Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci. Nikdy nie je chybou vrátiť sa zo zle nakročenej cesty a je dobré ak sa úpravou, ktorú, dúfam, prijmeme, jednak bude ctiť právo Európskej únie, ku ktorému iste nemám nekritický, nadšený a vždy súhlasný prístup, ale zároveň sa bude ctiť bežný zdravý rozum. Zdanlivo je ovocné víno maličkosť, na ktorej nestojí svet. V mojej mladosti legendárny karloveský ríbezľák alebo akýkoľvek iný jabčák, alebo medovina môjho priateľa Bukovského z Martina iste nie je to, na čom stojí svet. Ale v zásade platí, že ak poškodím maličkého, som rovnaký škodca, ako keď škodím veľkým, ktorí majú prostriedky brániť sa. A, samozrejme, nejde o to, že by dvadsať nezamestnaných v Krupine rozvrátilo krajinu, ale ak tých dvadsať nezamestnaných vznikne na základe evidentnej nespravodlivosti a nerovného metra na ich pracovný produkt, tak si myslím, že i boj o dvadsať zamestnancov v Krupine je v súlade s elementárnou spravodlivosťou. A myslím si, že zmena zákona, ktorý sme prijali, je návratom zo zlej nakročenej cesty. A myslím si, že nie je hanbou priznať omyl a pokúsiť sa ho napraviť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Len tak sa pod čiarou pýtam, oprávnené nároky lekárov na mzdy, o ktorých niet diskusie, že sú v zásade oprávnené, sa vynorili teraz? Lekári si pred dvoma, troma a štyrma rokmi nezaslúžili to, čo teraz žiadajú? Dali ste im to, vy veľkorysí ochrancovia ich práv? Dali ste niekedy v živote, v ročnom rozpočte poisťovniam zdravotným za poistencov štátu to, čo ste mali dať? Áno alebo nie? Nikdy v živote.
Pokiaľ ide o diskusné príspevky tých, ktorí mi podsúvajú obranu akciových spoločností, môžem sa len smiať nad touto úbohosťou, to slovo som vôbec nepoužil, pán poslanec Blanár. Najlepšie je vykonštruovať si otázku a potom si môže dať spasiteľnú odpoveď, to je tak štýl, s ktorým pracujete.
Vrchol všetkého je dehonestácia. Rovnako si vážim Rudolfa Virchowa, ktorý nemal magnetickú rezonanciu ani superkultivačné pôdy, ani vybavenie elektronickými mikroskopmi. Nič takého som nepovedal. Nastúpil som na kliniku člena korešpondenta SAV profesora Chmela, veľkého dermatológa, ktorý pracoval s tým, čo mal. To, čo som povedal, nebol útok na bývalých kolegov, to bola, naopak, obrana týchto kolegov. Pretože títo kolegovia v súlade s poznatkami vedy, s obmedzenými možnosťami predlžujú vek ľudí a ich, dá sa povedať plnohodnotnejší život. Nijako som tým nezhodil ani Röntgena, ani Fleminga, ani nikoho z tých, čo boli pred nami.
Ale opäť, najlepšie je vymyslieť si obvinenie a potom ho vypľuť, to je, samozrejme, úbohosť primeraná tomu, kto to urobil.

Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, hovorilo sa tu už predtým o odvahe. Dnes už je zrejme odvahou aj používať démonizované slovo transformácia. Konkrétne v danom prípade a v danom dramatickom spoločenskom kontexte ide o transformáciu veľkých štátnych nemocníc. Ale slovo transformácia v zdravotníctve, transformácia, teda premena nejakého stavu na nejaký iný stav, je existenčne nevyhnutná. A, samozrejme, súčasťou transformácie zahnívajúceho stavu zdravotníctva, ktoré pritom, že používam toto slovo, to zdravotníctvo, samozrejme, zahníva netransformovanosťou. Beriem ho v obranu, že nezahníva z hľadiska zdravia ľudu. Je pravidelne spomínané hlavne staršími ľuďmi na zlaté časy socialistického zdravotníctva. Tie časy boli zlaté, všetko fungovalo. Jediný drobný problém tohto tzv. zlého zdravotníctva, a teraz hovorím o starostlivosti o zdravie občana, je ten, že v tom dobrom zdravotníctve občan zomieral o roky a roky skôr ako dnes. Čím nespôsoboval dokonca ani problémy ďalšiemu rezortu, dôchodkovému.
Nadávame teda všeobecne na stav zdravotníctva. A ja, naopak, sa domnievam, že ten stav zdravotníctva zabezpečuje občanov, i keď sa im to nezdá, vzhľadom na čakanie pred čakárňami, ani keby sa za socializmu nečakalo, vzhľadom na všetky iné možné nedostatky medziľudské a ďalšie, že zdravotníctvo je na hunte.
Zdravotníctvo, myslím si, že nie je na hunte. Poznatky medicíny výrazne zvyšujú kvalitu života občanov. Iste, pokrok sa nezadrží a, chvalabohu, dneska máme endoprotézy. Kedysi sme mali barle a vozíky. Dnes máme lieky, ktoré umožňujú záchranu pri nastupujúcom infarkte či náhlej mozgovej príhode. To všetko kedysi nebolo, ale bolo dobré zdravotníctvo.
Treba ale povedať, že všetko toto niečo stojí. Že endoprotéza je oveľa drahšia ako barle, že zákroky na oku sú oveľa drahšie ako slepecká palica. A pokrok vedy prináša zlepšovanie kvality života chorých, ale zároveň prináša zvyšujúce sa náklady na túto kvalitu. A už som vo faktickej poznámke hovoril o tom, že je jednoducho nevyhnutná odvaha na to, pomenovať to, čo chceme a na čo máme. Je, samozrejme, oveľa lepšie ako náfuk komôr, komputerovotomografické alebo magnetickorezonančné vyšetrenie, ktoré pacienta traumatizuje oveľa menej. Ale prostý röntgen spred tridsiatich rokov je nepochybne oveľa lacnejší výrobok ako prístroj magnetickej rezonancie. V ľuďoch je vzbudený iluzívny pocit, na čo všetko máme nárok. Ale my si musíme uvedomovať, že ak chceme ďalšiu dostupnú magnetickú rezonanciu, aby na ňu nečakali občania týždne, musíme ju zaplatiť. A firmy, ktoré tieto prístroje vyrábajú, ich nevyrábajú lacnejšie pre Slovákov a ešte lacnejšie pre Afgáncov. Ten prístroj stojí rovnaké peniaze, či ho kúpite do Inselspitalu v Zürichu, alebo do nemocnice v Košiciach.
A preto sa musíme vždy, keďže počet peňazí k dispozícii je konečný a samozrejme, že sa dá zvýšiť, dá sa zvýšiť odvodmi alebo štátnym príspevkom, ale zároveň ja nebudem hovoriť o súčasnej ekonomickej situácii, sa vždy treba spýtať: a komu zoberieme? Preto si, ak hovoríme o odvahe, treba ako politici povedať, na čo máme, koľko vyberieme na poistnom systéme a čo si za to dovolíme. A občania, a to vyžaduje aj ich osobné rozhodnutie, by si mali vybrať, to, čo som hovoril, či si necháme všetci uhradiť liečbu prechladnutia a angíny a potom tých, ktorí budú potrebovať heroické chirurgické výkony alebo transplantácie kostnej drene, odkážeme na seba samých.
Ale ak je počet peňazí konečný, tak urobenie toho najodvážnejšieho kroku znamená predstúpiť pred verejnosť a začať hovoriť o zdravotníctve od konca. Teda od sumy, ktorú na ne máme ročne k dispozícii. Nie začať tým, čo všetko chceme, a potom zisťovať, na čo máme. To je veľmi zlá cesta pri akomkoľvek uvažovaní. To znamená, musím vedieť, čo chcem, a potom, a dovolím si pamätníkom filmovým pripomenúť legendárny český film s Vlastom Burianom Tři vejce do skla, Vlasta Burian presne vedel, koľko má vo vrecku, zakryl si jedálny lístok a vybral si tú sumu, ktorú vo vrecku mal. Veľmi múdry postup. Veľmi múdry postup. Pretože magnetickú rezonanciu so zľavou nedostaneme. My sa budeme musieť rozhodnúť, čo budeme chcieť. Či státisíce prípadov elementárnych lacných diagnóz, alebo špičkové, drahé, život zachraňujúce výkony. A keďže počet peňazí je konečný, tak niekde v tej pyramíde treba viesť rez.
Za dvadsať rokov nikto nenabral odvahu povedať, že tento rez je potrebný a kadiaľ sa má viesť. To je to, čo je, zdá sa mi, až trápne vyhadzovanie na oči, dá sa povedať takmer neborákovi ministrovi Uhliarikovi, že všetko toto sa nestalo. Lebo tam leží bieda. A to sa nestalo dvadsať rokov. Do radu sa to nestalo a týka sa to všetkých. I nás poslancov, i ministrov, i všetkých tých, ktorí k tomuto nenabrali odvahu.
A, samozrejme, potom je tu ešte druhá vec. Je dobre myslieť si, že spasením bude zastavenie transformácie nemocníc, jeho historické odsúdenie a spálenie na hranici. A tak sa pýtam ktorejkoľvek budúcej koalície, či vlády, či parlamentu, budeme každý rok nachádzať zhruba päťsto miliónov eur na uhradenie vyprodukovaného dlhu? Máme dlhovú brzdu, máme postupne problém predávať dlhopisy, ktorými budeme financovať svoje dlhy, podobne ako mnohé iné európske krajiny, a ja sa opäť pýtam, komu zoberieme päťsto miliónov eur ročne, aby sme tieto sekery trvale rok čo rok uhrádzali? Rád uvítam návrhy v tomto smere, ale ako Lomonosovov zákon o večnosti a nekonečnosti hmoty platí zákon o konečnosti peňazí. Takže budeme sa musieť zamyslieť nad týmto, lebo že to bude o rok o päťsto miliónov, je viac než isté, a ak sa opäť objavia nové, zväčša drahé a náročné, ale na špičke vedy stojace lekárske výkony, ubezpečujem vás, že nebudú lacnejšie.
A tu sa vraciame opäť k tomu, čo je to transformácia. Tak ako sme - a hádam nie som sám v tomto presvedčení - istí v tom, že ak požičiam priateľovi, ktorý sa dostal do tiesne a ktorého v zásade celý život poznám a viem, že je zodpovedný, tak tak urobím. Ak ma zastaví gambler, aby som mu požičal pri automate sumu, ktorú potrebuje vsadiť, tak mu zrejme nepožičiam. Ak krajinám, ktoré očividne nie sú pripravené začať dlhy splácať a vracať, požičiam, sú to vyhodené peniaze. Všetci tí, čo po takomto kroku volajú, si môžu dať veľmi jednoduchú otázku: Požičal by som svoje peniaze tejto krajine? Odpoveď je očividná. A to isté platí pre fungovanie takých veľkých vecí, ako sú štátne nemocnice. To súvisí, samozrejme, s tým, že nie sú pochopiteľne nastavené východiskové parametre, že tá nemocnica podáva väčšie výkony, než aké dostane uhradené.
Zaznievajú tu, samozrejme, ako spásonosné prejavy o tom, že keď absolútne zrušíme dlh akýchkoľvek poisťovní, tak to bude spasenie. Nie, nebude to. My ak naplníme, a pripusťme oprávnené mzdové nároky lekárov, a vieme, koľko doteraz pri neuplatnených nárokoch za minulý rok vyprodukovali štátne nemocnice dlhov, ubezpečujem vás, že tá pol miliarda eur nebude stačiť. Bude treba tých peňazí viac. A opäť sa teda môžeme spýtať, či by sme, a to sa týka zrejme viacerých pracovísk, fungovali i pri nastavenom systéme tak, že by sme si vzali toto pracovisko, aby som to tak povedal, do nájmu. Že i keby sa upravili toky a výkony do reálnej podoby, či neexistuje dnes v nemocniciach prezamestnanosť, či neexistujú zlé nákupy zemiakov, vajec, múky, oleja, či neexistujú iné mrhania? Či neexistujú duplicitné nákupy lekárskeho vybavenia a techniky, ktoré si proste nemáme dovoliť, ak je v okruhu dvadsať kilometrov ďalší podobný prístroj. Či neexistujú prístroje, ktoré sú prikryté fóliami, na ktorých sa v zásade nepracuje. Či teda fungujú prístroje, ktoré majú fungovať v takom rytme, aby sa dalo hovoriť o ich úplne racionálnom využití. Toto všetko by mala spôsobiť transformácia. A teraz nehovorím len o nemocniciach a len o veľkých a len o štátnych.
Proste keď sme i v dobrej ekonomickej situácii, je povinnosťou dobrého hospodára vynakladať zdroje vybraté od občanov racionálne. Ja nie som pevne presvedčený, že v zdravotníctve sa vynakladajú zdroje racionálne. A transformácia tiež nie je samospasiteľný podnik. Ale ak necháme stáť rybník zlého hospodárstva, nakupovania predražených materiálov, od elementárnych, ako je pranie, čistenie až po špičkové prístroje, z ktorých sa odvádzajú percentá zodpovedným a to my tiež nikto nepovie, že sa to nedeje, lebo sa to deje, tak potom nechávame ten rybník taký, aký je. S malým prítokom, bez odtoku, so všetkými sedimentami.
A musím povedať, že prekliatie slova transformácia bude prekliatím fungovania zdravotníctva a fungovania normálneho rozumného fungovania čohokoľvek. Lebo ak mienime dlhodobo a trvale zatvárať oči nad tým, že nereformovanie prináša straty, na ktoré táto krajina ekonomicky nemôže mať, tak zatvárame oči pred realitou a zasluhujeme si najkrutejší trest. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Aj keď zaznelo, že odvaha zlacnela, špeciálne v oblasti stojatého dvadsaťročného socialistického rybníka zdravotníctva, je odvaha neuveriteľne potrebná. Pretože je to emotívne najnabitejší rezort. Školstvo je tiež dôležité a tiež je často stojatou vodou, ale vzťah občanov k budúcnosti vzdelania svojich detí je podstatne chladnejší ako k vlastnému zdraviu. Čo je tiež smutné.
Základným prvkom tej odvahy, ako to tak chodí, od čias biblických je to, že na počiatku má byť slovo. Slovo napríklad o tom, že nech už sú naše nároky akékoľvek, môžme ich priamo odvodzovať pri nárokoch na zdravotnícke výkony len od toho, čo táto krajina vyprodukuje primárne v hrubom národnom produkte, a preto sa musíme zmieriť s tým, že kým nebudeme produkovať toľko národného produktu na obyvateľa ako Švajčiarsko, nemáme nijaké ľudské práva na švajčiarske zdravotníctvo. Môžme mať len také práva, aké zdroje produkujeme.
Bolo teda treba mať odvahu povedať, že či budeme státisícom ľudí liečiť prechladnutia za hradené zdravotníctvo a leukemikom dáme transplantáciu vtedy kostnej drene, keď si ju zaplatia. Alebo, keďže nemáme peniaze na všetko, v tejto pyramíde sa budeme skladať na vlastné prechladnutia a budeme dúfať, že nebudeme mať leukémiu, ktorú keď budeme mať, dostaneme transplantáciu kostnej drene zo solidarity. Celá táto pyramída je v našom finančnom systéme nepokryteľná.
A pokiaľ ide o takú drobnú vec, ako je fungovanie kliník a pracovísk, fungujúce pracovisko je také, do ktorého by lekár, ktorý by v ňom pracoval, bol ochotný vložiť svoje peniaze a prevziať za ňu zodpovednosť a to je presne kritérium fungovania.

Ďakujem, pán predsedajúci. Budem hovoriť dve minúty veľmi krátko o kultúre, teda o štábnej kultúre, o účtovných knihách, o poslaneckých návrhoch a trochu citovať klasikov. „Možná slyším trávu růst,“ ako ju počúval Petr Pithart v krízových situáciách našej vlasti. „A budu snažně žádat,“ ako to robil pán prezident Havel. A chcem vás poprosiť v súvislosti s rozpočtom, z ktorého sme platení i my, poslanci, pretože „slyším trávu růst“, aby sme v eufórii schválenia rozpočtu nezabudli na to, že táto schôdza má ešte ďalší program, aby sme neurobili opätovne už po tretíkrát to, že "zrušíme" poslanecké návrhy. My sme platení za prácu v parlamente a zákonodarný zbor má dávať zákony a na tom sa majú podieľať aj poslanci. Štábna kultúra účtovníctva hovorí, že účtovná kniha obsahuje, "má „dáti“ a dal". A je povinnosťou poslanca stáť za tým, že chce, aby sa prerokovali poslanecké návrhy. Chcem teda v rámci plnenia mojej zodpovednosti voči rozpočtu, keďže som z peňazí daňových poplatníkov platený i ja, aby bolo umožnené poslancom podať všetky poslanecké návrhy, ktoré sú v programe tejto schôdze, a nezrušiť ich. Krok, ktorý by viedol k ich zrušeniu, považujem za zneužitie zdrojov zo štátneho rozpočtu, pretože sa domnievam, že sme tu na to, aby sme rokovali. Niektoré zákony tu už ležia od júna. A preto môžeme odmietnuť tvrdenie, že sú volebnou kampaňou. Myslím si, že ako ten, kto zo štátneho rozpočtu žije, mám aj za tie peniaze pracovať. Prosím preto vopred, dvíhajúc varovný prst, aby sme, ešte raz hovorím, po schválení rozhodujúcich bodov nezrušili zvyšok schôdze. Ďakujem.

Ďakujem, pán podpredseda. Vystupujem tu na podporu kolegov, ktorí hovorili predo mnou. Musím povedať, že to, čo ideme urobiť alebo čomu otvárame dvere, povedané s Petrom Pithartom, my "slyšíme trávu růst" a vieme, kame táto koncepcia môže doviesť. Znamená, že ideme poškodiť odbor, ktorý od pádu komunizmu sa zdvihol z prachu. Zdvihol sa od stolového vína a zlievok a ak sa niečo na tejto krajine okrem iného zlepšilo, tak je to stav a dostupnosť benzínových púmp a stav a kultúra vinárstva. Myslím si, že je popri všetkej argumentácii inými víno produkujúcimi krajinami namieste povedať, že krok, ktorý by znamenal v budúcnosti zdanenie vína, je presne v duchu toho, čo sa charakterizuje výrokmi: Ak to žije, treba to zdaniť. Ak to hynie, potom to treba z verejných peňazí podporovať.
Myslím si, že sa vinárstvo pracovitosťou "ľudí vo vinici" zdvihlo ako máločo a je na ceste k svojej bývalej sláve. A nemyslím si, že je zrelý čas na to, aby sme otvorili dvere niečomu, čo znamená nielen stratu komparatívnej výhody, ale čo znamená priame poškodenie v porovnaní s konkurenciou. Domnievam sa, že toto nie je cesta, aj keď som zástanca slobodného trhu, pretože slobodný trh víno produkujúcich krajín hovorí, že tento krok nie je krok dobrým smerom a tí, ktorí odviedli výkon, aby vinárstvo zdvihli, si ho nezaslúžia.

Ďakujem, pán predsedajúci. Keď sa zamýšľame nad tým, že sa má vec v pokoji a v kľude prejednať, napadá ma aj iný aspekt. Nebolo by hádam dobré zvážiť formálnosť toho, čo sa skrýva niekedy, nechcem povedať, či nie dosť často, za tzv. starostlivosťou o tieto kategórie?
A ak tu padajú reči o žalobách, tak by ma zaujímalo, či míňanie peňazí na nevykonané alebo formálne vykonávané činnosti nie je žalovaniahodné. Pritom zaznievajú argumenty, že sa majú k veci vyjadriť odborníci. No nepochybne bolo by to nezriedka vyjadrenie ľudí, ktorí sú priamo zainteresovaní na existencii takéhoto niečoho. A neviem si predstaviť niekoho normálneho, kto si odpíli pod sebou, povedzme, i príjmovú haluz. To znamená, že keď by nám skutočne záležalo na starostlivosti o zdravie ľudu, použijúc tento klasický výrok z doby minulej, tak nám musí záležať na tom, ako sa vykonáva táto zdravotná preventívna starostlivosť. A ak pripúšťame, a to tu zaznelo, že sa vykonáva formálne, tak tam treba začať, treba sa zamyslieť, či netreba ju najprv preskúmať a preorať a potom čeliť takýmto pozmeňujúcim návrhom. Tento pozmeňujúci návrh podľa mňa vystihuje skutkový stav, to znamená, že sa uvalilo formálne jarmo, ktoré v skutočnosti málokomu pomáha, okrem tých, ktorí majú z veci príjem. A ak teda sa dokáže, že tá či oná skupina má byť preradená a skutočne sa o ňu máme starať, tak sa o ňu potom preventívne starajme, ale tie peniaze nemajú byť formálnym výdavkom, akýmsi odpustkom za to, že sa v skutočnosti nič nedeje.

Ďakujem pekne kolegom. Nemá zmysel sa vracať k pomerne otrepanému argumentu kolegu Ondruša. Budete mať možno možnosť zmeniť volebný poriadok a zrušiť preferencie. Je vaše sväté právo zabrániť občanom, aby preferenčnými hlasmi upravovali výsledky volieb. Urobte to ako demokrati, podľa svojho najhlbšieho vedomia a svedomia. Aby ste nemali problém. A pokiaľ ide o to ostatné, OKS hlasovala a bude hlasovať podľa toho, čo si myslí, že je správne a čo je, a to sa domnievam s pomerne s veľkým stupňom istoty, i väčšinovou mienkou ľudí, ktorých zastupujeme. A myslím si, že budem najradšej, ak sa budem mýliť v tom, čo som teraz hovoril. Ale skúsenosť ma učí, že sme viackrát boli prorokmi zlých zvestí, ktoré nastali. Ešte raz hovorím, vyslovujem nádej, že sa toto, čo som hovoril, nenaplní. Musím ale povedať, že OKS reaguje, hlasuje a pôsobí tak, ako jej káže svedomie a OKS dobre vedela, čo sa stane, keď urobí to, čo urobila. Ale OKS si to zvolila, pretože sa nehrbí, a je možné že to bola rozlúčková reč, ale zhodou okolností, napriek tomu, že bola rozlúčková, chcem sa aj naďalej pozerať vzpriamene na svet a pozerať aj do očí svojich detí a detí iných ľudí. Pretože je možné, že sa vykračuje na cestu, ktorá nie je dobrá. OKS si to uvedomila a rozhodla, ako rozhodla. A jedna vec je istá, nevisím na tejto stoličke, ale OKS nie je na predaj.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, nie je iste radostné hovoriť o predmete, ktorý viedol k pádu vlády, ktorá mala a mohla byť reformnou vládou.
Je zrejmé, že budú mnohí tí, ktorí sa budú i o mne domnievať, že som jeden z tých, ktorý ten pád spôsobil. (Ruch v sále.)
Napriek tomu chcem povedať, že... (Potlesk a smiech v rokovacej sále.) ... že hlasovať v súlade s ústavou o predmete, je výsadným právom slobodne zvoleného poslanca. Proti všetkým ďalším námietkam zdôrazňujem, že som bol zvolený v súlade s volebným zákonom a že sa domnievam, že tým čo som v parlamente robil, som zastupoval svojich voličov.
Pokiaľ ide o meritum, o zákon o eurovale, respektíve o prijatie medzinárodnej zmluvy na túto tému, musím povedať, že dnes budem hlasovať sprostený od zlého pocitu vydierania, slobodne proti. Ak hovorím oprostený od zlého pocitu vydierania, hovorím o tom preto, lebo človek je navyknutý na to, že jeho politický oponent, a v niektorom prípade priam nepriateľ, sa k nemu chová, používajúc akékoľvek prostriedky.
Napriek tomu, že som už nejaké skúsenosti v politike mal, stále a znova mi nerobí radosť a nezanecháva dobrý pocit, ak som vydieraný tými, ktorých považujem minimálne za spojencov, ak nie za priateľov.
Keď som sa lúčil s pani premiérkou, čo niektorí považovali za takmer judášsky bozk, ktorý som jej dal, tak som jej povedal, že je čestná ženská. A na tom trvám. Musím povedať, že ma veľmi mrzelo, že som bol nútený nehlasovaním prispieť k jej pádu. To nehlasovanie bolo moje osobné odmietnutie vydierania.
Teraz už hlasovať budem. A chcem povedať na túto tému jedno, mnohí z nás, ktorí sme vlani hlasovali proti pôžičke Grécku, sme mali oprávnený pocit hrdosti na to, že sme sa dokázali postaviť. Ja mám pocit, že November '89 bol o tom, že sme sa postavili... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrušovský, Pavol, podpredseda NR SR
Páni poslanci, prosím o kľud v rokovacej sále.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
... že sme sa akýmsi spôsobom vztýčili a prestali sa hrbiť. Ale dnes, keď človek otvorí i relevantnú tlač, tak z nej zaznieva ako také zlé echo, že sme malí, že sa nemáme priečiť, že tí veľkí... ale my máme držať hubu a krok.
Európska ústava, ktorej som oponoval, zakazovala bailout, ale naopak, umožňovala parlamentom o tom či onom hlasovať. Jedna z veci, o ktorej parlament mohol a mal hlasovať, bola takáto zmluva.
Využitie možnosti povedania názoru má ako echo, ozvenu: vyženú nás z klubu! Nebudeme v elitnom klube. Budeme mimo. Budeme páriami Európy. Je teda taká situácia, že ak niekto využije právo vyjadriť sa podľa vedomia a svedomia, má to mať za následok stať sa páriom Európy? Nezdá sa mi, že toto je zdravý trend. A nezdá sa mi echo, ktoré počujem ďalej, že sa zrejme možnosti malých alebo kohokoľvek urobí prietrž tým, že sa ďalší a ďalší bod rozhodovania stane objektom väčšinového hlasovania.
Pred pár rokmi bola na Univerzite Komenského v rámci udeľovania Ceny sv. Adalberta, teda Vojtecha, kolokviálna sesia na tému prvej písanej ústavy nášho kontinentu, poľskej ústavy. Jej súčasťou bolo niečo, čo je známe v dejinách pod pojmom liberum veto.
Liberum veto mohol využiť každý šľachtic, člen zboru - byť proti a zvetovať. História ukázala, že liberum veto jedného človeka Poľsku neprospievalo. Ak ale má byť Európa zoskupením rovnocenných demokratických krajín, tak to nie je liberum veto, to nie je svojhlavosť. To je proste využitie demokratického práva mať názor.
My sme ten názor ukázali vlani pri pôžičke Grécku. Počúval som to isté. Budeme proskribovaní, budeme páriami, budeme vyhnanci. Neboli sme a mám pocit, že naša pani premiérka, to zdôrazňujem, a ktorú si za mnohé veci vážim, možno zožala ešte istý obdiv. Áno, teraz by bolo ťažké prísť na vrcholové fórum a povedať, môj parlament povedal nie, ale musím zároveň povedať, že demokracia má počítať s tým, že sa napĺňajú jej pravidlá.
A keď hovoríme o budúcnosti, samozrejme, navýšenie prvého eurovalu je len jeden schodík, ale po ňom so železnou logikou prídu ďalšie. Zatiaľ, verím, že aj v tomto parlamente, je ešte atmosféra proti zosúladeniu základu dane. Nie je tu atmosféra pre hospodársku vládu Európy. Nie je tu atmosféra pre prijatie rovnakého zdanenia a odbúranie našej jedinej konkurenčnej výhody, tú, ktorú máme v daňovom systéme.
Budem hrozne nerád, ak sa naplní to, čo tu teraz na rozlúčku hovorím, ale mám pocit, že to budú ďalšie schody. To budú ďalšie schody. A podotýkam ako ekonomický laik, som bol presvedčený, že konkurenčná výhoda Slovenska bola to jediné, čo nám v skutočnosti pomohlo preklenúť most cez čiernu dieru, ktorou sme boli po štyridsiatich rokoch komunizmu. To bola naša možnosť, pretože sme mali šikovných a pracovitých ľudí, ktorí pracovali dobre a za nižšie platy ako vo Volkswagene vo Wolfsburgu alebo v Kasseli. A tým sme postupne, trvalo by to ešte možno dvadsať rokov, vypĺňali tú čiernu dieru.
Ak dôjde k tomu, čo pred rokmi povedal vtedajší spolkový minister financií Eichel, že by bolo načase, aby títo, myslel tým nás, zrušili svoju dampingovú výhodu rovnej dane, tak to bolo vzdialené zahrmenie. Budem nerád, ak sa to, čo tu hovorím, naplní a prídeme o tieto výhody. A prichádzať o ne budeme vtedy, ak budeme akceptovať to, že sa o veciach bude hlasovať väčšinovo, že bude chýbať liberum veto, že bude chýbať možnosť jednej krajiny postaviť sa proti niečomu, o čom si nemyslí, že je dobré. Pričom sa proti tomu postaví nie jeden človek, ako ten poľský šľachtic, ale akási časť volených zástupcov ľudu.
Nemyslím si, že má napríklad ktokoľvek, i ja, stopercentnú pravdu. Ale myslím si, že právo na názor je existenčná záležitosť. A ak sa budeme v existenčnej oblasti ako je ekonomika postupne, a teraz použijem slovo nebohého Dušana Slobodníka, eticky samoregulovať, a teraz použijem iné slovo klasika Augustína Mariána Húsku, keď sa zazubadlíme, keď si povieme, že sme malí a že máme cúvnuť - tak to je cesta do pekiel!
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Hovorilo sa tu o zodpovednosti a slobode hlasovať a spájať a vyjadrovať sa jedným slovom a jedným tlačítkom k rôznym otázkam. Ja by som k tomu, čo tu zaznievalo v tej súvislosti so slobodou chcel povedať jedno, ak má byť moja sloboda obmedzená tým, že kritérium členstva v čomkoľvek budúco-európskom má byť sklopený, stiahnutý chvost, tak si nemyslím, že by to tak malo byť. Európa by mala stáť na základoch poctivosti, výkonnosti a ochoty odriekať si, ak je taká doba, a nie na kritériu jednohlasného hlasovania za niečo. Myslím si, že to nie je cesta. A je úplne jasné, že so stiahnutým chvostom v principiálnych otázkach ťažko Európu pohneme k lepšiemu.