Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Ďakujem aj všetkým, ktorí sa unúvali vôbec tu byť a diskutovať na túto tému, ktorá možno sa nedotýka mnohých detí, ale predsa len, z môjho hľadiska je dôležitá. Ja by som možno len pár faktov ešte len uviedla. Keď viacerí z vás hovorili o tom, že v prvom rade musí byť pedagóg kvalitný. Ja s tým súhlasím. Na druhej strane si nemyslím, aj ako matka troch detí, že na to, aby som naučila svoje deti čítať a písať, čo som naučila, som potrebovala pedagogické vzdelanie. Ja sama som šesť rokov žila v Alžírsku, kde ma od 2. ročníka až po 7. ročník učili moji dvaja rodičia všetky predmety, s tým, že na konci roku som robila skúšky, a teda obstála som, myslím si, že dobre. Z čoho vyplýva, že nie vždy to pedagogické vzdelanie v prípade, že rodičia dobre poznajú svoje dieťa, v prípade, že naozaj im záleží na tom vzdelaní, je potrebné. Pani poslankyňa, vy ste aj spomínali o tom, že chceme, aby naši pedagógovia sa kontinuálne vzdelávali. Ja vám garantujem, že rodičia, ktorí vzdelávajú svoje deti doma, sa vzdelávajú aj oni. Oni sami hovoria o tom, ako veľa im dáva to učenie ich detí. Oni opäť niektoré veci objavujú, spoluobjavujú s deťmi a ich to vzájomne obohacuje. Čiže nie je to o tom, že by to bol nezodpovedný rodič, ktorý akonáhle niečomu nerozumie, tak to jednoducho tomu dieťaťu nevysvetlí, práve naopak. Zoženie si ešte viacej literatúry, požiada iných odborníkov. Títo rodičia medzi sebou navzájom komunikujú. Čiže ak niekto sa cíti byť slabší v istej oblasti, pomôže ten ďalší. Ďalší argument, ktorý tu padol, teda keď dieťa po roku vlastne druhýkrát zlyhá, má stratený rok. Dovolili by sme si tvrdiť, keď dieťa v škole prepadne na konci školského roku, že škola je zlá, že školská dochádzka je zlá? Asi nie. Asi je to len problém nezvládnutia toho daného ročníka, toho žiaka, možno, ja neviem, prístupu v škole, ale určite by sme nespochybňovali školy ako také. Čiže rovnako by som nechcela spochybňovať domáce vzdelávanie ako také.
Tretia moja poznámka. Asi každý z vás, ktorí ste rodičia, ste zažili situácie, kedy dieťa prišlo zo školy domov s tým, že niečomu nerozumie. A vy ako rodič, nepedagóg, neodborník na daný predmet si s ním sadnete a prejdete to s ním a on odrazu alebo ona odrazu pochopí. Aj také sa stáva, stáva sa také a tiež sme to viacerí zažili, že sme platili doučovanie alebo sami sme boli doučovaní v nejakom predmete mimo brány škôl. Čiže nie je to niečo mimoriadne, skôr je to naozaj o tom úprimnom vzťahu toho rodiča, či chce, alebo nechce, aby jeho dieťa bolo vzdelané a aby obstálo v živote a tie výsledky, aj z viacerých meraní celosvetových, tam, kde už táto prax, toto domáce vzdelanie zavedené ukazuje, že tieto deti majú v priemere lepšie výsledky ako v priemere deti, ktoré sú v školách.
Chcem ale zároveň aj povedať, aby ste si nemysleli, že teraz ja tu glorifikujem niečo nad všetko ostatné. Domáce vzdelávanie nie je vhodné pre všetky deti a nie je vhodné pre všetkých rodičov. Nie všetci rodičia sú toho schopní. Čiže nech si aj rodičia uvedomia, že je to obrovská záťaž, obrovská zodpovednosť rozhodnúť sa pre domáce vzdelávanie. A sú aj rodičia, ktorí sa rozhodli, a po čase zistili, že na to nemajú, že proste nevedia. Tie deti sa vrátili do škôl a nebol najmenší problém. Čiže opäť je to o tej zodpovednosti tých rodičov a myslím si, že na to sa musíme takto pozerať.
Pokiaľ ide o ďalšie, ďalší mýtus - socializácia. Neviem nakoľko vy poznáte rodičov a deti, ktoré sa doma vzdelávajú. Ja ich poznám niekoľko. Po prvé chcem povedať, že zatiaľ som nebadala u nich žiadne náznaky nejakého sektárstva. Boli medzi nimi veriaci ľudia, boli medzi nimi ateisti. Jediné, čo ich spájalo, a to si ja nedovolím pomenovať ako nejaký príznak sektárstva, a to je naozaj to, že chcú pre to ich dieťa to najlepšie, aby bolo vzdelané a vzdelané v príjemnom prostredí, ktoré oni si zvolia. Vrátim sa k tej socializácii. Tieto deti, s ktorými som mala možnosť komunikovať, sú možno vyťaženejšie ešte ako tie naše, ktoré chodia do škôl, pretože chodia na množstvo, množstvo krúžkov. Oni spolupracujú s tou školou. Nie je to pravda, že by táto novela alebo vôbec domáce vzdelávanie chcelo nejako deti izolovať a spôsobiť, že za celú školskú dochádzku nevkročia do tej školy. Nakoniec nie je to možné aj kvôli tým skúškam. Ale práve rodiny spolupracujú s učiteľmi, spolupracujú so školou, deti zastupujú školu na rôznych súťažiach. A poznám konkrétne jednu rodinu, ktorých dieťa sa stalo, vyhralo súťaž tuším v recitovaní alebo v prednese na celom Slovensku. A je to dieťa v domácom vzdelávaní. Takže je to naozaj, je to len mýtus, že tieto deti by boli nejako vytrhnuté.
Pokiaľ ide o indoktrináciu, iste môže mať niekto pocit, že niekto sa snaží dieťa izolovať, aby ho indoktrinoval. Nevylučujem, že sú také prípady. Ale takisto si povedzme úprimne, že aj za socializmu sme mali školy, ktorou hlavným poslaním bola indoktrinácia socializmom, komunizmom a neviem akými nezmyslami. A vtedy to bolo na všetkých školách. Vtedy žiadne dieťa nebolo pred tým uchránené. Takže myslím si, že teraz hovoriť o tom nejakom veľkom, o nejakej veľkej hrozbe, o nejakom veľkom riziku je mierne pritiahnuté za vlasy, pretože opakujem, môže sa to stať aj v škole. Poslednú poznámku naozaj smeruje smerom k pedagógom. Pretože, vy ste aj spomínali viacerí, že si ctíme pedagógov alebo nie. Samozrejme, že si ctíme dobrých pedagógov, a táto novela nemá vôbec ambíciu ísť proti pedagógom, nejako ich znevažovať, znehodnocovať ich prácu alebo nejako devalvovať. Ide naozaj len o to, že s ich pomocou rodičia, ktorí sa rozhodnú pre domáce vzdelávanie, môžu dosiahnuť veľmi veľa a tí učitelia v tom celom procese aj domáceho vzdelávania sú nezastupiteľní, pretože sú tými, ktorí pomáhajú rodičom, sú tými, ktorí vlastne tie deti na konci toho ročníka alebo v polovici skúšajú.
A možno celé by som to zakončila len jedným citátom zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd OSN: "Rodičia majú prednostné právo zvoliť si druh vzdelávania pre svoje deti." Ďakujem.
