Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nebudem dlho rozprávať, ale predsa mi len nedá začať trošku širším úvodom. Viete, neustále počúvame všetci, že naše vzdelávanie upadá, že jeho kvalita je zlá, že máme strašne veľa škôl a preto je zlá kvalita, že máme strašne veľa vysokých škôl, pobočiek, jednoducho o tom pomaly dnes každý hovorí, všetky médiá píšu, akurát tam, kde si myslím, že by sme skutočne mohli pomôcť, to...
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, nebudem dlho rozprávať, ale predsa mi len nedá začať trošku širším úvodom. Viete, neustále počúvame všetci, že naše vzdelávanie upadá, že jeho kvalita je zlá, že máme strašne veľa škôl a preto je zlá kvalita, že máme strašne veľa vysokých škôl, pobočiek, jednoducho o tom pomaly dnes každý hovorí, všetky médiá píšu, akurát tam, kde si myslím, že by sme skutočne mohli pomôcť, to nerobíme. Aj počas rokovania tejto plenárnej schôdze z úst niektorých poslancov pri rozprave o iných zákonoch hovorili o tom, že kvalita vzdelania u nás je katastrofálna a podobne.
Ale ten kľúčový moment je, a to chcem povedať, že tuná samozrejme za riešenie nesie primárnu zodpovednosť minister školstva, ale musím povedať, že minister školstva sám to nevyrieši. Kľúčovejšia zodpovednosť je vlády, ale dnes musím povedať, podľa môjho presvedčenia, že aj celej spoločnosti. Pretože za dvadsaťpäť rokov od roku 1989 prakticky sme dopustili to, že hodnota vzdelania sa zúžila len na hodnotu vlastnenia papiera, či už maturitného vysvedčenia alebo vysokoškolského diplomu prvého, druhého stupňa. Nič viac, nič menej. Na toto sa zredukovala hodnota vzdelávania.
A druhá vec, ktorú pokladám za veľmi vážnu, sme dopustili to, že sme degradovali učiteľský stav. Doslova spoločnosť, musím teraz povedať, jednoducho svojím prístupom a ľahostajnosťou pripustila to, že učiteľský stav sa degradoval.
Asi pred 20 rokmi som mal spoluprácu s univerzitou v Bordeaux. A kolega mi rozprával, kolega profesor, s ktorým som tie projekty spolu robil, chodieval prednášať do bývalých kolónií Francúzska, do Alžíru a podobne, a mi rozprával, že po rokoch tam bol znova, na ulici zrazu ho zastavil jeden mladý muž, ktorého si už ani nepamätal a priznal sa mu, že je jeho študent, pozval ho domov, pohostil a podobne a tak sa ho pýtal, prečo taká úcta? A on mu povedal, u nás, v našej tradícii je, že učiteľ je prvý po rodičovi a patrí mu, prináleží mu príslušná úcta.
No úcta dnes v našej spoločnosti k pedagógom je katastrofálna oproti tomu, čo bolo pred rokmi. Každý ešte spomína z rozprávania obyčajne svojich starých rodičov, že hlavne na vidieku pán farár, pán učiteľ a pán notár, to bolo čosi, čo si tí ľudia vážili. No dnes z týchto troch menovaných naozaj najhoršie na tom je pedagóg.
Áno, my sme degradovali učiteľský stav a je to vina celej spoločnosti. Ja viem, môžeme povedať, že učitelia málo bojujú. Ja priznám, že sú slabí lobisti, lebo keď príde k lámaniu chleba a robí sa rozpočet, tak oveľa silnejší lobisti presadia oveľa väčšie peniaze a na učiteľov aj pri dobrej vôli, ktorá by bola, sa zabudne a môžete dať akýkoľvek pozmeňujúci návrh na to, aby sa zvýšil rozpočet pre školstvo, garantujem vám, že nemáte šancu, aby prešiel. Nakoniec, to je skúsenosť z mnohých rokov. Preto si myslím, že mali by sme v tejto veci niečo robiť.
A ten návrh, ktorý predkladám spolu s kolegom Hrušovským, Abrhanom a kolegyňou Gibalovou je malý krok. Predkladám ho opakovane, alebo predkladáme ho opakovane a chce pomôcť trochu k tomu, aby sme motivovali školy ku kvalite. Viete, odkedy Feničania vynašli peniaze, tak najlepšia motivácia asi sú finančné odmeny, finančná motivácia. V zákone robíme malú úpravu, aby v rámci normatívneho financovania časť peňazí, nie veľká, 10 % maximálne, sa mohol navýšiť normatív školy, ktorá dosahuje vynikajúce výsledky. Jednoducho aby aspoň časť škôl prešla na filozofiu, že my škole prídeme na svoje potrebné finančné prostriedky aj tým, že budeme sa snažiť vychovávať a vzdelávať kvalitne a nebudeme prijímať trebárs len žiakov, aby sme mali veľký počet a tým si zabezpečili financie. Nič viac a nič menej tento zákon nenavrhuje. Malý krok a jediné, čo tam je, je isté obmedzenie, istá garancia pre rozhodnutie a to je to, aby to mohlo byť aspoň do istej miery objektívne, i keď na Slovensku, sa obávam, že už nič objektívne pomaly neexistuje. Všetko dokážeme zdegradovať, obísť, jednoducho obicyklovať, jak sa hovorí ľudovo a podobne.
A ten krok hovorí o tom, že takéto navýšenie môže byť urobené len na základe celoštátnych meraní. No rovno poviem, nemôže to byť urobené tak, pretože žiaľbohu, že tomu neverím, že keď v obci by sa zistilo, že je to na základe, ja neviem, počtu vyznamenaných žiakov, no tak tam by narástol enormne počet vyznamenaných žiakov. Keď som sám zažil, že to boli schopní urobiť a kontrola to odhalila, museli vrátiť peniaze, že keď bol oprávnený normatív pre deti s postihnutím, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť, dva a pol oproti normálnemu normatívu, no tak ako boli školy, ktoré si povyrábali, nahnali deti s postihnutím. Aj pri vedomí toho, že to dieťa v tej škole nedostane tú špeciálnu starostlivosť, ktorú má mať, že to dieťa jednoducho ukrivdia, istým spôsobom ublížia.
Takže toto obmedzenie tam je, aby to bolo na základe predsa len celoštátnych istých meraní. Ja nehovorím, že to musí byť presne na tom, to je tam príkladne uvedené, ako aj napríklad testovanie deväť, alebo celoštátna maturita. Nemusí to byť na tom, ale musí to byť na celoštátnych, ktoré sa aspoň ako tak dajú odkontrolovať a vidieť spoločne. A sú tam aj nastavené spôsobom spoločné pravidlá a spoločné kritériá.
Vedome sme nešli do podrobností. Ja si myslím, že to nie je v tom, že by ten návrh sme nevedeli, alebo nechceli urobiť podrobne, ale myslím si, že tu vedome sme chceli nechať priestor ministrovi a ministerstvu školstva. Ak bude mať záujem, dodáme mu aj hotovú vyhlášku. Ale o tom to nie je. Nechcem zbavovať a nechceme zbavovať ministerstvo tých kompetencií a tých úloh, ktoré má mať to ministerstvo. Toto nebolo, nie je a nebolo naším cieľom.
A jedno krátke vyjadrenie, ktoré mi nedá, k stanoviskám ministerstva financií, príslušnej sekcie k nákladom. Áno, hovoríme v tom, že tých 10 % ročne odhadujeme, by mohol robiť 1 mil. eur. To znamená, ale súčasne hovoríme, že tento milión eur nemusí byť navýšený rozpočet. Nemusí byť navýšený rozpočet. Dá sa to urobiť aj z tej čiastky, ktorá je vyčlenená v rámci zákona o financovaní škôl a školských zariadení a ktorá nikdy ani to taká čiastka nemala, nebola použitá a to je, až 6 % sa dá použiť rôznym spôsobom, tak ako v rámci programového rozpočtovania navrhne minister. Čiže tam ten priestor je.
No len viete, ja by som veľmi rád bral vážne stanoviská ministerstva financií, ale sám som zažil, ako predkladateľ zákona predkladal som jeden zákon, nebudem teraz hovoriť, ktorý som predkladal ešte z pozície vládnej a neboli výhrady a to isté ministerstvo financií, tá istá sekcia, k tomu istému zákonu, sme boli v opozícii, mala výhrady. Tak ma to mrzí, ale v tomto prípade tá moja dôveryhodnosť v takéto stanoviská nie je.
Trošku aj narážam na to, čo hovoril pred chvíľou pri predkladaní svojho návrhu zákona kolega Osuský. Už vonkoncom nechcem sa vyjadrovať k tomu, že požadujú, aby som sa vyjadril o finančných nákladoch tri roky dopredu. A keď sa pozriete, o návrhoch rozpočtu v minulosti, aj perspektívy, ďalšie dva roky a potom, čo bola skutočnosť, tak myslím si, že nemusím to viacej komentovať a dáte mi za pravdu, že to je vyžadovanie niečoho, čo je takpovediac do, no veštenie z gule. Inak to neviem povedať. Na takéto vyjadrovanie akosi sa mi nechce ako pristúpiť, aby som tak ďaleko zachádzal.
Čiže toľkoto k tej samotnej myšlienke a je na vás, v prvom rade kolegovia z vládnej strany, ako sa rozhodnete, či aspoň tento malý krok k podpore kvality nášho vzdelávania urobíte a ja si myslím, že to nie je veľa, čo sa tu navrhuje. Naopak, som si vedomý, že je to málo, ale niekedy aj málo je prvý impulz na to, aby sa čosi pohlo.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
