia je veľmi nebezpečným krokom, pretože vám znemožňuje získať skutočne pravdivý pohľad a urobiť nejakú objektívnu analýzu akéhokoľvek problému. A takisto paušalizácia pri riešení problémov v zdravotníctve môže byť nebezpečná preto, lebo nás vedie k nesprávnemu hodnoteniu problémov a potom aj k prijatiu nesprávnych záverov. Navyše, treba si uvedomiť, že sú isté veci, pri ktorých sa nám na prvý pohľad môže zdať, že sa týkajú iba nejakej konkrétnej záležitosti, alebo že sa týkajú, povedzme, v tomto prípade nejakého konkrétneho ustanovenia zákona.
Ale v prípade, že o tom hovoríme často, veľa, v prípade, že nehovoríme dosť jasne, že sa, povedzme, tým alebo oným spôsobom vyjadrujeme k nejakej úplnej konkrétnosti, v takom prípade môžeme narobiť viac škody alebo osohu.
Totižto aj zdravotníctvo, tak ako aj iné systémy nefungujú samy osebe a nemožno ich vytrhnúť zo spoločnosti ako celku, tobôž nie, ak platí to, s čím som svoje vystúpenie začal, že zdravotníctvo patrí nielen medzi neuralgické body spoločnosti, ale predovšetkým, že patrí medzi oblasti, ktoré permanentne vyvolávajú obrovský záujem celej širokej verejnosti. No a to, o čom teraz hovorím, je to poukazovanie na korupčné správanie sa lekárov. Ja musím povedať, že sa nedomnievam, že korupcia sa vyhýba práve zdravotníctvu. A takisto si nemyslím, že sa korupcia vyhýba lekárom. A dokonca treba povedať, že na základe serióznych výskumov, na základe serióznych prieskumov verejnej mienky je dlhodobým problémom alebo sa ukazuje, že dlhodobo občania považujú zdravotníctvo za oblasť, v ktorej prevláda pomerne vysoká miera korupcie, aj keď, samozrejme, treba brať do úvahy, že toto je taký subjektívny dojem ľudí. Napriek tomu nechcem tvrdiť, že práve zdravotníctvo alebo, povedzme, práve lekári alebo práve lieková politika je zbavená možných podozrení, alebo teda aj reálnej korupcie. Ale napriek tomu si nemyslím, že máme právo, aby sme navrhovali opatrenia a prijímali opatrenia s argumentáciou, že takýmto spôsobom zabránime nejakému širokému korupčnému správaniu sa lekárov, pretože, myslím si, že žiadny konkrétny lekár si nezaslúži, aby sme šírili takúto mienku o lekároch.
Ja vám musím, vážené kolegyne a kolegovia, pripomenúť, že ak sa rozprávame o korupcii a o tom, ako ľudia vnímajú korupciu, tak politika, práca politikov, poslanci Národnej rady alebo členovia vlády patria takisto medzi tie profesie, ktoré sú dlhodobo považované zo strany voličov za také, ktoré sú spojené s korupciou. A takisto si myslím, že nikomu z vás, nikomu z nás, každému jednému konkrétne, by sa nepáčilo, keby sa, alebo sa nikdy nepáči, keď sa tu vytvára dojem, že sme všetci ako poslanci, že ste všetci ako členovia vlády, že sú všetci, ktorí pôsobia v politike, zasiahnutí korupciou. To znamená, že ja z tohto hľadiska by som sa rád zastal tých čestných lekárov, ktorých je nepochybne medzi nami veľa. A ja si myslím, že každý z nás takého lekára pozná. Aby sme neargumentovali a aby sme nemenili, nevystupovali pri zmene legislatívy len vlastne z pozície, že máme tu široko korupčné prostredie medzi lekármi a že tieto veci chceme zmeniť. Áno, myslím si, že je nevyhnutné bojovať aj proti korupcii medzi lekármi, ale myslím si, že je potrebné, aby sme sa usilovali odhaľovať také prípady, aby sme sa usilovali na ne poukazovať. A myslím si, že je správne, aby sme v prvom rade trestali korupciu, a to v konkrétnych prípadoch bez ohľadu na to, či sa korupčného správania dopúšťajú politici, či sa korupčného správania dopúšťajú lekári, alebo či sa korupčného správania dopúšťa ktokoľvek iný v akejkoľvek inej pracovnej pozícii alebo v akomkoľvek inom rezorte.
Takže ak sa bavíme o tom korupčnom správaní lekárov, ja sa v tomto pripájam k pánovi poslancovi Lazárovi a ja sa chcem ohradiť proti tomu, aby sme tu vytvárali pocit alebo vytvárali dojem, že prijímame návrh zákona, ktorý ide bojovať proti skorumpovaným lekárom alebo proti skorumpovaným lekárom ako stavu.
Ďalej chcel by som sa vyjadriť v súvislosti s týmto návrhom zákona takisto ešte k jednému problému, o ktorom sa tu viackrát hovorilo, a viackrát ho spomínal naposledy aj pán poslanec Kalist, ale pomerne obšírne sa mu venoval aj pán poslanec Lazár, a to je vytváranie sietí lekární. Vážené kolegyne a kolegovia, ja nechcem tak nejak len jednoducho zhodnotiť a povedať, že či vytváranie sietí lekární je dobré alebo zlé. Tento problém nie je nový na Slovensku a týmto problémom sa zaoberali už viacerí ministri zdravotníctva. Tomuto problému sa dlhodobo venuje napríklad aj komora lekárnikov a na tento problém existujú rôzne názory a rôzne pohľady aj v rámci Európskej únie. Ja sám ako novinár som mal možnosť sa niekoľkokrát zúčastniť na odborných diskusiách, odborných podujatiach, odborných debatách o tejto problematike a sám som mal možnosť sa presvedčiť, že v Európskej únii takisto existuje tento problém, resp. aj odborníci v Európskej únii sa pozerajú na sieťovanie lekární ako na istý problém. A treba povedať, že aj ho riešia v legislatíve.
A ja sa osobne domnievam, ale o tomto sa tu nechcem nejako zoširoka vyjadrovať, lebo nie je to meritom veci priamo tohto zákona, ja sa domnievam, že je tu samozrejme ešte väčší problém, alebo ešte iný problém, ktorý ale na tento problém nadväzuje, a to je problém vytvárania si, vytvárania vôbec akýchsi uzavretých hospodársky, ekonomicky uzavretých celkov v rámci zdravotníctva a keď sa stáva, že vlastne jeden majiteľ vlastní aj zdravotné poisťovne, vlastní zdravotnícke zariadenia, vlastní lekárne a podobne. Toto je takisto problém, ktorému sa nepochybne treba venovať, a to je takisto problém, ktorému sa venujú aj v jednotlivých členských krajinách Európskej únie, a ktorý vytvára istú monopolizáciu, sa stáva, že vlastne jeden majiteľ vlastní aj zdravotné poisťovne, vlastní zdravotnícke zariadenia, vlastní lekárne a podobne. Toto je takisto problém, ktorému sa nepochybne proste treba venovať, a to je takisto problém, ktorému sa venujú aj v jednotlivých krajinách Európskej únie, a ktorý vytvára istú monopolizáciu, a tá nie je vhodná. Dokonca by som povedal, že sú oblasti, v ktorých možno monopolizácia neškodí tak, ako by škodila v zdravotníctve.
Ale k tomu čo, nadviažem na to, čo hovoril pán poslanec Lazár. A ja si takisto myslím, že je skutočne nevyhnutné, aby sme, ak už prijímame nejaké zákonné ustanovenia, aby sme prijímali také zákonné ustanovenia, ktoré zabránia, alebo, ktoré budú vytvárať prekážky, nazvime to, monopolizácii pri lekárňach a monopolizácii pri ponúkaní liekov a liečiv a zdravotných pomôcok a podobne občanom. Vo všeobecnosti, samozrejme, netreba nikomu dávať siahodlhé prednášky o tom, aká škodlivá je monopolizácia. Ale špeciálne monopolizácia v prípade predaja liekov je podľa môjho názoru škodlivá dvojnásobne alebo možno trojnásobne, keby sme to porovnávali s inými oblasťami. A to predovšetkým preto, lebo musí tu existovať dostatočný priestor na to, aby občania dostávali od lekární kvalitné služby. A tu sa chcem trošku zastaviť, pretože, myslím bol to pán poslanec Lazár, ktorý povedal, že z lekární, ak som ho teda správne pochopil, že z lekárni by sa nemali stať len akési výdajne liekov, do ktorých prídete, predložíte nejaký papierik, na ktorom je niečo napísané, zoberiete si krabičku, zoberiete si fľaštičku alebo zoberiete si nejaký rozprašovač, prípadne zo všetkého niečo a odchádzate preč. Je veľmi dôležité, aby sme sa vyhli monopolizácii práve preto, aby lekárne dokázali poskytovať čo najkvalitnejšie služby, nazvite to servis, ktoré sú spojené s predajom jednotlivých liekov a liečiv. Pretože, myslím si, že nikto z nás nepochybuje o tom, že lieky sú takým osobitným tovarom, ktorý nemožno porovnávať napríklad s potravinami, ktorý nemožno porovnávať so spotrebnou elektronikou alebo s čímkoľvek podobným. A ja mám naozaj takisto, ako, ak som ho správne pochopil, to vyslovil pán poslanec Lazár, obavy z možnej monopolizácie v tejto oblasti. A jedna vec je monopolizácia, povedzme, pri distribúcii liekov, jedna vec je monopolizácia pri ich samotnej výrobe, samozrejme liekov a ďalšia vec je monopolizácia pri predaji liekov, nazvime to, konečnému spotrebiteľovi, to znamená pacientom.
Ja sa preto domnievam, že my by sme mali prijímať také legislatívne opatrenia, ktoré takémuto sieťovaniu zabránia, lebo z tohto hľadiska považujem sieťovanie za zlé a nebezpečné, za ohrozujúce plnenie funkcií lekárov a lekárnikov. A považujem to za krok k tomu, aby to, čo, o čom som hovoril na začiatku svojho vystúpenia, čiže považujem to krok k tomu, aby ekonomické kritériá pri plnení si funkcií, povedzme v tomto prípade, lekární prevážili nad inými kritériami. A toto považujem za veľmi nebezpečnú tendenciu, ktorá v konečnom dôsledku môže viesť aj k ohrozovaniu zdravia, ak nepoviem priamo života pacientov. Čiže ja sa pozerám na to vytváranie tých sietí, na tú monopolizáciu, teda na vytváranie sietí sa pozerám ako na istý nástroj alebo, nazvime to, na istú cestu, ktorá môže viesť k tomu, že sa to bude monopolizovať, situácia na tomto, použime to slovo, trhu a toto zase môže mať takéto negatívne dôsledky na tých konečných pacientov. A preto si myslím, že mali by sme byť mimoriadne opatrní, mali by sme byť mimoriadne pozorní, ak budeme hovoriť o problematike vytvárania sietí lekární.
V tejto súvislosti sa musím aj ohradiť alebo, povedal by som, zdvihnúť varovný prst nad prístupom, ktorý prezentoval pán kolega Kalist, keď hovoril, že - ja to teraz len veľmi zjednodušene parafrázujem, ak to nepoviem správne alebo ak zmením význam toho, čo ste, pán kolega, chceli povedať, tak ma, prosím, hneď opravte - že vlastne my tu ideme riešiť niečo, čo už na Slovensku aj tak existuje, že fakticky tu existuje. Oficiálne neexistuje žiadna sieť lekární, lebo oficiálne nemôže, ale sme konfrontovaní s tým, že sa nejakým spôsobom obchádzaním toho zákona tie siete akože vytvárajú. No, ja si ale myslím, že toto by nás nemalo oprávňovať k tomu, aby sme hľadali cestu k legalizácii takéhoto stavu. Ak máme nejaký faktický stav, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom alebo s právnym rámcom pre tento stav, tak mali by sme hľadať, a sme presvedčení, že tento stav nie je dobrý, že ten legislatívny rámec je správny, mali by sme hľadať cesty k tomu, aby sme dokázali vynucovať dodržiavanie toho právneho stavu. Nemali by sme sa uspokojiť s tým, že si povieme, aj tak, povedzme, toto alebo ono ustanovenie zákona dnes nikto nedodržiava. Tak sa prestaňme tváriť, že to na Slovensku nemáme a jednoducho ten faktický stav legalizujme. Samozrejme, takýchto oblastí by sme našli veľa a ja si to veľmi dobre uvedomujem.
Budeme, predpokladám čoskoro, lebo, myslím si, že nebudeme nejak umelo, neúmerne predlžovať debatu a rozpravu k tomuto alebo k ďalším zdravotníckym zákonom, takže predpokladám, že relatívne onedlho, možno už zajtra, budeme rokovať o vládnom návrhu novely Zákonníka práce. A mám pocit, že aj tam vaši kolegovia, ako vaša vládna koalícia v niektorých veciach pristupuje k zmenám v Zákonníku práce z pozície legalizácie nejakého daného stavu, ktorý sa vytvára tým, že sa obchádza dnes legislatívny rámec. Ja sa domnievam, že toto je chybná cesta. A takáto cesta vedie do záhuby, ak sa nebudeme usilovať zákonmi regulovať isté spoločenské javy, a to aj teda tie negatívne, a ak rezignujeme na to, že namiesto toho budeme hľadať spôsoby, ako efektívne vynucovať dodržiavanie zákona. Čiže toto je moja poznámka k tomu, čo odznelo tu v rozprave. Možno sa to netýka, aj keď v tomto prípade, povedzme, jednou vetou áno, ale vo všeobecnosti to, čo som chcel povedať, sa netýka len tohoto zákona. Ale odznelo to v rozprave a ja to považujem za nebezpečný precedens pri nazeraní na tvorbu legislatívy. Samozrejme, že legislatíva nemôže byť mŕtva. Samozrejme, že legislatíva musí reagovať na spoločenskú realitu. Ale rozhodne by sme aj pri takýchto reakciách na spoločenskú realitu pri tvorbe zákonov nemali vystupovať len z tej pozície, že ak sa ten zákon nedodržiava, tak to jednoducho zmeňme tak, ako to v praxi funguje a potom to už nebude v rozpore so zákonom.
Napokon, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, blížim sa k záveru svojho vystúpenia, by som sa chcel vyjadriť ešte k jednému takému závažnému momentu a takisto nie som prvým poslancom, ktorý sa v tejto rozprave bude k tomuto momentu vyjadrovať, a to je problém, nazvime to, získavania si zákazníkov zo strany lekární. A to je teda ten problém tých vernostných systémov, o ktorých sme hovorili. A ja som veľmi dobre počúval každého jedného kolegu poslanca a kolegyňu poslankyňu, lebo aj kolegyňa poslankyňa vystupovala v tejto rozprave k tomuto vládnemu návrhu. Ja som veľmi dobre počúval, práve keď sa jednotliví kolegovia a kolegyňa vyjadrovali k problematike tých vernostných zliav alebo prosto tých vernostných systémov, ktoré by sa do celého toho systému mali touto novelou zákona zaviesť. A poznačil som si, najmä, keď kolega Markovič dal zásadnú otázku - a opäť podľa poznámok to budem voľne parafrázovať a dúfam, že nezmením význam toho, čo ste povedali - keď ste pán kolega minulý týždeň vo štvrtok vo svojom vystúpení dali takú rečnícku otázku, že ak zo systému obdobnému k vernostným zľavám profitujú distribútori, keď dostávajú zľavy od výrobcov, ak profitujú lekárne, keď dostávajú zľavy od distribútorov, prečo by sme tento systém zliav nemali presunúť až teda po pacientov a po zákazníkov v lekárňach. No, na prvý pohľad - myslím, že som to povedal asi tak zhruba správne, hej, toto ste približne povedali - no, pán kolega, na prvý pohľad to totiž vyzerá veľmi logicky a dokonca to vyzerá aj veľmi populárne. Pretože skutočne otázka, ak v tomto systéme, ak podnikatelia na zľavách môžu ušetriť, prečo by nemali ušetriť tí koneční zákazníci. Z tohto hľadiska, opakujem, to znie veľmi logicky a takisto aj veľmi populárne, ale musím povedať, že len na prvý pohľad. A napriek tomu, že ja si myslím, že nikto nepochybuje o tom, že naša strana presadzuje, tak ako to robila, keď bola vo vláde, tak aj teraz, keď je v opozícii, usilujeme sa, aby ceny všetkého, na čo sú odkázaní ľudia, čo musia kupovať, aby tie ceny išli dole. Napokon boli sme to my, kto navrhol zvolať mimoriadnu schôdzu parlamentu a zajtra ja verím, že veľmi vecne a konkrétne, ale veľmi živo budeme diskutovať k problematike zdražovania, ktoré veľmi negatívne zasiahlo celú spoločnosť a väčšinu ľudí, ktorí žijú na Slovensku. Tak určite som za to, aby v maximálnej možnej miere sme dokázali s maximálnymi zľavami, alebo inak to poviem, za čo najnižšie ceny predávať lieky alebo zdravotnícke pomôcky aj ľuďom, ktorí sa ocitli v pozícii pacienta.
Čiže potiaľto, samozrejme, s vami súhlasím. A súhlasím s tým, aby sme hľadali spôsoby, akými znížiť ceny liekov a ceny zdravotníckych pomôcok na úplné minimum, na tú najnevyhnutnejšiu úroveň, ktorá samozrejme z hľadiska ekonomiky celého toho systému je logická. Ale som proti tomu, aby sme to robili systémom vernostných zliav. A teraz vám poviem, prečo. Pacienti, ktorí prichádzajú do lekárne a kupujú si liek, sú vo vzťahu k lekárnikovi, k farmaceutovi, ktorý im ten liek predáva, v zásadne v inej pozícii, ako je lekáreň vo vzťahu k distribútorovi liekov, distribútor lieku vo vzťahu k výrobcovi liekov. A poviem vám, v čom vidím ten zásadný rozdiel. Zásadný rozdiel vidím v tom, že na rozdiel od pacienta tí ostatní v celom tom reťazci vedia aj z odborného hľadiska veľmi presne posúdiť kvalitu toho, čo idú kupovať. Oni majú výhodu, že oni skutočne rozumejú tomu, čomu nerozumejú ani mnohí poslanci v tomto parlamente, čomu nemôžu rozumieť, nemôžem tomu rozumieť ani ja a preto sa do tej debaty ani nepúšťam, že teda, ako je to s tými generikami, ako je to s tými jednotlivými liečivými látkami, ako je to s tými pomocnými látkami v liekoch, a majú vplyv a nemajú vplyv, a čo môžu urobiť a čo nemôžu urobiť, či sa toho máme báť alebo sa nemáme báť, alebo sa podľa toho máme rozhodovať alebo máme zostať verní tomu konkrétnemu lieku, tej výrobnej značke, ak to tak nazvem, ktorú užívam doteraz. Toto je debata, do ktorej sa nechcem púšťať, pretože jej nerozumiem, ale verte mi, že tomuto nerozumie ani väčšina pacientov. Ja sa skutočne neviem rozhodnúť, keď dostanem recept od lekára podľa nejakého vlastného uváženia, či ten-ktorý liek, ktorý mám predpísaný, je dobrý, je fajn, že či mi naozaj pomôže, či, povedzme, nejaké generikum, ktoré by ho nahradilo, je skutočne adekvátnou náhradou a nemusím sa toho obávať. Ale presne preto sa o tomto nevieme rozhodnúť ani v lekárni ako pacienti.
A práve preto považujem systém vernostných zliav za nebezpečný. Pretože, viete, ja sa na to teraz skúsim pozrieť z hľadiska toho, čomu rozumiem, ako z hľadiska sociológie. Dnes je naozaj na Slovensku situácia taká, že nikomu nemôžete vyčítať, skutočne nikomu, 95 % občanov nemôžete vyčítať, ak uprednostňujú cenu pred kvalitou. Skutočne nie. Situácia, v akej sa, ekonomická, sociálna situácia, v akej sa nachádza drvivá väčšina rodín na Slovensku skutočne núti až nezdravým spôsobom každého jedného zákazníka v každom jednom obchode priorizovať, uprednostňovať to ekonomické hľadisko, to znamená cenu toho produktu pred kvalitou. A toho sme svedkami, čo si budeme rozprávať, pri potravinách to vidíme veľmi jasne a na túto tému sme už mali možnosť v parlamente diskutovať, pretože sme to riešili pri zákone o obchodných reťazcoch. A teraz si zoberte, že takýmto nejakým vernostným spôsobom vernostných zliav si budú tie jednotlivé lekárne lákať alebo priťahovať svojich, teda ako nových klientov, rôznych pacientov. Ja si myslím, že toto je niečo, čo nesmieme dovoliť. My nesmieme dovoliť, aby pri rozhodovaní sa pacienta, či pôjde do tej alebo onej lekárne hrali úlohu zľavy, ktoré mu tam budú poskytovať. To si skutočne nesmieme dovoliť. Preto - a teraz poviem vám, pán spravodajca, prečo - pretože liek nemôžete postaviť na úroveň žiadneho iného tovaru, aký sa predáva v akomkoľvek inom druhu obchodu. Nemôžete. Ja sa jednoducho môžem pomýliť a zjesť nekvalitný chlieb. Môžem uprednostniť cenu a zjesť nekvalitnú bryndzu. Upozorňujem, nekvalitnú nie z hľadiska možných zdravotných následkov, pretože na to samozrejme máme normy a celý systém kontroly. Ja teraz vychádzam z toho, že nie je možné, aby mi niekto v nejakom obchode predával zdravotne závadnú alebo život život ohrozujúcu potravinu. Toto dajme, prosím, na bok, o tomto vôbec nešpekulujme. Ale z hľadiska kvality, z hľadiska toho, či v tej bryndzi je polovica kravského mlieka, resp. teda tej, tej hrudky z kravského syra alebo 70 % je tam z toho ovčieho alebo podobne. Hej? To je rozdiel v kvalite toho, v kvalite toho produktu. Ale ja si môžem dovoliť ignorovať takéto kvalitatívne kritériá pri potravinách, to si môžem dovoliť. Ale nemôžeme si dovoliť, aby sme kvalitatívne kritériá dali na nižšiu úroveň ako ekonomické kritériá pri predaji liekov, liečiv, zdravotníckych pomôcok. To je absolútne neprípustné, absolútne neprípustné. Pretože toto už môže viesť k ohrozeniu zdravia a ohrozeniu života každého jedného pacienta.
A ak sa ma teda ešte raz, alebo ak mám použiť ešte jeden, ešte jedno vysvetlenie, ešte jeden argument, prečo hovorím, že toto nie je prípustný spôsob, tak vám odpoviem ešte jednoduchšie, ešte stručnejšie, iba jednou vetou. Pretože zdravie, vážené kolegyne a kolegovia, zdravie nie je tovar. Môžete stokrát hovoriť o tom, že aj v zdravotníctve fungujú trhové, že funguje trhový mechanizmus, že aj do zdravotníctva treba v tom či onom zavádzať trhové princípy. Ja, moja pozícia, moja osobná pozícia je takáto - zdravie nie je tovar. A preto princípy, ktoré fungujú v obchode všeobecne, nie je možné uplatňovať, preniesť a uplatňovať v zdravotníctve. Som hlboko presvedčený o tom, že tak, ako to je, teda, podľa môjho názoru, ani vzdelanie nie je tovar. A preto som bol vždy proti tomu, aby sme aj v oblasti vzdelávania, minimálne toho formálneho vzdelávania uprednostňovali trhové princípy, tak som presvedčený aj o tom, zdravie nie je tovar. A poviem vám, že ešte pritom vzdelávaní by som, by som, možno, keby ma naťahovali na škripec, bol ochotný odvolať a povedať, že dobre, tak vzdelanie je tovar, tak zaveďte tam trhové princípy a môžete s tým nakupovať a predávať a obchodovať, ako chcete. Ale v prípade zdravia, vážené kolegyne a kolegovia - a ja verím, že na tom sa všetci zhodneme - v prípade zdravia to jednoducho nie je možné.
Nemôžeme ani teoreticky pripustiť, že zdravie, zdravotná starostlivosť, lieky, zdravotnícke pomôcky a pod. sú rovnakým tovarom, ako to, čo nakupujeme v supermarketoch, hypermarketoch, na benzínových čerpadlách. Tie benzínové čerpadlá, to ste určite postrehli, som doplnil do tohto výpočtu celkom zámerne, pretože skutočne ma vystrašil - ja viem, že to nie je v tomto zákone - ale skutočne ma vystrašil nápad, ktorý sa objavil v súvislosti s prípravou tohto zákona, keď sa hovorilo o tom, že voľnopredajné lieky by mohli byť predávané dokonca aj v bežných obchodoch, napr. aj na benzínových staniciach, či ako sa - nie benzínové čerpadlá, som povedal blbosť - benzínové stanice, čerpacie stanice.
No, vážené kolegyne a kolegovia, takže, summa summarum, aby som to celé uzavrel. Vernostný zľavový systém je v prípade predaja liekov mimoriadne nebezpečný nápad, mimoriadne nebezpečný nápad. Ľudia sa nedokážu objektívne rozhodnúť medzi kvalitou a cenou v prípade liekov. Dokonca - a to som povedal - tu nejde len o ten samotný liek, tu ide aj o to, čo by som nazval pridaná služba, tu ide aj o to, ako sa ten lekárnik k tomu pacientovi venuje, tu ide aj o to, aké mu poskytne informácie, aké mu poskytne vysvetlenie toho všetkého, čo súvisí s tým liekom. Toto sú vážne veci, vážené kolegyne a kolegovia, toto sú mimoriadne vážne veci na to, aby sme takýmto spôsobom zavádzali konkrétne takýto trhový princíp alebo trhový mechanizmus do tejto oblasti. Takže, tu vás chcem naozaj vyzvať, toto je, priznám sa pre mňa osobne toto, jeden z kľúčových bodov, negatívnych bodov tohto návrhu zákona. A toto je pre mňa jeden z kľúčových bodov, prečo určite nebudem podporovať a chcem aj vás vyzvať, aby ste nepodporili tento návrh zákona. Napokon, myslím si, že tak či onak, odmietnutím, resp. vrátením toho zákona na prepracovanie, čo navrhol pán poslanec Lazar, ja si myslím, že to myslel úplne vážne a že to nebol len nejaký taký opozičný folklór alebo bonmot. Lebo aj ten fakt, ktorý som spomínal vo faktickej poznámke, že sme tu mali tisíc pripomienok alebo vyše tisíc pripomienok počas prípravy tohto zákona, ja si myslím, že to vrátenie návrhu zákona na prepracovanie by práve umožnilo širšiu, serióznejšiu, hlbšiu debatu aj o takýchto momentoch. A opakujem, myslím si, že zákon, ktorým budeme vnášať trhové princípy do fungovania, obchodovania s liekmi, ak to tak nazvem, až teda po toho konečného spotrebiteľa, po pacienta, je veľmi nebezpečný.
Vážené kolegyne, a kolegovia, ja si myslím, že tento zákon má aj mnoho ďalších trhlín. Ale k tým sa už nebudem podrobnejšie vyjadrovať. Napríklad sa obávam, že v prípade vydávania tých generických liekov alebo iného lieku, ako predpísal lekár na recept, nie je dostatočne v tomto návrhu zákona dotiahnuté riešenie toho, aby bol lekár, ošetrujúci lekár dostatočne včas informovaný o tom, že daný pacient dostal dostal iný liek, než mu lekár predpísal. Ja sa obávam, že tak, ako je to dnes ustanovené, alebo tak, ako je to napísané v tomto návrhu zákona, vytvára to takú dvojmesačnú medzeru medzi tým, keď ten pacient si vyberie liek, a tým, keď sa jeho lekár dozvie, aký vlastne liek dostal. A to uznáte všetci, že dva mesiace je strašne dlhá doba. Takže tých pripomienok, tých pripomienok k tomuto návrhu zákona by som, samozrejme, mal aj viac, ale chcel som vystúpiť, aby som zbytočne nepredlžoval čas, ktorý tejto rozprave venujeme, iba s tými, ktoré považujem za naozaj zásadné. A dovoľte mi, aby som aj ten počet, počet faktických pripomienok k môjmu vstúpeniu považoval za dôkaz toho, že som vystupoval naozaj k zásadným veciam, ktoré sa tohto zákona týkajú.
Vážený pán spravodajca, vzhľadom na to, čo som uviedol vo svojom vystúpení v rozprave v súlade s § 73 rokovacieho poriadku si dovoľujem ešte dať druhý procedurálny návrh. Prikláňam sa aj k tomu návrhu, ktorý dal pán poslanec Lazar, keď navrhol, aby sme zákon vrátili predkladateľovi na dopracovanie. Ak by tento procedurálny návrh nezískal dostatočnú podporu v pléne, tak podávam druhý procedurálny návrh podľa § 73 rokovacieho poriadku navrhujem, aby sme ďalej nepokračovali v prerokovávaní tohto návrhu zákona.
Ďakujem vám pekne za trpezlivosť aj za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
