Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, k bodu číslo 21 mám interpeláciu. Ďakujem pánovi ministrovi, že som dostal odpoveď na to. Ale v konečnom dôsledku som to prejednal aj s učiteľmi, ktorých sa to týka. Týka sa to výučby slovenského jazyka na maďarských školách. Takže dovoľte mi, aby som prečítal tieto námety, ktoré nám učitelia z týchto škôl dali.
Informácie o problematike vyučovania slovenského jazyka pochádzajú od učiteľov, ktorí dennodenne sa stretávajú so spomínanými ťažkosťami a problémami. Neviem, ako zdôrazniť, že naším cieľom je, aby sa naši žiaci naučili štátny jazyk, teda po slovensky. Tento jazyk je, ako už som spomínal, prvým tzv. dorozumievacím jazykom. Je potrebný aj preto, aby sa každý občan Slovenskej republiky dokázal uplatniť na trhu práce, aby vedel komunikovať v každodennom živote. Pritom znovu musíme zdôrazniť, že z hľadiska metodiky vyučovania je slovenský jazyk pre žiakov národnostných menšín cudzím jazykom tak ako pre Slováka maďarský jazyk napríklad v Maďarsku.
Nie je v našom záujme, aby sme na Slovensku slovenský jazyk vyhlásili za cudzí jazyk, lebo to je nezmysel. Nám ide o to, aby sa slovenský jazyk a literatúra vyučovala na školách národnostných menšín takisto ako anglický alebo nemecký jazyk, čiže ako jeden cudzí jazyk. Za krátky čas môže nastať na písomných alebo na ústnych maturitných skúškach taká absurdná situácia, že žiaci maďarskej národnosti sa budú vedieť lepšie vyjadriť po anglicky alebo po nemecky, teda v cudzom jazyku ako v štátnom jazyku po slovensky, lebo majú z tohto jazyka lepšie základy. Práve toto je ono, čo chcem zdôrazniť, že tieto základy, ktoré treba naučiť, aby boli späté s tým, ako je výučba cudzieho jazyka. Teda chyba je v metodike vyučovania a používaním nevhodných učebníc, ako som to už minule tiež zdôraznil. V týchto učebniciach v jazyku, komunikácii pre stredoškolákov, sa nachádzajú také texty, ktoré robili ťažkosti aj žiakom slovenskej národnosti. Niežeby boli len veľmi náročné, ale vety, súvetia sú dosť zdĺhavé, komplikované. A autori sa snažili rozlišovať svoje myšlienky zbytočne zložitým štýlom, a preto používajú aj také slová, ktoré v každodennom styku nepoužíva ani žiak slovenskej národnosti.
Ďalší problém týchto učebníc, ktoré boli vydané len pred pár rokmi pre stredoškolákov, je aj ten, že tieto učebnice neobsahujú slovníkovú časť. Bez slovnej zásoby sa nedá rozprávať. Ak žiaci národnostných menšín nezískajú potrebnú slovnú zásobu, ako od nich môžeme očakávať, aby plynule rozprávali? Jednoducho treba v týchto učebniciach slovníkovú časť. Z tohto vyplýva, že ak učebnice budú obsahovať slovníky nielen výkladové, ale aj prekladové, tak tieto učebnice budú slúžiť svojim cieľom a budú vhodné pre výučbu jazyka.
Nechcem zachádzať do podrobností, ale domnievam sa, že uvedené učebnice nie sú v súlade ani s pedagogickými zásadami. Neumožňujú systematickú prácu, kladú neprimeranú záťaž aj na učiteľa, ktorý musí kompenzovať nedostatky týchto učebníc. Myslím si, že viac ako jazykári nie sú zaťažovaní učitelia iných predmetov.
O slovenskom jazyku ako o cudzom jazyku teda chceme rozmýšľať jedine len z toho pohľadu, aby sa žiaci na školách s vyučovacím jazykom maďarským naučili čím lepšie komunikovať po slovensky, aby najlepšie ovládali štátny jazyk a vedeli sa realizovať na poli pracovnom i spoločenskom.
Rád by som sústredil pozornosť aj na vyučovanie slovenského jazyka a literatúry. Pred pár rokmi na Štátnom pedagogickom ústave prišli s myšlienkou, že slovenskú literatúru treba vyučovať novým spôsobom, novou metodikou. To znamenalo, že treba zrušiť tzv. chronologický postup pri vyučovaní slovenskej literatúry. Spomeniem len niekoľko otázok, ktorá priniesla táto reforma. Každý národ žije aj svojou literatúrou, aj svojimi dejinami, čím vytvára isté národnostné kultúrne povedomie. Táto koncepcia touto metódou neumožňuje budovať. Chronologický výklad dejín literatúry je najprirodzenejší, umožňuje vnímať dianie v rámci spoločenského kontextu, odkrýva súvislosti, vytvára systém, v ktorom žiaci sa vedia orientovať. Umelecké dielo je možné interpretovať iba v rámci literárneho kontextu, v ktorom dielo vzniklo. Ako dokáže žiak pochopiť dielo romantikov, keď nepozná kontext romantizmu? Neobstojí ani zážitkové vyučovanie. Je väčším zážitkom určovanie literárnoteoretických pojmov ako hľadanie myšlienkových, kultúrnych a spoločenských súvislostí?
Na záver by som sa chcel vrátiť k vyučovaniu slovenského jazyka v maďarských triedach. Tu v prvom rade treba vychádzať zo samotných žiakov, treba sa zbaviť všetkých predsudkov, treba zvážiť, aká je predstava žiaka maďarských škôl, v akom jazykovom prostredí sa pohybuje, teda zvážiť, kedy prichádza do styku so slovenským jazykom. Sú žiaci, ktorí sa stretnú s jazykom iba v škole, pretože sa pohybujú v čisto maďarskom jazykovom prostredí, ich komunikácia v slovenskom jazyku je minimálna, sú aj žiaci, ktorí sa pohybujú v bilingválnom prostredí, majú kontakt so slovenským jazykom každý deň. No ani toto nie je záruka toho, že budú vedieť aktívne komunikovať, možno tak len veci pochopia, porozumejú komunikácii, ale rozprávať nebudú vedieť. Myslím si, že práve tým, jazykovo nezvýhodneným žiakom by sa malo prispôsobiť vyučovanie slovenského jazyka, ak ich chceme naučiť jazyk a komunikovať.
Dovoľte mi povedať ešte dve poznámky. My sme s pánom ministrom, ktorý s touto vecou súhlasí, aby sa zaviedla na maďarských školách výučba slovenského jazyka ako cudzieho jazyka, len sa to do praxe nedostáva. Preto vyzývam pána ministra, aby spravil také kroky, aby sa vedeli pripravovať práve také učebnice, aké ich má angličtina alebo nemecký jazyk, čiže cudzieho jazyka, pretože len z celého chronologického stavu vedia žiaci nejakým spôsobom sa rýchlejšie dostať do reality. Ale na druhej strane si treba uvedomiť, že aj keď ostávame pri tom, ako je to teraz, žiaci sa nejakým spôsobom nahustia aj básničky, len akurát im nerozumejú. To je najhoršie. Naučiť sa dá, ale rozumieť je druhá vec. Ďakujem veľmi pekne. Nechcem, aby sa o tom hlasovalo.
