Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, už 10 rokov sa slovenský parlament pokúša vysporiadať so znením takého zákona, aký bol aj dnes predložený, treba dodať, neúspešne. Všetky snahy zasahovať do dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi dodávateľmi potravín a ich predávajúcimi zlyhali alebo sa dokonca vždy obrátili proti slovenským výrobcom. Jedinými skutočnými dôsledkami tohto zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, pričom chcem upozorniť na to, že už samotný ten názov zákona je hlúpy, ako keby sme išli zavádzať nejaké neprimerané podmienky, keď už je, tak by sa mal nazývať zákon o obmedzení neprimeraných podmienok v obchodných vzťahoch, a nie zákon o neprimeraných podmienkach, ale budiž, tohto zákona, ktorého obdobu takmer totožnú sme na jar minulého roku zrušili, bolo zdražovanie potravín pre slovenských občanov, vytláčanie slovenských výrobkov z pultov predajní a neúmerné administratívne náklady pre obchodníkov i výrobcov súvisiace s nekonečným menením zmlúv.
Dovoľte mi na začiatku môjho vystúpenia stručne zhrnúť históriu tejto legislatívy na reguláciu obchodných vzťahov na Slovensku.
Ešte v roku 2000, teda dávno pred razantným nástupom zahraničných obchodných reťazcov na slovenský trh vypracovalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky návrh zákona o obchode, cieľom ktorého bolo regulovať výstavbu veľkoplošných prevádzkových jednotiek maloobchodu a veľkoobchodu v súlade so zámermi trvalo udržateľného rozvoja územia, spracovávanými rozvojmi územia miest a obcí. Zámerom tohto návrhu bolo „regulovať“ nekontrolovaný nástup nadnárodných obchodných spoločností a výstavbu zahraničných obchodných konceptov tak, ako sa to dialo v okolitých krajinách v čase ich prípravy na vstup do Európskej únie. Zákonodarcu vtedy viedlo to, že vnímal situáciu napríklad v Českej republike, v Poľsku či v Maďarsku. Tento zámer sa však nestretol s pochopením tzv. prvej Dzurindovej vlády a bol vtedajším podpredsedom vlády pánom Miklošom zamietnutý ako nekoncepčný, zabraňujúci prirodzenému pôsobeniu trhového mechanizmu. Na základe tohto zákona bol vypracovaný poslanecký návrh zákona pánov poslancov Fica a Faiča, ktorý bol prijatý v Národnej rade na jednej z posledných schôdzi Národnej rady za pôsobenia prvej Dzurindovej vlády. Išlo o zákon č. 358/2003 Z. z. o obchodných reťazcoch. Hoci Slovensko v tom čase ešte nebolo členom Európskej únie, už vtedy proti tomuto zákonu, proti jeho koncepcii, protestovala Európska komisia, a to kvôli jeho rozporu so základnými princípmi fungovania Európskej únie. To sa dá, mimochodom, ako som už spomínal vo faktickej poznámke, považovať za jasný dôkaz legislatívnej kompetentnosti alebo nekompetentnosti súčasného predsedu vlády, ktorý bol autorom tohto zákona.
Ako som už spomenul, na základe výhrad Európskej únie ku koncepcii tohto zákona, k reštrikcii a regulácii len niektorých účastníkov trhu, a na základe vstupu Slovenska do Európskej únie bolo nevyhnutné predmetný poslanecký zákon novelizovať a vypustiť z neho tie ustanovenia, ktoré Európska komisia namietala ako rozpor so zmluvou EÚ, k plneniu ktorej sa Slovenská republika zaviazala podpisom ku dňu svojho vstupu do Európskej únie. Novelou zákona č. 358/2003 Z. z. o obchodných reťazcoch sa však predmetný zákon stal nevykonateľným a neuplatniteľným v praxi.
Po nástupe prvej vlády Roberta Fica v roku 2006 boli obnovené legislatívne práce na novom zákone, tzv. zákone o obchodných reťazcoch. V roku 2008 vstúpil do platnosti zákon č. 172/2008 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorý však musel byť, a opäť hodno dodať, neúspešne novelizovaný už v januári 2009. V roku 2010 bol zákon č. 172/2008 Z. z. o neprimeraných podmienkach zrušený poslaneckým návrhom zákona poslanca Záhumenského a bol nahradený zákonom č. 140/2010 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch medzi odberateľom a dodávateľom tovaru, ktorým sú potraviny.
Medzi rokmi 2008 a 2011, a to musím na tomto mieste zdôrazniť, teda existovali 3 zákony, všetky z dielne strany SMER, ktoré regulovali obchodné vzťahy medzi dodávateľmi a odberateľmi. Neskôr ukážem, čo sa stalo počas týchto troch rokov a aké boli dôsledky týchto troch zákonov z dielne strany SMER pre slovenských predajcov potravín a pokles podielu predaja slovenských potravín na pultoch v slovenských predajniach.
Posledný zákon č. 140/2010 Z. z. bol kvôli svojej nevykonateľnosti, nesystémovosti a kvôli tomu, že škodil slovenským výrobcom i obchodníkom, v apríli v roku 2011 na základe iniciatívy ministerstva hospodárstva zrušený bez náhrady ako nesystémový a narúšajúci podnikateľské prostredie. Osobne som predkladal návrh na zrušenie predmetného zákona a odôvodňoval som to vtedy tým, že zákon č. 140/2010 Z. z. predstavuje výrazný zásah do zmluvnej slobody podnikateľských subjektov a narúša jeden zo základných princípov súkromného práva, a to rovnosť zmluvných strán. De facto a de iure tento zákon, ktorý takmer v totožnom znení tu máme predložený, znevýhodňuje jednu zo zmluvných strán, a to odberateľa. Neurčuje, za akej podmienky na koho sa vzťahuje. Pozná iba všeobecné pojmy dodávateľ, odberateľ a potraviny. Ďalej som uvádzal, že nie je jasné, koho a pred kým chce tento zákon chrániť a že z maloobchodu vytvára strašiaka, a priori predpokladá, že každá obchodná aktivita vyvíjaná odberateľom je akoby namierená proti dodávateľovi, a ani nepredpokladá, že tieto dve strany vstupujú do zmluvného vzťahu dobrovoľne s cieľom spolupracovať a podobne.
Prešiel zhruba rok od zrušenia zákona č. 140/2010 Z. z. a máme pred sebou na prerokovanie opäť v poradí od roku 2002 už ani neviem koľký návrh zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorého predmetom sú potraviny. Pritom tento predložený návrh je ešte reštriktívnejší, ešte viac zasahujúci do zmluvnej slobody. A poznamenávam, že v niektorých ustanoveniach naráža aj na hranice ústavnosti, rovnako ako ktorýkoľvek obdobný návrh zákona, ktorý bol na pôde tohto parlamentu prerokúvaný od roku 2002.
Aký bol deklarovaný cieľ doterajších zákonov? Poslaním doteraz prijatých zákonov navrhnutých vždy len stranou SMER malo byť zvýšenie podielu slovenských výrobkov v maloobchodnom predaji. Pýtam sa, či sa za posledných 10 rokov, samozrejme, s určitými prestávkami, ale počas 10 rokov existencie tohto zákona v rôznych obdobách naplnil takýto cieľ. Nie je potrebné ani len podrobne skúmať štatistiky, aby sme sa mohli vyjadriť, že tento zákon nie je nástrojom, ktorý by napomáhal zvýšeniu slovenskej produkcie. Práve naopak, slovenskí producenti a hlavne tí najmenší slovenskí producenti sú handicapovaní oproti zahraničnej konkurencii, v prípade ktorej zmluvné strany nie sú a nebudú zaťažené konštrukciami takéhoto nedokonalého a kontraproduktívneho zákona.
Len tak pre ilustráciu uvediem niektoré údaje. Súhrnný priemerný údaj k podielu domácich potravín v obchodnej sieti Slovenskej republiky, vybraných potravinárskych výrobky, údaje z prepočtov ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka zverejnených na ich web stránke sú nasledovné. V roku 2008 bol súhrnný podiel slovenských potravín v našej obchodnej sieti 55,98 %, v roku 2009 to už bolo len 54,01 %, v roku 2010 to bolo 49,69 % a v roku 2011 to bolo 47,25 %. Ešte raz, podiel domácich potravín v našej obchodnej sieti klesol medzi rokmi 2008 a 2011 o takmer pätinu. Medzi tými istými rokmi, keď existovali zákony z dielne strany SMER, regulujúce vzťahy medzi odberateľmi a dodávateľmi, klesol o 10 percentuálnych bodov takmer podiel slovenských potravín na pultoch slovenských predajní.
Hovoríme o zákone č. 172/2008 Z. z., ktorý bol schválený v roku 2008, a všetkých ďalších zákonoch, ktoré platili až do roku 2011. Teraz kladiem teda otázku: Aký prínos pre zlepšenie dodávateľsko-odberateľských vzťahov a pre zvýšenie odbytu slovenských výrobkov znamenali doterajšie legislatívne úpravy regulujúce obchodné vzťahy a čo je možné očakávať od tohto predmetného návrhu zákona? Odpoveď je: Prínos nebol žiaden, všetky doterajšie zákony o obchodných reťazcoch spôsobili len to, že sa slovenských potravín predáva menej. A prečo? Práve kvôli týmto zákonom, pretože pri príliš reštriktívnych podmienkach, ktoré nastavuje aj tento návrh zákona, obchody radšej objednávajú tovary od zahraničných dodávateľov, aby sa vyhli hlúpym a nesplniteľným požiadavkám, aké sú predložené aj v tomto vládnom návrhu zákona.
V tejto súvislosti by som rád poznamenal, že len v priebehu rokov 2008 až 2011 bol obchod nútený prepracovať a zosúlaďovať s platnými zákonmi a ich novelami niekoľkokrát dodávateľsko-odberateľské zmluvy. A to predstavovalo enormné finančné náklady, nehovoriac o tom, že práve v období týchto rokov sa ešte maloobchod musel vysporiadať aj s prechodom slovenskej koruny na menu euro. Natískajú sa teda otázky: Je skutočne za všetko zodpovedný maloobchod a podarí sa situáciu na našom vnútornom trhu v sortimente potravín vyriešiť takýmto reštriktívnym zákonom? Nie je skutočný problém ukrytý niekde inde? A nezahmlieva tento zákon náhodou skutočne potrebné riešenia?
Ak sa pozrieme bližšie na situáciu v ponuke na našom vnútornom trhu v oblasti potravinárskych výrobkov, vidno, že v médiách zaznieva najmä kritika nízkeho podielu domácich potravinárskych výrobkov v sieti maloobchodu. Na druhej strane musím však konštatovať, že v odborných kruhoch, ale aj v médiách zriedka rezonuje fakt, že produkcia poľnohospodárskej výroby je nízka, že je problém s niektorými poľnohospodárskymi komoditami, od pestovania ktorých sme upustili, že v podstate neexistuje na Slovensku už chov vodnej hydiny, ako sú husi a kačice, že upadá pestovanie plodín kde sme kedysi vynikali (napríklad ovocie a zelenina), že naše poľnohospodárstvo ničí hlúpo nastavená spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie a nadmerné dotácie v zahraničí, na ktoré sa aj my skladáme, a potom španielski ši francúzski farmári získavajú na úkor našich poľnohospodárov a podobne. To všetko je pravda. A to sú skutočné problémy slovenského poľnohospodárstva. Ale za tieto problémy poľnohospodárskej prvovýroby a spracovateľského priemyslu u nás určite nezodpovedá obchod. Tento predložený návrh zákona, podobne ako jeho predchodcovia, teda len zahmlieva skutočné problémy, on nerieši skutočné problémy, ktorými trpí slovenská prvovýroba, ba je dokonca ešte horší.
Ako vysvetlím, tento návrh zákona je zlý, škodlivý a protislovenský. Zlý je preto, lebo zavádza reguláciu na hrane ústavy do dobrovoľného dvojstranného zmluvného vzťahu. Škodlivý je preto, lebo jeho jediným dôsledkom bude zvyšovanie nákladov a následný rast cien potravín na Slovensku, ktorý zaplatia ľudia. A protislovenský je preto, lebo jeho efektom bude ďalší pokles sortimentu slovenských výrobkov na pultoch, tak ako sa tomu stalo v minulosti, keď tento zákon v podobnej forme existoval medzi rokmi 2008 a 2011. A to je odkaz vlády Roberta Fica: „Podporujeme záujmové skupiny, ktoré sa budú mať lepšie, a vy, ľudia, to zaplatíte.“ A možno si spomínate na ten vtip, že príde predseda vlády Robert Fico domov, pozdraví svoju manželku, zloží tú kabelu z krokodílej kože, zloží státisícové hodinky a hovorí manželke, že „dnes sme na vláde schválili opatrenia, že sa konečne Slováci budú mať lepšie,“ vytiahne dva fascikle a hovorí: „Toto je zoznam tých opatrení a toto je zoznam tých Slovákov.“ Tak dnes vidíme presne príklad takého opatrenia. Toto opatrenie je namierené len v prospech úzkych záujmových skupín. A napríklad drahšie potraviny, ku ktorým to povedie, zaplatia slovenskí občania a slovenskí spotrebitelia. Už sme si zvykli, že počas vlády Roberta Fica sa všetko zdražuje a všetko sa zvyšuje, zvyšujú sa dane, zavádzajú sa nové poplatky, o chvíľu sa nám budú obnovovať zrušené koncesie. A práve tento zákon, ktorý ste predložili, spôsobí ďalšie zdražovanie na Slovensku.
Poďme si teda rozobrať samotný obsah nového zákona a dôvody, pre ktoré je potrebné ho neprijať.
Po prvé.
Tento zákon sa snaží regulovať vzťahy, ktoré regulované byť nemajú. Nosným princípom právnej úpravy obchodných záväzkových vzťahov je okrem iného aj princíp zmluvnej slobody. Súkromnoprávne subjekty majú oprávnenie samostatne rozhodovať o svojom právnom postavení a sami sa rozhodujú, či uzatvoria zmluvu a s kým ju uzatvoria. V slovenskom právnom poriadku sa neuplatňuje povinnosť uzatvoriť určitú zmluvu, prípadne uzatvoriť ju len s určitou zmluvnou stranou. Pre okruh obchodných záväzkových vzťahov je teda sloboda v určení obsahu zmluvy daná, avšak platia isté zákonné obmedzenia. Je to napr. nemožnosť určiť obsah zmluvy v rozpore so zákonom, čiže tak, aby obsah zmluvy bol nedovolený v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, najmä ak by malo byť obsahom záväzku zakázané plnenie alebo ak by obsah zmluvy bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka. Následnou sankciou takéhoto konania je neplatnosť právneho úkonu. Porušenie rovnováhy účastníkov prostredníctvom zmluvných dojednaní zakladajúcich nerovnosť zmluvných strán sa obvykle považuje za to kritérium, ktorého uplatnením sa účastníci sporu môžu dožadovať ochrany pred súdom. Vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, nechráňme tých, ktorí to nepotrebujú a často ani nechcú.
Podľa dôvodovej správy je jedným z cieľov návrhu zákona presadzovanie opatrení, ktoré by zamedzili zneužívaniu ekonomického postavenia obchodných reťazcov. V rozpore s týmto deklarovaným cieľom však návrh zákona vychádza z nesprávneho predpokladu, že každý odberateľ má silné ekonomické postavenie voči každému dodávateľovi. S týmto zjednodušeným pohľadom na trh s potravinami jednoducho nemožno súhlasiť. Na slovenskom trhu nie sú ojedinelé také prípady, keď má dodávateľ potraviny väčšiu alebo porovnateľnú ekonomickú silu ako odberateľ a aj tomu zodpovedajúcu vyjednávajúcu pozíciu. Návrh zákona by tak v takýchto prípadoch paradoxne vytvoril ďalšiu nerovnováhu v neprospech odberateľov. Ak neexistuje slabšia strana, ktorú je potrebné chrániť, neexistuje ani ústavný dôvod zasahovať do zmluvnej voľnosti, ktorá je podľa Ústavného súdu jedným z princípov súkromného práva a vychádza priamo z článku 2 ústavy. Tu sa odvolávam na nálezy I. ÚS 242/2007 a IV. ÚS 285/2009. Zásahom do zmluvnej slobody môže návrh zákona viesť k paradoxným dôsledkom, kde bude veľký medzinárodný dodávateľ potravín zákonom chránený proti malému odberateľovi, ako je napríklad malý miestny supermarket. Takýto cieľ však nepochybne nebol zámerom zákonodarcu. Identický záver vyplýva aj z porovnania právnej úpravy s právnou úpravou v Českej republike, kde sa takýto zákon na rozdiel od toho, čo ste predložili, je to zákon č. 395/2009 Sb., vzťahuje len na odberateľov s tzv. významnou trhovou silou, nie na všetkých odberateľov, teda len na tých odberateľov, ktorí naozaj a preukázateľne disponujú významnou trhovou silou. Z uvedených dôvodov by návrh zákona mal účastníkom obchodného vzťahu, v ktorom odberateľ nemá voči dodávateľovi nerovnovážne postavenie, umožniť, aby vzájomnou dohodou aplikáciu tejto ochrannej legislatívy vylúčil. To v tomto návrhu zákona chýba. Uvediem príklad alternatívneho riešenia, ktoré mi síce stále nie je príliš po chuti, ale aspoň by sa za ním na rozdiel od toho zákona, ktorý je tu predložený, dala nájsť aká taká logika. Ak by napríklad obrat medzi konkrétnym odberateľom a konkrétnym dodávateľom presiahol za predchádzajúci rok sumu napríklad 2 mil. eur, účastníci by boli oprávnení písomnou dohodou aplikáciu vášho návrhu zákona vylúčiť. Obratové kritérium je nastavené tak, aby naďalej chránilo malých dodávateľov, aby však zároveň umožnilo veľkým dodávateľom, ktorí o legislatívnu ochranu nestoja, vylúčiť túto ochranu dohodou s odberateľom. Ako precedens by v tomto smere mohla slúžiť úprava v oblasti finančných služieb, ktorá v prípade veľkých profesionálnych klientov taktiež umožňuje vylúčiť aplikáciu ochranných zákonných ustanovení podľa § 8a zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch.
Druhý dôvod na neprijatie tohto zákona.
Tento zákon oslabí pozíciu slovenských výrobcov potravín. Jediným efektom tohto zákona, ako sa to už prejavilo aj v minulosti, bude snaha mnohých obchodníkov zbaviť sa diskriminácie z neho vyplývajúcej. A obchodné reťazce to najjednoduchšie dosiahnu tým, že si nájdu svojich dodávateľov mimo územia Slovenskej republiky.
Vážené dámy, vážení páni, už som vám preukázal, že medzi rokmi 2008 a 2011, keď platila striktná právna úprava z dielne vlády Roberta Fica, sa znížil celkový podiel slovenských potravín v obchode z 56 % na 47 %. Vážený pán minister, vážení poslanci, poslankyne stany SMER, vy osobne ste zodpovední za to, že sa predáva menej slovenských výrobkov. Je to len a len vaša vina. A týmto zákonom to spôsobíte znova. Ak by vám nestačila informácia o celkovom poklese predaja slovenských potravín, za ktoré ste vy zo strany SMER zodpovední, ukážem vám ešte pár ďalších konkrétnych čísiel. Podiel slovenského hovädzieho a teľacieho mäsa na celkovom predaji sa znížil medzi rokmi 2008 a 2011 zo 66 % na 33,86 % . Vaša poľnohospodárska politika v čase, keď ste boli vy vo vláde, spolu s týmto zákonom spôsobili, že slovenskej hovädziny sa predáva o polovicu menej. Pri bravčovom mäse bol ten pokles z 56 % na 41,5 % počas vašej vlády. Pri mäsových výrobkoch bol ten pokles z 80 % na 63,5 %. To sú všetko údaje ministerstva pôdohospodárstva. Pri predaji rajčinového pretlaku a kečupov bol ten pokles zo 46,7 % na 28,25 %. Pri rastlinných olejoch bol ten pokles zo 60 % na 26 %, počas vašej vlády, keď ste vy boli zodpovední za podporu poľnohospodárstva. Pri mlynských výrobkoch to bolo z 95 % na 85 %. Pri cestovinách to bolo zo 45,7 % na 21,2 %, počas vašej vlády. Pri hroznovom víne, máte medzi sebou aj kolegu veľmi dobrého vinára, to bolo z 52 % na 30 %, pokles podielu slovenského hroznového vína na predaj. A takto by som mohol pokračovať ďalej. V podstate s výnimkou mlieka a syrov strácali počas vašej vlády, počas existencie tohto zákona a počas obdobia, keď vy ste boli zodpovední za poľnohospodársku politiku, slovenskí potravinári svoje postavenie vo všetkých výrobkoch, nie napriek zákonu o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ale aj práve kvôli existencii tohto zákona.
Tretí zásadný dôvod, prečo nepodporiť tento zákon a prečo by predložený zákon nemal prejsť.
Tento zákon spôsobí rast cien potravín na Slovensku, predložený návrh zákona nebude mať žiaden priaznivý dopad nielen na kvalitu, ale ani na cenovú úroveň pre konečného spotrebiteľa, ba práve naopak, úroveň maloobchodných cien na Slovensku nie je ani zďaleka určovaná vzťahom výroba – obchod, či podmienkami, ktoré z tohto vzťahu vyplývajú, maloobchodné ceny sú určované jednoznačne najmä konkurenčným bojom medzi jednotlivými obchodnými reťazcami, medzi jednotlivými obchodníkmi. Bol to práve nástup obchodných reťazcov, ktorý zabránil v prvom roku ich príchodu a v prvých rokoch ich príchodu nadmernému rastu cien potravín na Slovensku. Ba dokonca sme v tomto čase a v tomto časovom období prechodne zažili pokles cien potravín spôsobený rozširovaním obchodníkov na Slovensku.
Dámy a páni, ceny potravín sú pre občanov kľúčové. Vláda Roberta Fica nemá žiaden liek na zvýšenie zamestnanosti či na zabezpečenie toho, aby rástli platy. Jednoducho neviete, ako to urobiť, nedokážete to urobiť. Včera bola zverejnená prognóza ministerstva financií, reálne platy na budúci rok na Slovensku budú klesať.
Dnes, v čase, keď reálne platy budú klesať, keď svetové ceny potravín rastú a keď je evidentné, že aj to bude mať negatívny dopad na slovenských občanov, je predloženie takéhoto zákona, aký predkladáte, doslova ekonomickou vlastizradou na vlastných občanoch. Tento konkrétny zákon doslova obchodníkom zakazuje pracovať s cenou v smere k spotrebiteľovi, k občanovi. Ide o jednoznačný postih občanov konečných spotrebiteľov. (Ruch v sále.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec. Páni poslanci, koho nezaujíma vystúpenie pána poslanca, poprosím, diskutujte mimo rokovacej sály. Ďakujem.

Chren, Martin, poslanec NR SR
Ďakujem veľmi pekne. Tento zákon, ako ste ho napísali, pán minister, doslova zakazuje obchodom znižovať ceny. A trestá ich za to. Vezmite si príklad. Podľa § 4 ods. 3 sa za neprimeranú podmienku považuje aj peňažné plnenie za obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny dodávateľa, najmä zľavy, dary, bonusy, rabaty a skontá. A ja sa pýtam: Sú zľavy neprimerané? Prečo chcete obchodu zakázať dohodnúť sa s dodávateľom na podmienkach predaja so zľavou, napríklad pri väčšom odbere alebo v prípade predajných akcií? Za neprimerané sa považuje aj peňažné plnenie za obchodné aktivity odberateľa zamerané na podporu predaja potraviny umiestňovanej na trh a predávanej pod obchodnou značkou odberateľa, najmä zľavy, dary, bonusy, rabaty a skontá. Tieto ustanovenia obmedzujú obchodné aktivity dodávateľa aj odberateľa. Veď predsa akákoľvek podpora predaja je vždy v prospech aj dodávateľa, aj odberateľa. Nedá sa presne určiť, v koho je to prospech presne. Preto je takáto neprimeraná podmienka zakázať peňažné plnenie, spolupodieľanie sa na takýchto predajných akciách, zjavne nezmyselná. Tieto ustanovenia vo vašom zákone obmedzujú realizáciu reklamných akcií, z ktorých profitujú obe strany, výrobcovia však často oveľa viac než obchod. Ad absurdum bude dočasne znížená cena z letákovej položky považovaná za zakázanú, ak sa na tom budú chcieť aj dodávateľ, aj odberateľ dohodnúť?
Dovoľte mi na záver poukázať na niekoľko ďalších nezmyslov v predloženom návrhu zákona.
Za neprimeranú podmienku sa považuje predaj podľa § 4 ods. 4 písm. m) zákona za vyššiu cenu, ako bola dohodnutá. Toto ustanovenie vášho zákona priamo odporuje zákonu o ochrane hospodárskej súťaže. Priama alebo nepriama dohoda o konečnej cene tovaru pre zákazníka je zákonom o ochrane hospodárskej súťaže výslovne zakázaná. Citované ustanovenie vášho zákona však takúto cenu zaviesť priamo prikazuje.
Za neprimeranú podmienku sa považuje predaj pod nákupnú cenu podľa § 4 ods. 4 písm. u) zákona. Priamy dôsledok tohto ustanovenia má za následok neprimerané obmedzenie výhod pre spotrebiteľa. Doslova hrozí, že by už v obchodoch nebolo možné robiť akcie typu: „Kúp dva plus jedna zadarmo.“ Obmedzenie jednoznačne negatívne dopadá na takmer všetky vernostné programy, ktoré spotrebitelia sami vyhľadávajú a ktoré im umožňujú ušetriť pri nákupe.
Váš zákon bude negatívne vplývať aj na kvalitu výrobkov. Obmedzuje napr. možnosť vykonávať kontrolu obchodníkmi u výrobcu z dôvodu zabezpečovania kvality potravinárskych výrobkov.
No a úplným bonbónikom je § 4 ods. 4 písm. c), to musím odcitovať: „Za neprimeranú podmienku sa považuje aj uprednostňovanie výsledkov kontrol vykonaných na náklady odberateľa týkajúce sa bezpečnosti potravín pred výsledkami kontrol vykonávaných Štátnou veterinárnou a potravinovou správou Slovenskej republiky.“ Čo to v preklade znamená? V preklade to znamená, že ak sa obchod rozhodne ponúkať zákazníkom kvalitnejšie potraviny... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)