Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani predsedajúca, prepáčte, sme pri novom pánovi predsedovi, už sme si zvykli viac na ten masculiniton.
Dovoľte mi vystúpiť v druhom čítaní k tomuto návrhu zákona. Ja som vystupoval včera aj v prvom čítaní, ale napriek tomu dovoľte vystúpiť na začiatok aj viac všeobecne, lebo si myslím, že aj tá rozprava, ako prebieha, dokumentuje určité riziko, do ktorého začneme padať a ktoré aj môj pozmeňovací návrh sa bude snažiť riešiť.
Je prirodzenou vlastnosťou opozície, že má kontrolovať a kritizovať vládu. Napriek všetkým a častým sťažnostiam na to, že ako by bolo super, keby sa politici hladkali a vždy dohodli, na to si nás nevolia a na to si nás neplatia. Volia si väčšinu na to, aby slúžila a spravovala, menšina, aby ju pritom kontrolovala a upozorňovala verejnosť, keď sa to robí zle, a dávala iné návrhy. Tento impulz je úplne prirodzený. Čo však nie je prirodzené, je, ak sa v tom negatívnom reflexe stane z toho, povedal by som, až pavlovovsky podmienečný reflex, to znamená, že všetko, čo vládna strana navrhuje, onálepkujem ako zlé, len preto, že to prichádza z tej druhej strany.
Najviac to vidno, keď si vláda osvojí hodnoty a témy, ktoré štandardne má tá druhá strana, tak vtedy pred opozíciou stojí ťažká úloha ako sa zachovať v tom, že vládna strana jej vlastne berie hodnoty a témy. Jedno z rizík, ktoré vtedy môžme vidieť, je, ak v snahe nepriznať vláde aj potenciálne dobrý krok, sa začne plošne odmietať niečo, čo samo osebe má zmysel, aj keď v tom kontexte a spôsobom, ktorým je to realizované, je problém. A to je to, o čom by som chcel hovoriť dnes.
Návrh odpočítateľnej odvodovej položky, ako bol predložený, má nepochybne veľa problémov. Myslím si, že asi najlepší kritik technického prevedenia je pán poslanec Mihál, aj včera v prvom čítaní, aj dneska v druhom čítaní, a jeho pozorovania sú mimoriadne hodné sledovania.
Je však podľa mňa veľmi nebezpečné začať spolu s tým odmietať ideu nižšieho daňového a odvodového zaťaženia pracujúcich, osobitne pracujúcich so stredným a nízkym príjmom. Inými slovami, mali by sme striktne oddeliť to, či tento predkladaný návrh je dobrý v podobe, v akej je predkladaný, alebo či celkové snahy o zníženie daňového a odvodového zaťaženia pracujúcich, osobitne pracujúcich s nízkym a stredným príjmom, sú zlé an block.
Ja sa priznám, že súhlasím s tým prvým, myslím, že tento návrh má mnohé nedostatky, a nesúhlasím s tým druhým. Myslím si, že znižovanie daňového a odvodového zaťaženia pracujúcich je, by mal byť jedným z kľúčových cieľov hospodárskej politiky na Slovensku. Bol to tradične jeden z kľúčových cieľov stredopravých vlád v tejto krajine a mal by to byť aj do budúcnosti jeden z kľúčových cieľov.
To, že ho táto vláda predkladá v podobe, ktorá má mnohé problémy, ku ktorým sa o chvíľku vrátim, by sme mali zdôrazňovať, ale tak isto by sme mali zdôrazňovať, že ako celok to ide správnym, aj keď nedostatočným smerom. Dovoľte mi byť konkrétny. V čom sú tie nedostatky?
Vláda navrhuje, aby sme znížili zdravotné odvody zamestnávateľom a zamestnancom v prípade nízkych miezd. Tá marketingová formulácia, ktorá tam je, je, že, ak sa nemýlim, pán minister, nie je tu momentálne, a je tu, prepáčte, pán minister, ma ešte opraví, ak som spomínal správne, tá marketingová formulácia je, že sa znížia odvody a zvýši čistý príjem zamestnancom do výšky 570 eur z hrubého príjmu. To znie celkom solídne, lebo to je zhruba 1/3 zamestnancov na Slovensku, o niečo menej, ak sa nemýlim, ale v zásade to zodpovedá okolo 30 % zamestnancov, a znie to ako úľava pre veľmi podstatný počet ľudí.
Z môjho pohľadu tam chýba aj tá stredná tretina, k tomu sa o chvíľku ešte vrátim, ale aj pre tú spodnú tretinu pracujúcich zamestnancov je to v skutočnosti len pomerne silná marketingová bublina, pretože významnejšiu mesačnú úsporu, mesačné zvýšenie čistého príjmu zaznamenajú len zamestnanci tesne nad minimálnou mzdou. Keď si človek aj pozrie, dneska váš inštitút finančnej politiky urobil aj taký prehľadný graf pre poslancov, ktorí nemajú radi komplikované čísla, a je tam pekne vidno, že úspora vo výške aspoň 10 eur mesačne na čistom príjme, teda zvýšenie čistého príjmu 10 eur mesačne je len pre ľudí do 400 eur zhruba. To znamená, všetci, čo budú mať nad 400 eur, z toho budú oveľa menej progresívne, a tí, čo už majú okolo 500 eur, z toho môžu mať, neviem, možno okolo 3 – 4 eurá mesačne, a teda už okolo tých 570 z toho majú nulu. To znamená ,opatrenie, ktoré nám vláda predkladá, zvýši čisté príjmy ľudí, ktorí sú na minimálnej mzde, a to pre nich nepochybne výrazným spôsobom; 10 eur mesačne pre človeka, ktorý má 370, 380, nie je málo. Nie je to ani niečo, čo zachráni z chudoby, ja hovorím o jeho zvýšení čistých príjmov, ja nehovorím, pán minister o tom, čo darujete jeho zamestnávateľovi. A ak hovoríme o zamestnancovi, o tom, o koľko sa jeho čistý príjem zvýši z titulu zníženia odvodov, lebo o tom tu dneska hovoríme, a to je suma, ktorá je zaujímavá.
Ak však chceme hovoriť o podpore nízkopríjmového zamestnania pre človeka s povedzme 500-eurovým príjmom a hovoríme už o zopár eurách mesačne v čistom, tak už to nijak veľmi zaujímavé nie je. A teraz nemyslím zaujímavé politicky, lebo to možno aj vy to viete predať veľmi dobre, ale vzhľadom na reálnu životnú úroveň týchto ľudí, ktorí majú nielen príjem pod priemerom, lebo pod ním je asi 70 % občanov na Slovensku, a majú priemer aj pod tzv. medianom, to znamená priemer, naozaj priemerný človek.
Vieme zo štatistík, že priemerný muž zarába na Slovensku 751 eur, aspoň teda minulý rok to bolo v hrubom, priemerná žena zarába 491 eur mesačne. Pre týchto bežných ľudí efekt je už buď nulový, alebo je veľmi, veľmi nízky. Zároveň, ako poukázal pán kolega Mihál, ten efekt sa v zásade netýka ľudí, ktorí nie sú v pracovnom, v tom pracovnom pomere, aký vy preferujete, čo môže znieť zrozumiteľne bratislavskému hipsterovi, ktorý si pod živnostníkom predstaví niekoho, kto má veľmi slušné príjmy a len optimalizuje dane, ale pre niekoho, kto zažíva situáciu v Michalovciach, Humennom, Levoči, kde na živnosť žijú ľudia, ktorí nevedia inak prežiť, pretože ich nezamestná ani len za tú minimálnu mzdu, tak im sa to bude veľmi ťažko vysvetľovať, prečo ich nepovažujeme už za hodných pomoci. Ale to pán kolega Mihál vysvetlil, zbytočne by som po ňom opakoval.
To znamená, prvý problém s tým prevedením, ktorý máte, je, že v skutočnosti prináša merateľné zlepšenie života ľuďom na minimálnej mzde, veľmi malé zlepšenie života ľuďom nad minimálnou mzdou a už ľuďom okolo tretiny, teda v tej tretine toho príjmového rebríčka už neprináša viac-menej nič, teda nie viac-menej, nič a ľuďom nad tým už teda ani oficiálne nič.
Druhý problém je v tej strednej tretine. Ja teraz budem kacír a poviem, že keď ste v roku, myslím, že to bolo v roku 2007, keď ste obmedzovali nezdaniteľný základ dane pre ľudí s nadštandardnými príjmami, že sa postupne obmedzuje, čo platí aj dodnes, tak nepovažoval som to za opatrenie nejaké vynikajúce, lebo peňazí veľa z neho nebolo a nie je pre štát a komplikuje daňový systém, a nemal som s tým žiadny hodnotový problém. Lebo idea, že majú plniť plnú 19-percentnú daň ľudia, ktorí majú nad 2000 euro, alebo 2500 euro dneska už je to príjmovo, sa mi zdala úplne v poriadku a tento váš krok sa nikdy ani nezrušil. Ale nepomôcť ľudom okolo 500, 600, 700, 800 eur príjmu hrubého s odôvodnením, že už netreba, že efektívne je to len pre tých najnižšie príjmových, že tam to má zmysel, to je niečo, s čím sa, naopak, stotožniť neviem a to je niečo, čo by som aj v budúcnosti rád s vami zvádzal zápas na politickom bojisku, lebo si myslím, že tá stredná skupina zamestnancov si zaslúži rovnakú pomoc ako tá najnižšia. Nie je to pomoc sociálnych dávok vyšších, ale pomoc vyššieho čistého príjmu, ktorý by im zostal cez to, že by sme im menej zobrali.
Ešte Dzurindova vláda zaviedla tzv. daňový bonus na dieťa, čo bolo v skutočnosti progresívne, nechcem povedať, že ľavicový krok, z toho dôvodu, že predtým bola odpočítateľná položka zo základu dane, ktorá bola výhodnejšia pre bohatých a menej výhodná pre chudobných, a Dzurindova vláda to nahradila rovnakou sumou pre všetkých. To je niečo, čo ste vy potom tiež zachovali a dodnes je to, myslím, predmetom plného politického konsenzu, že je to dobré riešenie podporiť deti cez daňový systém, lebo každý pracujúci človek má rovnakú pomoc, čo samozrejme znamená, že percentuálne pre chudobných je to ešte viac. To znamená, ich príjem sa percentuálne na to dieťa aj výraznejšie zvyšuje. Čo sa však, bohužiaľ, nestalo, odkedy sa ten daňový bonus nejako zaviedol, je, že by sa výraznejšie zvyšoval, že by sme, on je indexovaný životným minimom, ktoré sa v podstate už niekoľko rokov nehýbe vôbec alebo veľmi málo a zostáva takmer na tej istej úrovni. Takisto nezdaniteľný základ dane, ktorý bol stanovený tiež, ak sa nemýlim ešte za druhej vlády Mikuláša Dzurindu, na 19 celá dvojnásobok životného minima a ktorý predstavuje nulapercentné pásmo dane, lebo to je to, čo tu v realite je, pretože z tej prvej časti sa neplatia žiadne dane, tak to je tiež niečo, čo sa odvtedy nemenilo a hoci sa to indexuje životným minimom, to minimum sa hýbe veľmi málo. To znamená, že ako ľuďom rastú mzdy, čoraz menej z nich je schopných to využívať, dochádza k tzv. posunu v daňových pásmach.
Zároveň ste vy predložili do tejto Národnej rady rozpočet, o ktorom budeme rokovať budúci utorok a ďalej, v tom ste si vyhradili rezervu vo výške pol percenta hrubého domáceho produktu na kroky na pôde parlamentu. Tú rezervu ste priamo aj v predkladacej správe pomenovali a pomenovali ste ju ako rozdiel medzi deficitom vo výške 2,49 % HDP, ktorý vyžadujú európske inštitúcie od nás v rámci našich záväzkov, a deficitu vo výške 1,98 % HDP, ktorý ste oficiálne schválili, a povedali ste, že tento rozdiel, aj pán premiér to, ak sa nemýlim, na tlačovke verejne povedal, že to je pre parlament, aby sa na parlamentnej pôde rozhodlo, čo s tým. A zároveň je tam aj skrytá rezerva, ktorá tam nie je pomenovaná, a to je rezerva rozpočtovania spolufinancovania na eurofondy, kde vy ste si oficiálne stanovili, že budúci rok chcete minúť jednu celú miliardu a 250 miliónov eur už z nového programovacieho obdobia, z ktorého ešte nebola vypísaná jediná výzva, a jediný výdavok, ktorý z neho beží, je prenájom Kaliňákovej budovy od kamarátov v centre mesta za 3 mil. eur. Nič iné z toho ešte nebeží, hoci je 27. novembra 2014. Ale vy predpokladáte, že na konci budúceho roka už to bude vyčerpaných 1 mld. 250 mil. eur, hoci v rovnakom bode minulého cyklu ste minuli za to isté obdobie, a vtedy ste boli vy pri moci, ledva pár desiatok miliónov. Preto aj pri najoptimistickejších predpokladoch o čerpaní eurofondov z budúceho obdobia je zrejmé, že sa z toho podarí minúť zlomok, čo znamená, že okrem teda eurofondov, ktoré nám nepritečú, sa neminie ani spolufinancovanie, ktoré je na neho odložené. Tam je zhruba ďalších minimálne 200 mil. rezervy na spolufinancovanie. A to je naozaj že veľmi konzervatívny odhad.
Teraz je otázka, čo s tými peniazmi? Časť z nich by bolo dobré odložiť na nepredvídane zlý vývoj ekonomiky. Myslím, že na tom sa zhodneme, aspoň pokiaľ sledujem, pán minister, vaše vyjadrenia. Optimálny deficit by mal byť niekde okolo 2,2 – 2,3 % hrubého domáceho produktu, aby keby sa niečo stalo, aby sme ešte mali pásmo rezervné, vankúš. Nejaké peniaze pôjdu na zvýšenie platov učiteľom a ostatným verejným zamestnancom. Tam ja musím za seba povedať, že hoci samozrejme pre tých učiteľov je to málo, ale ten väčší rast by sa dosiahol najmä systémovými zmenami, ku ktorým sa ešte pri rozpočte vrátime, ale v zásade tá vaša stratégia preferencie učiteľských platov je podľa mňa správna a ju podporujem.
A teraz je otázka, čo s tým zvyškom? A pri vašom postupe, ktorý ste navrhli, z toho zvyšku budú, ako som spomenul, profitovať zamestnávatelia a budú z neho profitovať ľudia na minimálnej mzde. Teda zamestnávatelia, ktorí takto ľudí zamestnávajú, nie teda všeobecne zamestnávatelia.
Protinávrh, ktorý by som chcel predložiť, by tento profit, túto rezervu mal dať spodným dvom tretinám pracujúcich a zarábajúcich ľudí, vrátane živnostníkov, ale najmä zamestnancov. Dá sa to urobiť pomerne jednoducho technicky. Daňový bonus, ktorý je dnes tesne pod 22 eurami na dieťa na mesiac, by sa mal zvýšiť o 10 eur na 32 eur na mesiac. To znamená o 120 eur ročne by sme ho mali zvýšiť. A nezdaniteľné minimum by sa malo zvýšiť na dospelého zhruba 680 eur ročne, čo znamená, že by priemerný pracujúci dospelý ušetril 130 eur na daniach, teda o to by mal vyšší čistý príjem. Podľa našich prepočtov by to stálo 328 mil. eur po započítaní kompenzačných efektov zvýšeného výberu DPH. Týchto 328 mil. je plne krytých rezervami vo vašom rozpočte, ale ten spor, ktorý máme, je o tom, ako tieto rezervy využiť. Je to spor, ktorý budeme, myslím si, aj ďalej viesť, nielen po tomto roku.
Preto mi ešte pred samotným prečítaním tohto pozmeňujúceho návrhu dovoľte povedať, že, za seba, nebudem nič vnucovať ostatným opozičným kolegom, za seba chcem povedať, že snahu znižovať daňové odvodové zaťaženie pracujúcich osobne veľmi podporujem. Dokonca natoľko, že v závislosti od toho, ako skončí po druhom čítaní tento zákon, zvažujem aj za neho zahlasovať, napriek všetkým problémom, o ktorých som hovoril. A myslím si, že by bolo veľmi nešťastné, aby sme nepodporovali znižovanie daňových odvodov a zaťaženia pracujúcich ľudí na Slovensku, najmä tých nižšej a strednej tretine príjmov. Čo však nepodporujem, je, že ho vy reálne limitujete na spodných 10 % z hľadiska podstatných ziskov, formálne zisky dávate zhruba ďalším 20 %, ale tým ostatným 70 % nedávate nič, a to najmä tej tretine, lebo tá horná tretina sa asi predsa len dokáže lepšie o seba postarať aj bez toho.
Z tohto dôvodu mi dovoľte predložiť k čl. II vášho návrhu nasledovný pozmeňovací návrh, kde sa vkladajú nové body 1 až 5, ktoré znejú:
1. V § 11 ods. 2 písm. a) sa slová "19,2-násobku sumy" nahrádzajú slovami "22,65-násobku sumy".
2. V § 11 ods. 3 písm. a) sa slová "19,2-násobku" nahrádzajú slovami "22,65-násobku".
3. V § 11 ods. 3 písm. a) v bode 2 sa slová "19,2-násobku" nahrádzajú slovami "22,65-násobku".
4. V § 11 ods. 3 písm. a) v bode 3 sa slová "19,2-násobku" nahrádzajú slovami "22,65-násobku".
5. V § 33 ods. 1 sa slová "v sume 19,32 eura "nahrádzajú slovami "v sume 32 eur."
Doterajší text sa označuje ako bod 6.
Tento pozmeňovací návrh som predchádzajúcim prejavom odôvodnil.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci, dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona. Nebudem vystupovať k samotnému návrhu, k tomu som už vystúpil v prvom čítaní, ale vystúpim k pozmeňovaciemu návrhu, ktorý už predložil, a predpokladám, že o chvíľku prednesie pán poslanec Mojš.
Keďže je evidentné, a dúfam, že to ani nikto nebude popierať, že tento návrh pozmeňovací napísalo ministerstvo financií a pán Mojš ho len predkladá, tak obrátim sa priamo na ministra financií a budem svoje slová adresovať jemu a vláde, keďže je to reálne ich pozmeňovací návrh.
Dnes sme tu už preberali veci veľké a dôležité. Preberali sme, či pomôcť ľuďom odvodovo odpočítateľnou položkou alebo znižovaním daní, preberali sme, či kontrola zlyhávajúcich bánk je dostatočná a či môže viesť k nejakým makroekonomickým rizikám a kto má mať nad nimi obrovskú moc. Všetko veci, ktoré ovplyvňujú stovky miliónov eur, miliardy eur, možno aj celkové zdravie Slovenskej republiky. To, o čom budem hovoriť teraz, je v porovnaní s tým vec malá. Ale myslím, že chovať sa tak, ako sa chováte, je krajne nevhodné a neprípustné aj v tak malej veci ako tá, o ktorej budem hovoriť.
V roku 2001 prijala prvá vláda Mikuláša Dzurindu uznesenie, ktorým prijala limity na to, aké autá si môžu nakupovať šéfovia štátnych inštitúcií. To uznesenie odvtedy platí, štrnásť rokov, nikto ho nezrušil, štátne inštitúcie sa podľa neho aj chovajú. Problém je však v tom, že štátnych inštitúcií a verejných inštitúcií, nie, teda štátne inštitúcie a verejné inštitúcie nie sú to isté. Od roku 2001 vidíme, že práve tam, kde to žiadne uznesenie nerieši, lebo vláda nemôže im nič prikázať, napr. nemôže nič prikázať obci, VÚC-ke, ale ani verejnej vysokej škole, ani Národnej banke Slovenska, dokonca ani Fondu národného majetku, no a všetkým týmto, ktorí sú verejní, ale nie sú štátni, nie sú štátno-rozpočtová príspevková organizáciou, a teda vláda ju svojím uznesením nemôže zaväzovať, pretože nepodliehajú vláde, tak tam tieto limity na drvivej väčšine nedodržiavajú ani dobrovoľne. Preto sme boli svedkami len v ostatných rokoch, že najdrahšie autá si nekupujú a zjavne neprimerané autá si nekupujú, poviem príklad, generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, aj preto, že patrí pod toto uznesenie, ktoré 14 rokov platí, ale aj pretože vie, že čelí priamej politickej zodpovednosti voči svojmu ministrovi.
To znamená, máme tu mechanizmus, ktorý funguje, ale funguje, bohužiaľ, len pre menšiu časť verejného sektora a to práve pod tú, ktorá je tak či tak pod lepším politickým drobnohľadom, lebo je jasné, kto je za ňu zodpovedný. Je to vláda a väčšinou konkrétny minister.
V júli predložil pán minister Kažimír do pripomienkového konania novelu zákona o dani z príjmov, kde navrhoval limitovať na 48-tisíc eur možnosť odpočítavať si z daňového základu cenu aut v prípade, ak je podnikateľ v strate alebo bol by vďaka tomu v strate.
Ja som vtedy predložil hromadnú pripomienku, ktorú podpísalo dostatočný počet, niekoľko stoviek ľudí, aby sa toto pravidlo týkalo aj verejného sektora a aby, kým je verejný sektor v strate, si nemohli ľudia z verejného sektora nakupovať drahšie autá. Už vtedy som komunikoval a myslím, že všetci, čo sme sa tomu venovali, sme komunikovali to, čo som povedal hneď na začiatku, že to nie je vec, ktorá zachráni slovenský štátny rozpočet ani slovenské verejné financie, ale je to symbol, najmä symbol rovnoprávnosti súkromného a verejného sektora na Slovensku a potom možno aj symbol nepapalášskeho správania. Tá pripomienka bola práve preto, že platí, čo som už povedal, formulovala veľmi presne a hovorila, že limit 48-tisíc bude platiť na všetky organizácie verejného sektora, ktorý tam bol definovaný ako organizácie, ktoré spadajú pod zákon o výkone práce vo verejnom záujme, lebo pod neho patrí aj Národná banka Slovenska, aj ľubovoľné mesto, aj Univerzita Komenského, aj Fond národného majetku.
Ministerstvo financií nato vyhlásilo, a to oficiálne, že túto pripomienku akceptuje. Povedalo len, že ju nezapracuje v tomto zákone a zapracuje ju v neskoršom zákone. Nevyhlásilo, že ju akceptuje čiastočne a ani nič podobné. Následne sa z toho nič neudialo, až kým tento zákon o dani z príjmov sme na ostatnej schôdzi schvaľovali, kedy som z dôvodu nečinnosti ministerstva financií, čo i len v pripomienkovom konaní, taký návrh predložil. To znamená, ten návrh existuje a je formulovaný. Pán minister ho odmietol vtedy, a preto ho odmietla aj väčšina tejto snemovne.
Dnes nám ministerstvo predkladá pozmeňovací návrh. Keby to bol pozmeňovací návrh, ktorý som tu predkladal pred mesiacom, a bol pod ním len podpísaný pán Mojš, priznám sa, že by som sa potešil, možno by som mu aj poblahoželal. Autorské práva sa v politike neuplatňujú a podstatnejší je výsledok. Problém toho, čo tu je, je však to, že tu nám je predložená absolútne falošná marketingová drzosť, pretože návrh hovorí, že štátne rozpočtové organizácie a štátne príspevkové organizácie môžu obstarať osobný automobil, bla, bla, bla, do limitu. To znamená, ideme riešiť niečo, čo je vyriešené, čo je vyriešené 14 rokov uznesením prvej Dzurindovej vlády. Ideme riešiť niečo, čo nie je reálne problém. Pretože si to už ani dneska nikto nedovolí aj z titulu uznesenia vlády, aj z titulu kontroly. Ale nejdeme riešiť to, čo problémom je a kde sa naozaj predražené limuzíny nakupujú. Ale idete to vydávať za riešenie problému, o ktorom sa hovorilo počas leta.
Ešte raz, nejde o dôležitosť tohto návrhu. Tento návrh by ani v ideálnej podobe nezachránil slovenské verejné financie a ani nepatrí medzi najdôležitejšie témy slovenského verejného života. Keby z toho titulu strana SMER a vy, pán minister, ste povedali, že to riešiť nejdete, že proste do toho nejdete, a stojíte si za tým, ja by som to rešpektoval. Mohol by som s vami nesúhlasiť, mohol by som vysvetliť, prečo si myslím, že aj tieto maličkosti sú dôležité. Sú dôležité pre podnikateľa, ktorému ste ten limit nastavili, sú dôležité pre občana, ktorý to platí, ale musel by som vám uznať, že na tomto štátny rozpočet nepadne, že ide najmä o symbolický krok. Bola by to legitímna politická vaša vec.
Predložiť však toto je cynizmus, ktorý mi vyráža dych. Lebo ak to neviete vy, a vy to viete, tak to vedia vaši úradníci, že toto je už dnes upravené, zakázané a problém to nie je. Napriek tomu ste to sem dnes dali predložiť. Takže vás chcem požiadať, a preto som si dovolil vystúpiť aj predtým, než pán poslanec vystúpil, lebo, samozrejme, štandardne by som mal naňho reagovať. Buď predložte skutočný návrh, pripíšte si zaňho body, mne je to úplne jedno, alebo nepredkladajte nič. Ale toto vás naozaj nie je hodné.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Vážené panie, vážení páni, vážená pani predsedajúca, môj predrečník hovoril veľa o technike. Myslím si, že je máločo možné k tomu dodať, čo už povedal. Dovoľte mi možno len podčiarknuť, že aj technika je veľmi dôležitá, a to vidíme na dvoch príkladoch.
Jeden príklad je, naozaj keď sa veci napíšu nie veľmi dobre. V roku 2009 prvá Ficova vláda presadila niečo, čo sa volá zamestnanecká prémia, čo mňa osobne veľmi potešilo, lebo to malo byť koncepčný krok, ktorý som už ja navrhoval ešte v predchádzajúcej vláde a vtedy neprešiel. A to je to, aby nízkopríjmoví ľudia, ktorí zarábajú menej, ako je nezdaniteľná časť základu dane, boli odmenení tým, že sa im to, čo si nestihnú na daňových úľavách vyčerpať, v podstate vyplatí. Prvá Ficova vláda toto urobila a ja som sa tomu veľmi potešil, ale urobila to tak technicky komplikovane, že počet ľudí, ktorí to boli schopní využiť a dodnes to využívajú, je veľmi, veľmi nízky. Neviem, či to bola – aby som použil jazyk pána Mihála – fušerina alebo zámer, ale mali sme niečo, čo sa veľkolepo vtedy ohlásilo ako protikrízové opatrenie, koncepčne to malo aj potenciál, ale výsledok bol veľmi chabý.
Zároveň tu sledujeme - najmä za tejto vlády - potom hromadenie rôznych konkrétnych programov, ktorý každý z nich môže byť lepší alebo horší, ale spolu vytvárajú veľkú komplikovanosť a chaos v odvodovom a daňovom systéme. Okrem už spomínanej zamestnaneckej prémie je to táto odvodová položka, o ktorej dnes rokujeme, ale je to napríklad aj odvodová úľava pre dlhodobo nezamestnaných, ktorí si nájdu prácu, potom sú to programy aktívnej politiky trhu práce, ktoré na to isté potom poskytujú ďalšie dotácie a vytvára sa veľmi komplikovaný reťazec, ktorý je pre najmä pre malých zamestnávateľov, prípadne pre živnostníkov zamestnávateľov, ktorí tiež existujú, veľmi náročný a môže skôr kaziť tvorbu pracovných miest. Takže technika je dôležitá, ale dovoľte mi nevenovať sa vo svojom ďalšom vystúpení technike aj z toho dôvodu, že môj predrečník sa jej venoval viac než dosť.
Poďme sa venovať samotnej podstate tohto návrhu, ktorou je snaha znížiť náklady zamestnávania a zvýšiť čisté príjmy určitej skupiny obyvateľov. Poviem otvorene a veľmi rovno na začiatok, že ja s týmto návrhom, tak ako je dneska predstavený, nesúhlasím, a pokúsim sa vysvetliť prečo. Nesúhlasím s ním nie preto, že by som nepovažoval za vhodné pomôcť ľuďom s nízkymi príjmami mať vyššie čisté príjmy, naopak, myslím si, že je to veľmi dobrý krok sám osebe, ale považujem ho za nevhodný v tom, že nerobí absolútne nič pre ľudí s priemerným aj podpriemerným príjmom a pre ľudí s výrazne podpriemerným príjmom robí skôr symbolické opatrenia. Jediná výraznejšia pomoc, ktorá v ňom je, je pre ľudí, ktorí sú tesne okolo minimálnej mzdy, tým prinesie merateľný profit. Ale treba zdôrazniť, že aj pre týchto ľudí je to do veľkej miery kompenzácia toho, že vďaka výraznému nárastu minimálnej mzdy mnohí z nich začnú platiť dane a ich čistý príjem by aj tak nenarástol až tak, ako vláda sama avizuje.
Pre zvyšok pracujúcej populácie, pre ľudí, ktorí zarábajú 500 eur v hrubom, 600 eur v hrubom, 700 eur v hrubom, tento krok buď prinesie úspory, ktoré sú mesačne na úrovni doslova symbolickej, alebo neprinesie úspory žiadne, pretože sú už za hranicou tejto položky. Dôvod je jednoduchý. Keď sa v minulosti debatovalo o odvodovej odpočítateľnej položke a debatovalo sa o nej veľa, tak sa vždy debatovalo o plošnej položke, tak ako je napríklad daňový bonus na dieťa, kde si každý môže vypočítať a odpočítať z dane sumu, dnes je to viac ako 22 eur každý mesiac na jedno dieťa z dane. Platí to aj pre chudobného, aj pre bohatého, aj pre strednú vrstvu a každá zarobí na tom rovnako. Tento návrh o odvodovej odpočítateľnej položke pôvodne, tak ako sa o nej pôvodne debatovalo medzi ekonómami, mal byť podobný, to znamená, že tak, ako je nezdaniteľné minimum v dani, bude aj nezodvodniteľné minimum v mzdách, ktoré každému zníži jeho odvodovú povinnosť a tým prispeje k zlacneniu práce.
Samozrejme, takýto návrh by mal najväčší percentuálny účinok pre chudobných, lebo keď znížite povedzme odvody, vymyslím si, o 20 eur mesačne všetkým, tak najviac znížite odvody percentuálne a zvýšite čistý príjem najchudobnejším, pretože z ich nízkeho príjmu je to najviac. Takže tento návrh by bol progresívny, ale priniesol by niečo aj ľuďom povedzme s príjmom 500, 600, 700 eur mesačne a aj tým, čo majú viac. Vláda sa však rozhodla obmedziť túto odvodovú odpočítateľnú položku len na spodných zhruba 25 až 30 % pracujúcich, ktorí majú najnižšie príjmy, ale ešte aj pre nich sa rozhodla to robiť nie plošnou položkou, ale položkou, ktorá sa znižuje s vyšším príjmom. To je ten dôvod, ktorý som uviedol, že tento návrh bude mať významný benefit len pre zhruba 10 % populácie, ktorá sa pohybuje okolo a tesne nad minimálnou mzdou, a už pri trochu vyšších príjmoch tie benefity výrazne klesajú.
Pýtam sa, či zvyšok populácie na Slovensku je dnes na tom tak dobre, aby sme im nemuseli pomáhať v oblasti zvyšovania čistých príjmov, osobitne ak sledujeme, že za ostatné roky sa výrazne daňové výnosy štátu vo vzťahu k HDP zvýšili. Oproti predkrízovej úrovni je to už, o niekoľko miliárd eur sú vyššie, ako by boli, keby sa dane nijako a odvody nijako nemenili. Aj dane, ktoré platia pracujúci ľudia, a odvody sa každý rok zvyšujú. Pri SZČO sa zvyšujú v súvislosti najmä s minimálnym vymeriavacím základom, ale aj pri zamestnancoch sa zvyšujú, pretože nezdaniteľná časť dane je indexovaná alebo sa zvyšuje len o životné minimum a daňový bonus na dieťa sa tiež zvyšuje len o sumu zodpovedajúcu nárastu životného minima, ktorá vďaka nízkemu rastu cien v ostatných rokoch nerastie takmer vôbec. Nominálne príjmy, teda platy ľudí však rastú každým rokom, aj keď nie vždy si z toho môžu o toľko viac kúpiť, a tým pádom čoraz viac ľudí platí čoraz vyššiu daň z príjmu fyzických osôb. (Ruch v sále.) Inými slovami, vláda berie aj ľuďom s 500-, 600-, 700-eurovým platom každý rok o niečo viac, ako sa im normálne a štandardne zvyšujú mzdy v súlade s priemerom ekonomiky, ale zároveň im neprináša žiadnu úľavu.
Boli sme svedkami toho, že vláda Slovenskej republiky odmietla znížiť DPH o jeden percentuálny bod, a hoci jej to zákon prikazoval, s odôvodnením, že by to ľudia nepocítili v znížení cien. O tom možno debatovať a v tomto parlamente o tom bola veľmi horúca debata, ale o čom sa nedebatovalo, bolo, ako to vláda inak môže vrátiť bežným pracujúcim ľuďom. Vláda sa o to nijako nepokúsila. Cez balíček opatrení, ktorý prezentuje a odškrtáva, pomáha rôznym vybraným sociálnym skupinám. Otázka, či účinne, ale to nie je otázka na dnešný deň. Týmto návrhom pomáha najmä ľuďom s veľmi nízkou mzdou, čo podporujem, ale nepomáha ľuďom nielen s priemernou, ale aj podpriemernou mzdou alebo im pomáha veľmi symbolicky.
Preto si myslím, a tým skončím svoje vystúpenie, že namiesto tohto návrhu by sme mali robiť opatrenia, ktoré znížia dane, resp. zvýšia čistý príjem aj ľudí s priemerným a podpriemerným zárobkom, to znamená, ľudí, ktorí zarábajú 600-700 eur mesačne, nehovoriac už o ľuďoch, ktorí sú na oficiálnom priemere, ktorý je dnes cez 800 eur mesačne. Takýto návrh napríklad sme predstavili tento týždeň my ako SIEŤ. Je to návrh, ktorý kombinuje zvýšenie nezdaniteľného minima o 680 eur ročne a zvýšenie daňového bonusu na dieťa o 120 eur ročne a spolu by bežnej rodine, ktorá z tohto návrhu nebude mať nič, znížil dane a zvýšil čistý príjem o 500 eur ročne. My sme spočítali, že je to rovnako dobre možné v rámci tohto istého návrhu štátneho rozpočtu, len s trošku inými prioritami. (Ruch v sále.) Preto pre mňa aj pre SIEŤ je oveľa väčšou prioritou znížiť dane a zvýšiť čisté príjmy pre všetkých občanov tejto krajiny, ktorí pracujú alebo ktorí sú v rodine, kde niekto pracuje, osobitne teda pre ľudí s príjmom okolo priemeru a tesne pod priemerom, pretože tam sa nachádza väčšina obyvateľov tejto krajiny, a ak im nepomôžeme, tak opatrenia, ktoré pomôžu reálne možno zo 10 % ľuďom a pre zvyšok buď nefungujú, alebo sú symbolické, nie sú cestou vpred. (Ruch v sále.)
Vieme, a tu naozaj už skončím, že Slovensko od roku 2009 nedobieha príjmovú úroveň západnej Európy z hľadiska miezd. Takzvané nominálne kompenzácie, čo je veľmi komplikovaný výraz pre reálne príjmy obyvateľstva z práce, od roku 2009 nedobiehajú európsky priemer a dokonca zaostávajú za Rakúskom a Nemeckom, ktoré sa nám odvtedy mierne vzdialili. Ak pre to vláda nie je ochotná urobiť to, aby naštartovala lepší celkový ekonomický vývoj, mohla by urobiť aspoň to, aby zvýšila čisté príjmy ľudí tak, aby čisté príjmy... (Neutíchajúci ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Poprosím o kľud v rokovacej sále.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
... začali konečne dobiehať západnú Európu.
Ďakujem veľmi pekne. (Neutíchajúci ruch v sále.)

Ďakujem veľmi pekne za všetky vecné pripomienky, ktorých boli tie faktické poznámky plné. Dovoľte mi možno len k tým kľúčovým veciam. Absolútne súhlasím s kolegom Kaníkom, že netreba toto fetišizovať ako jediný krok k náprave narábania s verejnými zdrojmi. Koniec-koncov napríklad v tom legislatívnom zámere, ktorý sme s kolegyňou Žitňanskou robili, ešte keď to nebola taká mediálne atraktívna téma, to bola jedna z mnohých vecí, ktoré sme navrhovali a ja si dodnes myslím a súhlasím s tým, že je to len jeden čriepok, aj keď významným do tej mozaiky, ale mne sa zdá veľmi dôležitý čriepok v prípade, že sa naozaj podarí riešiť verejné zdroje ako také. Lebo ak to bude obmedzené na obstarávanie, tam bolo spočítané, myslím, že aj zo strany Transparency, že schránkové firmy, hoci v zdravotníctve sú významne prítomné, v celom obstarávaní ide o pomerne malé percento, ale keď si napríklad vezmeme naozaj zdroje v zdravotnom poistení, tak zrazu už to percento je oveľa vyššie. Keď si vezmeme veci ako je Lemikon, tak zrazu tie sumy sú, sú radovo vyššie.
Takže ja by som v tomto rád vyhovel pánovi premiérovi, ktorý na tlačovej konferencii po schválení tohto návrhu povedal, že on by veľmi rád chcel vedieť, kto je za privatizáciou, keď sa privatizuje. No ale nedal to do toho zákona. Tak my s pani kolegyňou Žitňanskou pracujeme na tom, aby sme mu vyhoveli, aby sme našli tento nadstranícky konsenzus a aby, keď najbližšie vláda bude privatizovať, aby sme sa dozvedeli, kto je za tým, ak to náhodu nebude schránková, ak to náhodou bude firma, ktorá nie je jasne identifikovaná.
Takže to je podľa môjho názoru kľúčové, aby sme vedeli, kto zaobchádza s verejnými zdrojmi, či je to obstarávanie, či je to privatizácia, či je to zdravotné poistenie, či sú to mnohé ďalšie veci, práve preto, že ak sú to ľudia, ktorí o tom rozhodujú aj na druhej strane alebo ľudia blízki týmto ľuďom, tak je pre verejnosť zásadná vec to vedieť.
Načo máme potom celý ústavný zákon o konflikte záujmov ak povieme, že cez schránky sa mu možno vyhnúť v podstate jedným podpisom pera? To znamená, že tento zákon je významným čriepkom, aj keď len čriepkom k zmene situácie na Slovensku v narábaní s verejnými zdrojmi.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k návrhu na skrátené legislatívne konanie o novele zákona o verejnom obstarávaní. Dovoľte mi na úvod konštatovať, že podmienky na skrátené legislatívne konanie v tomto prípade naplnené nie sú a vláda sa ani nenamáhala nejakým spôsobom nás presvedčiť o opaku. Ale nie som právnik, nie som legislatívec, takže menej sa budem rozčuľovať nad tým, čo už je tu koniec koncov takmer rutinou, že sa skráteným legislatívnym konaním riešia politické priority. Dokonca povedal by som, až mediálne prezentačné priority, nie skutočne naliehavé, časovo naliehavé témy a dovoľte mi poukázať na to, čo je problém toho, že budeme o tom rokovať v skrátenom konaní a možno aj, ako na ne reagovať.
Skrátené konanie v prípade tohto zákona má dve riziká. Prvá je, prvé riziko je znížená verejná pozornosť a schopnosť vyhodnotiť kvalitu a prínos návrhov. To znamená, že ak sa niečo rýchlo preženie parlamentom, tak schopnosť tohto parlamentu, ale aj verejnosti sa tomu dostatočne venovať, je znížená. To znamená, že je to ideálne na robenie politických gest, ktoré sú síce marketingovo zaujímavé, ale pri hlbšej a bližšej pozornosti by sa rozsypali, čo, ako uvidíme, je prípad tejto novely.
Druhý problém, ktorý máme, je problém kvality. Otázka riešenia schránkových firiem patrí medzi obsahovo a technicky najkomplikovanejšie otázky verejnej politiky, pretože v sebe obsahuje okrem právneho, obchodno-právneho aj ekonomický, ale aj medzinárodnoprávny rozmer, súvisí s našimi záväzkami v rámci Európskej únie a ich limitmi, ale aj verejným záujmom v oblasti boja s korupciou a praním špinavých peňazí. Málokedy tu rokujeme o komplikovanejších veciach, ak chceme nájsť skutočné riešenie. Preto riešenie v skrátenom legislatívnom konaní je najlepším predpokladom na to, aby sa prijala ďalšia zbytočná marketingová novela, ktorá nič nevyrieši, ako čoskoro budeme môcť zistiť.
To, že tieto obavy nie sú abstraktné, mi dovoľte ilustrovať na niekoľkých príkladoch. Spomeniem len tak bokom, aby sme sa vyhli diskusiám o tom, čo kto urobil a čo kto neurobil, že prvé riešenie schránkových firiem vo verejnom obstarávaní sme navrhovali s vtedajšou pani ministerkou Žitňanskou v legislatívnom zámere nového zákona o verejnom obstarávaní na jeseň v roku 2011 a kde sme navrhovali, aby museli takzvaní koneční užívatelia výhod byť deklarovaní v rámci verejného obstarávania, ak pôjde o veľké a významné verejné obstarávania. Tento legislatívny rámec prešiel pripomienkovým konaním. Vzhľadom na pád vlády však už neprešiel do ďalšej legislatívnej podoby.
Druhý pokus ohlásil pán podpredseda vlády a minister vnútra Kaliňák v rámci veľkej novely zákona o verejnom obstarávaní na jeseň v roku 2012. Pán minister Kaliňák vtedy hovoril o zákaze a konci fungovania schránkových firiem vo verejnom obstarávaní a hovoril o bezprecedentnom kroku, ktorý on prináša v tejto oblasti. Ako teda vidíme aj z praxe, možno to bolo bezprecedentné, ale bezprecedentné sú aj bezzubosti, čo sa dalo aj predpokladať, pretože pán minister vo svojom zákone navrhol veľmi triviálnu vec. Navrhol, že pri veľmi veľkých zákazkách, myslím, že to je nad 10 miliónov eur, musí uchádzač deklarovať štruktúru vlastníctva, svojho. Ak má akcionár, ktorý má viac ako 30 %, tak musí deklarovať aj jeho vlastnícku štruktúru.
Toto ustanovenie, ako upozorňovali sme vtedy, je absolútne deravé hneď z niekoľkých dôvodov. Prvý teda je ten, že nerieši konečných užívateľov, teda tých, ktorí nie sú formálnymi majiteľmi, ale oveľa deravejšie je v tom, že nerieši schránky v treťom a v štvrtom rade. Ako keby nám to pán Paška a jeho blízki chceli, by som mal pedagogicky demonštrovať na prípade piešťanského cétečka, tak pozrime sa na príklade piešťanského cétečka. V prípade piešťanského cétečka bola dodávateľom firma Medical Group SK, ktorej 100-percentnou matkou je, ktorú by teda museli deklarovať podľa Kaliňákovho zákona, je Medical Group Europe so sídlom v Prahe, ktorej 100-percentnou matkou je RK2 so sídlom v Banskej Bystrici.
To znamená, celé, čo nám Kaliňákov návrh by povedal, aj keby sa aplikoval na toto obstarávanie, na ktoré sa neaplikoval, lebo bolo príliš malé pre jeho podmienky, by bolo, že schránková firma má matku v Prahe a tá má matku v Bystrici. To, že táto má ďalšie matky, ktoré končia na Cypre a neskôr v Belizé a to, že kto je skutočný užívateľ týchto výhod, by sme sa nikdy nedozvedeli. Napriek tomu, že sme na to upozorňovali, tento parlament hlasmi väčšiny SMER-u tento návrh schválil a bolo vyhlásené víťazstvo v boji so schránkovými firmami.
Teraz, keď máme problém, ktorý bol demonštrovaný v prípade Piešťan a piešťanského cétečka, tak vidíme, že rýchle marketingové riešenia v prípade schránkových firiem nefungujú a treba pristúpiť k poriadnemu riešeniu a to je len veľmi ťažké možno nájsť priebehu 24 alebo 48 hodín trvajúceho procesu skráteného legislatívneho konania. Také riešenie by malo splniť minimálne štyri základné kritériá.
Prvé je, že by malo identifikovať nielen formálnych majiteľov, ale aj tzv. konečných užívateľov výhod. To je právny terminus technicus používaný napríklad v zákone o boji proti legalizácii príjmov nadobudnutých zo zločineckej činnosti a vládny návrh zákona o verejnom obstarávaní, ktorý tu dnes máme, napriek tomu, že tak predseda vlády hovoril, toto neobsahuje. To znamená, že obsahuje len identifikáciu osôb, pardon, a osôb právnických a fyzických, ktoré buď majú oficiálny majetkový podiel, alebo majú riadiace práva. Tí, ktorí sú beneficientní a nemajú riadiace práva v ňom obsiahnuté, nie sú, čo sú práve tí, práve títo koneční užívatelia iného typu.
Druhé kritérium, ktoré malo byť splnené, je to, že by sa to nemalo týkať len verejného obstarávania. Ak opäť vyjdeme z piešťanského príkladu, tak toto cétečko stálo, ako všetci už dnes asi vieme, 1,6 mil. eur. Celé verejné obstarávanie všetkých slovenských nemocníc bolo v minulom roku 92 mil. eur, ale Zdravotná poisťovňa Dôvera odliala v minulom roku na účet dvoch schránkových firiem, ktoré sú jej akcionármi, nad rámec štandardného zisku a štandardných dividend viac ako 100 mil. eur. To znamená, zo schránok v zdravotnom poistení sa odlialo viac, ako je celý objem verejného obstarávania v slovenských nemocniciach. Tam je skutočný problém odlievania zdrojov do schránkových firiem v slovenskom zdravotníctve.
Preto druhé kritérium je, že tento návrh bude riešiť len obstarávanie, ktoré je malou časťou problému, ako poukázali aj niektoré analýzy, alebo bude riešiť skutočné odlievanie do schránkových firiem, ktoré sa deje inými tokmi.
Tretie kritérium je to, či umožňuje ten návrh verejnú kontrolu, kde tento zákon hovorí, že obstarávateľ má dostať dokumentáciu a má ju vyhodnotiť. V prvom rade chcem zdôrazniť, že všetky, takmer všetky odhalené problémy s takýmito vecami na Slovensku sú dodnes len buď vďaka verejnej kontrole alebo prípadne statočným zamestnancom, tak to bolo aj čiastočne v prípade Piešťanskej nemocnice.
Schopnosť tých, ktorí objednávajú to vyhodnocovať a najmä ich ochota to vyhodnocovať, je prakticky nulová. Myslíme si, že keby sme pani riaditeľke Piešťanskej nemocnice a pánovi raperovi Egovi alias doktorovi Strakovi a ďalším ľuďom, ktorí sa na tomto nepochybne museli podieľať svojimi rozhodnutiami, dali do rúk dokumentáciu o tom, kto stojí, aspoň oficiálne, za Medical Group, že oni by to poctivo skúmali a hovorili by, že ale toto nie je úplne presné, lebo tuto je takáto diera a ešte toto by sme chceli doložiť. Naozaj si to niekto myslí, že by to pomohlo? Bez verejnej kontroly celý tento mechanizmus nemá zmysel a tento návrh zákona verejnú kontrolu neobsahuje.
Štvrté kritérium je praktická vymáhateľnosť toho ustanovenia. Praktická vymáhateľnosť má minimálne dva rozmery. Prvý je, kto to má kontrolovať. Podľa vládneho návrhu zákona si predstavme situáciu, poviem inštitúciu, ktorú osobne poznám, Divadelný ústav organizácie ministerstva kultúry dostane z eurofondov napríklad z opisu grant, povedzme na 5 mil. eur, aby kúpila digitalizačné zariadenie, alebo niečo zdigitalizovala. Vypíše medzinárodný tender na túto digitalizáciu. Podľa tohto zákona, keby aj následne došli podklady od uchádzačov, tak komisia v divadelnom ústave by mala vyhodnocovať, že či tie papiere o vlastníctve firmy XY sú dôveryhodné, či teda v tom Belizé zodpovedajú zhruba tomu, čo zákon káže, či aký je právny poriadok tej krajiny a čo umožňuje a čo neumožňuje, lebo aj to ten vládny návrh navrhuje. To znamená, že títo ľudia by to mali robiť v rámci každého obstarávania. Zároveň im zákon nedáva do rúk žiadne významné možnosti, ako toto preverovanie v skutočnosti dotiahnuť.
Preto návrh, ako je nám predložený, v rýchlosti a v chvate, o ktorom svedčí aj to, že ho samotná vláda expresne ešte v rámci toho istého dňa aj zmenila, nie je predpokladom toho, že skutočne zmeníme situáciu vo väzbe priživovania sa anonymných pravdepodobne verejne činných alebo na verejne činných ľudí napojených ľudí na verejných peniazoch, lebo o tom tento problém je. Ten problém je o tom, že naše spoločné peniaze vyciciavajú ľudia, ktorí sa k tomu nie sú ochotní priznať a postaviť sa a znášať politické, spoločenské a možno niekedy aj trestnoprávne dôsledky tohto konania a toto pri prijatí vládneho zákona v dnešnom znení bude platiť aj naďalej. Preto si myslím, že toto skrátené konanie je veľmi nesprávny postup, ale vláda ho už schválila a Národná rada samozrejme s tým súhlasiť nemusí a ja s ním ani súhlasiť nebudem, ale predpokladám, že ho väčšina schváli.
Preto aspoň navrhujem a apelujem na vás, aj pán spravodajca, aj kolegovia, dajme si aspoň v rámci toho skráteného konania primeraný čas. Aspoň dva týždne na to, aby sa ten zákon dopracoval, lebo v opačnom prípade to skončí ako Kaliňákov bezprecedentný boj so schránkovými firmami spred roka a pol, ak nie horšie. Horšie možno aj v tom, že zatiaľ čo ten Kaliňákov síce nepriniesol žiadny úžitok a vzhľadom na to, že bol limitovaný na veľké tendre a za určitých a osobitných podmienok, tak ani nepriniesol veľkú záťaž. Dnes formálny zákon prinesie veľkú administratívnu záťaž bez akéhokoľvek reálneho dopadu. Preto si dovolím apelovať na vás, aby sme si dali primeraný čas a dotiahli ho dokonca.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Myslím, že každý z kolegov povedal svoj názor a povedal ho aj veľmi jasne, aj, myslím si, presvedčivo. Možno za seba. Myslím si, že ide o politické záväzky. To znamená, nikto nechce ani dlžné úpisy, ani zmenky. Sme tu pred tvárou občanov a navzájom pred sebou a aké politické záväzky si dáme, tak tie potom môžeme plniť. Preto pre mňa je dôležité naozaj, aký postoj zaujme nový alebo budúci predseda Národnej rady, či chce byť objektom, alebo či chce byť aktérom. Či ho uspokojí to, že bude mať druhú najvyššiu ústavnú funkciu, z nej vyplývajúcu prestíž, aj výhody, alebo či tú druhú najvyššiu ústavnú funkciu chce naplniť aj svojím vlastným vkladom, ktorý, povedzme si otvorene, bude v rozpore s doterajšou politikou jeho predchodcu. Na ministerstve školstva pán, teraz už bývalý minister, poukázal minimálne verbálnu ochotu rozísť sa s chybami svojho predchodcu. Otázka je, či bude k tomu ochotný aj tu a či mu to jeho vlastná strana dovolí. A to je niečo, čo by sme podľa mňa mali vedieť predtým, než sa rozhodneme, ako hlasovať. Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predsedajúci. Vystupujeme k voľbe nového predsedu Národnej rady, čo je pomerne vážna vec, ktorá sa v štandarde v parlamente deje len raz za štyri roky, teraz máme tú príležitosť už druhý krát a vznikla tu aj v opozícii zaujímavá debata o tom, ako k tomu pristúpiť z pohľadu menšiny, z pohľadu opozície. Niektorí kolegovia predo mnou zvolili takú, nazvime to modlitebnú stratégiu, kde teda vkladajú nádeje do nového predsedu. Dokonca zvažujú, či ho podporiť. Iní, naopak, zvolili hneď teda dištančnú stratégiu, kde povedali, že toto nie je náš predseda, ani nebol nami vybraný, ani s tým nič nechceme mať spoločné. A tak, ako ste si ho vybrali, tak si ho aj zjedzte. Otázka je, že čo nám tieto stratégie prinášajú? Myslím si, že modlitebná stratégia nám sama o sebe neprinesie nič, lebo pozerajúc na kolegov zo SMER-u a poznajúc ich, na modlitby oni nereagujú, ani na úpenlivé prosby. Dištančná stratégia je úplne legitímna, pretože naozaj ťažko veriť, že sa niečo stane.
Ale dovoľte mi skúsiť ešte predsa len tretiu stratégiu. A to je stratégia politického postoja a ponuky. Kľúčová otázka v súvislosti s novým predsedom Národnej rady je, či bude reprezentantom niekoho, niekým, kto vystupuje, hovorí, ale nemá tú politickú váhu, aká by prislúchala druhej najvyššej ústavnej funkcii v tomto štáte, alebo či to bude aktér najvyššej politiky. Teda niekto, kto vie ovplyvňovať aj dianie v tejto krajine a v tomto parlamente zásadným spôsobom. Či si na všetko bude musieť ísť pýtať súhlas a nepohne sa ďalej, než bude mu ten súhlas daný inými, alebo či bude ten súhlas vo významnej miere aj sám spoluvytvárať. To je podľa mňa kľúčová otázka na Petra Pellegriniho ako osobu a ako nového pravdepodobného predsedu Národnej rady. Ak tým aktérom nebude, ak bude len objektom niekoho iného vôle, tak nemá význam voči nemu vysielať ani modlitby, nemôžeme sa od neho dištancovať, ale tiež nemá nejaký efekt. A v zásade naozaj asi platí, ako si ho SMER vybral, tak ho bude SMER aj riadiť, alebo najvyšší ľudia v SMER-e a pre opozíciu nemá cenu sa nad tým veľmi ani vzrušovať, len to zobrať na vedomie.
Ak však chce pán Pellegrini byť aktérom, aj tým, kto spolurozhoduje o zásadnom smerovaní slovenskej politiky a kto má, mal by mať najvýznamnejšie slovo na pôde tejto inštitúcie, o tom, ako to v nej bude vyzerať, tak potom je to niečo, čo by sme mali začať aj pozorovať na viditeľných krokoch. A preto ja za seba ponúkam nasledovný politický postoj. Ak pán Pellegrini v rámci tejto rozpravy bude ochotný dať nám politický záväzok k určitým veciam, ku ktorým sa o chvíľku vyjadrím, tak som ochotný mu dať svoj hlas poslanca Národnej rady a podporiť ho, pretože si myslím, že mu treba dať šancu, aby to naozaj spravil. Ak taký záväzok dať odmietne, potom nevidím dôvod, aby som ho ako poslanec podporil v tejto novej funkcii, nevidím ani dôvod proti nemu nejako zásadne brojiť a robiť mu teraz zle pri jeho voľbe, ale určite nevidím dôvod, aby sme ho my ako opozícia podporovali.
A teraz tie záväzky. Ak má mať takýto postoj zmysel, musí byť tých záväzkov málo a musia to byť záväzky dôležité. Ja rešpektujem kolegu Hlinu, ktorý tu už nie je a rešpektujem aj záujmy prešliapaných kobercov a hradných garáží, ale predsa len by bolo dobré sa sústrediť na veci, ktoré sú naozaj dôležité a ktoré aj kauza, ktorá viedla k odstúpeniu pána Pašku a k novému predsedovi parlamentu, sa s ňou spájajú, pretože koniec koncov základom politiky malo byť aj poučenie sa z toho, čo sa práve dialo. A myslím si, že v tej veci vystupujú ako najdôležitejšie vo vzťahu k politike nového predsedu parlamentu, ako sa k nim on osobne postaví. Prvá je už aktuálna právna úprava, ktorú tu máme predloženú a o chvíľku sa k nej dostaneme, takzvaných schránkových firiem.
Úprava, ktorú nám vláda predložila do parlamentu, nespĺňa žiadne zo štyroch kľúčových kritérií na takúto úpravu a dostaneme sa k tomu, k tej samotnej rozprave, ale dovoľte mi len stručne povedať, nevedie ani k odhaleniu konečných užívateľov tých výhod zo schránkových firiem, neumožňuje verejnú kontrolu, nie je vôbec vymáhateľná v praxi a zároveň sa netýka všetkých verejných prostriedkov, len tej menšiny, ktorá ide cez verejné obstarávanie. Ak pán Pellegrini dá politický záväzok, že sa bude spolu aj s opozíciou v parlamente usilovať o zmenu tejto novely tak, aby boli naplnené skutočné ambície takýchto zmien, tak je to zásadný krok, ktorý môže viesť k jeho podpore aspoň z mojej strany.
Druhá téma je naozaj otázka konfliktu záujmov a ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, kde sme už dva roky svedkami toho, že SMER ten zákon odkopáva všetkými možnými smermi, len aby nemusel pristúpiť k jeho zmene. Ak sa nový predseda parlamentu zaviaže, že obnoví reálne úsilie o to, aby sme v priebehu najbližších mesiacov takýto zákon mohli spoločne schváliť ústavnou väčšinou, bude to druhý zásadný signál pre to, aby sme na Slovensku mohli skutočne povedať, že verejní činitelia sú pod drobnohľadom vo vzťahu k svojim majetkom a činom. Inak zostaneme v dnešnej situácii, kde máme popredných opozičných predstaviteľov, ktorí obviňujú bývalého už dnes predsedu parlamentu z prania špinavých peňazí a z nepriznávania predaja majetku, na druhej strane všetci, ktorí ten zákon poznáme, vieme, že nič z toho by nebolo zistiteľné, ani keby pán predseda zostal vo funkcii a konanie sa nemuselo ukončiť, pretože ten zákon je tak deravý, že nič nevynucuje.
Tretia zásadná otázka je naozaj otázka obsadenia predsedu Najvyššieho kontrolného úradu všeobecne rešpektovanou osobnosťou tak, aby bola schopná prekročiť aj hranice budúceho funkčného obdobia tohto parlamentu. Nefunkčnosť Najvyššieho kontrolného úradu je, už ohrozuje samotné základy našej demokracie, pretože v situácii parlamentnej väčšiny, ako tu dnes máme, jednej strany, sú nezávislé kontrolné orgány jedno z mála účinných bariér zneužívania moci a možno aj preto nie je náhoda, že nové vedenie nám tak už chýba viac ako dva a pol roka.
Dovoľte mi teda na záver zhrnúť. Ak nový predseda alebo budúci pravdepodobný predseda Národnej rady dá politický záväzok postupovať v týchto troch veciach a postupovať tak, aby došlo k širšej dohode o skutočnej zmene v oblasti schránkových firiem, k presadeniu zákona o konflikte záujmov nového a obsadení predsedu NKÚ politicky všeobecne akceptovanou a zároveň aj rešpektovanou osobnosťou, rád mu svoj hlas dám.
Ďakujem veľmi pekne.

Áno, tak mám len tú minútu, pani podpredsedníčka.

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nevadí, ale dajú vám ešte minútu. Nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Dobre. Ak mi dajú, tak budem pomalšie. Takže (reakcia predsedajúcej) je to tlač 1241 a navrhujem ju preradiť za bod 8, (reakcia predsedajúcej) čo je tlač 1319 a ak teda môžem svoj návrh zdôvodniť aj potom, v tej extra minúte, lebo to zdôvodnenie je potrebné. Je to návrh na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon o ochrane verejného záujmu. Zmyslom tejto novely je zabezpečiť skutočné preukazovanie majetkových pomerov verejných funkcionárov a možnosť ich preskúmania. Túto novelu sme predložili viacerí poslanci už na minulú schôdzu a vďaka tomu, že bola zaradená, ku koncu nebola ani prerokovaná... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Poprosím vás, dajte ešte minútu páni poslancovi.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
A pri jej zaradení v súčasnom programe to hrozí opäť. Myslím, že kauza, ktorej sme boli svedkami v uplynulých týždňoch, vrátane odstúpenia predsedu Národnej rady a nejasností okolo jeho majetkového postavenia a jeho povinností v súvislosti s jeho majetkovým postavením len ukazuje, že túto novelu je potrebné prijať a je potrebné ju v procese prijímania modifikovať, to je samozrejme tiež, ale nie je vhodné ju naďalej odkladať. Preto navrhujem, aby sme o nej rokovali hneď po tom, čo skončíme rokovania v prvom čítaní o skrátených zákonoch, medzi ktorými teda je návrh vlády riešiť verejné obstarávanie schránkových firiem. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi navrhnúť preradenie bodu, ktorý je v súčasnosti zaradený ako 75 tlač 1241...