Ešte kartu potrebujem, hej, či nie? Som tam, ďakujem.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani predsedníčka vlády, vážení členovia vlády, na programové vyhlásenie vlády sa možno pozrieť z niekoľkých perspektív. Tou celkom prvou a základnou je pomenovať rozdiel medzi touto a predchádzajúcou vládou. Z tohto hľadiska možno bez akýchkoľvek okolkov a jasne pomenovať, že súčasná vláda nebude vládou pohŕdajúcou právnym štátom, lebo to narušuje základné práva a istoty občanov. Nebude vládou, v ktorej sa stala korupcia straníckou normou. Nebude nevraživou voči podnikateľskému prostrediu a zahraničným investorom, lebo to ničí pracovné príležitosti a znižuje zamestnanosť. Nebude vládou sociálnej demagógie, ale sociálnej zodpovednosti. Nebude vládou odoberajúcou mladej generácii šancu na dobré vzdelanie. Nebude nepriateľkou médií, lebo to ohrozuje spoločnosť, lebo to ohrozuje slobodu celej spoločnosti. Nebude vyvolávať ustavičné konfrontácie s menšinami, lebo to ohrozuje občianske spolužitie v štáte. Nebude vládou rasistických podtónov voči Rómom, lebo to nepomáha nijako riešeniu ich problémov. Nebude vynucovať na mladej generácii vlastenectvo násilím a vyhlasovať za nevraživosť voči druhým národom, lebo za vlastenectvo pokladá hrdosť na zveľaďovanie vlastného prostredia, kultúrnosť a to, na čo môžeme byť ako občania Slovenskej republiky a Slováci hrdí v oblasti umenia, kultúry, vzdelanosti, vedy, výskumu a športu. Nebude vládou koketujúcou s pochybnými autokratickými režimami, ale vládou pevne ukotvenou v Európskej únii a v NATO.
Základom programového vyhlásenia vlády je teda diametrálne odlišný postoj k svetu, k spoločnosti, k právu, k slobode a dôstojnosti občana, k národu, k menšinám, k vlastnému štátu a k nášmu medzinárodnému postaveniu. Toto treba povedať nahlas a jednoznačne. Táto vláda vychádza z odlišného hodnotového ukotvenia ako predchádzajúca a nemáme dôvod to skrývať. Naopak, máme to pomenovať jasne a s hrdosťou, vedomí si toho, že našou prvoradou povinnosťou je nesklamať tých, čo nás volili, a presvedčiť aj ďalších, že toto má byť Slovensko, v ktorom sa oplatí žiť a na ktoré môžeme byť hrdí.
Preto sme mohli my z OKS povedať úplne pokojne hneď po voľbách, že podporíme programové vyhlásenie vlády a platí to aj dnes.
Ale práve preto je aj prvým krokom k splneniu záväzku, ktorým je programové vyhlásenie vlády, nezabudnúť na spravodlivosť voči tým, ktorí sa stali v predchádzajúcom režime obeťami bezprávia a násilia. Nemôžem na tomto mieste vymenovať všetkých, ale dovoľte mi, aby som sa na tejto pôde, a pokladám to za dôležité, aby to bolo povedané na pôde Národnej rady, aby som sa v tejto chvíli ospravedlnil aspoň Hedvige Malinovej, rádu Františkánov, Ernestovi Valkovi a Ladislavovi Rehákovi, kazašskej novinárke Balli Marzec, nedobrovoľným obetiam policajnej akcie v Poprade, aktivistom, voči ktorým zasiahla polícia pri protičínskom proteste, rómskym chlapcom tyranizovaným policajtami, zbitým fanúšikom v Dunajskej Strede, ale aj tým, ktorí nedostali v kauze Cervanovej právo na poctivý proces. Minimálne to sme im práve my dlžní.
Druhou perspektívou je samotný text programového vyhlásenia vlády. Nechcem sa k nemu vracať, naše pripomienky sme formulovali verejne. Môžem ich zhrnúť do jednej vety. Naozaj je priveľmi všeobecné tam, kde by malo obsahovať konkrétne kroky vedúce k cieľu, ako napr. zamedzeniu plytvania verejnými financiami, ktoré sú základom skutočných nevyhnutných úspor, a niekedy zase, naopak, priveľmi konkrétne tam, kde existujú rozličné cesty k dosiahnutiu cieľa.
Programové vyhlásenie vlády však vytvára dostatočne veľký priestor a z toho vyplýva aj tretia perspektíva, o ktorej chcem hovoriť, a to je naša perspektíva, perspektíva OKS. Naozaj nechceme donekonečna diskutovať o tom, či je OKS koaličnou stranou, alebo nie. V každom prípade je OKS pevnou súčasťou vládnej koalície, cez nás cesta k podmínovaniu vlády nevedie.
Programové vyhlásenie vlády nám umožňuje, aby sme mohli v jeho rámci presadzovať a podporovať hlboké reformy. Na tejto strane jednoducho stojíme, lebo je to prirodzenou súčasťou našej politickej výbavy, a nebojím sa pritom ani takých slov, ako je privatizácia, skončenie s plytvaním verejných financií, skutočné a nie falošné vlastenectvo. Za kľúčové oblasti z hľadiska hlbokých reforiem pokladáme boj proti korupcii, vytvorenie zdravého podnikateľského prostredia, spravodlivosť vzdelávania a zdravotníctvo.
Nebojíme sa povedať ani to, že pokiaľ sa majú odstrániť škody, ktoré napáchala predchádzajúca vláda, treba konať bez otáľania. Platí to najmä v tých oblastiach, ktoré boli najviac poškodené. Platí to o náprave škôd v oblasti spravodlivosti, vzdelávania, životného prostredia a v médiách, menovite v Slovenskej televízii, ktorá sa dlhodobo spreneveruje svojmu verejnoprávnemu poslaniu. Tu všade, aktuálne napr. aj v oblasti životného prostredia, bude závisieť dôveryhodnosť vlády od dôveryhodnosti a rešpektu členov vlády na verejnosti. Rovnako však hovoríme, že treba odstrániť násilné prikazovanie vlastenectva, bránenie rozvoju slovenského jazyka, slovenského jazyka hovorím, šikanovanie menšín a pokladali by sme za správne, aby si vládna koalícia osvojila aj také nástroje, ktoré umožňujú vyrovnávať sa s minulosťou spôsobom nezaťažujúcim budúcnosť, akým je napr. slovensko-maďarský fond, ktorého paralela česko-nemecký fond plní v česko-nemeckých vzťahoch úspešne túto úlohu. Je to škoda, že si vládna koalícia práve tento nápad neosvojila, pretože je to nápad, ktorý pomáha Slovensku a pomáha aj Maďarsku, aby sa problémy, ktoré sa tu prenášajú z minulosti, neprenášali do budúcnosti a pomáha nielen vládnej koalícii, ale pomáha celému Slovensku a pomáha aj celej opozícii.
Aby som sa nevyhol ani slovensko-slovenským problémom, lebo dneska máme predovšetkým slovensko-slovenské problémy s minulosťou, som presvedčený, že také verejné priestory, akým je bezpochyby napr. Bratislavský hrad, nemajú byť miestom velebenia fašistických symbolov z dielne socialistického realistu a dvorného sochára komunistického režimu, skrývajúceho sa pod Svätoplukovým menom a koňom. To nie problém Svätopluka ani problém slovenskej histórie, ale je to problém falšovania slovenskej histórie. Nikto z nás predsa nemôže mať záujem na tom, aby sa falšovala slovenská história, aby sa toto falošné vedomie o slovenskej histórii prenášalo do budúcnosti.
Je tu však, a dovoľte, aby som tým svoj príspevok ukončil, ešte štvrtá perspektíva programového vyhlásenia vlády a tá je nakoniec z hľadiska budúcnosti kľúčová. Je ňou budúcnosť mladej generácie. Mladá generácia sa nemá stať obeťou sporov o základnú povahu štátu. Je našou povinnosťou a záväzkom, a teraz hovorím o nás všetkých, vytvoriť taký program pre mladú generáciu, ktorá jej umožní byť vzdelanou, mať dobrú šancu uplatniť sa v živote, správať sa zodpovedne, môcť dôverovať spravodlivosti a jej vymožiteľnosti a byť sebavedome hrdou na svoju vlasť. Jedine tak bude môcť existovať v budúcnosti celospoločenský konsenzus o povahe spoločnosti a Slovenskej republiky a jedine tak bude môcť vzniknúť kontinuita celkom v základných veciach, ktoré ešte stále po 20 rokoch nie sú zakotvené, a to znamená o základných veciach slobodnej demokratickej spoločnosti bez ohľadu na to, aká vláda bude pri moci.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
