Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení hostia, v komornej atmosfére desatinovej z celkového počtu, žiaľ, asi mám stále tú smolu, že stále mi to vychádza buď v piatok doobeda, v piatok poobede alebo po 17. hodine, ale žiaľ, to je slovenský parlament, vážení občania, takže tak to berte, že život je taký, s čím budem mať do konca svojho mandátu problém, aby sme tu nemali minimálne 50 % poslancov v Národnej rade, keď zastupujú vás, občania.
Ale poďme k veci. Nie som rád, že tu stojím opätovne, pretože recyklujem znovu zákon o obecnom zriadení 369/1990, ktorý, tvrdím, že diskriminuje časť našich občanov. Dúfam, že každý mi dá za pravdu, že po revolúcii, tej poslednej u nás, pretože mali sme ich tu dosť za posledných sto rokov, z toho roku 1989 mnoho ľudí očakávalo, že krivdy, ktoré boli spôsobené za predchádzajúceho režimu, za socializmu, budú v novom režime odstránené, odčinené, urobená náprava.
Tak ako sme si vedeli priznať reštitučné, nejakým spôsobom, zákony, ktoré umožňovali odčiňovať krivdu spáchanú na majetku našich občanov počas socializmu a éry tohto vývoja našej spoločnosti, tak občania predpokladali, že bude aj v ďalších oblastiach ich života. Žiaľ, musím konštatovať, že v oblasti možnosti rozhodovania, v akej samospráve budem žiť ja ako občan, ktorý mám na to ústavné právo, že kto bude o mojich financiách rozhodovať, aký bude mať na nich dosah, mnohí občania sa toho nedočkali. O akú skupinu ide občanov našich a tvrdím diskriminovaných aj v súčasnosti podľa platného takéhoto zákona? Sú to občania, ktorých predkovia si dovolili mať vlastné katastrálne územie, historicky dané, mnohí niekoľko stoviek rokov a zrazu prišla éra socializmu, ktorá povedala, chceme mať okresné mestá, ktoré budú mať stanovený počet obyvateľov: 30-tisíc, 50-tisíc, 100-tisíc.
No samozrejme, nebudeme to dvíhať formou demografickej krivky, že pôrodnosti, ale zlučovaním území, pretože chceme mať okresné mestá, ktoré budú honosnejšie, mať viacej neviem čo, hlavne obyvateľov. Hovorím o 70. rokoch minulého storočia, kedy takáto zlučovačka, ja hovorím, týchto obcí do okresných a iných miest, nastala. Žiaľ, musím konštatovať, že v našej demokracii sú tieto väčšinou teda miestne časti, ktoré sú samozrejme na perifériách daného mesta, nie sú centrom tohto mesta. Sú v mnohých prípadoch hendikepované tak, že tie finančné zdroje tam idú vo veľmi tenkých finančných kohútikoch, v mnohých prípadoch sú škrtené až doslova do prežitia, kde nemajú ani svoje ihrisko, ani svoje materské škôlky, ani upravené chodníky, ani majetkoprávne vysporiadanie vecí, pretože majú smolu, ich predkovia si svoje územie vydobyli a socializmus ho scelil do väčších blokov.
To je tá skupina občanov, ktorí márne volajú po 90. roku, aby sa mohli nejakým spôsobom o svoje územie starať tak, ako sa starali ich predkovia, aby sa mohli odčleniť. Áno, máme tu zákon 369/1990, ktorý musím povedať pre objektívnosť môjho vystúpenia, že v prvých rokoch po revolúcii dával možnosť odčleniť sa, ale následne, po roku 2000 teda, prichádzali ďalšie novely, ktoré túto možnosť podstatne zredukovali a zredukovali až na taký stav, že v súčasnosti je nemožná.
Keď čítate zákon 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, tak dostávate vieru. Začínate samozrejme, ja začínam zákony teda čítať od prvého paragrafu až po posledný, nie naopak. Niektorí, nechám to už na uváženie, ako začínajú ho čítať, a ten zákon graduje. Začína gradovať a v tomto zákone vám prakticky hneď v § 2 hovoria, áno, vážení, máte možnosť, poďte, ukážte. My vám dáme tie historické podmienky, ktoré musíte splniť, aby ste mohli. Hovoríte super, to je demokracia, beriem, idem po tom. Aké sú tie podmienky?
Obec sa môže rozdeliť, ak nové obce budú mať katastrálne územie alebo súbor katastrálnych území tvoriacich súvislý územný celok, hold to je tá historickosť, áno, beriem. Musia mať najmenej tritisíc obyvateľov, áno, dané v zákone. Pýtam sa, prečo 3-tisíc? Keď som sa to pýtal v minulom volebnom období pána Faiča, ktorý bol a je aj poslancom aj teraz vládnej strany SMER, aj bol pri tejto novele, ja som vtedy nebol, takže išiel som za múdrejšími. Nevedel mi to až tak zdôvodniť, prečo práve tritisíc.
Keď sa pozrieme do iných aspoň susediacich s nami krajín, ako je to inde, tak Česi majú tisíc obyvateľov, Maďari tristo, áno, Nemci majú, aj Taliani desaťtisíc. Asi to vyplýva možnože z historického vývoja, resp. z demografického nejakého osídlenia, resp. počtu obyvateľov.
Dobre, beriem, u nás zákon hovorí tritisíc, to znamená, nehovoríme o komunitách sto, dvesto, päťsto ani dvetisíc, a to budem stále opakovať, vážení kolegovia, kolegyne. Nehovoríme o komunitách stoviek, hovoríme nad tritisíc, ako definuje zákon, to nemením, to nechávam. Je to tritisíc a vyššie. Áno tak sme zadefinovali životaschopnú jednotku Slovenskej republiky po roku 1990. Dá sa o tom polemizovať, ale ja nechcem polemizovať o tom proste. Áno, je to tritisíc, beriem.
Ďalší bod, ktorý hovorí § 2. Ak urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami obce, môže sa teda odčleniť tá časť. Áno, beriem, dali sme takýto, súhlasíme s tým, nemá s tým problém asi ani ZMOS, dobre je to tu, nenapadám to. Obec nemožno rozdeliť, ak do rozvoja odčleňovanej časti obce boli vložené investície, od ktorých je závislá celá obec. Áno, beriem, sú aj takéto, nemám problém. Ak dovolíte, v mojom pozmeňujúcom návrhu ešte pritvrdzujem. Ešte pritvrdzujem ďalšie podmienky, ktoré dúfam, že reči, aby sme touto mojou novelou neodtrhli Petržalku od Bratislavy, budú zažehnané.
Dávam ďalšiu podmienku, ktorá hovorí o dĺžke hranice, ktorá je v danej odčleňovanej časti voči celému obvodu a dávam ďalšiu podmienku, ktorá hovorí o bezprostrednom spojení cestou s danou obcou, od ktorej sa odčleňuje. Pretože u nás už máme také anomálie, že idete z mesta cez obec do mesta. Ešte raz opakujem, z mesta cez obec do mesta. Tak u mňa to je neskutočné, tak preto hovorím, že to je anomália a diskriminácia, keď táto obec sa nemôže odčleniť. Takže to sú tie podmienky, ktoré sú dané v § 2, áno 2 a teda. Áno, beriem, akceptujem.
Keď čítate zákon ďalej, samozrejme máte podmienky: čo, kde, ako, prečo, a zrazu sa dostanete ku § 11, ktorý vás potopí úplne. Váš elán je okamžite niekde v lufte, zabudnite, že ste v demokratickom zriadení a že aj ty, pán občan, si môžeš povedať niečo a má to váhu. Zrazu v § 11 vám povedia, ale miestne referendum sa musí robiť v celej tej veľkej obci, nie v tej miestnej časti. No, vážení, nehnevajte sa, keď to je demokratické, tak ja tvrdím, že to je despotické, to je diktát, pretože iba tá malá skupina, tých tritisíc, čo sme definovali, životaschopná skupina tritisíc, tá je nespokojná, tá má problém. Tých zvyšných päťdesiattisíc alebo štyridsaťtisíc ľudí, ono hovorí: no čo my s vami máme? My máme od vás zdroje príjmov, fungujeme super, vy len si tu žite na tej periférii. To je perfekt, však my sa sa o vás postaráme. Áno, vidím, ako sa staráte o niektoré, kolegovia, ktorí ste takýto zákon prijali a ja to cítim ako diskrimináciu, a to nehovorím iba o desiatkach, hovorím o tisícoch občanoch, ktorí mi aj píšu, aj telefonujú a hovoria, že s tým treba niečo robiť.
Tak to majú v iných krajinách, kde to referendum je v tej miestnej časti, ktorá je nespokojná a výsledky tohto referenda rozhodujú, či áno alebo nie. Keď dovolíte, aj túto oblasť sprísňujem, momentálne je tam, že pri tom referende 30 % musí povedať, že áno, že chce, ja hovorím, že musí povedať až 60 %, keď chce, ale vážení, nehnevajte sa, musíme to dávať na tú časť, ktorá je nespokojná, to znamená v tejto časti, ktorej sa to týka a ktorá spĺňa tie historické podmienky, ktoré sú dané v § 2.
Takže toho sa týka môj pozmeňujúci návrh zákona o obecnom zriadení a myslím si, že ak chceme aj našu hrdosť, často hovoríme, že Slovák stratil vzťah k rodnej hrudi, nevieme sa za Slovensko biť, nevychováme ďalšiu generáciu, aj toto je výchova, vážení, že keď si raz poviem, že ja som z tej obce, v ktorej som vyrástol, aj moji predkovia po päťsto rokov tam vyrástli a zrazu sa má volať ináč. Sa pýtam prečo? Pretože tu bola éra socializmu? Iba preto? A ešte raz opakujem, nehovorím o sto, dvesto, päťsto, tisícčlenných komunitách. Hovorím o komunitách tritisíc a vyššie. To, čo sme povedali, že je životaschopné, čo sa vie samo riadiť, vie mať možnože aj tie zdroje, vie tých ľudí urobiť tak, aby tá samospráva fungovala.
Takže preto hovorím, že aj hrdosť na vlastné územie, aby sme touto novelou, ktorú vám predkladám, vzbudzovali, aby sme si uvedomovali, že naše územie je jedinečné, naši občania majú právo povedať si, ako chcú tú samosprávu, ktorá, tvrdím, že na tom prvom stupni najviac ovplyvňuje ich život, tam prakticky sa hovorí, či tá cesta bude, či ten dom smútku bude, či tie chodníky budú vyčistené, či to smetie bude vybrané, či tie financie budú rozkradnuté alebo nie. A keď mi niekto povie, že v menšej komunite, ktorá je u nás, ešte raz hovorím, tritisíc a vyššie, bude horšie kontrolované ako v tej päťdesiattisícovej, ako ten tok peňazí ide, tak mu poviem, že nevie matematiku a nevie, aké sú skúsenosti.
Takže, vážení, preto sa zastávam týchto občanov diskriminovaných aj v dnešnom 2014. roku, ktorí takto cítia a žiaľ, že robíme z toho politikum, nerobíme z toho zase pre vec, a ja tvrdím, pre dobrú vec našich občanov, aby sme zvýšili ich vieru v demokraciu, na ktorú sa v mnohých prípadoch asi u nás iba hráme. A ja sa nechcem na ňu hrať, ja ju chcem žiť, prežívať, tvoriť, aby sme aj ďalšie generácie na našom území udržali, preto keď všetkých vyženieme z nášho územia, vážení, tak nie sme hodní našich predkov a môžme sa hanbiť, že neumožňujeme taký rozvoj našej, nášho krásneho Slovenska, aký máme možnosť urobiť v súčasnom roku 2014 a ďalších rokoch, ktoré sú pred nami. Aspoň dúfam, že Slovensko nezanikne a že budeme vedieť si ctiť aj našich predkov. Pretože tí, ktorí nevedia, skade prišli, nevedia, kto sú, tak nevedia ani, kam chcú ísť.
Takže, vážení, to je apel, aby sme aj týmto mojím pozmeňujúcim návrhom, ktorý tu predkladám, o obecnom zriadení, aby tu ľudia tú vieru, za ktorú bojovali v 89., aj ja som štrngal, aj ja som bol na tom u nás v Prešove, aby sme ich nesklamali a povedali im áno, si tu, tu si doma, tu pusť tie korene, ktoré budú ďalšiu generáciu živiť a Slovensko bude životaschopné a nebudeme sa musieť stať kolóniou, resp. banánovou republikou niekoho iného, pretože, vážení, mne sa zdá, že v súčasnosti ako keby sme sa chceli odnárodniť a to ja nepokladám za správne, preto pusťme tie korene hlbšie, aby to boli životaschopnejšie, aby sme aj týmto mojím zákonom, ktorý predkladám, mohli túto otázku a vec možnože posilniť.
Takže tento návrh je, zákona, teda novela zákona je v súlade s ústavou, zákonmi a ostatnými všeobecnými záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Vážené kolegyne, kolegovia, toľko z mojej strany a chcel by som vás pekne poprosiť a požiadať o podporu toho zákona, napriek politickým spektrom. Myslím si, že týka sa to všetkých občanov aj voličov, pravice, ľavice, ja neviem, ako sa všetci nazývame, ja hovorím, malo by tu ísť o vec, takže chcem vás ešte raz poprosiť o jeho podporu.
Ďakujem pekne, že ste ma vypočuli.
