Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, pán navrhovateľ, pán spravodajca, dobré ráno či dobrý deň, páni kolegovia, zase je tu opäť poloprázdno, ale dobre, ideme ďalej. Dovoľte, aby ja som sa vyjadril k tomu, k tomu peknému návrhu zmeny v licenciách a v Živnostenských licenciách.
Beriem dobrý úmysel návrhu zákona, podporujem snahu, ktorá by odbremenila živnostníkov pred byrokraciou a finančnou záťažou spôsobenou administratívnymi povinnosťami, aby živnostníci mohli jednoduchšie rozvíjať svoje podnikanie, pričom by významnou mierou prispeli, samozrejme, k rastu zamestnanosti. Ide mi skoro o jednu praktickú otázku, a možnože ju dávam tak na zváženie. Je to, samozrejme, prvé čítanie, to znamená, či by sa nedalo, samozrejme, v druhom čítaní trošku vylepšiť, ale to už nechám na navrhovateľa, ako sa s mojou praktickou otázkou vysporiada.
Mnohí živnostníci vlastne tlmočia, či vlastne budú mať dostatok financií na náklady spojené so zakúpením tejto licencie práve na začiatku roka, keď vlastne budú musieť nejakým spôsobom to realizovať. Bude schopný dať štátu tento živnostník dopredu financie, keď ešte nevie, či ešte vôbec prežije tento rok, že akým spôsobom vlastne sa mu to vyvinie? Vieme, že riadne daňové priznania sa podávajú v marci. Živnosť je tvrdá rehoľa, živnostník musí zarobiť odvody na seba, pokiaľ má zamestnancov, samozrejme, aj na nich, hoci táto licencia sa na nich nevzťahuje, lebo vieme, že tam je iba ten živnostník, ktorý nemá zamestnancov. Aj pre nich potom je to zase daň zo zisku, druhýkrát aj normálnu daň. Prirátajme k tomu ešte druhotnú platobnú neschopnosť, ktorá sa u nás stala národným športom.
Zhodou okolností od januára 2013, keď sa zvýšia živnostníkom zákonné odvody poistné, je datovaný aj návrh platnosti a účinnosti zákona pre tieto Živnostenské licencie. Cena jednej licencie by bola 500 eur plus výška minimálnych odvodov. To by v roku 2013 podľa prepočtu mohlo vychádzať okolo 2 720 eur. To znamená, drobný živnostník, preňho to je aj táto suma, je poriadna suma, ktorú nevie, mnohí si dávajú otázku, či si ju vôbec budú v stave zaplatiť. Dokonca sa objavujú aj také názory, že tento preddavok nie je primárne určený pre živnostníkov, to znamená remeselníkov, živnostníkov podnikajúcich v službách a podobne, a že je to veľký bonus pre osoby spadajúce do inej kategórie akože živnostníkov, to znamená umelci, lekári, znalci a podobne. Títo majú podľa mňa vysoké príjmy a tento paušálny preddavok sa im jednoznačne oplatí, pretože nebudú musieť prácne falšovať účtovníctvo, aby zaplatili čo najmenej z daní. Skrátka, zaplatia toto, niečo preperú cez akože náklady, ak sú šikovní, tak zaplatia na dani z príjmu úplne minimum.
Počet živnostníkov sa nám medziročne stále ponižuje, k decembru 2001 klesol o 30,6 % práve z dôvodu týchto finančných problémov, ktoré títo živnostníci mali. Živnostníci padajú, neplatia druhým, iní neplatia im a je to celé jeden kolotoč dookola. V roku 2011 skončilo činnosť len s miestom podnikania v Košiciach 1 637 živnostníkov. Ide o najviac za posledných osem rokov, odkedy existujú spravodlivé štatistiky. Tento rok do prvého augustového týždňa nasledoval ďalších 800 fyzických osôb, ktorí ukončili túto činnosť.
Takže bol by som veľmi rád, keby sa aj s touto otázkou navrhovateľ nejakým spôsobom zaoberal. Samozrejme, ja vítam a myslím si, že štát by mal vzdať hold a vytvoriť takéto podmienky týmto živnostníkom, ktorí chcú prevziať zodpovednosť za ekonomickú situáciu v svojej rodine, nechcú ostať na ťarchu štátu. A myslím, že práve sú to tí drobní, jednoduchí živnostníci, ktorí nezamestnajú nikoho, ale sám si tú živnosť, sám sa borí s tými ekonomickými a životnými problémami, ktoré má, a snaží sa zabezpečiť, aby nebol na ťarchu štátu. Tých by sme mali v prvom rade uprednostniť. A ja počúvam, jak sa tu menia tie vlády, stále podpora malých a stredných podnikateľov. Ale musím povedať, že tí malí, to sú tí najdrobnejší, to je tá jedna fyzická jednotka SZČO, ktorá ide. Týmto podľa mňa sa stále od štátu nedostáva dosť pomoci a myslím si, že na tomto, na tých malých a stredných by mal stáť tento štát.
Neviem, či tu budeme mať 500 Kií a 300 Volkswagenov, takýchto firiem. Asi nie. My to preberáme z toho, by som povedal, socialistického megalomanského, že, áno, máme veľké kolosy, zamestnať 5-tisíc ľudí, 10-tisíc ľudí, to je najlepšie, hej. Ale ja hovorím, majme takých, čo máme 100 po päť, po piatich, čo zamestnajú, a to bude takisto 500, hej, a dajme im šancu, aby mohli.
Takže prihováram sa, aby, samozrejme, sa to v zákonoch o živnostiach zjednodušoval život týmto, by som povedal, primárnym jednotkám, ktorí sami berú na seba túto zodpovednosť podnikania, a dúfam, že aj tento zákon by im k tomu mohol byť pomoc.
Ďakujem pekne, toľko z mojej strany.

Ďakujem. Áno, tak ako kolega Vašečka povedal, že nestojí nás to veľa a môže to priniesť podstatný nejaký ten bonus. A ja hovorím ešte, že pokiaľ národ sa nestará o svoju mlaď, ktorú by mal vychovať, nemá veľkú perspektívu ísť do budúcna. Takže nehádžme cez palubu našich mladých a urobme všetko pre to proste, aby sme ich tu mali, aby fungovali, aby sme sa nemuseli hanbiť, čo sme tu pre nich vytvorili.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán Mihál, myslím, že sa dá s tým iba súhlasiť, jednoznačne, čo ste tu povedali. A som rád, že pani Gibalová takýto návrh zákona dáva. A chcel by som upozorniť, že okrem toho, že ich zrovnoprávnime, stále hovoríme, že nejakým spôsobom to národné cítenie, myslím si, že aj týmto u tých mladých, uvidia, že áno, Slovensko má záujem o mňa. Dalo mi to štipko aj v tom zahraničí. Vrátim sa späť. Možnože niektorí povedia, prídem späť, aby som to trošku odčinil.
To znamená, toto, čo hovoríme, že nenechajme ich napospas tomu svetu, ktorý tam proste mnohí, hlavne tí sociálne slabší, majú dosť ťažké podmienky. Takže dúfam, že bude to jeden z takých malých krôčikov k tomu, aby sme aj našich mladých primäli k tomu, aby sa nebáli priznať k svojej republike, vrátili sa nám tu späť, aby nám tú svoju najlepšiu know-how životnú, ktorú budú mať, odovzdali našej republike, nie cudziemu štátu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Áno, pán kolega, dá sa, myslím, že s vami súhlasiť v mnohých veciach. Ja tiež si myslím, že to nasadzovanie ITP by malo mať prísnejšie kritériá, akými by sa to mohlo diať. A ja som sa tiež zamyslel teraz ako v tej mojej pozícii predsedu kontroly činnosti NBÚ, že viac-menej akým spôsobom sa môžu s týmito utajovanými skutočnosťami oboznamovať. A doslova, že ma zmrazilo, keď som zistil, že nemusíme mať previerky a ideme tam. To znamená to, ja si myslím, že jednoznačne každý poslanec by tú previerku, kto chce byť v takýchto osobitných kontrolných výboroch, mal mať. A je na polemiku, či to otvoríme teraz alebo v budúcnosti, ale myslím si, že mali by sme sa aj nad týmto zamyslieť a ísť do toho.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Áno, ja myslím, že mám taký istý názor, ako povedal teraz pán poslanec Baška. Som rád, že citoval tam jednotlivé expertízy, ako to bolo. Musíme si uvedomiť, že vlastne každý dopravný prostriedok je zároveň aj zbraňou. Zbraňou, ktorá pôsobí jednak na toho, kto ju vedie, ale aj toho, kto je účastníkom cestnej premávky. A pri našom naturele, myslím si, že keď sa povie, že niečo môžem, tak to niečo môžem bude krát desať, a potom zistíme, že budeme mať väčší problém. Takže môj názor je, že nie, nulová tolerancia, myslím, že je jednoznačná. Akonáhle budeme povoľovať výnimky, tak prakticky sa to bude míňať účinkom a náš, myslím, národ si nezaslúži, aby nehodovosť sa tu zvyšovala. Takže som jednoznačne proti takémuto zákonu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca, pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegyňa a kolegovia. Takže znovu je to o poloprázdnej sále, no dobre, takže asi mám tu smolu, že stále mi takto nejako vychádza, buď tesne pred 19.00 hodinou, alebo hneď zrána, no ale dobre. Život je asi o tom.
Takže dovoľte, aby som aj ja trošku prispel do tejto rozpravy, hoci môžem povedať, že nie som pedagóg, ale každý tým nejakým pedagogickým procesom prešiel aj nejakými tými voľnočasovými aktivitami, tak preto mi dovoľte trošku sa k tomu vyjadriť. Táto problematika je riešená teda školským zákonom a ten školský zákon prakticky za nejaké spoločenské, vzdelávacie a výchovné zariadenia považuje nejakých 6 subjektov. Medzi nimi okrem školského klubu detí, školského strediska záujmovej činnosti, školského internátu, školského hospodárstva a strediska odbornej praxe je aj, sú aj centrá voľného času.
Tieto centrá voľného času prakticky vychovávajú mladého človeka a musím povedať, že výchova mladého človeka sa neobmedzuje iba na základnú výchovu v rodine a nadobúdanie teoretických a praktických vedomostí v škole. Neodmysliteľnou súčasťou každého života jednotlivca, a to, o to výraznejšie mladého, ktorý prakticky sa ešte v tom živote iba zorientúvava, hľadá, kam sa umiestniť, je využitie jeho voľného času. Sféra voľného času môže byť pritom do určitej miery, môže kompenzovať aj niektoré nedostatky školského systému. Vytváranie podmienok a ponuky na zmysluplné využívanie voľného času detí, tak v podstate ostal okrem školy na centrách voľného času, ktoré sa stali jedným z najvýznamnejších činiteľov realizácie štátneho programu starostlivosti o mládež v oblasti voľného času. Tieto centrá venujú veľkú pozornosť, myslím, že to nemusíme nikomu vysvetľovať, vyhľadávaniu a príprave talentov a integrácii detí a mládeže so špeciálnymi potrebami.
V posledných rokoch sa do popredia dostáva aj spoločná práca rodičov s deťmi ako podpora rodinnej výchovy a činnosť s deťmi a mládežou zo sociálne znevýhodneného prostredia. Centrá voľného času realizujú rôznorodé, pravidelné i príležitostné aktivity v záujmových útvaroch, organizujú prázdninové podujatia, tábory, súťaže, prehliadky, metodicko-edičnú činnosť a mnoho ďalších vecí. Myslím si, že nechceme nechať naše deti napospas ich, by som povedal, mediálnym hrátkam, ktoré proste hrám, ktoré majú a aby sme ich dostali aj von, pretože keď ja si porovnám, čo ja som robil, keď som bol v ich veku, tak momentálne to neni porovnateľné, pretože futbal, šport, príroda, to bolo dennodenným mojím životným nejakým záujmom, teraz je to všetko pozatvárané. Takže dúfam, že vieme, čo nám chýba, čo nám pokrivkáva vo využití voľného času u mladých ľudí.
Preto aj tieto centrá voľného času majú pozitívne ovplyvňovať hlavne voľný čas a dospievajúcu mládež. A voľný čas ako výrazný fenomén života vyspelých krajín, kde, predpokladám, sa chce zaradiť aj Slovensko, je zároveň jedným z dôležitých problémov týchto krajín. Významne vystupuje, vstupuje do vývoja spoločnosti napríklad štruktúrou zamestnanosti, modelom rodinného života či vznikom tzv. priemyslu voľného času. Voľný čas, ktorý by mal byť okrem iného priestorom na rozvoj a kultiváciu osobnosti, sa stáva vo veľkej časti mladej generácii priestorom, ktorý podmieňuje vznik rôznych sociálno-patologických javov. Ak spoločnosť zabezpečí kvalitné využívanie voľného času detí a mládeže, potlačí tým rozvoj práve takýchto negatívnych sociálnych javov. Spoločnosť by mala oveľa viac akceptovať efektivitu a produktivitu potenciálu mladej generácie. Myslím si, že vlastne v tom mladom veku sa každý nastavuje, ako bude mať tú fyziológiu aj tela do budúcna a musím povedať proste, že to je to obdobie, ktoré vám potom na starosť povie, že vlastne ako dlho budete aj žiť. A to nech mi hovorí, každý čo chce, lebo tí, ktorí, ja hovorím, že nemajú tú nejakú fyzickú kondíciu, už momentálne naše deti nechodia, alebo deti, dospievajúci nechodia už ani na tú vojenskú službu, ktorá aspoň trošku im, týmto, ktorí nemali žiadnu tú, proste ten rok, dva roky, dalo im trošku do tela a myslím, že malo to tiež svoj zmysel. V súčasnosti proste nič také neexistuje povinné a to je ten problém. To je ten problém proste, že ľudia ostávajú, mľandravejú, s prepáčením, a decká nevedia zabehnúť kilometer? No to je modré z neba, hej, z tohoto! Takže hovorím, že to je ten veľký problém, a preto myslím, že tie centrá voľného času, aj ďalšie, samozrejme, ktoré k tomu prispievajú, k využitiu času, majú neskutočný význam a myslím si, že to každý si to musí uvedomiť.
Spoločnosť by mala teda viac akceptovať aktivitu a produktivitu, produktivitu potenciálnej mladej generácie získa, získanej voľnočasovými aktivitami a viac doceňovať prostriedky ušetrené po následnej kriminalite a narkománii, nehovoriac o neuznaní ekonomického významu kvalitného využívania voľného času mladej generácie.
V jednej zo správ slovenského výboru UNICEF sa konštatuje, že ako celkove, tak aj v jednotlivých oblastiach, je starostlivosť o voľný čas detí a mládeže zo strany štátu horšia ako pred 1989. O tom dúfam, že nikto nebude polemizovať, lebo je to fakt. Áno, bol tu veľký tlak z rôznych strán, aj na mládež, na využívanie voľného času a, samozrejme, že každý ide tou ľahšou cestou, keď ho niečo bolí, bo musí mať kondičku, tak radšej nejdem, pretože radšej, to je tá akože, by som povedal, že nechcem povedať, nejaká taká akože voľnosť, ale viac-menej odpor voči tomu, aby som tréning, tak ako mám ho odviesť, aby som ho odviedol a viac-menej, samozrejme, každý ide za tými blýskavými vecami, a to, čo musíš poctivou prácou odrobiť aj v tom tréningu, alebo aj to na tom športe, alebo aj na tom kurze tanečného klubu, alebo, to je jedno, v čom, alebo speve, tak tam ideme radšej tou cestou menšieho odporu.
Chýbajú vysokoškolsky vzdelaní, dobre pripravení pedagógovia voľného času. Prečo asi? Pritom jedným z rozhodujúcich predpokladov pre prácu s deťmi tohto charakteru je aj kvalitné personálne obsadenie. Mnoho terajších centier je priamym pokračovateľom práce zariadení z predchádzajúceho obdobia, ktoré začali pracovať ešte v 70. - 80. rokoch minulého storočia. Za desiatky rokov sa začlenili k najvýznamnejším výchovno-vzdelávacím inštitúciám vo svojich obciach, mestách, regiónoch. Ja som mal tiež možnosť zažiť nejakú tú činnosť, dokonca som aj prispieval nejakými svojimi danosťami a možnosťami a musím povedať, že áno, robí sa to so srdcom, v mnohých prípadoch aj, by som povedal, na úkor voľného času, na úkor financií vlastných a ja si vysoko vážim týchto ľudí, ktorí takýmto spôsobom pristupujú ku, a majú zodpovednosť za výchovu ďalšej generácie, ktorú by sme, myslím si, že mali udržať minimálne v takejto "kondícii" ako sme mali my, resp. aby sme sa vrátili naspäť a povedali, že treba s tým niečo robiť. Pritom stovky vedúcich záujmových útvarov sa venovali deťom vo voľnom čase, vo svojom voľnom čase a túto prácu mnohí vykonávali ešte a vykonávajú dobrovoľne.
Pedagogické školy rozširujú svoje študijné programy o špecializáciu animátor voľného času a ja som mal kolegov, ktorí keď potrebovali mať vysokoškolské vzdelanie na daný útvar, tak išli si urobiť animátorov voľného času. Ja som sa ich pýtal, no čo to je, hej, akým spôsobom? No vyzerá, že áno. Tu by to uplatnenie malo byť, to je teda ten animátor voľného času v tom CVČ-ku a v tých iných zariadeniach, tak dúfam, že budú docenení a nebudeme im, by som povedal, brať ich profesiu, ktorú teda si vybrali, či už by som povedal prinútene, že museli, ak chceli ostať v práci, ale aby mali to vzdelanie, tak aby sa mohli proste aj tam realizovať a možno aj v tých strediskách, centrách voľného času.
Na jednej strane si pripravujeme odborníkov, na druhej strane sa chystáme redukovať ich možnosti uplatnenia v tom, čo vyštudovali. To je iba jedna stránka veci. Tou najpodstatnejšou je však financovanie centier voľného času, vlastne o ktorom sa tu teraz bavíme niekoľko hodín. Navrhovaný systém, podľa mňa vyvolal veľa otázok. Vzniknú nové centrá v obciach? Neviem momentálne, ako som v rozprave vypočul, 200 - 300 obcí majú tie centrá voľného času, ale väčšinou je to sústredené do miest, kde prakticky sú aj iné materiálno-technické možnosti, aj tých ľudí je podstatne viacej skôr a majú nejaký ten servis už možno zabezpečený z toho predchádzajúceho obdobia. Nie som až veľký optimista, že by tisíce obcí znovu po tomto prijatí alebo zákona, alebo pri súčasnom pomere síl, asi ten zákon bude predsa len prijatý, pretože opozícia, či si budeme tu stavať na hlavy, alebo robiť, skákať do výšky svetové rekordy, asi šancu nemáme, takže myslím si, že nebude to húfne vznikanie centier voľného času po tých obciach. Bodaj by som sa mýlil, ale myslím si, že toto tu nebude až takto jednoznačne z tohto zákona prebiehať.
Centrá voľného času zastrešovali aj v celom okrese aj všetky súťaže a olympiády pre žiakov vyhlásené ministerstvom školstva. Ako to pôjde ďalej, keď bude možno že menej peňazí? Tak by som povedal, že ak sme tu mali tých, ktorí robili tu načierno
a myslím, že tu by som povedal, že odborníci, ktorí s tým ste priamo pracovali alebo mali ste to priamo pod palcom, tak urobme tých čiernych vinníkov. Nájdime ich! Lebo všetko vyzerá, že je o kontrole. Všetko je o kontrole aj celý život je o kontrole, či sa vieme správať, alebo nevieme. Takže, aj tu by sme mali tých vinníkov presne pomenovať a urobiť príslušné opatrenia. Tí, čo to robia poctivo, by nemali byť hádzaní do jedného vreca práve s takýmito jedincami. Aby sa nestalo, že na pár takýchto prípadov doplatia nakoniec všetci ostatní. Samospráva, myslím si, že bude a bude, má toľko boľačiek finančných, a pokiaľ to nebude účelovo viazaný, tento prostriedok, že kam to má ísť, neverím, neverím, že všetko pôjde do centier voľného času, ktoré by mali byť v inom regióne, mali byť inde, v inom meste, v inej obci, na inom území. A preto beriem slová pána Blanára, ktorý povedal v rozprave o tom, že pokiaľ by vznikla nejaká anomália, ktorá by ukazovala akože nefunkčnosť toho, čo sa teraz tu bude, ako chce prijímať, že kompetentní zareagujú promptne a budú reagovať. To znamená reagovať aj tým spôsobom, u mňa reagovať znamená odstrániť ten nedostatok, ktorý tam vznikne. To znamená, že vrátiť aj stav doterajšieho stavu, keď teda to máme brať dôsledne. No či to bude, tak som veľmi zvedavý.
Takže, pán Blanár, ďakujem, že ste sa vyjadrili takto a dúfam, že budete aj potom, keby náhodou to nevyšlo, v tomto svojom presvedčení pokračovať. Chcel by som veriť tomu, že všetko, čo by malo negatívne ovplyvniť centrá voľného času, bude vyselektované v priebehu reálneho života, ktorý od prijatia tohto zákona vlastne sa bude centrá voľného času, budú riadiť a bol by som veľmi rád, keby sa to vyhodnotilo reálne. Žeby sa povedalo, áno, o rok, rok-trištvrte porovnajme, čo sa stalo, čo sa nestalo, a zistíme, čo vlastne sme dosiahli, resp. čo sme chceli dosiahnuť a čo sme nedosiahli. Hej? Lebo, ak to má byť iba zákon pre zákon, že niekto si tam zmyslí alebo nejaká lobistická skupina alebo čo, tak ďakujem pekne. Tak tieto zákony, ja sa pod to nepodpíšem, nehnevajte sa! A moje svedomie hovorí, že nie! Pretože zákon by mal skvalitňovať robotu a práve tie podnety zospodu, ktoré by tu mali prísť, mali by povedať, áno, vážení, centrá voľného času majú to-to-to-to, to je ten problém. A hlavne sa venovať tým ľudom, ktorí o tom rozhodujú priamo tam dolu. Nie tu hore v parlamente, lebo my tu rozhodujeme o všetkom, ale v mnohých prípadoch nemáme o tom vedomosti, ktoré má ten reálny vykonávateľ tohto zákona.
Takže, pán minister, dúfam, že aj z toho môjho nejakého voľného príspevku, ktorý ja, voľného, voľnej rozpravy, ktorú som teraz dal, možno že si niečo zoberiete, a bol by som rád, keby sa tento zákon stal reálnym, ktorý by zjednodušoval život centier voľného času a aby naše aktivity, ktoré pre decká chceme vytvoriť, aby sme sa nemuseli hanbiť, že čo sme dneska prijali a aby do budúcnosti sme si povedali, tak bol to dobrý zákon, alebo bol zlý, tak ho zrušme a poďme naspäť do toho, čo sme tu mali už predtým. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán minister, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, dovoľte, aby som tiež vyjadril svoj názor na tému koncesionárskych poplatkov.
Úhrady za služby verejnosti alebo tzv. koncesionárske poplatky sa v civilizovaných a rozvinutých krajinách platia stále menej a menej. Všade totiž majú problém s ich výberom, ako aj so zbytočnými nákladmi na celý tento proces. V skutočnosti nie sú v Európe ničím výnimočným. Vo Veľkej Británii ich diváci a poslucháči platia do spoločností, ktoré majú zmluvy s BBC. Podobne je to aj v Dánsku. Okrem Slovenska aj Rakúsko, Nemecko, Švédsko, Fínsko a Švajčiarsko majú inkasnú spoločnosť, v ktorej sú podielnikmi verejnoprávne médiá alebo štát, prípadne obidva subjekty. Trochu iná je situácia v Belgicku, Portugalsku, Španielsku, Luxembursku, Holandsku a Francúzsku, kde sa verejnoprávne médiá financujú prostredníctvom štátnej kasy vo forme priamej platby na tento účel. Vo väčšine zvyšných štátov ako napr. Monako, Lichtenštajnsko, Maďarsko sa verejnoprávne médiá financujú cez dane zo štátneho rozpočtu. Platenie koncesionárskych poplatkov má klesajúcu tendenciu aj na Slovensku. Znižuje sa počet platiacich zamestnávateľov ako dôsledok krízy, horších podmienok na podnikanie a podobne. A stúpa množstvo firiem, ktoré platia najnižšie sadzby. U fyzických osôb sa nekontrolujú platby a nezískavajú noví prispievatelia. A pribúda čoraz viac tých, ktorí sú od platenia daní oslobodení, pokles datujeme zhruba od polovice roku 2009. A ako hlavný dôvod sa uvádza sociálna situácia na Slovensku úzko spojená s hospodárskou recesiou a zvyšovaním počtu nezamestnaných.
Treba povedať, že počet neplatičov koncesionárskych poplatkov sa zvýšil aj po zverejnení zámeru predchádzajúcej vlády koncesionárske poplatky zrušiť. Mnoho ľudí jednoducho prestalo platiť za rozhlas a televíziu. Ľudia sa domnievali, že si to môžu dovoliť. A neuvedomili si pritom, že kým platí zákon, ktorý hovorí o povinnosti prispievať na verejnoprávne médiá, riskujú narastanie dlhu, nezaplatenie jediného poplatku vo výške ani nie 5 eur sa môže vyšplhať spolu s pokutami, úrokmi z omeškania, súdnymi poplatkami, nákladmi na právne zastupovanie na dlžobu až vo výške 175 eur. O tom, kto a koľko platí, rozhoduje zásuvka. Koncesionárske poplatky platí zo zákona každý, kto je odberateľom elektriny bez ohľadu na to, či televízor, resp. rádio má alebo nemá. Povinnosť platiť ten poplatok sa vzťahuje na odber elektriny v byte alebo rodinnom dome, nie na vlastníctvo televízorov alebo rozhlasu. Je to zákonná povinnosť. Najmä v prípade starších ľudí sa často stáva, že s pokročilým vekom presťahujú sa k deťom a ich byt ostáva dlhodobo prázdny. Táto povinnosť platiť sa však vzťahuje aj na odberateľa elektriny. Nemá na to vplyv skutočnosť, že koncový odberateľ elektriny napr. matka, nežije vo svojom byte, ale žije v domácnosti s dcérou. Platí trebárs za obidva byty, dcéra plnú sumu, matka ako dôchodkyňa polovičnú. A platiť polovičnú sadzbu musí dôchodca aj v prípade, že nebýva vo svojom byte alebo dome a je umiestnený v domove dôchodcov. Výnimočné nie sú ani prípady, keď v jednom dome či byte býva viac generácií. Ak sú jednou z generácií dôchodcovia, nemusí sa na nich vzťahov zľava v podobe polovičného koncesionárskeho poplatku. Ak je totiž koncovým odberateľom elektriny dôchodca a deti žijú s ním v domácnosti, pričom deti majú pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti, musia dôchodcovia platiť plnú sadzbu. Ak by takýmto odberateľom boli niektoré z ich detí, ktoré má pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti, platí plnú výšku. Koncesionárske poplatky sa platia len raz, a to aj v prípade, že okrem bytu máte aj chatu, zdedíte dom po starých rodičoch, či inú nehnuteľnosť. Ak však vlastnia viacero nehnuteľností bezpodielovo manželia, pričom napr. v dvoch je ako odberateľ vedený manžel, v jednej manželka, vzniká im povinnosť platiť koncesionárske poplatky za dva byty, raz pre manžela, raz pre manželku. Nemá na to vplyv skutočnosť, že koncoví odberatelia elektriny rôznych bytov, žijú v spoločnej domácnosti. Rovnako nie je dôležitá skutočnosť, kde má ten-ktorý odberateľ elektrickej energie trvalý pobyt. Zároveň platí, že ak sa na platiteľa vzťahuje zľava z poplatkov alebo oslobodenie, platí to na všetky nehnuteľnosti bez ohľadu na ich počet. Koncesionárske poplatky musia sledovať aj tí, ktorí nesledujú alebo dokonca ani nemôžu sledovať verejnoprávne médiá z dôvodu zlého pokrytia resp. nepokrytia signálom RTVS.
Uvedenými príkladmi chcem poukázať na určité anomálie tohto tzv. zástrčkového zákona. Platíme za to, odoberáme elektrickú energiu, ale v skutočnosti platíme úhradu za službu verejnosti. A tú nám poskytuje Rozhlas a televízia Slovenska. Ak sa má zachovať platenie koncesionárskych poplatkov, tak treba nastaviť pravidlá kontroly ich plnenia, nie ich zvyšovanie. Niekto médiá zaplatiť musí, radšej transparentne cez koncesionársky poplatok ako anonymne prostredníctvom daní, odvodov, penále, sankcií a podobne.
V čom však vidím ešte jednu absurditu zo zákona, je skutočnosť, že z pohľadu podnikateľa, živnostníka či majiteľa eseročky zákon akoby predpokladal, že zamestnanci vo firmách snáď trávia svoj voľný čas sledovaním vysielania Rozhlasu a televízie a Slovenska, a preto by ich majitelia mali za to zaplatiť, nehovoriac o tom, že každý si už aj tak povinne platí koncesionárske poplatky sám za seba ako súkromná osoba. Ak by sme aj pripustili neuveriteľnú a bizarnú predstavu, že nejaký zamestnanec v práci sleduje televízne alebo rozhlasové vysielanie, tak predsa svoj poplatok už má zaplatený ako súkromná osoba. Prečo za neho má platiť ešte ďalší jeho zamestnávateľ? Systém platenia koncesionárskych poplatkov je v tomto ohľade podľa mňa nevyhovujúci. Podnikateľom, živnostníkom, ktorí zamestnávajú aspoň troch zamestnancov, ku všetkým výdavkom, ktorých už aj tak majú dosť a ktoré sa im od nového roku zvýšia, zostáva naďalej platiť duplicitne koncesionárske poplatky. Takže toľko z mojej strany. Ďakujem.

Pán predseda, pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby ja som sa trošku ako pozemkár aj z fakulty poľnohospodárskej vyjadril k tomuto zákonu. Prakticky predloženie zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných reťazcoch je už, čo ja existujem, druhým pokusom, ako, zjednodušene povedané, vyvážiť vzťahy medzi obchodnými reťazcami a ich dodávateľmi, ktorých predmetom je kúpa a predaj tovaru, konkrétne potravín, áno, tých potravín, o ktorých nás učili na vysokej škole, aby sme boli v nich sebestační, pri ktorých, žiaľ, v súčasnosti vidíme, v akej sebestačnosti sa nachádzame. Podobne ako novela spred troch rokov, tak aj táto súčasná vyvoláva polemiku v radoch odbornej verejnosti.
Zákon má za cieľ presadzovať opatrenia v troch základných líniách, zamedziť zneužívaniu ekonomického postavenia v obchodných reťazcoch, vytvoriť podmienky na zlepšenie trhového dohľadu a hodnotenia situácie na vnútornom trhu, ako aj podmienky na zvýšenie podielu kvality slovenských potravinárskych výrobkov na vnútornom trhu.
Treba povedať, že prijatie zákona má už od svojho prvopočiatku svojich prívržencov aj odporcov, tak ako je to stále, keď sa nejaký zákon predkladá. Ide o vzťahy medzi výrobcami potravín a obchodníkmi, rozdielnosť v ich názoroch, v impulzoch vypracovať nový zákon, iné pripomienkové nejaké konania využiť. Takže myslím si, že pokiaľ to bude v prvom čítaní, ako to už bolo pred mojimi predrečníkmi povedané, dá sa zákon vylepšiť, lebo žiadny zákon nie je taký naj, naj. Takže dúfam, že sa to využije. Tí, ktorí hovorili o negatívach a neprimeranosti obchodných praktík, hovorili o tom hlavne, ak hovorili o uzatváraní zmlúv.
Zámerom tohto zákona určite nebolo a, dúfam, ani nie je spochybňovanie pôsobenia veľkých predajných reťazcov v štruktúre slovenského obchodu, ale snaha o navodenie rovnovážnejšieho podnikateľského prostredia, v ktorom by zmluvná voľnosť medzi reťazcami a výrobcami neexistovala iba teoreticky, ale aj v reálnom živote. Áno, dostávame sa znovu k podielu slovenských výrobkov na našich pultoch. A realita je taká, že má to stále klesajúcu tendenciu. Podľa prieskumov sa oproti vlaňajším 50 % znovu znížil tento podiel potravín pochádzajúcich od našich výrobcov, na 46 %, ako to už bolo pánom Záhumenským spomínané. Na základe zistení v 360 obchodoch sa z našich pultov vytrácajú slovenské syry, šunka, slanina, ale tiež čokolády, ovocné kompóty, aj keď domácich potravín je celkovo o niečo viac. Zo slovenských potravín oproti roku 2011 kleslo napr. zastúpenie slaniny o 21 %, šunky o 18 %, podiel producentov zrejúcich syrov sa znížil o 16 %, zastúpenie ovocných kompótov kleslo o 13 %. Už v roku 2011 pritom slovenské ovocné kompóty tvorili len 32-percentný podiel na pultoch predajní. Z našich obchodných reťazcov sa úplne vytrácajú domáce konzervy napríklad. Výsledky prieskumu ukázali aj to, že viac ako 80 % spotrebiteľov má záujem o slovenské potraviny. Obchodníci ešte v minulom roku vyhlasovali, že majú záujem zvyšovať podiel slovenských výrobkov. Výrobcovia sa sťažujú na lacné dovozy potravín, obchodníci zase hovoria, že pokiaľ ide o tržby, domáce potraviny vedú. Je však pravda, že je to na rozhodnutí obchodu, aký priestor dá domácim a aký priestor dá zahraničným dodávateľom. Mnoho domácich výrobcov hovorí o probléme dostať sa do obchodov, pretože obchodníci uprednostňujú, samozrejme, lacnejšie aj veľakrát, a musím povedať, je to stopercentne veľakrát, menej kvalitné potraviny z dovozu. A potom už darmo aj plakať. Slovenský spotrebiteľ nemá v obchode taký výber domácich potravín, aký ho majú spotrebitelia v okolitých štátoch Európskej únie. Podľa posledných štatistických údajov Eurostatu je zastúpenie domácej produkcie potravín na Slovensku, ako som spomínal, menej ako 50 %. Je to v Poľsku viac ako 85 %, v Českej republike viac ako 72 % a v Maďarsku viac ako 71 %.
Vysoko hodnotím a plne podporujem zámer ministra pôdohospodárstva, dostať v priebehu štyroch až šiestich rokov na pulty našich obchodov 80 % slovenských potravín. Bodaj by sa to podarilo. A myslím, že aj poslanci, ktorí triezvo uvažujú a majú zdravý rozum, ako ja hovorím, túto myšlienku myslím, prijmú.
Stotožňujem sa s názorom, že treba najprv zabezpečiť, aby dodávatelia boli kapacitne pripravení dodať na trh množstvo potravín v požadovanom množstve a v požadovanej kvalite.
Rovnako aj s názorom súhlasím, že vláda by sa mala viac zamerať na podporu domácich producentov, aby dokázali konkurovať zahraničným výrobcom potravín. Žiaľ, produkcia poľnohospodárstva je taká, aká je. Takže toto vidím ako veľký kameň úrazu.
Diskutabilné sú aj navrhované opatrenia, ktoré sa môžu chápať aj ako zásah do slobody zmluvných vzťahov. Treba pamätať na fakt, že vzťahy medzi obchodnými partnermi rieši najmä Obchodný zákonník. Ako jedna z právnych noriem zabezpečuje slobodu podnikania, ochrany a hospodársku súťaž pred jej obmedzovaním s cieľom podporiť hospodársky rozvoj v prospech spotrebiteľov.
Problémami dodávateľov potravín sa zaoberajú aj iné členské štáty Európskej únie, hlavne v súvislosti s dominantným postavením prevádzkovateľa obchodu na trhu v rámci hospodárskej súťaže. Prax ukázala, že po právnej stránke ide o najčistejšie riešenie.
V predkladacej správe sa uvádza, že cieľom zákona je presadzovanie opatrení, ktoré by zamedzili zneužívaniu ekonomického postavenia obchodných reťazcov, vytvorili podmienky na zlepšenie trhového dohľadu a hodnotenia situácie na vnútornom trhu, ako aj podmienky na zvýšenie podielu kvalitných slovenských potravinárskych výrobkov na vnútornom trhu. Myšlienka je to podobná ako v zákone v roku 2008. Musím povedať, že keď sme v minulom období tento zákon rušili, mal som veľkú dilemu a sľubovaný etický kódex, žiaľ, neuzrel svetlo sveta, tak ako mi to bolo sľúbené, takže mám, by som povedal, také zadosťučinenie, že áno, musíme s tým niečo robiť. Je tu teda nejaký zákon. Po novom sa ale uvádza, že zákon sa bude vzťahovať na každý obchodný vzťah medzi odberateľom a dodávateľom potraviny, účastníkom obchodného vzťahu sa na určenie tohto zákona bude používať každý potravinársky podnik, pričom táto definícia je nadefinovaná tak široko, že sa to bude týkať každého podniku, ktorý vykonáva činnosť súvisiacu s ktorýmkoľvek stupňom výroby, spracúvania a distribúcie potravín. Zákon už nepracuje s pojmami ekonomická závislosť (podstatná náležitosť obchodného vzťahu) podľa starého zákona. Nie je to podľa nového zákona vôbec podstatné. Stanovuje sa napr., že lehota úhrady za dodanú potravinu nesmie byť dlhšia ako 30 dní, resp. 14 dní, ak ide o potravinu s dátumom spotreby kratším ako 30 dní.
Podstatnou časťou zákona podľa mňa je ale 42 dní neprimeraných podmienok, ktoré sú v obchodnom vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom sankcionované. Ako príklad uvádzam, že neprimeranou podmienkou bude peňažné plnenie dodávateľa za financovanie propagačných akcií odberateľa dodávateľom alebo vylúčenie nároku na úroky z omeškania za oneskorené splnenie peňažného záväzku či vykonanie vzájomného zápočtu pohľadávok z obchodného vzťahu bez predchádzajúceho písomného súhlasu dodávateľa, alebo predaj potraviny konečnému spotrebiteľovi odberateľom za nižšiu jednotkovú cenu, ako uhradil za dodávku toho istého druhu potraviny dodávateľovi okrem v zákone ustanovených prípadoch. Existencia takejto neprimeranej podmienky bude kvalifikovaná ako správny delikt, za ktorý sa bude musieť udeľovať pokuta. Výška pokuty v tomto návrhu, ako sme si mohli prečítať, je od 1 000 eur do 300 000 eur. Teda ak v zmluve bude čo len jedna neprimeraná podmienka, bude ten, kto v tomto obchodnom vzťahu dohodne vo svoj prospech takúto neprimeranú podmienku, povinný zaplatiť minimálne 1 000 eur.
Dohľad nad dodržiavaním zákona bude vykonávať Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, pričom na začatie kontroly mu stačí akýkoľvek neanonymný podnet. Ministerstvo bude následne mať právo požadovať predloženie zmlúv, vyžadovať informácie, pričom bude mať zo zákona právo vstupu do objektov odberateľa, dodávateľa, samozrejme, logické vyústenie, ako to kontrolovať, lebo všetko je o kontrole, dôslednej kontrole. Nieže to príde kontrolovať môj, by som povedal, kolega z iného úseku, s ktorým sa veľmi dobre poznám. A viete, ako potom dopadne tá kontrola.
Takže myslím si, tak ako pán exminister Zsolt Simon povedal, že ak chceme aj definíciu slovenského výrobku, čo je slovenský výrobok, tak, samozrejme, tiež by som apeloval, aby sme sa aj týmto pojmom zaoberali a jednoznačne povedali, akým spôsobom to budeme rozlišovať, pretože potom môžu vznikať rôzne anomálie a nechcem si predstaviť tie súdne spory, ktoré potom by vznikli, čo kde ako bolo prebaľované, nebolo, dopestovalo sa, nedopestovalo sa a podobne.
Takže držím palce a dúfam, že tento zákon bude prínosom. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Iba chcem pripomenúť, aby sa mi nerozbehli všetci poslanci, že dnes je výjazdové rokovanie členov výboru pre kontrolu NBÚ a mikrobus bude pristavený o 12.15 hod. pred Národnou radou. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegyňa a kolegovia, dovoľte, aby som sa aj trošku zapojil do rozpravy k tomuto zákonu. Samozrejme, efektívna, spoľahlivá, otvorená štátna správa, super. Hovorím super, po tom prahne, myslím, že náš občan už od roku '89, aby to takto fungovalo, len zatiaľ je to iba názov. To znamená, že je pred nami veľa roboty, ja som všetkými desiatimi, aby sme sa do toho, vyhrnuli si rukávy a išli. Hovorí sa 700 miliónov veľmi, ako by som povedal, tak je to že ušľachtilé a progresívne, keď to sa ušetrí tak klobúk dolu. Povedali ste, pán minister, že nebudete to o znižovaní výkonnosti, to ma veľmi teší, lebo tie úrady, ktoré momentálne sa v predkladanom vládnom návrhu zákona vyskytujú, je vlastne o tom odvolacom konaní. To znamená, to, čo sme vlastne vzali súdom a ministerstvám, tak to mali krajské úrady v mnohých prípadoch, takže dúfam, že to zníženie výkonnosti bude úplné a musím trošku s vami nesúhlasiť, keď ste povedali, že chrliť budú fabriky na chrlenie rozhodnutí ja to doplním, že musia to byť fabriky, áno, beriem, dobre, aby tam ten výkon bol, ale musia to byť rozhodnutia, ktoré budú obhájiteľné aj v Strassburgu, pokiaľ sa ten občan rozhodne, že bude žalovať našu republiku. Tak vtedy beriem, áno, to je výkonná štátna správa, ktorá funguje, a mala by ísť, pretože tam prehrávame súdy a potom platíme penále, pokuty a neviem všetko možné a ide to z našich peňazí. Takže, áno, beriem, pokiaľ takéto budú. Stopercentne súhlasím s pánom kolegom Mičovským, ktorý povedal, že chýba nám tá definitíva, to je 100 %, pretože musím povedať, na trovy štátu vyškolíme ľudí a oni keď nadobudnú 3, 4, 5, 7 rokov, zistí, že jeho plat je o ničom, opúšťa štátnu správu a ide do súkromných a iných sfér. To znamená, to je, u mňa to je plytvanie štátnymi peniazmi, nehnevajte sa. Pokiaľ by videl, že áno rastiem, som tam, som odborník, super, tento predkladaný návrh zákona sa týka špecializovaných štátnych správ. Špecializovaných - už ten názov hovorí o niečom, že to nemôže človek, ktorý čaká - 300 ľudí na ulici za dverami, nie to je špecialista. A ja ako momentálne uvoľnený pracovník krajského pozemkového úradu z Prešova na výkon funkcie mandátu poslanca, musím sto percent povedať, že nemal som menej v roku ako 200 podaní, ktoré som musel vyriešiť, najviac som mal 320, rok čo rok. A už nehovorím o takých, kde bolo, niečo prišlo a treba okamžite, to som ani nepočítal, lebo to bolo akože, trebalo pomôcť kolegom, tak sme to riešili ako spoločne, dobre, O.K. Takže beriem to takto, že za opodstatnenosť štátnej správy krajských, by som povedal, úrovní tu bola stopercentne, a myslím si, že a budem stále brať za slovo pani vašu kolegyňu, pani Košútovú, ktorá je to o ľuďoch, no jasne, celý život je ľuďoch, však predsa hovoríme o tomto a o ľuďoch, ktorí sa tu postavili na tú štátnu správu, a ja som sa tu, ale budem to opakovať, pretože je to o tej zodpovednosti, či to vie zvládnuť, alebo nevie, keď je postavený na tú roveň, kde je postavený.
Samozrejme, že znovu nechcem sa dožiť aj po tej reorganizácii, ktorá bude, že sa postaví a povie: "Ja som zákon, hej." Alebo to, to je koniec sveta, ja hovorím, v štátnej správe keď takto sa postaví k tomu v súčasnosti pod rôznymi sofistikovanými, samozrejme, sa tie čistky, samozrejme, budú diať, no dúfam, že nie, ale tá definitíva s ktorou mnohí zamestnanci išli do výberových konaní, to ja som mohol zažiť, že verili, že niečo by tu mohlo byť a teraz hovorím, nehovorím o poslednom polroku ani dvoch rokoch, hovorím od roku '91, lebo odvtedy som pracovníkom pozemkového úradu, takže myslím si, že aj tú piku som prežil, a tak ako nám sľubovali, že čo všetko bude, ako budeme rásť, ako bude, budeme, by som povedal, že zabezpečený tým, že tomuto štátu dávame ten náš, naše najlepšie roky alebo nášho života, tak žiaľ v mnohých prípadoch už ťaháme niektorí na päťdesiatku-šesťdesiatku a neni, neni, štátny zamestnanec neni docenený, a to sa mi nepáči. Žiaľ, musím povedať aj to, že je tu rozdiel medzi regiónmi a tá istá práca v bratislavskom kraji a v prešovskom kraji je odlišne hodnotená, toho istého úradníka, nehnevajte sa, to je anomália, ktorú ja nemôžem brať, akože to je normalita a tým pádom štát stráca na tom svojom kredite, že áno ja som ten úradník. Vyzerá, že v poslednej dobe, keď sme to decentralizovali, tak, resp. rozdelili kompetencie, verejná správa nás predbehla aj platovo. A myslím si, že úradník, ktorý háji štát, ktorý chodí na súdy a vie sa postaviť, tak myslím, že je to vhodné, aby bol aj patrične ocenený. A získať, teraz hovorím o pozemkových úradoch, právnika na pozemkovom úrade za daný plat, je modré z neba. Poviem otvorene, takže ja sa veľmi skláňam pred mojimi kolegami, ktorý za súčasných podmienok v cene 400 až 600 eur platu v hrubom je ochotný ísť na súdy a hájiť štát. V ťažkých prípadoch. Musím povedať, že keď niekto povie pozemková agenda je: "Lusknem a mám", nie je pravda vážení, preberte sa z toho šoku, pozemková agenda, tvrdím, že je jedna z najťažších agend, ktoré tu máme a pokiaľ nebude grunt na Slovensku, stále sa opakujem, nebude vysporiadaný, nebudeme vedieť, koľko tu máme pozemkov, vlastníkov, nemáme nič. Môžme tu robiť investície a zase je všetko možné. Teraz narážam na pána kolegu Beblavého, hoci tu teraz neni, ale dúfam, že ma možno, že si niekde pustí, keď povedal, že na pozemkových krajských úradoch sú iba pozemkové úpravy, chvalabohu, keby to takto tu bolo, to by som bol tak rád, pretože to bol ten vrchol tých zákonov, ktoré sa prijímali, a začínali sme s inštitúciami, ktoré do dneska, jak som už spomínal, nemáme poriešené. Aj krajské úrady sú tam v niektorých prípadoch odvolacie orgány, to znamená roboty do bludu. Bratislavský pozemkový úrad obvodný má 3200 žiadostí nevybavených, veď je to na hlavu po 20 rokoch. To znamená, že keď toto by sa prepáslo, keby sa mal k tomu aj rozhodovať v niektorých aj prípadoch, poviem, krajský úrad, tak to je roboty do bludu, hej. Už nehovorím o spolupráci medzi orgánmi. Prečo sa to nerieši? Lebo kataster nedá identifikáciu pozemkovému úradu! Štátna správa nedá štátnej správe! No toto, čo je to za schizofrénia? Doslova takto. A teraz zistíme, že tam postavili garáže, bytovky, cesty a ten úradník ma rozhodnúť že vrátiť pozemok vlastníkom lebo v roku '92 tam bola roľa alebo pasienok. "Tak, pán úradník, čo spravíš?", pýta sa Fecko Martin, poslanec Obyčajných ľudí a nezávislých osobnosti. A tu začíname dostávať sa do stretu - telefonát z úradu vlády, telefonát z ministerstva, telefonát neviem skade, musím povedať, zažil som to aj ja za mojej pôsobnosti ako odvolacieho orgánu. A ja hovorím: "Máte smolu, tak ma vyhoďte, ja sa budem súdiť s celým štátom." Lebo neni o tom a keď niekto povie, že ja tam musím mať toho politického nominanta v tom úrade, sa pýtam: "Zákon pre politického nominanta je iný ako pre nepolitického?" Výkon úradníka štátnej správy podľa tohto zákona, keď je tam politický nominant, je, má mať vyššiu váhu, nižšiu váhu ako obyčajného z výberového konania vzišlého úradníka štátneho? Však to je na hlavu a, žiaľ, musím povedať takto, že aj teraz som riešil pred dvoma týždňami záhradkársku osadu jednu a viete, čo mi povedali? Si predstavte, bol vedúci tohto úradu náš člen osady a nebol v stave pred ich referenta. Ja hovorím: "A vy si myslíte, že to tak funguje u každého?" No takže berte takto, že toto keď má byť ako štátny úradník, tak nehnevajte sa, nie! Dúfam, že táto reforma, ktorú predkladáte bude trošku o inom.
Ďalej audit, jednoznačne audit musí tam byť a taký, jak by som povedal, že ministerstvo bude robiť, ale nie nejaký "nad" orgán, ktorý povie, že tento úrad, nehnevajte sa, zlúčiť, tento tak, tento tak a toto by som tiež apeloval, aby to išlo nejak do hry.
Ďalej, samozrejme, vítam to, že nebudeme mať mnoho dislokovaných rôznych pracovísk štátnej správy, a musím povedať, že aj veľa, neviem, prečo sa neurobilo napríklad, to by som teda rád videl, nejaké zhodnotenie, prečo sme išli štátni zamestnanci do nájmu, do priestoru, do rôznych súkromných budov a priestorov, kde fakticky štát platí, a iné budovy štátne chátrajú v tom meste, však je to na hlavu, hej. Už nehovorím o nejakých, ja neviem, kasárňach a všetko možnom, kde sú proste kvantum budov, choďte sa pozrieť, čo tam teraz je, bezdomovci a čvarga kadejaká, s prepáčením. Takže asi tak. Takže aj toto beriem, že by to malo byť. Samozrejme, že ľudia nevedia, kde nás nájsť. Máte pravdu, v mnohých prípadoch ani možno že ten konkrétny pracovník nevie na koho sa má obrátiť ten občan, ale budiž, to už je len o jednotlivých ľuďoch.
Čo sa týka konkrétneho tohto zákona, lebo trošku som možno že tak zoširoka to vzal, pán minister, sa nehnevajte, ale je to asi moja nejaká rétorika tu za týmto pultom, ale zvykám si, lebo nie som tu 10 rokov ani 20. Na jednej strane by som povedal, že nie som rád, že krajský pozemkový úrad rušíme, na druhej strane hovorím dobre, že kompetencia ostáva, ľudia by mali ostať podľa všetkého, jak som si to bol v stave prečítať, takže dúfam, že bude to funkčné, aj hoci pod inou hlavičkou. Ale to metodické riadenie, lebo som to zažil, metodické riadenie z ministerstva pôdohospodárstva a financie z ministerstva vnútra, neboli, musím povedať, že boli dosť také akože krkolomné a v mnohých prípadoch sme mali veľké bolenie hlavy, že kde vlastne je ten šéf, ktorý povie, že tak, alebo tak. Takže toto, myslím, že tak dosť treba poctivo a svedomito prejsť, akým spôsobom by to mohlo byť. Takže asi tak.
Dobre, aby som to zbytočne nejako nenaťahoval, takže držím palce, aby sme tú štátu správu urobili tak, ako ste to dali do toho názvu, je to iba ten predskokan, tento zákon, takže myslím si, pokiaľ to bude zachované v plnej funkčnosti a v plnej, by som povedal, že ústretovosti pre občanov, aby mali zľahčený život s tými štátnymi úradníkmi, tak budem rád. Toľko je to z mojej strany. Ďakujem pekne.