Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, náš kolega, nereagoval som faktickou vzhľadom na to, že som sa chystal tuná do tejto rozpravy.
Hej, je zima v tejto sále. Ale to nemá to oblečené to tričko preto, lebo je zima, ale má tam jedno také občianske združenie Úsmev ako dar. Áno, je to organizácia, ktorá sa venuje, venuje deťom. Deťom, ktoré sú opustené, ktoré sú v detských domovoch....
Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, milí kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, náš kolega, nereagoval som faktickou vzhľadom na to, že som sa chystal tuná do tejto rozpravy.
Hej, je zima v tejto sále. Ale to nemá to oblečené to tričko preto, lebo je zima, ale má tam jedno také občianske združenie Úsmev ako dar. Áno, je to organizácia, ktorá sa venuje, venuje deťom. Deťom, ktoré sú opustené, ktoré sú v detských domovoch. Poznám túto organizáciu a vážim si ich prácu. Len je škoda to, že naozaj takéto organizácie tu musia byť. A kde je problém? Problém je v nás, v ľuďoch - aj na seba prstom ukazujem - v nás rodičoch, ale aj v systéme, v systéme školstva.
Školstvo, chcem podotknúť, to nie je len nadobúdanie tých vedomostí, aby tou encyklopédiou, ktorú tuná ako tu spomínal, to je jedna vec. Ale dnešná spoločnosť naozaj je takto stavaná na tú profesionalitu, aby si bol, perfekcionalitu, aby si bol perfektný, aby si bol super, aby si bol, ja neviem, aby si mal koľko vedomostí a kdečo všetko, ale ty v skutočnosti nevieš žiť. Ty nevieš žiť. Škola, to nie je len to, kde ja nadobudnem vedomosti a teraz, aby som sa uplatnil na trhu práce, ale škola a školský systém má byť taký, ktorý ťa učí žiť, teda ťa aj formuje a vychováva. Aby ťa formovalo a vychovávalo v osobnosť.
Nemal som v pláne začínať práve tým, budem reagovať na kolegu Kaníka, ktorý tu už ako predostieral aj možno, aj ten pripravovaný zákon, kde za priestupky detí budú povinní rodičia odpracovať, hej, ten priestupok a takto vplývať ako možno alebo vytvárať nejaký istý tlak na výchovu ako v tých rodinách. Prepáčte, ale ja s tým nesúhlasím. Je to kolega z opozície, môj kolega, ale vidíte, mám iný názor. Nesúhlasím a veľmi s tým nesúhlasím. Zvlášť, keď je tu ešte aj spomenutá taká komunita tuná, ako sú Rómovia. O to viac s tým nesúhlasím. Predsa práca nemôže byť trestom. Práca je darom. Koľko ľudí dneska prosí, žiada, hľadá prácu. A my, aby sme tuná teraz ešte vytvorili to zákonom, to, že či už rodičia, alebo tak tie deti nie, lebo budú maloleté, budú trestaní prácou? Tak aká to je výchova? To nie je výchova, to je antivýchova. Tak teda to dieťa bude vnímať, aj tí svoji rodičia, aha, no tak on je trestaný prácou. A zvlášť v rómskej komunite. Viete, to sú rôzne vtipy o Rómoch, Rómovia kontra práca, hej, to nechcem ja o tom ani hovoriť, ani to, to sa nehodí, že by som tu hovoril, ale naozaj práca nemôže byť trestom. Nemôže byť trestom. Práca, jedine v jednom prípade pripúšťam, kedy môže byť tá práca trestom, a to je, ak strácaš slobodu, ak si väzňom. Ak sa stávaš väzňom vo väznici, tak aby si aj tvoril, no tak áno, možno týchto ľudí, ktorí si odpykávajú trest, tak tých by som to akceptoval, že môžu byť naozaj do tejto práce ako tlačení a trestaní.
Pozrite sa, dnešná doba ako vyzerá. Ja si tak myslím a to nie sú len rómske komunity. Pozrite sa, koľko mladých ľudí, koľko mladých rodín má problémy s výchovou. S výchovou svojich detí. A teraz si zoberte, že máte takého, poviem to v úvodzovkách, ale aj bez toho, takéhoto "nezbedníka" doma v rodine a vy ho nezvládate. Vy ho výchovne nezvládate. Koľko rodičov, dobrých rodičov, dobrí sú to, normálni ľudia, ale nezvládajú výchovu vlastných detí.
Teraz si zoberte, že sa bude správať neprimerane v tej škole. No ja si to neviem ani dostatočne predstaviť, že to budú dobre situovaní rodičia, tuná pán kolega je právnik, sa budú súdiť. Budú sa súdiť s tými školami alebo, ja neviem, s kým sa budú súdiť, jednoducho oni nepôjdu pracovať, hej, lebo to bude preňho čosi dehonestujúce alebo neviem čosi také. Pozrite sa, ja som to tuná tak spomenul, kolega Martin tu povie, že by si zavádzal možno tuná fyzické tresty. Nie, aj keď ma možno zaradíte do nejakého stredoveku, ale pozrite sa, milujúci otec je ten, ktorý aj potrestá svoje dieťa. No keď ty máš uši na zadku, no tak priložím aj svojmu synovi alebo priložím aj tej svojej dcére. Ja nehovorím o fyzickom týraní. Nehovorím o fyzickom týraní, ale o primeranom treste.
V Anglicku sa vážne zaoberajú takou otázkou alebo sa začali zaoberať takou otázkou, pán minister, že zavádzanie fyzických trestov do škôl, a nechcem k tomu ani nabádať, ani to, ale všetci vieme veľmi dobre. Ja som tiež vyrástol v školskom prostredí takom, kde mi aj flinkli, však, samozrejme, nedostal som zadarmo. A keď sme aj dostali aj zadarmo, neubudlo zo mňa, ale to sú, sú to paradoxne, sú to výchovné metódy, ktoré ťa posúvajú ďalej a formujú ťa v osobnosť. V tvojom živote ťa nečaká len to lízanie toho medu. To nie je len to ideálne, čo ťa bude čakať a budú ťa len nosiť ako na rukách a my vychovávame dnes v našich rodinách takých maznáčikov. To nie sú ľudia pripravení do života vôbec.
To nie že my deti nezvládame, tu treba s výchovou a vzdelávaním, pán minister, rodičov. Tu treba vychovávať a vzdelávať rodičov. Toto nám tuná už absentuje. Tu už je generácia, ktorá nezvláda východu svojich detí. Prečo to tak suverénne ako hovorím? No viete, brat sa zaoberá, práve pracuje v tej charitatívnej oblasti a zároveň aj v tej sociálnej, a práve týchto maznáčikov a veľakrát z veľmi dobre situovaných rodín, tam ich má v Žakovciach ako problémových ľudí, ako veľmi problémových. Oni mali, aj vzdelanie dosiahli, aj všetko dosiahli, ale prepadli gamblerstvu, alkoholu, rôznym závislostiam, bol zaťažený možno ako zlodej a podobne, na drogy. Nevedeli sa vpratať do kože. Toto je problém dnešnej doby. Tu si treba položiť tú otázku, že či dnešní rodičia zvládajú výchovu v našich rodinách.
Spomeniem tu, bol tu spomenutý už naozaj pred nejakým tým časom, dovolím si to pri tejto príležitosti spomenúť, Jána Bosca, bol to taliansky katolícky kňaz, ktorý pôsobil v Turíne. Venoval sa opustenej mládeži, venoval sa zvlášť chlapcom, neskôr aj dievčatám cez Máriu Mazarelovú, venovali sa aj potom aj dievčatám. On osobne sa venoval mládeži. Akej mládeži? Mládeži takej, ktorá bola odmietaná. Kým? Vtedajšou spoločnosťou, to je koniec 19. storočia, ale veľakrát boli odmietaní vlastnými rodičmi.
Zoberme si, ako fungujú dnešné deti v mnohých rodinách. Všetko tie deti majú, lebo otec, mama sme vyťažení v práci a všetko tým deťom chceme dať. Ale na druhej strane týmto deťom chýba láska. Veľakrát oni to vnímajú aj ako také, skrze také odmietanie. Tieto deti sú veľakrát odmietané. Odmietané tým, že otec, mama nemá na mňa čas. A tie deti veľakrát chcú upozorniť na to - otec, mama, ešte som tu aj ja. Preto robia také nezbedy. Preto príde a možno opľuje tú učiteľku v tej škole alebo jej povie zle, ale to preto, aby na seba upozornil, že otec sa viac má venovať mne, lebo aj ja som tuná a matka takisto. To nie sú len tie peniaze a to nie sú len tie hmotné statky.
Kolega Kaník tu spomenul tiež tie tehotenstvá v 8-9. ročníku. Aj bol istý náznak k niektorým tým komunitám. Možno sa pohoršíte, možno, že nie. Pozrite sa, pre mňa to není tá najväčšia tragédia, hej, toto tehotenstvo. Samozrejme, by som nechcel, aby moja dcéra bola tehotná v 14-tich rokoch alebo v 15-tich rokoch. Ale tí, ktorí ste starší, pán minister, prepáčte, však máte nejaké tie roky, za to nehanbite, ale skúste sa zaniesť tak vo svojej mysli a vo svojej pamäti ku starým rodičom a skúste si to tak prehodnotiť, koľko rokov mala vaša stará mama, keď sa vydávala? No naša babka mala 17 a bola normálne vydatá. Úplne, hej, nežije už dneska, v sedemnástich rokoch dievčatá boli vydaté. 20-ročné to už boli staré dievky, hej. Takže ten pohľad, trebárs ja nechcem teraz už tuná tak pani ministerka na mňa pozerá, že teraz 14-15-ročné, že by boli deťmi. (Ruch v sále.)
Naopak, na druhej strane tu je tlak spoločnosti taký, že túto matku odpíšeme. Ty máš 14, ty máš 15 rokov, no tak ju tlačiť na potrat. Není veľakrát tá matka za tým, ale veľakrát sú práve ďalší tí ľudia, mohol by som menovať, kto všetko. Obyčajne sú to traja, piati a až desiati ľudia. Takže toto nevnímam ako tú najväčšiu tragédiu, ale som chcel povedať to, že tejto mládeži, týmto deťom sa chceme, je potrebné venovať. Nielen ich vzdelávať, nielen ich vzdelávať, ale ich prijímať, akceptovať. Ten učiteľ musí prijímať toho žiaka cez svoje srdce. Ak učitelia budú milovať svojich žiakov, svojich študentov, určite sa vo svojom živote nestratia. A to jak aj povedal aj pán Mikloško, to nie je len to vzdelávanie, to je tá cesta na ten vrchol. Cesta na vrchol nevedie len cez to perfektné, a že sa vo svojom živote nepotkneš a nepomýliš, ale tvoja cesta na vrchol vedie práve aj cez pády. Ale ten učiteľ, ten vychovávateľ, ten rodič, aby to dieťa povzbudzoval k čomu? Aby vždycky nabralo silu a odvahu, keď padne na kolená, aby sa dokázalo postaviť. (Ruch v sále.)
Ja tu mám takú poznámku, len takú krátku. Toto všetko riešime tuná v parlamente, ale je tu kríza, kríza morálnych hodnôt. Kríza autority. Deti si nevážia rodičov, študenti alebo žiaci si nevážia svojich učiteľov, vysokoškoláci tiež veľakrát si nevážia svojich univerzitných profesorov. Toto sa tuná jednoducho vytráca. Učiteľ, kňaz a richtár kedysi v dedine v každej obci, to boli autority. O nich sa nediskutovalo, sa to rešpektovalo a bolo to sväté. Čo povedal pán učiteľ alebo pán richtár, alebo pán farár, tak to platilo. Dneska, dneska je tu problém. Tuná vám môže dneska rozprávať aj rektor Karlovej univerzity alebo Univerzity Komenského a nemáme ho za nič a stávajú sa ako posmechom.
Ja tu budem, využijem ten čas, pán minister práve odišiel, ale ak ma počuje, tak mám tuná takú poznámku, to ja nenarážam, že odišiel, však má právo aj na biologické potreby, aj ja potrebujem občas odísť, tak to je normálne. Ale dotknem sa tuná tej témy, tých učebníc, hej, ktoré tuná ako spomenul. No naše deti, však ich máme 7 a teraz stredoškolákov máme dvoch, jedného maturanta máme teraz ešte, ale ja keď sa pozerám, ako sa učia a učia sa z internetu a z monitoru, kde na nich žiari ako ten počítať, sám som z toho nervózny a sa pýtam: "Čo toľko sedíš pri tom počítači?" - "No lebo nemáme knihy, chýbajú učebnice." No tak nám chýba v tomto štáte základná vec, ako sú učebnice. No tak viete, román si môžte prečítať aj z internetu. Ale čo to za spoločnosť vyrastie, keď nezoberie a neotvorí knihu, veď tie deti máme k tomu viesť, aby si dokázali zájsť do knižnice, otvoriť knihu, zalistovať v nej a čítať. Rovnako tie učebnice. To nemôže byť len ten internet, z ktorého ja nadobúdam nové vedomosti. Je to jedna zo základných vecí, ktorú si ani neviem predstaviť, žeby tí učitelia mohli učiť. No ale tá doba je taká, že, žiaľ, títo učitelia musia učiť bez týchto učebníc. A som rád, ja neviem teda, že či to bolo aj stredné školstvo. Pán minister to nespomenul, ak ma počuje, by som poprosil, ak by mi doplnil túto informáciu, že či to sú aj dotlačené tie učebnice, predpokladám, zvlášť, že by to malo byť pre to stredné školstvo.
Čo sa týka možno tých názorových rozdielov, že ísť cestou vzdelávania, aby sme mali stredné školstvo. Ja sa dostanem aj k univerzitnému vzdelávaniu, aj k doktorandskému štúdiu. Či by sme mali ísť cestou tou, že viac detí, aby študovalo na tých stredných odborných školách, na učňovkách, alebo by to mali byť gymnazisti alebo podobne. Pán minister, keď tuná vystúpil, keď si to tak pamätám cez to všetko, tak si to aj cením, aj vážim, že keď povedal, že vystúpi len raz a že viac sa neprihlási, tak medzitým vystúpil ešte raz alebo dvakrát, alebo druhýkrát sa chystá, už neviem, ale je to dobre, lebo nám dopĺňa tieto informácie. A ja som sa aj poznačil takú jednu informáciu, že končí 44 178 študentov alebo žiakov základných škôl. Na stredných odborných školách je vyše 83-tisíc voľných miest. To je nepomer. To je nepomer.
Myslím si, že tu sú ešte nie sú spomenuté tie gymnáziá, ktoré sú tu. No, pozrite sa, všetci lekármi nemôžme byť. Všetci nemôžme byť právnici, nemôžme byť všetci členovia parlamentu, nemôžme byť všetci ministri. Ale ja to poviem tak, odpusťte mi tak humorne. Voľakto v tej republike musí aj robiť, hej. A to je to remeslo, tak aj súhlasím s kolegami. Znie to ako klišé alebo nejaká fráza, ale remeslo má zlaté dno. Každú prácu, zapamätaj si, ktorú robíš poctivo a zodpovedne, nemusíš sa za ňu hanbiť. Či ju robíš vlastnými rukami alebo vlastnou hlavou, ak je zmysluplná a si užitočný pre túto spoločnosť, za žiadnu prácu sa nemusíš hanbiť. Čo mi chýba? Veľmi mi chýba tuná taká vec, a to nebudem teraz viniť tuná ani tohto ministra, ale to je obdobie takmer 22-och rokov, 20-tich rokov, že skutočná reforma školstva tu nikdy nebola. Tu nebol minister, ktorý by zobral odvahu a reformoval toto školstvo. Nebola. To boli len kozmetické úpravy. To je nič.
Ak my, keď budeme vychovávať alebo budú končiť absolventi či už stredných škôl, alebo učňovských škôl, alebo vysokých škôl a nebudú umiestnení na trhu práce a to budú zase absolventi, ktorí skončia na úradoch práce, to nie je cesta. To nie je cesta. Pán minister porovnával to, aj rozprával tuná, sa mi to tak páčilo a súhlasím s tým a ja sa ale zároveň tu vyvstáva otázka z toho. Ako je to možné, že naše deti sú tak flexibilné a v zahraničí, pán minister, obstoja. Ja sa pýtam, ako je to možné? Prečo neobstoja tu u nás? Tento parlament je tu na to, aby my sme vytvárali podmienky pre týchto študentov, pre týchto žiakov, aby boli oni uplatniteľní na trhu práce, aby ich práca bola aj adekvátne zaplatená, aj ohodnotená. Samozrejme, aj toho učiteľa. Ale to nie je len ten učiteľ, ktorému, ktorý nemá docenenú prácu. Učiteľ, byť učiteľom to nie je byť len zamestnancom, byť pracovníkom, ale učiteľ je predovšetkým povolanie. To je povolanie. Stávaš sa učiteľom. Tak jak pán Mikloško to povedal, že z takej 100-percentne profesionálnej ako učiteľskej rodiny, ja som z takej na polovicu. Otec bol robotník, mamička učiteľka, ale tá učila takmer 45 rokov v školstve. Naozaj aj svoje zdravie nechala v tom školstve pre tie deti, ale myslím si, nie preto, že to bola naša mama, ale poviem to preto, že patrila, zaradila sa k tým učiteľom, ktorá milovala svojich žiakov. Ako som to zistil? Zistil som to ešte ako mladý chlapec alebo malý chlapec, keď ma viedla za ruku a v meste sme sa stretli s bývalými absolventmi základnej školy, ona učila na jedna až štyri. To je tam vždycky najväčšia a najťažšia práca. Tam sa formujú. Tam sa formujú tie fundamenty budúcich osobností našich detí. A keď ju pozdravili, veľmi úctivo: "A, pani učiteľka, ako sa máte?" A proste tak.
A vtedy nebolo nič výnimočné, že ten učiteľ aj vyťal tomu žiakovi. Nič výnimočné nebolo. Neubudlo z týchto detí. A cez to všetko, ak je to človek, ktorý ťa úprimne miluje a keď ťa spravodlivo potrestá, človek je ochotný prijať tento trest. Áno, nič nie je zadarmo. Ja som to už tuná tiež rozprával. Aj tvoje vzdelanie, aj tá cesta nás ten pomyselný vrchol je cesta veľakrát cez mnohé prekážky, ktoré musíš prekonávať.
Vzdelávanie a školský systém má ťa naučiť ako tieto prekážky prekonávať.
Keď som sa stretol pred, takmer dva roky to bude, pred univerzitou v Glasgowe v Škótsku so študentkou, ona sa nám prihovorila tá Zuzka, lebo začula slovenčinu, kde sme sa rozprávali s našimi deťmi, sme sedeli na lavičke, krásna, nádherná jar bola, tak sa potešila, že začula slovenčinu. Keď sa prihovorila, ja sa pýtam: "Kde študuješ?" - "No tu v Glasgowe na univerzite." - "A ktorý ročník?" Proste mi to priblížila. Bola absolventkou bakalárskeho štúdia pedagogickej školy v Nitre a si dopĺňala vzdelanie ďalej, ako študovala na to magisterskom štúdiu alebo master si dopĺňala, to v Glasgowe. A ja som sa jej opýtal, položil som jej takú základnú otázku: "Vidíš rozdiel medzi naším systémom školstva a tuná v Anglicku?" Hovorí, že áno. A sa pýtam: "Čo ti dáva táto škola?" A ona hovorí, obyčajnú vec mi povedala, ale akú múdru. A ja som aj to chcel v podstate počuť. Povedala: "Táto škola ma naučila a učí ma myslieť." Ja som sa usmial a jej hovorím, povedal som to pred dvoma rokmi, ja som jej to mohol povedať, tak jej hovorím: "Zuzka, vieš čo? Ale ty sa už nemôžeš vrátiť na Slovensko." A teraz ona na mňa pozrie: "A že prečo?" - "No preto, lebo ty pre našu krajinu budeš nebezpečná. Ty sa naučíš logicky myslieť, no tak ty budeš pre našu krajinu nebezpečná." Ja som to myslel, samozrejme, ako humorne.
Ale to vzdelávanie, to je to. To nie je len dosiahnutie a honba titulov, tak jak tu to bolo spomenuté. Ja to tiež hovorím. To nie je teraz to školstvo, vysoké školstvo je také, že to je len taký verklík, ktorý otáčaš, alebo mlynček a sa sypú ako tituly. Dneska mať tri tituly alebo či už pred menom, alebo za menom, dneska to, myslím si, že nie je problém. Prečo tento problém není, lebo úroveň školstva, zvlášť vysokého školstva takto strmhlav išla dole. Ja keď som mal možnosť tu ako zachytiť, my sme to školstvo nemali až také najhoršie, by som povedal, nechcem vyzdvihovať ten minulý režim pred rokom 1989, ale nastal tu istý zlom.
Bola tu vláda pána Mečiara, prepáčte mi, že ho takto spomínam, ale ja si na to veľmi živo ako pamätám, kde z večera do rána vznikli tzv. univerzity. No tak z učňovskej školy žeby vznikla univerzita z večera do rána, ja si to neviem predstaviť. Akademická obec na to upozorňovala, aby sa to nerobilo. Myslím si, že toto bola jedna z vecí, ktorá naše vysoké školstvo poznačila. Nevieme sa dodnes spamätať z toho.
Dneska dobrá stredná škola, aj som sa stretol dnes so študentmi, dobrá stredná škola je lepšou a dosiahnutie tej maturity a lepšie ťa pripraví na život ako niektorá vysoká škola alebo tzv. pseudouniverzita.
My už tých univerzít máme už toľko, že ja teraz neviem, pán minister, 15 ich je, alebo 19? Koľko? Dvadsať. No 20 univerzít! No teraz sa to - ďakujem, pán minister - teraz sa to aj vaším návrhom aj čosi zredukovalo. Pán minister, ja dovolím si byť ešte možno viac odvážny, nebude to také veľmi politické, ale spokojne, keď to zredukujete na 5 univerzít pre celé Slovensko, spokojne to môžete urobiť. Úplne v pohode. Päť univerzít. Pretože tieto mnohé univerzity nespĺňajú kritériá univerzity.
To kedysi jak sa pozeralo na univerzitu, to bola skutočná univerzita. My riešime lietajúcich profesorov. Však, samozrejme, že ich nemôžeme mať! Pán minister, ako ich môžeme mať, odkiaľ ich naberieme, keď máme dvadsať univerzít? A to sme spomenuli len univerzity. To sme vynechali vysoké školy. Odkiaľ ich naberieme?
Zas na druhej strane, pán minister, viete ak nebudú tí lietajúci profesori, no tak jednoducho mnohé akreditácie nebudú pokryté na tých univerzitách, lebo jednoducho niet tých vysokoškolských pedagógov.
Ja viem, že to je ťažká téma, a školstvo, rezort školstva je zvlášť veľmi, veľmi ťažkým. A ja nemám takú naivnú predstavu, že pán minister Čaplovič vyrieši teraz tuná školstvo. A to ho nepodceňujem. Ja si ho vážim, aj každého z vás, ako tuná kolegov, ale dovolím si povedať, no 4 roky, viete, je to malá doba, ale však, samozrejme, povzbudzujem každého z ministrov, aby mal tu odvahu a nabral tu odvahu a reformoval to školstvo.
My sme mali tiež deti, ktoré študovali aj študujú v zahraničí. Ono do toho zahraničia obyčajne sa dostanú tí ľudia, to nie je veľakrát, že je to zo solventnej rodiny a teraz otecko alebo mamička to zaplatia. Veľakrát je to preto, že tie schopnosti tam majú ako tie deti. Takže mám tú spätnú väzbu aj v rámci štátov Európskej únie, asi aká úroveň vzdelávania je na stredných školách. Mohol by som vám tuná hovoriť o stredných školách, rovnako aj o univerzitnom vzdelávaní. A keď našich detí, keď sa pýtam, náš 17-ročný syn mi povie: "Tatko, vieš to je úplne iné. To je tak, ako keby učitelia a pedagógovia prešli špeciálnym odborným výcvikom." My máme na gymnáziu jednu ukážkovú triedu didaktickú s počítačmi a tak, ale na škole, na akadémii na ktorej študoval, oni mali každú jednu triedu takú. Každú jednu triedu.
Samozrejme, nie je to len v technickom a materiálnom zabezpečení týchto škôl, ale musíme mať predovšetkým kvalitných pedagógov. Dobrých učiteľov. Ale ja tak, to je taká výzva aj pre učiteľov, aby neboli len kvalitní. A tá kvalita nie je len cez to odovzdávanie tých vedomostí, ale aby tí učitelia boli predovšetkým milujúci učitelia.
Ak vy budete milovať svoje deti, ja vám to garantujem tuná od toho rečníckeho pultu, že tieto deti sa v živote nestratia. A o to ide. Tak jak Janka Žitňanská to tu spomenula, spomeniem aj, kolegynka, aj teba, a to je naozaj pravda, aby ten vzdelávací systém bol taký, bol som pozorný, aj keď som nereagoval, aby o 30 rokov, keď ja dosiahnem vek 30 rokov, a vyštudoval som, ja neviem, som skončil Univerzitu Komenského, filozofické vzdelanie a bol som, ja neviem, či už vedecký, alebo pedagogický smer, v tridsiatich rokoch aby som bol schopný na trhu práce sa trebárs aj preorientovať, ale uplatniť sa. Uchytiť sa v tom živote. Nie, že ja teraz v tridsiatich rokoch stratím prácu, a teraz sa len obrátim len na úrad práce, a len štát, alebo ten úrad práce je ten, ktorý je povinný, lebo ja som, chudáčik, stratil som prácu. Nie, aby si bol pripravený tak do života, aby si ty bol schopný obstáť, na tom dneska, prepáčte, "divokom trhu práce".
Dneska som sa stretol so študentmi, keď ešte tak môžem chvíľočku. (Ruch v sále.) Boli to absolventi gymnázia, teda nie absolventi, ale boli to štvrtáci bratislavského gymnázia, lýcea, pán minister, nesúviselo to vôbec so štrajkom a nič. Oni tu boli na návšteve. A mal som tu česť sa s nimi stretnúť aspoň tak jak slepá kura k zrnu, jak sa povie, tak som sa nejak tak primotal, dvaja kolegovia od nás išli, tak som išiel aj ja, s mladými ľuďmi rád sa stretávam... (Neutíchajúci ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Skryt prepis
