Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. A, pán poslanec Fecko, keď som pripravoval toto vystúpenie, naštudoval som si aj zákon o pozemkových úradoch a verte mi, že pozemkové úrady sú v jeho kompetencii aj keď máte pravdu, že nie je to jediné ale bez problémov uznám vašu nepomerne väčšiu expertízu, rádovo väčšiu expertízu v tejto oblasti a budem rád, ak aj v rozprave sa tomu budete venovať. K pánovi Baškovi. Musím vám povedať, že ja chápem ten komunikačný ťah na to opakovať stále 700 miliónov, len my tu naozaj dneska máme zákon za 6 miliónov, ktorý navyše, ako som spomenul, veľkú časť z neho vymaže tí noví špičkoví politickí nominanti, ktorých ste si už vytvorili. Takže o tom sa dnes bavíme. O 700 miliónov som povedal, aby som bol férový, síce to číslo je trošku vytiahnuté z prsta, lebo aj pán minister raz priznal na tlačovke, že najprv to vyšlo z jedného výpočtu, potom zistili, že výpočet je zlý, a potom im zázračne vyšlo z iného výpočtu to isté číslo. To potom celkom ja ako vedec mám určité otázniky, ale v poriadku. V tom vám držím palce. To som jasne povedal. Len vy chcete tých 700 miliónov používať ako baranidlo na to, aby ste presadili tento zákon, ktorý šetrí. Ak vôbec 6 miliónov a má všetky tie nevýhody, ktoré som pomenoval. To znamená, rozlišujme a nikto tu nenapadol zatiaľ ani v reakciách, čo som povedal, že tento zákon je nevyhnutý ani postačujúci pre to, čo v ESE chceme urobiť dobre. No a pokiaľ ide, pán Baška, o to, že neveríte, čomu veríte, no, ak nemusíte veriť, to vám nezazlievam, verte skúsenosti. Choďte sa spýtať ľudí, ktorí zažili éru okresných úradov, čo to znamenalo to metodické riadenie, aké bolo bezzubé, čo to znamenalo tí prednostovia, čo to znamenalo napríklad pre školstvo. Choďte sa ich spýtať. Oni vám to určite radi porozprávajú a dúfam, že im budete veriť viac ako mne. Lebo, ale povedia vám v princípe to isté, čo som sa snažil dnes aspoň hutne povedať ja. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, musím povedať, že ak by som veril, že tá verbálna zručnosť, ktorú predviedol pán minister Kaliňák sa naozaj dá získať 5-ročnou koncipientskou praxou, tak by som odvolal, čo som dnes dopoludnia povedal, a by som za neho hlasoval, lebo to bol naozaj ako takmer vždy, impresívny výkon. A nebude ľahké sa postaviť nemu zoči-voči, ale predsa len to skúsim, trochu v záujme faktov. Nebude to pohľad vždy kritický, naopak, mnohé veci aj pochválim, ale napriek tomu si myslím, že sú aj veci, ktoré si musíme povedať a ktoré možno až také pochvalné nebudú.
Začnime trošku politicky a potom poďme vecne. Politicky tu máme dnes zákon a hovoríme o zákone, nie o reforme ESO dnes tu, ktorý podľa samotného predsedu vlády a podľa jeho predkladateľa má ušetriť 6 miliónov eur ročne a asi 199 pracovných miest v štátnej správe. Dovolím si povedať, že to je asi jedna stotina toho, čo táto vláda vezme občanom len na druhom pilieri. Jedna stotina. Napriek tomu, keď vezmeme objem a dĺžku tlačových konferencií venovaných predsedom vlády tejto téme, tak si myslím, že sa téme druhého piliera minimálne vyrovná, aj keď som tu presný prepočet nerobil, čo vyvoláva otázku, ku ktorej sa hneď dostanem, prečo 6 miliónov eur získava až takú pozornosť najvyšších špičiek tejto vlády. Zaujímavá otázka aj je, že koľko sa reálne ušetrí v oblasti týchto úradníkov, keď, ako vieme, pribudlo 6 štátnych tajomníkov oproti minulej vláde a pribúda tajomný vicepremiér dnešným schválením kompetenčného zákona, ktorého, teda ako napísal dnešný denník SME, nikto si síce nevie predstaviť, čo má robiť, ale sme si istí, že ho potrebujeme a keďže pre jeho sebaúctu bude nevyhnutné, aby mal aj primeraný odborný aparát, minimálne v rozsahu sekcie na úrade vlády, tak niekoľko desiatok úradníkov určite mu bude ho obsluhovať.
Keď si vezmeme obslužný aparát štátnych tajomníkov, myslím, že môžem vysloviť hypotézu, že to, čo ušetríme na tomto zákone, rovno aj minieme na tých druhých štátnych tajomníkov a nového podpredsedu vlády. To je taký prvý bod, ale ako sme si už povedali, ak aj pán predkladateľ hovorí, toto sú sumy malé z pohľadu štátneho rozpočtu, to nie sú sumy, ktoré sú celkovou jeho ambíciou.
Položme si však inú otázku. Táto vláda na začiatku svojho pôsobenia deklarovala ambíciu, ambíciu, ktorá musím povedať, mne je sympatická, vykonať komplexný audit kompetencií vo verejnej správe. Dnes je to už viac ako 10 rokov, čo prebehla veľká decentralizácia a čo sa reorganizovali vo veľkom štátne úrady a naozaj je čas hodnotiť, čo funguje, čo nefunguje, kde sú kompetencie štiepené zbytočne, kde sa dajú spojiť, čo sa dá zlepšiť a musím povedať, že táto ambícia podľa mňa je správna. Pokiaľ som správne informovaný, tento audit však neni v tejto chvíli ukončený, a to je jeden z dôvodov, prečo dokonca ani ZMOS sa nepostavil úplne pozitívne k tomuto návrhu zákona, a to nie z toho z dôvodu, že by odmietal, resp. asi skôr necháva na vládu otázky vnútornej organizácie štátnej správy, ale čisto z toho dôvodu, že ZMOS povedal pomerne logicky, aspoň tí jeho predstavitelia, ktorých ja som čítal, že reorganizovať štátnu správu bez toho, aby som niečo robil s celou verejnou správou, so samosprávou, ako preložím kompetencie a čo spravím, nie je veľmi zmysluplné.
Otázka preto je, prečo zrazu vláda prišla s týmto zákonom bez toho, aby predložila komplexný audit kompetencií verejnej správy a prečo to robí takto, keď aj tie úspory sú naozaj z rozpočtového hľadiska pomerne nízke? Jediný dôvod na ktorý viem prísť, je ten, že v priebehu augusta tohto roku prieskumy verejnej mienky ukázali, že hoci veľká väčšina občanov nemá až taký silný názor na opatrenia tejto vlády, dve veci predsa len rezonujú. Jedno je presvedčenie, že konsolidácia sa nedeje len na úkor bohatých a tých, čo si to môžu dovoliť, ako to hovorí vláda. A druhé presvedčenie je, že táto vláda naozaj vie konsolidovať len primárne tým, že vytiahne peniaze z vreciek občanov a podnikov, a nie sama na sebe. Preto vnímam tento zákon ako politický nástroj, ktorý mal za cieľ zmeniť tému konverzácie, mal za cieľ presvedčiť občanov. Pretože občania sa neriadia číslami zložitými, ale riadia sa symbolikou a silným "messagom", že vláda prichádza a vláda naozaj šetrí primárne sama na sebe a tie ostatné veci sú len symbolika. Dovoľte mi preto len zopakovať, než prejdem ďalej, to, že tento zákon je úspora v hodnote jednej stotiny druhého piliera a tento zákon, vzhľadom na to, čo vláda robí samotná v iných oblastiach, možno ani k žiadnym úsporám na úrovni štátnej správy nepovedie.
Zároveň mi dovoľte povedať niečo k projektu ESO, hoci chcem zdôrazniť, že projekt ESO nie je predmetom tohto zákona a my sa tu venujeme dnes tomuto zákonu. Projekt ESO má niekoľko dobrých vlastností, alebo dobrých zámerov. Môžu byť možno zle realizované, to ešte uvidíme. Budeme môcť o dva-tri roky s pánom ministrom to hodnotiť. Ale je tam niekoľko dobrých zámerov, o ktorých sa dlhodobejšie diskutuje. Spomeniem tri.
Jedna je to, čo sa zložito latinsky nazýva kolokácia. Po slovensky sa to nazýva spoločné umiestnenie v priestoroch. To znamená, že aby naozaj úrady nesedeli kade-tade, povedzme v území, ale aby sedeli v jednej budove a zároveň aby jeden, lebo, povedzme si úprimne, to samo o sebe ešte až k takým obrovským úsporám nevedie, ale ten úmysel, ktorý je a ktorý ja hodnotím pozitívne, je, aby sa objem priestorov na jedného úradníka znížil na štandard v súkromnej sfére, pretože podľa výskumov, ktoré už máme dlhodobo k dispozícii, priemerný počet metrov štvorcových na úradníka je naozaj vyšší, ako je nevyhnutné. Takže ESO navrhuje, aby sa ten normatív, nazvem to tak, vytvoril, dal na relatívne nízkej úrovni a aby sa potom úradníci stlačili do jednej budovy alebo nejakého malého objemu budov a toto ja osobne podporujem. Myslím, že je to dobrý nápad. Som zvedavý, ako to bude vykonané, lebo v týchto veciach nikdy nie je problém v idei, vždy je problém v realizácii. Takže treba si počkať, ale takisto úplne rád dám pánovi ministrovi ten čas a priestor na to, aby to urobil. Nemyslím si, že máme čo stratiť tým, že tú šancu dostane.
Druhá téma je téma spoločného obstarávania. Spoločné obstarávanie je tiež niečo, čo má priestor na výrazné zníženie nákladov vo verejnej správe, ak je robené správne. Spoločné obstarávanie a rámcové zmluvy, tá existuje už pomerne rozsiahla skúsenosť, ktorá hovorí, že výsledky môžu byť drahšie aj lacnejšie, ako je individuálne obstarávanie v závislosti od miery korupčnosti a schopnosti toho, kto centrálne obstaráva. Preto spoločné obstarávanie je šanca, ale je aj hrozba a riziko. A otázka je, ako sa ho zhostí štát? V tej súvislosti len poviem, hoci ho dnes ešte neprerokováme, že návrh zákona, novely zákona o verejnom obstarávaní obsahuje jedno veľmi nebezpečné ustanovenie, pretože to ustanovenie hovorí, že všetky štátne inštitúcie budú musieť nakupovať centrálne cez ministerstvo vnútra a zároveň neobsahuje tzv. únikovú klauzulu, o ktorej sa v tejto súvislosti vždy hovorilo, a to je tá, že ak tá rámcová zmluva centrálna štátna je drahšia ako to, čo si vie ktokoľvek zabezpečiť sám, nie je povinný, tzv. opt-out klauzula. Bez tejto klauzuly, pán minister, on teda už v rozhovoroch povedal, že on sa toho rád vzdá v prospech iného ministra, takže ktorýkoľvek minister, ktorému to teda venuje v tomto návrhu zákona, nebude pod pod tlakom, aby obstarával najefektívnejšie, pretože bude mať zákazníkov garantovaných. A všetci budú musieť ísť cez neho. To znamená, je tam toto riziko, ale verím, zákon je v procese. Verím, že ešte sa spoločne podarí toto doriešiť a potom aj spoločné obstarávanie môže predstavovať šancu naozaj na úspory.
Tretia vec, ktorá je na "ESE" dobrá, aj keď musím priznať, že práve ESO ju obsahuje menej ako niektoré iné reformy v štátnej správe, ktoré sa doteraz robili je tzv. koncept back officu a front officu. Aby som to povedal zase normálne slovensky. Front office je teda to jednotné klientske miesto, teda to je to miesto, kde chodia ľudia, kde sa stretávajú so štátnou správou alebo v banke s bankovými úradníčkami, v obchode s predavačkami a back office je to miesto, tá zadná kancelária, kde sa spracúvajú všetky operácie, robí sa jednotná agenda. Tendencia v štátnej správe dnes v mnohých krajinách je urobiť to, že centralizujú sa tie "back-officové" funkcie. To znamená, spracúvanie žiadostí, práca s dátami, posielanie pošty, rozhodnutí. Všetko možné, čo teda nie je v styku s klientom kvôli zefektívneniu, a, naopak, decentralizujú sa tie jednotné kontaktné miesta, aby teda človek mal čo najbližšie, pokiaľ to náhodou už nerobí cez internet, v tých ešte vyspelejších krajinách. Toto má naozaj silný potenciál šetriť náklady a je to koncept, ktorý sa napríklad presadil ešte za pána Počiatka, ešte predtým za pána Mikloša pri úvahách o finančnej správe, o tom, ako má vyzerať finančná správa. Neviem, ako je to dneska v nových úvahách tejto vlády, ale dúfam, že to tam stále je prítomné. Tento koncept, zatiaľ sa priznám, v "ESE" je pomerne málo. Čo súvisí aj s tým, že ESO viac než vertikálnu integráciu, teda povedzme to, aby existoval jeden krajský daňový úrad, ktorý bude mať veľa kancelárií, ale na jednom mieste bude daňové veci spracovávať všetky tie papiere, tak ten návrh pána Kaliňáka je skôr v tom, že majme na úrovni okresu všetky úrady spolu v jednom celku. To znamená, že je to trochu iná koncepcia uvažovania. Podľa môjho názoru nie až taká efektívna, ako bol tento alebo ako je ten koncept, že majme na úrovni kraja, ale konkrétny úrad s konkrétnou zodpovednosťou. O tom sa však dá debatiť a určite by som nechcel predstierať, že je dopredu jasné, kto má pravdu v týchto veciach. Treba o nich diskutovať, treba ich analyzovať, treba sa baviť o konkrétnych číslach, návrhoch.
Čo ale je potrebné povedať, je, že na žiadnu z týchto vecí nepotrebujeme zákon, dámy a páni, ktorý máme dnes predložený. On nie je ani nevyhnutnou, ani postačujúcou podmienkou na realizáciu týchto dobrých vecí z ESA alebo ESA ako takého. To znamená, že bez toho, aby sme presúvali škatule, bez toho, aby sme premaľovávali štíty, stačia štandardy, pravidlá, organizácia centier služieb a všetko to môže fungovať bez toho. Koniec koncov, ak si pozriete, čo sa tu robí v tomto zákone, tak on nevytvára teda žiadny jednotný úrad, on len niektoré úrovne spolu zlučuje, najmä krajskú a obvodnú v niektorých oblastiach. To znamená, že ani z definície to nemôže byť nevyhnutné na to dobré, čo pán minister navrhuje. To znamená, chcem len zdôrazniť, že vieme, a podľa môjho názoru by sme mali oddeliť ESO ako reformu, ktorá obsahuje, myslím si, veľa dobrých nápadov, kde treba strážiť ich naplnenie a veľmi dôsledne strážiť ich naplnenie. Ale v zásade, pokiaľ budú dobre naplnené, treba ich podporiť. A tento zákon, ktorý nie je nevyhnutnou ani postačujúcou súčasťou na ESO, ale a nie je podľa môjho názoru dobrý z dôvodov, ktoré idem teraz sa pokúsiť vysvetliť. Tým pádom chcem aj zdôrazniť, že netreba brať kritiku tohto zákona ako kritiku tej celej reformy ako takej. A to by som chcel možno podčiarknuť aj trikrát.
Vráťme sa k tomuto zákonu. Tento zákon, ako už bolo povedané, chce ušetriť šesť miliónov eur ročne za cenu, ktorá, si myslím, je priveľká. Dovoľte mi ju konkrétne ilustrovať. Začnem tými menšími problémami. Tento návrh hovorí, že tri typy úradov - vojenské správy, krajské stavebné úrady a krajské školské úrady sa včlenia do obvodných úradov v sídle kraja. To znamená, povedzme v Bratislave do Bratislavského, v Bystrici do Bystrického a tak ďalej v ôsmych krajských mestách. To znamená, že bude ich šéfom prednosta obvodného úradu, ktorý bude mať na starosti okrem tých dnešných agend aj odbory s týmito agendami. Ak si pozrieme históriu, vieme, že niečo podobné urobil už Vladimír Mečiar. Medzi rokmi '96 a 2004 sme tu mali okresné úrady, ktoré integrovali funkcie štátnej správy týmto spôsobom. A tá skúsenosť, osobitne v takých odborne náročnejších oblastiach, nebola dobrá. Tá skúsenosť bola v tom, nebola dobrá v tom, že dochádzalo od šafárenia majetku. Viacerí z vás si určite pamätajú ako krajské úrady v Bratislave v '98 predali školské dvory, ich prednostovia, lebo vlastne im podliehali vtedy ešte aj školy. Dodnes krajským školským úradom podliehajú niektoré školy, ktorých sú zriaďovateľmi. Ale aj mimo nejakého rozkrádania, jednoducho ten prednosta nezodpovedal nikomu, okresného úradu, zodpovedal teda oficiálne vláde, bol politicky menovaný zo strany vtedy HZDS najmä, čiastočne ZRS a čiastočne SNS. Tým pádom ministerstvá ste mali zo zákona právo na tzv. metodické riadenie. To znamená, že to, čo odborne povedali mal ten odbor rešpektovať, ale reálne, keď prednosta povedal, že to nebude takto, tak koho poslúchal ten príslušný vedúci odboru? Svojho šéfa, ktorý ho mohol vyhodiť, určoval mu plat, určoval mu spolupracovníkov alebo vzdialené ministerstvo v Bratislave? Myslím, že si pamätáme, ako to reálne vyzeralo. Akékoľvek drobné úspory, ktoré boli z toho, že naozaj sa ušetrilo pár prednostov, boli viac než vymazané už len týmto neodborným riadením niektorých oblastí ako napríklad aj školstva.
Pán minister, musím povedať, že po našich pripomienkach, ale to len, aby teda nemohol hovoriť, že nemáme konštruktívne návrhy, takže po našich pripomienkach v pripomienkovom konaní upravil ten návrh tak, že v tej podobe, v ktorej prišlo do parlamentu hovorí, že vedúceho odboru napríklad školstva na tom obvodnom úrade, bude menovať síce prednosta, ale bude to na návrh ministra. Takže minister školstva povie prednostovi obvodného úradu v Bystrici, že za riaditeľa odboru školstva chcem Jožka Mrkvičku a vymenuje ho ten prednosta. To určite vítam ako mierny krok vpred, ale opakujem, riadenie sa nevykonáva len menovaním. Každý z nás, pán minister, a teda vy ste tu pred chvíľou mali taký trochu jemne machistickú vetu o tom, že kto má aké skúsenosti. Takže každý z nás, kto niekedy riadil ľudí či už v štátnej správe, alebo aj v súkromnej sfére, vie, že riadenie nie len o tom, kto menuje. Riadenie je teda okrem iného aj o tom, kto odvoláva. Ale potom je aj o tom, kto určuje platy, odmeny, kto rozhoduje o tom, kedy máte dovolenku, kto rozhoduje o tom, či vám pridá spolupracovníkov, keď ich potrebujete, kto presunie ľudí odtiaľ tam. To všetko je riadenie a to riadenie zostane samozrejme tomu prednostovi obvodného úradu. To znamená, že ministerstvo školstva sa konkrétne sa znovu dostane do pozície štatistu voči týmto bývalým krajským školským úradom. A nedá sa to celkom zamaskovať tou jednou vetou, že bude menovaný ten riaditeľ odboru na návrh ministra školstva, hoci, samozrejme, je to lepšie ako nič. Takže chcem v tomto povedať, že keby ste na tom išli usporiť sto miliónov eur, tak poviem, že O.K. Ale idete na tom ušetriť pár miliónov eur a za cenu, ktorú si pamätáme, ktorá bola oveľa väčšia. A to je ešte ten menší problém s týmto zákonom. Teraz sa dostanem k tomu väčšiemu.
Pretože, čo ten zákon ďalej navrhuje, je, aby určitá skupina krajských úradov v rôznej úrovni sa včlenila do obvodného úradu toho istého na úrovni kraja. Inými slovami zase konkrétne, aby krajský lesný úrad, povedzme v Bratislave sa zrušil a včlenil sa do Obvodného lesného úradu v Bratislave. Aby sa napríklad Krajský úrad životného prostredia v Košiciach zrušil a včlenil sa do obvodného úradu v Košiciach. To, samozrejme, návrh tiež hovorí, že musia byť títo ľudia v osobitnom organizačnom útvare, teda musia byť nejaké samostatné oddelenia alebo odbor na tom obvodnom úrade, kde budú vykonávať tie krajské kompetencie. Opäť, čo je úspora? Úspora je teda ten bývalý prednosta krajského úradu, možno ešte jeho sekretárka, ale tým to asi predpokladám, že v zásade končí, možno ešte veľmi malá časť obslužných činností. To znamená, že niekoľko pracovných miest na jeden úrad, ktoré sa tým ušetria. V čom je problém? No problém je v tom, že pre veľmi významný podiel rozhodnutí budú rozhodovať ten istý úrad v prvom aj v druhom stupni. To znamená, že sudca aj odvolací sudca bude ten istý úrad. Budú to teda konkrétne rozhodovania v tých obvodoch v sídle kraja, teda v Bratislavskom, Košickom, Bystrickom, Žilinskom, Nitrianskom, Trnavskom, Trenčianskom a Prešovskom. Tam bude tento problém, že najprv ten istý úrad rozhodne a potom odvolanie rozhodne ten istý úrad, len iný jeho odbor. Pozrime sa na to z hľadiska konkrétnych problémov, či už katastra, pozemkov, lesov, životného prostredia. Ja sa k tomu dostanem. Položme si otázku. Kde sú najväčšie tlaky? Kde sú najväčšie záujmy? Kde sú najväčšie kšefty? No s výnimkou možno Tatier, konkrétne pri pozemkoch a lesoch, je to vždy v tých krajských mestách, lebo a špeciálne v Bratislave teda úplne najviac, ale aj v Košiciach. Lebo tam je biznis, tam sú pozemky zaujímavé, tam sú štúdie životného prostredia zaujímavé. To znamená, nehovorím o nejakej výnimke. Hovoríme o tom, kde naozaj dneska tie tlaky sú významné. A tento úrad bude v tomto naozaj integrovaný. Pán minister hovorí o integrovanom úrade, ale tu bude integrovaný spôsobom, ktorý možno nechceme. Že ten istý človek bude mať pod palcom ľudí, ktorí rozhodnú, a potom aj ten istý človek bude mať pod palcom ľudí, ktorí o tom rozhodnú znovu pri odvolaní. Keby toto bola taká "hovadská" myšlienka, prečo nezrušiť krajské súdy? Koniec koncov tam je rovnaká logika. Keby boli krajské súdy okresnými súdmi v sídle kraja, len by teda bolo ďalšie kolégium, tak vlastne tiež by sme toho ušetrili strašne veľa. Ale je zaujímavé, že nikto to nenavrhuje, lebo pri sudcoch každý chápe, že by nešlo o veľmi dobrý nápad. Možno to navrhnete, ja sa ospravedlňujem, možno to navrhnete, potom mi budú sudcovia ešte vyčítať aj to. Ale s tým už sa nejak vyrovnáme. A ten dôvod je rovnaký. Tuto vykonáva štátne úrady kvázi justičné alebo kvázi regulačné funkcie. Teda rozhoduje ako orgán štátnej správy. A pozrime sa na to teraz, o čom rozhodujú. Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie, ktoré sú také, z môjho pohľadu drobnosti, autoškoly, profesionálni vodiči a podobne. Ale aj tam, pokiaľ som sa bavil s ľuďmi z praxe, je veľa zaujímavého pre konkrétnych ľudí pri získavaní určitých osvedčení. Katastrálny úrad už je zaujímavejší. To asi netreba vysvetľovať, prečo je tam zaujímavé, a môže mať významný vplyv. Rozhodnutia, napríklad v Bratislave, budú pod palcom toho istého manažéra. Krajský pozemkový úrad zodpovedá za pozemkové úpravy. Tiež asi nemusím vysvetľovať, v čom je toto zaujímavé, káuz už bolo dosť. Krajský lesný úrad má napríklad všetky kompetencie, ktoré sa týkajú poľovníctva v svojom území. Ja osobne sa priznám, ja som pušku naposledy držal v ruke na nejakom branom cvičení, takže nie som celkom emocionálne stotožnený s tým poľovníckym zážitkom, ale viem, že pre mnohých poslancov, iných členov elít, mnohých bohatých ľudí, je to veľmi, veľmi zaujímavá vec a viem, že sa veľmi zaujímavé veci diali v súvislosti s revírmi, v súvislosti s udeľovaním povolení a mnohými ďalšími vecami, no a tu veľmi, veľmi zaujímavým spôsobom ideme teda v tých krajských okresoch dávať túto právomoc opäť do rúk jednej inštitúcii. Aj rozhodnúť, aj o odvolaní rozhodnúť. Ako povedal mi jeden múdry človek: "Kde je len jeden záujem, tam nie je konflikt záujmov." A obávam sa, že tuto to môže veľmi ľahko prevládnuť, lebo integrovaný úrad zabezpečí ten jeden záujem, pri ktorom nevznikne konflikt záujmov. A vráťme sa napríklad naposledy ku krajskému úradu životného prostredia. Ten je asi najzaujímavejší. O tom už aj dokonca písali niektorí odborníci, že je asi najrizikovejší bod tejto reformy, že sa krajské úrady životné prostredia včlenia do obvodných úradov, špeciálne v Bratislave a niekde inde. Krajský úrad a obvodný úrad životného prostredia robí napríklad posudzovanie vplyvu na životné prostredie pri rôznych projektoch a stavbách, zodpovedajú za ochranu životného prostredia, vody, odpady a skládky. V tejto súvislosti, čo by takí Manovci dali za integrovaný úrad, keby, keby existoval. Určite by sa nemuseli toľko trápiť, nemuseli by sa bývať toľko trápiť s tou skládkou v Pezinku, keby sa to všetko dalo vybaviť v tom klientskom centre priamo na jednom mieste s tým príslušným prednostom, ktorý by už predsa nejaký výsledok zabezpečil. Inými slovami - to, čo sa snažím povedať je, že nie náhoda, že tie úrovne existujú oddelene. Keď už by som ich nasilu chcel nejakým spôsobom riešiť kvôli týmto peniazom, o ktorých tu hovoríme, tak druhá, oveľa jednoduchšia možnosť bola napríklad urobiť z tých krajských úrovní dislokované pracoviská ministerstva. Tým by tiež stratili právnu subjektivitu, tým pádom by sa dali ušetriť náklady práve na tých prednostov, obslužné a všetky tie veci, ktoré sme spomínali, ale bola by prvá a druhá úroveň oddelená. Lebo prvá by bola obvodný úrad so svojou právnou subjektivitou a odvolací by bolo ministerstvo so svojimi dislokovanými pracoviskami. To len ako náhodne, aby ste opäť, pán minister, nehovorili, že nie sú alternatívy. Výsledok by bol podobný, riziko integrovaného úradu v podobe jednotného rozhodovania tohoto typu, ako som spomínal, by však už hrozilo oveľa menej. Preto naozaj si myslím, že môžme podporiť vládu v projekte ESO, minimálne ako zámer, môžme snažiť sa pomôcť a strážiť, ako sa naozaj bude realizovať, lebo nie vždy tie rétorické schopnosti, ktoré sú tu na začiatku, sú v ruka v ruke s tým konečným výsledkom. Ale tam spoločný záujem, si myslím, a verejný záujem je. tento zákon však nie je nevyhnutný ani postačujúci na to, aby sa ta reforma realizovala a obsahuje všetky tieto riziká, ktoré som spomenul. Pre tieto riziká ja osobne ho nemôžem podporiť a chcem veľmi úprimne požiadať aj všetkých vás, aby ste tu podporu zvážili, pretože môžme citovať o tom, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Ja v tomto prípade neviem, či je úmysel dobrý, ale cesta do pekla sa mi to rozhodne zdá. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ty ako bývalý predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorý, si myslím, túto funkciu vykonával veľmi zodpovedne, a zanechal si mi aj návrh novely tohto zákona, ktorý potreboval, a ktorú, verím, že využijeme keď teraz je politická vôľa tento zákon meniť. Viem, že si v tom odborne zdatný. A takisto si aj odborne zdatný v téme advokácie, ktorej sa osobne venuješ. A myslím si, že ten tvoj prejav je dôkazom toho, čo som povedal ja pred tebou a čo si dovolím zopakovať, len aby to nezaznelo, teda nezostalo neporozumené, že cieľom ústavného zákona, ale podľa mňa aj zdravého sedliackeho rozumu nie je to, aby ľudia nevystupovali, alebo nehlasovali o témach, na ktorých majú osobný záujem.
A to je práve preto, že veľmi často ten osobný záujem sa spája s hlbokou osobnou znalosťou. To znamená, že, myslím si, že by sme sa obrali o veľmi užitočné veci, keby advokáti nemohli hovoriť o advokácii, učitelia o pedagogike a tak ďalej a tak ďalej.
To, čo ja som povedal, a toto som aj zdôraznil v prvom prejave, bolo, že jedine verejnosť a my ostatní by sme mali vedieť, že človek je v tej pozícii, aby si to vedel každý vyhodnotiť a aby vedel vyhodnocovať tie argumenty. To znamená, z tohto hľadiska tvoj prejav napríklad podľa mňa je dôkazom toho, že niekto s osobnou skúsenosťou môže priniesť do debaty veľmi užitočné momenty. Ja som rád, že si vystúpil, že si sa na to ľudovo povedané nevykašľal.
A, samozrejme, nedovolím si nejak ovplyvňovať tvoje hlasovanie, ale ja by som ťa naopak povzbudzoval, aby si hlasoval o tomto návrhu v súlade so svojím vedomím a svedomím, pretože si myslím, že tieto svoje názory si vieš bez problémov obhájiť aj pred verejnosťou, pretože to nie sú úzke lobistické názory niekoho, kto len presadzuje svoje osobné záujmy, ale naozaj určitá reflexia, ktorá vychádza aj zo skúseností. Takže toľko len som ti chcel povedať. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Martvoň, opakovane opakuje sa situácia, kde reagujete na moje vystúpenie v rozprave a nájdete v ňom veci, ktoré v ňom nikto iný nenašiel, načúvajúcich vrátane spoluposlancov vašej strany alebo iných ľudí rovnako, teoreticky dotknutých a ktoré tam ani neboli. Alebo ktoré sú úplne dezinterpretáciou alebo nepochopením toho, čo bolo povedané, keďže je to váš individuálny problém a pocit, dovolím si pokračovať v domnienke, že je to problém prijímača, nie vysielača, ale ponúkam vám, že ak chcete o tých témach diskutovať, kedykoľvek som vám k dispozícii aj mimo rokovania, aby sme si to vyjasnili.
Pokiaľ ide o to, čo povedal Jofo Viskupič, práve problém, Jofo, je v tom, že sú tam dva toky. Oficiálny, kde, samozrejme, aj koncipienti majú nárok na minimálnu mzdu podľa zákona ako každý iný, len v tých situáciách, keď sa nič neplatí, je to formálne, proste oni podpíšu, že niečo dostali, alebo keď sa to náhodou pošle, tak to vrátia zase na účet alebo nejako v keši, to znamená a toto nevyriešiš zákonom. Toto sa nedá vyriešiť, bohužiaľ, zákonom, lebo to je presne situácia, že keď vytvoríš reguláciou vynútený dopyt po niečom, tak jednoducho ak ten dopyt je veľký, ako musí byť tu, a bude ešte väčší, keď 5 rokov budú musieť tam všetci byť, tak jednoducho o to väčší bude dopyt robiť to aj zadarmo, alebo teda za to aj platiť, najmä u tých, čo si to môžu dovoliť. To znamená akokoľvek by som povedal hodnotovo podporujem to, čo hovoríš, myslím, že to riešenie, čo si povedal by tomu reálne nepomohlo.
Takže ale si cením, že aspoň na tejto strane sály sa zamýšľame nad tým, čo reálne robiť pre tých ostatných, než pre tých existujúcich advokátov a dovoľte mi povedať jednu vec, ktorá sa týka nielen advokátov, týka sa mazákov na vojne a všetkých ostatných, týka sa profesorov na vysokých školách, vždy je dôležité nevytiahnuť za sebou rebrík, keď už raz po ňom vyleziem. Je to veľmi ťažké, lebo je veľmi lákavé, keď už som vyliezol, vytiahnuť ten rebrík, ale je etickou zodpovednosťou každej profesie to nerobiť a je to aj etickou zodpovednosťou nás to tu nedopustiť. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď hovoril pán poslanec Poliačik, zvažoval som chvíľu, či vôbec vystúpiť, keďže v mnohých bodoch, aj keď nie vo všetkých, budem hovoriť o tom istom. Priznám sa, jednak neuviedol niektoré, myslím si, relevantné fakty, jednak ten spôsob reakcie ma utvrdil v tom, že je potrebné o niektorých, istých veciach stále diskutovať, aby sme zabránili možno určitým či nedorozumeniam, alebo manipuláciám, ktoré sa v tejto diskusii dejú.
Než však pristúpim k samotnej téme, dovoľte mi kolegov upozorniť ako predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že článok tohto ústavného zákona, ktorý náš výbor vykonáva, hovorí o tom, že verejný funkcionár, ak vystupuje vo veci, v ktorej má osobný záujem, mal by na to upozorniť, nemusí sa nijak obmedziť, v tom čo hovorí ani ako hlasuje, ale mal by na to upozorniť. Zo všetkých vystupujúcich zatiaľ či už v rozprave, alebo vo faktickej poznámke tak urobila len pani poslankyňa Žitňanská. Ja nebudem tu nikoho teraz paušálne ani súdiť, ani analyzovať, kto má osobný záujem na tejto novele či už z jednej, alebo z druhej strany, teda kritický, alebo pozitívny. To je vecou, samozrejme, individuálnou, jednotlivých poslancov, ich iných prác a funkcií. Len chcem teda povedať, že nezabúdajme na to, neobmedzuje to nijako možnosť vystupovania ani možnosť hlasovania, len je dobré, keď aj verejnosť vie, kto tu má aké svoje miesto v tejto veci. A táto klauzula, ktorú zdôrazňujem v ústavnom zákone práve preto, že osobná skúsenosť je na jednej strane veľmi cenná vec. To znamená, že určite advokáti majú čo povedať k zákonu o advokácii alebo aj koncipienti, alebo aj klienti právnych služieb. To znamená, cieľom nie je to, aby sme zavreli ústa tým, čo si, ktorých sa priamo týka niektorá právna úprava. Cieľom je, len aby sme vedeli, kde ich omína topánka v tej právnej úprave a, samozrejme, potom mohla verejnosť posúdiť, do akej miery je ten argument vedený osobným, verejným alebo akým mixom, takže bez nejakých hystérií chcem na to upozorniť, lebo môže to byť aj neskôr identifikované ako problém.
Ale teraz k samotnému "meritu" veci. Tiež nie som právnikom, tak ako kolega Poliačik, ale napriek tomu cítim aj potrebu a poviem vám, cítim sa aj kvalifikovaný vystúpiť k tomuto návrhu v jednej veci, ja budem hovoriť len o tej jednej veci. V ostatných sa kvalifikovaný necítim. A to je práve spomínané predloženie koncipientskej praxe na päť rokov zo súčasných troch. Venujem sa tomu ako človek, ktorý sa venuje problematike verejného záujmu, za akých okolností môže úzky skupinový záujem prevalcovať verejný záujem a venujem sa aj otázke mladých ľudí a ich zamestnanosti, ich práv a ich budúcnosti. Takže z týchto uhlov si dovoľujem vystúpiť.
Musím povedať, že som zaznamenal tú takú veľmi asertívnu, až trochu agresívnu reakciu na vystúpenie pána poslanca Poliačika, ktorá tu nastala zo strany zástupcov rôznych právnických záujmov. Tak ale chcem povedať, že pokojne, kolegovia, reagujte tak aj na mňa, ale upozorňujem, že na rozdiel od pána Poliačika nebudem taký zmierlivý a nenechám si od vás tie niektoré veľmi agresívne a arogantné veci, ktoré ste mu povedali a ktoré niekedy možno boli zaslúžené, ale vo viacerých prípadoch určite neboli. A teraz k "meritu" veci. Tri otázky treba riešiť.
Prvá je, či pán minister mal predložiť tento návrh z hľadiska jeho osoby. Druhá otázka je, či je táto novela potrebná, užitočná, odôvodnená a v koho záujme je jej schválenie. A tretia otázka je, čo táto novela znamená pre mladých ľudí na Slovensku.
Prvá otázka, či mal tento návrh predkladať práve pán minister Borec? Pán minister, ako už bolo spomenuté aj predrečníkmi, vy požívate tam a určite aj minule, kým ste sa stali ministrom, ste požívali vysokú vážnosť medzi ľuďmi, ktorí sa s vašou prácou stretli. Určite nie ste človek, ktorý prišiel do politiky "zarobiť" alebo sa v nej inak diskreditovať, a preto aj na vás používam možno prísnejšie kritériá alebo prísnejšie otázky, ako na niektorých iných politikov. Takže, prosím, berte to takto, nie ako výraz nejakého hanobenia vašej osoby, ale, naopak, vychádzajúc z tohto faktu a v tej súvislosti sa vás chcem spýtať, či vy považujete naozaj úplne vhodné, aby ste ako čerstvý expredseda komory existujúcich advokátov jeden z prvých zákonov presadzoval práve takýto zákon, ktorý tak jasne je v záujme vášho bývalého, nechcem povedať zamestnávateľa, lebo ste boli predsedov stavovskej organizácie, ale teda vašej bývalej organizácie a je teda aj vás ako bývalého a budúceho advokáta.
Ako tu bolo už spomenuté, na rokovaniach s ministerstvom za predchádzajúcej vlády ste advokátsku komoru zastupovali spolu s tajomníkom práve vy, to znamená, že boli ste na tej strane konkrétneho záujmu. Teraz ako minister ste pomerne rýchlo predložili túto novelu do parlamentu, tak moja otázka je, či to považujete za vhodné týmto spôsobom urobiť, aké to môže mať následky na dôveru verejnosti v tom, že vláda a ministerstvo spravodlivosti zastupujú všeobecný a verejný záujem a nie záujem niektorej konkrétnej skupiny právnych profesií?
Už len ako "pikošku" spomeniem, že návrh novely zverejnenej v medzirezortnom pripomienkovom konaní mal vo svojej elektronickej verzii uvedeného ako autora istého Petra Kalatu, ako spoločnosť istý "sak", pričom zhodou okolností Peter Kalata je riaditeľ odboru vnútorných vecí Slovenskej advokátskej komory.
Parafrázujúc však redaktora Sme Lukáša Filu je takmer jedno, či novú verziu zákona o advokácii napísali v komore priamo, ako to naznačujú vlastnosti wordovského dokumentu, alebo či sa na jej príprave priamo podieľalo aj ministerstvo. Podstatné je, že obsah návrhu vyzerá presne tak, ako keby si ho písali advokáti sami. Z tohto hľadiska, pán minister, patrí a platí moja otázka, či to naozaj považujete za vhodné, ako ste zatiaľ postupovali z hľadiska dôvery verejnosti, to, že máte zastupovať len verejný záujem?
Druhá otázka: V koho záujme je táto novela, je potrebná, užitočná a zdôvodnená? Veľký americký politológ Mancur Olson už pred niekoľkými desaťročiami prišiel s teóriou zlyhania kolektívneho konania, kde sa pokúšal vysvetliť, ako je možné, že v demokratickom systéme sa nie vždy rozhodne v záujme väčšiny a, naopak, sa často rozhodne v záujme úzkej menšiny. On na to nepotreboval ani korupciu, ani nejaké iné argumenty, ktoré tiež, samozrejme, niekedy platia. On jednoducho len hovoril, že ak je menšina veľmi motivovaná a každý člen tej menšiny má konkrétny, hmatateľný, výrazný prospech z nejakého kroku, ale náklady toho kroku pre spoločnosť sú väčšie, ale sú rozptýlené medzi milióny občanov, tak každý člen tej menšiny je veľmi motivovaný bojovať, ale každý člen tej väčšiny je takmer demotivovaný. Inými slovami, ak práve rôzne komory, skupiny profesné presadzujú opatrenia, ktoré im prinesú výrazný profit, ale na úkor ostatných, tak aj tak nemôžeme očakávať, že sa verejnosť zmobilizuje, pretože pre jedného slovenského občana dopad je individuálne zanedbateľný. Kolektívne pre celé Slovensko je však nezanedbateľný.
Myslím si, že predloženie koncipientskej lehoty je príkladom takéhoto zlyhania kolektívneho konania, a preto sa dnes aj pokúšame naňho upozorniť, aby sme to ak nie zvrátili, tak aspoň umenšili.
Pozrime sa vecne na to, ako ministerstvo spravodlivosti zdôvodňuje tento krok. Argumenty v dôvodovej správe, ktorú sme preštudovali, nepoukazujú na žiadnu analýzu skúseností, nie je tam žiadna podrobná, podrobné vyhodnotenie nezávislej prípravy advokátov. Je tam, hlavný argument je to, že aj notári a sudcovia sa dlho pripravujú, a je tam čarovná veta: "Požiadavka dlhšej prípravy na výkon advokátskeho povolania pod vedením advokáta nie je výnimočná ani v členských štátoch Európskej únie."
Tak sa na to pozrime - v Slovinsku a na Cypre je to jednoročné, v Nemecku, Taliansku, Luxembursku, Portugalsku, Rumunsku, Bulharsku, Estónsku a Írsku je dvojročná, v Grécku je 18-mesačná, v Anglicku, Walese, Škótsku, Belgicku, Holandsku, Švédsku, Lotyšsku, Českej republike, Maďarsku a doteraz aj na Slovensku 3-ročná, v Dánsku 3-ročná s následnou ročnou požiadavkou asistentúry, vo Fínsku štvorročná, v Poľsku môže v závislosti od typu trvať 3 alebo 5 rokov, vo Francúzsku 18-mesačný kurz, v Španielsku prax nevyžadujú.
Spomeniem mimo EÚ, Švajčiarsko 1 - 2 roky, Japonsko, Izrael, Čína 1 rok. Najväčší právny trh na svete - Spojené štáty americké - nula. Absolvent právnickej fakulty môže ísť robiť tzv. bar exam okamžite, ako skončí školu. Nevšimol som si, že by americký právny trh bol známy svojou nekvalitou, ale je skôr známy prehnaným, tým, že právne služby tam predstavujú priveľký podiel na HDP, ale to advokátom nevadí, skôr naopak.
To znamená, nie je pravda, že ide o nejaký štandardný posun v rámci EÚ. My sme dnes úplne v strede, možno tak okolo horného stredu Únie a to, kam ideme, nás dá jednoznačne na špicu spolu s Litvou a čiastočne s Rakúskom. Tam budeme na Slovensku dnes. To znamená, že ak chceme byť na extréme únie, mali by sme mať na to silnejší dôvod, než to, že aj notári, aj sudcovia sú tam dlho.
Na druhej strane nič sa v tej dôvodovej správe nehovorí o tom, aké sú výhody pre súčasných advokátov tejto novely a tie výhody sú dve. Prvá je dočasné obmedzenie prílevu novej konkurencie. Samozrejme, ak sa náhle predĺži lehota o dva roky, tak bude nejaký čas trvať, kým budú noví advokáti, ale hádam dôležitejšie, verím, pre advokátov je trvalé zníženie ich nákladov garantovaným prílevom lacnej pracovnej sily.
Dovoľte mi v tejto súvislosti povedať dve veci. Prvá vec je, objaví sa tu argumenty o trhu. Nespomenulo sa to, že celý ten trh nie je trhom prirodzeným vyvolaný dopytom a ponukou. Je to takzvaný trh vyvolaný reguláciou. Je to úžasné, keď ja dneska zavediem zákon, že každý človek musí mať odo mňa pečiatku, aby mohol zajtra kúpiť chleba, a potom tí ľudia budú za mnou chodiť a platiť mi za tú pečiatku a ja poviem: "Nehnevajte sa, to je trh, však oni sa tlačia, ja nikoho nevolám." Len tak cudne zamlčím to, že ten trh nie je výsledkom toho, že ponúkam nejaké služby, že niekto ma chce, niekto mi za to chce zaplatiť, to je výsledkom toho, že som si vyloboval určitú vec. Každý, kto chce byť advokát, musí tri roky a vy chcete päť rokov tam byť, tak, samozrejme, že musí u niekoho to odslúžiť. To nemá nič spoločné s trhom. To je monopolistická výhoda, ktorú ste si vylobovali. Pri troch rokoch je na mieste otázka, či je odôvodnená. Myslím si, že je to na hranici odôvodniteľnosti. Pri piatich rokoch už to nehrozí.
Prečo si to myslím? Aby ste, kolegovia, nehovorili o tom, že my neprávnici tomu nerozumieme. Dovoľte mi prečítať, čo k tomu napísal známy český právnik Petr Němec. Budem čítať po česky, keďže čeština v zmysle jazykového zákona spĺňa požiadavku všeobecnej zrozumiteľnosti:
"Smysl takové změny? Zajištení lepší úrovne advokátů delší praxí? Nesmysl. Koncipientská praxe je většinou zaměřená jen na jednu oblast práva, případne s právem nemá ani moc společného. Advokátní koncipienti se musí na advokátní skoušky na většinu obsahu skoušky naučit až těsne před ní, neboť praxí vědomosti nezískali a ani nemohly získat. Delší praxe na tomto pochopitelně nic nezmění. Skuteční smysl změny? Současný systém masového využívání advokátních koncipiéntů jako levné pracovné síly i na činnosti téměř neprávnické začal požírat samotné tvůrce. Koncipienti se totiž stávají advokáty a konkurencí svých bývalých zaměstnávatelů."
"Prodloužení praxe na pět let je tak spůsoben, jak si advokáti můžou prodloužit možnost využívat levnou pracovní sílu a maximalizovat z ní svůj užitek - nemusí přijímat tak často nové zaměstnance a můžou déle těžit ze skušených koncipientů. Třešničkou na dortu je spomalení nárustů konkurence. A možná je tá třešnička i důvodem, proč byl celý dort upečen."
Takže toľko advokát, právnik, pomerne známy, reagujúci nie na stranícky nepriateľsky na pána Borca, reagujúci na podobné návrhy a lobizmus v Čechách.
Čo sa tu zatiaľ spomenulo veľmi málo, je to, že už dnes existujú advokátske skúšky, ktoré záujemcov o výkon povolania filtrujú. To znamená, že ja by som tie argumenty, ktoré predkladáte, trošičku chápal, keby každý automaticky sa stal advokátom po trojročnej praxi. Teda prinesie papier, mám tri praxe, podpíše sa, môže byť advokátom. Ale vy ich skúšate. To znamená, že ak aj vy sám uznáte, a myslím, že to tu padlo, že niektorí právnici sú pripravení možno už po piatom ročníku, ak od prvého ročníka robili v advokátskych firmách. Niektorí sú pripravení po troch rokoch a niektorí po piatich. Tak najjednoduchší spôsob, ako to urobiť, je nedať im pridlhú prax a filtrovať ich cez skúšku. No áno, ten, kto ju nespraví, koho vyhodíte, príde znovu, príde znovu, možno nespraví nikdy, možno spraví po piatich rokoch. Ale ak dáte päť rokov, tak ani ten génius to nemôže mať skôr. A toto je to, čo zamlčiavate, že ten návrh je asymetrický, a nie je, nie je ho, tým pádom reálne nemôže dosiahnuť to, čo hovoríte, ale dosahuje to, čo tu spomíname my.
Dovoľte mi niečo povedať z ekonómie. Nútená lacná práca nemotivuje zamestnávateľa zmysluplne využívať zamestnanca. Kolega Poliačik hovoril o otrokovi, to sa mi zdá prehnané, ja by som použil umiernený, poviem nevoľník, lebo to, čo naozaj máme, je nevoľníctvo. To nevoľníctvo spočíva v regulácii, ktorá je zavedená a kde ten záujemca o povolanie nemá inú možnosť ako ju absolvovať. Príkladom je už ten obsah inzercie, ktorú spomínal pán Poliačik, advokátskeho koncipienta. Ja som pôvodne nechcel ho opakovať, ale keďže tu padli spochybňujúce slová a keďže veľa kolegov tu nebolo, dovoľte mi len ešte raz prečítať naozaj tento autentický inzerát z 21. 8. 2012, ktorý uverejnila autentická advokátka na portáli Profesia, kde ako náplň práce uvádza okrem iného aj to, že: "nákup kancelárskych potrieb a pomôcok, upratovanie priestorov kancelárie zamestnávateľa a starostlivosť včítane bežnej a riadnej údržby o motorové vozidlá a technické zariadenia zamestnávateľa". To je teda tá "odborná činnosť".
A dovoľte mi, to tu kolega Poliačik neprečítal, aké požiadavky mala pani advokátka na toho koncipienta - "prispôsobivosť, lojalita, zodpovednosť, pozornosť, príjemné vystupovanie a pozitívne myslenie". Slová ako inteligencia, odborné znalosti, ochota profesného rastu - nevidím. Potrebuje nevoľníka. Nevoľník má byť prispôsobivý, lojálny, zodpovedný, pozorný, vystupovať príjemne a myslieť o svojom nevoľníctve pozitívne. Preto si myslím, že tento inzerát je vhodný našej pozornosti. A on je hodný našej pozornosti ešte z iného dôvodu. A ten dôvod je ten, že toto nie je nejaký inzerát pokútny, toto je inzerát zverejnený na Profesii, kde ho môže vidieť päť miliónov ľudí a odráža to to, čo si pani advokátka myslela, že je úplne všeobecne akceptované v jej profesii, lebo nikto by si netrúfal dať na internet, na Profesiu niečo, čo by vnímal, že jáj toto, toto neni asi úplne vhodné, to radšej nehovorím. Na Profesiu sa dáva to, čo je úplne normálne a v poriadku, za čo sa nehanbím. Ona sa evidentne nehanbila za to, že jej koncipienti umývajú autá, nakupujú kancelárske pomôcky a upratujú v kanceláriách. Za tých okolností to, že ju komora teraz stíha, čo ďakujem, pán minister, za túto informáciu, je fajn, ale ono to hovorí skôr niečo o tom, čo je všeobecne akceptovateľné.
A teraz mi dovoľte sa dostať k tretej otázke a to je, čo táto novela znamená pre mladých ľudí a absolventov práv na Slovensku. Kolega Poliačik to povedal, ale ja to zopakujem. Majú byť nevoľníkmi minimálne do 29. až 30. roku svojho života, reálne si dovtedy nemôžu založiť rodinu, ak nemajú bohatých rodičov, pretože kto koncipientovi dá hypotéku, ak nemá za sebou nejakých ručiteľov a ako lacná pracovná sila budú využívaní, ale aj zneužívaní podľa potreby a ľubovôle zamestnávateľa. K čomu to vedie, napísal opäť český advokát Peter Němec v nasledovnom texte:
"Pochopitelně se prodloužení praxe na pět let stane neúnosné pro ty, co pracují za velmi nízkou mzdu, zadarmo anebo advokátům dokonce platí. Prodloužení takového stavu o další dva roky je likvidační. Praxe advokátního koncipienta tak bude určena jen pro bohaté rodiny, které si mohou dovolit živit pět let advokátního koncipienta a případně i odvádět poplatek advokátovi. Sociální bariéra tak naroste ještě více a stane se nepřekonatelná."
Pán kolega Brixi tu hovoril o tom, že keď niekto je skutočne oddaný svojmu povolaniu právnika, tak či tri roky bude slúžiť, alebo päť rokov slúžiť za týchto podmienok, je jedno, lebo tak mu ide o tú vec. Nechcem skúmať sociálne pozadie pána kolegu Brixiho, ale obávam sa, že to si nemôže dovoliť povedať človek, ktorý naozaj musí sám seba živiť, ak nie od skončenia školy, niekedy aj počas nej. Ja som rád, keď rodičia môžu pomôcť svojim deťom, ale nemyslím si, že verejná politika môže byť postavená na tom, že nech sa rodičia ďalej starajú a päť rokov tí ľudia z nich žijú.
Kolega Němec v Čechách hovorí inak presne to isté, čo tu bolo povedané, už to nebudem čítať, že veľmi dobrí právnici s jazykovou vybavenosťou, tí nebudú mať problém, zase zamestnajú zahraničné kancelárie ako koncipientov aj za viac, ako tých 660 eur, ktoré spomínal pán minister, ale pre tých ostatných to nebude ani fér, ani vo verejnom záujme.
Pán minister, len jednu poznámku k tomu číslu, no ako ste sám povedali, aj kolega Martvoň, myslím, povedal, tie vracania peňazí advokátom sú podpultové, lebo sú nelegálne aj dneska. To znamená, že to vaše číslo hovorí o tom, koľko oficiálne sú platení koncipienti. V ňom sa vôbec nezachytávajú všetky tie protitoky peňazí, lebo tie z definície nemôžeme zachytiť. Takže ak by ste robili anonymný prieskum, aký je reálny čistý príjem koncipientov a urobili by ste ho dôveryhodným spôsobom, prijal by som to číslo. Toto číslo, ktoré hovoríte, nie preto, že by ste ho vy falšovali, žiadnym spôsobom, to, samozrejme, akceptujem, ale preto, že nevystihuje ten nelegálny a podlegálny protitok peňazí od koncipientov k advokátom, ktorý, ako ste sami priznali, sa deje. Z tohto dôvodu chcem upozorniť na vládny záväzok, kde vláda povedala, že sa sústredí na mladú generáciu, na rozvoj využívania vedomostného a tvorivého potenciálu, na zvýšenie požiadaviek na jej adaptibilitu a odbornú zdatnosť. Neviem, ako to predloženie tejto praxe k tomu za týchto okolností prispeje a keďže si myslím, že naši mladí ľudia nemajú byť nevoľníkmi systému, nie trhu, ktorý ste tu tak radi spomínali, paradoxne zrazu vám trh strašne nevadil, len ste zabudli povedať, že to nie je trh, ale že je to váš regulovaný monopol, ktorý ste si vytvorili, tak nemyslím si, že majú byť nevoľníkmi tohto regulovaného monopolu, a verím, že splníme funkciu opozície, ktorou je kričať tak hlasno, aby sa vláda zľakla a od tohto svojho zámeru ustúpila, už sa nám to v pár veciach podarilo a verím, že sa nám to podarí aj v tejto. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Pani predsedajúca, ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vzhľadom na neskorú hodinu vás nechcem dlho zdržovať, ale predsa len musím povedať niekoľko poznámok k tomuto návrhu. My sme to s pani kolegyňou Žitňanskou trochu otvorili už pri tom bode číslo tri, ktorý sa týkal správnych poplatkov, a myslím, že skutočné kritické slová na adresu pána ministra si nechám na ďalší bod programu. Takže pokúsim sa skôr mierne, ale predsa len dostatočne jasne povedať, v čom, v čom spočívajú naše výhrady. Vnímame ten bod č. 3, teda otázku správnych poplatkov vo veci zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a tento bod ako spoločnú ukážku vládnej filozofie v tejto oblasti. Tá filozofia nie je správna a zároveň chcem vysloviť určité uspokojenie nad tým, že sa nám podarilo sústredeným tlakom tú filozofiu minimálne zatiaľ otupiť. Ale myslím, že je potrebné ísť, ísť práve opačným smerom. Dovoľte mi hovoriť konkrétne.
Vládny návrh, ktorý sme dnes schválili, pôvodne, zákona o správnych poplatkoch pôvodne obsahoval ustanovenie, ktoré teda veľmi znateľne zvyšovalo súdne poplatky za žaloby na štát zo strany občanov, ktorým bola spôsobená ujma. Tieto poplatky boli nastavené tak vysoko, že v mnohých prípadoch by, by pre občanov prestalo byť reálne možné sa takto so štátom súdiť. Dovolím si vysloviť uspokojenie, že potom, čo sme aj v pripomienkovom konaní, aj na rokovaní výborov aj tu pozmeňovacím návrhom toto napadli, tak vládna väčšina tento svoj návrh v podstate stiahla a zmenila ho na prijateľný symbolický dvadsaťeurový poplatok. Dovolím si možno vysloviť určité, ako by som to povedal, také mierne zarazenie, že vládni poslanci na to prišli asi až po niekoľkých týždňoch, čo sme o tom my hovorili, a tie návrhy predložili. Ale ja sa priznám, že pri legislatíve veľmi neverím na autorské práva, takže tým pádom som hlavne rád, že to, že to prešlo zo strany kolegov zo SMER-u. Verím, že sme ich inšpirovali, ale koniec koncov to je asi vec dobrá. Druhá vec, ktorú už obsahoval tento dnešný návrh zákona, keď bol v pripomienkovom konaní, a to už spomínal tak obligátne pán minister vo svojom úvodnom príhovore, bolo v podstate odstránenie obligatórnosti, teda povinnosti vymáhať náhradu škody od verejných funkcionárov, ktorí ju spôsobia. Pôvodný návrh, ako predložilo ministerstvo spravodlivosti do pripomienkového konania, hovoril, že namiesto, teda vymáha, teda môže vymáhať bez akýchkoľvek ďalších úprav. Keď sme na to poukázali v pripomienkovom konaní ako poslanci a povedali sme, že ten návrh je nebezpečný z dvoch dôvodov. Jeden ten dôvod je ten, že v podstate umožňuje teda nestíhať aj ľudí, ktorí zjavne pripravili tento štát o veľké peniaze svojím nezákonným konaním. Ale ten druhý dôvod je ešte nebezpečnejší, a to je to, že v prípadoch, napríklad súdov alebo aj iných, by dal veľkú moc do rúk predstaviteľom týchto inštitúcií, ktorí by tým pádom mohli rozhodovať o tom, či voči konkrétnemu sudcovi, vyšetrovateľovi, prokurátorovi budú takto postupovať, čo by najmä v prípade sudcov, ale čiastočne aj prokurátorov, vyšetrovateľov zásadne ohrozilo ich, ich nezávislosť v konaní. To znamená, že tento návrh bol zlý z oboch týchto dôvodov. Ak sa správne pamätám, ministerstvo spravodlivosti označilo tú našu pripomienku doslova za "amatérsku", to je citát, a bránilo sa, že je to tam na základe žiadosti ministerstva vnútra. Následne ministerstvo vnútra poprelo, že by to tam bolo na základe žiadosti ministerstva vnútra. A následne vo verzii, v ktorej sme to dostali, to vaše ministerstvo, pán minister, dosť zásadne zmenilo, ako ste aj vy v rozprave spomenuli. Túto všeobecnú, vyhodenie obligatórnosti, regresu je preč a namiesto toho sú tam veľmi úzko definované podmienky, za ktorých teda možno ustúpiť od vymáhania škody od verejného činiteľa. Ja to chcem oceniť. Ten dnešný návrh určite nie je dokonalý. Každý sa dá vylepšovať, ale je v poriadku z môjho pohľadu zásadne. Len možno jednu poznámku pre vás ako možno aj nového ministra, že niekedy treba zvážiť možno slová, ktoré používa ústredný orgán štátnej správy a jeho predstavitelia na adresu kritikov, keď potom spravíte presne to, čo tí kritici vlastne vám namietali. Lebo otázka na vás je, ako teda dnes by ste vysvetlili, že prečo, keď sme to namietali, to bolo amatérske, ale prečo potom zrazu ste urobili presne to, čo by sme vlastne po vás chceli? Posledný bod, ktorý spomeniem tak krátko, sa týka už ale konštruktívne pozerajúc sa do budúcnosti. Problém tohto zákona dnes je v tom, že on hovorí o tom, čo sa stane v situácii, keď nejakého konkrétneho občana poškodí štát. A hovorí o tom, že občan sa môže domôcť škody, a hovorí aj o tom, že potom to môže štát vymáhať voči tomu, kto je za to zodpovedný. Problém je v tom, že väčšina problémov s verejnými financiami na Slovensku a so zneužívaním verejnej pozície nemá konkrétnu obeť, konkrétneho občana, ktorý by sa dovolával spravodlivosti. Tou obeťou sme my všetci. Všetci daňovníci, všetkých 5,4 milióna obyvateľov Slovenska, ktorí doplácajú na kauzy, od veľkých emisných miliardových až po drobnučké, drobnučké zlodejinky a zneužitia verejnej moci. A tam zrazu nie je žalobcu podľa tohto zákona dnes, a tým pádom nie je ani sudcu a nie je ani náhrady. Napriek tomu, že tie peniaze reálne odtekajú. Toto je problém, ktorý prvý identifikoval, aspoň pokiaľ ja viem, náš kolega, pán Procházka. Ešte v minulom období navrhoval zmenu tohto zákona tak, aby mohol pokrývať aj tieto situácie. Vďaka koncu volebného obdobia, predčasnému, nebolo možné tento zákon prerokovať, a preto dnes s pánom Procházkom, ktorý tu ale v tejto sekunde nie je, spolupracujeme na tom, aby sme predložili k vášmu zákonu práve pozmeňovací návrh, ktorý bude obsahovať takéto ustanovenie. Myslím si, že v prípade, že by sme ho vo verzii, v ktorej ho predložíme, alebo vo verzii, o ktorej sa dá diskutovať, ktorá môže byť legislatívne aj pre vás prijateľná, schválili, myslím si, že by to bol veľký krok vpred. Myslím si, že by to bola aj dobrá ukážka toho, že po zrušení trestnoprávnej imunity poslancov naozaj dochádza k tomu, že ľudia nakladajúci s verejnou mocou musia uvažovať o svojich krokoch. Ja za seba ako jeden z predkladateľov tohto pozmeňovacieho návrhu chcem povedať, že som pripravený na akúkoľvek diskusiu, či už s ministerstvom, alebo s kolegami zo strany SMER o tom, aby ten návrh bol všeobecne prijateľný. A myslím si ale, že ak ho neschválime, tak to posolstvo, ktoré, ktoré bude pre občanov, je, že ak verejný činiteľ vám vezme vašu záhradu, vezme vám vašu slobodu a vy sa sťažujete a vyhráte, tak sa vieme domôcť pravdy aj voči nemu, ale ak náhodou ukradne to, čo nemá nikto v katastri zapísané, lebo je to naše spoločné, tak sa nikto voči nemu nikdy náhrady škody nedomôže. A myslím si, že to treba zmeniť, a verím, že na tom budeme môcť spolupracovať v najbližšom mesiaci, aby sme to presadili.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. My sme do 30. septembra dali deadline na to, aby sme toho občana našli. Takže ešte je čas. Ale možno ten občan chcel povedať, že už sa nemieni na Slovensko vrátiť. A tým pádom ani to overovanie, o ktorom hovoríte, sa ho už týkať nebude. Aspoň tak som ja chápal jeho, jeho mail. Ale uvidíme. Plus chcem poďakovať za to pripomenutie. Ja sa priznám, že som nevedel, že vy ste to na tom výbore pre verejnú správu podali, a chcem vám poďakovať za to. Chcem aj zároveň zdôrazniť, aby to naozaj férovo zaznelo, že aj pod tým pozmeňovákom sú podpísané všetky opozičné kluby, alebo teda ich, ich poslanci, a vnímam to ako spoločnú iniciatívu. Rada nás vláda aj médiá zosmiešňujú ako rozbitú opozíciu, ale niekedy v niečom je tá kritika určite oprávnená, ale myslím si, že našou úlohou dnes je ukázať na konkrétnych veciach, ako je aj táto, že v dôležitých veciach vieme postupovať spoločne. A čím viac ich budeme mať, tým možno viac sa nám podarí ukázať, že vieme, vieme to spolu zmeniť, a verím, že aj tento pozmeňujúci návrh bude toho príkladom.
Ďakujem.