Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctená statočná zvyšková snemovňa, ku cti Aduša Domanického, aby som začal in medias res, treba povedať, že nad tou rodinnou hrobkou a jaseňmi sa mu v kútiku oka zaleskla slza, lebo nahliadol, a ja sa hlboko domnievam, že existuje v Grécku mnoho ľudí, ktorí nahliadli, ktorí nahliadli, že to zrejme ďalej nepôjde.
Dvadsaťtisíc ľudí v milióny obyvateľov rátajúcich Aténach, tak ako som ich videl,...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctená statočná zvyšková snemovňa, ku cti Aduša Domanického, aby som začal in medias res, treba povedať, že nad tou rodinnou hrobkou a jaseňmi sa mu v kútiku oka zaleskla slza, lebo nahliadol, a ja sa hlboko domnievam, že existuje v Grécku mnoho ľudí, ktorí nahliadli, ktorí nahliadli, že to zrejme ďalej nepôjde.
Dvadsaťtisíc ľudí v milióny obyvateľov rátajúcich Aténach, tak ako som ich videl, boli grázli. To neboli v zásade grécki občania, keď ste ich videli, to boli to, na čo existuje sumárny nemecký pojem "Chaoten". Nerobím si ilúzie o tom, že toto je celá tvár Grécka. Fungovanie prímorských stredísk ukazuje, že existujú Gréci, ktorí vedia, že treba pracovať, aby sme sa odniekadiaľ vyhrabali. A ja ak budem teraz hovoriť o tom, čo si myslím v širšom kontexte o takýchto krokoch, aké sa zdajú byť nevyhnutné, je to teda niečím, čo bude možno hlasom Jóbovým, pretože to, o čom budem hovoriť, sa týka nielen Grécka, nielen eurozóny, nielen Európskej únie, ale všetkých najbohatších, najblahobytnejších, najpožívačnejších a egoistických krajín sveta.
To, o čom hovorím, sa v zásade asi netýka, no pripusťme, Bhutánu. A netýka sa to možno ani Madagaskaru. Týka sa to nás, ktorí žijeme bohatšie a lepšie ako 90 % ľudstva. O čom hovorím? Hovorím o tom, že keď po druhej svetovej vojne sa rozpadalo Britské impérium, tak Londýn poriadal olympijské hry. Nikto iný sa nenašiel, kto bol ochotný ich zorganizovať, ale kolíska športu napriek všetkému sa na to podujala, počas lístkového systému, keď víťazná veľmoc, impérium malo potraviny, odevy a uhlie na prídel.
Nemci začínali v roku nula. A tešili sa, keď mali strechu nad hlavou, ktorá nebola deravá od bômb. Začínali budovať. Začínali, samozrejme, s absolútne utiahnutým opaskom. A úplne jasne chápali, že rodinný volkswageník je snom budúcnosti, na ktorý budeme musieť dlho šetriť. Zhodou okolností na opačnej strane ostnatého drôtu, v raji slobody komunistickom, po vojne a v ďalších dekádach tak uvažovali všetci normálne rozmýšľajúci ľudia. Zaväzovali sa splatiť družstevný byt, kúpiť si trabanta, wartburga, embéčku, proste celkom rozumne a jednoducho ľudsky, tak ako ten Ondráš Tráva, ktorý sa za "desiatku" veľa nabehá, než ju zarobí. Chápali, že na to, čo chcú mať, najprv musia zarobiť. Čo sa ale, žiaľbohu, postupne stalo? Blahobyt rástol. A miesto toho, aby sme všetci uvažovali v rozmere radosti z pokroku, z rastu nášho blahobytu, z toho, že na dovolenku sa dalo ísť u nás aj k Balatonu a u nich do Lignana, postupne sme chceli stále viac, aj keď my sme sa pridali do toho vlaku ako jedni z posledných a u nás by to bolo ešte oveľa pochopiteľnejšie. Ale oni, a teraz hovorím o nich, aj my, teda my všetci, ktorí nežijeme z dolára na deň, ani z dvoch dolárov na deň, ktorí máme národný produkt neporovnateľný s drvivou väčšinou obyvateľov tejto zemegule, sme boli takí, že odrazu sa nám málilo a chceli sme stále viac. A už to tu dnes zaznelo. Pochopili to aj politici, ktorí v prvej polovici dvadsiateho storočia nemuseli stavať ťažiskovo svoje boje o hlasy na sľubovaní viac, ako sa dalo dať. To sa pre nich dnes, naopak, stalo základným kameňom. A v tomto zmysle, teda že sľubujem ľudu viac, ako mu môžem čestne dať, pretože viem viac ako ten ľud, a v tom má kolega Jarjabek pravdu, je možné, že všetci Gréci celkom nevedeli, ako to v skutočnosti je, ale to, že mnohí neplatili dane, to nebolo z čistej nevedomosti, že teda tomu ľudu sľubujeme viac, než na čo máme, sa stalo normou. Veľký "bundeskanzler zjednotiteľ", ktorého si môžeme za mnohé vážiť, Helmut Kohl, pri všetkom, čo dokázal, nedokázal rázne a jasne, samozrejme, v konkurencii so svojou opozíciou, povedať Nemcom, že tvoria dlh. Oni, pracovití, začínali od piky, z úplnej nuly alebo ešte z mínusu, sa odrazu dostali do štádia, že chceli počuť, že majú najviac, ako majú. To isté platí i pre národy oveľa menej pracovité, oveľa menej výkonné a oveľa menej, by som povedal, navyknuté odviesť výkon a nepoddať sa.
Slováci boli vždy pracovití a vedeli, že keď odišli do pensylvánskych baní a doma ich čakala žena s pribúdajúcimi deťmi, ktoré jej pribúdali vždy po ich krátkom návrate, tak aby prikúpili roľu alebo kravu, museli na to zarobiť. Neexistoval Medzinárodný menový fond, neexistovala žiadna záruka, že niekto sa za tú moju roľu zaručí. Musel si ju odpracovať a zaplatiť. Z tohto sme odišli.
Kolega Jarjabek hovoril, že pre niektorých zajtra znamená včera. Ja by som bol v tomto zmysle šťastný, keby pre bohatý a zblahobytneno bruchatý svet sa vrátili tieto časy, aby sme vedeli, že môžeme minúť to, na čo máme. A preto som jeden zo signátorov tohto materiálu. A preto budem zaručene hlasovať proti akémukoľvek eurovalu a akémukoľvek fondu, ktorý, a povedzme si čestne, nie je založený pre nič iné ako pre sanáciu gamblerov, pretože svet žil bez toho, aby takéto fondy existovali, pretože každý vedel, že „strecke dich nach der Decke“ (Vystieraj sa tak, akú dlhú deku alebo prikrývku máš.). Len my sme posledných štyridsať rokov prešli do obdobia, že sme sa cítili priam absolútne oprávnení vystierať sa "nad plán". A v tomto zmysle sú všetky ďalšie fondy stabilizačné len riešením toho, že každá európska krajina až na hádam úplné výnimky, a to zďaleka nie tie, ktoré mali od Boha najviac územia, zdrojov a všetkého, to znamená, často malé krajiny majú výrazné vnútorné dlhy. Majú ich Spojené štáty, má ich Japonsko. Bol som v Japonsku a bývalý minister sociálnych vecí mi povedal, že dôchodky stoja Japonsko každý mesiac, každý deň a každý rok presne dvojnásobok toho, na čo v skutočnosti to Japonsko má. A je to krajina dlhovekých ľudí. To znamená, všetci, i tí, na ktorých sme roky hľadeli ako na ekonomicky prosperitný vzor, majú dneska neuveriteľné dlhy, ktoré by v časoch minulých neboli možné, ak by sa historicky nejednalo o krajiny, ktoré absolvovali ťažkú záchrannú vojnu. Áno, Briti si požičiavali u svojich bratov spoza oceánu „lend and lease“ a mali po vojne obrovské dlhy, ale boli to dlhy celkom odôvodniteľné tým, že prežili ako jediná krajina, ktorá rok a pol sama odolávala neuveriteľne silnému nemeckému fašizmu. Všetci v Európe vtedy buď boli pod čižmou alebo uzatvárali dohody (Ribbentrop – Molotov). To znamená, že tam to bolo zdôvodnené, krajina musí ísť do dlhov, ak ide o prežitie. Pravda ale je, že Európa od šesťdesiatych rokov nepotrebovala "prežívať", Európa začala bojovať o druhé auto v rodine, začala bojovať o dovolenku na ostrovoch Seychely, začala žiadať viac a viac a nepripustila si, že na to nemá.
Počas tohto prejavu, a to nemám z vlastnej hlavy, ale z jedného krásneho fejtónu z Frankfurter Allgemeine, kde autor napísavší článok nás asi každý dvadsiaty riadok informoval o tom, o koľko, kým sme sa dočítali do tohto riadku, stúpol dlh Nemecka. Počas môjho prejavu, ktorý tu mám, stúpli dlhy európskych krajín vrátane Nemecka o tisíce a tisíce eur. Tak sme si navykli žiť. A tak sa teraz snažíme, absolútne smiešne, a bola tu reč o nosení vody v riečici, si vymýšľať ochranné mechanizmy, ktoré nás majú chrániť pred "následkom" seba samých.
My sme možno ľudia včerajška, ale hlásim sa, napriek tomu, že niekde by som s ním iste polemizoval, k Ľudovítovi Štúrovi, už som to tu povedal: „Viacej tvoriť, menej troviť.“ Bohatý civilizovaný svet desaťročia oveľa viacej trovil, ako tvoril. Je to hanba, je to zlyhanie a čokoľvek, čo môže byť zástenou, paravánom, aby to mohlo pokračovať, nikdy nezíska moju podporu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis