Videokanál poslanca

Vážený pán poslanec Fico, ja som sledoval zvonka tých 10 rokov tančekov, myslím, zvonka parlamentu, a bez ohľadu na to, o aký typ imunity ide, a bez ohľadu na to, do akej miery je situácia v jednotlivých krajinách, a možnože niekde je rozumnejšie proste alebo niekde možnože je rozumnejšie aj zachovať nejakú imunitu, na verejnosti sa vytvorila práve pre tie politické tančeky, ktoré sa tu desať rokov robia, atmosféra a situácia, že verejnosť proste si žiada zúženie poslaneckej imunity. To je prvý bod.
Po druhé, vy viete veľmi dobre, že ústavné zúženie imunity, teda trestnoprávne zúženie imunity poslancov, je niečo iné ako priestupková imunita a že referendum, ktoré bude 18. septembra, nie je v rozsahu trestnoprávneho zúženia imunity, ale priestupkovej imunity. Čiže tým, čo vy dnes hovoríte, hovoríte, že odmietate v akomkoľvek prípade zúženie trestnoprávnej imunity poslancov. To treba povedať jasne a jednoducho, lebo o to tu ide v podstate. A v každom prípade môžem povedať to, že ak neprejde toto zúženie imunity a ak nebodaj neprejde referendum, tak presne do polroka a do dňa bude na stole návrh zákona o zúžení priestupkovej imunity. A potom sa ukáže, či vôbec máte záujem o akékoľvek zúženie imunity. Tomu sa nebude dať proste vyhnúť, nebudete sa môcť z toho vykľučkovať. Tak len aby ste to vedeli.

Ďakujem pekne.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, nebudem reagovať nejako konkrétne, aj keby som mohol, poviem znova len tri veci. Po prvé, ja si nemyslím, že tá časť slovenskej kultúry, ktorá je demokratická a ktorá je za rozmanitosť v kultúre, sa má za čo hanbiť. Nemyslím si, že ju treba nejako ani obraňovať, ani obhajovať, myslím si, že dnes sa obráni a obháji sama, ale pokladám za nenáležité, aby sa vytváral na pôde Národnej rady jednoducho dojem, ako keby jediným zástancom kultúry boli tí, ktorí proste hovoria to, čo hovoria, ako napríklad pán Kučera alebo pán Čaplovič, alebo ktokoľvek. Ale je tu veľmi silná časť slovenskej kultúry, ktorá proste hovorí iné, je to prirodzené a je to dobré. Viac k tejto veci v tejto chvíli ani nechcem povedať, pravdu povediac. Len túto jednu vetu ako apel na poslancov a poslankyne Národnej rady, aby si uvedomili, že je tu veľká časť slovenskej kultúry a je to slovenská kultúra, ktorá žije v Slovenskej republike, ktorá tvorí najväčšiu časť slovenskej kultúry a ktorá má iný názor ako niektorí z vás. To je všetko.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, veľmi pozorne som počúval zdôvodnenie pána poslanca Fica s návrhom na odvolanie pána Róberta(? Richarda) Sulíka z funkcie predsedu Národnej rady. Rád by som sa troška vrátil k tomuto zdôvodneniu, lebo myslím si, že už sme sa dostali veľmi ďaleko od tejto témy. Skúsim to zhrnúť do troch veľmi jednoduchých bodov.
Pán poslanec Fico vo svojom zdôvodňovaní používal veľmi silné, ale zároveň aj veľmi vážne slová, ako je demokracia, parlamentná demokracia, tradícia, Slovenská republika. Ja si dovolím odcitovať tunak jeden drobný citát z roku 2000. Teda ani nie z roku 1980, ani nie z roku 1989, ale z roku 2000. Robert Fico na otázku, aký bol podľa vás režim, teda komunistický, odpovedal: "Nevnímal som ho nejako detailne. Získal som prácu a venoval som sa jej. Keď sa pozerám späť, nezisťujem, že v roku 1989 by v mojom živote nastal nejaký zásadný prelom". Na druhú otázku: "Nenapadlo vám rovno v novembri zložiť stranícku knižku?" Odpoveď: "Nie. Sústredil som sa na prácu." To sú výroky z roku 2000.
Dovoľte, aby som ešte citoval tri výroky pána poslanca Fica z čias, keď bol už predsedom vlády Slovenskej republiky. Čiže vysokým, jedným z najvyšších ústavných činiteľov. Prvý citát: "Mal by byť ticho a užívať si slobodu." To je citát z roku 2008 o poslancovi Ivanovi Miklošovi. Druhý citát: "Opozícia môže byť rada, že sedí v parlamente a nie vo väzení." To je citát z roku 2007.
Dovoľte mi teraz jednoduchú otázku. Človek, ktorý nevie rozlíšiť totalitný štát od demokratického, a človek, ktorý ako predseda vlády posiela celú opozíciu do väzenia, aké má oprávnenie vyjadrovať sa vôbec k takým vysokým a vznešeným a vážnym inštitúciám, ako je Národná rada a jej predseda? Ja proste to cítim ako obrovský nepomer, ako nepomer, ktorý, ja neviem, či má napomáhať nejakej politickej kultúre, myslím si, že vonkoncom nie.
Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 boli predsedami Slovenskej národnej rady alebo Národnej rady Slovenskej republiky, bolo viacej predsedov. Bolo ich dosť. Každý z nás si ich môže pripomenúť, každý z nás si ich môže zaradiť, zoradiť, každý z nás môže povedať svoje preferencie. Ja si veľmi dobre pamätám, a treba to tu povedať, lebo o takúto vážnu vec ide, veľmi dobre si pamätám prvého ponovembrového, v slobode zvoleného predsedu Slovenskej národnej rady Františka Mikloška, pamätám si aj ďalších predsedov, jedného, druhého, tretieho, štvrtého. A ja želám pánovi predsedovi Sulíkovi, aby sa zaradil do tej galérie predsedov Národnej rady, ktorá je tou pozitívnou časťou tejto galérie. Lebo sme tu mali aj negatívne prípady, nechcem ich tu zmieňovať. Naozaj nechcem.
Je na začiatku svojej dráhy a má pred sebou štyri roky, má štyri roky čas na to, aby ukázal, aký bude predseda Národnej rady. Na to nestačí ani mesiac, ani šesť týždňov. A nehnevajte sa a tie dôvody, o ktorých sa tu dneska hovorí, po dvoch mesiacoch na žiadne nejaké posudzovanie za štyri roky nestačia.
Druhý bod. Celá tá diskusia a aj ten návrh sa nesie v takom duchu, ako keby tu stála proti sebe ekonomika na jednej strane a kultúra na druhej strane. Hovorí sa tu o kultúre, o tradícii a znova vo veľmi vznešených slovách. Lenže viete, my musíme jasne povedať, a teraz hovoríme o koaličných poslancoch, že je to pre nás aj otázka kultúry v tom najširšom zmysle slova. My nemôžeme pôdu kultúry, kultúrnu tradíciu opustiť, ale nemôžeme dopustiť ani to, aby si niekto oblasť kultúry, umenia, jazyka uzurpoval. Lebo to, čo urobila bývalá koalícia tesne pred voľbami, to nebolo ničím iným, iba pokusom uzurpovať si kultúru a tradíciu a dejiny. Ničím iným.
Ak tunak sa dnes, ak tu dnes padli také slová o komisii, ktorá mala posudzovať Svätoplukovu sochu, ja sa pýtam, čo to je, keď sa hovorí o Jánovi Kulichovi, ktorý bol autorom hlavy Vladimíra Iľjiča Lenina Uľjanova v nadživotnej veľkosti? Čo to znamená, keď sa hovorí o Jánovi Kulichovi, ktorý bol prvým normalizačným rektorom na Vysokej škole výtvarných umení a povyhadzoval, pani poslankyne a páni poslanci, povyhadzoval národného umelca Ľudovíta Fullu, národného umelca Vincenta Hložníka a ďalších a ďalších z tejto školy? To nie je náhodou kultúrne barbarstvo? Ja si myslím teda, že to kultúrne barbarstvo bolo (potlesk) a nemožno to ani dnes popísať ináč ako kultúrne barbarstvo.
Čo to znamená, že okolo sochy Svätopluka behajú po nociach nahatí francúzski turisti, to je kultúra? Prepáčte, to teda určite kultúra nemôže byť.
Čiže ešte raz, uzurpovať si kultúru a pokúšať sa uzurpovať si kultúru je to najväčšie barbarstvo, aké sa môže v demokratickej, slobodnej kultúre stať.
Tretí bod je veľmi stručný. Ja rozumiem tomu, že dnešná opozícia využíva a zneužíva vlastne dnešné odvolávanie predsedu Národnej rady na negatívnu referendovú kampaň. Nie je to veľmi morálne, ale o morálke, myslím, netreba hovoriť, pretože pán poslanec Fico ako predseda vlády v roku 2010, to nebolo tak dávno, povedal aj toto: "Čo ja s tým mám, čo je morálne alebo nie je morálne? Na morálku sa mňa nepýtajte. Mňa to nezaujíma absolútne." Tak potom o akej morálke sa tu máme v tejto chvíli baviť?
To nie je morálka odvolávania, to je nemorálnosť odvolávanie alebo návrh na odvolávanie zneužiť na negatívnu referendovú kampaň. Ale prosím, na to má opozícia plné legitímne právo. Ale dôvody na odvolanie samotné sú také chabé, aké zatiaľ ja sa nepamätám, že by sa v prípade predsedu Národnej rady Slovenskej republiky vôbec kedykoľvek za posledných 20 rokov použili.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda Fico, dovoľte mi, aby som na to, na tému vášho príspevku, podal tri drobné poznámky. Poznámka číslo 1. Ak nám všetkým, čo tu sedíme, trošku slúži pamäť, tak si pamätáme, že váš najmiernejší výrok voči celej opozícii, nie voči jednej osobe a nie voči jednému poslancovi, bol asi taký, že celá opozícia sú vlastizradcovia. Hovoriť tu akýmkoľvek spôsobom o nejakej politickej kultúre v tejto veci, pokladám za naprosto neprimerané. Vy ste takto vystupovali ako predseda vlády a vystupujete v rovnakom duchu aj dnes, stačí si ten slovník len pozrieť. To je prvá vec.
Druhá vec. Bolo by na vašom mieste asi lepšie byť obozretnejší v jednej veci. Vy ste kandidovali na funkciu podpredsedu parlamentu napriek tomu, že dobre viete, že existuje nejaké podozrenie, a to podozrenie, proste, existuje jednoducho, že nejaký hlas sa nápadne podobá na váš hlas, a že z toho už je celoslovenská, skoro by som povedal, že už sa to stalo nejakým úslovím. Tak v takejto situácii vystupovať takýmto spôsobom sa mi zdá absolútne neprimerané.
A po tretie. Baviť sa o referende môžeme vtedy, keď budete hlasovať za ústavný zákon o zúžení imunity, lebo to bude váš skutok, a nie tieto vaše reči. (Potlesk.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, asi je rozumné si v rámci tejto diskusie znova zopakovať, čo to znamená a čo bude znamenať euroval. A to aj potom, čo ho prijmeme.
Znamená predovšetkým priznanie, že verejný dlh jednej krajiny je aj dlhom ostatných členov eurozóny a snahou o riešenie verejného dlhu jednej krajiny, ďalším dlhom aj ostatných. Znamená prenesenie finančnej záťaže na daňovníkov a držiteľov eura mimo krajinu s problematicky splácaným verejným dlhom, aj prenesenie časti zodpovednosti z tejto vlády na iné vlády, resp. nadnárodné inštitúcie. Znamená motiváciu čierneho fiškálneho pasažierstva, priživovania sa fiškálne menej zodpovedných vlád na tých zodpovednejších, podporu k morálnemu hazardu. Znamená motiváciu k ďalšiemu zadlžovaniu sa vlád v eurozóne. Znamená demotiváciu uskutočňovať razantné a politicky nepopulárne úsporné opatrenie vo verejných financiách a štrukturálne reformy, či deliberalizáciu trhu a privatizáciu. Znamená príspevok roztočenej dlhovej špirály a dlhovej nákazy v eurozóne o to viac, ak by sa neprijali spolu s eurovalom aj sprísnenia fiškálnej disciplíny krajín, napríklad nedeficitnosť ich hospodárenia, dlhové brzdy a podobne. A napríklad, jeho súčasťou by nebola možnosť štátneho bankrotu.
Znamená oddialenie riešenia podstaty problémov, ktoré by spočívali v razantnom osekaní verejných výdavkov realizovaných nad rámec vykonaných zdrojov, splácaní verejného dlhu predajom štátnych finančných aktív a prípadne aj z prebytkov verejných financií a v prípadnej platobnej neschopnosti splácať vládne záväzky aj riadený bankrot krajiny.
To sú proste fakty. A takto to bude, bohužiaľ, aj po alebo takto to je, aj po celoeurópskom prijatí eurovalu. Sú to veľmi silné hrozby a sú to predovšetkým veľmi silné hrozby pre ekonomiku v Európskej únii. Hovoriť preto v súvislosti s eurovalom o solidarite, ako to zvykne najmä ľavica, znamená hrubé a nebezpečné skreslenie, lebo by to znamenalo v podstate legitimizovať nezodpovednosť.
Treba povedať jasne, že ekonomická nezodpovednosť nie je na prospech ostatných, ale na úkor ostatných. Jediným dôvodom, o ktorom má zmysel diskutovať, a čo môže ako krajný prípad a v situácii krajného prípadu, v ktorom sa Európska únia ocitla, zdôvodniť prijatie eurovalu, je politický záväzok, ktorý vyplýva z predchádzajúcich rozhodnutí Slovenskej republiky pre Lisabonskú zmluvu a vstúpiť do eurozóny.
Práve v dôsledku týchto krokov sa dnes politicky rozhodujeme o tom, či preberieme na seba aj zodpovednosť za nezodpovednosť iných. Je to zlé rozhodnutie, ale vynútené predchádzajúcimi krokmi, v tomto zmysle nevratné. Keď sme upozorňovali na riziká prijatia Lisabonskej zmluvy o vstupe do eurozóny, boli sme osamotení. Niesť dôsledky týchto krokov odmieta väčšina ľudí na Slovensku. A to je varovné, lebo to nie je len na Slovensku, ale v celej Európe dneska fakticky. Stačí sa pozrieť na situáciu v Nemecku, kde sa dá veľmi silne pochybovať o tom, že by si Nemecko ešte dovolilo jeden podobný krok. 
Na krajnej hranici sa teda ocitla Európska únia a racionálne uvažujúci politici si uvedomujú, že touto cestou ďalej ísť nemôžu, lebo to znamená integrovať namiesto solidarity nezodpovednosť, čo je v príkrom rozpore so zmyslom Európskej únie.
A tu sa dostávame k jadru problému. Znovu a znovu sa totiž ozývajú v Európskej únii a aj u nás, hlasy po daňovej harmonizácii a odovzdávaní ďalších kompetencií v sociálnej oblasti, v školstve a v kultúre na Európsku úniu. To sú v súčasnej situácii také závažné kroky, s takými nepredvídateľnými následkami, že ako skúsenosť eurovalu sa ponúka jediný faktický uzáver. Každé ďalšie odovzdávanie kompetencií v oblasti daní, v sociálnej, školskej a kultúrnej oblasti, musí byť u nás nevyhnutne spojené s referendom. Takisto sa o tom hovorí už aj v Českej republike.
Pre nás znamená skúsenosť eurovalu povinnosť presadzovať referendum vo všetkých kľúčových oblastiach, ktorými by sa malo v budúcnosti rozhodovať o odovzdávaní ďalších kompetencií na Európsku úniu. Hranica odovzdávania kompetencií jednoducho presiahla únosnú mieru a nemôže už o nej rozhodovať namiesto občanov politici. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ale ja prakticky ani nechcem reagovať na tieto slová, pretože tie vlastne len potvrdzujú to, čo som povedal. Ďakujem.

Ešte kartu potrebujem, hej, či nie? Som tam, ďakujem.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani predsedníčka vlády, vážení členovia vlády, na programové vyhlásenie vlády sa možno pozrieť z niekoľkých perspektív. Tou celkom prvou a základnou je pomenovať rozdiel medzi touto a predchádzajúcou vládou. Z tohto hľadiska možno bez akýchkoľvek okolkov a jasne pomenovať, že súčasná vláda nebude vládou pohŕdajúcou právnym štátom, lebo to narušuje základné práva a istoty občanov. Nebude vládou, v ktorej sa stala korupcia straníckou normou. Nebude nevraživou voči podnikateľskému prostrediu a zahraničným investorom, lebo to ničí pracovné príležitosti a znižuje zamestnanosť. Nebude vládou sociálnej demagógie, ale sociálnej zodpovednosti. Nebude vládou odoberajúcou mladej generácii šancu na dobré vzdelanie. Nebude nepriateľkou médií, lebo to ohrozuje spoločnosť, lebo to ohrozuje slobodu celej spoločnosti. Nebude vyvolávať ustavičné konfrontácie s menšinami, lebo to ohrozuje občianske spolužitie v štáte. Nebude vládou rasistických podtónov voči Rómom, lebo to nepomáha nijako riešeniu ich problémov. Nebude vynucovať na mladej generácii vlastenectvo násilím a vyhlasovať za nevraživosť voči druhým národom, lebo za vlastenectvo pokladá hrdosť na zveľaďovanie vlastného prostredia, kultúrnosť a to, na čo môžeme byť ako občania Slovenskej republiky a Slováci hrdí v oblasti umenia, kultúry, vzdelanosti, vedy, výskumu a športu. Nebude vládou koketujúcou s pochybnými autokratickými režimami, ale vládou pevne ukotvenou v Európskej únii a v NATO.
Základom programového vyhlásenia vlády je teda diametrálne odlišný postoj k svetu, k spoločnosti, k právu, k slobode a dôstojnosti občana, k národu, k menšinám, k vlastnému štátu a k nášmu medzinárodnému postaveniu. Toto treba povedať nahlas a jednoznačne. Táto vláda vychádza z odlišného hodnotového ukotvenia ako predchádzajúca a nemáme dôvod to skrývať. Naopak, máme to pomenovať jasne a s hrdosťou, vedomí si toho, že našou prvoradou povinnosťou je nesklamať tých, čo nás volili, a presvedčiť aj ďalších, že toto má byť Slovensko, v ktorom sa oplatí žiť a na ktoré môžeme byť hrdí.
Preto sme mohli my z OKS povedať úplne pokojne hneď po voľbách, že podporíme programové vyhlásenie vlády a platí to aj dnes.
Ale práve preto je aj prvým krokom k splneniu záväzku, ktorým je programové vyhlásenie vlády, nezabudnúť na spravodlivosť voči tým, ktorí sa stali v predchádzajúcom režime obeťami bezprávia a násilia. Nemôžem na tomto mieste vymenovať všetkých, ale dovoľte mi, aby som sa na tejto pôde, a pokladám to za dôležité, aby to bolo povedané na pôde Národnej rady, aby som sa v tejto chvíli ospravedlnil aspoň Hedvige Malinovej, rádu Františkánov, Ernestovi Valkovi a Ladislavovi Rehákovi, kazašskej novinárke Balli Marzec, nedobrovoľným obetiam policajnej akcie v Poprade, aktivistom, voči ktorým zasiahla polícia pri protičínskom proteste, rómskym chlapcom tyranizovaným policajtami, zbitým fanúšikom v Dunajskej Strede, ale aj tým, ktorí nedostali v kauze Cervanovej právo na poctivý proces. Minimálne to sme im práve my dlžní.
Druhou perspektívou je samotný text programového vyhlásenia vlády. Nechcem sa k nemu vracať, naše pripomienky sme formulovali verejne. Môžem ich zhrnúť do jednej vety. Naozaj je priveľmi všeobecné tam, kde by malo obsahovať konkrétne kroky vedúce k cieľu, ako napr. zamedzeniu plytvania verejnými financiami, ktoré sú základom skutočných nevyhnutných úspor, a niekedy zase, naopak, priveľmi konkrétne tam, kde existujú rozličné cesty k dosiahnutiu cieľa.
Programové vyhlásenie vlády však vytvára dostatočne veľký priestor a z toho vyplýva aj tretia perspektíva, o ktorej chcem hovoriť, a to je naša perspektíva, perspektíva OKS. Naozaj nechceme donekonečna diskutovať o tom, či je OKS koaličnou stranou, alebo nie. V každom prípade je OKS pevnou súčasťou vládnej koalície, cez nás cesta k podmínovaniu vlády nevedie.
Programové vyhlásenie vlády nám umožňuje, aby sme mohli v jeho rámci presadzovať a podporovať hlboké reformy. Na tejto strane jednoducho stojíme, lebo je to prirodzenou súčasťou našej politickej výbavy, a nebojím sa pritom ani takých slov, ako je privatizácia, skončenie s plytvaním verejných financií, skutočné a nie falošné vlastenectvo. Za kľúčové oblasti z hľadiska hlbokých reforiem pokladáme boj proti korupcii, vytvorenie zdravého podnikateľského prostredia, spravodlivosť vzdelávania a zdravotníctvo.
Nebojíme sa povedať ani to, že pokiaľ sa majú odstrániť škody, ktoré napáchala predchádzajúca vláda, treba konať bez otáľania. Platí to najmä v tých oblastiach, ktoré boli najviac poškodené. Platí to o náprave škôd v oblasti spravodlivosti, vzdelávania, životného prostredia a v médiách, menovite v Slovenskej televízii, ktorá sa dlhodobo spreneveruje svojmu verejnoprávnemu poslaniu. Tu všade, aktuálne napr. aj v oblasti životného prostredia, bude závisieť dôveryhodnosť vlády od dôveryhodnosti a rešpektu členov vlády na verejnosti. Rovnako však hovoríme, že treba odstrániť násilné prikazovanie vlastenectva, bránenie rozvoju slovenského jazyka, slovenského jazyka hovorím, šikanovanie menšín a pokladali by sme za správne, aby si vládna koalícia osvojila aj také nástroje, ktoré umožňujú vyrovnávať sa s minulosťou spôsobom nezaťažujúcim budúcnosť, akým je napr. slovensko-maďarský fond, ktorého paralela česko-nemecký fond plní v česko-nemeckých vzťahoch úspešne túto úlohu. Je to škoda, že si vládna koalícia práve tento nápad neosvojila, pretože je to nápad, ktorý pomáha Slovensku a pomáha aj Maďarsku, aby sa problémy, ktoré sa tu prenášajú z minulosti, neprenášali do budúcnosti a pomáha nielen vládnej koalícii, ale pomáha celému Slovensku a pomáha aj celej opozícii.
Aby som sa nevyhol ani slovensko-slovenským problémom, lebo dneska máme predovšetkým slovensko-slovenské problémy s minulosťou, som presvedčený, že také verejné priestory, akým je bezpochyby napr. Bratislavský hrad, nemajú byť miestom velebenia fašistických symbolov z dielne socialistického realistu a dvorného sochára komunistického režimu, skrývajúceho sa pod Svätoplukovým menom a koňom. To nie problém Svätopluka ani problém slovenskej histórie, ale je to problém falšovania slovenskej histórie. Nikto z nás predsa nemôže mať záujem na tom, aby sa falšovala slovenská história, aby sa toto falošné vedomie o slovenskej histórii prenášalo do budúcnosti.
Je tu však, a dovoľte, aby som tým svoj príspevok ukončil, ešte štvrtá perspektíva programového vyhlásenia vlády a tá je nakoniec z hľadiska budúcnosti kľúčová. Je ňou budúcnosť mladej generácie. Mladá generácia sa nemá stať obeťou sporov o základnú povahu štátu. Je našou povinnosťou a záväzkom, a teraz hovorím o nás všetkých, vytvoriť taký program pre mladú generáciu, ktorá jej umožní byť vzdelanou, mať dobrú šancu uplatniť sa v živote, správať sa zodpovedne, môcť dôverovať spravodlivosti a jej vymožiteľnosti a byť sebavedome hrdou na svoju vlasť. Jedine tak bude môcť existovať v budúcnosti celospoločenský konsenzus o povahe spoločnosti a Slovenskej republiky a jedine tak bude môcť vzniknúť kontinuita celkom v základných veciach, ktoré ešte stále po 20 rokoch nie sú zakotvené, a to znamená o základných veciach slobodnej demokratickej spoločnosti bez ohľadu na to, aká vláda bude pri moci.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Vážený pán poslanec Kaliňák, váš záujem o ministerstvo obrany bol naprosto dojemný. Ale možno by ste nám mohli povedať, aké reálne záujmy ste mali na ministerstve obrany vy? Čo viete o tých vrtuľníkoch, o ktorých sme sa mali možnosť dočítať v poslednom čase v tlači? Čo viete o jemnej pavúčej obchodnej sieti na bývalom ministerstve obrany, ktorá je dnes verejným tajomstvom? Možnože na toto by ste mali odpovedať. Ďakujem.

Vážená pani poslankyňa Obrimčáková, problém reformy vzdelávania je v Európe známy už cca 20 rokov. V podstate za tých 20 rokov prebehli vo všetkých krajinách Európskej únie štandardné reformy vzdelávania. Dokonca, už v mnohých krajinách prebiehajú isté korektúry týchto reforiem. A my stále ešte 20 rokov po novembri 89 nevieme urobiť, naozaj, skutočnú reformu vzdelávania. Myslím teda na základné a stredné školstvo. Myslím si, že to nevieme najmä preto, že ani vaša vláda, napriek tomu, že čosi vyhlásila za nejakú reformu vzdelávania, nepochopila súvislosti, za ktorých môže táto reforma prebehnúť. A bez tých súvislostí sa to berie ako jednotlivé procesy v jednotlivých oblastiach. To znamená, na školách, to znamená v pedagogických inštitúciách, to znamená v štátnom pedagogickom ústave, v kurikulárnych radách a tak ďalej a tak ďalej. Ak sa to berie izolovane, nedá sa urobiť taká reforma vzdelávania, aby mohla fungovať. Čiže, darmo vy ste prijali nejaký zákon, keď tá realita viedla len k tomu, že vznikol proste chaos a ten chaos je neodstrániteľný, ak sa neurobí revízia toho, čo vy nazývate reformou vzdelávania. To nie je nejaký výmysel, to je proste fakt a je tu nejaká skúsenosť, skúsenosť mnohých krajín, len teda, bohužiaľ, v tejto veci, ktorá je kľúčová vlastne pre mladú generáciu, Slovensko jednoducho zaostáva. Zaostáva za okolitými krajinami, zaostáva za Európskou úniou a znižuje to šance mladej generácie na dobré vzdelávanie.

Vážený poslanec Rafaj, vy ste na začiatku svojho vstupu, alebo ja neviem, ako by som to nazval, ste hovorili o tom, že programové vyhlásenie vlády je pogromom, hovorili ste o tom, že je cintorínom, hovorili ste o tom, že je schizofrenické. Ja neviem, či viete, čo znamená slovo pogrom. Ale, ako som počúval, to vaše vajatanie, tak teda ani v tom som nejaký pogrom akosi nezastihol, tak skúste vysvetliť, čo myslíte pod tým slovom pogrom. To je veľmi silné slovo, vy hovoríte o zákone o štátnom jazyku, ale základný problém je nielen to, že ako sa hovorí, ale čo kto v tom slovenskom jazyku hovorí. Či hovorí proste vulgárne, či hovorí veci, ktorým rozumie vôbec, či používa slová, ktoré zodpovedajú realite alebo nie. To, čo vy hovoríte, to nezodpovedá vôbec nejakej realite. To, čo vy hovoríte, to je čisté vajatanie, ak neviete, čo znamená slovo vajatanie, pozrite sa do slovníka slovenského jazyka. Vaše vystúpenie, ja by som citoval klasika, znamená len to, že "vajatali hory, porodili myš".
Vaše vystúpenie porodilo len myš, z neho sa nedalo nič vyčítať a keď už hovoríme o štátnom jazyku, ten váš zákon, okrem toho, že zatiaľ sa ukázalo, pretože šikanuje menšiny, to, čo je podstatné, o čom vy nehovoríte, ale čo treba povedať, on bráni rozvoju slovenského jazyka, teda bráni tomu, čo chcete nejakým spôsobom podporovať. Slovenský jazyk nepotrebuje žiadnu reštrikciu, nepotrebuje žiadnu reglementáciu, slovenský jazyk je dynamický, slovenský jazyk je naplno rozvinutý a nikto nemá právo mu nijakým spôsobom brániť v tomto rozvoji. Ďakujem.