Videokanál poslanca

Vážení páni poslanci, ja nebudem reagovať na jednotlivé faktické poznámky, lebo to nemá žiadny zmysel.
Pán poslanec Glváč, veď to je smiešne, čo hovoríte, pretože všeobecne je známe vaše spojenie s celou kauzou skládky v Pezinku. O čom to tu rozprávate? To je prvá vec.
Druhá vec, ja nehovorím nič iné, iba chcem zdôrazniť, a chcem to možno zopakovať viacej pre nás poslancov vládnej koalície, aký je neuveriteľne dôležitý zápas za obnovu spravodlivosti a boj proti korupcii.
Naozaj som presvedčený o tom, že je to jeden z kľúčov úspešnosti tejto vládnej koalície. A preto, vážení páni poslanci z opozície, na to tak zúrivo reagujete, lebo vy tomu rozumiete. A niekedy mám pocit, že tomu rozumiete skoro lepšie ako my poslanci vládnej koalície.
A ešte jednu poznámku k vám, pán poslanec Podmanický. Skúste si prečítať zákon predtým, než hovoríte o tom, že ako my sme sa dostali do parlamentu. Vo volebnom zákone existuje ako legitímny nástroj a legitímny prostriedok účasť na kandidátke inej politickej strany. O čom to vy rozprávate, že sme sa dostali do parlamentu omylom alebo náhodne. My sme sa dostali do parlamentu na základe toho, že MOST - HÍD mal záujem nás zobrať na kandidátku a dostali sme sa do parlamentu na základe toho, že sme mali taký počet krúžkov, ktorý nám to umožnil. Bodka. K tomu nieto čo dodať. Tak si to nabudúce dobre rozmyslíte, než budete šíriť také naprosté ako nezmysly, aké tu šírite.

Vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na začiatku chcem povedať, že my poslanci za OKS podporíme, v plnej miere podporujeme  novelu zákona o prokuratúre, ako ju predložila ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská a ako to vychádza aj z diskusie na ústavnoprávnom výbore, pretože vychádza v ústrety verejnému záujmu. To po prvé. A po druhé, obmedzuje v rámci postavenia, základného postavenia prokuratúry autokratické postavenie generálneho prokurátora. To sú dva základné predpoklady a dva základné dôvody, pre ktoré túto novelu podporíme. Nechcem tu viesť akademickú debatu o tom, či by bolo v dnešnej situácii pre Slovenskú republiku výhodnejšie prejsť na systém štátneho zastupiteľstva, tak ako sa to stalo v Českej republike, čo vychádzalo z diskusie na začiatku deväťdesiatych rokov, pretože vždy je základná otázka, aký je štát, o ktorý ide. Teda tá otázka je dnes taká, či je dnes Slovenská republika štátom, ktorý je schopný zastupovať naozaj verejné záujmy, ako by to predpokladalo vznik štátneho zastupiteľstva.
Dôvod transformácie prokuratúry na štátne zastupiteľstvo - a o tom má zmysel hovoriť - bol však po roku 1989 jasný. Prokuratúra mala postavenie samostatného orgánu, ktorý nebol podriadený žiadnej z troch sústav štátnej moci, pokým inštitúcia štátneho zastupiteľstva je upravená v kapitole výkonnej moci, čo predznamenáva jej postavenie, lebo v tomto prípade štátne zastupiteľstvo predstavuje sústavu úradov štátu pri zastupovaní štátu pri ochrane verejných záujmov. Generálna prokuratúra, tak ako bola kreovaná za komunistického režimu, predstavovala teda v štáte štvrtú moc, bola akýmsi štátom v štáte, nebola zodpovedná nikomu, len komunistickej strane a jej vedúcej úlohe, to treba jasne povedať, čo sa notoricky zneužívalo. A ako ukazuje skúsenosť, postavenie prokuratúry, tak ako doteraz fungovala, sa politicky zneužíva aj dnes, ako o tom svedčia všetky kauzy, ku ktorým došlo za dvadsať rokov, a najmä za Ficovho režimu, ktorý sa správal tak, akoby v demokratickom štáte, v demokratickej Slovenskej republike ešte stále platil princíp vedúcej vôle jednej strany v štáte.
Skúsme si vymeniť základné rozdiely v postavení prokuratúry a štátneho zastupiteľstva, je to všeobecne známe, ale oplatí sa to urobiť pre povahu dnešnej diskusie tunak v pléne. Po prvé, na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky na funkčné obdobie sedem rokov. Odvolať generálneho prokurátora môže prezident na návrh Národnej rady len v prípade, ak nastane niektorý z taxatívne určených dôvodov. Vedúcich prokurátorov, krajského, okresného, vymenúva a odvoláva generálny prokurátor, všetkých ostatných prokurátorov vymenúva generálny prokurátor. Generálny prokurátor je zodpovedný výlučne voči Národnej rade Slovenskej republiky tým, že jej podáva správu o činnosti prokuratúry. Oproti tomu najvyššieho štátneho zástupcu menuje a odvoláva vláda na návrh ministra spravodlivosti, odvolanie najvyššieho štátneho zástupcu vládou na návrh ministra spravodlivosti nepodlieha žiadnym dôvodom. Nižšie postavených štátnych zástupcov - vrchný krajský a okresný - menuje a odvoláva minister spravodlivosti. Všetkých ostatných štátnych zástupcov menuje minister spravodlivosti a na návrh najvyššieho štátneho zástupcu, najvyššieho štátneho zástupcu menuje a odvoláva vláda na návrh ministra spravodlivosti. Odvolanie najvyššieho štátneho zástupcu vládou na návrh ministra spravodlivosti nepodlieha nijakým dôvodom. Nižšie postavených štátnych zástupcov, vrchných krajských a okresných, menuje a odvoláva minister spravodlivosti. Všetkých ostatných štátnych zástupcov menuje minister spravodlivosti na návrh najvyššieho štátneho zástupcu. Najvyššieho štátneho zástupcu menuje a odvoláva vláda na návrh ministra spravodlivosti. Odvolanie najvyššieho štátneho zástupcu vládou na návrh ministra spravodlivosti nepodlieha žiadnym dôvodom. Nižšie postavených štátnych zástupcov menuje a odvoláva minister spravodlivosti. To už iba opakujem.
Po druhé, generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr vrátane vojenských, na plnenie úloh využíva služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov. Oproti tomu, najvyšší štátny zástupca vydáva k zjednoteniu a usmerneniu postupu štátnych zástupcov a k jednotnému výkladu zákonov pokyny všeobecnej povahy. Najvyšší štátny zástupca je oprávnený vykonávať dohľad a odňať vecného vzťahu k najbližšie nižšiemu postavenému štátnemu zástupcovi.
Po tretie, samostatnosť a nezávislosť prokuratúry v celom rozsahu činností je od iných orgánov verejnej moci. Je daná podriadenosť orgánov štátneho zastupiteľstva na druhej strane pod orgány výkonnej moci.
A po štvrté, daný princíp centralizmu a monokracie zo strany generálnej prokuratúry k podriadeným prokurátorom. A na druhej strane platí princíp kontroly dohľadu najvyššieho štátneho zástupcu vo vzťahu k nižšie postaveným štátnym zástupcom. Hovorím to tu tak rozsiahlo len preto, že keď si porovnávame oba tie systémy, nemôžeme povedať, že jeden z nich je demokratický a druhý je nedemokratický, ako sa tu ozýva vlastne stále v rozprave a vo faktických pripomienkach zo strany opozície. Nie je to jednoducho tak. Štátne zastupiteľstvo je normálny, legitímny orgán, legitímny inštitút v mnohých demokratických krajinách a nemožno ho chápať ako nedemokratický. Z tohto porovnania je úplne evidentné a zrejmé, že systém štátneho zastupiteľstva je prirodzenou a samozrejmou súčasťou právneho poriadku najvyspelejších demokratických krajín, nie je na ňom nič nedemokratické, naopak, jasne formuluje, že zástupca verejného záujmu má byť štát. Preto sú argumenty opozície, ktorá plače nad údajnou nedemokratickosťou novely zákona o prokuratúre, celkom liché. Novela sa pohybuje striktne v hraniciach dnešného systémového nastavenia prokuratúry, teda nemení nijakým spôsobom charakter prokuratúry na charakter štátneho zastupiteľstva, ani nemôže, ani nesmie.
Som presvedčený o tom, že novela sa pohybuje teda striktne v hraniciach dnešného systémového nastavenia prokuratúry a ide dvoma správnymi smermi. Po a) smerom do vnútra prokuratúry, obmedzuje autokratickú moc generálneho prokurátora voči prokurátorom vrátane zrušenia možnosti odobrať z moci generálneho prokurátora prokurátorom ich prípady. Tento prvok novely podporujeme. Po b) smerom k verejnosti posilňuje najmä v informovanosti verejný záujem byť o činnosti prokuratúry informovaný, čo tiež rovnako plne podporujeme.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, celý ten problém, o ktorom tu hovoríme, však má aj svoju politickú stránku. Tou politickou stránkou je dnešný stav súdnictva na Slovensku, dnešný stav spravodlivosti na Slovensku. Ak tuná pán poslanec Jarjabek žongluje s pojmami spravodlivosti, nespravodlivosti, musel by povedať, že tá, ten stav absolútnej nedôveryhodnosti spravodlivosti na Slovensku je výsledkom činnosti predovšetkým predchádzajúcej vlády Roberta Fica. Teda ten, kto je zodpovedný za to, že súdnictvo, spravodlivosť je absolútne nedôveryhodné, je na najnižšom možnom stupni nedôveryhodnosti, dnes tuná rozpráva o tom, že ministerka spravodlivosti, ktorá sa pokúša vlastne o nápravu, je ministerkou nespravodlivosti. Nehnevajte sa, pán poslanec Jarjabek, ale jednoducho niečo také proste nie je, nie je možné. Ja tomu nerozumiem. Ja nerozumiem, ako vy dokážete normálne obrátiť veci proste úplne na hlavu. Ale dobre, to je vaša vec.
OKS v plnej miere práve preto, že si uvedomujeme, že stav spravodlivosti a právny štát na Slovensku je v takom biednom stave, v takom biednom stave, že si spomíname na to, ako vtedajší opozičný poslanec Robert Fico hovoril, v stave, keď právo, právny štát na Slovensku sa začali ako tak zmáhať, hovoril o tom, že tu je stav úplného bezprávia, ku ktorému potom Slovensko doviedol. Tak, ak si uvedomujeme, že stav je dneska na úplnom dne, podporujeme v plnej miere úsilie vlády a menovite ministerky spravodlivosti urobiť všetky dostupné kroky k obnoveniu spravodlivosti a dôveryhodnosti súdnictva, lebo je to naozaj otázka bytia a nebytia spravodlivej spoločnosti a otázka bytia a nebytia demokratického slobodného štátu. Pokladáme to za kľúčový bod vládneho programu. A dovolím si upozorniť aj niektorých svojich koaličných poslancov, aby na toto nezabúdali, aby nezabúdali na to, že kľúčovou súčasťou vládneho programu, bez čoho sa vládny program nedá splniť, je obnova spravodlivosti na Slovensku.
Preto podporujeme aj úsilie ministerstva vnútra skvalitniť prácu polície a v rámci toho aj vyšetrovania. Rovnako podporujeme úsilie skvalitniť prácu prokuratúry a súdnictva. Bez súčinnosti týchto orgánov, ktoré sú garantmi spravodlivosti v každom štáte, nie je možné nastoliť v Slovenskej republike skutočne a fakticky, a nielen deklaratívne, právny štát.
Moja otázka v tejto súvislosti je napokon celkom jednoduchá. Prečo vlastne ficovská opozícia tak zúrivo a doslova nenávistne bráni všetkému, čo chce nastoliť spravodlivosť na Slovensku? Prečo bráni tak zúrivo predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina, ktorý sa na verejnosti stal doslova stelesnením toho, prečo na Slovensku nemôže fungovať normálne súdnictvo? Prečo ficovská opozícia tak zúrivo bráni ex-generálneho prokurátora Trnku, ktorý zaviedol generálnu prokuratúru na totálne scestie? Ak sa to argumentuje tým, kto hlasoval za zvolenie generálneho prokurátora Trnku pred siedmimi rokmi, musí si odpovedať aj na otázku, čo všetko sa za tých sedem rokov udialo. A akým spôsobom sa dostala za tých sedem rokov generálna prokuratúra do područia politickej moci a hovorím to rovno, do područia Ficovej politickej moci. Ak dneska tunak zastupujúci generálny prokurátor hovorí o tom, že sa obáva, ako sa dostane generálna prokurátora do područia politickej moci, generálna prokuratúra sa už nemôže dostať do područia nijakej politickej moci, lebo je a bola v područí politickej moci. A aj jeho osobnou zásluhou.
Pýtam sa teda, prečo jeho zástupca, ktorý tu dnes sedí, pán Ladislav Tichý, v jeho činnosti pokračuje? A moja otázka nie je vôbec rétorická.
Uvediem len dva notorické, známe príklady. Prvým je kauza Hedvigy Malinovej, ktorú možno svojou povahou porovnať s Mečiarovou kauzou amnestie únosu syna bývalého prezidenta Michala Kováča. Preto sa ináč vôbec nečudujem tomu, že poslanci za SMER nehlasovali za posunutie ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií do druhého čítania, hoci nejde o nič iné len o elementárne nastolenie spravodlivosti brutálne porušené Mečiarovou autokratickou svojvôľou a hrubým zneužitím práva štátnych orgánov, ktoré majú dohliadať na zabezpečenie práva. A je len smutné, že generálna prokuratúra sa dala za vedenia Dobroslava Trnku zneužiť mocou do takej absurdnej miery, ako predstavuje dnes tvrdenie pána Labaša, že krv na perách Hedvigy Malinovej spôsobila zlá zrážanlivosť krvi, hoci je to čistý, ničím nepodložený výmysel a nezmysel. A je smutné, že Trnkov nástupca Ladislav Tichý v tomto absurdnom divadle pokračuje.
Rovnako je nehorázne správanie generálnej prokuratúry, a to aj dnešné správanie v kauze Pezinskej skládky. O tom by čosi vedel pán poslanec Glváč, ktorý sa tu tak domáha spravodlivosti. Áno, ja tomu rozumiem, prečo bráni dnešný stav generálnej prokuratúry. Preto, že mal aj svoje vlastné záujmy v kauze, ktorá  ovplyvnila celé Slovensko, možno najviac za obdobie 2006 až 2010.
Pán poslanec Glváč, vy sa nehanbíte s tým pozadím, ktoré máte, dneska vystupovať ako obranca spravodlivosti a demokracie? Ja tomu nerozumiem. Je to výsmech činnosti generálnej prokuratúry a je to výsmech spravodlivosti. Ešte raz opakujem svoju otázku, generálna prokuratúra dnes ešte tvrdí, že krajská prokuratúra, ktorá vymenila zadnú stranu vlastného stanoviska pre ministerstvo životného prostredia, pričom od základu zmenila svoje pôvodné stanovisko, ktoré bolo v prospech občanov mesta Pezinok, a zmenila ho tajne a pod rukou, podvodne v prospech majiteľov skládky - však, pán Glváč? - čo bol doložiteľný, doložiteľný podvod. A ešte aj dnes ho pán Tichý obhajuje tým, že išlo o dve stanoviská, ktoré sa dopĺňajú. To je naozaj výsmech akéhokoľvek práva, výsmech akejkoľvek spravodlivosti.
Preto ešte raz opakujem svoju otázku, prečo ficovská opozícia tak zúrivo bráni takúto prokuratúru, takéhoto generálneho prokurátora a jeho zástupcu? Odpoveď je jednoduchá, lebo jej vyhovuje dnešný stav, v ktorom o tom, čo je spravodlivosť, rozhoduje politická moc podporovaná generálnou prokuratúrou, ktorá má byť pritom najvyšším garantom práva v štáte, ale stala sa slúžkou v rukách politickej moci. A dnes opoziční poslanci rozprávajú o svojich obavách z toho, ako by sa zmena postavenia generálnej prokuratúry mohla odraziť na tom, že sa generálna prokuratúra stane slúžkou v rukách moci. To je naprosto smiešne a nehorázne.
Vážené pani poslankyne a vážení páni poslanci, pýtam sa, ako si poslanec Fico vôbec môže dovoliť vetu, že predsedníčka vlády Iveta Radičová je najväčšou podvodníčkou v slovenskej ponovembrovej politike? Bola to Iveta Radičová, kto verejne posvätil stranícky klientelizmus a korupciu? Bola to Iveta Radičová, ktorej hlas zvestoval spolustraníkom, ako treba politicky zobchodovať finančnú podporu politickej strane výmenou za mastné fleky? Krúži to jej hlas Slovenskom? Vyvinila ju špeciálna prokuratúra pod gesciou generálnej prokuratúry, bez toho, aby preskúmala, k akému telu ten hlas patrí? Zúrivé útoky ficovskej opozície proti predsedníčke vlády, proti ministerke spravodlivosti nevyplývajú, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, z ničoho iného ako zo strachu, z toho, že obe trafili svojím zápasom proti korupcii nerv tejto spoločnosti, ale že trafili aj jadro činnosti dnešnej opozície. A pýtam sa, prečo sa zrazu akosi opozícia stiahla a už nechce tak veľmi odvolávať predsedníčku vlády? Ja si dovolím povedať, že to je z čírej zbabelosti, pretože sa bojí, že diskusia na túto tému by ju obnažila v plnej nahote.
Dovoľte mi, vážené panie poslankyne a vážení páni poslanci, povedať, že práve pre tieto dôvody podporujeme novelu zákona o prokuratúre, aby sa prokuratúra stala nástrojom spravodlivosti, a neostala záložňou bezprávia.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán zastupujúci generálny prokurátor, je veľmi dobré, že ste vystúpili pred týmto plénom, pretože ste vo svojom príspevku, nazvime to príspevkom, vlastne absolútne obnažene vyslovili to, prečo treba prijať novelu zákona o generálnej prokuratúre. Všetko to, čo ste hovorili, bolo len o tom, ako treba generálnu prokuratúru zabetónovať, ako má byť generálne prokuratúra svetom, ktorý je sám osebe, ktorý nikomu a ničomu nepodlieha. Všetko to, čo ste povedali, išlo v podstate týmto smerom. To je to uvažovanie, ktoré hovorí to, čo si vy neviete predstaviť a čo pokladáte za neprijateľné. Lenže my žijeme v normálnom, demokratickom štáte a žijeme v ňom už dvadsaťdva rokov. Možno, že ste na to iba zabudli v tejto chvíli. Už bolo dávno na čase, aby sa zmenil zákon o generálnej prokuratúre. My sme vychádzali z istej tradície, československej tradície, Česká republika išla iným smerom ako Slovenská republika. Ja neviem v tejto chvíli posúdiť, ktorý smer bol lepší, ale viem posúdiť to, že na základe skúsenosti sa dá povedať, že tak ako sa vyvíjala generálna prokuratúra za posledné roky, tak ďalej v normálnom, demokratickom štáte existovať nemôže.

Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Ďakujem za slovo. Budem veľmi stručný. V podstate každý štát je založený na tom, ako je schopný vykonávať spravodlivosť. V podstate to, o čom tu dnes rokujeme, nie je ani o tom, že či to je starý prípad, alebo ako starý je ten prípad, ale je to o tom, či Slovenská republika bude spravodlivým štátom, alebo nebude spravodlivým štátom, pretože to tu pán poslanec Fronc povedal, to je dlhý tieň. A to nie je len dlhý tieň, ktorý tu visí, ale to je niečo, čo vlastne zaťažuje celý výkon spravodlivosti na Slovensku, a pokiaľ tento prípad nebude doriešený, dovtedy to bude spravodlivosť na Slovensku zaťažovať a zaťažovať veľmi negatívnym spôsobom, lebo to hovorí - a hovorí to nielen jednej generácii, ale hovorí to všetkým následným generáciám -, že na Slovensku je pokojne možné bezprávie, pokojne je možné robiť závažné trestné činy bez toho, aby boli stíhané spravodlivosťou.
Taký štát potom aj v iných prípadoch, ktoré môžu byť menej významné, ale vždy má takú tendenciu rozhodovať nespravodlivosť o spravodlivosti, čiže tento kruciálny prípad bude strašiť na Slovensku dovtedy, kým jednoducho v tejto veci na Slovensku nenastane spravodlivosť, a preto si myslím, že naozaj každý, kto má len trocha zmysel pre spravodlivosť a pre to, aby spravodlivosti bolo určené zadosť, má za tento návrh zákona hlasovať bez ohľadu na to, v ktorom je to roku. A je to len smutné, že sa k tomu prípadu treba vracať tak často. Bolo by ho treba... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán poslanec, vo svojom príspevku ste zabudli na to, že predseda zahraničného výboru František Šebej je nie členom MOST-u - HÍD, ale OKS a jeho podpredsedom. To po prvé.
Po druhé, vy ste asi trikrát spomenuli MOST - HÍD, tým ste asi chceli naznačiť, že špecificky poslanci za MOST - HÍD alebo prípadne poslanci v poslaneckom klube MOST - HÍD majú nejakú menšiu mieru lojality voči Slovenskej republike. A potom ste chceli ešte ďalej povedať, že vlastne všetci koaliční poslanci majú akúsi menšiu mieru lojality voči Slovenskej republike.
Keď si ale človek porovnáva tie dve vyhlásenia, tak nedá sa povedať nič iné, iba to, že návrh, ktorý prešiel zo zahraničného výboru, je návrh pokojný, kdežto návrh SNS je návrh, ktorý priam vyžaruje nevraživosť. Priam vyžaruje niečo, čo by som nazval doslova vyvolávaním nejakej studenej vojny. A to bez ohľadu na to, čo si myslíme o maďarskej ústave a čo si myslíme o dvojakom občianstve a volebnom práve. No, proste, neviem si predstaviť, ako sa v diplomacii, ako sa v oblasti zahraničnej politiky dá v Európskej únii takýmto spôsobom čokoľvek dosiahnuť,  tou absolútnou nezmyselnou agresivitou. Ja by som sa len opýtal, kde boli poslanci SMER-u v Socialistickej internacionále, čo urobili poslanci SMER-u tam, kde mali svoje názory vysloviť. Neviem o tom, že by povedali čokoľvek. Neviem o tom, že by tam lobovali, kde naozaj treba lobovať, že by tam robili preventívnu medzinárodnú politiku, kde je ich miesto. Čiže to, čo vy hovoríte, to je falošné.

Vážená pani poslankyňa, v tóne bol váš príspevok taký mierumilovný, že by mal človek až chuť mu uveriť. Má len dve chyby krásy. Prvá sa týka samotného vzdelávania. Pokiaľ človek pozná troška názory škôl, tak vie, že v školách všeobecne je dnes názor, že to, čo vy ste nazvali reformou vzdelávania, alebo vaša vláda, to sa na školách vníma ako absolútna katastrofa, ale to je troška iná téma.
Ale nechápem celkom dobre, ako môžete hovoriť takým pekným tónom o menšinách a zároveň povedať, že štátotvorným národom je národ slovenský. Čo sú potom príslušníci menšín? A to sa netýka len maďarskej menšiny, ale aj rusínskej, o ktorej ste hovorili, a všetkých ostatných menšín. To, čo vy hovoríte, znamená iba to, že sú to občania druhej kategórie. Ako teda si predstavujete, že môže existovať v nejakom štáte rovnoprávnosť občanov a rovnocennosť občanov, ak jedných občanov vyhlásite za občanov druhej kategórie? Toto nie je pre mňa rétorická otázka, to je otázka principiálna. Buď teda poviete, že sú štátotvorní všetci občania Slovenskej republiky, a ja by som vás o to prosil, aby ste to verejne tu povedali, alebo ináč hovoríte to, že rozlišujete medzi občanmi prvej a druhej kategórie.
Ďakujem. (Reakcie z pléna.)

Vážení páni poslanci, nemá zmysel, aby som odpovedal na všetky vaše otázky. Jednu odpoveď si predsa len dovolím povedať, na margo roku 1968, zhodou okolností to boli slovenskí a českí komunisti, ktorí po okupácii Česko-Slovenska v roku 1968 túto okupáciu pokladali za bratskú pomoc, a boli to zhodou okolností Maďari žijúci na Slovensku, ktorí sa s jarou v roku 1968 v Česko-Slovensku stotožnili, keď už hovoríme o histórii.
A, ináč, môžem zopakovať len to, čo som tu povedal. Tu ide jednoducho o spor dvoch koncepcií štátu. A môžete si o tom hovoriť, čo chcete. Proste toto je fakt.
A to, že ten koncept, ktorý tu vy prezentujete už 22 rokov, je konceptom nevraživým a konceptom, ktorý chce vytesniť menšiny, je jednoducho pravda. Tento zákon je zákon o právach menšín. Tak je namieste hovoriť o právach menšín. Pokiaľ bude reč o povinnostiach, či sa to týka menšín alebo väčšín, to je už troška iná otázka. Ale my si nemôžeme v tejto veci porozumieť, je tu priepasť, ktorá je nepreklenuteľná. A ja myslím, že ani nemá zmysel sa o to pokúšať.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, keď uvádzal podpredseda vlády Rudolf Chmel v Národnej rade vládny návrh novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín, odvolal sa aj na slová klasika modernej slovenskej histórie Daniela Rapanta z roku 1968: „Otázku úradnej (nie štátnej) reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie, bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií zhruba v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. Zásada, z ktorej treba vychodiť, má byť, že nie ľud sa má učiť reči úradov, ale naopak. Neslovenským štátnym občanom má byť síce daná možnosť naučiť sa slovenčine, nemajú byť však k tomu priamo ani nepriamo nijako nútení.“ Tento odkaz nebol náhodný.
Daniel Rapant, ktorý napísal monumentálne dielo Dejiny slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, je bezpochyby najväčším znalcom moderných slovenských dejín a v ich rámci aj jazykových bojov 19. a 20. storočia. V roku 1968 dáva za nimi svoju celoživotnú bodku, ktorú možno nazvať aj jeho osobným odkazom. Rozhodovanie medzi ústretovosťou a konfrontáciou v otázke jazyka menšín alebo jazykov menšín volí definitívne a ultimatívne ústretovosť.
Hovorím to na tomto mieste a v tejto chvíli preto, že od roku 1989, teda v slobodných demokratických pomeroch sme na slovenskej strane svedkami sporu dvoch koncepcií, ústretovej a konfrontačnej. V tomto zmysle nejde pri spore o jazyky menšín len o problém maďarský, ako sa nám to usilujú nanútiť tí, čo už 20 rokov bojujú proti akejkoľvek slovenskej ústretovosti pri používaní jazykov menšín, ale predovšetkým o spor slovenský, o tom, čomu sa pateticky zvykne hovorievať slovenská otázka.
Pozrime sa práve preto na problém nie z maďarskej, ale zo slovenskej strany. Na jednej strane sporu nášho slovenského stoja už pomaly 22 rokov tí, čo sa postavili v roku 1990 za používanie slovenčiny v úradnom styku bez výnimky, v roku 1999 proti zákonu o jazyku menšín, ktorý bol vstupenkou Slovenskej republiky do Európskej únie a následne do NATO, a dnes sa stavajú proti vládnemu návrhu zákona o jazykoch menšín. Povedzme si teda, proti čomu sa to vlastne v rokoch 1990 a 1999 stavali. V roku 1990 hlasovali za to, aby sa vôbec kdekoľvek v akejkoľvek situácii bez ohľadu na akékoľvek percentá, o ktorých sa tu toľko hovorí, nesmel v úradnom styku používať jazyk ktorejkoľvek menšiny. To bol originálny postoj, ktorý bol nielen obmedzujúci, ale doslova likvidačný. Toto si treba uvedomiť, lebo dnes máme do činenia s autentickými pohrobkami tohto pôvodného likvidačného postoja. Dnes ich postoj nemá len brutálnu podobu absolútneho zákazu.
V roku 1999 hlasovali ich následníci proti tomu, aby sa napr. na svadbách či na pohreboch mohli používať jazyky menšín. Dotýkali sa tak najintímnejších sfér ľudského života spojených so zrodom, vrcholom a koncom ľudského života, ale dotýkali sa aj základného geopolitického postavenia Slovenskej republiky, toho, či budeme patriť do slobodnej, bezpečnej a prosperujúcej časti sveta, ale to znamená aj svet jeho pravidiel. Dnes sú to tí istí alebo ich politické klony, ktoré sa stavajú proti dnešnému vládnemu návrhu zákona o jazykoch menšín. Tých ľudí treba pomenovať a obnažiť ich v plnej nahote. Sú to ľudia, ktorí chceli dať absolútne náhubok na ústa všetkým tým, čo chceli hovoriť na verejnosti svojím jazykom. Chceli im to zakázať v najslávnostnejších chvíľach života či vo chvíli rozlúčky s najbližšími. Toto je pravá podstata tých, čo sa dnes skrývajú za jazyk 19. storočia, akoby mal dnes akýkoľvek zmysel tupý revanš za vtedajšiu maďarizáciu. Lenže dnes na Slovensku nijaká maďarizácia skrytá ani otvorená neprebieha, ani nemôže prebiehať. To, čo však môže prebiehať a prebieha, je prenášanie starého konfrontačného stereotypu na nové generácie, ktorému síce nerozumejú a nemôžu rozumieť, ale znova a znova si ho osvojujú, preberajú a stávajú sa tak siamskými dvojičkami všetkých tých, čo ho pestujú v rozličných formách veľkého Maďarska v dnešnom Maďarsku.
Ešte raz, dnes na Slovensku nijaká skrytá ani otvorená maďarizácia neprebieha. Je to len hrdza po generáciách, ktoré nemali to šťastie ako my, že môžeme žiť nielen v mierových pomeroch, ale aj v pomeroch slobodných. Po skúsenostiach 20. storočia, v ktorom sa toľkokrát menili hranice a v ktorom toľkokrát a na toľkých miestach prebiehali etnické čistky, som im do istej miery rozumel, aj keď som ich názor nezdieľal. Videl som, ako na prstoch ruky počítali obce na Slovensku, v ktorých sa hovorilo po maďarsky, a dvíhali pri tom varovne prst. Dnes im však už nerozumiem, lebo pravda bola celkom opačná. Počet a percentuálny podiel menšín na Slovensku za posledných 20 rokov nestúpol, ale naopak, ako dôsledok prirodzenej asimilácie a iných dôvodov klesol. Pravdu mali tí moji maďarskí priatelia, ktorí to predpovedali už pred vyše dvadsiatimi rokmi a uvádzali to ako jeden z dôvodov nevyhnutnej potreby ochrany menšinových jazykov, nie preto, aby kohokoľvek maďarizovali, ale preto, aby chránili svoju identitu.
Dnešná slovenská otázka znie potom takto: Je v našom slovenskom záujme ochrana menšinových jazykových práv? Ústretová odpoveď, a naša odpoveď je ústretová, naša odpoveď zo slovenskej strany je potom nasledovná: Ak je používanie jazyka súčasťou ľudskej identity, potom to platí. Ako to povedal Daniel Rapant, ide o to, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči. A potom naozaj platí, ak my Slováci chceme, aby sa príslušníci jazykových menšín cítili v Slovenskej republike ako ľudia, občania doma, nie ako doma, ale doma a naozaj doma, potom im jazykové práva, v ktorých sa môžu cítiť komfortne, jednoducho patria, práva, v ktorých sa môžu cítiť komfortne oni, a nie tak, ako im ich komfortnosť chceme naordinovať my. V takom prípade to nie je nič, čo by si mali na nás vydobýjať, čo by sme im mali dávať ako dar, ale to, čo im, samozrejme, patrí. Proti štátnej doktríne založenej na vzbudzovaní nevraživosti a šikanovania národnostných menšín staviame doktrínu Slovenskej republiky založenú na skutočnej rovnoprávnosti všetkých občanov.
Spor o používaní jazykov menšín je de facto jedným zo sporov o charakter Slovenskej republiky. Preto trvá aj v slobodných pomeroch už vyše 20 rokov, lebo je sporom o to, či má byť Slovensko slobodnou krajinou a domovom pre všetkých ľudí obdarených nedeliteľnou ľudskou dôstojnosťou alebo miestom nadvlády pánov nad rabmi, na ktorých si môžu páni, a akíkoľvek páni, jednoducho dovoľovať.
O tom je pri všetkých dnešných prestrelkách o slová a slovíčka hlboký a hĺbkový spor, o dnešnú podobu zákona o jazykoch menšín, ktorý je v skutočnosti sporom o povahu štátu. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec Čaplovič, z vášho vystúpenia zavial v Národnej rade Slovenskej republiky duch 19. storočia. A je to duch revanšizmu. Jazyk, ktorý používate, je jazykom 19. storočia, je jazykom maďarizácie po roku 1867. Lenže my nežijeme v 19. storočí a dnes neexistuje žiadne Rakúsko-Uhorsko, dnes existuje Slovenská republika, ktorá je suverénnym a má byť sebavedomým štátom. To, čo ste vy povedali, to je len prejav ustráchanosti, ktorá sa skrýva za silácke slová.
Vlastne celý čas ste nehovorili o jazyku menšín, ale o štátnom jazyku. Ale tento zákon, ktorý tu prerokovávame, je zákonom o používaní jazyka menšín.
A tá nevraživosť, ktorá z vašich slov vyplýva, to nie je len nevraživosť na adresu menšín, ale aj na adresu celej vládnej koalície, a je niečím, čo v podstate v 21. storočí nemá čo robiť.
A je iba, bohužiaľ, nešťastím nás všetkých, že sa týmto ešte v roku 2011 vôbec musíme zaoberať. Ja len dúfam, že v mladej generácii, ktorá bude oveľa otvorenejšia a bude žiť naplno v 21. storočí, budú takéto názory strácať stále viac a viac na význame. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja sa chceme v mene poslancov za OKS poďakovať obom pánom poslancom Kalistovi aj Fořtovi za tento pozmeňovací návrh. A pretože odstraňuje niečo, čo sme spôsobili sami, teda my poslanci vládnej koalície, a to sú zdravotné odvody z prenájmu nehnuteľností, čo dosť ľudí, a právom, pobúrilo. Ja si myslím, že v takejto situácii, ktorá sa nám prihodila, lebo sme to neustrážili, sa treba verejne ospravedlniť a tým toto činím. Zároveň sľubujeme všetkým tým, ktorých sa budú týkať problémy odvodov a budú sa týkať kdekoho, napríklad dohodárov a živnostníkov, že nedáme sa nakriaknuť na žiadne sociálne experimenty. Ďakujem.