Videokanál poslanca

60.
Ďakujem za slovo. Zriaďovateľ je predovšetkým ten, ktorý nesie zodpovednosť za to vzdelávanie, a tuná teraz nejak to spochybňovať, tú demokratičnosť alebo nedemokratičnosť, dovoľte mi, aj aj ja som aspoň krátkou faktickou poznámkou tuná reagoval.
V podstate aj jedni, aj druhí sú zástupcovia ľudí. Aj školská rada je volená ľuďmi, však sú tam zástupcovia školských, pedagogických zamestnancov, nepedagogických zamestnancov. Dokonca zástupcovia obce a rovnako aj obecné zastupiteľstvá sú volené takisto ľuďmi a dá sa povedať, veľakrát tými istými ľuďmi, ktorí sú v obciach. Takže to je naozaj také na polemiku, že teda, že kto má väčšiu kompetenciu, či tá školská rada, alebo to zastupiteľstvo. Ale predovšetkým najväčšiu zodpovednosť nesie zriaďovateľ. Ale keď zriaďovateľ nesie zodpovednosť a sú naozaj veľakrát patové situácie aj v tej samospráve, ešte, myslím si, že stále sa učíme žiť tú demokraciu, to je v podstate ten, ktorý nesie zodpovednosť, tak musí aj rozhodnúť.
Ja si dovolím tuná ešte jednu vec povedať, lebo veľmi tuná rezonovalo to, a ja často zase hovorím tu ten iný rozmer a dovolím si ho pripomenúť znova, že vzdelávanie alebo vzdelanie je to najväčšie, čo môžeme deťom dať. Kolega tu teraz aj spomenul dokonca čas, to už bolo čosi lepšie, ale to nie je len tá atmosféra a vzdelanie, ale je to predovšetkým výchova a formovanie toho mladého človeka, lebo dnes naše deti sú vzdelané. Majú veľmi veľa informácií, hej, a cez to všetko aj mladí ľudia, aj vysokoškolskí ľudia, nielen ako to sú stredoškoláci základnej školy, ale nevedia žiť. Stratia sa v živote. A keď ty spoločensky prepadneš, to je ten najväčší problém a pedagóg, dobrý učiteľ je ten, ktorý nielen odovzdáva informácie, vedomosti, ale formuje toho človeka a formuje ho na každej hodine, či je to matematika, slovenčina, prírodné vedy, čokoľvek, ale formovať človeka v osobnosť. (Potlesk.)

152.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, práve s tým § 44, 46, pardon, ja by som mal asi najmenší problém. Verejným záujmom je aj umiestnenie a uskutočňovanie obytnej budovy pre margionalizované skupiny obyvateľstva na obytných územiach v obci, na ktorej území sa nachádza urbanistická koncentrácia marginalizovaných skupín obyvateľstva. Ja si myslím, že tie komunity, ktoré si spomenul možno v Stráňach pod Tatrami, alebo v Jarovniciach, tam je obrovský problém. Tam majú vlastníci pozemkov obrovské problémy. Tam naozaj sú postavené stavby na cudzích pozemkoch. S tým mám aj ja problém. Rozdiel je postaviť si vlastný dom na vlastnom pozemku a postaviť si možno dom na bývanie na cudzom pozemku. Toto je pre mňa osobne zásadný rozdiel. Aj v tom by som v podstate, pri tej dodatočnej legalizácii stavby, na to by som ako veľmi prihliadal.

Vlastníci pozemkov v tomto prípade, si myslím, Dodo, myslím si, že sa naopak tešili, keby boli v tomto prípade vyvlastnení, lebo veľakrát a častokrát, a to je aj reálna prax, tieto pozemky sú znehodnotené a jednoducho nedomôžeš sa vlastníckeho práva ty ako vlastník pozemku. Nedomôžeš sa. A keby si mal taký pozemok a štát by ti ho vyvlastnil a postavil by možno takúto budovu tam a by ti za to zaplatil, tak myslím si, že by si sa skôr tešil a myslím si, že aj mnohí vlastníci práve týchto pozemkov by sa tešili. Ja v tomto, tuná by som nevidel problém. A neviem si ale predstaviť, keď tie čierne stavby, keď tu toľkokrát boli pertraktované a práve sú to rómske osady, tam máloktorí v týchto osadách Rómovia majú naozaj stavebné povolenia alebo ohlasovacie, ohlasovačky. Tam je veľmi veľa čiernych stavieb. Neviem si to ani predstaviť, že by sme to búrali. Vyrábali by sme bezdomovcov. Ja osobne mám s tým naozaj obrovský problém, vnútorný.

120.

Ďakujem za slovo. Izolovanosť postihnutých ľudí môže byť naozaj neraz veľmi bolestivou. To, že mnohí možno architekti alebo projektanti neabsolvovali tie kurzy, no myslím si, že aj na Slovensku máme veľmi málo bezbariérových stavieb, ktoré slúžia pre verejné účely. Neviem si to celkom predstaviť. Však samozrejme, aj dnes, aj môžu byť aj domy bezbariérovo ako stavané, tam ja zas by som nejakú tú povinnosť tam nedával, ale tam, kde sú telesne postihnutí ľudia, tak je to veľmi, veľmi dôležité. To, aby taký dobrý kvalitný bezbariérový dom bol postavený, tak vždycky musí byť komunikácia medzi tým investorom, samotným zhotovovateľom stavby a samotným tým projektantom. Zavádzať tú povinnosť absolvovania tých kurzov, myslím si, že by nemusela byť, lebo keď tá aktívna komunikácia funguje medzi týmito troma zúčastnenými, dá sa to veľmi dobre, mnohé muchy a tie detaily vychytať. Ak tá komunikácia viazne, samozrejme aj pri samotnej realizácii tej stavby alebo už aj pri samotnom návrhu tej stavby môže to byť obrovský problém. Možno taký vozičkár potrebuje priestor mať teda otvory v tej budove minimálne od tých 90 centimetrov, aby prešla mobilná posteľ, tak tá minimálna hranica je kdesi možno okolo tých 110 centimetrov. A ak ten projektant o tom nevie, no tak navrhuje štandardné možno dvere a toto sú veľakrát mnohé chyby. Pritom nezabúda možno, aby vedľa schodišťa bola možno nejaká nábehová rampa alebo proste pre vozíčkarov a pre týchto imobilných, ale veľakrát možno sa práve sekne v tých detailoch, ktoré tam sú. Ale hovorím, myslím si, že tá komunikácia, ktorá je medzi zhotoviteľom, investorom a samotným projektantom, keď funguje, tak je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

110.

Ďakujem za slovo. Si tak ani nemyslím, pán minister, síce reagujem na predrečníka, aleže stavebný zákon, keď bol 33-krát novelizovaný, to hovoril aj predrečník, že to neni nejak veľmi veľakrát, lebo veľakrát je len návrh zákona, tak ako aj vy predkladáte tuná, už budeme dávať pozmeňujúce návrhy a vylepšovať.

Dovoľte mi, aby aj ja som možno tuná prispel nejakým tým názorom ako k tomu. Pán kolega, ktorý spomenul, že vysporiadanie sa s tými čiernymi stavbami čo najskôr a tak, no viete, ja tak, keď v duchu si tak premietnem mnohé čierne stavby, ktoré sú na východe Slovenska a severovýchode Slovenska, naozaj tam, a bývajú tam ľudia v týchto stavbách, ja si to ani neviem predstaviť.

Ja si dovolím povedať, hovorím to vám, pán minister, ale však aj predrečníkovi, a lebo to spomínal, ale to tak súvisí s oboma, tak ten rok 2019 mne sa bude zdať naopak oproti kolegovi, ktorý tu Janko spomínal, veľmi krátka lehota na to, aby mnohé stavby sa legalizovali. Viete, ja neviem si to ani reálne v praxi predstaviť, že by sme zbúrali niekomu dom, strechu nad hlavou, to by bolo čosi, čo by bolo úplne absurdné. Mňa by to veľmi mrzelo. Čo sa týka tých územných plánov, ktoré spomenul tuná kolega, tak som sa tiež nad tým zamyslel, je tu aj, však v podstate v tej dôvodovej správe je uvedená tá informácia, že z celkového počtu 2 891 obcí má doteraz územný plán 1 402, čo je necelých 50 %. Ale naopak, ja si myslím, že mnohé malé obce by už nemuseli mať práve ten zastavovací plán, hej? Mnohé malé obce majú naozaj obrovské problémy s financiami a vôbec už len tie územné plány, mať ich, aj keď je možné ako v zmysle aj návrhu zákona čerpať zdroje z európskych fondov, ale bude to prinášať veľmi veľa problémov. Ten § 81, to by bolo naozaj na veľmi dlhšiu dobu.

92.

Ďakujem za slovo. Aj tento návrh zákona je veľmi citlivý, lebo tak naozaj to pripomína blízku minulú dobu. To vyvlastňovanie evokuje aj vo mne mnohé problémy, ktoré tuná boli a veľakrát násilným spôsobom sa vyvlastnili mnohé jednak aj budovy, nehnuteľnosti a pôda. Ja to zas až nevidím, zase mám trošku opačný pohľad, že keď by mi tak diaľnica pretínala 10-hektárový pozemok a teraz, že nič lepšie by sa mi nemohlo stať. Ja si myslím, že pre, budú ľudia takí, ktorí to budú mať veľký problém ako spracovať v sebe, že príde o 10 hektárov pôdy. Skôr ja som sa zamyslel nad takou vecou, ako možno pri tom vyvlastňovaní, ak teda v tom nevyhnutnom prípade je potrebné dôjsť k tomu vyvlastňovaniu, možno, pán minister, aby bola tu aj prípadná zámena pozemkov. Ak teda štát má adekvátnu protihodnotu či už pozemkov, no, nehnuteľností, neviem si to tak predstaviť.

A čo sa týka vyvlastňovania pri tých kultúrnych pamiatkach, no tak mnohé kultúrne pamiatky naozaj v rámci reštitúcie sa vrátili pôvodným vlastníkom do ich rúk, ale mnohé sú naozaj v dezolátnom stave a aj tým možno noví nadobúdatelia nemajú finančné prostriedky na to, aby zabezpečili ich opravu.

Ale tak ako, kolega Dodo, si to spomenul, že ako obmedziť štát, ktorý sa nestará možno o tie kultúrne pamiatky a zamyslel som sa aj ja nad tým, lebo je to naozaj veľmi vážna vec a naozaj je tak isto veľmi veľa kultúrnych pamiatok, ktoré vlastní štát a naozaj myslím si, že veľakrát pre túto našu krajinu je to hanba skôr, ako možno nejaká možno pýcha, že štát vlastní takéto nádherné skvosty veľakrát v zlom stave.

Ďakujem za slovo. Gabčíkovo bolo tým tvrdým orieškom už pri vzniku samotného projektu, tak to spomínali aj tí predrečníci, nebolo to ľahké a jednoduché rozhodnutie. Áno, aj vtedajšia vláda bola pod veľkým tlakom aj vnútorným, ale aj tým zahraničným a cez to všetko sme sa rozhodli teda ísť do toho vodného diela.
Toto vodné dielo je naďalej tým veľkým problémom, a kolega ako to tu spomínal, ak to má byť na príťaž štátu toto vodné dielo, myslím si, že to rozhodnutie nebolo správne. Ten ’48. rok, ktorý tu bol spomenutý, ja tiež vidím takú paralelu medzi obdobiami 90. rokov a v ’48. roku. V ’48. roku naozaj boli komunisti, ktorí všetko ľuďom zhabali, v 90. rokoch a tá divoká privatizácia, ktorá bola, bola spomenutá aj tá Mečiarova vláda, kedy v podstate majetok v hodnote 109 mld. bol predaný za jednu tretinu. Možno toto by až také bolestivé nebolo, no naozaj, keby nebolo znárodnenia, nebolo by ani tej privatizácie a možno ani tá rozprava by tu teraz nebola, lebo by ten majetok zostal v súkromných rukách.
Ja som za to, aby, aby bol majetok v súkromných rukách, lebo štát, nemyslím si, že je práve tým najlepším hospodárom, ale v čase tej privatizácie to bolo zase, sa rozkrádal ten spoločný majetok. To, že sa to možno tak divoko sprivatizovalo, najhoršie a najbolestivejšie bolo to, že za korunu sa privatizovalo, ale podniky sa vytunelovali, a toto bol ten veľký problém. Kopec ľudí stratilo prácu, bolo to také nezodpovedné.
Prvú Dzurindovu a druhú Dzurindovu vládu, ktorú kolega tu spomínal, tá prvá trojnásobne privatizovala, v podstate tá hodnota majetku bola trojnásobne nižšia a ten zisk bol trojnásobne vyšší. Rovnako podobne to bolo aj pri tej druhej Dzurindovej vláde.

Ďakujem za slovo. Naša neschopnosť riadiť štátne podniky je dlhodobým bolestivým problémom. Ja nemám problém s tou privatizáciou. Vážený pán premiér, ja som ťa zabudol osloviť v tom úvode. Myslím si, že dvojnásobnému premiérovi sme mohli naliať aj dobrého vínka namiesto dvoch pohárov vody. A to len tak na okraj.
Ale čo sa týka tej privatizácie aj výroku pána Kažimíra, naozaj, privatizácia je normálny jav a na Slovensku, ak je nadávkou, myslím si, že sme sa zle dopracovali. Tak ako si to naznačil, dnes Gréci, keď budú privatizovať v Grécku, tak za akých podmienok, za aké ceny. Naozaj to všetko pôjde pod cenu. Ja s tým naozaj nemám problém. Štát vnímam veľakrát ako zlého hospodára, a k SPP a Slovenské elektrárne boli stratové, tak ja si myslím, že štát, aby spravoval také podniky je dobré ich ako dať sprivatizovať. Samozrejme, aby to bolo za transparentné ceny.
K tej montážnej dielni. Veľmi veľa vecí si povedal, tak nestihnem na všetko. Na jednej strane je dobré, že Slovensko má aspoň tie montážne dielne a ten automobilový priemysel, ale tak, ako si to naznačil, to bol ten úvod a treba to ďalej ako rozvíjať a dotiahnuť zase ďalších významných investorov, resp. podporovať aj domáce podnikateľské prostredie.
A aj to naznačenie možno k tomu Bratislavskému letisku tak som sa tak usmial, že naši Slováci ako cestujú zo Schwechatu. Pán premiér, chcem ťa ubezpečiť, že nie všetci. My na severovýchode Slovenska, my lietame z Krakova, hej. (Povedané so smiechom.) Takže nie všetci chodíme do Schwechatu alebo aj prilietame. Myslím si, že naozaj by sme to mohli kdesi pohnúť. My pod Tatrami máme aj popradské letisko a mohlo by byť, spokojne by mohlo takému Krakovu konkurovať.
Máme čo robiť. Je kopec dobrých nápadov, len treba túto krajinu naozaj potiahnuť smerom dopredu.

Ďakujem za slovo. Začnem od konca.

Dodo, ja som nespochybňoval tvoju sociálnu empatiu. Nepochybujem o nej. Myslím si, že naozaj ju máš dostatočnú. Ale ja som si dovolil nesúhlasiť s tým návrhom zákona. Myslím si, že tu si sa sekol, hej. Ja som to aj v prvom čítaní, keď to tu bolo, áno, bezpochyby aj pán kolega Jarjabek to spomínal, je to téma, ale táto téma je 25 rokov, ale dovolím si povedať, povedal, a stojím si za tým, toto nie je spôsob riešenia. Hľadajme riešenie, ktoré vyrieši tento problém. Ja viem, aj mňa to veľakrát mrzí. Ja tu spomeniem možno jeden taký netradičný spôsob riešenia, na ktoré nabral odvahu nebohý pán biskup Baláž. A on vo svojej diecéze napísal list, v ktorom zakázal pred kostolmi Banskobystrickej diecézy žobrať. Toto urobil biskup Baláž. Ja som to v prvom čítaní aj spomínal, napríklad na Malte, je to ostrovný štát, je zákaz žobrať. Tam keby ste žobrali, zavrú vás do basy. Malťania hovoria, keď si mal peniaze na lietadlo alebo na loď, tak musíš mať aj peniaze na to, aby si tu mohol dôstojne žiť.

K tomu, že mnohí ľudia naozaj tak sa správajú. Áno, si aj spomenul aj tých opilcov. Ale aj to je obrovský problém, lebo z alkoholizmu sa nedá, Dodo, vyliečiť. Sú experti, ktorí boli 5-, 6-, 12-krát na Prednej Hore. My to platíme z našich peňazí. A znova padajú do toho istého problému. Je to veľký problém. Ale predsa len alkohol sa dá vyliečiť, nad alkoholizmom dá sa zvíťaziť, hej, ale na kolenách s Božou pomocou.

Keď ja neviem, či už vôbec aj to pripomienkovať, ale napríklad to skladovanie tých vecí odňatých. Tuto boli spomínané, hej, tie základné životné potreby, kto ich bude limitovať, a zisťovanie vlastníckeho práva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Kolegyne, kolegovia, vážený predkladateľ, spravodajca, dovoľte mi niekoľko slov k tomu povedať. Ako Boris Susko spomenul to v rozprave, že on nepatril k tým poslancom, ktorí hlasovali za tento návrh zákona v prvom čítaní, tak ja sa priznám, že ja som v prvom čítaní hlasoval proti nemu a budem aj v druhom čítaní hlasovať proti nemu. Stačilo by v podstate vyjadriť to len tým hlasovaním. Tie dôvody ja som uviedol už v prvom čítaní, môžem len niektoré spomenúť z tej rozpravy.

To nie je len problém, na ktorý narážame v tých limitoch na ústavu, a právny, ale je to aj etický a morálny problém. Ja som to, Dodo, rozprával už aj v prvom čítaní. Presne tak v tom druhom čítaní už aj kolegovia hovoria, tu aj spomenuli, že sa to netýka len bezdomovcov, ale sa v podstate dotýka to všetkých občanov tejto krajiny. A myslím si, že by to bolo tak naozaj veľké zasahovanie aj do vlastníckych práv aj do osobných slobôd. Počúvam, Dodo, ale nebudem hlasovať za tento návrh zákona. Bezdomovectvo takýmto návrhom zákona sa nerieši. Ak, Dodo, si myslíš, že títo bezdomovci od pamätníka sa presunú o tri kriaky alebo štyri parky ďalej a je tým vyriešená otázka bezdomovectva, určite to tak nie je. Ja ti nebudem takto kritizovať tuná, myslím si, tie pripomienky aj tie vecné argumenty, aj právne, ktoré tu zazneli, ale jednoducho za tento návrh zákona hlasovať nebudem. A ja vyzývam aj plénum Národnej rady, aby tak urobilo.

Čudujem sa veľmi, že vôbec prešiel tento návrh zákona do druhého čítania, som bol veľmi prekvapený. Ale ja som bol jeden z mála tých, Doda Hlinu si vážim, je to môj kamarát, kolega, ktorý ale cez to všetko nehlasoval za návrh zákona. A nezahlasujem zaň ani teraz v tom druhom čítaní.

To diviačie ležovisko, ku ktorému si prirovnal možno ľudí, tých, ktorí v podstate stratili strechu nad hlavou a žijú v podstate veľakrát tak, naozaj ako ten diviak v lese, je také, že diviak aspoň v lese ho má a nikto ho odtiaľ nevyháňa, hej.

My namiesto toho, aby sme riešili tak závažnú otázku, ako je otázka bezdomovectva, tak v podstate budeme útočiť na tých ľudí.

Možno, Dodo, nemáš tie skúsenosti s bezdomovcami, možno ja ich mám o trochu lepšie, brat Maroš sa stará o bezdomovcov vyše dvadsať rokov, tak ich, myslím si, má najlepšie na Slovensku. Ale ty bezdomovcovi čo zoberieš? Keby si mu aj topánky vyzul alebo keď mu zoberieš to otvorené víno, myslím si, problém sa tu nevyrieši, týmto návrhom zákona určite nevyrieši.

Ja som si to tak premietol, keď si spomenul tie ležoviská, ktoré sú. By som to zhrnul tak do piatich minút. Tak som si tak premietol iné mestá a iné štáty v našej Európe. Nedávno som bol v Ríme, myslím si, títo bezdomovci takisto sú aj tam, stretol som ich. Dokonca z nich s jedným som sa rozprával, tam žobral bosý, chodil po Ríme, snežilo, padal sneh s dažďom. Som sa ho pýtal, odkiaľ je, Rumun to bol, hej. Teda normálne to je cestovanie alebo cestovný ruch za žobraním. A naozaj títo bezdomovci takto žobrú, takto sa presúvajú. Vo Florencii som tiež stretol bezdomovca žobrajúceho, tiež som sa ho na to pýtal. Bol to Chorvát. Mieril si to na tých bezdomovcov. A chcem ti tak povedať to, že tento problém, to nie je len otázka Bratislavy a našej krajiny, ale, myslím si, celej Európy, tento návrh zákona nerieši tento problém, nebudem hlasovať za tento návrh zákona. Ďakujem za pozornosť.

Ja som za pomoc ľudom. A určite na lazoch sa ťažko žije. Tak aj kolega Mičovský predtým spomínal, že problém sú prístupové cesty. Ale ak ich dobudujeme všade, tak v podstate tie lazy stratia čaro.

Naozaj sú otázne tie dotácie, ja tiež sa nad tým zamýšľam, aj tie dotácie v poľnohospodárstve na všetko, tak ako tu kolegovia spomenuli, že pokosí sa tráva, dostanú poľnohospodári dotácie. Veľakrát tie dotácie, tie peniaze tých ľudí kazia a nie sú pomocou. Skôr treba nejako zvýhodňovať ich možno cez systém daňový, pretože tí ľudia naozaj žijú v ťažších podmienkach.

Ale, kolega Dodo Hlina, tak ako si to spomínal, tí ľudia tam žijú nie preto a nebudú tam prichádzať preto, že budú tam dotácie, že tam budú finančné stimuly, ale preto, že tam žil môj otec, môj starý otec, jednoducho je to môj kraj, tam som sa narodil.

Ja som si tak premietol možno také krajiny, z ktorých veľmi blízko k nám je Slovinsko. Tak oni majú tiež roztrúsené domy a u nich tie prístupové cesty naozaj boli perfektné, asfaltky viedli až do lesa. Je to rovnako v susednom Rakúsku, Nemecku, Poľsku. U nás to, že tie cesty sú prašné, by mi tak nevadilo, ale sú veľmi ťažko zjazdné. Také poľné alebo lesné cesty sú zase v Nórsku, Švédsku, ale sú krásne zhutnené, dá sa po nich ísť aj pomerne rýchlo, nie sú tam diery. My máme asfaltové cesty, veľakrát je to tankodróm, po ktorých sa nedá ísť. Teda ja som za tú podporu.

A vôbec tá myšlienka je dobrá, ako podporiť ten laznícky systém, ale aby sme zase tých ľudí len cez tie peniaze, naopak, nedemotivovali, nekazili.