Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Dovoľte mi vystúpiť k tomuto návrhu zákona.
Chcem povedať, že keď minulý rok predložili poslanci Žitňanská, Procházka tento návrh zákona, nebol som vôbec presvedčený, že ho podporím, pretože rovnako ako pán Sulík som presvedčený, že štát nie v každom prípade vie chrániť ľudí alebo mal by chrániť pred dôsledkami ich vlastných činov. Ani sa to nedá a niekedy sa to ani nemá. A takisto som mal obavu o nechcené dôsledky takejto legislatívy, teda či naozaj pomôže alebo skôr môže uškodiť tým, že vyvolá iné dopady. To ma viedlo k tomu, že som sa tejto téme hazardu, ktorej, priznám sa, som sa predtým nejako hlboko nevenoval, trošku začal venovať a aj som študoval príslušné zahraničné skúsenosti. Nakoniec som nielen teda túto novelu podporil, ale, musím povedať, bol som jeden z hlasov v poslaneckom klube SDKÚ, keď sa o tom diskutovalo v poslaneckom klube SDKÚ, ktorý napríklad s kolegami aj Kužmom a niektorými inými, osobitne kolegami z východného Slovenska presviedčal zvyšok poslancov SDKÚ, aby podporili túto novelu. Aj vďaka podpore nášho poslaneckého klubu potom táto novela prešla.
Pokúsim sa teraz stručne vysvetliť, prečo som si tento názor vytvoril. Nebolo to preto, aby sme sa vracali do histórie k zákonu pani Žitňanskej a pána Procházku, ale preto, aby som vysvetlil, čo je problém v tej novele, ako ju predkladá pán minister, a čo v nej treba zmeniť na to, aby to bola skutočne dobrá novela.
Tu treba povedať, že v tej doterajšej diskusii sme sa pohybovali trošku v dvoch extrémoch pochopenia ľudskej povahy.
Jeden ten extrém pochopenia ľudskej povahy je ten extrém liberálny, ktorý vníma každého človeka ako racionálnu, plne samostatnú bytosť, ktorá sa slobodne rozhoduje, a tie slobodné rozhodnutia pokiaľ neškodia iným, musia byť rešpektované. V takom svete ak niekto prehajdáka peniaze na hazard, je to jeho slobodné rozhodnutie. A dokonca teda ešte je to vnímanie, že keď mu v tom náhodou zabránime, tak si za ne kúpi chlast alebo ich teda nejako inak asociálne použije. V takomto poňatí ľudskej podstaty jednak nemá zmysel tú ľudskú podstatu nejakým spôsobom regulovať, lebo aj tak urobí nejaké iné nevhodné veci, ale často to nemá ani morálne opodstatnenie, pretože podľa tohto pohľadu je úplne v poriadku. Ak niekto sa chce zastreliť, nech sa zastrelí, ak je to jeho skutočne slobodné rozhodnutie.
Druhý pohľad, ten pohľad veľmi paternalistický hovorí, že ľudia nevedia, čo je pre nich dobré, a v určitých situáciách to spoločnosť vie lepšie, a preto im zakazuje aj kroky, ktoré inak ľudia dobrovoľne konajú, a aj tým pádom je úplne legitímne, ak štát alebo my v zastúpení spoločnosti pozakazujeme všetko, na čom sme sa schopní zhodnúť, že je škodlivé.
Musím sa priznať, že v prípade hracích automatov tak ako napríklad v prípade alkoholu ani jedna z týchto logík nie je ani úplne pravdivá, keď sa pozrieme na skutočnosť namiesto na naše ideologické predsudky, ale nie je ani dobrým návodom na to, ako tento problém v praxi riešiť. Prečo je to tak? Je to preto tak, že, a dnes už to vďaka najmä posledným 30 – 40 rokom výskumu napríklad v behaviorálnej psychológii vieme, ľudia nie sú ani úplne slobodné racionálne bytosti, ktoré majú plnú kontrolu nad svojimi skutkami, ale nie sú ani tie bezmocné bábky nejakých impulzov a tradícií. Sú niekde medzi tým. Existuje napríklad pomerne veľa výskumov, ktoré hovoria, že ľudia sa správajú inak podľa prostredia. Napríklad ukazuje sa, že ľudia majú väčšiu tendenciu k rizikovému konaniu, ak predtým pijú alkohol, alkohol odhadzuje zábrany a veci, ktoré by veľa ľudí neurobilo, keď alkohol v krvi nemá, urobí veľa ľudí, keď alkohol v krvi má. To je empirický fakt. Môžem na toho, kto má o to záujem, tie štúdie odkázať. Dokonca sa to netýka len alkoholu, ale týka sa to aj niektorých iných spôsobov zvýšenia emocionálneho stavu. Človek vo zvýšenom emocionálnom stave rozhoduje sa často tiež inak o veciach, ktoré ale nič spoločné s tou konkrétnou príčinou jeho stavu nemajú. To znamená, to je prvý fakt. Ľudia sa rozhodujú inak podľa toho, či majú v krvi alkohol, rozhodujú sa inak podľa toho, či sú práve nejakým spôsobom excitovaní.
Druhý fakt, ktorý sa, samozrejme, týka závislosti. Vieme, že existujú závislosti, existujú závislosti od alkoholu, existujú závislosti od dnes nelegálnych drog, existujú ale aj závislosti napríklad od gamblingu. Dnes už neurológia má pomerne dobré pochopenie, cez čo tieto závislosti fungujú, ako neurochemicky stimulujú mozog. Tiež to nemá veľa spoločného so slobodným rozhodnutím človeka, ale je to jednoducho naozaj neurochemický proces, raz, keď sa do toho dostane. A nie každý je na to náchylný. Treba povedať, sú ľudia, ktorí sú na to biologicky oveľa náchylnejší, a ľudia, ktorí sú menej náchylní, pričom tá náchylnosť dokonca závisí aj od výchovy. Ľuďom, ktorí napríklad vyrastajú v sociálne deprimovanom prostredí, sa do troch rokov ovplyvňujú aj neurologické cesty, takže napríklad majú väčšiu náchylnosť na toto. Toto všetko už dnes vieme.
Tento pohľad ponúka taký komplikovanejší pohľad na ľudskú povahu. Nie je to ani ten liberálny raj, nie je to ani ten paternalistický raj, je to situácia, kde vieme, že človek je bytosť na jednej strane slobodná, hrdá a autonómna, ale takisto bytosť, ktorá má svoje veľmi zraniteľné miesta, ktoré keď niekto iný vo svojom záujme vie využiť, tak dotyčný môže aj dokonca svoju vlastnú povahu a svoju vlastnú slobodnú vôľu poprieť. Poviem príklad. Sú štáty na svete, ktoré napríklad umožňujú ľuďom, aby sa zapísali na zoznam, pričom ak sa na tento zoznam zapíšu, tak im zakážu vstup do kasín a nemôžu tento podpis odvolať. A vo svete dokonalého liberalizmu takýto krok nemá zmysel. Ale vo svete reálnej ľudskej podstaty tento krok zmysel má, pretože človek v situácii, keď je v pokoji, keď je schopný uvažovať teda naozaj slobodne, to nechce, ale potom v nejakých hraničnejších situáciách, či už potúžený alkoholom alebo vystresovaný, tomu ľahko podľahne. To znamená, tento typ uvažovania je typ uvažovania, ktorý mi bol blízky.
Páčili sa mi preto tie dva návrhy, ktoré obsahoval teda zákon pani Žitňanskej a pána Procházku a ktoré, bohužiaľ, dneska v tom návrhu zatiaľ sa buď obmedzujú alebo likvidujú. Z nich jeden bol zákaz automatov v krčmách, ktorý mal platiť od 1. januára 2013, zdôrazňujem, v krčmách. Ja nie som za úplný zákaz výherných automatov, ale som za to, aby neboli prítomné tam, kde sú ľudia napríklad pod vplyvom alkoholu. A tým pádom majú tendenciu nekonať v skutočnosti tak, ako chcú. A osobitne vieme takisto z literatúry, že závislosti sa vzájomne kumulujú, to znamená, že ľudia, ktorí majú závislosť od gamblingu, majú často závislosť od alkoholu, práve ešte sa to navzájom posilňuje. To znamená, ja nemám nič proti tomu, aby boli výherné automaty na Slovensku, nesúhlasím v tomto s Igorom Matovičom, že by sa mali úplne zakázať, ani s Viktorom Orbánom. Som rád, že nemusím súhlasiť s Viktorom Orbánom, je to vždy príjemnejšie, ale veľmi mi záleží na tom, aby v krčmách a inde v podobných miestach tie výherné automaty neboli.
Pán minister, vo vašom návrhu zákona sa limitujú dva automaty na krčmu. Teraz neberte to osobne, dneska už som tu vzdával hold kadekomu, ale ja to tiež môžem potvrdiť, že vašu osobu si veľmi vážim a, ako povedal pán poslanec Přidal, nemáme problémy s vašou prácou, ale to býva často skôr výsledkom zadania, ktoré ste dostali, než vašej kvalifikácie, ktorá, si myslím, je pomerne vysoká, ale v tomto, sa priznám, sa mi ten návrh zdá jemne pokrytecký, lebo, ako som obišiel za svojho 35-ročného života, resp. za posledných 15 rokov, odkedy som plnoletý, alebo 17 rokov veľa podnikov, priznám sa, len v máloktorej krčme som videl viac ako dva automaty, tam väčšinou je jeden automat alebo sú dva automaty. To znamená, že povedať, že limitujeme to na dva automaty, je, ako povedať to, že ideme limitovať prostitúciu tým, že zakážeme zákazníkom nájsť si prostitútku viac ako dvakrát za noc. Je to veľmi obdobný ekvivalent toho. Tak povedzte otvorene, tak ako ste aj hovorili, že podľa vás to je v poriadku, nech ich tam je, koľko chce, alebo im nechajme ten pôvodný stav, ako je to dnes, kde sa to malo od 1. januára zakázať, ale tváriť sa, že tým niečo limitujeme, nepovažujem, priznám sa, úplne za férové.
Druhá vec, ktorá ma tam znepokojuje, je tá, o ktorej tu bola teraz obsiahla diskusia. Takže neviem, čo by som už k nej zmysluplného a zásadného pridal. A to je otázka naozaj toho zákazu na území konkrétnej obce, konkrétneho mesta. Ja sa priznám, že myslím si, že by sme mali ten problém riešiť opačne, teraz, myslím, procesne. Mali by sme si tu povedať a chcel by som aj vyzvať vás, aby ste k tomu povedali svoj politický názor, aj kolegov zo strany SMER, aký je váš postoj k tomuto, teda do akej miery si myslíte, že je vhodné, aby sa na území mesta, obce mohlo obmedziť úplne to stávkovanie. A, mimochodom, keďže ste vypustili tie charitatívne lotérie, ja súhlasím s tým vaším plošným prístupom, teda buď – alebo, lebo tiež si myslím, že ten selektívny prístup, ktorý by bol možný, nie je vhodný. Takže tam máme úplnú zhodu. Ale povedzme si teda, že chceme alebo nechceme, aby na území mesta, obce bol zakázateľný všetok ten hazard. Ak to nechceme, potom je odpoveď jednoduchá, ale ak to chceme, potom sa naozaj poďme úprimne, a nie tak zakryto baviť o tom, ako to reálne dosiahnuť. A tam, musím uznať, Igor Matovič má pomerne silný argument v tom, že ak vieme, že nejaký inštrument nefunguje, tak zavesiť naň možno zákaz gamblingu, teda, myslím, v mestách, nie je opäť úplne, úplne úprimné. Koniec koncov nepozerajme sa len na lokálnu úroveň, pozrime sa na celoštátnu úroveň. Máme skúsenosť z x referend, z ktorých len jedno bolo úspešné, o vstupe Slovenska do Európskej únie, a aj to veľmi tesne. Takže myslím, že keby dneska nejaká vláda prišla s tým, že no ona nemá nič proti tomu, ale musí to schváliť referendum, tak by sme všetci vedeli, že vláda v skutočnosti také opatrenie chce zabiť, len si to netrúfa povedať. Takže z toho hľadiska chcel by som povedať, že ak to chceme umožniť, tak môžeme sa baviť o tom, či naozaj bude referendum. Koniec koncov Generálna prokuratúra nie je Ústavný súd, určite by sme spolu našli viacero názorov Generálnej prokuratúry, s ktorými by ste sa ani vy nestotožnili a išli do toho rizika, že to napadnú aj na Ústavnom súde. Alebo teda poďme tou ústavnou cestou, ako to bolo navrhnuté, alebo poďme tou cestou kvóra. Tých ciest je veľa a ja si nemyslím, že to je miesto, kde by sme o tom mali za jeden večer rozhodnúť. Ale povedzme si to otvorene, či áno alebo nie, potom ak áno, čo je tá realistická cesta, ktorá to zmení.
Na záver mi dovoľte len dodať, že ja chápem, že fiškálny rozmer je pre vás dôležitý osobitne v tej ťažkej situácii, v ktorej sa nachádzate, ale povedzme si úprimne, že ten príjem, ktorý je v chudobnejších regiónoch Slovenska, a najmä z tých automatov, je naozaj príjem, ktorý štát zaplatí možno päťkrát, možno desaťkrát na tom, čo tým ľuďom sám platí. Nebuďme až tak krátkozrakí, aby sme si takto ten príjem do rozpočtu zabezpečovali, hoci, hovorím, úplne chápem postoj ministerstva financií, od ktorého vždy všetci pýtajú a ktorému nikto nič nedá. Takže musí myslieť samo na štátny rozpočet. Len toto podľa mňa nie je veľmi dobrý spôsob, ako to získať, myslím, na úkor týchto obcí. A vy tam navrhujete aj iné kroky, ktoré zvýšia príjmy štátu v oblasti hazardu, a vo väčšine s nimi nie je, myslím si, žiadny problém. A myslím si, že na väčšine by sme sa dokázali aj zhodnúť.
Takže dovolím si ukončiť to tým, že ja osobne nepatrím naozaj k nejakým presvedčeným paternalistickým ľuďom zakazujúcim hazard. Takisto si myslím, že úplná prohibícia tak ako pri alkohole a iných podobných veciach veľmi nefunguje, nehovoriac ešte aj o spoločenskej legitimite. Ale zároveň si takisto myslím, že dnes vieme a nielen zo Slovenska, že ten buď – alebo prístup vedie aj k mnohým sociálnym patológiám, a preto to regulujeme. Koniec koncov vy sám ste sa pochválili, ja nemám dôvod vám neveriť, že máme pomerne sofistikovanú reguláciu hazardu v tejto krajine. No ale to je práve dôkaz toho, že to nie je buď – alebo vec, ale je to vec niekde medzi, kde naozaj skôr debatujeme o konkrétnych riešeniach, než aby sme na princípoch bránili jeden ultrapohľad alebo druhý ultrapohľad. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Prerokovávame návrh zákona... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Áno, nech sa páči, pán minister vás počúva veľmi pozorne.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
No ja ho stále nevidím. A teda aj dal najavo, že ani nepočúva, lebo naše vystúpenia ho nezaujímajú, ak nie sú priamou reakciou na jeho vystúpenie. Aspoň tak som pochopil jeho vystúpenie. Takže... (Ruch v sále.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, prosím vás pekne, nemusíte viesť schôdzu za mňa.
Nech sa páči, pán poslanec Beblavý, máte slovo.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Dobre. Môžem vás poprosiť potom mi ten čas ešte nastaviť ešte raz , lebo teda začnem reagovať.

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Poprosím o to technikov.
Dostanete dve minúty, nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. Oceňujem, že kolegovia zo strany SMER netúžia po prítomnosti svojho ministra tak ako my z opozície.
Pani Žitňanská, samozrejme, to, čo ste hovorili, vychádza, myslím si, aj z vašej skúsenosti ministerky spravodlivosti, kde sudcovia sú oficiálne nepomerne chránenejší pred zasahovaním rôznych nadriadených do svojich rozhodovaní. A napriek tomu máme obsiahlu skúsenosť s tým, ako predsedovia súdov menovaní štátnou mocou, zvlášť keď sa tej štátnej moci chopí tak rozhodná skupinka, ako je skupinka okolo pána Harabina, čo to dokáže so súdnictvom urobiť aj v situácii, keď sú dokonca ústavne chránené individuálne slobody rozhodovacích sudcov. Tak si teraz naozaj predstavme, keď ten prvý a druhý stupeň je na jednom úrade pod prednostom a vykonávajú ho štátni zamestnanci, ktorých možno prepustiť extrémne jednoducho na Slovensku, ako to asi naozaj bude vyzerať s tou nezávislosťou prvého a druhého stupňa a s tou mocou prednostov. Som rád, že aj kolegovia z vlády a osobitne pán kolega Daniš uznali, že toto naozaj je hodné zamyslenia, len obávam sa, že to teda schválite aj tak v pôvodnom znení. A to ma trápi.
Zároveň chcem dodať, že to riešenie, ktoré ste navrhli, je podľa mňa veľmi dobré v tom, že, ak som vás pochopil správne, ste navrhli detašované pracoviská ministerstiev, čo je úplne štandardná forma, to znamená, že občan z Košíc ani z východu by nemusel chodiť na druhý stupeň do Bratislavy. Mohol by ísť do tých istých Košíc, kde je dnes, lebo koniec koncov aj minister deklaruje, že reforma ESO nemieni tých úradníkov premiestniť, len teda mieni lepšie organizovať ich spoločné služby. To znamená, ten odvolací úradník by mohol sedieť tam, kde sedí dneska, len jeho personálne a iné veci by zabezpečovalo ministerstvo namiesto toho úradu, ktorý tam je. Z tohto hľadiska vaše riešenie by prinieslo naozaj rovnaké náklady, ako je to riešené v zákone, a zároveň by spoľahlivejšie izolovalo druhý stupeň od prvého stupňa. Takže si myslím, že je výrazne lepší ako to, čo je navrhované v zákone. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dovoľte mi najprv vás požiadať, aby ste mi zastavili čas. A chcem sa spýtať, kde je predkladateľ.

Ďakujem pekne. Priznám sa, že ani ja to neberiem osobne, lebo som tu dva roky. A všimol som si, že vy využívate ten svoj šarm balkánskeho banditu na to, aby ste v každej rozprave urážali protivníka. A je to také prijateľnejšie od vás ako od iných ľudí, ktorí to robia s takým zamračeným ksichtom. Takže neberiem to osobne, videl som to tu veľakrát, úplne na iných ľudí to bolo.
Ale to, čo si dovolím povedať, je teda, že za päť a pol minúty, čo ste hovorili, ste nepovedali jediný argument, jedinú citáciu zákona, naopak, keď hovoríme o vecnej debate, ste x-krát urazili exministra Jurzycu, ktorý tu nie je a nemôže sa brániť, čo tiež hovorí niečo o vašom charaktere. Urazili ste pána exministra Fronca, ktorý tu je, tak sa brániť môže. Pripísali ste mi funkcie, ktoré som, bohužiaľ, aspoň teda z môjho pohľadu nikdy nemal. Nebol som ani ministrom školstva ani štátnym tajomníkom ministerstva školstva. A dovolím si vám garantovať, že by to trochu inak vyzeralo, keby som ním bol. Ale bol som štátnym tajomníkom ministerstva práce. A za to obdobie sme zlúčili Národný úrad práce a sociálne odbory okresných úradov. A môžem vám povedať, že sme ušetrili tisíc zamestnancov v tomto rezorte. A bola to najväčšia organizačná reforma druhej Dzurindovej vlády. A pokiaľ viem, keď ste boli vo vláde, ste ju nezmenili ani ste ju nikdy nekritizovali ako takú. Takže, pán minister, ako už povedal pán Fronc, toto síce vás nie je hodné, ale je to pre vás typické, takže nebudeme sa rozčuľovať.
Musím ale povedať, že nemáte pravdu v tom, čo ste povedali, lebo naozaj riadi ten, kto má v rozpočtovej kapitole peniaze, riadi ten, kto menuje nadriadeného, riadi ten, kto to každodenne má na starosti. To vy viete, keďže ste riadili. V súkromnom sektore ste toho veľmi neriadili, ak si pamätám správne, keď to tu vy vyťahujete. Pokiaľ viem, tá vaša advokátska kancelária nemala nejaký rozsiahly počet zamestnancov, ale v poriadku. V štáte ste naozaj riadili dvakrát ministerstvo vnútra, ja to rešpektujem, ale treba naozaj povedať, že riadenie nie je o tom, čo hovorí zákon z roku 2008, ale o tom, ako vyzerá každodenný život. Ďakujem.

Ďakujem, pán minister. Pán poslanec, ešte v mojich očiach vždy tam kúsok bude, ale musíme používať správne oslovenie.
Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec, za vaše slová. Ja som, samozrejme, si netrúfal bez vášho súhlasu vás citovať po mene. Ale teda oceňujem, že ste to povedali takto aj na plné ústa. A naozaj, ten kľúčový otáznik pre mňa nad celým týmto naozaj nie je to, že by minister vnútra prišiel s týmto návrhom. Viem si s tým takisto predstaviť pánov ministrov Palka, Pada, všetkých, ako tu boli, aj Lipšica. Ale naozaj si neviem predstaviť žiadneho z predchádzajúcich ministrov vnútra, s ktorým som osobne spolupracoval, či je to pán Ftáčnik, či ste to vy, či je to pán Jurzyca, dokonca teda s ním som nespolupracoval, ale ani pána Mikolaja, že by s týmto súhlasili, a to ešte tak jednoducho. Viem si predstaviť, keby to ešte vymenili s pánom ministrom za nejakých 200 mil. – 300 mil. eur pre školstvo, že by ešte mohli to zvažovať, hoci si myslím, že aj to by bol zlý obchod, pretože vymieňali by krátkodobé peniaze za naozaj stratu kontroly nad školstvom. Ale tu to niečo je veľké a rezort školstva za to nedostáva nič také.
A ja poviem otvorene pánovi ministrovi vnútra, ktorý tu je, na rozdiel od pána ministra školstva, že môžeme, keď toto sa schváli, o rok, o dva roky sa porozprávať o tom, aké budú konkrétne prípady z terénu, kde tento systém bude zlyhávať. A ja vám garantujem, že budú, lebo si naozaj pamätajme, ako to vyzeralo. A hoci viem, že sa snažíte, ale predpokladám, že aj poviete v záverečnom prejave, keď už na to nebude možné reagovať, čo robíte pre to, aby ste obmedzili tieto riziká. A to si cením, že na rozdiel od mečiaristov aspoň nad tým uvažujete. Ale ten návrh je systémovo tak zlý, že myslím si, že nie je v tejto veci opraviteľný, a niečo ukazuje aj to, že naozaj jediný, na koho ste si trúfli v tomto bode, je slabý minister školstva, zatiaľ čo ostatným rezortom ste ich kontrolu ponechali. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi vystúpiť v druhom čítaní k tomuto návrhu zákona.
Keďže v prvom čítaní som už pomerne obsiahlo vystúpil k návrhu zákona ako celku, aj s pánom ministrom sme, myslím, mali, a nielen teda, samozrejme, ja, pomerne obsiahlu a užitočnú diskusiu, dovoľte mi v druhom čítaní sa sústrediť na jednu konkrétnu tému a k nej predložiť aj pozmeňujúci návrh. A to je téma krajských školských úradov.
Návrh zákona krajské školské úrady včleňuje do obvodných úradov, ktoré sú v gescii ministerstva vnútra. To líši túto otázku od reformy alebo zmeny väčšiny ostatných úradov, ktoré sú navrhované v zákone, pretože pri väčšine rezortov ten návrh spočíva v tom, že sa takzvaná krajská, nazvime to, okresná alebo prvostupňová úroveň zlučujú do jednej, respektíve tá krajská sa posúva na tú obvodnú úroveň, ale zostáva pod rezortnou kontrolou a pod rezortnou gesciou. To znamená, že obvodný úrad pre cestnú dopravu bude ďalej pod gesciou ministra dopravy, obvodný úrad pre životné prostredie bude ďalej alebo pôvodný úrad bude ďalej pod gesciou príslušných ministrov životného prostredia, pôdohospodárstva a tak ďalej sú lesnícke úrady a podobne. To znamená, že hoci sa ten návrh snaží šetriť, snaží sa znižovať počet stupňov slovenských úradov, zachováva zodpovednosť príslušného ministra za ich fungovanie.
Myslím si, že aj tam v tých oblastiach má návrh určité riziká, dokonca aj ústavné, ale o nich, viem, chce hovoriť moja kolegyňa pani poslankyňa Žitňanská, takže nebudem ju duplikovať a budem sa venovať krajským školským úradom, ktoré spolu s krajskými stavebnými úradmi sa nemajú riešiť týmto spôsobom, ale majú sa riešiť tak, že sa včlenia pod ministerstvo vnútra do obvodných úradov, pričom chcem upozorniť, že na rozdiel od krajských stavebných úradov, ktoré v podstate vykonávajú len rozhodovaciu právomoc, to znamená, že v ich prípade ich ani ministerstvo riadiť nemá v tom pravom slova zmysle, pretože majú rozhodovať podľa zákona a nezávisle od toho, aký dostanú pokyn, tak krajské školské úrady nie sú len regulačný orgán, ale sú najmä orgán riadenia a financovania metodickej pomoci a služieb, kde je otázka riadenia rezortnej zodpovednosti oveľa dôležitejšia. Z tohto dôvodu ja budem dnes v tomto svojom prejave namietať túto časť zmeny, ktorú pán minister navrhuje, pretože si myslím, že povedie k pomerne výrazným škodám v školstve bez toho, aby za to prinášala zodpovedajúcu protihodnotu.
Najprv hovorme o tých hodnotách. Návrh nemá nejaké výrazné šetriace ambície v tejto časti. Teda on ich nemá ani celkovo, keďže, ako aj pomerne úprimne uvádza samotný návrh zákona a jeho dôvodová správa, ambíciou je vlastne ušetriť približne 3 mil. eur ročne, čo z tej celkovej ambície ESA 700 mil. do roku 2016 je pomerne malý zlomok. A z tohto zlomku krajské školské úrady sú ďalší zlomok, pretože, samozrejme, počíta sa s tým, že bude ďalej tento odbor existovať na obvodnom úrade, jeho kompetencie sa nijako nemenia, dokonca sa objem práce aj zväčší, čo budem ilustrovať neskôr. A ušetria sa, samozrejme, stoličky prednostov týchto krajských školských úradov, čo musím oceniť teda, že, samozrejme, vláda chce rušiť osem stoličiek, ktoré teda sama politicky obsadzuje, to určite si zaslúži aspoň krátke ocenenie, ale napriek tomu to nie je až taká veľká zmena, aby to stálo za návrat k systému, ktorý sme tu mali za Vladimíra Mečiara, ktorý sme potom zrušili.
Dovoľte mi teda toto bližšie vysvetliť a zároveň možno navrhnúť pánovi ministrovi, že ak napriek tomu je presvedčený o tom, že za každú cenu chce ušetriť tých osem prednostovských stoličiek, že existuje jednoduchší a pre školstvo nie škodlivý spôsob, ako to spraviť, na rozdiel od toho návrhu, ktorý nám predložil.
Ako som už spomenul, podobné niečo už urobila vláda Vladimíra Mečiara. V rokoch 1996 – 2004 sme na Slovensku mali okresné úrady, ktoré integrovali funkcie štátnej správy podobným spôsobom. Táto skúsenosť osobitne v tak odborne náročných oblastiach, ako je školstvo, nebola dobrá. Povedzme si, prečo nebola dobrá. V prvom rade nebola dobrá, pretože sa stratila jasná politická zodpovednosť, to viedlo aj k tomu, že sa občas šafárilo veľmi zvláštnym spôsobom s majetkom, k tomu sa ešte vrátim, napríklad v Bratislave odpredali školám spod zadku doslova školské dvory v roku 1998 ich zriaďovatelia, vtedajšie okresné a krajské úrady, ale aj preto, že prednostovia okresných úradov ani vtedy, ani dnes de facto nezodpovedajú nikomu. Oni síce zodpovedajú oficiálne, teda dnes už pánovi ministrovi vnútra, ale keďže ich menuje vláda a sú to celostranícke nominácie, tak ani minister vnútra v skutočnosti ich nemá až tak pevne v rukách. A skôr by som povedal, sú to takí miestni politickí alipašovia, ktorí môžu spravovať danú oblasť počas tých štyroch rokov. A ministerstvo školstva síce malo na základe zákona právo na takzvané metodické riadenie vo svojej oblasti, ale v realite metodické usmerňovanie je metodické usmerňovanie, to znamená prakticky bez akejkoľvek či už právnej záväznosti alebo schopnosti ho vynútiť v prípade, ak ho úrad buď úplne ignoruje, čo si väčšinou netrúfne, alebo skôr interpretuje spôsobom, ktorý sa mu hodí. Prinieslo to aj to, že zo školstva odtekali zdroje a odtekal aj majetok. Ja už som spomenul príklady. Práve v tomto období a nie úplnou náhodou došlo k najväčšiemu seku vo výdavkoch školstva na prevádzku v dejinách Slovenska. Tí z nás, ktorí sú trochu pamätníci, vedia, čo sa stalo v rokoch 1996 a 1997, keď vtedajší minister Kozlík jednoducho sekol práve v rámci úspor rozpočty ministerstva vnútra a jeho kapitoly a na to reagovali títo prednostovia tým, že osobitne sekli školský rozpočet. Vtedy sa vytvorili na Slovensku najväčšie dlhy základných a stredných škôl za prevádzku, vtedy prestali školy platiť za faktúry, za teplo, za iné veci, ktoré potom ešte vláda Mikuláša Dzurindu pod vedením pani ministerky Schmögnerovej musela niekoľko rokov riešiť, až kým sa to, myslím, dokonca až možno za pána ministra Fronca úplne nevyčistilo. Zároveň treba povedať, že pod tlakom prednostov sa často rozhodovalo neodborne a buď politicky, alebo klientelisticky. Samozrejme, vieme, či už pracovné miesta v regióne, najmä v regiónoch s vyššou nezamestnanosťou, sú extrémne vzácna vec, ale aj iné zdroje, ktoré sú najmä v chudobnejších regiónoch vzácne, sa takto dostali do rúk ľudí z mimo rezortu školstva, ktorí sa ani nezodpovedali pedagogickej komunite.
Pán minister, ak mi prinesiete jedinú autoritu v oblasti školstva, ktorá povie, že táto mečiarovská zmena z roku 1996 priniesla lepšie školstvo na Slovensku, tak odvolám, čo som tu teraz povedal, len ja som za tých 12 rokov, čo sa venujem tejto téme, 13 rokov ešte o takej nepočul, priznám sa, a to bez ohľadu na politické zafarbenie dnešné. Všetci sa zhodujú, že tento model bol pre školstvo zlý, a nikdy som nepočul, až kým ste vy neprišli s tým návrhom zákona, že by ho niekto chcel zmeniť. Viem, samozrejme, že pre ministerstvo vnútra, jeho úradníkov, prípadne pre ministra takéto modely sú vždy príťažlivé, lebo prinášajú viac moci, viac prostriedkov, viac možností a úradníci ministerstva vnútra určite za ním nostalgicky spomínajú. Ale kým ste neprišli vy a kým neprišiel pán minister Čaplovič, ktorý vám toto umožňuje v prípade školstva tým, že s tým súhlasí, tak sa priznám, že nikomu ani nenapadlo ako seriózny politický nápad preniesť výraznú časť zodpovednosti za regionálne školstvo pod rezort vnútra. Ja musím povedať, že som hovoril s jedným z bývalých ministrov školstva, nebudem ho menovať, lebo to nie je podstatné, ktorý mi povedal v súkromnom rozhovore, že keby toto skúsili za jeho vlády, minister vnútra, ktorý by to určite rád vtedy tiež skúsil, tak radšej rezignoval, ako by toto akceptoval. Moja otázka je, prečo pán minister Čaplovič namiesto hrozby rezignácie tieto veci podporuje. Ale v podstate po tom, čo sme tu museli schváliť naozaj odovzdanie školských peňazí obciam na riešenie ich rozpočtových problémov na minulej schôdzi, musím povedať, že ma to už až tak neprekvapuje.
Po našich pripomienkach v pripomienkovom konaní ste, musím uznať, upravili ten návrh tak, že vedúceho odboru školstva na príslušnom obvodnom úrade bude menovať prednosta, ale na návrh ministra školstva. Tento krok možno privítať, ale treba pripomenúť, že správa a riadenie zďaleka nekončí menovaním. Správa a riadenie nie je o tom, kto odvoláva, ale kto určuje platy, odmeny, kto rozhoduje o tom, kedy máte dovolenku, či vám pridá spolupracovníkov, akých spolupracovníkov vám pridá, kto presunie ľudí odkiaľ kam, to všetko spadá pod správu a riadenie a zostane prednostovi obvodného úradu. Každý z nás, a myslím, že je nás tu väčšina, kto aj niekedy pôsobil v riadiacich pozíciách či už na nižších, stredných alebo vyšších, vie, že samo osebe to, že niekto niekoho nominuje, ešte veľmi neovplyvňuje každodenný život tej inštitúcie. Bratislava aj ministerstvo školstva je ďaleko, ale prednosta je blízko a prednosta je ten, kto reálne vám vie zo života robiť peklo, alebo aspoň celkom prijateľné a znesiteľné prostredie. Takže na to, že títo riaditelia odborov budú musieť chcieť vychádzať s prednostami a tam, kde prednosta bude mať záujem, aby nejaké konkrétne pracovné miesto, nejaké rozpočtové opatrenie bolo urobené, tak ako si to on predstavuje, myslím si, budú mať veľmi silný priestor. Z toho hľadiska sa ministerstvo školstva dostáva do pozície štatistu. Opäť pripomínam, snaha riešiť vo výbore poslancami strany SMER, ktorú musím oceniť, pani poslankyňou Obrimčákovou, tá tu nie je, a aj pánom poslancom Gogom, myslím, že tu tiež nie je, je, aby sa tieto veci upravili a upresnili, len problém je v tom, že, viete, to je, ako keď sa snažíte dať okrúhly kolík do štvorcového otvoru, tak môžete to skúšať zľava, sprava, zhora, zdola, veľmi to fungovať nebude. Takže to, čo sa tam oni snažia navrhovať, čo je aj v spoločnej správe, aby nejakým spôsobom sa všetko ešte muselo raz premlieť medzi ministerstvom vnútra, ministerstvom školstva a späť a úradom, povedie len k ešte väčšej strate zodpovednosti, pretože keď niečo nebude fungovať, obvodný úrad sa bude môcť vyhovoriť rovno na dve ministerstvá, prečo to nefunguje, a na ministerstvách sa budú môcť vyhovoriť sami na seba navzájom.
Aby sme vedeli, o čom hovoríme. Krajský školský úrad nie je len nejaký symbolický úrad, ktorý robí jednu-dve drobné veci. Okrem toho, že zriaďuje stále ešte nie malú časť školskej siete, tam, kde sme ich nepreniesli a neprenášame ich na obce a kraje, tak takisto vykonáva štátnu správu v prvom aj druhom stupni v mnohých veciach, ale popritom robí veci, ja to len pre zaujímavosť pripomeniem, od predsedov skúšobných komisií pre všetky maturitné záverečné skúšky v územnej pôsobnosti vyjadruje sa k zaradeniu školy do siete, kontroluje efektívnosť využívania, to znamená, je to kontrolný orgán s pomerne silnými právomocami v zmysle zákona o kontrole. Zároveň poskytuje odbornú poradenskú činnosť obciam, samosprávnym krajom od vecí ako organizácia výchovy, vzdelávania a školské stravovanie až po pracovnoprávne vzťahy, priznám sa, pán minister, nikdy som nevedel, že máte ambíciu riadiť ešte aj stravovanie v školách na území, ale rešpektujem, že všetko je verejné obstarávanie, vydáva organizačné pokyny pre všetkých zriaďovateľov. Dokonca môže na základe dohody vykonávať administratívno-technické práce na mzdovom a pracovnoprávnom úseku pre školy, zabezpečuje dokonca obvodné a krajské kolá súťaží detí a žiakov škôl, spoluprácu so zriaďovateľmi v oblasti športu a telesnej kultúry. A takto by som mohol ísť ďalej a ďalej, nechcem zdržovať. Za toto všetko bude po novom zodpovedať rezort vnútra. Priznám sa, že nech hľadám, ako hľadám komparatívnu výhodu rezortu vnútra, nevidím ju ani v zabezpečovaní olympiád, ani v zabezpečovaní stravovania, ani v zabezpečovaní servisných služieb pre školy na území, a teda ani v riadení a zriaďovaní tzv. vlastných škôl.
Pre mňa je tento návrh zákona len ďalším dôkazom toho, že rezort školstva sa dnes nemôže spoľahnúť na svojho ministra, ktorý odovzdal významnú časť svojich kompetencií rezortu vnútra a jeho riadeniu, ktoré, pri všetkej úcte k vám, nemôže byť odborné čisto z definície toho, akú odbornosť má rezort vnútra a akú odbornosť má rezort školstva. Snažil som sa vysvetliť, že nevyčítam to vám, pán minister, ale myslím si, že minister vnútra takmer akejkoľvek vlády by privítal tú kumuláciu moci a úradníci ministerstva vnútra by to určite tiež privítali. Takže vy nie ste ani neštandardný, ani pre mňa nepochopiteľný ani z mocenského hľadiska, ani z politického. Prekvapuje ma, že minister školstva vám to servíruje, úplne až na tácke. A nie je dokonca ani schopný naozaj poukázať na to, že on nie je štandardnou súčasťou tohto vášho zákona, pretože vo všetkých ostatných rezortoch buď tá logika ako pri stavebných úradoch je naozaj jedno, kde ten stavebný úrad je, alebo, naopak, zostávajú veci v rezortoch, ako je to pri životnom prostredí, pri pôdohospodárstve a pri doprave, a že on je teda jediný, kto má výkonný aparát v území dnes, ktorý disponuje veľkým objemom peňazí a kompetenciami a on vám celý ten výkonný aparát aj s tými peniazmi takto na podnose dal. Hovorím, že to, že vy zamľaskáte, to ma neprekvapuje, to, že on servíruje, to ma naozaj prekvapuje.
Takže zároveň chcem povedať, že ak by ste napriek tomu trvali na tom, že vám tá úspora prednostovských stoličiek krajských školských úradov stojí za to, tak mám pre vás alternatívny návrh, ktorý by sa dal pomerne jednoducho pripraviť. A môžeme ho tu zajtra schváliť, ak by ste boli ochotný počkať. A to je to, že by sa z týchto ôsmich krajských školských správ stali detašované pracoviská ministerstva školstva. Na to sa dá urobiť pomerne jednoduchá zmena v zákone, miesta v území by zostali, to, o čom vy hovoríte, obslužné činnosti, prednostovia, by všetko zmizlo, ministerstvo školstva by mohlo robiť aj mzdy, aj všetko ostatné, to naozaj by nezaťažilo ministerstvo nejakým zásadným spôsobom a ten rezort je dosť veľký na to, aby to robil efektívne.
Vedeli by sme vyriešiť v zákone aj dvojstupňovosť konania v tých málo prípadoch, kde je krajský školský úrad prvý stupeň a ministerstvo druhý stupeň, to znamená, vedeli by sme urobiť to isté, čo chcete z hľadiska úspor, ale nič z tých problémov, ktoré som spomenul, by nezostalo, nemuseli by ste vy sa stať pánom školských jedální a krajských kôl olympiád. Len otázka je, prečo toto nie v záujme aj vlády a parlamentnej väčšiny.
Aj keď stále žijem v nádeji, nepredpokladám, že by ste súhlasili s touto zmenou už len z dôvodu toho, že s ňou neprišiel nikto z tej správnej strany tohto parlamentu, tak mi dovoľte prečítať aspoň pozmeňujúci návrh, taký, nazvime ho, neutralizačný, ktorý túto veľmi škodlivú zmenu neutralizuje, alebo dávam tu na mieste verejný prísľub, že ak by ste prejavili politickú vôľu ísť tou inou cestou, napríklad cestou detašovaných pracovísk, tak tento pozmeňujúci návrh stiahnem a budem celou silou podporovať tie detašované pracoviská. Ale napriek tomu ako poistku si ho dovolím prečítať.
Je to pozmeňujúci návrh poslanca Národnej rady Miroslava Beblavého k vládnemu návrhu zákona o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde v čl. I bode 1 § 1 sa vypúšťa písmeno a), doterajšie písmená b) až h) sa označujú ako písmená a) až g), bode 2 § 2 ods. 1 sa vypúšťajú slová „krajských školských úradov“, bode 3 § 2 ods. 3 sa vypúšťajú slová „krajskom školskom úrade“, bode 4 § 2 ods. 4 sa vypúšťajú slová „krajskom školskom úrade“, bode 5 § 2 ods. 6 sa vypúšťajú slová „krajský školský úrad“, bode 6 § 2 ods. 7 sa vypúšťajú slová „krajského školského úradu a“, slovo „mali“ sa nahrádza slovom „mal“ a slová „krajský školský úrad a“ sa vypúšťajú, bode 7 § 2 ods. 9 sa vypúšťajú slová „krajský školský úrad“, bode 8 doterajší článok 16 sa vypúšťa. Súčasne navrhujem, aby boli v spoločnej správe výborov novelizačné body 6 a 8 až 10 vyňaté na osobitné hlasovanie. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. No, ja sa priznám, že hnev a zmätok vo vašom hlase lepšie komentuje vaše slová, ako čokoľvek, čo by som mohol ja povedať. Môj osobný profil a moja integrita sú pomerne známe. Každý, kto ich chce skontrolovať, ich môže. Ja na všetky otázky - na rozdiel od vás - vždy odpovedám. Ja som ani svoju verejnú funkciu nikdy používať nemusel na obohatenie, na rozdiel od vás sa viem dobre uživiť aj bez toho. Ja som úplne v pohode, pán poslanec, ale vy zneužívate svoje verejné postavenie na osobné obohatenie a teraz ste predložili novelu, ktorá to umožní ešte v jednej štátnej inštitúcii, a to je problém. Okolo toho ste nejakým zvláštnym spôsobom prekľučkovali a nič na to nepovedali, čo mi len potvrdzuje, že máme pravdu, a chcem len povedať, že vám neboli moje slová adresované, lebo vy zjavne viete, čo robíte. Moje slová sú adresované vašim 82 kolegom, ktorí nech si rozmyslia, či chcú hlasovať za ďalší Študentský pôžičkový fond a za ďalšie Slovenské národné stredisko pre ľudské práva a kvôli relatívne malým sumám peňazí privolať hanbu na seba a na svoju politickú stranu. Vám zjavne tá hanba nechýba, ale ja si myslím, že strana SMER je už dneska pomerne diferencovaná. Ďakujem.

Takže, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi vystúpiť aj v druhom čítaní k návrhu zákona, ktorý mení zákon o advokácii. A dovoľte mi vystúpiť tiež na podporu kolegyne Žitňanskej.
My sme zvolili taký postup, ktorý možno aj symbolicky bude trošku v rozpore s postupom, ktorý ste zvolili vy, že sme netrieštili tentokrát tie pozmeňujúce návrhy, ale v podstate nechali sme ju, aby predniesla jeden ucelený, a tak ako pán poslanec Kadúc aj ja skôr chcem vysvetliť niektoré jeho aspekty, s ktorými som najviac stotožnený, a preto aj nepredkladám nejaký osobitný svoj, lebo to nie je nevyhnutné. Dovoľte mi sa vyjadriť principiálne k trom veciam. Jedna je dĺžka koncipientskej praxe, druhá je otázka toho započítavania praxe inej a tretia je otázka jedného konkrétneho prílepku, ktoré sa týka Centra právnej pomoci a možnosti zvýšenia nominantov strany SMER zvýšiť svoju, zlepšiť svoju príjmovú situáciu.
Takže začnem advokáciou. Je tu návrh na predĺženie koncipientskej praxe na päť rokov zo súčasných troch. A keďže sa o tom veľa debatovalo, dovolím si byť stručnejší ako v prvom čítaní. Takže dovoľte mi len tak telegraficky, a predsa len zopakovať, lebo oplatí sa fakty zopakovať proti tým, ktorí by s nimi radi nakladali voľnejšie.
Takže návrh predkladá ako jeden zo svojich práve minister, ktorý ho voči ministerstvu presadzoval ešte ako predseda Slovenskej advokátskej komory a kde bol tento návrh pani ministerkou Žitňanskou vtedy jasne odmietnutý. To znamená, že je to zmena, ktorá prišla s novým ministrom a prišla aj s jeho bývalým pôsobením. Tento stav nás dostane na hornú hranicu praxe v rámci krajín Európy. Ministerstvo síce v dôvodovej správe hovorí, že požiadavka dlhšej prípravy na výkon advokátskeho povolania pod vedením nie je výnimočná ani v iných členských krajinách, ale prehľad, ktorý sme si dali spraviť ukázal, že to tak nie je. Cyprus a Slovinsko majú prax jednoročnú, Nemecko, Taliansko, Luxembursko, Portugalsko, Rumunsko, Bulharsko, Estónsko a Írsko 2-ročnú. Grécko 18-mesačnú. Anglicko, Wales, Škótsko, Belgicko, Holandsko, Švédsko, Lotyšsko, Česká republika, Maďarsko má 3-ročnú, teda takú ako my. Dánsko má 3-ročnú s následnou ročnou požiadavkou asistentúry, vo Fínsku je 4-ročná, v Poľsku môže v závislosti od typu trvať 3 - 5 rokov, vo Francúzsku je to 18-mesačný kurz, v Španielsku ju vôbec nevyžadujú. Mimo EÚ spomeniem Švajčiarsko, kde je to 1- 2 roky, Japonsko, Izrael alebo Čínu, kde je to jeden rok, a spomeniem najväčší právny trh na svete USA, ktorý má nula rokov povinnej praxe. Každý, kto ukončí právo môže ísť na skúšku. Ak ju spraví, je kvalifikovaný advokát. To znamená, že všetky tieto krajiny okrem Rakúska a Litvy sú buď tam, kde sme my dnes, alebo dokonca menej, alebo okolo toho, takže nie je tu žiadny argument toho, že by sa Slovensko vymykalo.
Druhá vec, ktorú treba pripomenúť je, že tento návrh napriek vyjadreniam aj tuto v pléne výrazne pomôže dnešným advokátom, a to tým, že im dočasne obmedzí prílev novej konkurencie a zároveň im trvalo zníži náklady garantovaným prílevom dlhšej lacnej pracovnej sily. To znamená, že je to návrh, ktorý jednoznačne je v prospech advokátov, teda finančný, aj keď som rád, že mnohí advokáti sa aj verejnej vyjadrili, že to nepodporujú, lebo majú na mysli aj verejný záujem, nielen svoj osobný. Koniec koncov to potvrdil aj kolega Martvoň, že cieľom v skutočnosti nie je kvalita, keď na tlačovej konferencii s pánom ministrom povedal, že však musíme uznať, že tých advokátov je fakt veľa, treba s tým niečo robiť. Takže to je ten skutočný motív novely. Advokátov je veľa, treba ich mať menej. Kvalita je len barlička navyše, v skutočnosti nepravdivá, pretože, ako povedal pán poslanec Kadúc, neexistuje žiadny argument komory, ktorý by preukazoval akýmkoľvek spôsobom vzťah medzi dĺžkou praxe a kvalitou. A osobitne to nie je pravda vtedy, keďže komora, ako už bolo povedané, má v rukách skúšku. To znamená, že ak chce sprísniť kvalitu advokátov, môže to naozaj urobiť náročnosťou skúšky bez predĺženia koncipientskej lehoty s tým, že, samozrejme, tí, čo ju nespravia budú de facto musieť byť dlhšie koncipientmi. Takže dosiahol by sa pri nekvalitných účel novely a kvalitní by mohli advokátske povolanie vykonávať.
Hovorili sme v prvom čítaní o negatívnych dôsledkoch pre mladých ľudí, naťahovania praxe najmä pre mladé ženy z hľadiska založenia rodiny, schopnosti získať hypotéku, založiť si domácnosť a využívania ako lacnej pracovnej sily, ktorá je monopolne nútená k tomu, aby pracovala na jednom mieste. To všetko už bolo povedané, vydiskutované. Bolo zaujímavé sledovať, ako na to zareaguje vládna strana. Myslím si, že na túto pomerne tvrdú kritiku cítili aj vládni poslanci potrebu zareagovať. Čo ma prekvapilo, priznám sa, som očakával že sa ako už spomenul pán poslanec Kadúc, že sa urobí taký klasický politický manéver, že dalo sa niečo tvrdé, potom sa to zmäkčí. Tipoval som, či to budú tie štyri roky ako výsledný kompromis, alebo sa niečo iné spraví, čo teda bude môcť byť prezentované ako ústretový krok voči mladým ľuďom, mladým právnikom. Nie je tam nič, dokonca to, čo bolo prezentované na tlačovej konferencii pána poslanca Martvoňa s pánom ministrom, je krok ešte v neprospech mladých ľudí, a to je konkrétny návrh, že koncipient bude musieť preukazovať denný výkaz praxe s tým, že advokát má každý pracovný deň zaznamenať úkony koncipienta. To ja klasický príklad návrhu, ktorý nemá žiadny zmysel, napriek tomu, že dobre znie, lebo pre advokáta a koncipienta, ktorí si svoju prácu vykonávajú čestne a poctivo to pridáva ďalšiu byrokraciu. A pre tých, čo nepoctivo, to bude znamenať, tak ako slávna kniha jázd pri šoféroch, ktorí majú služobné auto, to bude len niečo, čo počas dlhých zimných večeroch bude treba vypĺňať, aby teda byrokracii bolo učinené zadosť podľa hesla - papier znesie človeka.
Takže reakcia na to, že tento návrh dáva mladým právnikom úder do brucha a tí sa voči tomu oprávnene bránia spolu aj s určitou časťou spoločnosti - dať im ešte taký malý pohlavok namiesto nejakého ústretového postoja. Z tohto dôvodu naozaj ja chcem veľmi pekne poprosiť, aby ste podporili pozmeňovací návrh kolegyne Žitňanskej, ktorá vypúšťa tento krok. To však nie je všetko, o čom by som chcel hovoriť. Chcel by som hovoriť ešte o dvoch veciach, o jednej veľmi stručne. To je naozaj o možnosti započítania praxe. Myslím si, že pani poslankyňa to vyargumentovala veľmi presne. Ten dnešný stav v komore neprikazuje, ako to má robiť. Plne jej ponecháva samosprávnu kompetenciu, ale umožňuje, aby sa počítali aj praxe v rôznych iných justičných častiach justičného a právneho systému. Jej kompletné vypustenie je tak, ako tam je dnes navrhované, myslím si, že je veľmi ťažko, veľmi ťažko obhajiteľné, a zaujíma ma, ako to pán minister bude obhajovať. No chcem zdôrazniť, tu naozaj nejde ani o automatické započítavanie praxe, ani o nevyhnutnosť, ale ide o možnosť to urobiť tak, aby keď niekto píše zákony na ministerstve, vykonáva určité typy súdnej praxe, aby mohol tam z tohto čerpať.
Na záver mi dovoľte však otvoriť novú kapitolu, ktorú teda neotváram ja, ale otvárajú ju kolegovia zo strany SMER-u, konkrétne členovia ústavnoprávneho výboru, ktorých tu niekoľko vidím, takže nebudem hovoriť o nich bez nich a ktorí na rokovaní ústavnoprávneho výboru tam vložili niekoľko, už teda dneska opakovane spomínaných, prílepkov. Dovoľte mi nevenovať sa ústavnoprávnym a procesným aspektom týchto prílepkov, to ponechám ľuďom, ktorí sa tomu venujú.
A dovoľte mi ale venovať sa jednému konkrétnemu prílepku, ktorý okrem toho, že nijak nesúvisí s predmetom zákona, je pomerne škandalózny sám osebe a vychádza z hesla, že dobrá gazdinka a správny poslanecký klub pre euro aj cez plot skočí, to znamená, že nikdy nie je málo peňazí a málo výhod, ktoré vieme svojim prihrať na to, aby sme im nemohli pomôcť. Konkrétne o čo ide. V bode 31 zo spoločnej správy, ktorú teda tam bola vložená na rokovaní ústavnoprávneho výboru, bol otvorený zákon č. 327/2005 o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. To je zákon, ktorý rieši Centrum právnej pomoci štátnu - rozpočtovú organizáciu. V tomto centre existuje tzv. Rada Centra právnej pomoci, ktorá má šesť členov vymenovaných a odvolávaných ministerstvom spravodlivosti, a táto rada dozerá na fungovanie centra. Čo je pomerne na Slovensku inovatívny model pre rozpočtovú organizáciu, pretože tie sú väčšinou len monokraticky riadené riaditeľom a dohliada na ne maximálne minister. Tu je aj rada, ktorá je orgánom dohľadu a u ktorej bolo doteraz zákonne ustanovené od samotného vzniku, že je to funkcia čestná. Povedal by som tak, že eurachtiví ľudia zistili, že keď je v zákone povedané, že je to čestná funkcia, tak to môže spôsobiť problémy, lebo toto už bolo napísané aj v zákone, napr. o Študentskom pôžičkovom fonde. A keď sa potom nabaľovali členovia rád Študentského pôžičkového fondu, tak sme z toho robili škandál, a aj to vedie k zmene. Dokonca aj k takej, ktorú dnes predkladá samotný pán minister Čaplovič napriek predchádzajúcemu odporu. Takisto sme zistili, že nie vždy to zastaví konkrétnych ľudí. Napríklad Najvyšší kontrolný úrad v prípade Slovenského národného strediska pre ľudské práva zistil, že podobná formulácia v prípade tejto organizácie nezastavila deväť členov správnej rady, aby si nevyplatili odmeny ročne vo výške 30-tisíc eur, čo ale nie je nič nové, lebo medzi týchto členov patrí napríklad aj pán Anton Martvoň, patrí tam aj pani Marcela Gbúrová, bývalá poradkyňa pána podpredsedu vlády Čaploviča, je tam aj právnička pána premiéra Zuzana Kupcová a výkonným riaditeľom strediska bol Juraj Horváth v čase prvej vlády Roberta Fica, poslanec Národnej rady za stranu SMER.
Takže, vážení kolegovia, chcem sa vás tu spýtať otvorene, idete si urobiť ďalší takýto zárobkový podnik aj z Centra právnej pomoci, ktorý má právne pomáhať najchudobnejším? Ak áno, povedzte to tu, povedzte to rovno, zdôvodnite si to a vysvetlite to, lebo ja sa priznám, že ja som túto otázku konzultoval s pani exministerkou Žitňanskou, ktorá zakladala toto centrum ešte ako štátna tajomníčka, neskôr ministerka, a ona ma uistila, že výkon tejto funkcie je naozaj taký, že postačuje na neho čestné členstvo. Nie je to výkon, ktorý by vyžadoval každodennú prácu a počas, ak sa nemýlim, šiestich rokov od vzniku centra neboli dôvody ani nebolo toto problémom, takže by ma zaujímalo, že prečo na rokovaní ústavnoprávneho výboru cez iný zákon ste cítili tu tú naliehavú potrebu si tento kšeft vybaviť a či od toho naozaj nechcete ustúpiť, keď je to aspoň trošku, sa to dostalo pod drobnohľad.
Dovoľte mi takisto, ako pani poslankyňa Žitňanská, vyzvať pána ministra, aby vyjadril nesúhlas s tým, aby sa hlasovalo o tomto bode, keďže je to bod, ktorý je nad rámec predkladanej novely. A dovoľte mi záverom teda navrhnúť, v prípade že sa to tak nestane, aby sme tento bod vyčlenili na osobitné hlasovanie, aby mohli aj poslanci strany SMER-u ukázať, aký teda je ich postoj k tejto nenásytnosti niektorých ich kolegov. Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Martvoň, keďže jediný reagoval, dovoľte mi povedať, že nedovolil by som si vás nikdy poučovať, ale poviem vám úprimne, na vašom mieste by som vedel ma prefackať lepšie, ako ste to práve spravili, lebo začnem tou druhou poznámkou.
Ak ste si nevšimli SDKÚ malo kongres, na ktorom kompletne vymenilo vedenie a po tom kongrese sa dokonca vymenili aj všetci ľudia, ktorí sú zodpovední za financovanie strany. Takže zhodou okolností jedna z mála vecí, ktoré sa nedajú prilepiť, je práve to, čo ste povedali. Vyžaduje to až určitý talent vybrať si tak irelevantný komentár, musím povedať.
A k tomu, čo je pánovi Jurzycovi, môžem vám povedať otvorene, ja som to hovoril aj pánovi Jurzycovi a práve preto som to zdôraznil, že pánovi Čaplovičovi nepripisujem vznik týchto miest. A bolo by to nekorektné to spraviť, len mu pripisujem zodpovednosť za ich zachovanie a zároveň musím povedať, že pán minister Jurzyca na rozdiel od pána Čaploviča, vtedy ešte ako predsedu výboru pána, pána Zburína nikdy nebránil a nakoniec ľudia, ktorých vymenoval, ho odvolali a vyčistili to tam. Pán minister Čaplovič zatiaľ okrem, poviem to tak, že poznámok na adresu ľudí, ktorý ten fond naozaj vyčistili, a to ešte úplne zadarmo, s výnimkou riaditeľa, nepodnikol nič. Takže ja opakujem, nie je jeho zodpovednosť, že tam takýto ľudia prišli. Myslím si, že sú tam mnohí od ešte Slafkovskej, od Ftáčnika, od Fronca, každý odinakadiaľ. Ja dokonca si myslím, že niektorí tí ľudia si aj profesionálne veľmi schopní, niektorí nie až tak, len ak v tejto spoločnosti nezačne platiť určitá základná zodpovednosť, že keď sa príde na takto veľký prúser, musí sa zato zaplatiť nejaká cena, tak nebude fungovať nič. A to je celé čo hovorím. To nie je, a preto hovorím, ani som na vás nekydal v tej rozprave ako na SMER, jedine som teda pripomenul, že pán Čaplovič ako predstaviteľ veľmi nepomohol, keď sme toto čistili, ale v zásade áno, nechajme minulosť, bavme sa o prítomnosti a každým dňom, ktorý tá prítomnosť zostáva neriešená je dňom, kedy bude možno menej možné hovoriť o Froncovi a Jurzycovi a bude viac nutné hovoriť o Čaplovičovi, ktorý naozaj sa opiera o ľudí, ktorí mravne zlyhali. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, máme tu dnes druhý zákon z dielne pána ministra Čaploviča, ktorý navrhuje zlúčiť dva neštátne fondy, ktoré dnes poskytujú pôžičky študentom a začínajúcim pedagógom.
Dovoľte mi na úvod povedať, že, aby to naozaj zaznelo jasne, že zlúčenie týchto fondov je podľa môjho názoru dobrý krok a je to krok, ktorý sme v obmedzenej forme navrhovali ešte pred voľbami, aj keď musím povedať, že vtedy zo strany SMER-u podporený nebol, ale to dneska je asi už minulosť. Naozaj nemá význam duplikovať tieto fondy, asi to zmysel nemalo nikdy a som rád, že to riešime. To znamená, že v tej základnej vecnej podstate o tom, či takýto zákon má zmysel, sa s pánom ministrom zhodneme. Keďže pán minister prezentoval pomerne podrobne, prečo tento úmysel má, dovoľte mi neopakovať to, ale teda chcem, aby zaznel veľmi jasne, že vo všeobecnosti pomáhame a podporujeme tento cieľ. Sú tu však viaceré problémy, na ktoré by som chcel upozorniť. Niektoré sa týkajú textu samotného zákona, niektoré sa týkajú toho, čo sa deje okolo zákona pri jeho realizácii, čo je, samozrejme, rovnako dôležité. Takže dovoľte mi poukázať na tri veci.
Prvá vec, na ktorú chcem poukázať, je to, že tento zákon, tak ako mnoho iných opatrení, ktoré sa v súčasnosti dejú, sa nesnaží vyjsť v ústrety študentom, ktorí sú ochotní investovať do svojej budúcnosti tým, že si vezmú pôžičku. Nesnaží sa vyjsť v ústrety ani teda začínajúcim pedagógom, ale, naopak, im skôr kladie prekážky oproti minulosti a oproti tomu, čo by mohlo byť. Pán minister síce v úvode hovoril o znížení byrokracie, v čom mu držím palce, aj keď si myslím, že tam je väčší problém alebo je to viac otázka administratívnej kapacity a schopnosti fondu ako zákona, ale určite treba treba vyčisti tieto veci tam, kde také sú. Dovoľte mi však hovoriť o tom, čo je nakoniec pre študentov, ktorí si požičiavajú peniaze z fondu, aj začínajúcich učiteľov najdôležitejšie, a to je koľko zaplatia. A v tejto súvislosti mi dovoľte poukázať na dve veci, ktoré, bohužiaľ, v tom zákone stále sú napriek tomu, že sme na ne poukazovali. Prvý je ten, že doteraz študenti platili za takúto pôžičku 3 % to znamená, že keď začali splácať po skončení školy, platili 3 % úrok, tak to je od vzniku fondu v roku '97, učitelia platia 4 %. To je tiež tak, ak sa nemýlim, od vzniku zase ich fondu od roku 2001 - 2002. Ministerstvo školstva alebo vláda, ministerstvo školstva, ministerstvo financií dnes navrhujú, aby tá úroková sadzba bola pohyblivá a odvíjala sa od toho, koľko štát platí na trhoch za svoje dlhopisy. To znamená, dnes to odhadujú podľa súčasných, koľko dnes štát platí sú to 4 % v budúcnosti sa to bude každý rok meniť podľa aktuálnej úrokovej sadzby na finančných trhoch. Dovoľte mi v prvom rade poukázať na to, že pre študentov to teda znamená zdraženie úrokového nákladu o 25 % už v súčasnosti z tých 3 na 4 %, pardon, o 33 % z 3 na 4 %, ale čo je možno dôležitejšie a závažnejšie, je tá otvorená povaha do budúcnosti. Konzultoval som túto otázku aj s expertmi na štátny dlh a pokiaľ teda viem, je dnes jednoznačný konsenzus a som rád, ak mi to pán minister vyvrátite, ale medzi odborníkmi na finančný trh a štát je konsenzus, že dnešné úroky na slovenský štátny dlh sú v absolútnej výške jedny z najnižších v histórii a je extrémne nepravdepodobné, že by klesali, ale je pomerne pravdepodobné, že budú rásť. To, ako budú rásť, závisí, samozrejme, od úspechu napríklad v konsolidácii verejných financií, ak bude úspešná môžu rásť len mierne v súvislosti s tým, ako sa po celom svete očakáva rast štátnych úrokových sadzieb, keď skončí obdobie ultra uvoľnenej menovej politiky, a v prípade, že teda Slovensko sa zaradí do šíku krajín, ako je povedzme Španielsko alebo aj Slovinsko už dnes, tak môžu rásť aj veľmi významne. To znamená, že v optimistickom scenári uvidíme o rok možno 5 % možno 6, v pesimistickom aj 6, 7 aj 8. Na toto všetko, toto všetko budú musieť študenti splácať alebo teda aj učitelia, pretože zákon to takto priamo odvíja. Je otázka, či to je práve krok, ktorý chceme, ale pre mňa ešte závažnejší krok je ten, že ak sa štát takto rozhodol, že v časoch krízy, v časoch ťažkej finančnej situácie nechce učiteľom a študentom, ktorí si požičiavajú z fondu pomáhať, ale chce naopak ich skasírovať, tak si myslím, že by bolo minimálne férové, aby im to potom umožnil splatiť. A tu musím povedať, že to ma poburuje a prekvapuje viac, je to, že zostal nevyslyšaný náš návrh na to, aby študentom bolo umožnené predčasné splatenie tohto úveru bez poplatku. Učiteľom to umožnené je, mimochodom, podľa tohto návrhu a študentom nie. To znamená, že študenti, keď raz si tú pôžičku vezmú, buď zaplatia pomerne vysoký poplatok, alebo budú musieť splácať roky túto úrokovú sadzbu, ktorú nevedia ovplyvniť a ktorá sa bude odvíjať od stavu finančných trhov a podľa teda všetkého toto má ísť najmä nahor. To je osobitne zvláštne, ak si vezmeme, že táto snemovňa aj hlasmi SMER-u súhlasila s tým, že sme zakázali bankám za určitých okolností vyžadovať poplatky za predčasné splatenie a zakázali sme to aj Štátnemu fondu rozvoja bývania na ostatnej schôdzi aj s vašim súhlasom, kolegovia, koniec koncov bez neho by to neprešlo, a po dohode s pánom ministrom Počiatkom. To znamená, že zakázali sme to a osobitne pri tom, keď požičiava štát, a ten dôvod bol veľmi jednoduchý a ten dôvod bol v tom, že ako vieme, štát nemá veľa peňazí, skôr naopak, musí si požičiavať dneska pomerne veľké peniaze. To znamená, že aj tie peniaze, ktoré požičiava študentom, si de facto musí požičať, resp. ak ich nepotrebuje mohol by z nich nejaké dlhy splatiť. Čo znamená, že štát rozhodne neni v situácii, keď má prebytok fondov, keď má prebytok peňazí a tým pádom jeho záujmom by malo byť, aby tí, čo si od neho požičiavajú, mu to čo najskôr splatili. To znamená, že preto s týmto odôvodnením súhlasil napríklad pán minister Počiatek s tým, že sme zakázali poplatok za predčasné splatenie úveru zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Pri Študentskom pôžičkovom fonde však tento návrh bol odmietnutý s tým, že inak by študenti mohli výhodne splatiť príliš skoro a to by pre fond nebolo výhodné. No súhlasím, že by to pre fond nebolo výhodné, lebo je lepšie niekoho dlhšie kešovať ako kratšie, ale myslím, že my tu nie sme na to, aby sme hájili záujmy administratívneho aparátu a fondu, my sme tu na to, aby sme hájili záujmy študentov a záujmy štátu, a opakujem, nie je v záujme štátu, ktorý nemá prebytok peňazí, nútiť ľudí alebo ich motivovať k tomu, aby peniaze splácali dlhšie, keď ich môžu splácať rýchlejšie. Z tohto dôvodu dúfam a verím, že sa dostaneme do bodu, kde, kde tento poplatok za predčasné splatenie zakážeme a že sa na tom ešte v druhom čítaní dohodneme.
Druhý problém, ktorý v tom návrhu je, ktorý sme, na ktorý poukazujem, je, že nezakazuje poplatky za úverové účty, pričom teda chcem povedať, že to nie je nejaká imaginárna hrozba, lebo fond dneska tie poplatky za úverové účty, teda aj účtuje klientom. To znamená, že dneska naozaj fond tých klientov kešuje v tomto smere. A ako viete, prebehlo to médiami, existujú už na základe európskej smernice dneska rozhodnutia nemeckého súdu, na základe ktorého aj české banky ustupujú, že poplatky za úverové účty sú proti európskym predpisom, sú to tzv. neprimerané podmienky a budú sa musieť rušiť a dokonca s pani poslankyňou Žitňanskou na tejto schôdzi v prvom čítaní navrhujeme novelu Občianskeho zákonníka, ktorá by to, ktorá by to výslovne ustanovila na Slovensku, aby sme nemuseli ísť tou dlhou súdnou nemeckou cestou. Za týchto okolností je zaujímavé, že fond odmieta a chce opäť teda byť tou najtvrdšou bankou, ktorá, ktorá študentov takto skešuje bez ohľadu na to, či sa bude diať na zvyšku trhu.
Že pokiaľ ide o vzťah k študentom a k pedagógom a k tomu, čo prináša tento zákon, budem, pán minister, súhlasiť s vašim tvrdením, že jeho cieľom je im pomôcť, ak dokážeme v druhom čítaní vyriešiť tieto dva problémy, a potom poviem, že ten zákon je naozaj dobrý pre študentov a začínajúcich pedagógov a je dobrý aj pre štát.
V ďalšej časti a v druhej časti mi dovoľte sa pozrieť na to, ako zákon sa naopak vyrovnáva s nastavením procesov a kto tie procesy bude uplatňovať. Obidva tieto fondy, ktoré sa zlučujú majú za sebou dneska pomerne neslávne obdobie ostatného roku a pol, ktoré nasledovalo po tom, čo výbor pre vzdelanie ešte v minulom volebnom období prišiel na to, že vo fonde sa, sa nie veľmi dobre hospodári a následne teda po zmene členov orgánov, po vypršaní funkčného obdobia predchádzajúceho, orgánov sa zistilo, že fond napríklad nedodržiaval zákon o verejnom obstarávaní, nedodržiaval zákon o slobodnom prístupe k informáciám, nezverejňoval zmluvy, predražoval služby, ktoré si objednával, toto je dosť zásadne, boli tam tisíce eur za preventívne zdravotné služby, poskytol 200 miliónov korún na investície nebankovému subjektu, nezákonne vyplácal odmeny členom orgánov, ktorí, ktorí to všetko kryli. To je len stručný výpočet.
Chcem povedať, že zo strany SMER-u sme sa v minulom období nedočkali podpory pri tejto snahe vyčistiť tento Augiášov chliev, a to napriek tomu, že sme ho nikdy neprezentovali ako nejakú zodpovednosť SMER-u. Koniec koncov pán riaditeľ tam bol, ak sa nemýlim, od roku '97 alebo '98 a bol pôvodne nominantom SNS. To znamená, že nebola to snaha nejakým spôsobom použiť proti, proti SMER-u, aj keď treba povedať, že najväčšie zverstvá, ktoré som spomínal, sa všetky diali, začali diať za prvej vlády Roberta Fica, ale môžete argumentovať, že ministrom bol minister za SNS, takže stále to zostáva hlavne na tričku SNS. Napriek tomu musím konštatovať, že sme nemali žiadnu podporu z vašej strany aj, pán minister, ako, že predsedu parlamentného výboru na to, aby sme toto zmenili k lepšiemu, a preto som rád, že dnes zo strany ministerstva to, to riešite.
V závere chcem ale povedať, že v návrhu zákona, ktorý ste predložili do pripomienkového konania, boli nastavené také podmienky, ktoré by nebránili opakovaniu týchto neželaných javov z hľadiska vnútornej správy fondu a až po našich pripomienkach v pripomienkovom konaní ste tam napríklad dali kontrolu Najvyššieho kontrolného úradu, menšiu možnosť zablokovať riaditeľa fondu, výberové konanie na riaditeľa fondu a peniaze v Štátnej pokladnici namiesto u súkromných subjektov. Napriek tomu som rád a chcem poďakovať, že sa toto, toto stalo.
Za väčší problém, ktorý možno aj trochu vysvetľuje ten predchádzajúci bod, lebo, pán minister, dúfam, že sa neurazíte, nepovažujem vás za supermana, ktorý osobne píše všetky zákony a vyhodnocuje všetky, všetky pripomienky, ako každý vrcholný politik sa musíte v nejakej miere spoľahnúť na ľudí, ktorých máte okolo, okolo seba.
Tak je otázka, kto ho uplatňuje dneska verejnú moc na ministerstve v tejto oblasti. A v tejto súvislosti mi dovoľte, pán minister, citovať vás, lebo ste nedávno povedal, že máme prestať snívať o fínskom modeli vzdelávania, pretože by sa u nás na Slovensku nedal zrealizovať a konkrétne ste povedali: "Vo Fínsku sa nekradne, nekupčí a peniaze skutočne z veľkej časti idú do oblasti verejného záujmu, ako je školstvo." S týmto výrokom minimálne vo vzťahu k Fínsku možno súhlasiť. Nerozumiem však preto potom, prečo ste, pán minister, zatiaľ nekonali razantnejšie vo vzťahu k ľuďom, ktorí na ministerstve tiež pôsobia dlhodobo, určite to nie sú vaši nominanti a nikto by vám ich na krk ako keby neprišíval, ale ste si ich, momentálne prišívate sám svojim postupom voči, voči nim. Dodnes na ministerstve školstva pracujú dvaja zamestnanci, ktorí predtým pôsobili v orgánoch Študentského pôžičkového fondu a spolu dostali na odmenách 34-tisíc eur, a to je jasným porušením zákona o štátnej službe, ako aj porušením zákona o Študentskom pôžičkovom fonde.
Od 13. júna tohto roku už štyri mesiace pritom minister stále zvažuje, čo s týmito zamestnancami, a verejnosť sa nedozvedela, čo sa s nimi stalo, len ste ich vyzvali na vrátenie odmien, ale nevieme, či sa to podarilo, dúfam, že nám prípadne aj v rozprave na to, na to odpoviete. Je tu aj súčasný generálny riaditeľ sekcie vysokých škôl, to je človek priamo zodpovedný odborne za zákony, ktoré tu dneska prerokúvame, ktorý bol v orgánoch fondu dlhé roky. Dostal sám osebe viac ako milión korún v odmenách vrátene napríklad 4-tisíc eur za odpísanú štúdiu. Tento pán túto sumu aspoň vrátil, ale dodnes figuruje na vysokom ministerskom poste priamo pod vami, pán minister, a treba tu povedať, že pri ňom je v zákone o štátnej službe vaša priama kompetencia s ním personálne naložiť, ako, ako chcete, ale aj po mojich otázkach na výbore ste sa zaňho priamo postavili.
Ja chápem, že keď človek príde na ministerstvo, osobitne ak je prvýkrát ministrom, cíti skôr potrebu oprieť sa o existujúci aparát, možno neriskovať v tejto veci, ale dúfam, že budete so mnou súhlasiť, že nevieme fínske školstvo budovať na Slovensku tak, ak sa aspoň v základe nevyvodí v tomto, v tomto zodpovednosť. A opakujem, a to tu chcem povedať veľmi jasne, aby sa to, a možno sa to aj tak preklopí do tejto prestrelky, ale napriek tomu to poviem, že nie sú to pôvodne vaši nominanti, sú to, myslím si, vo väčšine takí dlhoroční štátni úradníci rôzneho typu. To znamená, že, ešte raz opakujem, nie je to niekto, u koho by som vás obviňoval, že ste si ho tam sami dali a že za neho nesiete tú pôvodnú zodpovednosť. Len upozorňujem, že čím dlhšie voči ním pôsobíte - teraz to neberte v zlom - nemohúcne, prípadne sa až o nich opierate, tým viac si ich vy sám prikrývate. Takže to je jediná, to je jediná moja poznámka a hovorím to naozaj takto otvorene preto, aby, aby nebol pocit, že sa snažím vám, pán minister, dať do rúk niečo čo, čo nie je vaša vaša zodpovednosť.
Na záver mi dovoľte len povedať, že pán minister už vyhlásil o týchto, v niektorých z týchto pripomienok, ktoré boli medializované, že bude prístupný aj na dobré názory, aj návrhy, tak verím, že v druhom čítaní naozaj upravíme tento návrh tak, aby sa v tomto volebnom období stal jedným z prvých, ktoré prejdú obrovskou a masívnou väčšinou v tomto parlamente, ale na to teda bude treba vôľa z oboch strán. Ďakujem pekne.