Ďakujem.
Nie je to určite náhodou. Musím povedať, že táto téma pre našu stranu je druhoradou. Naďalej vyznávame tú myšlienku, že ak hospodársky, ekonomicky či finančne na tom ľudia sa budú cítiť istejšie a lepšie, že tým menej ich budú oslovovať témy, ktoré môžu mať niekedy ani nie radikálny, ale skôr extrémistický podtón.
Vystupujem v rozprave z dôvodu, že som maďarskej národnosti a jednotlivé fakty alebo niektoré riešenia sú mi známe, mám s nimi skúsenosť a rád by som sa s nimi ako s vami podelil. Určite by som si mohol priniesť aj na jednu stranu, aj na druhú stranu tucet kníh alebo zdrojov, ktorými by som chcel podložiť moje argumenty, či už v prospech, alebo proti niektorého zákona, v tomto prípade tohoto návrhu. Samozrejme, vždy môžeme zmapovať alebo nejako sa zorientovať v tom, ako sa to robí alebo ako sa to nerobí v iných krajinách, čo hovoria vedci a znalci tejto témy z cudziny, ale musíme vychádzať z toho, o čom sme sami presvedčení a čo je pre našu konkrétnu situáciu dané.
Preto vítam aj to, čo načal pán kolega Fronc, že krivdy sú na obidvoch stranách. Ja naďalej, síce už možnože netrpezlivo, ale čakám na to, kedy dôjde k takej katartickej skúsenosti, ako tomu bolo ešte v bývalom rozdelenom Nemecku, kde sa otvárali archívy Štátnej bezpečnosti, možnože to bolelo pol roka alebo rok, kým sa medzi ľuďmi vyjasnilo, čo komu napáchal, ale odvtedy je kľud a táto téma sa neotvára. Určite by som privítal, ba tobôž volám po tom, aby ten symbolický múr alebo ten obojstranný múr nárekov sa otvoril, aby sme raz a navždy aspoň v našej histórii uzavreli tento nekonečný príbeh.
Hlavným dôvodom môjho vystúpenia je to, aby som ozrejmil alebo objasnil niektoré pojmy a nielen dojmy, ale najmä ako pojmy, ktoré tu odzneli či už dneska, alebo včera. Samozrejme, nikoho nechcem presviedčať, že to moje ponímanie je to správne, chcem len konštatovať, čo si ja myslím a ako to myslím ja.
Dnes pán kolega Rafaj hovoril o národnosti ako o podstatnom mene a už nie ako prídavnom mene. Musím vám povedať alebo aj ostatným kolegom, že určite sa necítim byť súčasťou nejakej národnosti. Som občanom tejto krajiny, ktorý možnože sa v tom líši od vás, že hovoríme iným jazykom alebo tá naša socializácia prebiehala v inom kultúrnom prostredí, ale v ničom inom sa necítim byť iný, nie že menší, iný od vás. A takisto ma teší pojem, ktorý používal kolega Matovič, ktorý možnože prvýkrát v tejto sále použil slovné spojenie národnostná väčšina. Ak nás Maďarov v bežnej reči nazývam národnostnou menšinou, tak určite opak toho je národnostná väčšina, čo si tiež nemyslím, že by bolo vám blízke vyjadrenie alebo vám blízke spojenie. Ja najradšej by som z tohoto hľadiska alebo z tohoto aspektu sa považoval za jazykovú menšinu, nakoľko si myslím, že pri tejto téme sa rozlišujeme len v tejto jedinej veci.
Čo sa týka samotnej menšiny, dosť často, najmä včera sa splietli dva(dve) ponímania pojmu menšín. Jeden z rečníkov ako príklad uvádzal situáciu alebo riešenie v Nemecku, v Spojených štátoch alebo vo Francúzsku, kde tie menšiny, či už národné, kultúrne alebo jazykové, používajú jednotný štátny jazyk. Rozdiel asi je v tom, že rozoznávam menšiny, cudzím slovom povedané, autochtónne, ktorí nepricestovali vlakom alebo neprišli ako lietadlom, ale ich ten bocian priniesol, ktorého súčasťou som aj ja, že som sa tu narodil a moji predkovia tu tiež žili, sa tu narodili, len vždy v nejakých sínusových dráh(drahách) tie hranice nad ich hlavou sa posúvali. Takže nie som migrujúca menšina, ktorá raz v živote musela urobiť to rozhodnutie, že sa vzdáva svojej domoviny, svojej vlasti a svojej krajiny a sa prispôsobí, v lepšom prípade sa integruje, v horšom prípade sa asimiluje, do prostriedkov alebo spomedzi prostriedkov tej krajiny novej.
Ďalším dôležitým pojmom je národ. Možnože viacerým z nás, teraz hovorím ako Maďarov tu na Slovensku, vadí napríklad tento nápis, že sa jedná o Národnú radu Slovenskej republiky napriek tomu, že sa nejedná len o zastúpenie jedného národa. Mne tento pojem alebo toto spojenie problém nerobí, nakoľko rozoznávam národ v politickom ponímaní, čo pre mňa znamená súhrn voličov alebo občanov daného politického segmentu, a národ kultúrny, ktorý možnože tuná viacej rezonuje v tejto sále, kde už môžem hovoriť o odlišnostiach. Čiže je to zastupiteľským orgánom politického národa.
Veľmi mi vadí, keď o výuke(výučbe) slovenského jazyka tu na Slovensku na menšinových školách sa hovorí ako o cudzom jazyku alebo cudzej reči. Viem si predstaviť, ako to môže píliť vaše uši, keď to píli aj tie moje. Ja slovenčinu za cudziu reč nepovažujem. Považujem to jednoducho za svoju nematerinskú reč a určite že v budúcnosti budem skôr používať tento výraz ako ten predchádzajúci. Kľudne si to môžem dovoliť, nakoľko, zopakujem to, čo som povedal ešte v rozprave o štátnom jazyku, že Slovensko považujem za viacjazyčný štát. Za viacjazyčný štát, samozrejme, nie v Kysuciach alebo v Liptove, ale v určitých regiónoch Slovenska. Ja tento návrh, ktorý dneska prerokujeme, považujem možnože trocha za predbiehanie doby, ktorá by mala tento zákon upravovať, používanie jednotlivých jazykov toho istého štátu v týchto regiónoch.
Veľmi ma prekvapilo nepríjemne a trocha ma aj mrzí včerajšie vyjadrenie pána Maďariča, ktorý asi ako jediný si dovolil povedať, že Slovenská republika je štátom Slovákov. Ja, samozrejme, ako nezdieľam tento názor a budem rád, ak kolega Maďarič si prehodnotí tento svoj názor, a určite ho nebudem za to považovať za revizionistu.
Dovolil som si ten môj vzťah k Slovenskej republike vyjadriť práve opačným spôsobom, čiže ja Slovenskú republiku považujem takisto za svoju krajinu, republiku, štát alebo domovinu. To som si dovolil odzrkadliť aj v mojom majetkovom priznaní, čo som symbolicky odovzdával včera, kde Slovenskú republiku som uviedol tiež ako svoj majetok. (Reakcie z pléna.) Majetok. Je to môj. Tiež tak, ako je to vás. Slovenskú republiku, hej.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
