Pozdravujem, pán minister. Kolegyne, kolegovia, veľa vás tu nie je, ale zase predpokladám, že predsa len tá diskusia bude trochu iného typu, ako býva, keď je vás tu viac.
Chcem mať najprv jednu poznámku. Toto moje vystúpenie určite nebude toho typu, ako tu sa v poslednom čase rozmohlo, bonmoty, občas údery pod pás, nadávky, prípadne vybavovanie si vecí tam vzadu, na takzvanú férovku. Ja si myslím, že to je dehonestujúce tých,...
Pozdravujem, pán minister. Kolegyne, kolegovia, veľa vás tu nie je, ale zase predpokladám, že predsa len tá diskusia bude trochu iného typu, ako býva, keď je vás tu viac.
Chcem mať najprv jednu poznámku. Toto moje vystúpenie určite nebude toho typu, ako tu sa v poslednom čase rozmohlo, bonmoty, občas údery pod pás, nadávky, prípadne vybavovanie si vecí tam vzadu, na takzvanú férovku. Ja si myslím, že to je dehonestujúce tých, ktorí to robia, je to aj dehonestujúce tejto inštitúcie. Napriek všetkému parlament je významná inštitúcia. Napriek tomu, že sme tu ľudia, ktorí robíme chyby, je to inštitúcia, ktorá je potrebná pre fungovanie krajiny. To som pokladal za dôležité povedať. A ja viem, že politický marketing a vhodný bonmot sa objaví na druhý deň vo všetkých médiách. Ale pre mňa to už podstatné nie je. Ja si myslím, že vzájomná úcta je dôležitá vec. Možno ma niekto potom obviní, ako ma aj obviňovali, že som príliš mierny k pánovi ministrovi. Ja si nemyslím, že som mierny a ani nemienim byť, ale istý rešpekt má existovať. To je prvá poznámka. (Potlesk.) Možno na konci budete naopak (Vyslovené s pobavením.).
Ale druhá moja poznámka sa týka jednej veci. Poznám aspoň niektorých ľudí, ktorí na tejto správe robili, a napriek tomu, že budem hovoriť mnohé kritické veci, chcem vyzdvihnúť, že urobili kus naozaj zodpovednej práce. A možno práve v tej časti, ktorú si väčšina z vás nevšimla, to sú, v prílohových častiach, identifikácia hlavných problémov vysokých škôl, regionálneho školstva, vývoj financovania, regionálneho školstva, vysokého školstva, porovnávanie s krajinami jednak OECD, z V4 a podobne. Sú to informácie veľmi dôležité, veľmi poctivo spracované. A myslím si, že patrí sa to oceniť.
Ale k samotnej správe. Správa nie je to, čo sme požadovali a čo som ja, ak si pán minister spomína, už dávno od neho žiadal na výbore. A to je, aby dal konkrétny odpočet krokov, legislatívnych krokov, čo chce urobiť, kedy to chce urobiť, ako a za čo. Viete, začalo to už pri programovom vyhlásení vlády a bolo to tu aj spomenuté, kde mnohé veci sú také, pod ktoré sa podpíšeme rovnako, či sme v koalícii a v opozícii. Celkom iste chceme zlepšiť postavenie učiteľa, kvalitu vysokoškolského vzdelávania, ako tu zaznelo, kvalitu povedzme stravovania detí a podobne. V tom je súhlas. Ale ako to chceme dosiahnuť? Za čo, aké kroky urobíme? Tam je všetko skryté, tam to začalo. A musím povedať, že také veci, ako je plán legislatívnych úloh na celé štyri roky vlády sa robil v minulosti vždy. A potom na každý rok sa konkretizoval presne plán legislatívnych úloh, konkrétnych krokov. Vtedy mi pán minister povedal, že pokiaľ nemá financie, nevie koľko má financií, takže si to nedovolí urobiť. No tak aj na základe tohto vznikla požiadavka na takúto správu. Žiaľbohu, toto nie je odpoveďou na také niečo.
Musím povedať, že, viete, a to je podstatné, čo vnímam a k tomu sa vrátim, že smerujeme celý čas a smeruje, neviem, či je to zámer pána ministra, nie som si celkom istý, že je to jeho zámer osobný, ale táto vláda, to politické zoskupenie smeruje k tomu, aby školstvo sa vrátilo k modelu centralizovanému, direktívnemu, modelu spred roka 1989. Toto je vec, ktorá mňa osobne veľmi znepokojuje, a poviem, doslova straší.
A chcem aj povedať, že nie všetko, čo bolo pred rokom 1989, bolo len zlé. Aj metódy niektoré boli dobré. Viete, ten plán legislatívnych úloh, toho konkrétne, čo urobili, pred rokom 1989 sa to volalo akčný plán. A akčný plán, keď to takto nazvem, mi chýba. Tu nie je to, čo konkrétne treba a ako sa má robiť.
A ešte jedno. Pán minister je skúsený politik, ale aj menej skúsení politici vedia, že to, čo sa nepodarí stihnúť, urobiť za prvé dva roky, a sme v druhom roku vládnutia, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou už nepodarí urobiť. Tretí rok vlády sa už len veci dajú doťahovať a vo štvrtom to už je všetko len z pohľadu nastávajúcich volieb. Dokonca, a to pán minister si asi overí, že posledný rok už mu ani úrad nebude tak fungovať, ako chce, pretože už aj prirodzene mnohí jeho zamestnanci, úradníci hľadia na vec z pohľadu, kto tam príde, či tam zostane, či tam príde nejaké iné politické zoskupenie. A podľa toho sa správajú. Už jednoducho veci sa nedajú uskutočňovať.
No, a teraz budem diskutovať, ale nechcem ísť k detailom tej správy. Chcem to vnímať tak, keďže to nie je to, čo som očakával, tak chcem to poňať trochu širšie s tým, čo sa v školstve deje a čo sa udialo za posledných dvadsať rokov.
V roku 1989 sme zdedili ideologický model centralizovaného, direktívne riadeného a manipulovaného vzdelávacieho systému. Ale za dvadsať rokov, viac ako dvadsať rokov sa spoločnosť zmenila. A aj to školstvo prešlo istým transformačným procesom a udiali sa aj tam veci, napriek tomu, že častokrát plačeme a nariekame, aké to školstvo je, udiala sa tam aj kopa užitočných vecí. A preto snaha vrátiť sa k tomu direktívnemu riadeniu je niečo, čo mne sa zdá priam neuveriteľné a nie dobré. Viete, nakoniec sa to ani nedá dosiahnuť, pretože, ako hovoria starí grécki filozofi: dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Takže celkom sa vrátiť nazad nedá. Ale to smerovanie, to pokladám za veľmi zlé a veľmi nebezpečné.
Viete, napriek tomu, že sme s mnohými problémami, sme slobodná spoločnosť. A slobodná musí byť aj škola, aj vzdelávací systém. Tých musíme iným spôsobom, nechcem použiť slovo riadiť, ale spravovať radšej poviem, pretože takto to asi nebude fungovať. Viete, nechcem spochybniť, a to musím povedať, že mám pocit, že pán minister má záujem niektoré nešváry a neporiadky v školstve dať ako na správnu mieru, len cestu, ktorú si vybral, pokladám za nešťastnú, za zlú. Cestu nariadení, príkazov a usmernení. V tú cestu verím veľmi málo. Pokladám za oveľa lepšiu cestu to, čo sa dialo. A teraz sa k tomu vrátim, k tým zmenám za dvadsať rokov.
Prvé, čo bolo potrebné, bolo ten systém školstva otvoriť. To otvorenie znamenalo, že začali vznikať aj iné školy ako štátne školy, súkromné a cirkevné. Viete, vezmite si noviny Pravdu, Pravda z rokov 2002 a 2006 a komentáre pani novinárky Kaliskej. Aký to bol hrozný zápas. Ako každý deň bol vtedajší minister na lopate, ale jednoducho to pootvorenie sa udialo. Dneska už existenciu, aspoň existenciu tých škôl nikto nespochybňuje, i keď sa stále nimi straší. A ja tvrdím, že my ten systém sme ani neotvorili, len pootvorili. Koľko máme neštátnych škôl, aby som to zhrnul, súkromných a cirkevných? Tridsať percent? Dvadsať? Desať percent? Kdeže, ani to nie! Pokiaľ viem, je to dohromady asi šesť percent.
Vysoké školy, takisto sme to len pootvorili, ten systém. Máme ich 400, súkromných vysokých škôl ako v Poľsku? Vyše 80 ako v Čechách? Teraz neviem presne, 14, alebo tá posledná je 15., a pritom vzdelávajú, čo sa týka z objemu študentov, nejakých 6 - 7 percent. Čiže tu je ten systém pootvorený. A nechcem povedať, že s nimi nie sú takisto problémy. Ako ten systém bolo treba otvoriť a diverzifikovať. To je prvá vec.
Ale to otvorenie znamená aj niečo iné. O možnostiach iným spôsobom vyučovať. Sú tu školy, s ktorými ja mám takisto problém, jako zrejme pán minister, a mali aj iní, ako je Waldorfská škola, ale jednoducho v zásade musí byť tá otvorenosť aj v tom, že metódy vyučovania sú niekde iné. Ten starý model, ktorý je tuná zdedený viac ako 250 rokov, takpovediac založený na princípe armády, je potrebné, aby sa takisto aspoň na časti škôl zmenil, aby bol tam humanistický model aspoň na niektorých školách, kde učiteľ nie je vodca a veliteľ, ale kde učiteľ je starší radca, ktorý navádza, vedie a usmerňuje svojich žiakov a študentov. Aj o tom je otvorenosť.
Druhá vec, ktorú som, pokladám za dôležitú a mimoriadnu a ktorú mám pocit, že sa odbúrava, krok za krokom, to je sloboda. Viete, ak chcete, aby ľudia sa správali zodpovedne, musíte im najprv nechať ten priestor. Nebudem sa vracať, čo tu znelo, k tým radám školským. Ale to sa nepodarilo, musím povedať, žiadnemu ministrovi: sloboda obsahu vyučovania aspoň sčasti. Áno, v zákone máme, 30 % si môže urobiť učiteľ. Ale zákon je jedna vec, druhá vec je ten štandardný príklad, ktorý uvádzam, keď niekomu poviete, že môže si tretinu naliať do pohára, čo chce, ale vy mu ten pohár najprv naplníte po samý vrch, že mu až preteká, potom si on tú tretinu tam nenaleje, nemá ten priestor.
Pán minister, Kurikulárnu radu ste hovorili, že ste zriadili, ste sa tým pochválili. Ja by som bol rád, keby to bol úspešný orgán, ale viacerí s tým mali veľké problémy. Oveľa viac by ste urobili, keby ste aspoň pre základné školy prijali národné kurikulum. A netreba ho vymýšľať, existuje vo viacerých krajinách, majú ho niektorí ľudia u vás na úrade, a ak nie, ja vám dodám minimálne jedno - napríklad ktoré je v Anglicku - osobne. Pretože vždy to skončilo na stretnutí odborníkov tak, že každý tam presadzoval svoje záujmy a pokladal za dôležité, ja poviem ako matematik, pokladám za dôležité, aby tam boli aj integrály na stredné školy a podobne. Nakoniec sa ten obsah naplní tak, že tam už nebolo čo vyberať. Jednoducho národné kurikulum je aj dôležité preto, aby bol ten systém priestupný, aby sme ho mohli kontrolovať a povedať, toto je povinnosť vedieť po prvom stupni, druhom stupni, toto odkontrolujeme a ostatné je pridaná hodnota danej školy, a to umožní aj prechod z jednej školy na druhú a podobne. Čiže k tomu vás len vyzývam.
Ale ja sa obávam, že motivácia sa stráca aj tým a tými zmenami legislatívnymi, ktoré ste urobili, a dokonca ešte je to také pre mňa strašné ako centralistické riadenie. Centralistické riadenie cez osem krajov, cez osem vyšších územných celkov. Vyššie územné celky budú rozhodovať o tom, koľko prvých tried stredných škôl stredné školy otvoria. To nielen ich, ktorých sú oni zriaďovatelia, ale aj cirkevné, aj súkromné. Ja viem, že poviete, pán minister, že tam máte, že musí to byť zastupiteľstvo, že tam musí také a také podmienky prijať, ale každý právnik vám povie, že rozhodujúce je to, čo je v dikcii zákona, kto o tom rozhoduje. A keď aj tie podmienky nedodrží, rozhodol ten, ktorý o tom mohol, a to je v tomto prípade župan. A bude koniec. A bude môcť jednoducho zlikvidovať školu, ktorá je dobrá. Bude to závisieť od neho. To si nemyslím, že je vec, ktorá vedie k motivácii.
Pán minister má klasické vzdelanie, tak sa znova na to obrátim. Rozhodnutím, ktoré som kritizoval, aj som vybral také prípady ako Einstein alebo podobne, že na základe známok a priemeru sa dostane na strednú školu. Ja viem, že niektoré školy za to veľmi lobovali, ale to nie je dobré rozhodnutie. To je presne v rozpore s tým, čo hovorí to klasické: non scholae sed vitae discimus. Neučíme sa pre školu, neučíme sa pre známky. Ale toto robí, že sa učíme pre známky. Učíme sa pre život. A ja si myslím, že toto rozhodnutie nie je dobré a povedie, ako som už povedal, skôr k tomu, že každý vplyvný človek v dedine, v obci presadí to, aby jeho dieťa malo príslušné známky. To nepovedie podľa mňa k zlepšeniu.
Zase úmysel zaviesť poriadok, ako zlepšenie je dobrý, ale cesta zvolená je podľa mňa zlá.
A to tu zaznelo, a to mi nedá povedať. Som rád, že sa už pán minister vyjadril, že to neurobí, ale predstava, že dieťaťu nadiktujeme, kde má, do akej školy chodiť, to som pokladal za niečo hrozné. Viete, pán minister, sa vás otvorene opýtam: už deti nie, lebo však sme starší, ale vnúča, vaše vnúča, keby padlo do spádovej školy, kde bude z tých tridsiatich žiakov v triede 25 žiakov rodičov neprispôsobivých, dali by ste ho tam? Všetko by ste urobili, som ochotný sa staviť o fľašu kvalitného koňaku, všetko by ste urobili, aby tam nebolo. To je prirodzený záujem každého rodiča. Ja by som to takisto urobil a myslím, že každý z vás. No, chvalabohu, beriem a chcem tomu veriť, že tento zámer je za nami.
Ďalej, čo pokladám za dôležité, hovoril som, otvorenosť, sloboda a tretie motivácia. Ja si myslím, že motivácia je cesta. Kedysi som zaviedol na vysokých školách prospechové štipendiá. Ako motiváciu. A naozaj to mnohým pomohlo. Začali sa učiť, bolo to motivačné. Teraz sa dozvedáme, že jeden z cieľov je, aby deti chodili na odborné školy alebo na učňovské školy, a jednoducho, pardon (Vystupujúci si odkašľal.), sú tam metódy skôr znova také ako donucovacie. Ale ja si myslím, že sú cesty motivačné. Veľkí podnikatelia, stavbári, ktorí stavajú cesty, diaľnice, majú miliardové zisky, nie sú schopní motivovať a povedať, tomuto dieťaťu každý mesiac dám sto eur ako štipendium, zaviažem si ho? Toto nie sú schopní urobiť pri tých veľkých ziskoch?! Toto nie je cesta?
Prosím vás, socializmus pre mňa bol zločinný systém ako každá iná demokrac..., ako každá iná diktatúra. (Pobavená reakcia vystupujúceho i v sále.) Každá iná diktatúra, áno. Ale tak znova opakujem, nerobil všetko zle. A tých, ktorí majú už po abrahámovinách, po päťdesiatke, iste si spomínajú, spomínajú, že takisto našiel motiváciu. Takisto mal problém so vzdelávaním v technických disciplínach a prírodovedných disciplínach. Nenadiktoval. Aj vtedy sa hlásili všetci väčšinou na humanitné smery a verbálne disciplíny. Urobil to, že sociálne štipendiá pre študentov na technických školách boli zvýhodnené a zvýšené. A to veľmi pomohlo k tomu, že sa mladí ľudia hlásili na techniku, na prírodovedné odbory. Motivovalo! A ja si myslím, že tu je dôležité, aby sme hľadali motivačné cesty.
Viete, ja som tu už hovoril a trikrát som vlastne dával návrh, aby sme menili zákon o normatívnom financovaní. A k tomu sa chcem vrátiť, lebo to bude na záver podľa mňa najdôležitejšie. A to tak, aby sme niektoré veci, ktoré sa naučili ľudia využívať a zneužívať, robili tak, že budeme motivovať tých dobrých. Na základe celoštátnych meraní tí lepší explicitne, ale na základe objektívnych výsledkoch, dostali nejaké peniaze navyše. Aby sme ich motivovali k dobrým výsledkom. No, žiaľbohu, nedošlo ani nikdy k druhému čítaniu, ale ste to zhodili z rokovacieho stola Národnej rady už trikrát. Ale ja som tiež ako dostatočne zase tvrdohlavý, takže keď uplynie príslušná doba, znova sa to tu objaví. To myslím tých príslušných šesť mesiacov, ktoré stanovuje rokovací poriadok.
Jedno, čo poviem, to vyčítam pánovi ministrovi, a to, že podľa mňa, naozaj ja to vnímam tak, málo bojuje o financie vo vláde. Už som mu to povedal, on nemôže byť kamarát s ministrom financií alebo s ministrom vnútra. Jednoducho vo vláde nemôže byť. Pretože on tam nie je na seba. On tam je za svoj rezort. Naňho sa upierajú oči všetkých učiteľov, žiakov a študentov. Takisto ako na ministra povedzme vnútra sa opierajú oči policajtov. A ten zápas tam jednoducho nejde inak, len tvrdo zvádzať.
A potom tu hovoril kolega - a dokážem na to zareagovať, predsa len trošku - Petrák, o dlhovej brzde. Ja som tiež za dlhovú brzdu, len, viete, tie peniaze, je otázka, ako rozdeľujeme. Ja mám problém, dlhodobo a mal som už problém, keď som bol vo vláde, so stimulmi. A viete dobre, že som bol jediný z ministrov, ktorý som už potom nehlasoval za ekonomické stimuly, a mi to príslušný minister vtedy, hospodárstva, pán Rusko spočítal, ale to nie je podstatné. Ale stimuly do vzdelania nikdy nešli, nikdy. Ak dnes počujem, že sa získali pracovné miesta, kde jedno pracovné miesto je 56 000 eur, za tie peniaze by sme mohli 14 rokov toho človeka platiť minimálnou mzdou. Každého toho človeka 14 rokov, som to prepočítal. Čo by to boli za peniaze? Nepomohli by sme školstvu?
Viete, každá krajina, ktorá sa dokázala dopredu pohnúť, dokázala v prvom rade a urobila to, že investovala do vzdelania. Toto v našej spoločnosti sa nestalo. Nestalo sa za 23 rokov. Máte jedinečnú šancu to urobiť. Nikto vám nemôže urobiť prekážky v tomto smere, pretože nemáte koaličných partnerov a získali by ste zásluhu pre túto krajinu. Napriek tomu, že som z opozície, mne by tá vaša zásluha v tomto smere určite nevadila, skôr by som vás za ňu pochválil, to vám poviem otvorene.
No a teraz k tomu, čo pokladám ešte za dôležité povedať, a to je, financie normatívne na žiaka. To nevzniklo náhodou. V roku 1998, keď som sa stal štátnym tajomníkom a sme sa o tých veciach rozprávali, videl som, že v Kežmarku na žiaka bolo vtedy 7 000 korún, v Prešove 13, v Bratislave 23. A to ešte nebolo všetko, pretože kto, ako si dokázal vylobovať, mal peniaze. Bol v tom chaos. Jednoducho prvé, čo pokladám, a o tom hovorí aj naša ústava, že rovnoprávni, to znamená rovní v právach a povinnostiach sú občania, nie inštitúcie. Nikde som tam nenašiel, že rovnoprávne sú školy. Ani nemocnice nie sú rovnoprávne. Rovnoprávni sú pacienti. Ak dávam peniaze do školy, na školu, tak dávam ich preto, aby som urobil čo najlepšie podmienky pre deti, ale musím pristupovať k všetkým deťom rovnako. Či to je dieťa kolegu zo SMER-u alebo z opozície alebo je to aj povedzme dieťa, ktoré je s postihnutím, alebo z rodiny, ktorá je, by som povedal, neprispôsobivá. To sú všetko naše deti. Ak nemusím postupovať rovnako, akurát, a to aj vždy bolo a s tým nikto nemá problém, že dieťa s postihnutím budem istým spôsobom preferovať. Ale tak isto musím preferovať aj dieťa, a to tak isto nemám problém, ak o niekom viem, že má talent, že by som z neho vychoval huslistu, ako bol Paganini, čiže mimoriadne talentované deti, je tak isto v záujme spoločnosti.
Ale v zásade tá rovnosť je medzi občanmi, nie medzi inštitúciami. A preto nositeľom peňazí na školu musí byť dieťa, dieťa financujem z peňazí, ktoré rozdeľuje vláda a ktoré získala vybraním rôznych daní. A preto aj ten medzikrok, ktorý v správe vnímam a pokladám ho za veľmi zlý, ak znova budeme meniť model financovania, že budeme financovať na školu alebo na triedu, na triedu s 15-timi žiakmi, 20-timi, 30-timi žiakmi, bude mať jedna škola toľko tried, druhá iné, ako si to vylobuje. To je začiatok chaosu.
Pán minister, a toto poviem úplne natvrdo a otvorene, mňa aj roky, aj život naučili, že vždy je lepšie hľadať dohodu a rozumný kompromis. Je to vždy užitočnejšie pre spoločnosť, ako vojna. Ako máte klasické vzdelanie, takže viete, že bol taký jeden významný panovník, panovník z Epiru, ktorý vyhral všetky vojny, všetky vojny vyhral, akurát nezostal mu ani vojak, ani národ. Ten panovník sa volal Pyrrha a odvtedy to vošlo do histórie ako Pyrrhovo víťazstvo.
Pán minister, ak ten princíp, nie je teraz dôležité o detailoch, ale princíp, že nositeľom peňazí na školu je žiak, chcete, zrušíte, musím povedať, že i keď ja som za dohody a proti vojnám, že tu som pripravený, a hovorím to aj v mene KDH, ísť aj na barikády. V tomto, v tejto veci áno, pretože ústavný princíp hovorí o rovnosti občanov v právach a povinnostiach, nie inštitúcií.
Takže ja dúfam, že nikto z nás netúži po Pyrrhovom víťazstve.
Ďakujem.
Skryt prepis