Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte aj mne niečo povedať k tejto problematike. Bude to ťažké po predchádzajúcom. Skúsim byť teda krátky, stručný, vecný. A keď vydržíte, tak vám sľúbim, že sa neprihlásim do ústnej. (Reakcie z pléna.)Tak doporučujem nevyrušovať. A naozaj chcel by som aj tak to moje vystúpenie ladiť, že okrem toho, že skonštatujem, čo všetko je zlé, však ako keby ste to nepočuli, to bude stručné. Tak na konci...
Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, dovoľte aj mne niečo povedať k tejto problematike. Bude to ťažké po predchádzajúcom. Skúsim byť teda krátky, stručný, vecný. A keď vydržíte, tak vám sľúbim, že sa neprihlásim do ústnej. (Reakcie z pléna.)Tak doporučujem nevyrušovať. A naozaj chcel by som aj tak to moje vystúpenie ladiť, že okrem toho, že skonštatujem, čo všetko je zlé, však ako keby ste to nepočuli, to bude stručné. Tak na konci chcem, lebo to podľa mňa to má zmysel aj, to má zmysel sedieť tu pol jedenástej, že keby sme sa aj niečo dozvedeli, čo sme nevedeli a prípadne, že sa aj dozvieme názor niekoho, ako sa to dá zlepšiť, resp. kedy ten niekto bude cítiť, že je to lepšie. No to ja skúsim na konci veľmi stručne a v troch bodoch, heslách povedať.
Na úvod chcem povedať, že som z prostredia, kde ísť na vysokú školu bol honor, hej. U nás na Orave, to kto šiel, to dakedy bolo, že za farára a na vysokú, to bol fakt veľký honor. A ja si to ešte pamätám, hej. Ale pomenilo sa to. Mňa na vysokú nezobrali hneď prvý rok. Ja som rok robil a robil som dobrú robotu. Som vykupoval dobytok. Z takej roboty sa neodchádza, ale ja som napriek tomu z tejto veľmi dôležitej a na Orave vysoko cenenej práce chcel ísť na vysokú školu, lebo bol to honor. Ale to bolo 23-24 rokov dozadu. Dneska sa to zmenilo a zmenilo sa to, keď to trošku zjednoduším, a ja mám takú tendenciu tie veci zjednodušiť, že nezoberú ho do roboty, ide na vysokú školu. To sa mi niekedy zdá, že systémovo sme asi tak niekde sa dopracovali. Čiže z toho jednej polohy, to znamená, že bolo honorom, nie že ani tak honorom, ale boli tam aj určité kritériá na to, že kto ide na tú vysokú. Tak teraz sme sa dopracovali na druhú polohu, že ani do roboty ho nechcú, no tak ide na vysokú, na nejakú sociálnu prácu. Ja ináč vám aj poviem s čím som kandidoval, ak som to tu nehovoril. Ja som kandidoval s heslom lepšie kvalitné montérky ako nekvalitný diplom. A za tým si stojím. Neviem, čo bude, alebo nebude, ale verím, že možno to bude zbytočné po vašom pôsobení, pán minister. Ja vyjadrujem aj presvedčenie, aj nádej a prečo nie? Že možno nie, že možno to heslo nebude namieste. Ja sa budem tomu viac tešiť, ako keby som si to teda, že znova je to nevyhnutné to heslo si tam dať. Že heslo, ktoré v zásade je hrozné, ale je to tak, hej. Že naozaj my sme sa dopracovali do toho štádia, že dneska dáte tomu chlapčaťu A4, skončí niekde, ja nechcem sa nikoho dotknúť, v dedine vysokú školu, dáte mu do ruky A4 na ktorej má napísaný nejaký titul a to chlapča alebo dievča si myslí: tisíc euro nástup, auto a telefón k tomu. Ale nič sa nedeje, hej. Nič sa nedeje, nikto z toho na kolená nepadá a to chlapča alebo dievča začne mať z toho taký, že tak zatrpkne a povie: "Aká nespravodlivá spoločnosť, však nevidí, nevníma, že aký som ja teda geniálny, akú vysokú školu som skončil." Tento typ vzdelania, resp. ako pán Šebej veľmi dobre povedal, ani nie vzdelania, ale vzdelávania, je škodlivý. A o to je to teda absurdnejšie, že na tento typ vzdelávania, to znamená, vydávanie takýchto častokrát bezcenných A4 sa používajú verejné zdroje. S tým mám teda trochu problém. Ja aj z praxe poviem, že my keď sme niekedy robili pohovory na úplne jednoduchú pozíciu obsluhy, tak tam bolo 20 mladých ľudí, všetko študovalo. Všetko. Každý jeden. A ja sa pýtam, kto bude robiť, keď všetci budete študovať? Viete, to jak taký starý vtip, že keď zomiera ten chlap starý a pýtajú sa: "Žena tu si? Syn môj prvý, druhý tu si? Tretí? A všetci ste? A kto je v obchode?" Hej. Že to je presne to, že niekedy sa bojím, že k tomu všetkému ideme, že nakoniec, že kto bude robiť, keď už všetci budeme tak vzdelaní? Lebo v tejto krajine študuje každý a kto neštuduje bude, hej. (Smiech v sále.) Myslím, ak si to dobre pamätám, ak medzitým niekto nedoštudoval niekde, sme tu traja bez vysokej školy v tomto parlamente. Ja som teda, nie že by som bol nejaký nevzdelaný, ja som chodil na VŠP, čo už teda není nejaká skvostná škola, ale chodil som. (Reakcie z pléna.) Ale, tak vtedy bola celkom honorom, ale v dneskajších kritériách to nie až také. V treťom ročníku som odišiel, lebo som sa naplno začal venovať revolúcii. Čiže v tom bol problém. Medzitým som aj teda chodil na ekonómiu. Ale čo tým chcem povedať, aby som fakt nebol dlho. Budem si prizerať ten čas. Chcem tým povedať, že myslím, že by som dokázal skončiť vysokú školu, ale pritom, čo som sa všetko dozvedel, že kto už všetko má vysokú školu a ako sa dá získať tá vysoká škola, tak ma to prestalo baviť, vám poviem otvorene. Som si aj povedal, lebo aj som teda nebol na úrade práce, že by som to vedel aj zrýchliť, hej, že myslím, že sa k tomu titulu dopracoval. Ale to, že ak sa zdevalvoval a ako som sa v tom čase dočítal, že kto už kto všetko doštudoval, tak ma to opustil ten pocit mať pred menom nejaký titul. Takže ho nemám ani dlho neplánujem. A mám taký sen a sny si treba plniť. Keď budem starý dedek úplne, tak pôjdem na Sorbonnu. Neviem, prečo ma fascinuje Sorbonna? Tam pôjdem a tam si možno spravím, nikoho to nebude zaujímať, či ju mám alebo nemám.
Ale teraz chcem povedať, že k tejto veci. A, pán minister, teraz, ak dovolíte, pomaly so blížim k tomu pointu, hej, ktorému, že už sa to hovorilo, koľko je škôl, koľko je učiteľov, len akosi pozbýva žiakov, hej, že to je vec, ktorá v zásade tiež si treba povedať, koľko kompromisov a koľko absurdností a k tým predsa len niečo poviem. Nedá mi, lebo však tu boli, tu sme školské dvory predávali za neblahej éry niekoho. V Bratislave sa školské dvory predávali. Tu sme mali nejakú planétu. Ja už ani neviem, to myslím pán Mojžiš vtedy prezentoval. Neviem, ako sa to volá, tá Planéta vedomostí, že koľko to všetko malo stáť a neviem čo. A ja sa pri tej príležitosti spýtam, že kto za to zahučal? Zahučal niekto? Sedí niekto v base za to? Za tú Planétu vedomostí? Za to nejaké cédečko? Ja neviem čo. Ja mám pocit, že nie a ani nebude. A to je to, ja vám k tomu na to kategóriu, že peniaze zo zvončeka. Zo zvončeka, to sú tie, ktoré sa neberú, ale tu sa berú. To znamená, tu sa berú zo zdravotníctva, nie je problém, morálny už vôbec nie, zo školstva nie je problém, morálny a to ani ho nikoho nenapadlo. Ono je to na úrovni úbohosti. Viete, a úbohosť je v tom, že v západných civilizáciách boli lordi, bohatí ľudia, ktorí zarobili, ako zarobili. Častokrát ich bohatstvo bolo možno z krvi zrodené alebo na začiatku stál nejaký čudný príbeh, hej. Ale mali v sebe možno určitú veľkosť a keď to nestihli oni, tak tie ich deti sa už učili hrať na klavíri a po francúzsky. Ale kde sú naši lordi? Naši bohatí ľudia, hej. Kde sú a čomu a do čoho investujú? Viete oni sú schopní, to čo tu pán Galis povedal, že teda aspoň štadión zostal. (Ruch v sále.) Ale prečo lordi nepovedali: "Postavíme štadión, nech tie decká majú?" Prečo pristúpili k tomu, že na tom štadióne potrebovali zarobiť? To je tá úbohosť. To je tá obrovská úbohosť, ktorá ma núti sa zastaviť a na ňu upozorniť, lebo tejto úbohosti veľkej, tohto deficitu osobností, hej, tu máme absolútny. Aj Morgenovci, Kennedyovci, jeden pašoval rum, druhí boli piráti a neviem čo. Ale sa to lepšilo. U nás ten proces je, mám pocit opačný. Sú tu skupiny a sú tu skupiny, ktoré sú schopné na školstve zarábať. Na školstve, na nejakej Planéte vedomostí, na nejakom cédečku a neviem na čom. To je tá absurdita a to je to, čo treba možno povedať, pán minister. Meno, menovite a už neviem, kde ho zavesiť ako a ukázať na neho, že je to on, to je on, ktorý bol schopný na tých deckách, aby im kvapkalo zo stropu, lebo na to nezostalo, lebo on bol schopný na týchto deckách zarobiť. No tak to je potom, aký by mal ten človek status? Hej, že by sa prišiel niekde do Markízy alebo do tohto predvádzať, do Smotánky, že jaký on je čávo, hej, a pritom bol schopný deťom zobrať a nezostalo na školy. Tá absurdita je teda, to je tá, čo som tu urobil tú odbočku, a absurdita je teda v tom, že čo sme zistili a pán minister to povedal, že skončilo ZDŠ-ku 44-tisíc ľudí cirka či malých detí. Ponuka bola však 83-tisíc miest. To znamená raz toľko. To znamená, to je tá ďalšia absurdita, ktorá teda je v tomto prípade už absolútna. To znamená, že tie školy, ktoré tu máme, máme tu školy, kde je päť detí. To tu niekto aj hovoril. Aj v tých školách treba svietiť, kúriť, platiť. (Ruch v sále.) Povedzme si pravdu a to si treba povedať, za to sa nehanbime, že to nezvládame, hej, že je menej detí, že nestíhame. Ale keď teda je menej detí, to znamená, že musí byť aj menej škôl. Však to už aj ten prvák, druhák musí vedieť, hej. Že to je úplne jednoduché. To nepustí. To je smrteľná logika, ktorej ja nechápem, prečo ministri či bývalí, či existujúci nechápu alebo nechcú chápať, alebo neviem, v čom je problém? A pointujem k tomu koncu, že čo môže byť teda to riešenie. Nemôže byť riešením to, že každý, kto čítal možno nejakú knižku, bude mať školu, hej. Ale problém, riešenie bude práve opačné. Práve opačné a práve opačné v tom, že... (Reakcie v pléne. Krátka pauza.) Už som blízko, ešte dve minúty. Áno, teda k záveru. Teda poviem k tomu záveru a teda ešte spomeniem, predsa len mi nedá, aj kríza, aj pán Kažimír tu hovoril, že prečo nie je možné dať tým učiteľom viac. Ono je to nadľudský častokrát výkon to obhajovať, že prečo teda sa nedá dať tým učiteľom viac. Aj pán Kažimír sa snažil, aj vy sa snažíte. Ale zajtra, zajtra idete robiť vec, ktorú je mimo, mimo akejkoľvek misu, mimo akýkoľvek rozumný vôbec kompromis, mimo akékoľvek čo rozumné. Zajtra vás tu prídu, postavia do pozoru a povedia: "SMER-áci do pozoru, zraziť opätky." Dneska si to môžte na ubytovni trénovať. Pozor! Pohov! Zajtra to dostanete. Zajtra dostanete ten, čo pán Lipšic identifikoval, tú kryptovanosť, hej v tom, že sa to javilo ako pomaly, že by bol niekto proti kolektorom alebo čo. Ale o čo vlastne ide? A zajtra to tu dostanete. Trénujte dneska na izbe. Pozor! Pohov! Zajtra vás tu niekto takto postaví do pozoru, zlomia vás v skrátenom. A to je presne to. Ja viem, a teraz si zoberte tú absurditu. Pri tomto, čo urobíte zajtra, necháte jeho, chudáka, aby vysvetľoval, že prečo nemôže tým učiteľom zdvihnúť. No je to nadľudská úloha. Vidno strápenú tvár pána ministra. Ja sa mu nečudujem, hej, že to proste na ňom vidno, že je to ťažké. A vy mu to zhoršíte. Ale vy mu to polepšite. Zajtra povedzte: "Nehlasujeme, to je blbosť!" Pán Paška ma neupozorní dúfam, že som povedal nejaké to není až také zlé slovo. A pánovi Čaplovičovi pomôžete. Pookreje na duchu. Lebo o to horšie to bude mať zajtra. O to horšie. (Ruch v sále.) Ale toto vám musím povedať, aby ste, teda to malo aj význam, že teda som sa aspoň niečo snažil. Števo sa tiež snaží, chudák, ale on je z Marsu. Viete to je, Števo, chudák... (Smiech v sále. Potlesk.) Je to ťažké. Ja viem, že. A ja vám tiež poviem jednu vec. Ja som to raz dávno na taký veľký bilbord napísal, že Jeruzalem padol vtedy, keď deti prestali chodiť do školy. A to ti, či veríte, či nie, to bolo veľmi dávno povedané. My sme tu ešte zo stromu na strom skákali. A to bolo veľmi dávno. A tak vtedy dávno si to tí ľudia uvedomovali a ja sa s tým stotožňujem. Ale nemusí každé dieťa chodiť na vysokú školu, nemusí každé chodiť na strednú či na gymnázium, ale každé dieťa musí chodiť do poriadnej školy. Do poriadnej školy, aj ktoré má poriadne prostredie. To znamená, nezateká, nie je to tam obité, záchody nevyzerajú jak v Leopoldove na stanici. Lebo aj prostredie vychováva aj tie naše deti, hej. Čiže do takejto školy, je potrebné, aby naše deti chodili. Nemusia chodiť na gymnáziá, nemusia mať všetky vysoké školy v Sládkovičove alebo v Kollárove alebo už ani neviem, kde všade sú.
Úplný záver, teda tá moja, čo som sľúbil, konštruktívnosť nakoniec. (Reakcia z pléna.)Tak dobre. Tak ešte poviem jednu vec. Kríza. Vážení, tu to bolo veľakrát spomenuté a ja si myslím, že pre nás možno môže byť aj riešením kríza. Čínsky znak na krízu je zložený z dvoch častí a je to nebezpečná príležitosť. Viete, že čiže hľadajme aj na tom pozitívne. Aj kríza môže byť príležitosť pre nás, že konečne s tým školstvom pohnú, hej. Čiže tá kríza nás aj oslobodí z toho politického tlaku, ako neublížiť, ako neprepustiť a neviem čo. Je to argumentačne veľmi silné. Je to kríza a môže v konečnom dôsledku pre nás znamenať príležitosť to konečne zvrátiť a opraviť a to je to, čo som hovoril. A teraz, či z MOST-u - HÍD chcú, alebo nechcú, budem končiť a poviem tie tri veci na záver a nakoniec.
Vtedy bude na Slovensku školstvo sa vyvíjať lepšie, pán minister, keď sa budú zatvárať školy. Čiže nie, keď sa budú otvárať, vtedy ja vám poviem, že vtedy mám, áno, ide to k lepšiemu, keď sa budú zatvárať. Znie to paradoxne, ale je to fakt. Keď sa toto začne robiť, keď nájdete v sebe tú odvahu, keď táto strana sa na tom nebude vybíjať a vám to vykrikovať, tak vtedy môžme, tí, čo máme otvorenú myseľ, povedať, nastáva čas zlepšenia nášho školstva - prvý signál.
Druhý signál. Že keď pôjdem po nejakej oblasti v malých dedinkách, tak budem tam stretávať školské či žlté, modré úplne jedno aké, ale školské autobusy. To znamená, autobusy, ktoré budú zvážať deti do nejakej spádovej školy, v ktorej budú kvalitní učitelia, v ktorej nebude zatekať, v ktorej nebudú záchody jak v Leopoldove.
Vtedy to bude druhý a posledný dôležitý signál pre zlepšenie školstva a tretí a posledný je, keď sa status učiteľa vráti tam, kde niekedy bol. A tam už, tu už vás nebude zdržiavať, tu už to viacero ľudí povedalo, k statusu patria aj peniaze, ale aj spoločenské ocenenie a všetko možné.
Čiže tieto tri. Nie je to až také zložité. Zatvárať školy, do tých dobrých tie deti zvážať a učiteľov vrátiť tam, kde vždycky boli. To znamená, mali určitý status v spoločnosti. Pätnásť minút, ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis
