Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, chcel by som vo svojom vystúpení uviesť tri dôvody preto, čo my z OKS sme nepodporili pôžičku Grécku a prečo nepodporíme navýšenie eurovalu jedna a ani vznik eurovalu dva. Z tých dôvodov je jeden ekonomický a druhý politický a tretí bude aj ekonomický, aj politický.
Ale ešte predtým mi dovoľte, aby som bol chvíľu veľmi, veľmi osobný, nemám to vo...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, chcel by som vo svojom vystúpení uviesť tri dôvody preto, čo my z OKS sme nepodporili pôžičku Grécku a prečo nepodporíme navýšenie eurovalu jedna a ani vznik eurovalu dva. Z tých dôvodov je jeden ekonomický a druhý politický a tretí bude aj ekonomický, aj politický.
Ale ešte predtým mi dovoľte, aby som bol chvíľu veľmi, veľmi osobný, nemám to vo zvyku, nerobím to a na pôde Národnej rady to robím možno vôbec prvýkrát. Bol som pri tom, keď sa v novembri 1989, formovala Verejnosť proti násiliu. Vtedy v nedeľu 19. novembra v Umeleckej besede bol som spoluautorom prvého vyhlásenia Verejnosti proti násiliu. Bol som pri tom, keď sa formoval prvý program Verejnosti proti násiliu, ktorý bol prijatý manifestačne na Námestí SNP 25. novembra. Mohol by som vám ukázať, ktoré body som sformuloval, ale nemá to zmysel. Bol som pri tom, keď Martin Bútora s Ladislavom Snopkom vymýšľali jeden pochod, ktorý vstúpil do dejín Slovenska ako pochod do Hainburgu. Bolo to asi o druhej v noci, mohlo to byť 24. novembra. A ja som bol vtedy trošku skeptický. Ale to, čo vtedy si vymysleli pod pojmom „Ahoj Európa“, to aj sa uskutočnilo. A na tomto pochode sa zúčastnilo ja neviem 200 000 ľudí. To bol pochod, ktorý práve pod tým heslom „Ahoj Európa“ vlastne sformuloval to, čo potom našlo nejaký medzinárodnoprávny výraz v tom, čo sa nazýva Európska únia. Bol som spolu so svojimi priateľmi pri tom, keď sme sformulovali program vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Bol som po roku 1998 pri tom, keď sme po Mečiarovom režime, po ktorom ostali zo vstupu do Európskej únie a do NATO len trosky, krok za krokom plnili kritériá vstupu do Európskej únie. Nebolo to ľahké, trvalo to dlho, ale kritériá sme splnili a do Európskej únie sme mohli vstúpiť.
Hovorím to len preto, že môj postoj je principiálne európsky alebo proeurópsky, pretože si neželám, aby ktokoľvek z nás a z ďalších generácií, ktoré prídu po nás, sa ocitol ešte raz buď v nejakom geopolitickom vákuu, alebo nebodaj v nejakom geopolitickom priestore, ktorý bude obsadzovať len niekto iný, pričom ten niekto iný len prinesie nejaký mráz z Východu. Neželám si to, ale hovorím rovno, že keď sme vstúpili do Európskej únie, položili sme si otázku, či to je koniec príbehu alebo či to je nový začiatok. A vedeli sme, že to je nový začiatok a že k tomu novému začiatku sa máme správať ako svojprávni, dospelí a rovnocenní partneri v tom spoločenstve, do ktorého sme vstúpili. A to bola Európska únia.
Hovorím to rovno, my v OKS sme boli proti prijatiu eura. Mali sme na to dobré dôvody. Všetky tie dobré dôvody sa v podstate naplnili. Napriek tomu dnes hovoríme, že nemáme žiadny plán B, sme za zachovanie eurozóny a sme za to, aby Slovensko ostalo v eurozóne, pretože si myslíme, že tie náklady, keď hovoríme o pojmoch, tak použijem pokojne aj ten pojem náklady, ale to sú náklady nielen ekonomické, ale, samozrejme, aj politické, na to, aby Slovensko vystúpilo z eurozóny, sú dneska vyššie ako náš pôvodný, dobre mienený a pravdivý a veľmi realistický pohľad na euro.
Rovno môžem povedať, že sme boli proti Ústave Európskej únie, lebo sme ju pokladali za zlý nástoj. Sme ju pokladali za zlý nástroj, pretože sme boli presvedčení a sme presvedčení, že to je nástroj na obmedzovanie slobody a na podporu európskej byrokracie. Ako sa ukázalo, je to tak.
Boli sme proti Lisabonskej zmluve, pretože tento trend ešte viacej zdôraznila.
Skúsme si len uvedomiť, že bol prijatý článok 125 Lisabonskej zmluvy. A v tejto chvíli to, čo sa deje, znamená faktické porušenie tohto článku 125 Lisabonskej zmluvy. To znamená, tento článok hovorí o tom, že nemajú niesť ostatné štáty náklady jednotlivých členských štátov. Ak dôjde k tomu, že bude treba v parlamentoch zmeniť tento článok Lisabonskej zmluvy, ubezpečujem vás, že budeme hlasovať proti tomu, pretože to znamená znova iba zosilnenie byrokratických tendencií v Európskej únii.
Dneska som čítal článok, veľmi dobrý a veľmi pravdivý, o tom, aká dvojtvárna je európska byrokracia, ktorá na jednej strane žiada od členských štátov Európskej únie, aby šetrili, a kladie im na to veľmi vysoké požiadavky a podmienky, pričom zároveň tá istá Európska únia v mene svojej bruselskej byrokracie sama sebe zvyšuje výdaje, ale ona si ich nezvyšuje zo svojich peňazí, ona si ich zvyšuje z peňazí všetkých občanov, a teraz to poviem rovno, Európskej únie. Áno, my občania Slovenskej republiky máme na tom malý podiel. A týka sa to najviac veľkých európskych krajín. Ja sa len pýtam, dokedy bude existovať trpezlivosť veľkých európskych krajín, a trúfam si povedať na základe toho, ako poznám verejné diskusie v týchto veľkých európskych krajinách, že to už dlho nepotrvá, že sme sa ocitli na istom rázcestí a že to je rázcestie, keď práve tie veľké európske krajiny, nie malé, začnú proti tomu protestovať, pretože sa to ich dotýka. A dotýka sa to už dneska aj ich životnej úrovne. Veď ani veľké európske krajiny a občania týchto veľkých európskych krajín si nemôžu dovoliť donekonečna platiť za niekoho iného, či je tým niekým iným európska byrokracia alebo či sú tým niekým iným občania iných štátov. Jednoducho takto to ďalej nejde. Toto vie dnes v Európskej únii absolútne každý, kto sa zaoberá ekonomikou. Takto prebieha celý verejný diskurz v celej Európskej únii. To nie je tuná zopár poslancov SaS alebo OKS a zatúlaní poslanci SNS, no oni sú zatúlaní pod tými podpismi. Oni sa tam zatúlali nejakým takým omylom, prosím, ale to nie je problém hŕstky poslancov SaS alebo OKS a hŕstky obyvateľov Slovenskej republiky, lebo vo veľkej Európskej únii je to malá hŕstka. To je dneska vôbec kľúčový problém Európskej únie a možno ešte viac ako problém ekonomický, je to problém politický.
Chcel som v prvom bode povedať naozaj veľmi osobne to, čo som povedal. A chcel som to povedať ako Európan. Chcel som to povedať ako Európan, ktorým sa cítim, ako človek, ktorý si uvedomuje, že aj keď je to veľmi malá miera, hej, lebo my sme tuná no v tejto chvíli ani nie možno päťdesiati a slovenský parlament, to je stopäťdesiat ľudí, nemôžeme sa tváriť tak, že my sme pupkom sveta, ale myslím si, že aj tak musíme veci pomenovať pravdivo a musíme povedať svoj postoj a musíme povedať svoje stanovisko a musíme ho povedať pravdivo.
A teda hovorím, nie je to len naše stanovisko, je to dneska stanovisko veľkej verejnej diskusie o všetkých, a to aj tých najväčších európskych krajinách. Nie sme teda v žiadnej izolácii. Možnože práve v tomto bode my práve tvoríme ten main stream európskej diskusie, tak ako on aj dneska prebieha.
K tomu prvému bodu, a to je ekonomický problém, by som skúsil len celkom stručne zacitovať Erica Chaneyho, hlavného ekonóma globálnej finančnej skupiny AXA Group. Ale takýchto postojov a takýchto citátov popredných svetových alebo európskych ekonómov je dneska bárskoľko. Toto tvorí main stream európskeho ekonomického uvažovania, keď hovoríme o ekonomike. Hovorí toto, je to z dnešnej dennej tlače, tak je to také aktuálne: „Jasne sa ukazuje, že Grécko nie je a nebude solventné a jeho bankrot sa odkladá o tri alebo päť rokov. Grécko nebude schopné splácať pôžičky. Nepôjde už o pôžičky od Medzinárodného menového fondu, lebo ten si je situácie dobre vedomý a ďalšie pôžičky už poskytovať nebude. Grécko sa bude financovať z peňazí iných členských štátov Európskej únie. Jeho bankrot teda vyústi do straty pre daňových poplatníkov v európskych krajinách.“ A potom pokračuje: „V prípade, že Únia bude pokračovať v nasadenom trende, je naozaj otázkou času, kedy sa začnú ľudia búriť. A doplatiť na to môže euro. Jednotná európska mena vznikla na základe demokratickej voľby európskych krajín. Keď ľudia v týchto krajinách budú na existenciu eura dlhodobo doplácať, môže byť jeho budúcnosť skutočne ohrozená. Skutočne sa nachádzame na rázcestí.“ A toto je názor ekonóma, toto nie je názor laika. Je to veľmi presne formulovaný názor.
A odpoviem Ivanovi Miklošovi, ktorý mi nechcel rozumieť, tak, aby mi rozumel. Tá sebadeštrukcia eurozóny sa už začala. Dneska nie je otázka taká, či ten stav povedie k sebadeštrukcii eurozóny, dneska je otázka taká, či sa podarí v dohľadnom čase zastaviť deštrukciu eurozóny, a tým aj deštrukciu Európskej únie. Toto je dnešná otázka. A to je znova nie otázka niekoľkých poslancov ani nie otázka jednej z menších krajín Európskej únie, ako je Slovensko, ale otázka Európskej únie a eurozóny. Toto je politický problém. Toto je dnešný politický problém číslo jedna Európskej únie. A odkladanie riešenia tohto problému nevyplýva z ničoho iného, iba z bezradnosti. Slová o tom, že máme len zlé a horšie riešenie, sú slová európskej bezradnosti. Ja tomu rozumiem, ja viem, že to je veľmi ťažký problém. Je veľmi ťažko povedať, a úplne najťažšie je to povedať na celoeurópskej úrovni „stop, dosť, stačilo“. Ďalej to takto nejde, pretože ten politický problém, a to je politický problém Európskej únie, stojí tak, že dokedy môže Európska únia existovať v takom ekonomickom režime, ktorý úplne odporuje zásadám slobodnej trhovej ekonomiky. Toto je reálny, hlavný problém eurozóny a Európskej únie. Otázka je, dokedy je to vôbec možné. Áno, za touto otázkou sa skrýva aj otázka, ktorú si musíme klásť ako občania Slovenskej republiky, ale ja ju nepokladám ani za celkom prvotnú, to znamená, dokedy my máme platiť za niekoho iného. Viete, to je troška také, povedal by som, povýšenecké hovoriť, že dokedy máme my platiť na niekoho iného, keď niekto iný platí dlhodobo nám. Čiže pre mňa tou prvotnou otázkou, ktorá je ale legitímna a ktorá má ekonomické opodstatnenie, je otázka, dokedy Európska únia bude môcť existovať v takomto ekonomickom režime.
To je teda druhý dôvod, prečo nepodporím, a predpokladám, že aj moji kolegovia z OKS to nepodporia takisto, ani navýšenie eurovalu jedna, ani trvalý euroval.
A tretí dôvod je domáci, v ktorom sa obidva tie motívy spájajú, aj ekonomicky, aj politicky. Ja sa pýtam, dokedy bude pre Slovenskú republiku a pre jej občanov únosné, aby sa u nás striedali vlády, ako doteraz sme svedkami len takého absolútneho výkyvu, kde príde jedna vláda, hovorme najprv o Mečiarovej vláde, ktorá brutálnym spôsobom ničí akékoľvek základy normálneho zdravého hospodárenia a zdravého postavenia Slovenskej republiky vo svete, a potom príde na rad vláda, ktorá to dá do poriadku, dáva to do poriadku osem rokov, a potom príde tretia vláda, a to je bývalá vláda Ficova, aj s SNS, aj to treba povedať, aj s SNS a aj s HZDS, ktorá so sebou nesie niektoré vlastnosti toho predchádzajúceho mečiarovského režimu, pričom jednou z tých základných vlastností je neuveriteľné plytvanie finančnými zdrojmi, neuveriteľné zvyšovanie verejných výdavkov, neuveriteľné zadlžovanie Slovenska, aby potom prišla naša vláda, pričom my to začneme dávať znova dohromady, ale v takom režime, ktorý bude sanovať v európskych pomeroch naozaj tých, ktorí nezodpovedne budú vládnuť. Budeme tak znova len svedkami toho, že príde iná vláda, neviem, aká to bude vláda, neviem ficovsko- aká, ktorá znova začne len rozhadzovať a ktorá celú tú robotu, ktorú prvá a druhá Dzurindova vláda a táto naša vláda robí, vyhodí do vzduchu s pokojným svedomím, pretože si budú istí, že „no a čo, keď budeme vyhadzovať peniaze do vzduchu, veď to niekto zaplatí za nás“.
Viete, toto je niečo, čo ja pokladám za úplne najobludnejšie z toho cikcakovitého mechanizmu, tak ako on teda funguje alebo nefunguje. A on nefunguje. Toto pokladám za najväčšiu formu sebadeštrukcie. A som absolútne proti takejto sebadeštrukcii. A preto si myslím, že máme aspoň povedať, a preto to aj hovoríme, že to nie je dobré, že to nie je ani len minimálne dobro, ale že to je proste zlé a že tá cesta vedie do pekla a že to vedie do pekla celú Európsku úniu a eurozónu.
Preto náš postoj, nie je to postoj nacionalistov, je to nielenže postoj ľudí, ktorí boli vždy európski, ale je to postoj ľudí takých, ako som ja a moji priatelia, ktorí si vždy, pokiaľ vládali a pokiaľ to šlo a aj keď to bolo veľmi, veľmi nepopulárne a aj keď sa tým dostali dvakrát na okraj politického spektra, držali tento postoj a ktorí si ho budú držať aj dnes. Nebudeme podporovať sebadeštrukciu eurozóny, Európskej únie, nebudeme podporovať hazard. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
