Ďakujem pekne. Pôvodne som mal pripravený trošku iný prejav, ale tá diskusia už prebieha tretí deň a myslím, že v nej z hľadiska politických messageov, alebo teda posolstiev, bolo asi povedané všetko, čo sa dá mojimi kolegami zo všetkých klubov. Predo mnou vystúpil pán poslanec Matovič, ktorý inak sa historicky až tak nevenuje tejto téme, a napriek tomu bol schopný veľmi jasne a presne pomenovať základné problémy tohto návrhu. Takže myslím si, že popri politických posolstvách možno nastal čas na trochu faktov, takže dovoľte mi len uviesť niekoľko faktov, ktoré sa možno aj vám zídu v ďalšej rozprave, prípadne aj našim občanom, ak to náhodou niektorí z nich sledujú.
Takže dovoľte mi začať druhým pilierom, keďže o ňom je väčšina tej debaty, a možno pomenovať niekoľko mýtov, ktoré tu opakovane sa vyjadrujú.
Prvý mýtus, ktorý je, hovorí o tom, že nasledujeme nejaký pomätený latinskoamerický vzor, ktorý, ktorý nemá inde na svete obdobu, prípadne ešte vo východnej Európe. To je základné nepochopenie, myslím si, že asi úmyselné toho, aké reformy sme zaviedli na Slovensku a v strednej a východnej Európe v oblasti dôchodkového zabezpečenia. Ten základ nepochopenia je v tom, že v latinskoamerických krajinách nahradili - kolega Kolesík odchádza, myslím, že by sa mu trochu vzdelávania zišlo, ale nebudem ho, nebudem ho nútiť tu zostávať.
Vraciam sa k tomuto. Takže v latinskoamerických krajinách druhý pilier plne nahradil akékoľvek verejné dôchodkové systémy, to znamená, to spomínané Čile nemá žiadny priebežný pilier. Má len súkromný pilier vo výške 10 + 2, myslím, 75 percenta a potom má záchrannú sieť sociálnej dávky v hmotnej núdzi. To znamená, že to je systém, ktorý hovorí o tom, že sporte si na seba sami. Tí, ktorí si nenasporíte a sú chudobní, budeme zachraňovať.
Môžme sa o tom systéme baviť, či je dobrý, či je zlý, ale to nie je systém, ktorý máme na Slovensku. Na Slovensku máme trojpilierový systém a z hľadiska povinného zabezpečenia dvojpilierový systém. Teda aj tí, čo vstúpili do druhého piliera, si naďalej polovicu svojho dôchodku šetria vo verejnej Sociálnej poisťovni a polovicu odvádzajú do dôchodcovskej správcovskej spoločnosti. To je zásadný rozdiel oproti Latinskej Amerike. A ten dôvod je, že slovenská dôchodková reforma vôbec nie je založená na nejakom latinskoamerickom vzore, ako nám tu často zdôrazňujú, ale je založená na návrhoch, ktoré vypracovala Svetová banka pre strednú a východnú Európu od roku ´94, teda aj pre celý svet, a ktorá vychádza práve z pohľadu na celosvetovú skúsenosť, vrátane západnej Európy a Spojených štátov amerických. To znamená multipilierový systém, tak ako sa zaviedol na Slovensku, je robený podľa systému a vzoru Svetovej banky, nie podľa latinskoamerických vzorov. To je prvá vec, ktorú treba povedať.
Čo je základná výhoda tohto systému, je to, že jednopilierový systém, nech je taký alebo onaký, je závislý na výkone toho daného trhu. V prípade prvého pilieru je to oblasť zamestnanosti a miezd, čím viac ľudí pracuje a odvádza odvody z vyšších miezd, tým je viac peňazí na dôchodky. Druhý pilier závisí na finančných trhoch, čím viac zarábajú finančné trhy, tým sú vyššie dôchodky. Je preukázané historicky, že jeden alebo druhý pilier môžu najmä v krátko- a strednodobom mať veľmi rôznu výkonnosť. Napríklad keď krajinu postihne kríza, prepadne sa zamestnanosť, prepadnú sa odvody, nemusí byť na dôchodky z prvého piliera. Naopak, keď je kríza finančných trhov, môže to byť opačne.
Preto ten systém, ktorý sme zaviedli aj my, je dvojpilierový, teda hovorí, že máme dve nohy. Keď jedna noha nevykonáva až tak dobre, druhá ho podrží a naopak. A druhý pilier zároveň umožňuje investovať nielen slovensky, ale aj celosvetovo do vývoja zahraničného, povedzme európsko-amerického hospodárstva, čo prvý pilier neumožňuje, lebo, samozrejme, on sa platí z daní a odvodov, ktoré odvádzajú naši zamestnanci výhradne. To znamená, dvojpilierový systém je spôsob, ako riadiť riziko pre našich občanov, aby občania nezáviseli na tom, len na jednom systéme zdrojov, ale aby mali tie zdroje dva. Nemá veľa spoločného s Čile, ale má veľa spoločného so vzorom, ktorý krajinám východnej Európy a strednej odporúčala a odporúča Svetová banka. To je prvý bod.
Druhý bod, ktorý chcem vysvetliť, je, ktorý sa týka, že prečo 9 %. Bolo tu hovorené, že aké je to obrovské číslo, ako ho nikto iný nemá. To treba opraviť dvoma spôsobmi. Prvý spôsob je, že z hľadiska nastavenia druhého piliera to nie je celkom pravda. Ak si pozrieme, ako sa v ostatných krajinách, nových členských, nastavoval druhý pilier, keď sa tvoril. Tak len prečítam: Maďarsko malo mať 8 %, Poľsko malo mať 7,2 %, Bulharsko 5 %, Estónsko 6 %, Lotyšsko 10 %, Litva 5,5 %, Slovensko 9 %, Rumunsko 6 %. To znamená, že sme síce blízko horného konca, ako mal byť nastavený druhý pilier, ale nie sme nijak mimo tých základných, ktoré sa pohybovali niekde medzi 6 a 10 percentami skoro vo všetkých, teda vo všetkých týchto nových členských krajinách.
Prečo sme blízko horného konca? Ten dôvod je veľmi jednoduchý. Slovensko čaká v najbližších 30 až 40 rokoch najdramatickejší demografický vývoj v strednej a východnej Európe. Ten rozdiel medzi tým, akú, aký, koľko detí sme boli schopní plodiť a úspešne vychovávať v minulosti a koľko sme schopní dnes, bol jeden z najrazantnejších zmien, aké zažil tento kontinent, a preto aj ten tlak na to, aby sme reformovali dôchodkový systém, je najväčší skoro na tomto kontinente. Vyrovnajú sa nám len krajiny, ako je Taliansko, ktoré ale, ako vidíme podľa ich súčasnej finančnej situácie, sa možno s otázkou vyplácania dôchodku z verejných zdrojov nebudú musieť už dlho trápiť. Tým pádom veľkosť druhého piliera na Slovensku neodrážala nejaké neoliberálne sny, ale odrážala najmä fakt, že Slovensko, ak chce z toho demografického deficitu odseknúť podstatnú časť a zabezpečiť, že vy a najmä vaše deti budú mať nejaké dôchodky, musí aj konať najrazantnejšie. To je ďalšia vec, ktorá tu nezaznela.
Podstatný, a to je asi tretia otázka, myslím, že ju tu kládol pán Hlina, ale kladú ju aj kolegovia zo SMER-u, je, že prečo v západnej Európe neexistuje druhý pilier. Myslím, že už tu bolo povedané, že to nie je celkom pravda. Švédsko, Švajčiarsko, môžme hovoriť o tom, ale napriek tomu je pravda, že vo väčšine západoeurópskych krajín neexistuje to, čo poznáme ako druhý pilier, aj keď ony majú tzv. sektorové druhé piliere, mnohé z nich, najmä škandinávske krajiny a povedzme Holandsko a niektoré ďalšie.
Ale to, čo je podstatné, a to napríklad, škoda, že tu Igor Matovič tiež odišiel, ale on - ako v svojom prejave ukázal - tomu rozumie, hoci je to prekvapivo zložitá pointa a ukázal tým, že, že naozaj tú tému uchopil dobre.
Reformy dôchodkového systému v západnej Európe v posledných 20 rokoch robili niekoľko veci. Predlžovali dôchodkový vek, aby teda bolo z čoho platiť dôchodky, a zároveň mali skoro univerzálnu tendenciu zvyšovať zásluhovosť dôchodkových systémov, pretože cítili potrebu motivovať ľudí pracovať a odkladať si. To znamená, že tieto dve kľúčové kroky nájdete skoro vo všetkých dôchodkových reformách v západnej Európe.
A problém, ktorý ale vzniká, je, že ako posilniť zásluhovosť v krajine, ako je Slovensko, kde sa na štát nedá spoľahnúť. Ak niekto chce vedieť, že prečo sa na štát nedá spoľahnúť, nech sa pozrie na osud dôchodkovej reformy od roku 2004. Zistí, že to, že vlády neváhajú, musím povedať, vlády našich kolegov úplne najviac, ale v tomto nejaké maslo na hlave majú všetci, nezvládajú do tak dlhodobého systému zasahovať často kvôli krátkodobým cieľom a meniť vzorce dôchodkov, čo sa komu uznáva, čo sa komu neuznáva, ako rýchlo sa mu to uznáva. To znamená, že schopnosť ľudí spoľahnúť sa na to, že prísľub štátu je prísľub napísaný do kameňa, a keď raz sa niečo dohodne, tak o 30 rokov taký dôchodok sa mi aj vypočíta, a preto sa mi dnes oplatí pracovať a odvádzať, jednoducho nefunguje. Zásluhovosť na Slovensku štát nedokáže reálne politicky zaručiť - a to vidíme.
A to nie je problém len Slovenska, problém nestability, problém častých zmien pravidiel je problémom celej strednej a východnej Európy. Preto naozaj, a v tomto Igor Matovič mal veľkú pravdu, druhý pilier je spôsob, ako zásluhovosť zabetónovať. To znamená, ten, kto si platí, ten, kto si odvádza, ten si aj nasporí, ten, kto si neplatí a kto si neodvádza, si nenasporí. Môžte povedať, a myslím, že to tu aj bolo povedané, že sa to dá urobiť aj vo verejnom systéme. Dá. Len problém je v tom, že to neudržíme. Neudržíme to pre vlády, ako je táto, pre ktorú je najľahšie zobrať, zobrať právo ľuďom, ktorí si odvádzajú a platia.
Takže v skutočnosti ten rozdiel medzi západnou Európou a východnou Európou je veľmi malý a spočíva vo forme, ktorá bola zvolená na posilnenie zásluhovosti. Na Slovensku to bola forma druhého piliera, a nielen na Slovensku, ale teda treba povedať, že vo všetkých krajinách, nových členských, okrem Slovinska. Slovinsko je jediná krajina, ktoré nezaviedlo druhý pilier, a treba povedať, že aj tam to vláda chcela a jediný dôvod odporu bol masívny odpor odborových združení, ktorých sa, ktorých sa vtedajšia stredopravá vláda zľakla. Takže to je tretí bod.
Štvrtý bod sa týka toho, že ostatní to znížili, lebo pochopili, že to nemá zmysel. Tu si dovolím odvolať sa a myslím, že na kolegu Kaníka, ktorý povedal, že pri druhom pilieri sa nedá byť napoly oblečený a napoly vyzlečený, ak ste presvedčení, že je to podvod a všetky tie iné veci, čo hovoríte, tak to treba zrušiť. Viktor Orbán v tomto bol konzekventný a ľudí oholil naozaj až na kosť a netváril sa, netváril sa na nejaké kompromisy. Vy dneska sekáte na 4 % a hovoríte, že možno raz na 6. To nemá logiku. Buď ten pilier má zmysel ako silný druhý pilier, ktorý naozaj vyrieši alebo pomôže vyriešiť, aby som bol presný, demografický problém Slovenska a pomôže vyriešiť otázku zásluhovosti dôchodkového systému, alebo ho zrušte. Myslím si, že tieto medzikroky nie sú čestné.
A teraz, prečo ho znižovali iní? No, povedzme si pravdu. Áno, znižovali ho, ale s výnimkou Viktora Orbána, teda naozaj v Bulharsku tiež jedna vláda skúsila tie peniaze ulúpiť komplet, ale zastavil ju Ústavný súd. Aj také zážitky už tu boli na tomto kontinente, čo mi pripomína to, čo tiež spomenul Igor Matovič, že dokonca aj s druhým pilierom sa v tomto regióne nedá úplne vždy spoľahnúť, že tie peniaze sú nedobytné. Asi by sme im museli zamknúť ústavu a možno aj potom by ju pán predseda vlády roztrhol, ako roztrhol ten štátny rozpočet, keby sa mu to dostatočne hodilo.
Ale vracajúc sa k faktom. Áno, znižoval sa druhý pilier v okolí, v krajinách, ktoré najviac trpeli finančnou krízou sa znižoval a znižoval sa dočasne. V tej, v ktorej najlepšie hospodári a čelila najmenšiemu dlhodobému tlaku, v Estónsku, sa znížil ten druhý pilier. Dokonca pozastavili platby asi na dva roky, ale potom a k dnešnému dňu sa to vrátilo na plnú pôvodnú úroveň, a to napriek tomu teda, že v Estónsku museli podniknúť inak bolestné opatrenia. Takisto v Litve a v Lotyšsku znížili druhý pilier, ale postupne ho vracajú späť, keďže nevedia až tak dobre hospodáriť a mali horšiu krízu ako Estónci, robia to pomalšie a postupnejšie. Ten, kto sekol, ten, kto sekol druhý pilier natrvalo, dokonca ani tam to nie je natrvalo, pán Tusk v Poľsku, ho sekol, ale tiež sa postupne má zvýšiť, ale treba povedať, že na oveľa menej, ako bol pôvodne. Takže Poľsko je asi najlepší príklad vášho, by som povedal, toho, čo vy presadzujete. Len problém v Poľsku je ten, že oni zároveň s tým schvaľujú aj dôchodkovú reformu, ktorá zvýši dôchodkový vek na 67 rokov. Lebo vedia, že ak druhý pilier zosekali, peniaze použili presne tak, ako ich chcete použiť vy, teda nie na dôchodky v prvom pilieri, ale na všeobecné prežratie, tak v tom prípade naozaj bude nutné zvyšovať, razantne zvyšovať dôchodkový vek, aby bolo vôbec na dôchodky. Pozrite si, čo schválil poľský Sejm. Pred voľbami sekol druhý pilier, po voľbách zvýšil dôchodkový vek na 67 rokov. Úžasná kombinácia. Verím, že aj vy ju chcete asi nasledovať.
To znamená, to je skutočne ten problém. Keď sa pozrieme navyše na to, čo tie krajiny, ktoré sekali druhý pilier, museli robiť, tak ony sekali väčšinou druhý pilier v oblasti takmer krachu hospodárstva. Len mi dovoľte veľmi stručne vám prečítať, čo sa dialo v krajinách, ktoré sekali druhý pilier. Napríklad:
- znižovali sa verejné mzdy o 15 až 50 %,
- zvyšoval sa dôchodkový vek okamžite o 3 až 5 rokov,
- znižovali sa stavy vo verejnej správe o 10 až 20 % okamžite,
- zvyšovala sa DPH o 2 až 4 percentuálne body.
A takto by som mohol ísť ďalej a ďalej.
To znamená, že ak chceme pochopiť, čo sa dialo v týchto krajinách, tak si musíme uvedomiť, že to boli krajiny, ktoré čelili okamžitému krachu svojej ekonomiky a ktoré museli sa podujať na neuveriteľne drastické opatrenie na to, aby prežili. A naozaj, keď sekáte existujúce dôchodky, keď sekáte platy vo verejnej správe, hovorím, niekde o 50 %, keď urobíte toto všetko, priznám sa, že v takej situácii by som aj ja bol ochotný za to zahlasovať, za dvojročné napríklad prerušenie príspevkov do druhého piliera ako súčasť toho, že každý musí prispieť k záchrane ekonomiky, ktorá stojí jeden krok pred priepasťou. Ale toto nie je slovenský prípad.
Tuto práve vláda je neochotná čo i len načrieť poriadne do výdavkov, to už vieme. Nie je ochotná, nie je ochotná robiť skutočne náročné kroky. Namiesto toho naozaj si povedala, že táto špajza, keď jedným kopom vykopnem dvere, viem si z nej odniesť 500 mil. eur, to je najlepšie, my to ustojíme, urobme v auguste za tri dni a bude pokoj a máme 500 mil. vo vrecku. To znamená, prirovnávanie a odvolávanie sa na vzor ostatných stredoeurópskych krajín nie je namieste.
Týmto som sa vyrovnal s druhým pilierom.
Povedzte mi, dovoľte mi ešte povedať pár viet k otázke odvodov. Tam, si myslím, toho bolo povedané dosť, ale predsa len by som chcel dve vety povedať.
To prvé tvrdenie hovorí o tom, že treba na Slovensku riešiť odvodové zaťaženie a daňové? Treba.
Treba zabezpečiť to, aby ten systém neobsahoval mnohé zvláštnosti, historicky naakumulované nespravodlivosti, nelogickosti? Treba.
Problém je v tom, že to, ako to robí táto vláda, má dve zásadné chyby. Prvá tá chyba je, že tento krok nie je motivovaný snahou urobiť štandardné pravidlá, ale snahou vytlačiť čo najviac peňazí. To znamená, že vláda nerobí to, čo som napríklad navrhol už pred dvoma rokmi, ešte než bola zvolená Radičovej vláda, to, čo aj bolo aj cieľom, teda znížiť celkové zaťaženie, ale v rámci toho ho rebalansovať medzi rôznymi skupinami. Ale táto vláda jednoducho chce vyžmýkať z dohodárov a živnostníkov čo najviac peňazí. To sa dá urobiť tak, ako to robí. Len problém je v tom, že keď už neuveriteľne vysoké odvodové zaťaženie zvýšite ešte aj tým, ktorí ho dodnes v tej výške platiť nemuseli, tak nezískate nutne viac peňazí, len odradíte veľa ľudí od podnikania alebo od privyrábania si.
A druhý problém toho návrhu je v tom, že na koho úkor to robí? Robí to na úkor naozaj tých ľudí s najnižšími príjmami. Nie je to vybalansovaná reforma. Nie je to reforma na úkor ani horného jedného percenta, ani horných desiatich percent, je to reforma na úkor spodných percent. Pretože ak si myslíte, že horných jedno percento zarába na dohodách o vykonaní práce, tak sa musím priznať, že tá skúsenosť z praxe asi nie je až taká, až taká hlboká. A ak si myslíte, že naozaj tých desať, dvadsať, tridsať percent naviac tí zamestnávatelia zaplatia dohodárom len tak, tak potom nepoznáte reálne podmienky na trhu práce, najmä vo vašich voličských baštách na južnom a východnom Slovensku, kde jednoducho nie sú peniaze. Tie peniaze tam nemá nikto. Ani zamestnanci, ani nezamestnaní, ale často ani zamestnávatelia operujú na hrane profitability, ak vôbec, a mnohí, najmä v službách, budú musieť buď skončiť, alebo platiť ľudom ďalej to isté. To znamená, tie odvody zaplatia tí, ktorí tam sú. To neznamená, že túto otázku netreba dlhodobo riešiť, ale riešiť ju na úkor tých s najmenšími príjmami a riešiť ich spôsobom, že všetkým zdvihnem odvody, nie že hľadám nejaký stred medzi tým, že znížim, zvýšim tak, aby to bolo vyrovnané, sa mi nezdá vhodné.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
