Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som zdôvodnil svoj zákon, ktorý predkladám ako doplnenie zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.
Čo je v živote človeka najdôležitejšie? Ja hovorím zdravie a vôbec, že ten život žiješ, že ho máš. Štát, ktorý by nebol, keby tu nemal občanov, mal by chrániť zdravie a život svojich občanov. Myslím si, že aj tento zákon je o ochrane zdravia a života našich občanov. To, čo by sme si pred 40 rokmi možnože ani nevedeli predstaviť, alebo 50, že na našom území budú aj možnože súkromné zoologické záhrady, že budú určití občania našej republiky chovať zvieratá, ktoré rozširujú plejádu nebezpečných zvierat našej fauny, to, čo by sme si nemohli pred tými 40 rokmi predstaviť, je v súčasnosti realita. Žiaľ, mnohí túto možnosť zneužívajú vo svoj osobný prospech bez ohľadu na to, ako sa k nim správa okolie, akých majú susedov a vôbec sa nezamýšľajú nad tým, či ich vôbec náhodou neohrozujú touto svojou chovateľskou záľubou, resp. niekedy aj rozmarom. A myslím si, že štát by mal zasiahnuť. Ja som bol veľmi rád, že kolega z vládnej strany SMER pán Podmanický prišiel s takýmto návrhom zákona v júli 2012 a tlieskal som mu, že super, kolega, tak to má byť. Keď som ale podal pozmeňujúci návrh, ktorý si myslím, že dopĺňal veci a hlavne živočíchov, ktoré už naša legislatíva eviduje a má ich zadefinované ako nebezpečné živočíchy vo vyhláške č. 143/2012, tak dostal som zápornú odpoveď. Trošku ma to zmiatlo, pretože prakticky zavádzame dvojkoľajnosť. Kolega veľmi správne pochopil význam obecných zastupiteľstiev a právomoci obecných zastupiteľstiev, že tí sú, tí na tých prvých, druhých stupňoch, čo by mali chrániť tiež zdravie a život svojich občanov. Aby vlastne zastupiteľstvo rozhodovalo o tom, aké nebezpečné živočíchy sa budú chovať, lebo hovoríme o chovaných, nehovoríme o divo žijúcich, hovoríme o chovaných živočíchoch, aké sa budú chovať v ich území, v ich obci. Keď vytkol, resp. keď si vo svojom pozmeňujúcom návrhu vybral iba triedu cicavce, tak som myslel, že logicky, keď preberie celú plejádu všetkých tried, ktoré sú v tejto vyhláške, že potom nebude robiť žiadny problém. V piatok, keď sa predkladal tento zákon aj môj pozmeňujúci návrh, bol som uistený, že áno, pán kolega, je to v poriadku, môže ísť. Prišiel utorok, keď sme hlasovali a zrazu už to nemôže ísť. Dôvod? Keď mi niekto povie, že koľko roboty budú mať pracovníci mestských úradov s registráciou takýchto nebezpečných živočíchov, keby náhodou mali rozhodovať ešte o tom, či tam budú, alebo nebudú sa chovať. Hovorím, že to je nezmysel, to je neviem skade, lebo nech mi nikto nechce povedať, že keď sme museli zaťažiť naše pracovníčky obecných a mestských úradov a pracovníkov tým, že budú evidovať psov, nechcite mi povedať, že keď budeme musieť evidovať žraloky, kajmany, pavúky a iné, že to bude 100- alebo 10-násobne viacej. To mi nechcite povedať. Keď to má byť dôvod, prečo neprešiel môj návrh, aby sme zjednotili tú legislatívu, aby tie nebezpečné zvieratá boli jednotne, ako sú v tej vyhláške, boli pojaté aj do toho, o ktorých bude rozhodovať tá samospráva, tak potom ja hovorím, že neviete, o čom hovoríte. Máme tu byť na to, aby sme toho občana chránili.
Samozrejme, tak ako sa nerieši rómska otázka 23 rokov, pretože sa to nedotýka priamo prezidenta, predsedu vlády, ministra, lebo on tam nežije vedľa nich. V dedine sa nezobúdza a nezisťuje, či ešte má tam vôbec bránu a či má psa a či ešte nemá stromy vyrúbané. Jeho to netrápi, samozrejme, samozrejme je to tam niekde na Spiši, na Zemplíne, je to niekde v Rimavskej Sobote. Akonáhle vás to začne trápiť, že priamo v dedine s tým zápasíte a boríte sa s tým, tak vtedy už je to aj pre vás alarmujúci moment a urobíte všetko preto, aby sa to zlepšilo. A preto ja hovorím, že tí ľudia, ktorí kričia a ich hlas nie je vypočutý, že ich susedia chovajú mimo triedy cicavcov aj iné triedy nebezpečných, ja hovorím exotických zvierat, mali by sme ich vypočuť, mali by sme rozšíriť túto možnosť, aby sa obecné úrady aj k týmto triedam vyjadrovali. To je vlastne môj dôvod, prečo ho znovu predkladám a môžem vás uistiť, budem ho predkladať každý polrok, ako mi to rokovací poriadok dovoľuje, pretože je to o tom, vážení kolegovia, že poďme sa hrať o veci, nie o opozícii a koalícii. Tak ako minule pán Hrnčiar, resp. pán Csicsai povedal, že čo povieme našim predkom, čo povieme, čo sme tu robili, keď sme mohli zabrániť výkupu pôdy. Tak som mu povedal, čo povieme, že ste sa tu hrali na opozíciu a koalíciu a jedno neschvaľovala opozícia a koalícia neschvaľovala opozícii jej návrhy. Hoci boli dobré, boli pre vec, boli pre obyčajných ľudí, boli pre našich občanov spravodlivé, čestné a zjednodušovali im život. Tak to im budem musieť povedať.
Tak, vážení, dovoľte, že, by som vás poprosil, aby tento zákon, ktorý predkladám, a cieľom jeho je rozšíriť právomoc obce a obecného zastupiteľstva, aby udeľoval súhlasy s chovom alebo držaním všetkých druhov nebezpečných zvierat, ktoré sú definované vo vyhláške, ktorú už tu máme. Definíciu, my nemusíme vymýšľať perpetuum mobile, čo tam chceme. Už ich máme. Urobili sme dvojkoľajnosť v tomto zákone. Aby sme to zjednotili, aby tam boli všetky a tvrdím, že by sa tam ešte pripisovali ďalšie, ktoré prináša reálny život, lebo iba tak môžeme ochrániť nášho občana. To nie sú státisíce, to sú stovky ľudí možno, tisíce ľudí, ale keď vedľa neho niekto chová desiatky jedovatých hadov a on dennodenne ide domov v bytovke s tým, či náhodou jeho decko niekde nestretlo na nejakom tom zábradlí toho hada a či náhodou ešte žije. Tak to je to! To je tá ochrana toho života, to chcem dosiahnuť, aby nemusel takýmto spôsobom sa báť. Ako ten štát sa má k nemu postaviť? Čo mu máte povedať, poslanci Národnej rady?
Takže dúfam, že aj naprieč politickým spektrom návrh tohto zákona mohol by byť prijatý. Mohli by ste si vstúpiť do svojho svedomia, páni poslanci a poslankyne, že čo chceme vlastne chrániť v našom štáte. A budem tvrdiť stále, v prvom rade je zdravie a život našich občanov, lebo bez nich nás tu netreba. My sme tu zbytoční, sú naši voliči a keď vy rozlišujete medzi mojimi a vašimi, našimi a opozičnými, koaličnými a vládnymi voličmi, tak ja to nerozlišujem, vážení. Ja to nerozlišujem, lebo my sa máme postarať o všetkých, všetkých občanov Slovenskej republiky. Tento návrh zákona, ktorý predkladám, nemá dosah na štátny rozpočet, ani verejnej správy. Je to iba o dobrom úmysle. O úmysle štátu chrániť občanov, ktorí sa nemôžu dovolať pravdy, nemôžu dovolať ochrany. Nevyvoláva ani iné sociálne vplyvy. Skôr by som povedal, že kladne, že prestanú byť rôzne hádky, škriepky, sťažnosti, petície, nehovorím už o referendách, ktoré by mohli z toho vzniknúť. A myslím si, že mali by sme ukľudňovať život slovenského občana. Nie ho traumatizovať a ďalšími návrhmi, ktoré tu prijímame, ho doslova že terorizovať. Takže, vážení, chcel by som vás požiadať, hoci je nás tu torzo, ale som rád, že máme tu možnože z každej strany toho nejakého zástupcu okrem MOST-u - HÍD a SDKÚ, tak chcel by som vás požiadať, aby tento návrh zákona prešiel, (Reakcia z pléna.) cez vaše, áno, pán kolega, vidím vás. (So smiechom.) Sláva, máme jedného zástupcu aj z SDKÚ, som rád. Takže myslím, že malo by to ísť mimo politické spektrum a malo by ísť o zmysel a podstatu tejto veci. Takže žiadam a prosím vás o podporu tohto zákona do druhého čítania.
A ešte na záver chcem upozorniť, som smutný, keď pán kolega Záhumenský nedal svoj pozmeňujúci návrh, ktorý sa týkal tiež zákona o veterine. Nedal k tomuto môjmu zákonu, ktorý vlastne otváram sólo, a dal ho k zákonu o potravinách. To som už spomenul aj v diskusii v rozprave o zákone o potravinách. Áno, ja viem, stále sa hráme opoziční, koaliční, dobre, asi vám to nevyhovoríme v tomto volebnom období. No dúfajme, že všetkým dňom nie je koniec, slovenskému národu ani slovenským poslancom, takže verím, že raz to svedomie sa u každého ozve a povie: Áno, treba ísť pre vec.
Ďakujem pekne.
