Trošku netradične to uvediem. Pred dvoma dňami som sledoval večer televíznu debatu s Havranom, bola o školstve a okrem toho, že som sa dozvedel, že bolo sedemnásť ministrov školstva a ani jeden z nich nevedel, čo chce, tak istým podtónom povedané, že bolo, že všetci boli hlupáci, čo mne už ani štatisticky nesedí, lebo pri takom veľkom počte sa mi zdá, že to by muselo byť zámerne vyberané takým spôsobom, aby sa to podarilo. Ale počúval som, samozrejme, aj mnohé výhrady, aj predstavy, ktoré, musím povedať, že tie riešenia, no, nechcem byť zlý, ale nevidel som návrhy riešení, ktoré by boli veľmi použiteľné, ale tie kritické veci, ktoré zaznievajú ku kvalite, k nášmu vzdelávaciemu systému, to tam zaznievalo, však to je všeobecné.
Ale jedna výhrada tam veľmi významná bola, ktorá dlhodobo znie, že jednoducho žiadna, ale žiadna, a ja som to už povedal dávno a potvrdím to, žiadna politická garnitúra po roku 1989 nepokladala okrem slovného deklarovania vzdelanie za takú prioritu, aby doňho naozaj investovala, dala aspoň raz to, čo sme nazývali, keď sme sem ťahali investorov, investičné stimuly. A pritom je to investícia do našich detí, do spoločnosti a hlavne do jej budúcnosti. Ja si myslím, že toto je kľúčový problém, na ktorom by sme sa mali dohodnúť.
Je fakt, že rodičia, žiaľbohu, dnes stále na Slovensku ešte nefungujú tak ako v iných krajinách, aby oveľa viac boli zainteresovaní do toho, ako sa ich deti vzdelávajú, čo sa im dáva za vzdelanie, akým spôsobom je to urobené a jednoducho, aby sa viac angažovali. A zase treba povedať, že oproti iným komunitám, ktoré sú lobistické a ktoré vedia si presadiť, tak tá pedagogická komunita nevie fungovať takpovediac silovo a nátlakovo a presadiť si, čo treba. A uvádzam to preto, že to má do istej miery súvis s predloženým návrhom zákona.
V roku 2003 bol prijatý zákon o normatívnom financovaní škôl, teda s tým, že nositeľom financií je žiak, pretože žiaci sú tí, ktorí majú z toho úžitok. Škola je len prostredník a z toho pohľadu vnímam, že škola, áno, má byť dobre zabezpečená, aby dobre slúžila. Slúžila tomu svojmu poslaniu: vzdelávaniu a výchove detí.
Ten normatívny systém financovania, počul som už rok dlhodobo mnoho kritík naň, ale je to jeden zo zákonov, ktorý najdlhšie existuje. A ja si myslím, že či je zákon dobrý a zlý, o tom svedčí aj to, ako dlho prežije. 2003 - 2015, ten má už trinásty rok svojej existencie. Aj preto samozrejme, že boli pokusy urobiť nový, ale to nie je jednoduché. Tie pokusy - nakoniec ja nechcem vynášať z kuloárov - zlyhávali na tom, že niektoré veci sa nevedeli urobiť.
Samozrejme, aj ja chcem povedať, že jednoducho každý zákon, tak ako sa mení spoločnosť, nemá ako dogma trvalú hodnotu navždy a že je potrebné tieto zákony istým spôsobom upravovať tak, ako sa vyvíja spoločnosť. A registrujem a registrujeme všetci, ktorí sa pohybujeme v tom školstve, že dosť prirodzene, niekedy, povedal by som, aj s náturou slovenskou sa ľudia naučili tento zákon nielen využívať, ale aj zneužívať. A jednoducho častokrát sa stáva, že bez ohľadu na to, že či to je dobré, alebo nie, si povedia, peniaze nám prináša dieťa, žiak, tak snažíme sa za každých okolností mať čo najviac žiakov, aby sme mali čo najviac peňazí na škole. A bez ohľadu na to, uznávam a častokrát to tu zaznieva, že na stredné školy alebo na gymnáziá prijímajú žiakov, u ktorých je minimálny predpoklad na to, aby takéto vzdelanie zvládli.
No a tu si myslím, že treba urobiť isté kroky, aby sa toto nedialo, aby sa obmedzilo. Len moja životná filozofia, vážení kolegovia, je a verím oveľa viac v motivačné nástroje, aby ľudia si povedali, toto je pre mňa výhoda, to ma motivuje, a preto sa budem, keď nič, pre nič iné sa budem preto dobre správať a nebudem trebárs brať slabých žiakov na školu, ktorí tam nepatria, ako nástroje sankčné a príkazové. Ja viem, že ten príkazový nástroj má takpovediac rýchlu odozvu, ale rýchlo sa nájde cesta, ako obísť. Kdežto motivačne má možno pomalšiu odozvu, ale určite oveľa väčšiu trvácnosť.
A tu v tejto malej novele zákona o financovaní škôl, a teda o financovaní škôl a školských zariadení chceme takýto nástroj použiť. Ten nástroj je veľmi jednoduchý, aby sme motivovali tých, ktorí majú dobré výsledky vo vzdelávaní, a aby sme zaručili aspoň akú-takú objektívnosť, tak to motivovanie chceme urobiť cez merania, ktoré sú celoštátne a kde dá sa predpokladať istá objektívnosť. To znamená, tak ako je štátna maturita, ako existuje Test 9 alebo Test, teraz, 5 bude, ako existujú niektoré medzinárodné merania, na základe takýchto stanoviť podmienku, že isté percento, to tu uvádzame, škôl dostane navýšenie finančných prostriedkov na základe toho, že je dobrá, že v týchto meraniach sa umiestni v prvej desaťpercentnej čiastke všetkých škôl.
Jednoducho som presvedčený, že to bude časť tých škôl motivovať k tomu, že si povie, viete, ja tu mám kopu takých, s ktorými sa trápim, hovorím teraz o stredných školách, ktorí na to nemajú, kvôli peniazom. A ja si na tie finančné prostriedky na tej škole prídem tým, že budem kvalitný a stojí mi to za to. Je to malý krok, ja si uvedomujem, ale je to krok k tomu, aby sme obmedzili to, čo dneska sa už deje ako v širokom zmysle, a to je to, že mnohé školy jednoducho berú na štúdium takých, ktorí nemajú predpoklady na to.
Toto je celá myšlienka tejto novely zákona. Ja si uvedomujem, že tých zmien bude musieť prísť viac. Ale keď kdesi nezačneme, neurobíme, no tak ako budeme stále len stagnovať a budeme v tej situácii ako na Slovensku, mám pocit, že, teraz nehovorím o školstve, ale vo všeobecnosti, že síce frfleme, nadávame, sme nespokojní, ale zmenu žiadnu nechceme, lebo každá zmena nás vyruší, každá zmena je taká, že nám urobí čosi, čo nás donúti zabehaný mechanizmus nášho fungovania upraviť, a to sa nám nepáči.
Takže tento krok, táto novela toho zákona by mohla, si myslím, k tomu pomôcť. A pritom chcem otvorene povedať, že ja nechcem vnútiť podmienky a presné kritériá. Aj preto tu v návrhu tejto novely zákona o financovaní je povedané, že podrobnosti, podrobnosti stanovenia kritérií upraví sa všeobecne záväzným predpisom, teda vyhláškou, v tomto prípade ministra školstva.
Áno, a to je moja posledná poznámka, ja som osobne presvedčený, že častokrát tu robíme to, čo mne sa nepáči. My chceme prijímať v zákonoch to, čo sa má učiť, my chceme v zákonoch prijímať neraz, ako má ten minister robiť, ja si myslím, že zodpovednosť, a mne je to jedno, opakujem, že odkiaľ je ten minister, či je z vládnej koalície, je na ministrovi a ja ho nechcem oberať o jeho kompetencie, o zodpovednosť, ale súčasne, keď mu nechám voľné ruky, vyžadujem od neho a budem vyžadovať aj takpovediac odpočet. Ale nemôžem mu zviazať ruky, obrazne.
Čiže tu vidím priestor na to, aby tie podmienky, tie kritériá upravilo ministerstvo. A otvorene hovorím, som pripravený v tejto veci spolupracovať a svoju predstavu detailnejšie aj pri tých kritériách mu dať, ak ju prijme, bude v poriadku, ak nie, tak bude iná.
Ďakujem, toľko na úvod.
