76.
Vážená pani predsedajúca, panie poslankyne, páni poslanci... (Reakcia z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, pán podpredseda, že vonku si to možno povedzte. Páni poslanci, prosím kľud.
Nech sa páči, pán poslanec Galko.
Galko, Ľubomír, poslanec NR SR
Na úvod chcem vyjadriť svoje uspokojenie z toho, že poslanci vládnej strany SMER pustili program schôdze a že ju nezablokovali. To, či boli ich pohnútky vyvolané obavami, že ak ju zablokujú, vznikne podozrenie, že predstaviteľ finančnej skupiny je takpovediac ich skutočný vedúci, alebo ich viedli k tomu iné dôvody, nie je podstatné. Faktom je, že program schôdze bol odhlasovaný a táto sa môže uskutočniť.
Faktom je ale aj to, že táto schôdza sa vôbec nemala pôvodne uskutočniť, a to, že dnes beží, nie je pre nejaké politikárčenie z našej strany a zo strany teda jej zvolávateľov, pretože my sme chceli závažné informácie týkajúce sa prípadu, o ktorom dnes hovoríme, prerokovávať takpovediac doma v kuchyni a na mieste na to určenom - na výbore pre obranu a bezpečnosť.
Zvolali sme dve rokovania a na obe sme predvolali špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktoré ich obe odignoroval. Ospravedlnil sa s tým, že vec je živá a on nemôže prísť o nej informovať. Ja takéto konanie špeciálneho prokurátora, a povedal som to už niekoľkokrát, pokladám za pohŕdanie poslancami Národnej rady Slovenskej republiky.
K nám do výboru chodia pravidelne úplne všetci funkcionári, generálny prokurátor, jeho námestníci, ministri, štátni tajomníci, náčelník Generálneho štábu, policajný prezident a mnoho a mnoho ďalších funkcionárov ,a pravidelne nás informujú v rámci svojich možností, samozrejme, aj o živých veciach tak, aby neohrozili nejaké vyšetrovanie, a zároveň tak, aby dodržali zákon o ochrane utajovaných skutočností.
To, že špeciálny prokurátor do branno-bezpečnostného výboru neprišiel, a obzvlášť v prípade, keď sme po ňom chceli, aby vysvetľoval práve svoje vlastné kroky, ktoré po tom, ako boli médiami zverejnené, vzbudili dojem, že sú mimoriadne sporné, je niečo neuveriteľné. Nohy a ruky by si mal v takomto prípade špeciálny prokurátor dolámať, aby prišiel svoje kroky do výboru vysvetliť, a nie čakať na nejaké ďalšie pozvanie či predvolávanie. Ak, samozrejme, za svojimi krokmi stojí a ak má čisté svedomie.
A tu si dovolím aj v zmysle toho tvojho vystúpenia vysloviť svoj osobný názor, že to, že tu dnes vystúpil pred plénom a potom následne odišiel, ani to nebolo jeho vlastné slobodné rozhodnutie.
Dámy a páni, 15. mája 2014 som vyjadril svoje rozčarovanie takpovediac z ponuky kandidátov na funkciu špeciálneho prokurátora, ktorú sme my ako volení zástupcovia občanov Slovenska dostali, a to vo viacerých rovinách.
Moja prvá výčitka pred rokom smerovala priamo do radov prokurátorov. Pýtal som sa, akým spôsobom sa chcú vlastne prokurátori, ktorí v súkromných a neverejných rozhovoroch a diskusiách kritizujú niektoré pomery na špeciálnej prokuratúre, podieľať na zlepšení jej fungovania, keď sa do konkurzu na jej najvyššieho šéfa nikto z nich vtedy neprihlásil.
Vysvetlenie, ktoré vtedy poskytovali, a síce vysvetlenia typu, že len by to niekto skúsil, aj tak by nevyhral, lebo je dopredu rozhodnuté a dotyčný trúfalec by za svoju opovážlivosť znášal dôsledky, pokladám za alibistické. Ak mám úprimný záujem zlepšiť chod inštitúcie, v ktorej pracujem, tak sa musím v prvom rade snažiť zreformovať dostupnými prostriedkami znútra a týmto dostupným prostriedkom bol jednoznačný konkurz, ktorý na túto pozíciu pred rokom vypísaný bol. A ak má nejaký strach alebo nejaké obavy prokurátor z takej veci, ako je kandidatúra, tak ako sa potom vyrovnáva so strachom alebo z obáv pri zastupovaní štátu voči zločincom páchajúcim závažnú trestnú činnosť?
Moja druhá výčitka smerovala priamo ku vtedajšiemu kandidátovi a dnes k špeciálnemu prokurátorovi Dušanovi Kováčikovi. Laicky zdravý rozum totiž hovorí, že takú pozíciu, ako je funkcia špeciálneho prokurátora, by mal kandidát obhajovať s vyššou podporou, akú mal v predchádzajúcej voľbe, keď bol zvolený so širokou podporou prakticky naprieč celého politického spektra (pozn. red.: správne má byť "celým politickým spektrom"), teda koaličných aj opozičných strán, a aj s podporou širokej odbornej a laickej verejnosti. Pretože potom už tí, ktorí dotyčného kandidáta v minulosti podporovali, môžu hodnotiť aj prácu a aj výsledky opätovne kandidujúceho.
Asi sa zhodneme, že funkcia špeciálneho prokurátora by mala byť funkcia apolitická. Avšak verejne známymi sú fakty, že pána Kováčika podporovali v minulosti prakticky všetky politické strany. A aká bola situácia v máji 2014 po zhodnotení výsledkov jeho päťročnej práce? Bola proti nemu nastavená podstatná časť opozície, ale čo je podstatnejšie, bola proti nemu nastavená aj verejnosť, odborné organizácie, občianske združenia. Ja som dodnes presvedčený, že sám špeciálny prokurátor pán Kováčik mal podstúpiť sebareflexiu a kandidatúru minulý rok vôbec nemal podávať. Mohli sme si také situácie, akú zažívame aj dnes, všetci ušetriť.
Už minulý rok som upozorňoval vo svojom vystúpení, že za 10 rokov pôsobenia pána Kováčika s ním nebola zviazaná žiadna odhalená korupčná politická kauza alebo škandál. Podľa dostupných informácií pán Kováčik za obdobie 10 rokov riešil spolu 110 káuz a drvivú väčšinu z nich zastavil. Čo by mohlo byť aj v poriadku a nie je to nutný dôvod na spochybňovanie. Problémom je však to, že medzi tými kusmi prípadov, pri ktorých podal obžalobu, nebola ani jedna veľká politická korupčná kauza, a to je povšimnutiahodné, smutné a zároveň tragické, pretože práve špeciálna prokuratúra by mala byť garantom vyšetrovania, ale aj stíhania korupčných káuz.
Napriek týmto všeobecne známym faktom, napriek vážnym prešľapom a nezvládnutým kauzám bol pán Kováčik 15. mája minulého roka opätovne zvolený za špeciálneho prokurátora. Dostal dokonca 92 hlasov, takže zaňho okrem poslancov vládneho SMER-u, ktorí ho verejne podporovali, zahlasovali aj niekoľkí jedinci z opozície. Pán Kováčik dostal teda šancu na to, aby zvrátil nedôveru, ktorá sa voči nemu vytvorila, a dnes už aspoň čiastočne môžeme hodnotiť, ako sa tejto svojej šance, ktorú dostal pred rokom, chopil.
Najprv si ale pre osvieženie pamäte pripomeňme niektoré z tých najväčších káuz, pre ktoré bol už v máji 2015 pre mnohých ľudí na Slovensku včítane mňa neprijateľný.
26. novembra 2007 v tzv. kauze Olejári zastavil špeciálny prokurátor trestné stíhanie voči Tiborovi Farkasovi a Petrovi Olgyayovi. Polícia ich stíhala pre trestné činy založenia zločineckej skupiny a krátenie dane a poistného v kauze tzv. olejárskej mafie. "Vyšetrovateľ sa nestotožnil s rozhodnutím Dušana Kováčika, pretože sa javilo ako predčasné," povedala vtedy hovorkyňa Dobiášová. Pán Kováčik zastavil stíhanie aj napriek nesúhlasu dozorujúceho prokurátora Vladimíra Turana. Ten na protest žiadal, aby bol odvolaný z prípadu. Dušan Kováčik to navyše robil v čase, keď bol pán Turan práceneschopný, pričom tvrdil, že svoj postoj niekoľkokrát prekonzultoval aj s dozorujúcim prokurátorom.
A namieste je potom otázka, z akého dôvodu pán Turan ako reakciu žiadal po tomto kroku svoje odvolanie z prípadu? Stíhaný Farkas s Olgyayom navyše neboli podľa polície pešiaci. V rámci Olejárov sme mali zadefinovaných päť úrovní riadenia. V tzv. južnej vetve boli na štvrtom stupni, čo bola druhá najvyššia úroveň. "Zastavenie trestného stíhania nám výrazne skomplikovalo dôkaznú situáciu proti celej štruktúre na južnom Slovensku," to je citácia jedného z vyšetrovateľov.
Policajti boli tak nahnevaní, že dňa 7. januára 2008 podali na Generálnu prokuratúru podnet, aby preskúmala rozhodnutie špeciálneho prokurátora, a vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka im vyhovel. 3. marca 2008 Kováčikove rozhodnutie o zastavení trestného stíhania zrušil. Dozorujúci prokurátor následne súhlasil, že bude v prípade pokračovať. Pán Kováčik 20. novembra 2009 trestné stíhanie opäť - a teraz už definitívne - zastavil. A v tom čase bol dozorujúci prokurátor Turan na dovolenke, prosím pekne.
Vyšetrovací spis v kauze Olejári mal v tom čase 27-tisíc strán, len prepisy z odposluchov zabrali 17 šanónov. Polícia celkovo obvinila 88 ľudí a v prípade 21 z nich bolo trestné stíhanie zastavené. Pán Kováčik však osobne takto rozhodol len o Farkasovi a o Olgyayovi.
Druhá veľká kauza: kauza Veľký Slavkov.
26. februára 2008, v čase, keď bolo členom vládnej koalície HZDS, polícia obvinila bývalých námestníkov, riaditeľa Slovenského pozemkového fondu Branislava Brízu a Helenu Osuskú, obidvaja boli nominanti HZDS, zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vyšetrovateľ ich začal stíhať pre prevody lukratívnych pozemkov v rôznych častiach Slovenska vrátane Veľkého Slavkova, ku ktorým sa cez reštituentov dostali podnikatelia blízki Vladimírovi Mečiarovi. Brízu polícia podozrievala aj z antidatovania zmlúv a vydierania zamestnancov fondu, ktorým sa mal vyhrážať, že ak neodsúhlasia prevod pozemkov na konkrétnych reštituentov, prídu o zamestnanie. Dušan Kováčik niekoľko mesiacov po tom, ako ho parlament druhýkrát zvolil za špeciálneho prokurátora, zastavil trestné stíhanie voči Helene Osuskej. Kováčikovo rozhodnutie o zastavení trestného stíhania voči Osuskej zrušil vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka mimoriadnym opravným prostriedkom.
Tretia kauza: kauza korupcia v Železniciach Slovenskej republiky.
27. októbra 2009, v čase, keď bola najsilnejšou stranou vládnej koalície strana SMER, polícia obvinila z korupcie pri verejnom obstarávaní na Železniciach, ktoré vtedy ovládali nominanti strany SMER, spolu 5 ľudí. Vyšetrovateľ začal stíhať regionálneho riaditeľa Železníc Slovenskej republiky vo Zvolene, zhodou okolností menovca špeciálneho prokurátora, Jaroslava Kováčika a zástupcov štyroch firiem, ktorý mal za 5-percentnú províziu dohadzovať lukratívne štátne zákazky. Polícia obvinila aj riaditeľa Centra logistiky a obstarávania Železníc Slovenskej republiky Milana Mikluša, ktorý má blízko k mecenášom SMER-u Vladimírovi Poórovi a Miroslavovi Výbohovi. Vyšetrovateľ začal Milana Mikluša stíhať spolu s Jaroslavom Kováčikom, vedúcou oddelenia centra a dvoma podnikateľmi z machinácie pri verejnom obstarávaní. Polícia sledovala Jaroslava Kováčika, ktorý išiel údajne Milanovi Miklušovi do Bratislavy odovzdať časť provízie zo zmanipulovaných tendrov. Vyplácanie "sponzorského" za vopred dohodnuté zákazky najskôr pred vyšetrovateľom potvrdil aj jeden zo subdodávateľov železníc.
Dozorujúci prokurátor Juraj Novocký navrhoval pre Jaroslava Kováčika a Milana Mikluša väzbu pre obavy z ovplyvňovania svedkov a pokračovania v trestnej činnosti. Dva dni po vznesení obvinenia však poslal špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, ktorý nemal s prípadom nič spoločné, špecializovanému súdu fax, že berie návrh dozorujúceho prokurátora Juraja Novockého späť. "Dôvod nepoznáme," povedala vtedy hovorkyňa polície Dobiášová. A opäť, čuduj sa svet, aj v tomto prípade bol dozorujúci prokurátor Juraj Novocký na dovolenke.
Dôležitejšie však je to, že po jeho rozhodnutí nestíhať Jaroslava Kováčika s Milanom Miklušom väzobne sa čiastočne zmenila aj dôkazná situácia. Spomínaný podnikateľ napríklad zmenil výpoveď, keď tvrdil, že pod pojmom sponzorské už nemyslel úplatky pre manažérov Železníc Slovenskej republiky, ale peniaze pre železničné odbory a športový klub. Polícia síce zaistila v Miklušovej kancelárii niekoľko obálok s peniazmi, no nepodarilo sa jej preukázať, že mu ich priniesol Jaroslav Kováčik. Milan Mikluš napokon z kauzy vyviazol bez trestu. Jaroslava Kováčika však Špecializovaný trestný súd už trikrát odsúdil za prijímanie úplatku. Pôvodne bol pritom Kováčik podozrivý, že zobral provízie vo výške 10-tisíc eur, súd mu však preukázal len úplatky za 5 600 eur. Nakoniec dostal 4 roky nepodmienečne a peňažný trest 6 500 eur.
Vzhľadom k verdiktu súdu v prípade Jaroslava Kováčika, ktorý bol nakoniec predsa len odsúdený, je otázka spochybnenia rozhodnutia špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika nevziať svojho menovca v roku 2009 do väzby a aj otázka, či nekonal v tomto prípade špeciálny prokurátor účelovo, keďže išlo o nominanta SMER-u, absolútne namieste.
Štvrtá veľká kauza: kauza financovania politickej strany SMER.
6. decembra 2012 bolo vydané asi najviac kontroverzné rozhodnutie Dušana Kováčika, a síce rozhodnutie, ktorým zrušil uznesenie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania v kauze utajených sponzorov strany SMER. Bolo tým zabránené tomu, aby zmluvu medzi podnikateľom Ľubomírom Blažkom a bývalým koordinátorom volebnej kampane SMER-u Fedorom Flašíkom preskúmali odborníci z oblasti grafológie. Zároveň týmto rozhodnutím bolo znemožnené tomu, aby preverili nahrávku s hlasom podobným Robertovi Ficovi špecialisti z kriminalisticko-expertízneho ústavu polície. Oba tieto úkony mali policajti v pláne vykonať, ale dodnes sa nevykonali. Napriek tomu, že som presvedčený, že všetkým prítomným v tejto sále a zároveň drvivej väčšine Slovenska je známe, o čo v prípade podozrenia z podvodného financovania strany SMER ide, pripomeniem, že sa jednalo o prípad, keď z kópie zmluvy, ktorá bola zverejnená médiami v lete 2010, vyplýva, že podnikateľ Ľubomír Blaško mal za 32 mil. korún, ktoré daroval SMER-u, dostať miesto na kandidátke strany štátneho tajomníka a funkcie v energetike a na železniciach.
Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik nevzal do úvahy ani originál zmluvy medzi Ľubomírom Blaškom a Fedorom Flašíkom, ktorú doručil na políciu vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic. Zo zvukového záznamu predmetnej nahrávky vyplýva, že utajení sponzori naliali do SMER-u mimo oficiálneho účtovníctva minimálne 75 mil. korún. Hlas podobný premiérovi Ficovi zároveň na nahrávke tvrdí, že peniaze zohnal vlastnou hlavou. Nepomohlo ani to, že paralelné a nečestné financovanie strany SMER cez médiá potvrdil aj zakladajúci člen strany SMER Bohumil Hanzel, ktorý demonštratívne odniesol údajné dôkazy na švédsku ambasádu. Napriek tomu, že verejne obvinil niektorých predstaviteľov strany SMER a ich údajných sponzorov z nečestných praktík a paralelného financovania, títo naňho nikdy nepodali trestné oznámenie. Z "rodinných dôvodov" sa Bohumil Hanzel veľmi rýchlo z kauzy následne stiahol. Podotýkam, že obálka s údajnými dôkazmi je dodnes na švédskej ambasáde. Viem to, lebo som si to priamo na švédskej ambasáde overil.
Špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika to však po vydaní jeho rozhodnutia v decembri 2010 až dodnes už vôbec nezaujímalo.
Piata veľká kauza: kauza Gorila, o ktorej dnes hovoríme a o ktorej bude reč.
Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik dlhodobo dozoruje aj megakauzu Gorila. Áno, Gorila je otrasné svedectvo nielen o korupcii pri privatizácii počas druhej Dzurindovej vlády, z ktorej sú podozriví vtedajší nominanti a predstavitelia strany SDKÚ, ako to dnes niekoľkokrát povedal kolega poslanec Blaha zo SMER-u, ale sú aj svedectvom, ale je to aj svedectvo o kupovaní politikov a štátnych úradníkov a nominantov strany SMER finančnou skupinou a svedectvo o mnohých ďalších špinavostiach, či sa to kolegom zo SMER-u páči, alebo nie.
Podľa vyjadrenia Toma Nicholsona, ktorý priniesol prvýkrát spis Gorila na políciu už v lete 2009, Dušana Kováčika, ktorý ho vtedy vypočúval, už vtedy nezaujímala podstata, teda korupcia, alebo kupovanie politikov, ale zaujímalo ho to, kto vyniesol spis Gorila. Nicholson sa napríklad pýtal, odkedy má spis, kto mu ho dal, a zaujímalo ho len to, aby chytil a potrestal takpovediac zradcu, takto opísal priebeh výsluchu Tom Nicholson. A to bolo všetko.
A až po zverejnení spisu na internete v decembri 2001, keď už bol mediálny tlak aj tlak verejnosti enormný, umožnil opätovné začatie vyšetrovania. Avšak stagnáciu vyšetrovania je možné badať hlavne po marcových voľbách 2012, a len málo ľudí na Slovensku, ak takí vôbec existujú, dnes žije v nádeji, že tento najväčší korupčný škandál v histórii Slovenska sa niekedy vyšetrí.
Ku kauze Gorila sa ešte v mojom vystúpení vrátim, nakoľko, ako som už povedal v úvode, práve kvôli postupu a čudným krokom špeciálneho prokurátora Kováčika v tejto kauze sme dnešnú mimoriadnu schôdzu zvolali.
Šiesta veľká kauza: kauza tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby.
Je to kauza, o ktorej netreba asi veľa rozprávať, a je to kauza, ktorá bola v tichosti vo februári tohto roka zastavená. Jednalo sa a stále sa aj jedná o vážne podozrenia z nezákonných prevodov hnuteľného aj nehnuteľného majetku Vojenskej spravodajskej služby počas prvej Ficovej vlády.
Správa o tomto škandále prenikla na verejnosť zhruba pred dvoma rokmi a necelé dva roky sa akože vyšetrovalo. Naša skepsa spred dvoch rokov, keď sa tá kauza akože vyšetrovala a začala vyšetrovať, sa ukázala teraz ako opodstatnená. Už vtedy podľa vyjadrenia samotného autora správy bývalého zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Vladimíra Suchodolinského, keď bol vypovedať, znova sa zopakovala situácia, ktorú som spomínal v súvislosti s Gorilou a výsluchom novinára Nicholsona, ktorý absolvoval u Dušana Kováčika. Podstata kauzy, to znamená, podozrenie z rozkrádania majetku na ministerstve obrany nikoho vôbec nezaujímalo. Viac ich zaujímalo, prečo to vyšetrovali, kto sú jeho spojky a podobne. Predvolaný na výsluch bol aj novinár Nicholson, ktorý napísal o tunelovaní blog.
Ako som už uviedol, kauza bola napriek jasným faktom a dôkazom vo februári vyšetrovateľom zastavená, s čím sa vraj stotožnil aj dozorujúci prokurátor Varga, ktorý je podriadený špeciálneho prokurátora Kováčika. No ja ju nepokladám za ukončenú a v zmysle zákona o prokuratúre podávam spolu s bývalými dôstojníkmi Vojenskej spravodajskej služby pánom Suchodolinským a Mackom na Generálnu prokuratúru podnet na prešetrenie zákonnosti postupu a zákonnosti rozhodnutia vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora.
A ešte jedna vec sa vtedy udiala, dámy a páni, tak si ju pripomeňme, a síce to, že kľúčovému svedkovi, ktorý vyšetrovanie tunelovania Vojenskej spravodajskej služby naštartoval, bývalému riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby Romanovi Mikulcovi, sa tá vec udiala. Niekoľko dní po prevalení kauzy tunelovania Vojenskej spravodajskej služby, presne 21. 6. 2013, nariadil policajný vyšetrovateľ prehliadku Mikulcovho auta pre údajné podozrenie zo sabotáže a z ohrozenia dôvernej a vyhradenej skutočnosti, ale aj unikaní do denníkov SME a Nový Čas.
Na druhý deň zastavila Romana Mikulca policajná hliadka, jeden z vyšetrovateľov si nasadil gumené rukavice a začal hľadať. Citujem Mikulca: "Na zadnej strane sedačky spolujazdca je vrecko, keď tam prvýkrát strčil ruku ,nenašiel nič. Jeden z policajtov na to reagoval slovami: "Chlapci, to sa mi nezdá, poďme ešte raz." Druhý pokus už bol úspešný. Po nejakých troch alebo štyroch minútach intenzívneho ošúchania povedal, že tam niečo cíti. Odrazu vytiahol akúsi pamäťovú kartu a hodil ju na sedadlo."
Podľa jeho slov sa vyšetrovatelia evidentne uspokojili. Odišli na obed, pričom povedali kolegom, aby to dokončili. A až potom sa začala štandardná prehliadka auta, to znamená kufor a ďalšie priestory. Polícia zaistila aj dokumenty s logom Vojenskej spravodajskej služby, ktoré vybrala z auta tak, aby ich bolo dobre vidno aj na kamere. Celú akciu totiž monitorovala televízia Markíza a iné médiá, ktoré boli "čiste náhodou" prítomné. Ostentatívna prehliadka, ktorá trvala približne 6 hodín, pôsobila ako demonštrácia sily, pričom prehliadku v byte Romanovi Mikulcovi v tom čase nevykonali. Prečo ju nevykonali?
Už vtedy som vyjadril presvedčenie, že zo strany polície a terajšieho vedenia Vojenskej spravodajskej služby išlo o zastrašovanie kľúčového svedka pri kauze tunelovania Vojenskej spravodajskej služby, a som o tom presvedčený dodnes.
Škoda, že pán špeciálny prokurátor odišiel, lebo som mu chcel položiť niekoľko otázok, ale napriek tomu ich tu prednesiem a snáď sa k nemu dostanú.
Predtým ešte pár faktov. Polícia následne Romana Mikulca zadržala a umiestnila ho do cely predbežného zadržania. Na pamäťovej karte , ktorú vytiahol z jeho auta jeden z vyšetrovateľov, sa vraj nachádzali tajné informácie.
Romana Mikulca vzápätí obvinili z ohrozenia dôverné a vyhradené skutočnosti, dámy a páni, čiže už nie zo sabotáže, tá sabotáž tam bola len na to, aby ho mohli jednoducho zabachnúť na 24 hodín, aj jeho a ešte aj Katarínu Svrčekovú. K tomu sa dostanem.
Roman Mikulec strávil v cele predbežného zadržania približne 24 hodín. Keď si pýtal lieky na tlak, ktoré mal predpísané, policajti, ktorí ho predviedli na výsluch, sa vyjadrili, že do rána vydrží. Odvtedy je stíhaný na slobode, viackrát bol vypovedať k údajnému úniku utajovaných skutočností, aj k tunelovaniu Vojenskej spravodajskej služby. Mal pritom rovnaký pocit ako Vladimír Suchodolinský, že vyšetrovateľovi pripravoval otázky opätovne niekto úplne iný, niekto, kto nemal záujem a nemá záujem, aby sa vyšetrilo samotné tunelovanie, ale má enormný záujem, aby zistil, ako sa informácie dostali na verejnosť.
Dámy a páni, ako som už spomenul, ešte niekto bol vtedy s Romanom Mikulcom zadržaný a obvinený a strávil s ním, nie teda s ním, ale v samostatnej cele, 24 hodín v chladnej cele predbežného zadržania, a to bola bývalá dôstojníčka Vojenskej spravodajskej služby Katarína Svrčeková, ktorá sa neprevinila vôbec ničím, len tým, že bola priateľkou bývalého šéfa tajných.
Nové vedenie Vojenskej spravodajskej služby ju používalo doslova ako baranidlo a cez ňu sa vyvršovalo na Romanovi Mikulcovi a mstilo sa bývalému riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby. Šikanovali ju, ubližovali jej, a keď už bola situácia z jej strany absolútne neúnosná a nedalo sa to vydržať, rozhodla sa vystúpiť na tlačovej besede, lebo už nevedela, čo má robiť, nikto jej nepomohol. Nepomohol jej náčelník Generálneho štábu, nepomohol jej minister obrany, nepomohol jej premiér, nepomohol jej opozičný predseda osobitného kontrolného výboru na činnosť Vojenského spravodajstva. Nikto jej nepomohol.
Výsledkom jej vystúpenia na tlačovej besede bolo to, že bolo na ňu podané najprv trestné oznámenie zo strany náčelníka Generálneho štábu, ktoré bolo, samozrejme, neskôr zamietnuté a zmetené zo stola, a potom táto represívna akcia, kedy ju aj s Romanom Mikulcom za prítomnosti médií, za všeobecného poníženia zastavili, prehliadali. A o tom, akým spôsobom ju potom predviedli na výsluch, akým spôsobom ju vylákali z bytu, akým spôsobom si ani ona nemohla vziať lieky a čo sa dialo ďalej, vám pre zachovanie vášho duševného zdravia nebudem tu ani rozprávať.
A to dievča napriek tomu, že jej všetci hovoríme a všetci ju nazývajú dôstojníčkou, bývalou dôstojníčkou Vojenskej spravodajskej služby, bolo obyčajné alebo je obyčajné mladé dievča, ktoré pracovalo na protokole Vojenskej spravodajskej služby. A bola to priateľka, partnerka agenta alebo dôstojníka, ktorý odhalil tunelovanie.
Dámy a páni, asi viete, kam smerujem, bolo to mimoriadne smutné, bolo to mimoriadne ponižujúce a bolo to mimoriadne smutné a ponižujúce za asistencie, za koordinácie, za posvätení špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Pretože Dušan Kováčik sa pod toto podpísal: Dušan Kováčik nariadil prehliadku, Dušan Kováčik podpísal všetky dokumenty tohto aktu, aj na toto som sa chcel dnes tu v pléne spýtať. Pretože dnes už je Katarína Svrčeková očistená, aspoň čiastočne, napriek tomu, že vyšetrovateľ, o tom by som tiež mohol rozprávať, o tomto vyšetrovateľovi, ju navrhol obžalovať, tak dozorujúci prokurátor jeho návrh neakceptoval. A teraz bude riešená v nejakom priestupkovom konaní, zrejme aby si niekto aspoň ako-tak zachoval tvár, ale nezachová si tú tvár, dámy a páni. Najprv sabotáž, ostentatívne zadržanie, prehliadka, predvedenie na výsluch, cela predbežného zadržania a následne očistenie. Hocikomu sa to môže stať, dámy a páni, hocikomu z vašich príbuzných, známych.
Škoda, že tu nie je pán špeciálny prokurátor, lebo by som sa ho spýtal, že či aj dnes si stojí za tým svojím podpisom a za tým postupom, ktorý bol zvolený.
Ale položil by som mu druhú otázku, vážnejšiu, a položím ju verejne a chcem sa ho spýtať, že či je pravda, že deň pred týmto zásahom prebehlo na Vojenskom spravodajstve stretnutie, ktorého sa zúčastnil riaditeľ Vojenského spravodajstva, súčasný, pán Skuhra, policajný prezident pán Gašpar a špeciálny prokurátor pán Kováčik. Rád by som poznal odpoveď na túto otázku, či toto stretnutie prebehlo, a ak prebehlo, tak čo bolo témou tohto stretnutia.
Dámy a páni, ešte by som sa chcel vrátiť k dnešnému vystúpeniu špeciálneho prokurátora pána Kováčika, k tomu, o čom hovoríme, pár poznámkami.
Špeciálny prokurátor odignoroval dva branno-bezpečnostné výbory, na rokovanie Národnej rady dnes prišiel. Povedal pár základných údajov o tom, že vypočul a zbavil mlčanlivosti bývalého riaditeľa SIS Karola Mitríka, a preto údajne nepotreboval a nepotrebuje zbaviť mlčanlivosti toho súčasného riaditeľa Slovenskej informačnej služby pána Valka. O tom si môžeme myslieť všeličo, ale v poriadku.
Pre mňa je však rozhodujúce, že nevysvetlil, prečo nezbavil mlčanlivosti kľúčového svedka agenta Holúbeka, ktorý bol priamym svedkom udalostí odohrávajúcich sa v konšpiračnom byte na Vazovovej ulici. Podľa medializovaných informácií, a dnes ich pán špeciálny prokurátor nepoprel, zaslal vyšetrovací tím žiadosť o zbavenie mlčanlivosti pána Holúbeka, Petra Holúbeka, riaditeľovi SIS Jánovi Valkovi a toto zbavenie mlčanlivosti zablokoval práve dozorujúci prokurátor Dušan Kováčik, ktorý nezáujem vypočuť kľúčového svedka kauzy zdôvodnil tým, že, citujem: "Cieľom vyšetrovania nie je zistiť, kto je autorom materiálu, či príslušníci SIS, alebo niekto iný, ale či skutočnosti uvedené v tomto materiáli sa stali, a ak áno, či zakladajú podozrenie z niektorého z trestných činov a či tieto činy spáchala konkrétna osoba."
To je, dámy a páni, niečo tak neuveriteľné, tak absurdné, a povedal by som, až tak drzé takéto niečo povedať. Tak tu existuje človek, o ktorom sa verejne hovorí, že bol priamym svedkom zadokumentovávania tejto kauzy, a špeciálny prokurátor v pozícii dozorujúceho prokurátora povie, že nie je dôležité, resp. že nie je cieľom zistiť, že kto je autorom materiálu, a on nepokladá za dôležité spýtať sa toho, kto ten materiál spracoval, že či sa to naozaj stalo, a keď áno, tak akým spôsobom. Tak potom koho sa chce pýtať?
Dámy a páni, špeciálny prokurátor Dušan Kováčik mal rok na to, aby tu nedôveru, ktorú voči nemu značná časť politických predstaviteľov, ale aj verejnosti, či už laickej, alebo odbornej, vzniesla pred rokom v máji 2014, aby túto nedôveru vyvrátil. Ale, kolegyne, kolegovia, vás presvedčil za ten rok pán špeciálny prokurátor? Lebo mňa osobne presvedčil, ale presvedčil ma v tom, že jeho zvolenie 15. 5. 2014 za špeciálneho prokurátora Národnou radou Slovenskej republiky bolo vážnou chybou, ktorú ste, ctení kolegovia a kolegyne, spravili.
Dámy a páni, táto mimoriadna schôdza je, alebo mala by byť, o špeciálnom prokurátorovi a o jeho postupe v kauze Gorila, ale mala by byť v prvom rade aj o vládnej strane SMER. Pretože podľa medializovaných prieskumov sa najviac obyvateľov Slovenska obáva vplyvu oligarchov. A táto obava je implicitne nielen o tom, že oligarchovia majú vplyv, ale hlavne o tom, že sú beztrestní. Gorila je ukážkový príklad kauzy, v ktorej môžeme vidieť súčinnosť oligarchov, politikov a orgánov činných v trestnom konaní, ktorí vytvorili spolu skupinu, ktorá sa správa ako organizovaná kriminálna skupina.
Dámy a páni zo SMER-u, musím vám to na záver explicitne povedať, práve vďaka vám a práve vďaka vášmu isteniu a isteniu vášho predsedu Roberta Fica má špeciálny prokurátor Dušan Kováčik opozíciu takpovediac na háku. Je to výsledok vašej voľby pred rokom, ale je to aj výsledok vašich krokov a postojov pri akejkoľvek iniciatíve niektorých opozičných poslancov aspoň trochu pohnúť s takými kauzami, ako je kauza Gorila, ale nielen tá, smerom k ich vyšetreniu.
Ďakujem vám za pozornosť.