Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán predseda, navrhujem doplniť program o bod informácia predsedu vlády o pripravenosti Slovenska na možný vývoj na Ukrajine, najmä čo sa týka ochrany štátnych hraníc, prílevu utečencov a ochrany majetku slovenských občanov. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Veľmi krátko. Chcem povedať, že podporujem tento návrh zákona. Ja si myslím, že inštitút asistenta je veľmi užitočný, potrebný a nakoniec aj sa osvedčil. Takže sa domnievam, že tie deti, ktoré to potrebujú, naozaj by sme mali nájsť tie finančné prostriedky, aby toho asistenta mali. Nie sú to všetky deti, ktoré to potrebujú.
Na druhej strane chcem povedať, že pri takej jednoznačnej dikcii zákona, bol by som rád, keby tam bola aj istá poistka na to, aby sa to nezneužívalo. A vychádzam aj zo skúseností, že keď sme zaviedli normatívne financovanie pre integrované deti, tak ako veľmi rýchlo sa to začínalo zneužívať. Ale zase poviem, že toto je vec, ja si myslím, že aj pani predkladateľka bude ochotná o tom uvažovať, je to vec na zmenu v druhom čítaní. A verím, že v druhom čítaní tento zákon bude.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážená kolegyňa, vážení kolegovia, dovoľte, je to tak trošku symbolické, že dnešné ráno začíname zákonom školským a dnešný deň je aj Deň učiteľov, takže aj keď je tu prázdna sála, chcel by som zapriať učiteľom, aby sa ich stav konečne zlepšil a aby pôsobenie v ich školách bolo v prospech všetkých nás a našich detí.
A teraz k samotnému návrhu zákona. Dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení v znení neskorších predpisov (parlamentná tlač 887), ako určený spravodajca Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, a to uznesením č. 124 zo 4. marca 2014, a podal spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 883 z 24. februára 2014 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V prípade, ak sa Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní, tak podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky odporúčam Národnej rade prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky určiť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výboroch do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu tohto zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani podpredsedníčka, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne aj v tomto komornom zložení tým, ktorí vystupovali a reagovali na predložený návrh zákona. A chcem niektoré veci trošku upresniť alebo potvrdiť.
Ja súhlasím s tým, že naozaj na rušenie škôl ak by mali byť len ekonomické kritériá, by to bolo zlé. Ale tento návrh práve hovorí, že uľahčí rozhodnutie a uľahčí rozhodnutie miestnym. Nebude to administratívne.
Z toho, čo zatiaľ som počul, možnože počujem len trávu rásť. Ale nejaké informácie som mal o zmene zákona o financovaní, kde jedno z kritérií má byť financovanie na triedu. Ak to takto bude, tak to bude práve ten administratívny spôsob, ako donútime zrušiť tieto malé školy. Úprimne povedané, minister školstva každý je medzi dvoma mlynskými kameňmi. Jednak ho tlačí ekonomika a jednak ja si nemyslím, že ktorýkoľvek minister je rád, keď sa školy rušia. To je prvá poznámka.
K tomu pre tých zdravotne postihnutých musím povedať, že keďže to už nepredkladám prvýkrát, pred pár rokmi sa mi stalo, že ma oslovili a navštívili ľudia, ktorí zastupovali firmu dokonca zo Spojených štátov, ktorá, keby sme to urobili, tak bola pripravená tuná nielen dovážať špeciálne autobusy, ale aj dokonca urobiť aj výrobu špeciálnych autobusov, kde to majú vyvinuté, teda také, ktoré sú naozaj aj pre prepravu detí, ktoré sú s postihnutím. Ja nie som ekonóm, ale vnímal som to tak, že keby sa to dialo a urobili by sme to na začiatku na Slovensku, tak zrejme by s veľkou pravdepodobnosťou sa rozšírili do našich susedných krajín časom, pretože jednoducho úspešný model by znamenal, že by aj z ich pohľadu asi tie zákazky narastali, a tým by bola aj pracovná príležitosť.
Ale v prvom rade mne ide v tomto zákone o dve veci, o to, čo som povedal, bezpečnosť detí a kultúru ich prepravy.
A ešte dve poznámky.
Jednu vec som zabudol povedať. Ministerstvo financií vo svojom stanovisku namietalo k jednej veci, že kto tu bude platiť prevádzku. Ale asi nezaregistrovalo príslušný paragraf, ktorý hovorí, že ju platí zriaďovateľ. To znamená, platí ju zriaďovateľ autobusu. A ten jednoducho má možnosť aj vyberať cestovné, ale, je to hneď v zákone povedané, maximálne do ceny, ktorá je dnes v rámci hromadnej dopravy. Čiže niečím by zrejme prispievali aj užívatelia týchto školských autobusov.
Ale na to peniaze máme alebo nemáme? Ten odhad hovorí na primárnu sieť, ešte raz, za 5 rokov 35 miliónov eur. Viete, dneska autobus, poviem, taký malý, kde by im stačilo 20 miest, je asi za 35 tisíc eur, normálne veľký autobus je za okolo 100 tisíc, je za 120 tisíc, keď už je aj klimatizovaný. A pri hromadnom nákupe by tu ešte bola nižšia cena. Ja sa pýtam, naozaj táto krajina to pre svoje deti nemá? Dlhodobo sledujem niektoré porovnania. Asi pred siedmimi rokmi bol pomer medzi tým, čo ročne vynaložíme na vzdelávanie jedného dieťaťa a jedného väzňa jedna ku desiatim. Dnes približne normatív na jedného žiaka je okolo 1 000 eur, na jedného väzňa je ročný náklad 14 tisíc eur. Už je to jedna ku štrnástim. Ja viem, že toho väzňa treba strážiť, ale nie je rozumnejšie pre krajinu naozaj investovať do mladých ľudí, do vzdelávania, aj do výchovy? Ja si myslím, že tá škola môže prispievať a aj prispieva, pokiaľ to funguje, k tomu, aby ľudia sa naučili aj inak správať a aby tých, ktorých potom musí štát odsúdiť a zavrieť, bolo menej, aby klesali náklady na väzňov a vzrastali náklady, ktoré štát dáva na žiakov a študentov, na naše deti. Bol by som veľmi rád, keby sa to trošku pohlo týmto smerom. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Stará múdrosť hovorí, že opakovanie je matka múdrosti, takže tento zákon opakovane predkladám už po niekoľkýkrát s istými zmenami, ale verím, a to poviem hneď aj teraz, že keď to nebudeme teraz my a že sa znova neschváli jeho postup do druhého čítania, že raz systém školských autobusov bude fungovať aj na Slovensku.
Tá predstava o školských autobusoch veľmi je jednoduchá, aby existovala sieť špeciálne označených autobusov, v zákone navrhujeme žltú farbu, tak ako sa to používa v mnohých iných krajinách. Ale nemusí to byť explicitne žltá, je vec dohody označenie ako školské autobusy, a aby v prvom rade slúžili na prepravu detí na školské vyučovanie a zo školského vyučovania, prípadne na iné rôzne akcie, na ktoré chodia deti, či sú to zájazdy, exkurzie, športové podujatia a podobne.
Samozrejme, samospráva v tejto chvíli asi ťažko by bola schopná to sama zafinancovať. Preto v návrhu zákona sa hovorí o tom, že finančné prostriedky pomerom jedna ku dvom pri zriadení školského autobusu si bude medzi sebou deliť samospráva a štát. Celkove je to napočítané na zavedenie primárnej siete školských autobusov v priebehu piatich rokov, čiže nie hneď a hneď naraz, ale dohromady 35 miliónov eur.
Dôvody, prečo si myslíme, že takáto sieť by mala existovať, a podotýkam, že existuje v mnohých iných krajinách, sú v zásade tri.
Prvý dôvod je, že stojí za to, aby sme sa postarali o bezpečnosť prepravy detí.
Druhý dôvod je, aby sme zvýšili kultúru prepravy detí. Tí, ktorí poznajú trošku život a chodia aj pravidelnými linkami, tak vedia, že dieťa, ktoré sa prepravuje neraz v spoločnom autobuse, v tom autobuse zažíva všeličo. Stretáva sa tam s vulgarizmom, stretáva tam neraz mnoho ľudí, ktorí, mierne povedané, sú podpití. A tu hovorím, neraz mierne aj horšie prípady sú. Myslím si, že toto nie je to, čo je dobré pre výchovu našej mládeže.
A tretí dôvod je tiež vážny, podľa mňa ekonomický dôvod. Celý čas hovoríme o tom, že Slovensko má veľa škôl. Je to pravda. Len pre jednoduché porovnanie vám poviem dve čísla. Viete, Slovinsko má približne polovicu obyvateľov ako Slovensko, ale keď prepočítam počet škôl, tak Slovensko by malo mať o polovicu menší počet škôl. Je to veľmi mechanický prepočet. Nechcel by som ho nasilu presadzovať, ale minimálne má istú vypovedaciu hodnotu. A pritom, samozrejme, Slovensko má svoje špecifiká, pretože okrem tuná juhu a východu je to krajina, ktorá je hornatá a viac ako polovica obyvateľov na Slovensku žije na dedinách – rurálne. A treba povedať, že väčšina tých obcí je v dolinách. To znamená, že to nie je tak, ako, povedzme, tu na západe, že máte centrum dediny a okolo postavené domy a tam sa odohráva život, ale v doline, popri potoku, ktorá má desať, dvanásť, pätnásť kilometrov, v podstate obyčajne sú postavené domy. Tá dochádzka je neraz komplikovaná aj vzhľadom na to, že, netýka sa to síce tejto špecifickej zimy, ale bežne sú zimy, kde tá doprava má problém.
A ešte jedna vec. A to je fakt, o tom som sa rozprával s viacerými starostami, ktorí mi potvrdili, že ak chcú, aby SAD-ka zriadila autobus, ktorý aspoň tak časovo vyhovuje pre dochádzku detí do školy alebo odvoz detí zo školy, tak neraz SAD-ka povie: „Je to neefektívne pre nás a potrebujeme, aby ste to dofinancovali.“ Čiže obce z rozpočtu tak či tak neraz dofinancúvajú takúto dopravu.
Ja si myslím, že toto by mohlo ešte ekonomicky pohnúť aj v jednej veci, aby sme istým spôsobom predsa dokázali zredukovať počet škôl, lebo s počtom škôl výrazne narastajú náklady. Tie súvisia s tým, že keď máte viacej škôl, tak tie náklady sú nielen fixné a nielen tie, ktoré sú na vykurovanie, pretože to je jedna položka, lebo tá najväčšia položka je, že potom v tej ďalšej škole musíte mať aj pedagóga. A to sú najväčšie položky, ktoré sa vynakladajú na zabezpečenie vzdelávania.
Ja vám môžem uviesť príklady.
Tak napríklad obec Klokočov, môžete sa opýtať jej starostu, na Kysuciach je v podstate obec v kopcoch, ktorá sa skladá zo siedmich veľkých osád. To je v podstate sedem, by som povedal, akoby dedín. A všetky tie deti sa potrebujú dostať do školy.
Ja vezmem obec, v ktorej sám bývam. Sú to v podstate dve obce. Ale tam je to dolina Javornícka. Tak vedľa seba sú naskladané ďalšie doliny. Ja bývam v obci, Divina sa to volá. Ďalšie obce sú tam Dlhé Pole, Veľké Rovné a podobne. To je presne v dlhých dolinách. A trebárs v obci je tam síce jedna škola, ale má ďalšie dve školy, pre prvý stupeň.
Viete, ja chápem starostu a chápem aj rodičov, že nechcú to zrušiť. Nie je to len o pohodlnosti, je to aj o bezpečnosti tých detí. No len tie náklady sú podľa mňa v tomto prípade zbytočné. Keď by sme s tým vedeli pohnúť, odhadujeme, že mohlo by to pomôcť pre jednu takúto zrušenú školu alokovanú (prvého stupňa) 5 000 až 7 000 eur ročne. Čiže to sú aj ekonomické dôvody.
A je to, ja poviem, aj predstava, ktorú máme, aby sme ľudí k zmenám skôr motivovali, aby to vnímali takto: „Je to pre nás výhodné, dostaneme aj istú pomoc, aby sme to realizovali.“
Ja za tie roky, čo sa venujem školstvu, nikdy som neveril, a som si to neraz aj zistil, že reštrikčné opatrenia vedú k cieľu. V roku 1999 bol ministrom školstva Milan Ftáčnik a začal s redukciou škôl. Ich bolo veľa. Tak vznikli komisie miestne, krajské komisie, ústredná komisia a výsledok bol, že redukciami takýmto spôsobom, administratívnym, za to obdobie pribudlo 14 škôl. To ešte nebolo možno tak veľa, ale to bol výsledok redukcie.
Čiže toto sú dôvody, prečo to dávame.
A musím povedať, že ja som sa kedysi rozprával o tom aj vtedy s predsedom Združenia miest a obcí pánom Sýkorom, ktorý veľmi horoval za to, aby sme to urobili. Žiaľbohu, nepodarilo sa to.
A musím povedať aj druhú vec, že keď vznikla vláda Ivety Radičovej, tak som tlačil na to a dostalo sa to do vládneho programu. Žiaľbohu, tá vláda nevydržala štyri roky. Takže ani vtedy sa to nepodarilo. A možnože sa to ani teraz nepodarí.
Ja na záver svojho vystúpenia chcem povedať, že pokiaľ budem pôsobiť v parlamente, tak sa budem o to usilovať aspoň to pripomínať takýmto legislatívnym návrhom, a keď uplynie zákonom stanovená šesťmesačná legisvakančná doba, tak som pripravený sa k tomu znova vrátiť. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Mám dve interpelácie a obe interpelácie sú na pána ministra školstva Dušana Čaploviča.
Po prvé sa chcem opýtať pána ministra, či nemieni v rámci svojich kompetencií a v rámci možností, ktoré mu umožňuje zákon o normatívnom financovaní, zriadiť fond ministra školstva na podporu mimoriadne talentovaných študentov. A by som to trošku objasnil. Viete, ja nemyslím, na takých, ktorí dosahujú veľmi dobré známky a plnia si školské povinnosti vzorové. Také čosi je. Ale z času na čas sa objavia mladí ľudia, ktorých talent hraničí s genialitou. A aby mohli tento talent rozvinúť, potrebujú pomoc. Napríklad si pamätám, keď sa objavil Dalibor Karvay. Potrebuje v podstate chodiť k špičkovým huslistom sa učiť, potrebuje špičkové nástroje. A myslím, že takéto špeciálne talenty treba podporiť. A to nie sú tie, ešte raz opakujem, ktoré dosahujú dobré školské výsledky. A keďže pán minister Čaplovič, i keď tu nie je, ale je známe, je svojou pôvodnou profesiou historik, tak uvediem aspoň jeden príklad. Jean Francois Champollion, ktorý rozlúštil hieroglyfy, pochádzal z biednych pomerov. Jeho otec, povedal by som, bol alkoholik. V podstate zostal bez matky. Býval v regióne, kde líšky dávali dobrú noc. Vďaka podpore svojho nevlastného brata, hodne staršieho (Figuerae Champollion), ale hlavne vďaka podpore Fouriera, ktorý bol v tom čase prefektom, dostal šancu. A tá šanca sa premenila práve na to, že vylúštil hieroglyfy. Možnože pre takú zaujímavosť vzhľadom na aj iné skutočnosti historické, ktoré súviseli s hieroglyfmi, ho prijal aj pápež. A dokonca mu ponúkol kardinálsky klobúk. No on ho neprijal, treba povedať. Chcem povedať, že sú to také prípady, keď musí ten, kto pomôže, byť jasnozrivý. Fouriera možno aspoň časť z vás prítomných pozná, pretože sa stretla medziiným s tým, sú to tí, ktorí majú technické vzdelanie, s Fourierovými radmi. Takže zdanlivo nemal nič blízke k tomuto, ale rozpoznal talent, podporil ho. Na Slovensku, žiaľbohu, dneska mecenáši nejestvujú, ktorí by takýmto spôsobom fungovali. A preto myslím si, že by bolo dobré a patrilo by to do rúk ministra školstva, aby takýto fond zriadil a nebol to fond, kde budú stanovené kritériá bodovacie a podobne, kde budú vyberať žiakov a študentov, ktorí majú dobré školské výsledky. Práve, naopak, myslím si, že by nemali ani mu pomáhať úradníci, ale mal by si poradiť naozaj s vždy s odborníkom v tej oblasti, v ktorej vie takýto talent rozoznať, jednoducho aby sme nezatracovali zbytočne talent, ak sa na Slovensku narodí. Ja viem, že by sa to dalo urobiť aj nejakým legislatívnym návrhom. Ale ja si myslím, že toto patrí do rúk práve ministra školstva. A myslím si, že by to bol dobrý počin. Čiže to je prvá interpelácia.
Druhá interpelácia súvisí s tým, že v dennej tlači, bolo to asi blogovou formou, som sa dočítal vo vyjadrení spisovateľky Moniky Kompaníkovej o tom, v akom katastrofálnom stave je naše školstvo, čo sa týka školských budov, dokonca, že máme tam suché toalety a podobne. Neviem, kde sa s tým stretla, pretože po roku 2003, keď bol prijatý reformný zákon o normatívnom financovaní, tak súčasť toho bola aj možnosť 6 % z tých prostriedkov použiť iným spôsobom. Nikdy sa toľko ani nepoužilo, ale jednoducho vznikol napríklad havarijný fond, ktorý mnohé veci riešil. V tom období ako minister som vyhlásil napríklad program, pokiaľ ide o bezbariérové školy, a program, pokiaľ ide o suché toalety. A musím povedať, že nebol v tomto prípade nejaký veľký objem peňazí, ktorý išiel na to. Každá škola, ktorá ten problém mala a sa tam prihlásila, tak dostala finančnú pomoc, aby ten problém nebol. Musím povedať, že celý čas v minulosti, ale aj dnes, a pochodil som dosť škôl, vždy sa na škole nastavím, aby som sa pozrel, ako tam vyzerajú toalety. A neuveriteľne sa to zlepšilo. Možnože pani spisovateľka Kompaníková kdesi bola, neviem, či si myslí, že pozná stav školstva. Fakt je bez ohľadu na to teraz, kto bol ministrom, že za tých 20 rokov stav školských budov sa neuveriteľne zlepšil. Ja si pamätám, aby som nehovoril do vetra, boli školy, kde končilo školské vyučovanie, keď pršalo, pretože to išlo dole, stekalo po elektrine, nemohli učiť, napríklad v Stakčíne na východe alebo v Martine, tu máme pána primátora, momentálne tu nie je, si presne pamätám, v škole v triede mali vedierka, lebo vedeli, kde, kadiaľ tečie voda. Boli školy, kde napríklad keď prišla zima a boli v horských oblastiach, fúkal vietor, tak chodby škôl boli plné snehu, nafúkalo to tam. Uvediem konkrétny prípad, Gelnicu. Videl som to tam. Ale medzitým ten stav sa neuveriteľne zlepšil. Hlavne v obciach sa často školy stali výkladnou skriňou. Preto pokladám za také účelové a naschvál trošku degradujúce to tvrdenie, to, čo sa podarilo urobiť za tých 20 rokov.
Ale predsa mi nedá, a preto interpelujem ministra, ak takýto prípad vôbec existuje, moja interpelácia a otázka znie, či ministerstvo vôbec také čosi eviduje. A ja som presvedčený, že pán minister, ale aj iný minister, keby tam bol, ak by existoval taký prípad, že niekde majú problémy so suchými toaletami, tak tú finančnú pomoc im dá, aby sa to vyriešilo. Chcem ho teda požiadať, okrem toho, aby zistil, či niečo také existuje, aj o to, aby verejne deklaroval, aj pre pani spisovateľku Kompaníkovú, že ak by také čosi predsa len bolo, tak že je ochotný urgentne v takejto situácii pomôcť. To bola moja druhá interpelácia.
Všetko, skončil som, ďakujem, pán predseda.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Moje vystúpenie bude určite v podstate kratšie ako kolegu Hlinu. Ale najprv by som ocenil, že pána ministra školstva zastupuje pán minister obrany. Zrejme rezorty obrany a školstva majú k sebe veľmi blízko, čo sa týka problematiky.
Podal som dve interpelácie.
Interpelácia číslo 17 sa týkala zníženia ceny za digitálne vzdelávacie objekty, ktoré robia učitelia. Jednoducho chcem konštatovať, že v tomto smere pán minister urobil nápravu. Nakoniec, ozvali sa mi aj občania, teda učitelia, ktorých sa to týkalo. V poriadku, ďakujem, bol by som rád, keby aj v iných veciach to takto fungovalo.
Druhá interpelácia je interpelácia číslo 50, pani podpredsedníčka, s ktorou nie som spokojný. Interpeloval som pána ministra vo veci podávania elektronickej prihlášky na vysokú školu, kde jednoducho sa v tej elektronickej prihláške uvádza stav, ktorý v slovenskom právnom systéme nejestvuje. Je to oficiálny dokument a stav registrované partnerstvo nejestvuje. Dostal som odpoveď, ktorá je systémom hádzania horúceho zemiaka, že číselník urobilo a robí a je zaň zodpovedný vlastne Štatistický úrad, čo je síce fakt, i keď mi tam dátumy nehrajú, pretože elektronická prihláška sa menila kdesi po septembri minulého roku. A číselník, ktorý Štatistický úrad zmenil, a zaviedol stav registrované partnerstvo, je z decembra minulého roku. Ale to možno sa nejako dá vysvetliť. Ale nemôžem akceptovať odpoveď, že je iný rezort za to zodpovedný, pretože v zmysle nášho ústavného princípu ministerstvo a štátny orgán môže robiť to a v súlade len s tým, čo je v zákone. To znamená, že pokiaľ štátny orgán, v tomto prípade Štatistický úrad porušil to, neospravedlňuje to iný štátny orgán, aby to prebral. A ja v prvom rade chcem, aby sa vykonala náprava. Pokiaľ sa to nestane, tak mi nezostáva nič iné, pani podpredsedníčka, len žiadať o to, aby sme hlasovali, že s odpoveďou na moju interpeláciu uvedenú pod číslom 50 nie som spokojný. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega, vo vašom vystúpení ma zaujala jedna časť. A pokladám ju za podstatnú, a to, že chránime prírodu, ale súčasne vlastníkovi nedávame náhradu za to, že jednoducho má obmedzenú hospodársku činnosť na tom území. Ja si myslím, že toto je kľúčový problém a že jednoducho to často spôsobuje, že v zákone síce máme nejakú ochranu, ale ten tak isto akosi celkom oprávnene hovorí, mám právo a chcem využívať to, čo vlastním. A pokiaľ toto nevyriešime, tak si myslím, že občas budeme chrániť také veci, ktoré chrániť netreba, lebo potom sa aj štát bude rozumnejšie stavať k tomu, čo má chrániť a čo nemá chrániť a nepovie to tak jednoducho, že ideme chrániť, keď bude musieť za to platiť. V tom vidím ten kľúčový problém a tam by sme sa mali pohnúť s riešením.

Ďakujem pekne. Jednu poznámku si neodpustím, pán kolega. Vy cituje Svätého Otca vytrhnute z kontextu. Bol by som rád, keby ste aj iné citácie aj vo vzťahu k manželstvu vybrali od Svätého Otca.
Ale druhá vec a podstatnejšia. Povedali to predkladatelia, povedal to Figeľ, povedal to Hrušovský, povedal som to ja veľmi zrozumiteľne, že to nie je v tejto chvíli cirkevná alebo náboženská tematika z našej strany, a vy to do toho posúvate. Je to civilizačná, o kultúre a tej civilizácii a histórii a tradícii celej Európy a o prirodzenom zákone ľudskom.
Ďakujem.