Videokanál poslanca

Vážená pani predsedajúca, vážené dámy, páni, dovoľte mi v prvom rade poďakovať kolegovi Kadúcovi za uvedenie zákona ako spolupredkladateľovi. Tento návrh vznikol ešte v roku 2013 ako výsledok pomerne dlhej spoločnej práce poslancov vtedy všetkých existujúcich politických klubov v Národnej rade, ktoré zastupovali pani poslankyňa Žitňanská za SDKÚ, pán poslanec Poliačik za SaS, pán poslanec Kadúc za OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislé osobnosti, pán poslanec Přidal za Kresťanskodemokratické hnutie, pán poslanec Gál za stranu MOST - HÍD a v neposlednom rade pán poslanec Brixi za stranu SMER. Túto pracovnú skupinu som vtedy viedol ja, ako predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Táto pracovná skupina má na základe rozhodnutia poslaneckého grémia spoločné dohody všetkých politických strán zastúpených v tejto Národnej rade pripraviť takýto návrh.
Keďže existovala politická zhoda naprieč politickým spektrom, že súčasný ústavný zákon, tak ako je platný, je, aby som to povedal právnicky, exaktne deravý ako švajčiarsky syr. A keďže aj všetky politické strany, ktoré do tohto parlamentu sa dostali v roku 2012, sa k tomu zaviazali aj v svojom predvolebnom prísľube pre viacero mimovládnych organizácií, ktoré z tohto urobili jednu z tém predvolebnej diskusie v roku 2012. Máme teda predvolebný záväzok všetkých prítomných strán, máme následné politické rozhodnutie všetkých politických strán, že to treba zmeniť, máme vytvorenú pracovnú skupinu a tá pracovná skupina trištvrte roka pracovala a takýto návrh aj pripravila. Ten návrh bol kompromisom, nebol to žiadny radikálny návrh, ale bol to kompromis, na ktorom sa vedeli zhodnúť všetci členovia tejto pracovnej skupiny. Napriek tomu tento návrh by bol významným posunom vpred, ako to koniec koncov môžeme odvtedy pozorovať aj na niektorých kauzách, ktoré či už dovtedy alebo potom vznikli, keby tento ústavný zákon bol účinný, riešili by sa inak.
Nechcem prechádzať celý návrh zákona detailne, aj keď môžeme, ak to ešte v rozprave bude potrebné, ale dovoľte mi vypichnúť z tohto návrhu tie dva najpodstatnejšie prvky. Ten prvý najpodstatnejší prvok sa týkal výpovednej hodnoty príjmových a majetkových údajov, ktoré verejní funkcionári uvádzajú. Aj dnes musia verejní funkcionári, koniec koncov všetci z nás, čo tu v tejto sále sedíme, okrem zamestnancov Kancelárie Národnej rady, to musia robiť, podávame takzvané majetkové priznania každý rok pri nástupe do funkcie a dokonca aj po odchode z funkcie, ale takmer na každej strane ten údaj, ktorý je uvedený, je buď nepravdivý, irelevantný, alebo z neho nevyplývajú žiadne konsekvencie.
Začnem jednoducho, tam, kde nevyplývajú z neho konsekvencie. Verejní funkcionári sú napríklad povinní uvádzať to, v akých iných organizáciách a orgánoch pôsobia popri Národnej rade alebo teda iných svojich verejných funkciách s tým, že niektoré majú zakázané. A niektoré dovolené majú, alebo mnohé dovolené majú, ale musia o nich informovať verejnosť tak, aby bolo možné posúdiť prípadný konflikt záujmov. Ako sme však zistili, keď nie je v tejto chvíli prítomný poslanec Kolesík, si niektoré takéto funkcie do svojho majetkového priznania nenapísal, tak v súčasnom zákone neexistuje za toto konkrétne previnenie žiadna penalizácia. To znamená, že je v tej, minimálne v tejto veci úplne bezzubý.
Prejdem však k podstatným veciam. Aby bolo možné preveriť, či stav majetku zodpovedá legálnym príjmom verejného funkcionára, čo má byť jeden z dôležitých aspektov tohto zákona, ku ktorým sa ten zákon hlási a dokonca predpisuje, že ak verejný funkcionár nie je schopný preukázať, ako z legálnych príjmov nadobudol svoj majetok, tak je možné ho za to zbaviť mandátu. Je to jedna z mála napríklad vecí, za ktoré môžu zbaviť mandátu poslanca Národnej rady, ak to nebude vedieť spraviť. To znamená, že ide o veľmi vážnu vec. Napriek tomu je toto ustanovenie deravé na oboch stranách.
V prvom rade je deravé na strane príjmov. Formulácia, ktorá bola prijatá pri tvorbe tohto zákona v roku 2004, hovorí, že poslanec uvádza všetky príjmy z verejnej funkcie, teda z tej, v ktorej pôsobí a potom uvádza príjmy z funkcií, činností a zamestnaní, v ktorých pokračoval po ujatí sa verejnej funkcie. Ide o typickú formuláciu, ktorá znie pomerne logicky, ale keď ju právne rozoberieme, tak vlastne zistíme, že je absolútne deravá a to hneď z dvoch uhlov. Prvý uhol je, že hovorí o činnostiach, v ktorých pokračoval po vzniku verejnej funkcie. To znamená, že funkcie, zamestnania, činnosti, ktoré vznikli po, žiadna takáto reportovacia povinnosť nie je, čo znamená, že už prvá veľká skupina príjmov, akékoľvek príjmy, ktoré vznikli z nových vecí, sú úplne vyňaté. Môžme, ak chceme byť veľmi štedrí k našim predchodcom, povedať, že im nenapadlo, že niekomu môžu vznikať nové zamestnania, funkcie a činnosti potom, čo sa stane verejným funkcionárom, ale ak to tak aj je, bohužiaľ, sa mýlili.
Druhý a ešte závažnejší problém je však v tom, že hovoríme nie o všetkých príjmoch, ale hovoríme o príjmoch, ktoré vznikli z funkcií, činností a zamestnaní. To sú všetko aktívne kroky. To znamená, zamestnanie je veľmi presne právne definované. Činnosti síce právne definované nie sú, ale je to zjavne aktívne, teda je to niečo, čo robíte. To je, neviem presnú slovníkovú definíciu činnosti, ale myslím, že bude veľmi blízka tomu, čo som povedal. A funkcia je niečo, do čoho tiež musíte byť menovaní. A ste tam vedome.
Existujú však iné a pre mnohých ľudí, bohatších ľudí a niektorých verejných funkcionárov zásadné vyššie príjmy a to sú takzvané pasívne príjmy. Ak napríklad vlastníte pôdu alebo nejakú budovu, nehnuteľnosť a tú prenajímate, ide o takzvaný pasívny príjem, príjem z prenájmu. To už teda nie je príjem z funkcie, určite to nie je príjem zo zamestnania a ťažko argumentovať, že je to príjem z činnosti, pretože vy žiadnu činnosť vykonávať nemusíte, vy jednoducho môžete mať uzavretú zmluvu o prenájme, prípadne to dokonca môže mať aj samozrejme vaša firma, ale to je ešte iná kapitola, ku ktorej sa hneď dostanem.
Druhá takáto oblasť sú dividendy. Ak ste majiteľ firmy a z nej teda máte nejakým spôsobom príjem v podobe dividend, tiež to nie je príjem zo zamestnania, nie je to príjem z funkcie, lebo majiteľ firmy, akcionár, spoločník nie je určite funkcia, a nie je to ale ani príjem z činnosti, pretože mať majetok nie je činnosť. A nič viac vy vykonať nemusíte na to, aby ste tento príjem získali. Tým pádom máme hneď dva zásadné typy príjmov, ktoré aj keď pokračujete, po získaní verejnej funkcie, nemusíte ich uvádzať, to sú dividendy a prenájmy.
Niektorí verejní funkcionári, spomeniem, aby som bol férový, na obe strany spektra, je to napríklad pán minister Kaliňák, pán minister Počiatek, alebo napríklad aj moja osoba, príjmy z dividend uvádzajú v majetkovom priznaní, ale je to na viac a zatiaľ žiadny verejný funkcionár nebol za dvanásť rokov, jedenásť rokov účinnosti tohto zákona potrestaný za to, že by takéto príjmy neuvádzal. To znamená, že evidentne tá interpretácia, ktorú som práve povedal, je, bohužiaľ, nielen logická, ale aj uplatňovaná. To znamená, že máme absolútnu dieru na príjmovej strane. Ako môžeme niekoho potrestať za to, že jeho majetok nezodpovedá jeho legálnym príjmom, keď nepoznáme jeho legálne príjmy, pretože väčšinu z nich pri bohatších ľuďoch ani nemusí priznať? Pokiaľ si ich práve náhodou nevypláca zo zamestnania alebo z nejakej inej aktívnej činnosti.
Je však ešte väčšia diera na druhej strane tejto rovnice a to je vykazovanie majetku. Podľa tohto ústavného zákona nie je potrebné vykazovať akékoľvek podrobnejšie informácie o majetku nad rámec jeho veľmi stručného uvedenia. To znamená, že môžete mať doma Picassa a môžete mať doma obrazy svojej sestry, ak napíšete do majetkového priznania, že obrazy štyri kusy, tak ste vyhoveli požiadavkám súčasného zákona. Môžete mať Maybach a môžete mať Fabiu a stačí uviesť jedno auto, jeden kus. Pokiaľ ide o prostriedky napríklad na bankových účtoch, tam už vôbec nič nemusíte uvádzať, uvediete: prostriedky na bankovom účte, alebo prostriedky v podobe napríklad akcií, dlhopisov, iných cenných papierov. Či ide o majetok sultána z Bruneia alebo majetok Jozefa Maka, sa už tiež niekto dozvedieť nemusí.
Tu chcem zdôrazniť, že súčasný zákon pamätá na ochranu súkromia. On totiž veľmi precízne váži medzi verejným záujmom dávať pozor na príjmy a majetky verejných funkcionárov a zároveň ale chrániť aj súkromie ich blízkych, ale aj ich samotných. Preto chcem len tu na mieste pripomenúť, že tento zákon aj dnes hovorí, že akékoľvek údaje o hnuteľnom majetku, ktoré by ho umožnili bližšie identifikovať, sa nezverejňujú. Takisto sa nezverejňujú majetkové priznania neplnoletých detí a manželov a manželiek. To znamená, že nehovoríme o tom, čo by malo byť verejné. Hovoríme o tom, čo by vôbec výbor pre nezlučiteľnosť funkcií a ďalšie na to príslušné orgány by mali mať k dispozícii, aby vedeli kontrolovať súlad príjmov a majetkov. Pretože aj ja si myslím, že nie je nutné všetko, čo je potrebné vedieť, je aj hneď následne potrebné dať na internet.
Pri nehnuteľnom majetku je to trošku iné, lebo nehnuteľný majetok sa dá aj dneska zistiť z katastra. To znamená, že tam ani ústavný zákon nepredpokladá ochranu súkromia, ani v nej nevidím nejaký veľký zmysel. Ale naozaj, nemusíme možno hovoriť verejnosti o detailoch hnuteľného majetku verejných funkcionárov, ale ak ich nevieme skontrolovať, je celý tento zákon a jeho pomerne náročné procesy v podstate len fraškou, čo môžeme zdokumentovať aj na tom, že za jedenásť rokov jeho fungovania nebol na žiadnej úrovni žiadny orgán schopný na nerovnováhe príjmov a majetkov nikoho takpovediac chytiť. Nie je to preto, bohužiaľ, že by slovenskí verejní funkcionári boli tí nespochybniteľnejší, najnespochybniteľnejší z nespochybniteľných, ale preto, že sa to pri takomto nastavení zákona jednoducho nedá.
Preto ten návrh, ktorý sme predstavili, zachováva ochranu súkromia. Zachováva to, že podrobnosti o hnuteľnom majetku by sa nezverejňovali tak, aby ho nebolo možné identifikovať, napríklad pre zlodejov alebo niekoho iného, ale výbor pre nezlučiteľnosť funkcií by ich mal k dispozícii. A čo je rovnako dôležité, ustanovili sme, že všetky príjmy by sa museli uvádzať v tomto majetkovom priznaní. To znamená, že aj takzvané pasívne príjmy, aj príjmy z nových aktivít, akékoľvek príjmy nad určitú sumu, dokonca aj tie, ktoré nepodliehajú zdaneniu z titulu niektorých oslobodení, by sa museli zverejniť a tým pádom by bolo možné kontrolovať, do akej miery legálne príjmy verejného funkcionára a jeho majetok navzájom zodpovedajú.
Keby ten zákon dávno platil, myslím, že bývalý predseda parlamentu by bol dnes v oveľa jednoduchšej situácii, pretože buď by už dávno musel obhájiť svoje majetkové podiely, alebo by bolo oveľa preukázanejšie známe, že ich nemá, ani k nim nemá žiadny vzťah. To je prvá veľká skupina zmien, ktoré sme navrhli, ktoré táto pracovná skupina navrhla v tomto zákone.
Druhá veľká skupina zmien sa týkala samotného rozhodovacieho procesu. Zákon je totiž dnes nastavený tak, že rozhodovací orgán, ktorým je pre väčšinu verejných funkcionárov na centrálnej úrovni výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, musí rozhodnúť trojpätinovou väčšinou o vine. To znamená, že ak sa začne konanie, je potrebné tri pätiny prítomných poslancov na to, aby bol uznaný niekto za vinný a následne potrestaný, čo znamená, že väčšina môže vždy zablokovať akékoľvek rozhodnutie a dokonca aj menšina, ak je jednotná, ho môže zablokovať, keďže výbor pre nezlučiteľnosť funkcií sa obsadzuje pomerným princípom zastúpenia podľa zastúpenia v Národnej rade. Existuje síce možnosť odvolania na Ústavný súd, ale tá existuje len v prípade, ak je niekto uznaný vinným. To znamená, že ak dostane pokutu alebo nejaký iný trest, tak on sa môže odvolať na Ústavný súd, aby ten preskúmal, či naozaj je všetko v poriadku.
Tento mechanizmus má dva zásadne nedostatky. Prvý nedostatok, ktorý je drobnejší, ale už párkrát sa prejavil, je, že Ústavný súd podľa tohto ustanovenia nemá možnosť urobiť to, čo robí štandardný, môže urobiť štandardný odvolací orgán v iných prípadoch, t. j. rozhodnutie zrušiť, ak je v ňom nejaká chyba a v zásade je v poriadku a vrátiť ho na opätovné konanie. Ústavný súd ho môže len zrušiť, alebo potvrdiť. Preto sa už viackrát stalo, že aj verejný funkcionár, ktorý evidentne porušil ústavný zákon, bol za to aj výborom pre nezlučiteľnosť funkcií potrestaný, odvolal sa na Ústavný súd, tak Ústavný súd síce konštatoval, že rozhodnutie je v zásade správne, ale existuje v tom nejaká technická chyba, ale on už ju nemôže napraviť, ale nemôže ani potvrdiť toto rozhodnutie, pretože je tam nejaká technická chyba a preto ho jednoducho musí zrušiť. A tým pádom verejný funkcionár to má takpovediac zadarmo, hoci evidentne zákon porušil.
Preto sme navrhli, aby Ústavný súd mohol urobiť aj to, čo môžu robiť štandardne iné odvolacie orgány, rozhodnutie zrušiť a vrátiť späť prvostupňovému orgánu. Navrhli sme však zaviesť oveľa dôležitejšiu zmenu a tá sa týka toho, že dnes, ako som spomenul, väčšina môže vždy a menšina, ak je rozhodnutá a pevná, zablokovať akékoľvek konanie, dokonca aj v prípade, keď je evidentná vina. Za len môjho relatívne krátkeho obdobia, rok a trištvrte, ktoré som bol predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, bolo takých situácií pomerne veľa a kde, či hovoríme o pánovi poslancovi Kolesíkovi, hovoríme o pánovi ministrovi Jahnátkovi napríklad v súvislosti s jeho majetkom a mohol by som ísť takto ďalej a ďalej, tak jednoducho napriek tomu, že väčšina argumentov bola evidentne proti verejnému funkcionárovi, dokonca všetky v mnohých prípadoch, tak jednoducho na konci poslanci SMER-u v tomto prípade, v tomto volebnom období nezdvihli ruky a tým pádom bolo toto stíhanie automaticky navždy zastavené.
Preto sme navrhli v tejto skupine, aby sa aj menšina mohla odvolať na Ústavný súd práve proti zastaveniu konania. Inými slovami, aby Ústavný súd bol finálnym arbitrom toho, či prišlo alebo neprišlo k porušeniu zákona, čo už od dnes je, ale dnes je len v situácii, keď je funkcionár odsúdený. My sme navrhli, aby to bolo aj opačne, aby päť poslancov z výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, respektíve tá jedna tretina toho prvostupňového orgánu mohla sa odvolať na Ústavný súd aj proti zastaveniu konania. Tým pádom by už nemali nastať situácie, keď je politicky chránený verejný funkcionár jednoducho imúnny. To, čo dnes máme v takýchto situáciách, aj v mnohých iných, je imunita de facto, namiesto imunity de jure.
Ako všetci vieme, myslím, čo tu sedíme v tejto sále, poslaneckú imunitu sme v zásade oficiálne ústavne zrušili pred viac ako dvoma rokmi, hoci tomu mnohí občania ešte ani dnes netušia, dnes, keď poslanca Národnej rady alebo iného obdobného funkcionára zastaví polícia či už za drobný priestupok alebo aj za možný trestný čin, tak s výnimkou veľmi špecifických situácií týkajúcich sa zasadnutí Národnej rady, je s ním zaobchádzané, ako s akýmkoľvek iným občanom tejto krajiny.
Čo však vidíme, je, že popri zrušení a imunity de jure tu stále existuje najmä pre ľudí spojených s mocou imunita de facto. Je to imunita, ktorá vyplýva z toho, že keď sa im na niečo príde, tak buď sa ako v prípade tohto výboru zablokuje jeho fungovanie a tým pádom k ničomu nepríde, alebo sa to isté udeje v prípade aj v trestnoprávnom, ale to sem dnes nepatrí.
Naším cieľom v tejto časti návrhu bolo zrušiť de facto imunitu verejných funkcionárov spojených s mocou a naozaj ponechať na Ústavný súd ako na arbitra to, aby buď rozhodnutie zrušilo, alebo potvrdilo zastavenie konania. Tých zmien je tam oveľa viac. Navrhli sme rozšírenie toho, na koho sa bude vzťahovať tento zákon. Navrhli sme konkrétnu podobu majetkových priznaní do prílohy tak, aby bolo naozaj jasné, aké typy informácií sa musia podávať. Navrhli sme tam mnoho ďalších vecí, ale tie v tomto prejave nebudem detailne spomínať, pretože chcem ešte pohovoriť o tom, čo sa stalo následne.
Následne sme ako pracovná skupina predložili výsledky svojej práce poslaneckému grémiu a predsedovi Národnej rady a uskutočnili sa, uskutočnilo sa niekoľko rokovaní aj na úrovni predsedu Národnej rady a poslaneckého grémia. Na týchto rokovaniach všetky vtedy ešte existujúce opozičné kluby deklarovali vždy jednoznačne podporu tomuto návrhu, preto bol kľúčový postoj strany SMER. Na zasadnutí poslaneckého grémia na začiatku júla 2013 predseda Národnej rady, vtedajší, pán Paška deklaroval, že on tam nevidí zásadný problém, ale bude to ešte konzultovať s klubom a že zvolá stretnutie ešte v podstate v priebehu júla tak, aby sa stihol ešte v augustovom termíne predložiť zákon do Národnej rady tak, aby sa na septembrovej, októbrovej schôdzi 2013 mohol prerokovať, aby bol účinný od 1. januára 2014. Následne žiadne také stretnutie zvolané nebolo a následne na to začala dlhá a v niečom veľmi smutná etapa vyhýbaniu sa diskusie o tomto zákone zo strany pána predsedu parlamentu, ale aj poslancov strany SMER a predstaviteľov strany SMER, kde zrazu prišiel protinávrh, ktorý hovoril, že môžeme schváliť tento ústavný zákon, ak z neho vyškrtneme dve veci. A sú to práve tie dve veci, ktoré som teraz spomínal. Jedna sú podrobné majetkové priznania a druhá je ten proces, ktorým aj menšina sa môže odvolať proti tyranii väčšiny na Ústavný súd v prípade zastavenia konania.
Členovia pracovnej skupiny za opozíciu vždy vysvetľovali, že bez týchto dvoch ustanovení ten návrh zákona do veľkej miery stráca zmysel, lebo načo budeme riešiť to, že bude pod tento zákon zrazu patriť napríklad aj policajný prezident, keď ten zákon je tak deravý, že dnes predstavuje pre verejný záujem viac bremeno, ako prínos. Načo budeme riešiť technikálie typu, že je múdrejšie dať majetkové priznania, posunúť dátum z 31. marca na 30. apríla, aby to viac súladilo s daňovým cyklom, keď to celé stráca zmysel. Inými slovami, načo budeme riešiť bodky a čiarky, keď celok zostane švajčiarskym syrom.
Následne sa celá vec prestala akýmkoľvek spôsobom riešiť, na čo sme nakoniec ako poslanci opozície reagovali tak, že v októbri 2013, v posledný možný deň sme podali tento návrh zákona v tej kompromisnej podobe, nie v tej podobe, ako by sme si ho my možno predstavovali, ale v kompromisnej podobe, ktorú pôvodne odokreoval aj pán Brixi ako zástupca SMER-u a o ktorej pôvodne aj pán predseda parlamentu povedal, že s ňou nemá problém, sme ju predložili. Predložili sme ju preto, že to bol posledný možný deň, aby tento zákon bol účinný 1. januára minulého roku, čo znamená, že to bol posledný možný deň, aby sa majetkové priznania začali podávať v tomto roku, ktorý tu máme, už po novom.
Väčšina SMER-u tento návrh zamietla už v prvom čítaní, odmietla o ňom čo i len rokovať a následne dala svoje vlastné sľuby. Pán predseda vlády Robert Fico vyhlásil, že vláda urýchlene predloží svoje vlastné riešenie. Pán predseda parlamentu a aj pán poslanec Brixi v rôznych chvíľach povedali to isté a tieto ich výroky sa opakovali na novinárske otázky v priebehu celého nasledujúceho roka. Ešte v auguste a v júli tohto roku aj pán predseda Paška vtedajší, aj pán poslanec Brixi opakovane povedali médiám, že už-už to bude, tak, aby to bolo platné od nového roku. Niekto hovoril, že si to pripraví ministerstvo, niekto hovoril o niečom inom, ale už-už to malo byť a nakoniec opäť nič nebolo.
Preto sme my tento október opakovali to, že sme predložili návrh zákona do druhého čítania, pardon, do prvého čítania, rovnako v kompromisnej podobe, s rovnakými podpismi opozičných poslancov, ktorí na tom spolupracovali s tým, že urgentnosť tohto zákona však nadobudla nový rozmer. Ten rozmer je v tom, že ak sa zákon neschváli teraz, tak už v tomto volebnom období sa nebudú podľa neho podávať žiadne majetkové priznania a tým pádom sa ani podľa neho nebude dať v tejto veci konať, pretože prvé majetkové priznania by sa mali podávať až v roku 2016 za nové v podstate už po parlamentných voľbách, ktoré musia byť najneskôr začiatkom marca 2016.
Zároveň došlo k tomu, že vedenie parlamentu, najmä jeho bývalý predseda začali zhadzovať zo stola v spolupráci s väčšinou SMER-u návrhy zákonov predkladaných opozíciou. Najprv sa to udialo vylúčením konkrétnych bodov z programu Národnej rady, keď to vzbudilo veľmi veľký odpor, politický aj mediálny a čiastočne aj občiansky, tak sa to robilo tak, že sa jednoducho odhlasoval fixný dátum ukončenia rozpravy Národnej rady na októbrovej schôdzi a väčšina, drvivá väčšina opozičných bodov sa nedostala na rokovanie. Musím povedať, že vtedy išlo o brutálnu tyraniu väčšiny nielen v tom, že nebolo dovolené poslancom prerokovať ich návrhy, ale najmä v tom, že program bol upravený tak, aby bez ohľadu na dátum doručenia do parlamentu boli prvé návrhy, teda nielen vlády, čo by som ešte ako tak vedel akceptovať, ale aj návrhy vládnych poslancov. Inými slovami, poslanci tejto Národnej rady boli rozdelení do dvoch kategórií, kde jediné kritérium toho, či bude návrh prerokovaný alebo nie, bolo, či sú zo SMER- u. A tí, čo boli zo SMER-u mali zaručené prerokovanie a tí, čo neboli zo SMER-u, ho nielenže nemali zaručené, ale mali takmer zaručené, že k nemu nedôjde. V tej situácii sme navrhli v spolupráci s kolegami fixný dátum rokovania o tomto zákone vysvetľujúc, že ak to tak nebude, tak sa, aj keby bol zákon rovno prijatý, stratí šanca, aby bol účinný od 1. januára 2015.
A preto mi dovoľte vysvetliť, v čom je zmysel prerokovania ešte na tejto schôdzi a ako k tomu navrhujem pristúpiť. Keďže nášmu návrhu vtedy nebolo vyhovené a tento program bol z októbrovej schôdze odsunutý na dnešnú schôdzu na prvé čítanie, tak jediná šanca, ako ho účinne zúčinniť k 1. januáru tohto roku, pardon, budúceho roku, je prijať ho v skrátenom legislatívnom konaní. To znamená, ak by sme ho dnes alebo zajtra, kedykoľvek budeme hlasovať, posunuli do druhého čítania, tak je potrebné, aby vláda prijala rozhodnutie o skrátenom legislatívnom konaní k tomuto návrhu zákona, aby sme ho ešte na tejto istej schôdzi prerokovali aj v druhom a treťom čítaní.
Vzhľadom na to, že na tomto zákone pracovala tri štvrte roka skupina siedmich alebo, siedmich poslancov, vzhľadom na to, že prešiel nekonečnými debatami a vylepšeniami, si myslím, že riziko technicky nedokonalých riešení je radovo nižší, ako pri niektorých iných zákonoch, ktoré sme tu prijímali v uplynulých mesiacoch v skrátenom legislatívnom konaní a na rozdiel od týchto zákonov dokonca dnes existuje objektívna naliehavosť spoločenského záujmu, pretože bez skráteného legislatívneho konania tento zákon už nebude platiť pre toto volebné obdobie z hľadiska podávania majetkových priznaní, čím pádom všetci tí, ktorí dnes sú verejnými funkcionármi, a teraz nemyslím len pár poslancov Národnej rady, lebo samozrejme oni sú najviac na očiach, o nich sa najviac hovorí, myslím tým stovky manažérov napríklad v štátnych podnikoch, tí, ktorí dnes spravujú naše spoločné peniaze, v praxi náš spoločný majetok, tí, ktorí robia mnohé podivuhodné rozhodnutia o našom spoločnom majetku, o našich spoločných peniazoch, ktoré sa niekedy veľmi ťažko vysvetľujú inak, ako konfliktom osobného a verejného záujmu, tak tí všetci by museli podať podrobné zúčtovanie svojho osobného majetku až po parlamentných voľbách v marci 2016. Samozrejme, aj keby to tak bolo, aspoň by sme mali poriadny zákon pre budúce funkčné obdobie, takže by to bolo zásadné zlepšenie, ale myslím si, že dlhujeme občanom to, aby tento návrh sme prijali tak, aby bol účinný už v tomto období.
Z tohto hľadiska mi dovoľte vás požiadať o podporu k tomuto návrhu a dovoľte mi zároveň aj vyjadriť ešte raz poďakovanie všetkým tým, ktorí na ňom spolupracovali, teda najmä poslankyni Žitňanskej, poslancovi Poliačikovi, poslancovi Kadúcovi, poslancovi Přidalovi a poslancovi Gálovi, ale dovoľte mi poďakovať aj poslancovi Briximu, ktorý vložil tiež mnoho svojho umu do tohto návrhu, ale napriek tomu sa pod neho nikdy nemohol podpísať, čo nie je voči nemu asi úplne spravodlivé, ale verte mi, že my by sme mu radi umožnili sa pod ten návrh podpísať, problém nie je na našej strane.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Ja sa tiež pokúsim byť stručný. Ďakujem za debatu. Som rád, že ju vyvolal tento návrh. Ďakujem všetkým, aj čo vystúpili nielen v rozprave, ale vo faktických poznámkach, hoci to bolo k pánovi Petrákovi, ale sa vyjadrovali k návrhu samotnému. Dovoľte mi začať politicky a veľmi stručne.
Ja chápem, že poslanci SMER-u majú rovnaký komunikačný manuál, aký majú aj ministri a iní predstavitelia SMER-u, ktorý spočíva, keďže už nie sú schopní toho nového veľa ponúknuť, tak najmä v snahe delegitimizovať druhú stranu, každý hovorí o tom, čo sa v minulosti zle spravilo za inej vlády. Mal som teraz toho aj v nedeľu hĺbkové školenie v Slovenskej televízii, takže už som preškolený od pána Kaliňáka, takže mňa už, dneska už ma nejak nevyprovokujete, aby som sa tu s vami zaoberal, kto čo robil v roku 1964. Poďme sa pozrieť do budúcnosti a poučiť sa z minulosti. A budem sa venovať len tomu.
Pokiaľ ide o ideológiu, tak dovolím si len povedať, že tento návrh, ktorý tu predkladám, predložila v Nemecku vláda vedená CDÚ. To znamená, že naozaj obávam sa, že naši kolegovia zo SMER-u si nemôžu prisvojovať tento typ myšlienky, naopak, čo vás charakterizuje, je snaha riadiť spoločnosť zhora. To znamená, pre vás je dôležitá miera zaškolenosti. Vy múdri ste sa rozhodli, že má byť 95 % detí v škôlkach v danej vekovej kategórii. Ja si to nemyslím. Ja si myslím, že škôlke má byť primárne toľko detí, koľko tam ich rodičia chcú a potrebujú mať. A to je práve aj ten rozdiel. Vy si spočítate, koľko podľa vás by tam malo byť, a potom na to budujete kapacitu. Ja čo chcem, a nielen ja, aby rodičia mali garanciu, že keď tú službu chcú a potrebujú, tak to pre nich štát a obec sú povinné zariadiť. To je dosť zásadný filozofický rozdiel a je tam medzi nami aj ideologický rozdiel. Ja nemám cieľ ani 91, ani 93, ani 95, ani 97 %, ja mám cieľ, aby štát vedel zabezpečiť službu, ktorú rodičia potrebujú pre rozvoj rodín, detí aj spoločnosti samotnej.
Druhá vec, čo by som chcel povedať, sa týka financovania. No, myslím, že ste ten argument urobili za mňa. Napriek tomu, že v rokoch 2007 až 2010 dosť prudko rástli príjmy obcí, keďže v rámci konjunktúry prudko rástla aj daň z príjmu, počet škôlok klesal a klesala aj zaškolenosť detí. To znamená, že nedá sa spoľahnúť agregátne na to, že viac peňazí pre obce znamená v dnešnom právnom stave aj zabezpečenie týchto potrieb detí. Niektorí starostovia, verím, že pán Bublavý je taký, sa snažia, niektorí sa snažia menej, ale agregátny fakt je ten, že viac peňazí pre obce automaticky neprináša zabezpečenie predškolskej starostlivosti. To sme videli a vy sami ste to vyargumentovali. Preto je potrebná táto garancia, a preto ju aj navrhujem, aby rodičia mali garanciu, že sa o to štát a obec postará. A preto ja aj si dneska plne stojím za to, že ak to máme, predpokladám, že to bude úspešné, ak predpokladám, že tých miest naozaj pribudne, tak to treba nejak aj odfinancovať, ale de facto to navýšenie dane je účelové, účelovo viazané na to, že ideme dať obciam novú zodpovednosť. A ja spolu s vami som tu hlasoval v roku 2011 za ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý toto hovorí, že ak dávame obciam nové zodpovednosti, nové úlohy, musíme ich aj odfinancovať. Preto by ten návrh bez toho nebol úprimný. Ale to, že ak dáme obciam veľa peňazí, dá sa spoľahnúť na to, že budú škôlky zabezpečené. Nie, nie je to tak, a preto aj tento zákon je potrebný.
Posledný bod, čo by som chcel povedať, sa týka toho, ako to robiť, a postoja strany SMER. No, ja s tým nemám problém, ak dnes by strana SMER deklarovala, že chce ten návrh predložiť, spoločne ho konzultovať, bavme sa, ja to pokojne aj stiahnem ešte v utorok pred hlasovaním. Ale mám však skúsenosť naposledy z tohto týždňa pri schránkach, že strana SMER tak reaguje len pod tlakom. To znamená, že ak dokážeme vytvoriť tlak a ten vás povedie k tomu, že by ste o tom boli ochotní diskutovať, o takejto garancii, som pripravený k akýmkoľvek potrebným politickým rozhovorom, deklarujem to tu na mieste.
A v tej súvislosti len priateľská rada kolegovi Bublavému, okrem toho, že sme spolu poslanci, aj tá blízkosť mena ma vždy vedie k takému priateľskejšiemu prístupu, tak opatrne s tým označovaním za populizmus, aby ste za to nemuseli o chvíľu tu hlasovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predložiť návrh zákona o garancii predškolskej starostlivosti.
Hlavným cieľom tohto zákona je vytvoriť individuálnu garanciu pre rodičov, že pre ich deti bude dostupná predškolská starostlivosť.
Tento zákon reaguje na slovenskú situáciu, ale aj európske trendy. Na slovenskú situáciu reaguje v tom, že ak v roku 2007 sme mali len 1 074 nevybavených žiadostí o miesta v škôlkach, tak v roku 2013 ich máme 9 682, to znamená, sa takmer zdesaťnásobil počet detí, ktorým nedostalo sa miesto v materskej škôlke, pričom odborníci upozorňujú, že toto číslo je hrubým podhodnotením reálnej situácie, a to hneď z dvoch dôvodov.
Jeden dôvod je, že mnohí rodičia, ktorí by o to mali záujem, si tie žiadosti ani nepodávajú, pokiaľ vedia vopred, že to nemá zmysel alebo šancu v ich konkrétnom prípade, alebo ak dokonca v ich obci ani škôlka nie je, čo najmä u menších obcí je väčšinou ten prípad.
A druhý dôvod je ten, že slovenské škôlky oficiálne ponúkajú svoje služby už od dvoch rokov veku dieťaťa, ale táto služba dnes nie je vôbec naplnená ani pre tých rodičov, napríklad ako v Bratislave, ktorí by to potrebovali, pretože škôlky prednostne berú deti od troch rokov a rodičia tých mladších detí sa ani neuchádzajú o to, keďže vedia, že ani niekoľko tisíc detí v tom, nazvem to, v primeranom veku nebude uspokojených. To znamená, že tých desaťtisíc detí, ktoré v minulom roku nemohli ísť do škôlky, hoci to ich rodičia výslovne na papieri požiadali, sú pravdepodobne dosť zásadným podhodnotením celej situácie.
Trend, ktorý sledujeme v Európskej únii vo viacerých štátoch, je to, je práve zavedenie individuálnej garancie pre rodiča, že to miesto mať bude. Najlepším príkladom toho trendu je dnes Nemecká spolková republika, ktorá, dúfam, že sa zhodneme, nepredstavuje žiadnu ultra liberálnu krajinu sociálnej politiky, teda, naopak, krajina pomerne konzervatívnej sociálnej politiky, napriek tomu Nemecká spolková republika zaviedla takúto garanciu pred niekoľkými rokmi a dokonca ju rozšírila postupne až na vek rok a pol. To znamená, že dnes v Nemeckej spolkovej republike každý rodič má garantované od roka a pol veku dieťaťa právny nárok na miesto v škôlke, alebo my by sme nazvali už aj jasľami, možno. A funguje to v Nemecku veľmi dobre. Nie je asi náhoda, že to bolo zavedené za vlády kancelárky Angely Merkelovej, keď aj ministerkou práce a rodiny bola tiež žena Ursula von der Leyen, ktorá je dnes ministerkou obrany.
To znamená, že týmto nemeckým príkladom sme sa aj my inšpirovali. Rovnako ako v Nemecku navrhujeme, aby túto garanciu realizovali obce ako ten, kto jednak je zo zákona zodpovedný za zriaďovanie týchto zariadení a cez ktorého aj dnes už v rámci fiškálnej centralizácie tečú finančné toky na financovanie nákladov škôlok. To znamená, že zodpovednosť navrhujeme dať obci.
Zároveň navrhujeme, aby obec mohla túto zodpovednosť realizovať nielen priamo cez škôlky verejné, ale aby mohla to robiť jednak aj prípadne cez uhradenie starostlivosti v cirkevných alebo v súkromných škôlkach, ak je to pre obec efektívnejšie, ale rozhodnutie bolo na obci. Alebo aj aby to mohla robiť cez tzv. detské skupiny. Pretože jedna situácia, s ktorou sa dnes stretávame, je, že starosta by aj rád vyhovel rodičom, najmä v menšej obci, s touto vecou, ale nemá nielenže peniaze, ale ani počet detí na to, aby naplnil klasickú škôlku, a vie, aj keby ju zriadil, ju neudrží ako klasickú škôlku. Preto navrhujeme, aby existovala možnosť aj tzv. detských skupín, čo je príklad, ktorý zase sme prebrali, naopak, z Čiech, ale tu ho už predkladala v minulosti pani poslankyňa Jana Žitňanská, než odišla do Európskeho parlamentu. A to sú zjednodušené a menšie formy starostlivosti o deti, ktoré sú vhodné najmä tam, kde štandardná trieda škôlkarská nebude naplnená ani zďaleka, a teda sa nedá ani finančne udržať.
Dnešný systém dane z príjmu fyzických osôb je veľmi dobre nastavený v tom, že obec, ktorá má deti v škôlke, bude na ne dostávať primerane k tomu aj prostriedky z dane z príjmu fyzických osôb, to znamená, že nemusíme meniť finančný mechanizmus ako taký, aby obce, ktoré napríklad vďaka tejto garancii museli zriadiť nové škôlky alebo platiť tie detské skupiny, ony by dostali viac peňazí primerane k počtu detí.
Čo však riešiť musíme, že ak by to ako celok stálo viac peňazí, tak ten súčasný objem prostriedkov nemusí postačovať. Preto navrhujeme mierne zvýšenie podielu obcí na dani z príjmov fyzických osôb tak, aby sa pokryli tie dodatočné náklady pre všetky obce, ktoré mali s tým, že by takéto kapacity začali zriaďovať.
Takisto navrhujeme postupný prístup k tejto veci, teda navrhujeme, aby od budúceho roku to bolo garantované pre 5-ročné deti, od ďalšieho roku pre 4-ročné deti a od ďalšieho roku pre 3-ročné deti. Inými slovami, aby obce mali čas sa na to pripraviť, či už tým, že si dohodnú partnerov, alebo samy postavia škôlky, alebo upravia existujúce kapacity tak, aby sa im tam tie deti zmestili.
Zároveň navrhujeme aj určitú poistku, a to je to, že čo spraviť v situácii, ak obec nezabezpečí takúto žiadosť rodičov, ktorá je podaná v primeranej lehote. No a tam navrhujeme, aby v tom prípade obec musela vlastne vyplácať rodičom určitú finančnú čiastku, ktorá súvisí s tým, že si to budú musieť zabezpečiť predsa len sami. A zmyslom tej finančnej čiastky nie je ani tak zlepšovať rodinný rozpočet, lebo tie peniaze rodičia minú na to, aby vôbec sa, aby mohli si zabezpečiť túto starostlivosť, ale vytvoriť motivácie pre obce, aby teda radšej to plnili vo vlastnej réžii, než sa z toho, keď to takto poviem, vykupovali. A zároveň to vytvára aj pre tých rodičov kompenzáciu neriešenia celej situácie.
Návrh tohto zákona sme ohlásili, alebo túto myšlienku ešte, ešte v máji s mojím kolegom Radoslavom Procházkom. Na to, neviem, predpokladám, že na to reagovala strana SMER, ale, samozrejme, možno na to prišla aj z vlastnej iniciatívy, to ani nie je podstatné. Na pracovnom sneme v júni SMER ohlásil, že chce tiež rozširovať kapacity škôlok, čo ja len môžem privítať. A chcem povedať, že v tomto štátnom rozpočte, ktorý sme schvaľovali včera, je určených 10 mil. eur na zvýšenie kapacít škôlok, teda kapitálových výdavkov. Ja to na jednej strane chcem privítať a som rád, že za to budú môcť vzniknúť nové kapacity, ale podľa môjho názoru to však samo osebe nerieši tento problém, a to hneď z niekoľkých dôvodov.
Prvý problém je nedostatok peňazí. Analýza ministerstva školstva, ktorú schválila vláda tento týždeň, hovorí, že na riešenie problému by bolo treba zriadiť minimálne 600 až 650 nových tried v škôlkach, čo sa za 10 mil. eur kapitálových výdavkov spraviť nedá. To si povedzme veľmi otvorene. Najmä ešte to tam aj vysvetľuje, že, samozrejme, ak dôjde k takémuto nárastu, je potrebné riešiť nielen samotné triedy, ale povedzme aj otázku jedální a niektorých ďalších vecí.
Takže prvý dôvod je, že vláda začala pomáhať, ale tá suma je veľmi, veľmi malá v porovnaní s potrebami. To znamená, ja to vítam, ale ani o rok nebudeme môcť povedať rodičom na základe tejto sumy, že majú garantované miesto v škôlke, lebo je toľko kapacít, že na každého sa ujde.
Druhý problém toho návrhu je v tom, že navyše on obsahuje možnosť dať financie obciam, ale už neobsahuje záväzok práve obcí postarať sa o potreby rodičov, to znamená, že stojí to celé na akčnosti a akcieschopnosti samosprávy. Jednak teda, ako sme si už povedali, keďže je málo peňazí, tak sa dostane na niektoré z nich, to je prvý problém. Ale aj druhý problém je v tom, že v malých obciach, ako som už pred chvíľkou hovoril, ani táto akcia nie je veľmi zmysluplná, lebo v tých menších obciach, najmä v takých, ktoré nie sú veľmi blízko ďalšej obce, povedzme kde škôlka je, nie je jednoducho možnosť mať škôlku v tom tradičnom slova zmysle. Pretože aj keby ju štát rovno zaplatil, že sa postaví, tak sa potom nedá finančne udržať pre ten malý počet detí.
To znamená, že práve potrebujeme vyriešiť práve otázku tých detských skupín a otázku aj záväzku obce zabezpečiť takéto niečo na žiadosť rodičov, pretože bez toho starostovia týchto obcí sa o nič uchádzať nebudú, aj keby rovno peňazí bolo v tom fonde dosť, akože ich teda nie je. A pretože povedia, že my aj škôlku si nemôžeme dovoliť. Takže to je druhý dôvod, prečo si myslím, že tento zákon je potrebný.
A tretí ten dôvod je, naopak, z pohľadu občana koncept jednoduchého a funkčného štátu. Pretože tak ako keď chodíte do banky, chodíte do obchodu, chodíte za inými službami, tak neriešite to, čo nazývajú moderne back office, teda to, čo sa deje za plentou. Vy chcete svoju službu: vy chcete vložiť, vybrať peniaze, zobrať si úver, nakúpiť potraviny. Vás vôbec nezaujíma, akým logistickým zázrakom Tesco alebo Lidl dokážu rozviesť všetky tie veci po Slovensku vo vhodnom čase a vo vhodnej rýchlosti. Vy proste len prídete a nakupujete.
Myslíme si, že aj štát by mal v miere, v ktorej to ide, fungovať takto. To znamená, že ľudia by nemali riešiť to za plentou, mali by riešiť to, že oni niečo potrebujú, a pokiaľ teda platia primerane dane a je to možné urobiť, teda žiadny populizmus, tak by mali jednoducho mať schopnosť to získať.
Z tohto pohľadu tá individuálna garancia na nemecký spôsob, aj keď Nemecko nie je jediný štát, ktorý to zaviedol, je príklad takého prístupu. To znamená, že my dáme obci flexibilitu, aby to zabezpečila, ako ona uzná za vhodné. My nezväzujeme ruky starostom. Nehovoríme, že musí to byť v takejto podobe. Je tam veľmi široký rezervoár možností pre obce, ale ak to rodičia potrebujú, zabezpečiť sa to musí a štát, samozrejme, musí zabezpečiť obciam primerané finančné prostriedky, aby to teda urobiť mohli.
Za tých okolností rodičia budú mať istotu, že ak vo februári prídu do škôlky alebo na obecný úrad, podpíšu žiadosť, predložia vo vhodnej lehote, tak od 1. septembra to miesto niekde musí pre nich byť. Tak si myslím, že by mal štát fungovať, ale tam, kde je to realisticky možné, a čo v tomto prípade nepochybne je, pretože to tak funguje aj inde a nie je to až také, nie je to až taký technologický zázrak, aby sme to nevedeli urobiť aj u nás.
Z tohto dôvodu si vás dovoľujem požiadať o podporu tohto zákona tak, aby sme naozaj nemuseli konštatovať aj o päť rokov, že stále rodičia stoja pred škôlkami alebo už radšej ani nestoja, lebo vedia, že sa tam nedostanú, a buď platia drahé súkromné škôlky, tí, čo na to majú, alebo niekedy aj tí, čo na to, bohužiaľ, nemajú, alebo nemajú starostlivosť o deti zabezpečenú.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi odôvodniť tento návrh zákona, ktorý predkladáme s pani kolegyňou Luciou Žitňanskou spoločne.
Je to návrh zákona, ktorý vznikol a bol inšpirovaný tým, čo sa deje v súčasnosti so Slovenskými elektrárňami. Ale nie je to zákon šitý na potreby Slovenských elektrární a ich zmien vlastníctva. Ale je to naozaj, naopak, zákon, ktorý sa snaží systémovo postihnúť určité situácie, ktoré tu v minulosti neboli, ale ktoré vznikajú a s ktorými by sme sa mali byť schopní ako krajina vyrovnať.
Historicky Slovensko po roku ´89 všetky významnejšie veci v tomto štáte vlastnil štát, a preto akákoľvek právna úprava z hľadiska toho, ako má štát zaobchádzať so svojím vlastníctvom, išla len dovnútra štátu. Išla teda smerom k jeho predstaviteľom, ako majú konať. Postupne, samozrejme, začala prebiehať privatizácia, ktorá v niečom prebieha dodnes, aj keď už len veľmi málo, a v rámci nej majetok prechádzal do súkromných rúk, aj majetok taký, ktorý má významné dosahy na kvalitu života, bezpečnosť a iné dôležité aspekty života občanov tejto republiky.
Týkalo sa to nielen energetiky, týka sa to v nejakej miere dokonca aj obranného priemyslu, resp. podnikov, ktoré majú tzv. duálne technológie, teda technológie, ktoré sa dajú použiť aj v civilnom, aj vo vojenskom živote, týkalo sa to niektorých ďalších neenergetických sieťových odvetví. To znamená, že takýto majetok, ktorý slúži na podnikanie a zároveň má veľmi dôležitý dopad na kvalitu života a bezpečnosť občanov tejto krajiny, začal prechádzať do súkromných rúk.
Tie aspekty, ktoré sa týkali zabezpečovania verejného záujmu, sa najčastejšie riešili v tzv. privatizačných zmluvách. Teda v zmluvách, ktoré boli uzatvárané s tými, ktorí takýto majetok získali, niekedy lepšie, niekedy horšie. Ale to bol ten nástroj, ktorý sa používal a ktorý aj dodnes máme. Máme ho tak vo väzbe napríklad na energetické distribučné podniky, máme ho vo väzbe na Slovenské elektrárne, Slovenský plynárenský priemysel a mnohé ďalšie.
Podľa nášho názoru ako predkladateľov tento mechanizmus je zastaralý a to sa ukazuje dneska práve na príklade Slovenských elektrární, ale tie sú naozaj príkladom pars pro toto takéhoto problému, ktorý vzniká. A to je ten, že nemáme ako štát, štát demokratický a trhový, teda štát, ktorý nemôže len tak bez zákona a bez primeraných nástrojov zasahovať do súkromnoprávnych vzťahov, a štát, ktorý je založený na trhovej ekonomike, nástroj ako v prípadoch, keď to verejný záujem vyžaduje vstúpiť do trhových vzťahov.
Príklad, ktorý tu dnes použijem, sú práve Slovenské elektrárne, kde Slovenská republika predala 66 % svojho podielu talianskej spoločnosti Enel. Hoci som nebol nijak prítomný rozhodovaniu o tomto predaji a neviem sa tým pádom vyjadriť o predajnej cene a nejakých detailných podmienkach, myslím si, že vstup súkromných strategických investorov do našej energetiky bol a je v zásade správny krok. Ak sa pozrieme na to, ako predtým boli tieto podniky jednak zle manažované a jednak niekedy až doslova vykrádané a ako sa stávali hračkami politikov, tak si myslím, že ich odovzdanie do rúk kvalitných investorov je správny krok a je to krok, ktorý by sme mali zachovať aj do budúcnosti.
Nestaviam sa preto za štátne vlastníctvo takýchto podnikov s výnimkou naozaj tých, kde je prirodzený monopol, ako je napríklad SEPS, teda rozvodová sústava, kde môžme mať v tejto krajine len jednu, a tam je otázka štátneho vlastníctva trošku iná, pretože tam ide naozaj o otázku prirodzeného monopolu. A súkromný prirodzený monopol je vec, ktorá nemusí byť vždy najvhodnejšia pre štát.
Ale ak hovoríme o veciach, kde je možná konkurencia, ako napríklad kde je dneska veľmi silná miera konkurencie na trhu výroby elektriny, máme lipskú burzu, kde sa obchoduje elektrina za dneska v nezáujme výhodné ceny, tak tam je tá situácia iná.
Inými slovami, za seba súkromné vlastníctvo v takýchto oblastiach, ale napríklad takisto by som hovoril naozaj o obranných a bezpečnostných veciach, je podľa mňa vec vítaná. Mala by byť však nejakým vhodným spôsobom zaregulovaná. Ten spôsob ponúkame s kolegyňou Žitňanskou dnes my dvaja a ponúkame ho tak, aby obsahoval nasledovné kroky:
V prvom kroku by musela vláda definovať v nadväznosti na tento zákon to, aký majetok je považovaný za majetok, ktorý je dôležitý pre národnú bezpečnosť a jej ochranu v prípade Slovenska, tak aby každý vedel, tak ako je napríklad dnes definovaný v zákone, poviem, o prioritnom majetku v niektorých iných situáciách, tak aby bol definovaný aj takýto prioritný majetok v oblasti národnej bezpečnosti a súvisiacich záujmov.
Prevod takéhoto majetku následne medzi aj dvoma súkromnými vlastníkmi by potom podliehal bezpečnostnému preverovaniu. To znamená, že aj v prípade prechodu vlastníctva z jednej oficiálne súkromnej do inej oficiálne súkromnej právnickej alebo fyzickej osoby by mal štát proces, ktorým by zhodnotil bezpečnostné rizika. To, čo chcem zdôrazniť, je, že ten proces by bol robený nie z hľadiska nejakého subjektívneho posudzovania sympatií alebo nesympatií, ale naozaj z hľadiska bezpečnostných rizík.
To, čo nás k tomu inšpirovalo, bola práve situácia, keď v prípade Slovenských elektrární sa objavil najprv ruský Rosatom ako záujemca, neskôr aj Čínska národná štátna nukleárna spoločnosť a niektoré ďalšie spoločnosti, ktorých prítomnosť v tak zásadnom odvetví z hľadiska bezpečnosti, ale aj povedzme informačnej bezpečnosti by nemuseli byť pre Slovensko optimálne. Najmä keď niektoré tieto podniky vlastnené štátom nie sú reálne komerčnými investormi, ale slúžia ako predĺžené ruky zahraničnej politiky cudzieho štátu.
A by som si dovolil len citovať, ak si otvoríte webovú stránku Rosatomu, tak hneď na prvej stránke o svojej misii píše, že "vykonáva ciele zahraničnej politiky Ruskej federácie". To znamená, že nejde o komerčného investora, ktorý chce zarobiť, ktorý tu chce stavať, predávať elektrinu a následne na tom zarobiť, ale je to investor, ktorý primárne chce plniť ciele, ktoré mu určí politické vedenie jeho štátu.
A za súčasnej legislatívy Slovenská republika má len veľmi obmedzené možnosti dané len privatizačnými zmluvami vstupovať do tohto procesu. Tie možnosti sú, po prvé, veľmi obmedzené a videli sme aj v uplynulých mesiacoch, že často jednotliví ministri sa vyhovárali v tejto súvislosti, že nemôžu, ale zároveň nie sú systémové. Lebo privatizačné zmluvy sú jednorazové zmluvy o predaji, kde môžte uvaliť kupujúcemu určité obmedzenia, ale tieto obmedzenia sa časom veľmi ťažko vynucujú voči ďalším a ďalším investorom, ktorí to postupne preberajú. To znamená, potrebujeme stabilný rámec. Zároveň potrebujeme rámec, ktorý už nie je viazaný na privatizáciu, ale na existujúce súkromné vlastníctvo.
Toto všetko, ale vrátane možnosti preskúmania súdom a vrátane možnosti aj vstupu príslušného výboru Národnej rady, ale aj prezidenta ako najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, ten náš návrh obsahuje.
Preto si vás dovolím požiadať o jeho podporu a o to, aby sme ho prerokovali v druhom čítaní.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za obe faktické poznámky. S tým, čo povedal kolega Gál, môžem súhlasiť do bodky, takže nevidím dôvod to nejak ďalej komentovať.
S tým, čo povedal pán kolega Galko, tiež v mnohom môžem súhlasiť a keby to bolo na mne, tak tiež by som buď prerušil rokovanie, stiahol zákon a povedal si, že počkajme na ten komplexný, a preto ja dnes nebudem hlasovať za ten návrh zákona, tak ako bol predložený vládou, to tu hovorím veľmi otvorene. Zároveň som však cítil potrebu zdôrazniť, že ak dôjde k širšej politickej dohode na tom, že sa tá skutočná podoba pripraví v krátkom čase, tak to pokladám za úspech, a preto si myslím, že za to uznesenie, teda ako predkladateľ zaňho hlasovať aj musím, preto si myslím, že je to vhodné. To znamená, že ak vy nebudete hlasovať za niečo, čo považujete za marketingovú novelu a myslím si, že pomerne oprávnene, tak, samozrejme, tomu ja úplne rozumiem a zachovám sa rovnako, hoci náznak zase ústretovosti, priznám sa, že sa zdržím, nebudem hlasovať proti, lebo chcem, aby tu bol signál aj z našej strany, že tá spolupráca možná je, keď ide o verejný záujem.
Ale priznám sa, tie dôvody, prečo nehlasovať za uznesenie, ktoré zaviaže vládu v spolupráci s poslancami na rokovanie pripraviť skutočné riešenie, a to riešenie, ktoré tam pomerne je podrobne opísané, to z môjho pohľadu celkom zrejmá tá argumentácia mi nie je. Takže tam by som na vás možno ešte apeloval zvážiť do sedemnástej hodiny, kým skončí táto rozprava, či predsa len by nebolo možné toto uznesenie podporiť.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Za normálnych okolností by som ani necítil potrebu vystúpiť, pretože návrh uznesenia, ktorý sme s pani kolegyňou Žitňanskou pripravili, už ona predniesla, ale keďže ide o politicky pomerne závažnú záležitosť, chcem len stručne jednak teda vysloviť svoju podporu návrhu, ktorý sme takto predložili a ešte raz aj vysvetliť niektoré príčiny, ktoré k tomu viedli.
Ako už pred chvíľkou spomenul aj kolega Zajac, ten návrh, ktorý je tu z vlády, my sme nepovažovali za dostatočné riešenie problému, a preto sme aj napriek tomu expresnému tempu schvaľovania pripravili tento pomerne rozsiahly pozmeňovací návrh, ktorý mal skutočne otázku schránkových firiem riešiť. Chcem oceniť, že následne došlo k zastaveniu tohto expresného schvaľovacieho procesu a došlo k rokovaniu na úrovni najvyššej vrátane pána predsedu Národnej rady a pána ministra. Z toho rokovania vzišla jedna nie až taká dobrá a jedna veľmi dobrá správa. Tá nie až taká dobrá je, že vládna strana chce schváliť naďalej návrh zákona, ktorý podľa nás nie je v tejto chvíli dotiahnutý, a na to má ale vládna strana v rámci svojej väčšiny právo, keďže tento zákon pravdepodobne nie je v rozpore s ústavou, takže ťažko môžeme voči nemu technicky namietať. Môžeme ale upozorňovať na to, že nie je skutočným riešením, tak ako sme to aj spravili.
Tá dobrá správa je, že je nádej dnes na podporu toho návrhu uznesenia, ktoré sme pripravili s pani kolegyňou Žitňanskou, a v rámci ktorej by do konca prvého štvrťroka mal byť predložený komplexný zákon na riešenie vo vzájomnej spolupráci. Ja by som možno len upozornil na to, že už v tom samotnom uznesení sú ukotvené všetky štyri princípy, ktoré my sme žiadali, takže bude potrebné, aby to riešenie to spĺňalo. A zároveň je v tom návrhu uvedené to, že návrh má byť pripravený v spolupráci nielen s Národnou bankou, ale aj s poslancami Národnej rady, takže bude to pripravené, malo by to byť pripravené na základe širšej odbornej a politickej dohody. Za tých okolností, ja si myslím, že toto uznesenie môže znamenať zásadnú zmenu, ale bude potrebné ho naplniť. To znamená, kľúčom bude to, či ho dnes schválime dostatočnou väčšinou, ale aj to, či bude následne vôľa k jeho naplneniu. Môj osobný názor je, že v takto vypätej téme, s tak jasným uznesením a za tak krátky čas, ako je tri mesiace, tá vôľa nevyprchá, takže verím, že to dotiahneme a že tento komplexný návrh bude o niekoľko mesiacov schválený.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte mi predložiť pozmeňovací návrh k vládnemu návrhu zákona, pred jeho predložením, keďže ide o návrh pomerne rozsiahly, a to nielen počtom strán, ale aj obsahovo, vysvetliť stručne jeho logiku a možno sa aj vrátiť trošku k debate o zmysle tohto zákona, keďže ide o pozmeňovací návrh, ktorý sa venuje, by som povedal, samotnému zmyslu toho, s čím vláda prichádza.
Takže cieľom tohto návrhu, ktorý nám vláda predkladá, by malo byť, aby štát nemohol obchodovať s firmami, u ktorých nevieme, kto je za nimi, kto z nich profituje. Logika tohto kroku je podľa mňa pomerne zjavná, niektoré krajiny dokonca dnes idú ďalej, v Spojených štátoch aj vo Veľkej Británii prijali v uplynulých rokoch úpravu, podľa ktorej každá nová firma musí deklarovať, kto je za ňou, nielen kto je formálny vlastník. Tuto sa to navrhuje vo vzťahu len k verejnému sektoru. To znamená, že ak niekto chce mať zo Slovenska firmu v Belize, ale nechce získavať verejné peniaze, tak sa ho to netýka.
Ten dôvod, prečo je to dôležité, a to treba pomenovať veľmi jasne, je, že ak existujú veľké obchody so štátom, za ktorými nestojí renomovaná firma, o ktorej všetci vieme, kto ju vlastní, ale nejaká neznáma anonymná schránka, tak je to zásadný rizikový faktor zneužívania postavenia verejného činiteľa, korupcie a ovládnutia štátu. Pretože dôvod, prečo niekto nie je ochotný identifikovať to, že profituje z obchodov so štátom, je najmä to, ak by v takej pozícii nemal byť. Z tohto hľadiska som rád, že vláda vyhovela verejnému tlaku, ktorý tu vznikol v uplynulých týždňoch. Pripomínam len, rovnako ako v prvom čítaní, že táto vláda už jeden takýto návrh predložila, bolo to v roku 2012 a ´13, pán minister Kaliňák už raz ohlásil koniec schránkových firiem. Ten návrh, ako sme vtedy upozorňovali, bol úplne neúčinný a vláda sa dnes priznáva tým, že prišla s návrhom úplne novým. Preto je dôležité dnes schváliť návrh, ktorý už neúčinný nebude.
V uplynulých dňoch som mal neformálne diskusie s viacerými zástupcami strany SMER na túto tému a reakcia, ktorú som dostal a ktorú koniec koncov aj sám predseda vlády povedal po schválení tohto návrhu, bola, však môžeme diskutovať, pozmeňme ten návrh, doplňme ten návrh, ale tak urobte nejaký kompromis, hľadajme nejaký kompromis. Za seba môžem povedať, že s kompromisom nie je problém. Ale kompromis má zmysel vtedy, ak je zmysluplný. Problém kompromisu nastáva vtedy, ak je to len maskovací, nazvime to, nástroj toho, že sa v skutočnosti nič neudeje.
Spolu s kolegyňou Žitňanskou sme definovali štyri kritériá, ktoré by takýto zákon mal spĺňať, aby mal zmysel. To prvé kritérium je, že by mal identifikovať takzvaných konečných užívateľov výhod. Teda tých, ktorí skutočne profitujú z firmy. Nie tých, ktorí sú oficiálne napísaní ako jej vlastníci. Lebo inak ide len o prázdnu škrupinu.
Druhé kritérium je, že by sa mal týkať obchodov so štátom, nielen verejného obstarávania. To môže znieť zvláštne, však obchod so štátom je verejné obstarávanie a najlukratívnejšie obchody so štátom dneska často nie sú verejné obstarávania. Najlukratívnejší obchod v zdravotníctve dneska nemá MEDICAL GROUP, ale má firma Prefto, ktorá vlastní 50 % Dôvery, ktorá je na Cypre, o ktorej netušíme, kto to je, aj keď sa veľa hovorí. Pretože firma Prefto spolu s firmou HICE, ďalšia schránková firma, ktorá s ňou vlastní poisťovňu Dôvera, vyčerpáva zo slovenského zdravotníctva každoročne významné sumy nad rámec štandardného zisku a štandardných dividend. V minulom roku to bolo viac ako 100 mil. eur.
Druhé kritérium je: ide len o formálne obstarávanie alebo ide o skutočné obchody so štátom a s verejnými peniazmi?
Tretie kritérium je verejná kontrola. Návrh, ktorý neumožní verejnú kontrolu toho, či naozaj schránková firma svoje vlastníctvo a profit toho, kto z nej profituje, odkryla, nebude funkčný.
A štvrté kritérium je vymáhateľnosť, aby v prípade pochybností alebo podnetov bolo možné sa naozaj tomu venovať, či je to pravda, aby to neskončilo formálne na papieri.
Ten návrh, ktorý sem vláda predložila a ktorý je zatiaľ jediný návrh, o ktorom oficiálne rokujeme, nespĺňa žiadne z týchto štyroch kritérií. Pretože nehovorí o konečných užívateľoch, hovorí síce o takzvanej kvalifikovanej účasti, ale tá obsahuje len priamy podiel na riadení firmy. Neobsahuje tých, ktorí profitujú, hoci riadiace práva nemajú. Čo je práve ten najčastejší prípad pri schránkových firmách v exotických lokalitách. Zároveň obsahuje len otázku verejného obstarávania. Zároveň neumožňuje verejnú kontrolu, pretože doklady o vlastníctve sa budú predkladať len obstarávateľovi. A zároveň neobsahuje žiadnu účinnú procedúru vymáhania a kontroly. Okrem toho, že obstarávateľ môže vylúčiť firmu, ak teda bude pokladať tie dokumenty za nepravdivé. Inými slovami, je to návrh, ktorý nebude účinný, ak prejde v tejto podobe, zároveň bude veľmi administratívne náročný. Ten návrh totiž znamená, že do každého verejného obstarávania, ktoré bude na Slovensku prebiehať, každý uchádzať bude musieť nosiť doklady o svojom vlastníctve, nebude stáť, a tie doklady navyše teda nemôžu byť staré, čo je prirodzené, čo bude znamenať, že budú musieť žiadať každýkrát výpisy, dokumenty a potom ich predkladať a budú ich musieť obstarávatelia kontrolovať. Zároveň tu budú kontrolovať obstarávatelia, ktorí na to nie sú nijak vybavení, nemajú schopnosť. Predstavte si, že v nejakej obci Brezovička pri obstarávaní príde firma, ktorá má majiteľa z Cypru, a predloží nejaké dokumenty o tom, kto to vlastní. Ako predpokladáme, že obec Brezovička a jej výberová komisia bude schopná kontrolovať reálne takéto niečo? To znamená, veľké administratívne bremeno, minimálna kontrola, najhoršia možná kombinácia.
Preto predkladám návrh, ktorý sme pripravili s pani kolegyňou Žitňanskou, ktorý by tie štyri veci mal riešiť. Rieši, tá hlavná inovácia, ktorá tam je, tie hlavné inovácie sú dve.
Prvá inovácia je zavedenie registra konečných užívateľov výhod a to je register, kde by práve mali byť uvedené, kto z tej, kto z tej firmy profituje naozaj. Tento register má viesť Národná banka. Stretol som sa už zo strany tých, ktorí hľadajú spôsob, ako to odriecť, s argumentom, že to bude komplikované, byrokratické a drahé. Je pomerne jednoduché vysvetliť, prečo to tak nie je. Pretože položme si na stôl dve situácie. Jedna situácia je, kde firma x, ktorá je uchádzač vo verejnom obstarávaní, napríklad bude nosiť každýkrát do každého verejného obstarávania znovu a znovu tie isté papiere, ktoré každýkrát znovu a znovu bude niekto musieť vyhodnocovať. Položme si opäť k tomu situáciu, keď tie papiere predloží raz do registra, Národná banka preskúma, zapíše a následne až pri zmenách bude nutné s týmto niečo robiť. Je evidentné, že ak chceme so schránkovými firmami niečo robiť, jeden register je oveľa administratívne nenáročnejšie a lacnejšie riešenie ako opakované nosenie papiera v každom jednom prípade.
Druhá inovácia, ktorú prinášame, je, že navrhujeme, aby sa to netýkalo len verejného obstarávania, ale aj iných spôsobov narábania s verejnými prostriedkami. Konkrétne zdravotných poisťovní, čo je asi vecne druhá najväčšia skupina, ale takisto navrhujeme, aby sa to týkalo napríklad aj predaja majetku štátu, obcí, VÚC, to znamená, že keď niekto kupuje, a aby sa to týkalo aj veľkej privatizácie. Inými slovami, ak niekto chce od štátu kúpiť majetok, alebo od obce, mal by byť schopný preukázať svoje vlastníctvo, kto ho vlastní.
Posledná skupina, ktorých by sa to týkalo, sú dotácie pre súkromné firmy z eurofondov. Eurofondy by nemali dostávať schránkové firmy. Predpokladám, že nie je potrebné zdôvodňovať, prečo to tak je, ale napriek tomu to tento návrh, vládny návrh vôbec neobsahuje.
Nebudem ďalej podrobne technicky vysvetľovať podstatu nášho návrhu, ale dovoľte mi len doplniť, že Národná banka, ktorej navrhneme zveriť vedenie registra, v tom návrhu má dané aj právomoci, aj povinnosti reálne sa venovať vyhodnocovaniu týchto informácií, ich dozisťovaniu, prípadne pozastaveniu a výmazu registrácie, ak bude mať pochybnosti, respektíve zistí, že ide o nepravdivé skutočnosti. To znamená, máme tam vynucovací proces. Zároveň tam navrhujeme, aby v prípade, že niektorá krajina a jej autority odmietajú spolupracovať v tomto procese, bolo možné ju zaradiť na takzvanú čiernu listinu. A zároveň navrhujeme, aby firmy z týchto krajín mohli naďalej presviedčať Národnú banku o tom, že ony svoje vlastníctvo vedia dokumentovať, aj ho dokumentovali, čím by sa zároveň zabránilo problematickým medzinárodnoprávnym aspektom a zároveň zabezpečilo to, že krajiny nespolupracujúce v princípe boli vylúčené.
Dovoľte mi teraz prečítať samotný návrh. Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého a Lucie Žitňanskej k vládnemu návrh zákona, ktorým sa mení a dopÍňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
1. V názve zákona sa na konci dopÍňajú slová „a ktorým sa menia a dopÍňajú niektoré zákony".
Je to legislatívno-technická úprava.
2. V čl. I bod 1 v § 26a ods. 1 písm. a) znie:
"a) právnická osoba, ktorá nie je zapísaná v registri konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu, odkaz 9c) alebo"." (Koniec bodu)
Doterajšie písmeno b) sa vypúšťa a písmeno c) sa označuje ako písmeno b).
Poznámka pod čiarou k odkazu 9c znie:
„9c) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov."
3.V čl. I bod 1 v § 26a sa vypúšťa odsek 3.
Tu ide o právnu definíciu registra a najmä vo vzťahu konečným užívateľom a verejnému obstarávaniu.
4. Za čl. I sa vkladajú nové novelizačné články, ktoré znejú:
„Čl. II
Zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona sa dopĺňa takto:
1. V § 8a sa ods. 4 sa dopÍňa písmenom f), ktoré znie:
"f) je ako právnická osoba zapísaný v registri konečných užívateľov výhod podľa § 19a.".
2. V § 8a sa ods. 5 dopÍňa písm. f), ktoré znie:
"f) výpisom z registra konečných užívateľov výhod podľa § 19a.".
3. Za § 19 sa vkladá § 19a, ktorý vrátane nadpisu znie:
㤠19a
Register konečných užívateľov výhod
(1) Právnickej osobe, ktorá nie je subjektom verejnej správy podľa § 3 ods. 1, možno poskytnúť verejné prostriedky, majetok štátu alebo štátne finančné aktíva podľa tohto zákona a osobitných predpisov (odkaz 24ad) vtedy, ak je zapísaná v registri konečných užívateľov výhod.
(2) Register konečných užívateľov výhod je verejný zoznam, do ktorého sa zapisujú právnické osoby a ich koneční užívatelia výhod.
(3) Konečným užívateľom výhod je na účely tohto zákona fyzická osoba, v prospech ktorej sa obchod vykonáva, alebo fyzická osoba, ktorá
a) má priamy alebo nepriamy podiel alebo ich súčet najmenej 25 % na základnom imaní alebo na hlasovacích právach v klientovi, ktorým je právnická osoba-podnikateľ, vrátane akcií na doručiteľa, ak nie je táto právnická osoba emitentom cenných papierov prijatých na obchodovanie na regulovanom trhu, ktorý podlieha požiadavkám na uverejňovanie informácií podľa osobitného predpisu, odkaz 24ae).
b) má právo vymenovať, inak ustanoviť alebo odvolať štatutárny orgán, väčšinu členov štatutárneho orgánu, väčšinu členov dozornej rady alebo iný riadiaci orgán, dozorný orgán alebo kontrolný orgán klienta, ktorým je právnická osoba-podnikateľ,
c) iným spôsobom, ako je uvedené v prvom a druhom bode, ovláda klienta, ktorým je právnická osoba-podnikateľ,
d) je zakladateľom, štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu alebo iného riadiaceho orgánu, dozorného orgánu alebo kontrolného orgánu klienta, ktorým je združenie majetku, alebo má právo vymenovať, inak ustanoviť alebo odvolať tieto orgány,
e) je príjemcom najmenej 25 % prostriedkov, ktoré poskytuje združenie majetku, ak boli určení budúci príjemcovia týchto prostriedkov alebo
f) patrí do okruhu osôb, v prospech ktorých sa zakladá alebo pôsobí združenie majetku, ak neboli určení budúci príjemcovia prostriedkov združenia majetku.
(4) Register konečných užívateľov výhod vedie Národná banka Slovenska.
(5) Národná banka Slovenska zapíše právnickú osobu do registra konečných užívateľov výhod na základe návrhu právnickej osoby. Právnická osoba návrh doloží listinami preukazujúcimi údaje uvedené v návrhu.
(6) Národná banka Slovenska preskúma pravdivosť a úplnosť údajov uvedených v návrhu. V prípade pochybností alebo ak údaje nie sú dostatočne preukázané, je Národná banka Slovenska oprávnená žiadať o
a) doplnenie návrhu právnickú osobu,
b) poskytnutie súčinnosti orgánu členského štátu Európskej únie alebo zahraničného štátu.
(7) Ak Národná banka Slovenska na základe preskúmania podľa odsekov 5 a 6 zistí, že údaje o konečných užívateľoch výhod právnickej osoby sú nepravdivé alebo neúplné, návrh na zápis právnickej osoby do registra konečných užívateľov výhod zamietne.
(8) Národná banka preskúma úplnosť alebo pravdivosť údajov uvedených v registri konečných užívateľov výhod vo vzťahu k zapísanej právnickej osobe aj z vlastného podnetu; ustanovenie odseku 6 tým nie je dotknuté. Do ukončenia preskúmania je Národná banka Slovenska oprávnená pozastaviť účinnosť registrácie právnickej osoby zapísanej v registri konečných užívateľov výhod.
(9) Ak Národná banka Slovenska na základe preskúmania podľa odseku 8 zistí, že údaje o konečných užívateľoch výhod právnickej osoby sú nepravdivé alebo neúplné, rozhodne o výmaze právnickej osoby z registra konečných užívateľov výhod.
(10) Ak Národná banka Slovenska rozhodne o výmaze právnickej osoby z registra konečných užívateľov výhod, môže rozhodnúť aj o zákaze registrácie tejto právnickej osoby, najdlhšie však na päť rokov.
(11) Ak Národná banka Slovenska v rámci svojej činnosti zistí, že na základe nečinnosti, neposkytnutia súčinnosti alebo nedostatočnej spolupráce orgánov určitého štátu (ďalej len „nespolupracujúci štát") nie je možné overiť tvrdenia o konečnom užívateľovi uvedené v návrhu o registrácii, môže tento štát zaradiť na zoznam nespolupracujúcich štátov.
(12) Vyradenie zo zoznamu nespolupracujúcich štátov vykoná Národná banka Slovenska po podstatnej zmene okolností. Zoznam nespolupracujúcich štátov je verejný.
(13) Národná banka Slovenska odmietne zapísať právnickú osobu do registra konečných užívateľov výhod alebo ju z tohto registra vymaže, ak
a) je sídlo tejto právnickej osoby v nespolupracujúcom štáte, alebo b) má v tejto právnickej osobe kvalifikovanú účasť (odkaz 24af) právnická osoba alebo fyzická osoba, so sídlom v nespolupracujúcom štáte.
(14) Ustanovenie odseku 13 sa nepoužije, ak právnická osoba preukáže hodnoverným spôsobom, kto je konečný užívateľ výhod.
(15) Právnická osoba zapísaná do registra konečných užívateľov výhod je povinná do 30 dní ohlásiť Národnej banke Slovenska každú zmenu údajov týkajúcich sa konečných užívateľov výhod.
(16) Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa odsekov 5 až 15 sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu (odkaz 24ag).
(17) Náležitosti návrhu na zapísanie do registra konečných užívateľov výhod a ohlásenia podľa odseku 15, ako aj podrobnosti o postupe pri zápise a výmaze právnických osôb z registra konečných užívateľov výhod ustanoví všeobecne záväzný predpis, ktorý vydá Národná banka Slovenska.".
Poznámky pod čiarou k odkazom 24ad až 24ag znejú:
"24ad) Napríklad zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, zákon č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z., zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, zákon č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov, zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Poznámka pod čiarou 24ae) Zákon č. 566/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov.
24af) § 26a ods. 2 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
24ag) Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
3. V § 20 ods. 2 sa na konci pripája táto veta:
„Ak sa prostriedky Európskej únie poskytujú právnickej osobe, ktorá nie je subjektom verejnej správy podľa § 3 ods. 1, táto právnická osoba musí byť zapísaná v registri konečných užívateľov výhod podľa § 19a.".
Čl. III
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov sa dopÍňa takto:
Za § 35a sa vkladá § 35b, ktorý vrátane nadpisu znie:
„§ 35b Vedenie registra konečných užívateľov výhod
Národná banka Slovenska plní úlohy pri vedení registra konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 6c)."
Poznámka pod čiarou k odkazu 6c) znie:
"6c) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. .../2014 Z. z.
Čl. IV
Zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov sa dopĺňa takto:
Za § 41 sa vkladá § 42, ktorý znie:
㤠42
Právnická osoba môže byť nadobúdateľom privatizovaného majetku podľa tohto zákona vtedy, ak je zapísaná v registri konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 8k).".
Poznámka pod čiarou k odkazu 8k) znie:
„8k) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
Čl. V
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov sa dopÍňa takto:
Za § 14b sa vkladá § 14ba, ktorý znie:
"§ 14ba
Právnická osoba, ktoré nie je subjektom verejnej správy, (odkaz 23d) môže byť nadobúdateľom majetku štátu podľa tohto zákona vtedy, ak je zapísaná v registri konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 23).".
Poznámky pod čiarou k odkazom 23d) a 23e) znejú:
"23d) § 3 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
23e) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
Čl. VI.
Zákon č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej lesníckej komore v znení neskorších predpisov sa mení a dopĺňa takto:
V § 14 odsek 2 znie:
„(2) Verejnoprávna inštitúcia nemôže previesť vlastnícke právo k majetku ani na
a) právnickú osobu, v ktorej je štatutárnym orgánom alebo členom riadiaceho, výkonného alebo dozorného orgánu fyzická osoba uvedená v odseku 1, alebo
b) právnickú osobu, ktorá nie je subjektom verejnej správy odkaz 25a) a nie je zapísaná v registri konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 25b).".
Poznámky pod čiarou k odkazom 25a a 25b znejú:
"25a) § 3 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
25b) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. .../2014 Z. z.".
Čl. VII
Zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov sa dopÍňa takto:
Za § 13 sa vkladá § 13a, ktorý znie:
㤠13a
Právnická osoba, ktorá nie je subjektom verejnej správy(odkaz 24a) môže byť nadobúdateľom majetku obce podľa tohto zákona vtedy, ak je zapísaná v registri konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 24b).".
Poznámky pod čiarou k odkazom 24a a 24b znejú:
„24a) § 3 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
§ 24b, pardon, odkaz 24b) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
Čl. VIII
Zákon č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov sa dopĺňa takto:
Za § 11 sa vkladá § 11a, ktorý znie:
"§ 11a
Právnická osoba, ktorá nie je subjektom verejnej správy, odkaz 21) môže byť nadobúdateľom majetku vyššieho územného celku podľa tohto zákona vtedy, ak je zapísaná v registri končených užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 22).".
Poznámky pod čiarou k odkazom 21 a 22 znejú:
"21) § 3 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
22) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
Čl. IX
Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa dopĺňa takto:
1. Za § 34 sa vkladá § 34a, ktorý znie:
" 34a
Zdravotná poisťovňa sa zapisuje do registra konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 57a).".
Poznámka pod čiarou k odkazu 57a znie:
"57a) § 19a zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.".
2. V § 35 sa ods. 2 dopĺňa písm. k), ktoré znie:
"k) výpis z registra konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 57a).".
3. V § 39 sa ods. 1 dopĺňa písm. i), ktoré znie:
"i) zdravotná poisťovňa nie je zapísaná v registri konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 57a).".
4. Za § 86l za vkladá § 86m, ktorý znie:
"§ 86m
Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2015
Zdravotná poisťovňa, ktorej bolo vydané povolenie podľa doterajších predpisov, je povinná zapísať sa do registra konečných užívateľov výhod podľa osobitného predpisu (odkaz 57a) najneskôr do jedného roka odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.".
Doterajší čl. II sa označuje ako čl. X.
Odôvodnenie k čl. II: Tento článok obsahuje samotný register konečných užívateľov a procesné nástroje k nemu.
Odôvodnenie k čl. III: Ide o legislatívno-technickú úpravu týkajúcu sa vedenie registra konečných užívateľov výhod Národnou bankou Slovenska.
Odôvodnenie k čl. IV, V, VI, VII a VIII: Ustanovuje sa teda v zákone pravidlo, že privatizovaný alebo predávaný majetok štátu sa môže predávať len firmám, ktoré odkryli svoju štruktúru majetkovú oficiálnu aj neoficiálnu.
A zároveň v čl. IX sa navrhuje, aby sa to týkalo aj zdravotných poisťovní, keďže tým už licencie uvedené boli, navrhuje sa to, aby sa to týkalo zdravotných poisťovní aj spätne v tom zmysle, že existujúce zdravotné poisťovne to budú musieť do roka vykonať.
Dovoľte mi, požiadať vás o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu a poďakovať vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Alojz, musím povedať, že ja som si všimol v máji, že vaše správanie voči mojej osobe sa nejak zázračne zmenilo so vznikom strany Sieť. Mne je to ľúto, ale ja som sa v ničom nezmenil, asi sa niečo zmenilo na tej druhej strane. Ale ja na to budem reagovať ináč, s bratskou lásku, tak, že, na toto, čo bolo povedané.
No v politike, aj keď sa snažíme pomáhať ľuďom, sú dôležité aj detaily a také zásadné detaily. A napríklad aj taký zásadný detail, že znižovanie daní, teda ponechať ľuďom viac ich vlastných peňazí, je štandardná agenda stredopravých politikov všade na svete, by bolo si dobre naštudovať a nejak ho absorbovať. Ak tu máme vládu, ktorá od roku 2008 zvýšila verejné príjmy o 5 percent HDP, minulý rok verzus rok 2008, a deficit verejných financií je stále ten istý, to znamená, peňazí sa vyberá viac, ale diera je rovnaká, tak asi dokedy chceme čakať, kým sa tá diera zavrie, kým začneme znižovať dane? Myslím, že postup musí byť opačný, treba vytvoriť tlak na zníženie daní, najmä v situácii, keď vláda tú rezervu v rozpočte má odloženú a dneska ju rozdáva. Niekedy na hlúposti, niekedy na nedomyslené veci a najmä sa nevenuje strednej vrstve bežných zamestnaných ľudí, tým, čo robí. Tie peniaze, ktoré sú v rozpočte a ktoré my navrhujeme inak použiť, sa minú. A my ich navrhneme vrátiť ľuďom. My nevytvárame žiadny nový sociálny program – rozdajme viac. My hovoríme, nech zostanú bežným zamestnaným ľuďom s deťmi, ktorí pracujú a ktorí si tie dane zaplatili. To je celé.
A hovorím, s bratskou láskou budem trpezlivo vysvetľovať a dúfať v naše zmierenie, aby mladá puška nebola aj neriadená strela.

Vážené dámy, vážení páni, vážená pani predsedajúca, dovoľte mi vystúpiť v tejto veci. Dovoľte mi na úvod privítať aj pána guvernéra, ktorý medzi nás zavítal, a vo svojom vystúpení ho aj požiadam o určité vyjadrenie, tak verím, že to, že to umožníme a že tejto výzve vyhovie.
Ak sa pozrieme na fungovanie Národnej banky Slovenska za uplynulých päť rokov, počas ktorých bol pán guvernér v jej čele, tak si myslím, že je to päť rokov, ktoré nevykazujú žiadne zásadné známky, povedal by som, škandálov veľkých alebo problémov, alebo niečoho, na čo by bolo možné jasne ukázať prst a povedať, že takto teda nie. To znamená, nejaké jasné farby toho funkčného obdobia, myslím jasné farby v negatívnom zmysle slova, tam nevidno.
Z opačného uhla pohľadu sa dá povedať, že ani také farbisté významné úspechy, zásadné proaktívne kroky zatiaľ nevidno. Pán minister, neviem, či úmyselne, alebo z akého dôvodu bol veľmi stručný v hodnotení toho obdobia a použil, myslím, formuláciu, že je veľmi úspešné. Ale túto úspešnosť nám nijako nedokumentoval. Otázka je, do akej miery je toto vecou guvernéra centrálnej banky, do akej miery je to vecou iných najvyšších predstaviteľov centrálnej banky a čo z toho pre nás vyplýva dnes, keď sa rozhodneme, či pánovi guvernérovi dáme ďalšie funkčné obdobie.
Prvý záver, ktorý musím povedať, je, že predĺženie funkčného obdobia pána guvernéra o ďalších päť rokov, si myslím, nedáva dnes priestor na nejaké zásadné riziká alebo apokalyptické scenáre. Ak necháme bokom veci, o ktorých sme tu aj diskutovali pri výročných správach a hodnotení, o výročných správach NBS v oblasti narábania s finančným majetkom, čo boli ale, musím povedať, veci jednak z finančného objemu pomerne malé, ale aj tie témy, o ktorých sme debatovali, neboli, neboli naozaj nijak zásadné, tak zostávajú dve témy: jedna je výkon menovanej politiky a druhá je finančný trh.
Pokiaľ ide o výkon menovej politiky, ako vieme, ešte pred nástupom pána guvernéra sme odovzdali kompetencie v tejto oblasti Európskej centrálnej banke a neriadime už svoju menovú politiku, ale pán guvernér je členom Rady guvernérov a ako taký je rozhodujúcim hlasom Slovenska pri prijímaní rozhodnutí o celej eurozóne. O tomto jeho pôsobení ako verejnosť nevieme takmer nič. Má to dva dôvody. Jeden dôvod je, že Európska centrálna banka vo všeobecnosti uplatňuje princíp kolektívnej zodpovednosti, kde napríklad na rozdiel od britskej a americkej centrálnej banky zverejňuje len minimum informácií o tom samotnom rozhodovacom procese s odôvodnením, že nechce narúšať dôvernosť a kolektívnosť toho rozhodovania, ktoré Rada guvernérov prijíma. O tom sú medzi odborníkmi veľké debaty, či je lepší ten viac anglosaský systém individuálnej zodpovednosti, alebo tento viac historicky nemecký a ten dnes, už dnes ECB systém kolektívnej zodpovednosti. Ale to naozaj nie je, nie je zodpovednosť pána guvernéra. Treba povedať, že ani pán guvernér však nevyužil nejak významnejšie šance za tých ostatných päť rokov komunikovať s verejnosťou o otázkach menovej politiky a o postojoch, ktoré zaujíma v tejto veci on sám, aj nad rámec toho, čo by mohol.
Takže o menovej politike a hodnotiť úlohu Národnej banky a samotného guvernéra v európskej menovej politike v podstate sa nedá dnes, myslím si, že objektívne. Teda určite to vedia urobiť tí, ktorí tam sedia, ale, ale nikto z vonku to objektívne urobiť nevie.
Druhá otázka je otázka finančného trhu, kde Národná banka má významné právomoci, ktoré sa navyše v čase posilňujú. Aj tu sme prijali zákony uplynulé mesiace, ktoré ich budú ďalej posilňovať vo vzťahu k takzvaným nebankovým subjektom. Ale vo vzťahu k takzvaným bankovým subjektom by som, keď to tak môžem povedať, sú tie právomoci veľmi silné. A tam opäť musíme konštatovať, že centrálna banka asi zatiaľ nijak zásadne pozitívne neprekvapila. Ale ani zatiaľ nevieme o nejakých zásadných sklamaniach a problémoch, ktoré by sa v tejto veci udiali. Samozrejme to nehovorí nič do budúcnosti, ale tiež naša schopnosť hodnotiť výkon je tam pomerne obmedzená tým, že ani na plusovej, ani na mínusovej strane toho konta neboli zaznamenané zásadné zmeny. Preto, a to je možno k hodnoteniu centrálnej banky ako takej, dnes naozaj, a neviem to vylúčiť, lebo ide po mne kolega Hlina a nechcem mu v ničom brániť, ale ak by niekto chcel na pána guvernéra nejak dnes kričať, či už s radosťou alebo naštvatosťou, ťažšie sa to opiera o nejakú konkrétnu vec aj jedným, aj druhým smerom.
Na druhej strane, a to je to, priznám sa, kvôli čomu aj vystupujem, Národná banka nie je guvernér. Hoci v očiach verejnosti, možno aj v očiach politikov, guvernér Národnej banky je tá kľúčová, absolútne kľúčová osoba, všetky skutočné právomoci pri riadení centrálnej banky sú zverené bankovej rade, ktorá teda dnes má štyroch členov, nie je úplná, a ktorá rozhoduje, ktorá v mnohom rozhoduje. Dnes je tam jeden viceguvernér pán Tóth a dvaja členovia bankovej rady.
A ja za seba chcem povedať, že pozitívny vývoj pripisujem práve v zložení bankovej rady. Lebo ak sa pozriem na odbornosť, ale aj vervu a vážnosť toho prístupu k svojej práci, tak aj pána Tótha ako viceguvernéra, aj pána Dvořáčka ako člena bankovej rady, ja osobne považujem za kvalitnejších a výkonnejších členov bankovej rady, ako boli predchodcovia, ktorí ich nahradili. To znamená, že v tejto veci vnímam progres, ktorý chcem aj verejne pochváliť. Pán viceguvernér Tóth bol neoficiálne nominant skôr stredopravých strán, ale akceptovala ho táto vláda, čo tiež musím verejne oceniť. A myslím, že zatiaľ tú funkciu vykonáva kvalitne. Člen bankovej rady pán Dvořáček je tiež celoživotný technokrat, ktorého nominovala, bol nominovaný za tejto vlády, a hoci je v tej funkcii krátko, ale z predchádzajúcej práce vieme, že tiež ju vykonáva s nasadením a kvalitne. To znamená, že asi najväčší, najväčšie pozitívum tých uplynulých päť rokov je práve pre mňa v tom kvalitnejšom personálnom obsadení, než v akom sme boli svedkami možno predtým, ak nechávam povedzme obdobie pána Ľudovíta Ódora ako člena bankovej rady, ktorý tiež má vysoké renomé.
A dostávame sa k tomu najpodstatnejšiemu a ospravedlňujem sa, že trochu pomalšie, a to je otázka doplnenia bankovej rady. Ak sa nemýlim, pán minister, prosím, opravte ma, vy ste rozšírili členov bankovej rady z piatich na šesť. To znamená, že je voľné miesto jedného viceguvernéra a jedného člena bankovej rady, ktoré je teda možné a neni nutné obsadiť. A predpokladám, že by ste nerobili, keby ste ich obsadiť nechceli, lebo však načo. A moja otázka je na vás, ale aj na pána guvernéra, hneď vysvetlím prečo, je: akú máte stratégiu obsadenia týchto miest? A poviem prečo.
Viceguvernéra navrhuje vláda, schvaľuje parlament, menuje prezident. To znamená, to je čistá politická zodpovednosť vládnej väčšiny, keď to tak mám povedať. Ale členov bankovej rady navrhuje guvernér a navrhuje guvernér a schvaľuje vláda, to znamená, to je zdieľaná politická zodpovednosť pána guvernéra a vás, teda ak vo vás personalizujem vládu. A pre budúcnosť našej centrálnej banky, osobitne s tými veľmi silnými právomocami vo vzťahu k bankovému aj nebankovému sektoru, považujem za dôležitú kvalitu a integritu ľudí, ktorí tam sedia a budú sedieť.
A preto mám otázku na oboch vás, lebo je to otázka, ktorá sa týka tejto dnešnej nominácie, ako budete pristupovať k navrhnutiu ďalšieho člena bankovej rady, ktorý je v kompetencii guvernéra, a vo vašej kompetencii ho potvrdiť, alebo nepotvrdiť. A či to bude niekto, nechcem povedať, za koho sa nebudeme hanbiť, lebo to je veľmi slabé kritérium, ale na koho nielenže môžme byť hrdí, ale najmä ktorý bude tú prácu vykonávať kvalitne a prinesie do nej kvalitný rozmer. Lebo ak takýto záväzok padne, tak za seba poviem úprimne, že vzhľadom na to, čo som všetko povedal, nie je dôvod nepodporiť pána guvernéra, lebo, hovorím, svoju prácu vykonával štandardne, a to vôbec nemyslím ako negatívum. A ak budeme mať víziu personálneho skvalitňovania najvyššieho rozhodovacieho orgánu pod jeho gesciou, tak povedal by som, je to v realistickom svete asi dosť na to, aby, aby to bolo možné podporiť.
Ak sa však vrátime do obdobia, a teraz ja nechcem to hádzať, na ktorú vládu, ale vieme, že boli obdobia, keď miesto v bankovej rade bolo skôr odmenou pre politicky blízkych bankárov niektorých strán, ktorí personálne nepriniesli do toho rozhodovania veľmi nič kvalitné, tak, naopak, ten krehký progres, o ktorom som hovoril, sa môže veľmi ľahko zvrátiť a zásadne zhoršiť. Takže preto rovnako dôležité ako to, kto bude po dnešku guvernér, čo už asi aj tušíme, minimálne tušíme, je aj to, koho tento guvernér navrhne za ďalšieho člena bankovej rady. A ja sa nepýtam na meno, hoci keby bolo povedané, nijako sa tomu nebránim, pýtam sa na metodiku, pýtam sa na prístup, pýtam sa, ako budete tohto človeka spolu vyberať, lebo musíte vyberať spolu. Ak sa na ňom nedohodnete, tak nebude. A verím, že to bude niekto, kto túto inštitúciu odsunie k ďalšiemu pokroku.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne obom kolegom za faktické poznámky. A ak môžem povedať, že keby sme v minulosti, v reálnej minulosti a nedávnej, bol použitý rovnako dobrý politický inštinkt aj pri iných typoch rozhodnutí, mohli veci vyzerať inak, ale to už je minulosť.
Čo by som ja len zopakoval aj pre pána ministra, ktorý, vidím, že sa na mňa pozerá v dobrej nálade, je, že to bojisko, ten zápas o ľudí, ktorí zarábajú 600, 700, 800 eur, ako im pomôcť naozaj, nielen marketingovo, ako im zvýšiť čistý príjem aj znížením daní, ale aj inými krokmi, to je naozaj bojisko, o ktoré sa my mienime uchádzať. A musím povedať, že to je bojisko, ktoré ste vy zatiaľ vyprázdnili. Možno aj na základe minulej skúsenosti, že ani pravica o toto bojisko dostatočne v minulosti nebojovala, ani stredopravé strany, a tým pádom vám ho ponechávali, povedal by som, bez boja. A túto chybu podľa mňa už nemôžu zopakovať, nielen z politického hľadiska, ale aj z vecného hľadiska, pretože tieto bežné pracujúce rodiny sú to, na čom reálne stojí tento štát a o koho sa treba uchádzať.
Ďakujem.