Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, hovorilo sa tu už predtým o odvahe. Dnes už je zrejme odvahou aj používať démonizované slovo transformácia. Konkrétne v danom prípade a v danom dramatickom spoločenskom kontexte ide o transformáciu veľkých štátnych nemocníc. Ale slovo transformácia v zdravotníctve, transformácia, teda premena nejakého stavu na nejaký iný stav, je existenčne nevyhnutná. A, samozrejme, súčasťou transformácie zahnívajúceho stavu zdravotníctva, ktoré pritom, že používam toto slovo, to zdravotníctvo, samozrejme, zahníva netransformovanosťou. Beriem ho v obranu, že nezahníva z hľadiska zdravia ľudu. Je pravidelne spomínané hlavne staršími ľuďmi na zlaté časy socialistického zdravotníctva. Tie časy boli zlaté, všetko fungovalo. Jediný drobný problém tohto tzv. zlého zdravotníctva, a teraz hovorím o starostlivosti o zdravie občana, je ten, že v tom dobrom zdravotníctve občan zomieral o roky a roky skôr ako dnes. Čím nespôsoboval dokonca ani problémy ďalšiemu rezortu, dôchodkovému.
Nadávame teda všeobecne na stav zdravotníctva. A ja, naopak, sa domnievam, že ten stav zdravotníctva zabezpečuje občanov, i keď sa im to nezdá, vzhľadom na čakanie pred čakárňami, ani keby sa za socializmu nečakalo, vzhľadom na všetky iné možné nedostatky medziľudské a ďalšie, že zdravotníctvo je na hunte.
Zdravotníctvo, myslím si, že nie je na hunte. Poznatky medicíny výrazne zvyšujú kvalitu života občanov. Iste, pokrok sa nezadrží a, chvalabohu, dneska máme endoprotézy. Kedysi sme mali barle a vozíky. Dnes máme lieky, ktoré umožňujú záchranu pri nastupujúcom infarkte či náhlej mozgovej príhode. To všetko kedysi nebolo, ale bolo dobré zdravotníctvo.
Treba ale povedať, že všetko toto niečo stojí. Že endoprotéza je oveľa drahšia ako barle, že zákroky na oku sú oveľa drahšie ako slepecká palica. A pokrok vedy prináša zlepšovanie kvality života chorých, ale zároveň prináša zvyšujúce sa náklady na túto kvalitu. A už som vo faktickej poznámke hovoril o tom, že je jednoducho nevyhnutná odvaha na to, pomenovať to, čo chceme a na čo máme. Je, samozrejme, oveľa lepšie ako náfuk komôr, komputerovotomografické alebo magnetickorezonančné vyšetrenie, ktoré pacienta traumatizuje oveľa menej. Ale prostý röntgen spred tridsiatich rokov je nepochybne oveľa lacnejší výrobok ako prístroj magnetickej rezonancie. V ľuďoch je vzbudený iluzívny pocit, na čo všetko máme nárok. Ale my si musíme uvedomovať, že ak chceme ďalšiu dostupnú magnetickú rezonanciu, aby na ňu nečakali občania týždne, musíme ju zaplatiť. A firmy, ktoré tieto prístroje vyrábajú, ich nevyrábajú lacnejšie pre Slovákov a ešte lacnejšie pre Afgáncov. Ten prístroj stojí rovnaké peniaze, či ho kúpite do Inselspitalu v Zürichu, alebo do nemocnice v Košiciach.
A preto sa musíme vždy, keďže počet peňazí k dispozícii je konečný a samozrejme, že sa dá zvýšiť, dá sa zvýšiť odvodmi alebo štátnym príspevkom, ale zároveň ja nebudem hovoriť o súčasnej ekonomickej situácii, sa vždy treba spýtať: a komu zoberieme? Preto si, ak hovoríme o odvahe, treba ako politici povedať, na čo máme, koľko vyberieme na poistnom systéme a čo si za to dovolíme. A občania, a to vyžaduje aj ich osobné rozhodnutie, by si mali vybrať, to, čo som hovoril, či si necháme všetci uhradiť liečbu prechladnutia a angíny a potom tých, ktorí budú potrebovať heroické chirurgické výkony alebo transplantácie kostnej drene, odkážeme na seba samých.
Ale ak je počet peňazí konečný, tak urobenie toho najodvážnejšieho kroku znamená predstúpiť pred verejnosť a začať hovoriť o zdravotníctve od konca. Teda od sumy, ktorú na ne máme ročne k dispozícii. Nie začať tým, čo všetko chceme, a potom zisťovať, na čo máme. To je veľmi zlá cesta pri akomkoľvek uvažovaní. To znamená, musím vedieť, čo chcem, a potom, a dovolím si pamätníkom filmovým pripomenúť legendárny český film s Vlastom Burianom Tři vejce do skla, Vlasta Burian presne vedel, koľko má vo vrecku, zakryl si jedálny lístok a vybral si tú sumu, ktorú vo vrecku mal. Veľmi múdry postup. Veľmi múdry postup. Pretože magnetickú rezonanciu so zľavou nedostaneme. My sa budeme musieť rozhodnúť, čo budeme chcieť. Či státisíce prípadov elementárnych lacných diagnóz, alebo špičkové, drahé, život zachraňujúce výkony. A keďže počet peňazí je konečný, tak niekde v tej pyramíde treba viesť rez.
Za dvadsať rokov nikto nenabral odvahu povedať, že tento rez je potrebný a kadiaľ sa má viesť. To je to, čo je, zdá sa mi, až trápne vyhadzovanie na oči, dá sa povedať takmer neborákovi ministrovi Uhliarikovi, že všetko toto sa nestalo. Lebo tam leží bieda. A to sa nestalo dvadsať rokov. Do radu sa to nestalo a týka sa to všetkých. I nás poslancov, i ministrov, i všetkých tých, ktorí k tomuto nenabrali odvahu.
A, samozrejme, potom je tu ešte druhá vec. Je dobre myslieť si, že spasením bude zastavenie transformácie nemocníc, jeho historické odsúdenie a spálenie na hranici. A tak sa pýtam ktorejkoľvek budúcej koalície, či vlády, či parlamentu, budeme každý rok nachádzať zhruba päťsto miliónov eur na uhradenie vyprodukovaného dlhu? Máme dlhovú brzdu, máme postupne problém predávať dlhopisy, ktorými budeme financovať svoje dlhy, podobne ako mnohé iné európske krajiny, a ja sa opäť pýtam, komu zoberieme päťsto miliónov eur ročne, aby sme tieto sekery trvale rok čo rok uhrádzali? Rád uvítam návrhy v tomto smere, ale ako Lomonosovov zákon o večnosti a nekonečnosti hmoty platí zákon o konečnosti peňazí. Takže budeme sa musieť zamyslieť nad týmto, lebo že to bude o rok o päťsto miliónov, je viac než isté, a ak sa opäť objavia nové, zväčša drahé a náročné, ale na špičke vedy stojace lekárske výkony, ubezpečujem vás, že nebudú lacnejšie.
A tu sa vraciame opäť k tomu, čo je to transformácia. Tak ako sme - a hádam nie som sám v tomto presvedčení - istí v tom, že ak požičiam priateľovi, ktorý sa dostal do tiesne a ktorého v zásade celý život poznám a viem, že je zodpovedný, tak tak urobím. Ak ma zastaví gambler, aby som mu požičal pri automate sumu, ktorú potrebuje vsadiť, tak mu zrejme nepožičiam. Ak krajinám, ktoré očividne nie sú pripravené začať dlhy splácať a vracať, požičiam, sú to vyhodené peniaze. Všetci tí, čo po takomto kroku volajú, si môžu dať veľmi jednoduchú otázku: Požičal by som svoje peniaze tejto krajine? Odpoveď je očividná. A to isté platí pre fungovanie takých veľkých vecí, ako sú štátne nemocnice. To súvisí, samozrejme, s tým, že nie sú pochopiteľne nastavené východiskové parametre, že tá nemocnica podáva väčšie výkony, než aké dostane uhradené.
Zaznievajú tu, samozrejme, ako spásonosné prejavy o tom, že keď absolútne zrušíme dlh akýchkoľvek poisťovní, tak to bude spasenie. Nie, nebude to. My ak naplníme, a pripusťme oprávnené mzdové nároky lekárov, a vieme, koľko doteraz pri neuplatnených nárokoch za minulý rok vyprodukovali štátne nemocnice dlhov, ubezpečujem vás, že tá pol miliarda eur nebude stačiť. Bude treba tých peňazí viac. A opäť sa teda môžeme spýtať, či by sme, a to sa týka zrejme viacerých pracovísk, fungovali i pri nastavenom systéme tak, že by sme si vzali toto pracovisko, aby som to tak povedal, do nájmu. Že i keby sa upravili toky a výkony do reálnej podoby, či neexistuje dnes v nemocniciach prezamestnanosť, či neexistujú zlé nákupy zemiakov, vajec, múky, oleja, či neexistujú iné mrhania? Či neexistujú duplicitné nákupy lekárskeho vybavenia a techniky, ktoré si proste nemáme dovoliť, ak je v okruhu dvadsať kilometrov ďalší podobný prístroj. Či neexistujú prístroje, ktoré sú prikryté fóliami, na ktorých sa v zásade nepracuje. Či teda fungujú prístroje, ktoré majú fungovať v takom rytme, aby sa dalo hovoriť o ich úplne racionálnom využití. Toto všetko by mala spôsobiť transformácia. A teraz nehovorím len o nemocniciach a len o veľkých a len o štátnych.
Proste keď sme i v dobrej ekonomickej situácii, je povinnosťou dobrého hospodára vynakladať zdroje vybraté od občanov racionálne. Ja nie som pevne presvedčený, že v zdravotníctve sa vynakladajú zdroje racionálne. A transformácia tiež nie je samospasiteľný podnik. Ale ak necháme stáť rybník zlého hospodárstva, nakupovania predražených materiálov, od elementárnych, ako je pranie, čistenie až po špičkové prístroje, z ktorých sa odvádzajú percentá zodpovedným a to my tiež nikto nepovie, že sa to nedeje, lebo sa to deje, tak potom nechávame ten rybník taký, aký je. S malým prítokom, bez odtoku, so všetkými sedimentami.
A musím povedať, že prekliatie slova transformácia bude prekliatím fungovania zdravotníctva a fungovania normálneho rozumného fungovania čohokoľvek. Lebo ak mienime dlhodobo a trvale zatvárať oči nad tým, že nereformovanie prináša straty, na ktoré táto krajina ekonomicky nemôže mať, tak zatvárame oči pred realitou a zasluhujeme si najkrutejší trest. (Potlesk.)
