Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka parlamentu, predsedajúca, vážený pán kolega minister, vážené dámy, vážení páni poslanci a poslankyne Národnej rady, nemôžem zareagovať na všetko, čo bolo vyslovené v rámci rozpravy a diskusie k tejto správe, ale môžem povedať, že mnohými názormi, ktoré boli postavené odborne, a nie ideologicky alebo neboli vedené spôsobom rôznych invektív, sa mienim nielen zaoberať, lebo tiež zaznievali aj na...
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani podpredsedníčka parlamentu, predsedajúca, vážený pán kolega minister, vážené dámy, vážení páni poslanci a poslankyne Národnej rady, nemôžem zareagovať na všetko, čo bolo vyslovené v rámci rozpravy a diskusie k tejto správe, ale môžem povedať, že mnohými názormi, ktoré boli postavené odborne, a nie ideologicky alebo neboli vedené spôsobom rôznych invektív, sa mienim nielen zaoberať, lebo tiež zaznievali aj na okrúhlom stole, ktorý som zorganizoval na Úrade vlády, na Bôriku, kde boli zástupcovia všetkých relevantných inštitúcií, ktoré majú čo povedať v oblasti vzdelávania a v oblasti školstva, či už regionálneho alebo vysokého. A, samozrejme, aj z toho dôvodu, keď sa tam otvorila tá diskusia, trošku ma prekvapilo, a poviem to aj na tomto pléne, keďže ja som ohlásil viac ako týždeň do dopredu, že 29. o desiatej bude tento okrúhly stôl, ktorý započne celú tú diskusiu, neviem, či je to zhoda okolností, či je to náhoda, v tú istú hodinu, v ten istý deň, o tri dni neskôr si zvolila okrúhly stôl opozícia. Nie som proti tomu, ale je to niekedy skutočne robené tak. Niekto mi tu povie, že som sa nezúčastnil na nejakých rokovaniach, no tak rád by som sa zúčastnil aj na tom opozičnom stole, ale nie v tej istej hodine a v ten istý deň, keď som to mal týždeň dopredu. A každý o tom vedel. Vedeli o tom zástupcovia Asociácie štátnych gymnázií, ďalších organizácií. A sami sa ma pýtali, čo to má znamenať. Mali isté, by som povedal, domnienky, že sa začína tento problém spolitizúvať.
Ale dajme bokom preč od školstva politiku, lebo ja som povedal, že pre mňa nie sú dôležité tie prístupy, že školstvo nemôže byť ani ľavé, ani pravé, ale školstvo môže byť buď dobré alebo zlé. A myslím si, že najmä často tlaky záujmových skupín rôznych, na rôznych úrovniach, aj medzi poslancami, a často aj opozičnými, vplývajú na ich rozhodovania a ich názory, ktoré tu prednesú, a nepozerajú na to komplexne, vychádzajú z konkrétnej situácie a tú univerzálne prezentujú, že to platí pre celé Slovensko. A už by som naozaj chcel podotknúť, že iná situácia je v Bratislave, iná situácia je na západnom Slovensku a iná situácia je na severnom alebo východnom Slovensku. A keď sa dotknem niektorých problémov, ktoré tu boli naznačené, budem ich aj na konkrétnych skutkoch, respektíve faktoch ilustrovať.
Diskusia potvrdila to, čo ja som vo vede vždy uznával a čo som ako akceptoval, že čím viacej človek pozná a čím viacej človek vie, tým častejšie zvažuje svoje kroky, tým častejšie zvažuje, či toto je dobré alebo či toto je dobré, alebo či táto cesta je správna; a čím človek pozná menej túto problematiku aj samotného školstva a pláva po povrchu, má jednoduché riešenia, často populistické riešenia. Aj takéto názory, žiaľ, podfarbené ideologicky, odzneli v rámci rozpravy, ale väčšina diskusných príspevkov v rozprave bola vedená cieľom pomôcť nášmu školstvu, hovoriť o odborných problémoch, pretože je to skutočne výsostne problematika odborná, a nie politická.
A teraz by som len naozaj chcel na niektoré ešte poznámky tuná reagovať.
Chcel by som aj na tomto fóre zopakovať, niekoľkokrát to bolo v médiách uvedené a vy ako poslanci niektorí ste sa pýtali, či sa začala diskusia alebo sa nezačala diskusia. No tak tá diskusia bola odštartovaná toho 29. apríla na Bôriku a bola stanovená časovo do konca júna, do 30. 6. V rámci tej diskusie sa ja sám osobne zúčastním rôznych stretnutí s profesijnými zväzmi v oblasti školstva, reprezentantmi školstva, návštev škôl v regiónoch, stretnutí aj napríklad pri rokovaniach s rektorskou konferenciou, ktorá je pripravená v Bratislave, alebo samotného fóra, ktorá má byť zorganizovaná na pôde Univerzity Komenského, ale nielen ku vysokému školstvu, ale aj k regionálnemu školstvu; niečo sa pripravuje na hornej Nitre a tak ďalej. Ja, samozrejme, ak mi takéto aktivity budú ponúknuté, sa veľmi rád takejto diskusie zúčastním a poviem svoje názory na tie systémové návrhy, ktoré boli dané do diskusie, pretože potom sa pýtam: Keby to vláda schválila, no tak o čom budeme diskutovať, vážení? Vláda to zobrala na vedomie a predložila tento materiál na verejnú diskusiu. A materiál, ktorý sa dostane do 30. septembra tohto roka na vládu, pôjde aj medzirezortným pripomienkovým konaním, je to teda to, čo požadoval aj pán Viskupič, aby tam boli názory aj iných rezortov. A na základe toho v podstate bude ten materiál dopracovaný do takej podoby, že aj tie kroky, ktoré realizujeme a chceme realizovať by mali byť nejakým spôsobom opodstatnené. Nebudeme mať na všetko rovnaký názor, ani to v živote tak nejde. A vždy sa nájdu rozdiely. Ale, samozrejme, hľadá sa vždy a v mojom prípade vždy hľadám istým spôsobom konsenzus. Na tých rozhodnutiach, ktoré som urobil, si trvám. A, samozrejme, budem aj tiež o nich v tomto záverečnom slove hovoriť.
Opakujem, dostali sme doteraz 40 dosť veľkých pripomienok, názorov, návrhov k správe na ministerstvo, pretože je otvorený nielen portál, ale je tam otvorená aj stránka: sprava2013@minedu.sk. Podnety prichádzajú, my ich po 30. 6. vyhodnotíme, zasadne aj Rada pre systémové zmeny, aj školská štvorpartita na našom rezorte a ďalšie orgány a ďalšie organizácie sa budú týmito pripomienkami zaoberať.
Teraz by som si dovolil spomenúť niekoľko ešte pripomienok a názorov, ktoré tu odzneli.
Ja sa naozaj nechcem vracať do minulosti. Ani som sa zásadne nevenoval tomu, ako v minulosti často predstavitelia niektorých koaličných strán, keď boli vo vláde, tak písali jeden rok čierne knihy, pretože ja som pozeral dopredu a snažil som sa veci riešiť vo vzťahu k prítomnosti a budúcnosti a, samozrejme, pokiaľ to bolo možné, poučiť sa z chýb aj mojich kolegov z minulosti, aby sa neopakovali.
Chcel som tu uviesť ten graf mne vypracovaný ale mimo mňa, ale dostal to aj pán exminister Fronc od Managérie, od pána Boledoviča, o tom, aké boli tie finančné prostriedky, ako jednotliví ministri zlepšili platy učiteľov. Ten graf je jasný. Ale, pozrite sa, ja som si ho neobjednal. Bola to mimovládna organizácia, ktorá to spracovala. Môžeme o ňom polemizovať. Ja ho často v televízii uvádzam. Ale teraz ho v tomto prípade nepovažujem za potrebné uviesť, pretože naozaj najväčší prepad platov bol v roku 2011, a to z toho dôvodu, že sa znížili o 7 miliónov prostriedky do školstva. To sú čísla, ktoré sú jasné. Takže sa zobrali z rezortu školstva peniaze na vedu, na ministerstvo financií, zobrali sa z rezortu veľké čiastky peniaze na investície napríklad vysokých škôl, zobrali sa ďalšie a ďalšie prostriedky. A v tomto období jediný raz nešli peniaze na zvýšenie platov učiteľov. Tam išlo niekedy viacej peňazí, niekedy menej peňazí, ale tento rok bol skutočne katastrofický. A potom sa ani nedivte, že 13. septembra v roku 2011 odborári išli prvýkrát do štrajku a zostali v štrajkovej pohotovosti aj v tom ďalšom období, lebo už celkom, prirodzene, neveria tomu, že sa tie veci zmenia, respektíve sú stále v pohotovosti v tom dobrom slova zmysle; niekto to naštartoval a naštartoval to predovšetkým rok 2011, výrazne o 0,5 do mínusu peňazí išlo v oblasti školstva. V roku 2012 sa to mierne navýšilo, aj tým, že sa použili prostriedky z rekondičných pobytov a z ďalších sociálnych vymožeností pre učiteľov. Ale, prosím, tak ste sa rozhodli. A v tomto roku sme to navýšili o ďalších 5 %, ale do tarifných platov, pretože ja považujem tarifné platy pre pedagogických a odborných zamestnancov za veľmi dôležité, lebo tie peniaze potom zostávajú do ďalších rokov. Pokiaľ sa dajú do netarifných zložiek, tak sa v tom roku môžu minúť alebo môžu sa dať na nejaké osobné ohodnotenie. Ale teda nemôžu v podstate natrvalo byť tou líniou zvyšovania platov pedagogických a odborných zamestnancov.
A znovu tiež chcem zopakovať, že, naviac, nám narastajú prostriedky. A ono to je aj v tej správe uvedené. Len sa nikto v nej nedotkol tohto faktu, že máme tuná kreditný systém, môžeme diskutovať o tom, či je dobrý, či je zlý. Budeme robiť isté novely v zákonoch, budeme pripravovať isté zmeny, pretože naozaj niektoré veci nieže sa prežili, ale neboli životodarné a životaschopné a spôsobili naozaj mániu v kreditoch, ktorá v podstate často, nehovorím, že je to vo všetkých prípadoch, nebola zameraná na ten proces ďalšieho vzdelávania učiteľov, tých učiteľov, povedzme, na tej-ktorej škole a v tom-ktorom predmete, ktorí vyučujú, potrebná. Posilnili sa v minulosti pozície rozhodovacie riaditeľa školy, ktorý musí o tejto veci rozhodnúť, kam pôjde učiteľ na ďalšie vzdelávanie. Ale máme strašne veľa rôznych organizácií, ktoré majú akreditáciu z roku 2009, ktoré poskytujú toto kreditné vzdelávanie a nemajú na to kvalitu a nie sú kvalitné a v podstate robia to, obrazne povedané, ako biznis. Aj týmto sa musíme skutočne zaoberať. Kým v roku 2011 išlo do kreditného systému na platy učiteľov, ktoré si týmto spôsobom vylepšovali, 7 miliónov eur, potom to bolo 11 miliónov eur, minulého roku to už bolo 20 miliónov eur a tento rok to bude 35 miliónov eur, ktoré idú do platov učiteľom mimo tarifných platov, mimo tých 5 %, ktoré sme dali do tarifných platov, pôjdu na platy učiteľov. To znamená takmer toľko ako pomaly 5 % pre pedagogických a odborných zamestnancov, ktoré by sme dávali, pravidelne okolo 45 miliónov až 50 miliónov eur je 5 % na platy učiteľov navýšenie v tarifných platoch. Čiže nie je pravda, že peniaze učiteľom sa nenavyšujú. Nedávno som sa stretol s primátorom Trnavy s pánom Butkom, nie je to náš primátor, ale človek, ktorý má dobrý prehľad. A dal mi správu o tom, učitelia priemerné platy aké majú v Trnave na základných školách. Majú ich vo výške 880 eur za minulý rok. Nehovorím, že je to veľa. Ale, samozrejme, tiež tie čísla, ktoré sa objavujú, tak v niektorom regióne sú vyššie, v niektorom regióne sú menšie, nižšie platy. A, samozrejme, je to aj otázka postavenia samosprávy, ako v tejto veci pracuje. A pomáha to zlepšovať ten spoločenský status pedagogických a odborných zamestnancov na našich školách.
Dovolil by, samozrejme, tiež povedať, že plne súhlasím s pripomienkami, ktoré predniesol pán predseda výboru pre ľudské práva pán Rudolf Chmel, najmä že budeme musieť tam dopracovať časti, čo sa týka ľudskoprávnej problematiky, vzdelávania v ľudských právach na našich školách. My napriek tomu organizujeme pravidelne olympiádu ľudských práv, ktorá má vždy vyvrcholenie v Liptovskom Jáne. Aj tohto roku to bolo tak, samozrejme, cez našu priamo riadenú organizáciu, ktorou je IUVENTA. A súčasne pripravujeme veľký projekt s Maďarskou republikou pre olympiádu ľudských práv, kde Maďarská republika nás vyzvala na spoluprácu. A zrejme tento projekt bude ďaleko väčší, lebo sa spojíme v rámci V-4. A bude to zaujímavý projekt takto realizovaný v priestore, vo väčšom regióne aj v tejto oblasti.
Ale okrem ľudských práv alebo ľudskoprávnej a menšinovej politiky, čo priznávam, zasadla Rada pre menšinové školstvo, ktorej predsedám, kde sme prijali tiež isté odporúčania, ktoré sa objavia v tej správe, ktorá pôjde potom do vlády. A chýba nám, samozrejme, rozpracovať, dopracovať aj oblasť environmentálneho vzdelávania, čo, prirodzene, je veľmi dôležité, aj v spolupráci s rezortom životného prostredia a s aktivistami, ktorí v tejto oblasti pôsobia, s mimovládnymi organizáciami, oblasť zdravotnej výchovy, oblasť dopravnej výchovy. A v podstate keď to zoberiete, to všetko sú ďalšie isté hodinové dotácie, ktoré treba zabezpečiť. A musíme ich vedieť presne rozložiť, aby sme to dieťa zase každoročne a každý týždeň alebo každodenne nezaťažovali množstvom a množstvom hodín, pretože tá regenerácia dieťaťa je na vytvorenie priestoru, aby sa v podstate v tej škole nielen učilo, ale aj vychovávalo na jednej strane a na druhej strane aby malo priestor pre to svoje formovanie tej tvorivosti a istej oddychovej regenerácie. Ja som vždy hovoril, že prioritou je, samozrejme, na jednej strane kvalitný učiteľ, kvalitná škola, kvalitný vzdelávací proces, na druhej strane to, aby naše deti, žiaci, študenti dostali kvalitné vzdelávanie a aby sa na základe vzdelávania mohli potom uplatniť vo svojom živote a boli šťastnými, čo nie vždy sa im podarí, lebo často, ako to bolo povedané aj mojimi predrečníkmi, rodičia majú iné názory a tlačia deti do takých škôl, na ktoré často nemajú. A potom sa nám stáva to, čo sa nám často stáva. Ale ja vám poviem jeden konkrétny príklad. Ale nechcem ho zase generalizovať. V Bratislave je absolventka právnickej fakulty, skončila právo, nenašla zamestnanie a teraz si robí učňovskú školu v oblasti cukrárstva, pekárstva. A, samozrejme, ju to baví a ide si vytvoriť malú firmu a chce v tejto problematike pracovať. Teraz už je dospelá, sama sa rozhoduje, nerozhoduje za ňu rodič, čo je inak často veľký problém.
Prirodzene, chceme venovať pozornosť aj tej problematike vylúčených spoločenstiev. A máme veľkú spoluprácu s vládnym splnomocnencom. Robíme to, samozrejme, v spolupráci aj s ministerstvom vnútra, ktorému patria tieto kompetencie. A riešime napríklad aj tú problematiku, o ktorej tu hovoril pán poslanec Hlina, ohľadom toho vzdelávacieho procesu a tých ťažkých podmienkach nielen v Jarovniciach, ale aj napríklad pod Tatrami, v Strážach pod Tatrami, celej tej oblasti. To je taká špecifická oblasť. Naviac, v Jarovniciach nám hrozilo, už teraz asi to vyriešime, až 3-zmenové vyučovanie, čo bola katastrofa, v podstate. A preto ideme aj tou formou. A našli sme zdroje tak na ministerstve financií, ako aj na ministerstve školstva na kontajnerové vybavenie, aby sme mohli aspoň vytvoriť tie priestory pre tie školy, to ide o Jarovnice, Stráne pod Tatrami. Potom sú tam ďalšie dediny v okolí Kežmarku, ktorým by sme chceli v tejto oblasti, v ktorej sú najkatastrofickejšie podmienky, pomôcť. Na druhej strane to znamená výraznejšie posilniť proces asistenta učiteľa, ktorý by mal v tejto oblasti pôsobiť, lebo naozaj aj tam by sme chceli nielen z európskych fondov, ako sa to doteraz robilo, nájsť stabilnú podmienku, aby sa to vylepšilo.
Hovorilo sa tu tiež o centrách voľného času. Nuž ja musím si dovoliť zacitovať, lebo ja som si dal urobiť tie analýzy. A ak tu niekto chce navrhnúť prijatie uznesenia, tak by sa mal obrátiť na kompetentných ľudí. A nech sa obráti konkrétne na Združenie miest a obcí Slovenska, pretože tu na Slovensku po rokoch 2001, 2002 sa decentralizovalo, sú prenesené kompetencie, kompetencie originálne, kompetencie. A originálne kompetencie našich obcí, miest a regionálnych samospráv sa týkajú aj centier voľného času. A opakujem znovu, kto lepšie môže, nie z ministerstva, kontrolovať, ale kto lepšie môže skontrolovať využívanie finančných prostriedkov, samozrejme, v tom širšom slova zmysle, v tom regióne ako samotná samospráva. Teraz tu prečítam jedno konkrétne vyjadrenie. V roku 2012 bol vykázaný počet detí v centrách voľného času a školských strediskách záujmovej činnosti celkovo 260 010 detí. Z nich 77 %, t. j. 201 466 bolo sústredných v centrách voľného času len v 127 obciach Slovenskej republiky, z ktorých bolo 54 miest a 73 obcí. Teraz vyvstáva otázka a túto otázku som si musel aj ja postaviť, všade sa dožadujete rovnosti príležitostí, rovnakého financovania, či sú to súkromné, či sú to cirkevné, či sú to verejné školy alebo štátne školy, rovnaký normatív a tak ďalej a tak ďalej, akých voľnočasových aktivít sa zúčastňovali deti a mládež v ostatných mestách a obciach Slovenskej republiky a prečo tieto deti nemali nárok na rovnoprávne financovanie svojich voľnočasových aktivít ako tie deti, ktoré boli vybrané do tých centier? Čiže aj o tomto treba veľmi vážne diskutovať.
A ja chcem len znovu zopakovať, už to tu bolo povedané, ku dňu 1. 1. bude ďalšia analýza urobená. V prvom polroku 2013 zanikli dve obecné centrá voľného času, v Dolnom Kubíne a Prakovciach. V Dolnom Kubíne však naďalej zostávajú pôsobiť ďalšie štyri obecné centrá voľného času a v Prakovciach bude namiesto dvoch takýchto centier pôsobiť jedno spoločné obecné centrum voľného času, ktoré bude zabezpečovať tie isté úlohy, ako zabezpečovali dve centrá voľného času. K 1. 1. 2013 zanikli tri súkromné centrá voľného času, a to v meste Jelšava a v obciach Párnica a Valča. A je pritom zaujímavé, ja to tu zopakujem, že napríklad obec Valča, ktorá vykazuje 146 detí vo veku od 5 do 15 rokov dostala požiadavky na dotáciu pre centrá voľného času z iných obcí na 360 detí s trvalým pobytom v obci Valča. Aj týmto sme sa museli zaoberať. A to sú vážne problémy. A teraz nechcem hovoriť, čo teraz vzniklo v Prešove, možno z toho bude aj trestné oznámenie a tak ďalej na neexistujúce centrum voľného času, ktoré sa vôbec nenachádza ani na P. O. BOX-e na tej ulici, na Jarkovej, ako sa to uvádza. A obhospodarovalo to celé Slovensko, v každom regióne od Žiliny, všade mali svoje pobočky, ktoré boli detašované pracoviská, ak to takto možno nazvať, kde sa vyberali peniaze na centrá voľného času.
Čiže myslím si, že ZMOS sa zhostil tejto úlohy, nejdem ho tu obhajovať, môžu sa stať aj chyby. Aj tam si uvedomili mnohé veci. A pevne verím v ten vzdelávací a hlavne ten výchovný proces nielen v centrách voľného času, ale aj v iných formách vzdelávania, pretože mladí ľudia sa vzdelávajú aj vychovávajú v základných umeleckých školách, v kluboch športových a tak ďalej, ktoré organizujú obce a mestá. A myslím si, že aj v tejto oblasti musíme urobiť maximálne všetko pre to, aby tá spokojnosť našich detí a ich rodičov bola čo najlepšia.
Jednu takú poznámku si dovolím uviesť. Ja som bol tiež v tom omyle ako pán docent Fronc okolo Einsteina. Ale ten najnovší poznatok historický hovorí o tom, že ten mýtus, ktorý sa vytvoril, že prepadol, nie je pravda, pretože v nemecky hovoriacich krajinách bola známka najlepšia jednotka a vo švajčiarskych najlepšia známka bola šestka. A on dostal šestku z matematiky. Čiže neprepadol, bol najlepší v matematike. A myslím, že tým, že ste otvorili túto diskusiu, možnože sa do toho pustili aj niektorí historici. A túto problematiku začali skúmať v Deň vied a techniky. Einstein neprepadol, Einstein bol úžasný a šikovný študent, ktorý matematiku ovládal. (Ukážka dokumentu.) Tu je aj jeho vysvedčenie. Dokonca tu to dali ešte aj k dispozícii. Však my sa môžeme o tom pobaviť, ale to hovorím aj vo vzťahu k sebe. Ja som bol tiež presvedčený, tak sme sa učili, že Einstein prepadol a, samozrejme, učil predovšetkým v Zürichu. Ja som dokonca navštívil jeho byt, kde pôsobil aj Aurel Stodola, jeho žiak a blízky spolupracovník. To bolo úžasné v podstate. Ale tak si povedzme niekedy, a celkom úprimne to hovorím aj sebe, že nie je to pravda, ako sme to vždy vnímali, ako sme sa to často učili. A to je vývoj vzdelávania, to je vývoj tých nových poznatkov, ktoré k nám prichádzajú.
A teraz mi ešte dovoľte pár poznámok povedať k vysokým školám.
Ja skutočne niekedy žasnem nad otázkou, ako sa hovorí, či máme veľa, či máme málo vysokých škôl. Problematika nie je to, koľko máme a aký je počet vysokých škôl, ale predovšetkým to, aká je ich kvalita, čo prináša pre spoločnosť tá-ktorá vysoká škola, ako je ona prepojená. Možno pán Viskupič to hovoril, neviem, aj to, čo sa týka odborného školstva, a to, že na stredných školách, ale aj vysokých školách naozaj treba v istom slova zmysle nielen strednodobo, ale aj dlhodobo nasmerovať, kam to Slovensko pôjde, i keď za desať rokov sa často podmienky tak zmenia, že tá situácia môže byť celkom iná. A to je isté riziko podnikania. Ale musím povedať, že na konferencii, na ktorú by som rád pozval a kde veľmi rád by som bol, keby tam prišli aj opoziční poslanci, k odbornému vzdelávaniu, duálnemu vzdelávaniu, ktoré sme robili s Ministerstvom školstva Nemeckej spolkovej republiky, s Ministerstvom školstva Rakúskej republiky, s Ministerstvom školstva Maďarskej republiky a s Ministerstvom školstva Českej republiky, ktorá sa odohrala na Bôriku, bolo jasne konštatované, že to je to, čo tá budúcnosť Európy potrebuje. A my sme o tom hovorili aj na Rade pre vzdelávanie, kde všetci ministri povedali jednoznačne, od Anglicka až po Slovensko, že treba zrovnoprávniť všeobecné vzdelávanie s odborným vzdelávaním v Európe, je to katastrofa, kam sa vývoj v súčasnosti uberá. A to sa týka, samozrejme, aj vysokých škôl. A ja teraz nebudem spomínať tie možnosti, ktoré by sme chceli robiť, že budeme dávať zvýšené motivačné štipendiá a tak ďalej, či už na stredných školách alebo aj na vysokých školách, aby sme tie deti týmto smerom orientovali, nie násilím, vytvorili im podmienky. A, nakoniec, pochopilo by aj to dieťa, že dnes často zarobí viacej v iných profesiách, ako keď skončí vysokú školu a potom chodí so svojím diplomom, resp. ani v tom príbuznom odbore sa nevie zamestnať. A často sú tu veľké problémy.
Mňa napríklad teší, že tie zmeny, ktoré sa odohrali aj v súvislosti so Zákonníkom práce, spôsobili, že TESCO sa obrátilo na Strednú odbornú školu v Novom Meste nad Váhom, aby im vzdelalo mladých ľudí v štvorročnom odbornom vzdelávaní s maturitou pre TESCO. To doteraz nebolo, pretože sa naberali agentážni pracovníci rôzni, ktorí im tam robili krátkodobo. Teraz pochopili, že aj oni potrebujú mať kvalitne vzdelaných ľudí a že to je jediná správna cesta.
V Rakúsku 80 % každý rok ročníkovej populácie je na odborných školách, len 20 % je jej na všeobecných školách. Ale je to, samozrejme, prepojené tak na veľký sektor súkromný, ale aj na malých a stredných podnikateľov, dokonca na rodinné farmy, ktoré sa na tomto procese zúčastňujú.
A ak hovorím o počte škôl, nuž tak vo Fínsku máme len verejné vysoké školy. A je ich 20 (verejných vysokých škôl), z toho 10 je špecializovaných a 10 je všeobecne zameraných. Čiže aj tam je nejaký pomer jedna ku jednej. U nás to absolútne neplatí.
A, samozrejme, a to chcem tu znovu zopakovať, my máme strašne veľa detašovaných pracovísk. Veď to je katastrofa. V každej dedine, prepáčte, že to takto poviem, máme jedno detašované pracovisko alebo dve detašované pracoviská vysokých škôl. Teraz pod týmto tlakom, že sa povedalo cez Akreditačnú komisiu, že keď nebude akreditované detašované pracovisko, padne celá fakulta, nebude akreditovaná, tak sťahujú tieto detašované pracoviská. A uvedomujú si aj vysoké školy, že tu treba urobiť zmenu. A to sa týka takisto tých profesorov.
Áno, ustúpilo sa v súvislosti s tou hodinovou sadzbou, ale na druhej strane teraz sme povedali jednoznačne v rámci akreditácie: „Pán profesor, keď garantuješ, si odborný garant konkrétneho študijného odboru, tak na 100 % jedine musíš pracovať na tejto konkrétnej vysokej škole.“ To, samozrejme, vzbudzuje pnutie. Ale to už nie je o titule profesora, ale toto je funkcia. Je to tak, ako keby som povedal, že rektor môže byť na troch univerzitách rektorom alebo dekan môže byť na troch alebo štyroch fakultách dekanom. Mali sme jedného dekana, ktorý bol dokonca na dvoch fakultách v jednom období, nedávno sa to zrušilo, na jednej súkromnej a na jednej verejnej fakulte dekanom, čo je absurdum, to je stredoeurópsky unikát. A, samozrejme, aj samotní rektori a vedenia vysokých škôl pristupujú k istej tvrdej práci. A, samozrejme, tlačia na svojich zamestnancov a na svojich učiteľov, na svojich pedagógov, aby predovšetkým pôsobili na svojej alma mater a venovali sa študentom, ktorým sa venovať majú.
A aby som už ďalej nepredlžoval, chcem naozaj poďakovať všetkým, ktorí sa vyjadrili, ktorí mali skutočne aj fundované a odborné názory. Mal som tu kolegov, ktorí sedeli hore a mnohé veci si monitorovali, zapisovali. Ja som si robil tiež detailne poznámky a, samozrejme, pevne verím, že aj tá správa sa vylepší, čo je celkom prirodzené; aj tie opatrenia, ktoré sú tam navrhnuté, sa spracujú tak, aby boli také, ktoré budú vystihovať potreby spoločnosti. A pevne verím, že to naše školstvo sa posunie o krok dopredu. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
