Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení kolegovia, rozmýšľam, že kde začať, aby som to, čo chcem povedať, povedal tak, ako to chcem povedať a na nič nezabudol. Tak sa pokúsim čo najmenej odbáčať, ale drobné poznámky na začiatok predsa len si dovolím. Pre mňa téma spravodlivosti je dosť dôležitá, teda tak dôležitá, keď by som povedal, že keby som bol možno aj v Ohňovej zemi alebo vo vnútrozemí Číny, tak by som sa snažil sem...
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení kolegovia, rozmýšľam, že kde začať, aby som to, čo chcem povedať, povedal tak, ako to chcem povedať a na nič nezabudol. Tak sa pokúsim čo najmenej odbáčať, ale drobné poznámky na začiatok predsa len si dovolím. Pre mňa téma spravodlivosti je dosť dôležitá, teda tak dôležitá, keď by som povedal, že keby som bol možno aj v Ohňovej zemi alebo vo vnútrozemí Číny, tak by som sa snažil sem prísť. Poviem neskôr vo vystúpení, že prečo je spravodlivosť ako hodnota dôležitá. Samozrejme, to nezdieľajú všetci, to tu vieme aj vidíme. Dokonca tu máme excesy, že niekto nezdieľa nič vôbec, to znamená, máte tu, vo vláde majú ministra, ktorému spadne most, stane sa tragédia a ani brvou nemihne a venuje sa štátnickým povinnostiam na pláži ďalej, tak to je taký druhý extrém. No ale však v takejto krajine žijeme, o tom vieme, je to vecou priorít. Chcem ešte povedať takú, aj takú zaujímavú skutočnosť, že čo vlastne, keby človek bol voľajaký fatalista alebo neviem čo, tak to že je možno až znamenie, hej, že, že ako tie veci proste takto zvyknú docupnúť. To, čo som dneska aj hovoril, že vlastne máme jedinečnú šancu urobiť to, čo ešte tento parlament nikdy nedokázal, ľuďom ukázať naozaj a v skutočnom svetle, že o čo tu ide. Hej, že sme mohli nie že spojiť hlasovanie, to sme sa nepochopili, ja som chcel, že v rámci jedného hlasovania by sme dali úplne jasne najavo, o čo v tomto parlamente ide. Správa o chudobe, správa o tom, že teda tu mohlo sa pomôcť pol milióna ľuďom, ktorí sú odkázaní, a kvôli neschopnosti, povedzme si pravdu, kvôli neschopnosti, budeme pátrať koho, sa to nepodarilo na tento rok ani na budúci, to znamená tým chudákom sme nezabezpečili múku i keď sme mohli. Od nás sa nič nechcelo len to zadministrovať, nemuseli sme platiť. Nezvládli sme to, ale mnohí ruky sme si išli pretrhať, polámať v skrátenom, tu mimoriadne neviem čo, z Bruselu sa míňajú paušály, roamingy, že proste tej Pente treba naozaj vyjsť v ústrety, lebo však to treba jasne dať najavo. Veď by to bolo úplne krásne, to bolo krásne, symbolické, že to takto pekne spojiť a by bolo jasné, že tento parlament komu slúži a akým záujmom. Aby sme tých ľudí nejako zbytočne nelakovali.
Ešte aj takú ďalšiu poznámku poviem, nedá mi, možnože mi niekto na začiatok povie, že také nadšenie mám, pretože teda že dochádzku a neviem čo. Nie je to o nadšení, je to o nejakom zmysle tej práce, čiže oprostený som už toho nadšenia a pripúšťam, že nie všetko, pripúšťam aj výhrady starých matadorov, ktorí povedia, že sedia tu, keď ide ich téma, pracujú vo výboroch a všetky tieto, všetko pripúšťa, ale aj tak mi to nesedí. Hej, aj tak mi to nesedí. Lebo včera, keď tu boli témy o zdravotníctve, najväčší zdravotnícki odborníci chýbali. Ale včera, keď tu bola téma o chudobe, už len politicky by som to odporúčal každému, lebo keď o chudobe, lebo však chudoba vás volí, hej, od bohatých beriete peniaze a chudobných lakujete, aby vás volili, a pod zámienkou, že jedných ochránite pred druhými. Hej, čiže už kvôli tej chudobe by ste tu, by sme tu mali sedieť. Hej, že to nesedeli sme tu. A dneska rozprávame o treťom pilieri alebo jednom z troch pilierov štátu, znova nesedíme. Čiže viete, to mi je tak, hľadám tie odpovede, že kde asi, v čom je chyba, že kde ste, v Parndorfe, po kaviarňach, a ja poviem ďalšiu nekolegiálnu, nekolegiálnu myšlienku, ktorou znova si narobím ďalších kamarátov v mojom fanklube. Vyjadrujem presvedčenie, že 30 až 40 poslancov, teraz keby sa niekde z tohto pléna niekde našli, tak nafúkajú. Nafúkajú. (Potlesk.) Môžeme rozprávať kto koľko, niektorí veľa, takže to by museli ísť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, hovoríme o stave v justícii, dobre. Vás poprosím, áno.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
To je k téme, určite. Čiže sto percent by to takto dopadlo. A to je tá vizitka, vizitka toho, hej, a teraz môžete na mňa hovoriť mladý nadšený, myslí si, že bohviečo, sedieť tu nemá zmysel, nepresvedčíte ma, vážení, už som tu trištvrte roka, nepresvedčíte ma. Keď poviete, že nie na tejto téme, ale na téme spravodlivosti ste tu mali sedieť, mali sedieť a počúvať, mali ste počúvať príbeh primátora Martina, ako kto chce ošáliť jeho mesto o aké peniaze a kto v akej súčinnosti s kým, však to sa nedá ani počúvať. To keby niekto napísal v paperbacku, že to je nejaká, že úplne naj, najlacnejšia stánková literatúra, tak tomu neuveríte, však to nemôže byť pravda. A je to pravda, však to tu hovoril. To ste si mohli vypočuť, mohlo vás to nabudiť, taký spravodlivý hnev, mohli ste sa pýtať a hovoriť: Tak toto nie! Lenže to bolo zbytočné, lebo však tu nikto nebol, nikoho spravodlivý hnev sa nenabudil. Takže viete, že v čom teda má význam, alebo v čom tkvie to, že vydáte nejakú energiu. Tak možno pre toho, tých 5 - 10 ľudí, alebo koľko to vlastne pozerá na nejakom okruhu, a pre tých ľudí vám odkazujem, vážení, nerád to musím povedať, nemajte kľudný spánok, je to horšie, ako sme si mysleli. To vám hovorím po trištvrteročnej skúsenosti v tomto parlamente. Je to horšie, ako som si myslel!
Ak máme dneska hovoriť o spravodlivosti a o základných otázkach, tak tá správa sa tak volá. Ináč to bola taká tá genéza toho, najskôr správa, potom odvolanie, potom zase správa, takže nakoniec hovoríme o správe o základných otázkach justície, aby sme teda hovorili o tom, o čom hovoríme. Tam treba povedať, že ja keď to trošku spojím, tak predkladateľom bol pán minister spravodlivosti a mňa stále nahovára Laco, môj kamarát, geniálny grafik, aby som dal návrh a tým začnem teda, teda budem pokračovať, nieže začnem, akoby doteraz som nehovoril o spravodlivosti, ale tým budem pokračovať, že aby som dal návrh do tohto parlamentu, že ministerstvo spravodlivosti je zlý názov, že sa to má volať ministerstvo legislatívy, že to je adekvátny názov. Viete, čo, čo na prvú, na prvú strelu vyzerá ako nie celkom opodstatnené, tak aj v diskusii, aj vo vnímaní toho celého v zásade títo umelci, oni majú veľmi senzitívne vnímanie, mi to príde ako na mieste. Čiže možno je naozaj čas sa dopracovať k tomu, že pre dobro vecí a vnímania, že čo vlastne je alebo nie je spravodlivosť, by sme ministerstvo spravodlivosti mali premenovať na ministerstvo legislatívy. Aby sme nerobili hanbu a nezneucťovali ten význam slova, hej, ja ho tu, to slovo samotné, hej, už keď že čo vlastne je alebo nie je spravodlivosť, pokiaľ sa bude vnímať, že spravodlivosť je to, čo vychádza z tej budovy, tak kazíme tú hodnotu, ten, ten pilier. Nekazíme ho len kvôli tomu teda, že aby sa pán minister spravodlivosti kvôli nemu, ale tak si myslím, že už to tu niekto spomínal, že na treťom, na štvrtom sú ešte iní, ktorí to vedia ešte lepšie ten význam slova naplniť, hej. Spravodlivosti, ale v úvodzovkách, samozrejme. Tých analýz k tej aktuálnej situácii, že aká je alebo nie je na Slovensku z pohľadu spravodlivosti, tu bolo dosť, tých prípadov je tiež dosť. Absurdít, niekedy úplne totálnych, ja máličko si nedovolím niektoré spomenúť, už som naznačil absurditu, že minister, ktorému spadne most, sa vyvaľuje ďalej na pláži, potom príde, a múdry ako rádio, a je z neho aj policajt, aj prokurátor, aj sudca. On sa z toho Kuvajtu, či z čoho vrátil a on všetko už vedel! Všetko vedel, proste, to vyšetril, proste povedal, ako to je a ako to bude. To je jeden exces, s ktorým sa konfrontujeme.
Samozrejme, všimnite si ďalší faktor, ktorý tu hrá veľkú rolu v našej spravodlivosti, je čas. Si pamätám z iných, tak z môjho doterajšieho pôsobenia, kde sa nejaké súdne posudky robili, že to sa dá sa relatívne rýchlo, hej, súdne posudky na to, že prečo to vlastne spadlo a že kto tam nebol, keď tam mal byť, budú niekedy údajne až na jar. Môžete mi povedať jeden rozumný dôvod, že prečo? Hej, nenájdete, ale ja vám poviem prečo. Preto, lebo to je, obchádza ako tieň našu spravodlivosť, to je čas. Lebo veci v korelácii s časom sa zvyknú meniť. Hej, hnev utícha, čo je veľmi dôležité, hej, tlak utícha, sa zmenšuje a potom to tam na to tak netlačí. Čiže asi to je celé, to je jeden príbeh, ako sa vysporiadať so spravodlivosťou a ešte dokonca na tom politicky zarobiť. Potom tých príbehov je strašne veľa.
Tu máme príbeh, príbeh tej režisérky, ktorá natočí, natočí film, a tí, čo sú v tej slonovej veži a ten, tú realitu nevnímajú, a však načo by ju aj vnímali, keď sa im nič nedeje a nič ani nemôže diať, tak jedna z tých obyvateľov slonovej veže dá žalobu, že čo vlastne si dovolila. Hej, že to je znova len zopár krajín, kde sa to dá, aj keď prísne za to môžeme rozprávať, že či mala, alebo nemala, hej. Ale v tom, v celom tom kontexte, tak ako to vypálilo, to je jednoznačným znakom tej arogancie alebo tej neschopnosti kontaktu s realitou tých ľudí, ktorí sú tam, že nevnímajú tú realitu a oni úplne natvrdo, proste, však moju majestátnosť niekto si dovolil natočiť v tak chúlostivej situácii, kde má konfrontoval niekto, že či som klamal, alebo nie, tak ideme, ideme na žalobu, neuvedomujúc si celé tie dôsledky, ktoré sú v tom spoločensko-sociálnom kontexte. Nevadí, Slovensko.
Ale ešte mi nedá, ešte poviem aj o tom, ja to hovorím na mikrofóne, tu si pomôžem tým mikrofónom, lebo tu sa zhodneme, že je čierny, a aj keď poviete, že je čierny, to sedí. Ale nemôžete to povedať, pokiaľ by tento mikrofón patril Lexovi a Lexa by si myslel, že je biely. Hej, to je základná chyba, hej, pokiaľ by bol Lexa a on tvrdí, že je biely, tak vy nemôžete povedať, že je čierny, to je celé. A keby ste to náhodou aj napriek tomuto upozorneniu zopakovali, tak dostanete pokutu. Úplne jednoznačne. Slovensko.
Pečniansky les. Obľúbená moja téma, kde donútil sudca Najvyššieho súdu zapísať do katastra zápis, 24 hektárov lesa ohodnotených na 15-tisíc eur, no to nikto neuverí, to keby chcel točiť, to nenatočí, na základe okrem iných skutočností aj na základe splnomocnenia, ktoré bolo odfotené a bez pečiatky, proste bez náležitostí. To je znova precedens a viete, že pokiaľ budeme takto pokračovať, že budeme na základe takýchto splnomocnení, čiže je dosť možné, že raz prídete domov a vlastne neprídete domov, lebo zistíte, že nie ste doma, ale že už niekto iný je u vás doma, lebo však. To je precedens znova, hej? Niekto na základe takého splnomocnenia vykoná taký úkon, čiže to je judikát. Kolega Gál ma opraví, ja nie som právnik. Ale to znamená, je to použiteľné a obzvlášť, keď je to z takej inštitúcie, inštancie, ktorá je najvyššia, z Najvyššieho súdu. Znova, Slovensko. A ešte môjho psa by som mohol hovoriť, strelí z dvoch metrov, tvrdiť, že som nevidel, že či som ho trafil, rozstrieľať ho na rešeto a prokurátor, neboj nič, povie, že v poriadku. Viete, teraz povieme: Pes. Čo pes? Ale pokiaľ teraz povieme pes a necháme to tak, tak nabudúce to nemusí byť pes, nabudúce to môže byť niekto od vás z dediny, dokonca to môže byť niekto od vás blízky.
Viete, to je to, hej, že, lebo tá moc a tá chuť a to, to sebavedomie rastie v čase, hej? To znamená, nič sa mi nestalo, nič sa neudialo, však koho by to zaujímalo, aj toto celé prejde, celá správa o chudobných, aj táto správa prejde jedným trápnym uznesením a znova nič. Znova nič. Nula bodov. Znova, zas niečo, budeme na niečo silné čakať, znova nič sa neudeje. Nikto nezahučí, nikoho nevyhodia, nikomu neznížia plat, znova ten pocit beznádeje v tých ľuďoch, ktorý majú a majú ho dlhodobo, že sa v tejto krajine nič nezmení, len posilníme. Čiže vlastne je to svojím spôsobom kontraproduktívne, hej?
Možno aj ja si poviem, však, ako som to hovoril, nakoniec aj ten Lipšic je na vine, že vlastne tu doniesol to, že tá Penta chce na tom zarobiť, lebo však iba zbytočne otravujeme spoločnosť. To, že tá správa o chudobných, tiež v zásade je tu zbytočné, lebo však to je kontraproduktívne. Nakoniec sme, ešte tuto nakoniec v tej absurdite to dokončíme úplne do geniálna, lebo nám nechýba veľa, hej? Tu blednú závisťou svetoví tvorcovia absurdných divadiel, v tomto parlamente, a nechýba nám veľa, aby sme boli dokonalí, na nobelovku. Na Nobelovu, hej, že to dokončíme tak. Čiže nakoniec prídeme na tú, na ten systém, že netreba, lebo zbytočne iba iritujeme tých zopár ľudí, ktorých to ešte plus-mínus zaujíma.
Tých príbehov, tej absurdity toho nášho systému je strašne veľa. Nechcem zaťažovať od toho, čo tu bolo spomínané, tie maturitné večierky a la, a la Harabin až po Trnku aj s jeho kovbojskou spravodlivosťou a je toho naozaj dosť.
Ak takto povýšime, v úvodzovkách, právo, takto nastavíme spoločnosť, že takto ho má vnímať, že právo je sieť, cez ktorú, na ktorej sa malá muška zaletí, zachytí, ale veľký vták preletí. Pokiaľ tak to nastavíme a ešte to vytuningujeme, lebo tuná vieme všetko vytuningovať, tento výrok sa používa, tak dá sa povedať, že v takých nejakých kruhoch, ale na Slovensku ho môžeme kľudne vytuningovať viac. Nieže malá muška sa na sieti zachytí, to už sieťou tie mušky budeme naháňať častokrát aj nevinné a nieže veľký vták preletí, ale tučný moriak prekročí, lebo však nebude lietať, však zbytočne energiu, však len to tak zľahka prekročí. To bude, zdá sa, ten stav, ku ktorému my sa blížime vo vnímaní a ponímaní práva a spravodlivosti.
Ale čo potom? Zodpovedal si niekto tú otázku, že čo potom? Aké sú riešenia? Čo nastúpi? Kovbojská spravodlivosť Trnku? Krvavá spravodlivosť? Pästné právo? Poznáte niečo také ako pästné právo? Pán spravodajca, počuli ste o tom? (Reakcia z pléna.) To je, existuje. Existuje trestné a pästné. Tak ideme týmto smerom sa k tomu dopracovať? Prosím? (Reakcia z pléna.) Pripúšťam, že môže existovať aj scestné.
Ešte aby teda som mal ten pocit, že veci majú význam, tak niektoré veci poviem, že o akých príbehoch, alebo o čom treba a nezobrať tým ľuďom tú nádej, nezobrať, nebyť pesimistický, nezobrať im to presvedčenie, že veci majú význam alebo nemajú význam, lebo na konci je fakt už potom len nešťastie. Majú význam, určite, netreba zúfať, netreba sa úfať, majú význam, určite, aj keď sa stretnete s takou obrovskou ignoranciou, s akou sa stretnete. Aj keď tí, ktorých ste si zvolili, aby tu sedeli a za tú spravodlivosť bojovali, nakupujú darčeky v Parndorfe a chľastajú po kaviarňach, tak aj tak to má význam. Verte tomu, že má to význam kvôli vám, kvôli vašim deťom, kvôli tejto krajine. Má význam sa postaviť veciam, postaviť sa im čelom a vydržať.
Ja poviem len jednu moju skúsenosť, nie, aby to nebolo pochopené zle, že sa chválim. V tých mojich predchádzajúcich skúsenostiach som toho zažil dosť. Zažil som aj také niečo, že nám za bieleho dňa prišli ľudia a rozbili nám bar. Za bieleho dňa. Nemaskovali sa. Nič. Len mali také rukavice na, na rukách. Za bieleho dňa. To znamená, mali v sebe pocit, že my môžeme. Mali v sebe to: My? Nám? Za bieleho dňa, v najrušnejšej ulici, v tej prevádzke bolo sto ľudí, ak nie viac, prišli a rozbili bar, lebo oni mali to presvedčenie, že môžu. A to je to. To je to, že my toto sekundárne spôsobíme. No, mali trošku problém, lebo narazili na tvrdú hlavu, ako som ja, ale ja vám poviem, že v čom je problém!
Problém je v tom, a teraz hovorme o tom, že či to úplne necháme tú spoločnosť zničiť? Problém je v tom, že pri tomto konkrétnom príklade, keby som pokračoval, čo sa stalo, respektíve nestalo, že kapitán kriminálky zmaril rekogníciu, normálne zmaril, to je v spise, že jeden z nich bol bývalý policajt a vypísal mu, kvôli rekognícii mu vypísal maródku jednému, medzitým sa ostrihal, vyzeral ináč, to by jeden neuveril, čo je v tejto krajine možné!
To by jeden neuveril, koľko ľudí za mnou chodilo a mi naznačovalo, že či viem vôbec, kto to je. Normálne sa čudovali, že či vôbec viem, že kto to je! Ako ťažko a ako po chlpatej deke to šlo a nakoniec to prišlo pred súd a tam som sudcovi povedal: Vážený pán sudca, ja som prežil za Kaukazom a v ďalekých odľahlých krajinách sveta veľa času, ale toto nie je Kaukaz a už vôbec nie za Kaukazom alebo blízko. Toto je stredná Európa a bol by som rád, keby to tak zostalo.
A to chcem povedať, že to je to, to sú tie príbehy, že nenechávajte tých ľudí, ktorí, ešte je ich tu možno zopár, niektorí, ktorí ešte cítia, že má sa zmysel niečomu postaviť. Nenechajte ich rezignovať načisto, že ich necháte rezignovať na spravodlivosť, že nemá. A vy to dokazujete tým, lebo vás to nezaujíma. Lebo to už je len koniec, to už je tá vzostupná špirála dobrej a spravodlivej občianskej spoločnosti, ktorá, koho by to dneska už trápilo, ale je to fakt.
To vás chcem upozorniť na to, že týmto smerom, týmto smerom, keď nájdete nejaký príbeh, ako mne tu niekto volá stále a už naozaj si dám tú prácu, pôjdem do tej Prievidze, kde je, že vraj je niekto schopný nejakého chudáka, ktorý má dieťa na vozíčku alebo proste je choré, a je schopný pomocou súdov od neho vymáhať 200-tisíc korún, či eur dokonca, neviem, proste hroznú sumu, ktorému, chudákovi, to sťahujú z dôchodku a je to celé, ak je toto pravda, toto sú tie príbehy, ktoré stoja za to, nie kvôli Markíze, nie, kvôli, kvôli nášmu vnútornému svedomiu stojí za to ho dokončiť ten príbeh a nech si to tí ľudia medzi sebou povedia, že malo to význam, ešte sa to dokončilo, že oplatilo sa za tým ísť.
Lebo keď toto necháme a budeme tým ľuďom dávať to, čo im dávame, ako ich teraz tuná, čo im predkladáme, čo zajtra schválite, ani brvnom nemihnete, ešte budete mať pocit, ako dobre ste urobili, tak naozaj, na konci je nešťastie. Nemusíme, bude o niečo neskôr ako 21. decembra, ale bude na konci. Viete, že tá spoločnosť sa naozaj, naozaj zničí.
Nechcem vás už otravovať tým, čo zvyknem hovoriť tým mojím koktailom, nie tým sociálnym, keď ho namiešate a miešate, miešate, nebojíte nič, miešate, hej? Správa o chudobe vás nezaujíma, zajtra zahlasujete za trápne, trápne uznesenie, že nič sa nestalo, hej? Potom zase zajtra schválite niekomu, že 27 miliónov eur na pätnásť rokov, nevadí, treba, lebo však treba vrátiť to, čo sa niekde, niekde požičalo. Viete, toto keď namiešate a ešte tam pridáte tej vašej arogancie a je jej čoraz viac, tak hazardujete aj s mojou krajinou, ja vás na to upozorňujem! Ja mám tu tiež svoje deti, ja tu mám tiež svoje záujmy. Hazardujete aj s mojou krajinou, tak budem, budem to srdnato brániť, lebo to je asi úlohou ľudí, srdnato sa brániť ľuďom, ktorí sú nezodpovední, ktorí síce dostali nejakým, možno aj čiastočne chybou protivníka, ale moc do rúk, ale hazardujú s ňou. A vy s ňou hazardujete, lebo miešate koktail, na ktorý, na konci je problém.
Treba na to upozorniť. Treba na to upozorniť, že, ja viem, že skôr či neskôr sa tu postaví niekto a povie, že v kauze Gorila sa nič nevyriešilo. Normálne natvrdo to povie a znova, ani brvnom nemihne, povie, že nič sa nestalo, ale nebude si uvedomovať ten sociologický dopad toho, toho výroku. To nebude len, že Malchárkovi sa nič nebude diať a bude sa ďalej škeriť na všetkých a iných, ale ten sociologický dopad na spoločnosť v tom, že tá spoločnosť sa len utvrdí v tom, čo teraz tuší. To znamená, že je to nespravodlivé, že je to absolútne nespravodlivé, že právo je sieť, kde malého budete naháňať za to, že nezaplatil, nezaplatil načas účet za telefón, ale veľkým sa nič nestane, ba práve naopak, ako to tu už bolo spomenuté, našli ropu v štátnom rozpočte prostredníctvom súdov.
Tohto sa bojím, že to urobíte, že aj toto tu niekto s kamennou tvárou predstaví a potom ináč nastane aj ďalšia, ďalší fenomén sociologickej spoločnosti, že vzniknú tuná viacerí proroci, viacerí všelijakí vlastníci geniálnych nápadov a riešení a budú mať aj ľudí okolo seba, ktorí ich budú počúvať. A na konci bude to, že, že v týchto laviciach budú sedieť ľudia, ľudia, na ktorých by ste to nikdy nepovedali. Toto len zopakujem, že neschopnosť štandardnej politiky je priama a spojená nádoba s nárastom popularity extrémistov.
K tomu receptu, ak zajtra schválite to, čo tu sa volá, ja už ani neviem ako, ekologicky, tak to všetko vznešene znie. Človek by až sa zamyslel, hej? Ak to zajtra schválite, tak prestanem veriť tomu, čo doteraz som ochotný veriť, že premiér nevie o niektorých veciach a že nemieša tento koktail, že to je všetko proste vec, pri tej robote sa stane, že niekto mu ubehne bokom, hej? Do zajtra som ochotný tomu veriť. A potom už nie.
A poviem teda, že keď nie, že znova tých možností koľko máte na to, aby ste, aby ste ešte niečo urobili, tak to poviem, ale to už končím, mám tu ešte niečo napísané, ale myslím, že to nemá celkom až taký zmysel hovoriť. Poviem k tomu, čím som začal, na začiatku hovoril, že to ministerstvo tej spravodlivosti, asi teda to ministerstvo legislatívy, ja si dovolím, nie je tu pán minister spravodlivosti, ale ja mu to takto symbolicky chcem odkázať, odovzdať. Ja som dal raz dávno urobiť také tabuľky so žalmom 37 a je tam napísané, že: "Bol som mladík, teraz som starec a nevidel som spravodlivého, že by bol opustený, a jeho deti žobrať o chlieb." Neviem, ako vám, mne sa tento žalm strašne páčil a ja som týchto tabuliek dal urobiť veľa a ináč takto poviem, že z bronzu. (Vystupujúci zaklopal na tabuľku.) Počkajte, takto. (Vystupujúci opäť zaklopal na tabuľku.) Hej?
Prečo to hovorím? Ale hovorím to nie zbytočne, lebo iný prípad vám poviem, Motešického, to znovu súvisí so správou, Motešického palác v Bratislave, možno vaši kamaráti, možno niekoho, ja neviem, koho všetkého kamaráti, tým ľuďom nebolo zakázané nič. Tí ľudia skolaudovali desať bytov, ktoré neexistovali. Tí ľudia si teraz, nie, znova, tie byty neboli, ale skolaudovali ich a boli na LV-čku. Toto jeden by nepochopil. Ináč, o desať domov ďalej od Generálnej prokuratúry. Viete, a to je ten paradox, a títo ľudia si dajú do výkladu kreslo za, neviem, 15-tisíc eur, ale pred dvere si dajú plastovú tabuľku, čo sa tvári ako bronz. Viete, to je tá úbohosť. To je presne to, čo tu častokrát je vidno, hej? Takíto šuflikanti. Takýto aušus, rozumiete. Tvári sa to ako bronz a je to úplne úbohý plast. To je častokrát aj tu, to pozlátko, že sa to tvári na niečo a pozriete, rozkryjete a je to totálny aušus.
Čiže ja nedávam ministrovi žiaden aušus. To je bronz. Stojí aj peniaze, ale som ochotný to pre dobro tejto krajiny jemu venovať, nech si to dá na stôl. Ja mu to dám osobne, pán minister, nebudem to dávať vám, hej, že teda keď niekedy ho stretnem, tak mám pocit, že to, možno to vyhodí, neviem, ale keď pre mňa to má tú rovinu, že som to urobil. A teraz poviem teda, že pokiaľ zajtra nemihnete brvou a zahlasujete za to, aby, neviem, či ešte príde aj Jahnátkova správa, že, že teda že chudobní, načo im je múka, múka, takí chudobní, zas sa budeme trápiť s nejakými chudobnými, nie? Chudobných dáte úplne trápne uznesenie, že nič, hej, a potom šupnete tých, aby tí ľudia mali ešte viac, ako majú, lebo však oni potrebujú a vy ste tu od toho, aby ste to urobili a na tej ubytovni ste to nacvičili, pozor, pohov, tak potom to je pre mňa tým jasným signálom, že premiér o tom vie. A potom teda urobím len takú vec, ktorú znova, že čo ešte môžete urobiť, že to vykričíte, niekto to počuje, tak len avizujem teda, aby nebolo zle, že vo štvrtok mu pôjdem odovzdať, odovzdať darček v podobe bedničiek. Som kúpil jeden nápad v podobe bedničiek Coca-Coly, toľko teda, aby sa dalo v nich kúpať, aby teda, lebo to už nestačí iba na pitie, to už sa treba v nich aj kúpať.
Ale ešte jednu vec tam odovzdám a možno to bude také, lebo ľudia majú tie symboly radi, ešte aj vlajku s pentagramom mu odovzdám. Viete, že to je vec, ktorá, ako takú, dať tomu takú tú expresiu, silu toho výrazu, aby si tí ľudia povedali, že kam až a ako ďaleko sme schopní v tej svojej nejakej zaslepenosti dôjsť a ako vieme hazardovať s touto, mimochodom, veľmi peknou krajinou, ktorú ja mám naozaj veľmi rád. Takže ak nechcete už nič viac počuť, tak pre túto chvíľu budem, žiaľ, končiť a lúčiť sa s vedomím toho, že som povedal to, čo som chcel povedať, a s vedomím toho, že neviem, ako to ďalej bude pokračovať, že či aj zo mňa sa stane taký istý, ako sa stávajú z vás, to znamená, či aj ja budem mať časom miesto žalúdku trojku plech a nebudú mi niektoré veci vadiť. Žiaľ, zatiaľ mi vadia a nebudem sa vám za to ospravedlňovať. Garantujem, budem to stále hovoriť, nebudem sa za to ospravedlňovať.
Ďakujem.
Skryt prepis
