Vážená pani predsedajúca, pán zastupujúci ministra hospodárstva, pani spravodajkyňa... (Reakcia z pléna.) Tak nový, tak bol poverený zastupovaním ministra, tak prepáčte, ak ste nový, ja som to vyrozumela, lebo naozaj to takto bolo povedané. (Ruch v sále.) Ako myslím, že taká škodoradosť nie je namieste. Myslím si, že v tomto prípade, to nie je až taká vďačná úloha, hlavne v aktuálnom stave, keď nastupuje pán štátny tajomník, bývalý štátny tajomník do pozície ministra.
Budem vychádzať v mojom príspevku, hoc ide o prvé čítanie, z viacerých zdrojov a znovuvrátenie zákona o ochrane spotrebiteľa do, k prerokovaniu mi umožňuje oprášiť aj mnou podaný pozmeňujúci návrh z konca minulého roka, kedy som sa snažila návrhom jednotlivých inštitútov o takú sumarizáciu a kompletizáciu tohto zákona o ochrane spotrebiteľa o prvky, ktoré sa preukázali, že je potrebné z aplikačnej praxe preniesť do tohto zákona.
Veľmi ma mrzí, že nebola ochota tieto poznatky, skúsenosti a konkrétne spracované návrhy zapracovať, čo je na škodu veci. A čo potom naozaj spôsobuje, tak ako sme aj teraz toho dôkazom, takéto nekoncepčné, nesystémové, parciálne, formálne vstupy do zákona v opakovaných formách. Ja naozaj neviem sa zmieriť s týmto prístupom pri tvorbe zákonov, lebo ani dnes, keď sedíme nad týmto zákonom a budeme upravovať či už ambulantný predaj alebo budeme mať snahu precizovať právne úpravy, ktoré sa odvíjajú od potreby precizovania smernice o nekalých marketingových praktikách, prípadne smernice o klamlivej reklame. Ja nemám naozaj záruku, že v budúcnosti nebude opakovane tento zákon otváraný pre iný podnet, že opäť nebudeme svedkami nejakého nekoncepčného, tendenčného vstupu do zákona. Neviem si odpustiť to očakávanie, s ktorým som prišla do parlamentu, že našou snahou bude, berúc v úvahu vecné a faktické poznatky, návrhy poslancov z rôznych klubov, zapracovávať do kompletizovanej, do ucelenej podoby tak, aby sme zbytočne nedezorientovali poslancov, ale aj samotných ľudí, ktorí sa podľa týchto prijatých zákonných noriem a pravidiel v aplikačnej praxi majú riadiť.
Ja si neviem predstaviť, že nielen v zákone o ochrane spotrebiteľa, ale aj v rôznych iných zákonoch sú mnohí občania alebo aj odborná verejnosť, zástupcovia rôznych mimovládnych, vykonávacích subjektov svedkom toho, ako im vo vykonávacej praxi, v aplikačnej praxi sťažuje činnosť práve nesprávne, nekonkrétne vymedzenie pojmov, nesprávne zadefinovanie jednotlivých pojmov. Takýchto miest je veľmi veľa, takýchto fúg je veľmi veľa aj v zákone o ochrane spotrebiteľa, a preto ja túto možnosť, prerokovať znova zákon o ochrane spotrebiteľa v prvom čítaní, využijem na to, aby som teraz bez čítania a predloženia pozmeňujúceho návrhu vniesla opäť do pozornosti poslancov aj do pozornosti ministra praktické odporúčania, na ktoré už dlhodobo upozorňuje odborná, ale aj laická spotrebiteľská verejnosť, hlavne predstavitelia činorodých spotrebiteľských združení, ktorým vďaka tomu, že zákon nie je precizovaný na potreby praxe, sťažuje ich činnosť.
V prvom rade sa dotknem toho, čím som skončila pri prerokovávaní skráteného legislatívneho konania, a to bolo moje upozornenie a taká kritika vzťahovaná ku konkrétnemu bodu a to je vypustenie § 5 v zákone o ochrane spotrebiteľa. Ja som sa snažila aj tento, toto konkrétne ustanovenie citovať. Toto konkrétne ustanovenie som považovala za veľmi dobré ustanovenie, pretože práve podľa neho bolo možné označiť mnohé postupy predajcov pri uvádzaní informácií o tovare alebo služby za ďaleko precíznejšie a konkrétnejšie ako to všeobecné ustanovenie, na ktoré ma odkazuje dôvodová správa a ktoré má vysuplovať s tým, že sa § 5 javil ako duplicitný, má vysuplovať práve zavádzanie a klamanie spotrebiteľa. Ak som si pozrela či už § 7, alebo 8, ja som tam naozaj nevidela presnejšiu a konkrétnejšiu definíciu, ktorá by mala zamedziť klamaniu spotrebiteľa cez podávanie nedoložených, neúplných, nepravdivých, nepresných, nejasných alebo dvojzmyselných informácií.
Ak si všimnete, tak práve § 8, ktorý má vysuplovať toto z môjho pohľadu precíznejšie a konkrétnejšie ustanovenie, sa uvádza len nesprávna informácia a z toho vyplýva nepravdivá informácia. Tak nie je mi zrejmé, zrejme minister nebude teraz vedieť presne na to zodpovedať, neviem, možno niekto z prítomných poslancov mi to bude vedieť vo faktickej zodpovedať, z toho mne vyplýva, že vypustená zákonná úprava, ktorá je precíznejšia, je obšírnejšia a rozsiahlejšia, že by mala byť vypustená a že ju dostatočne vysupluje úprava so všeobecným pojmom alebo všeobecným spojením nesprávne informácie, a preto aj nepravdivé informácie. To je jedna taká vec, ktorá ma ako prvá, keď som si prezerala pripravený materiál, na tomto znepokojila.
V druhom rade by som chcela dať do pozornosti potrebu vymedzenia a ustanovenia, zadefinovania pojmu zraniteľný a priemerný spotrebiteľ. Ak si opäť všimnete v konkrétnych ustanoveniach, myslím § 2, § 7, sa konkrétne spomínajú pojmy priemerný spotrebiteľ a zraniteľný spotrebiteľ. Napokon s týmito pojmami, tieto pojmy nie definuje, ale využíva aj zákon o energetike. No napriek tomu, že sa tieto pojmy spomínajú v texte, nemajú presné vymedzenie. Ak si pozriete zadefinovaný pojmový aparát, ktorý je takým šlabikárom a sprievodcom pre vymedzenie pojmov, s ktorými sa stretávame v samotnom zákone, absentuje tam vymedzenie pojmu zraniteľný, priemerný spotrebiteľ a je nevyhnuté rozlíšiť tieto kategórie spotrebiteľov, lebo na ne upozorňujú jednotlivé ustanovenia, ktoré sú práve spomínané v tých odsekoch alebo v paragrafových zneniach, ktoré na potrebu tohto odlíšenia upozorňujú.
Rovnako tak vidím teraz priestor na to, aby sa opätovne, keď sa zákon o ochrane spotrebiteľa otvára, kategorizovali jednotlivé odborné vecné materiály, odborné posudky, na základe ktorých dochádza k zamietnutiu reklamácií. V mnohých prípadoch sa pri uplatnených reklamáciách spotrebiteľov stretávame s odbornými posúdeniami, ktoré za odborné posúdenia ani považovať nemôžeme. Vo väčšine prípadov ide o jednovetné kategorické výroky, ktoré neobjektivizujú stav a majú subjektívny charakter, majú subjektívny výraz. Poviem príklad, reklamácia je zamietnutá z titulu toho, že kupujúci spotrebiteľ nezvolil správnu veľkosť obuvi alebo že napríklad sa o daný výrobok nesprávne staral, a to aj napriek tomu, že k danému výrobku nebol priložený podrobný návod na to, ako sa správne a korektne starať o ten-ktorý výrobok.
Ja už som, ako vravím, na konci minulého roka dávala do pozornosti tú potrebu kategorizácie jednotlivých odborných posúdení, vyjadrení, stanovísk, prípadne znaleckých posudkov, odborných skúšok. Určenie tejto postupnosti a tejto hierarchie je veľmi dôležitým, považujem za dôležitý prvok toho, ako v prípade konfrontácie dvoch odlišných vyjadrení možno vyvodiť, ktorý z týchto podkladov, odborných podkladov, či už vo forme odborného posudku, alebo vyjadrenia určenej osoby, má väčšiu relevanciu, ktorý má väčšiu exaktnú a vypovedaciu schopnosť. Naozaj vymedzenie a kategorizácia takýchto odborných posudkov, odborných posúdení môže byť veľmi účinným a efektívnym nástrojom na to, aby sme vedeli pri konfrontácii dvoch posudkov, ktoré si môže zabezpečiť či predajca, alebo na vlastnú obhajobu spotrebiteľ, ktorý z nich je správnejší, ktorý z nich má väčšiu relevanciu.
Častokrát sa stáva v praxi, že predajca zodpovedá reklamáciou, zamieta reklamáciu na základe odborného posúdenia. Spotrebiteľ si na vlastný náklad - vedomý si oprávnenosti svojho postupu - zabezpečí odborný posudok u napríklad autorizovanej skúšobni alebo akreditovanej osoby, ktorý má ďaleko vážnejšiu silu, vie ho podložiť v mnohých prípadoch aj s protokolom o skúške a napriek tomu v stave, ako je teraz nastavený zákon a ustanovenia týkajúce sa vybavovania reklamácií, pravdy sa nedovolá. V tomto prípade naozaj nemá ani opravný prostriedok na to, aby sa s takýmto podkladom, ktorý má väčšiu relevanciu, väčšiu exaktnú silu, nevie dovolať pravdy.
A odkazy, ako som tu už viackrát zdôrazňovala, na to, aby sa išiel kvôli nízkopredmetovým záležitostiam sporiť na súd, nie sú relevantné, považujem ich dokonca za cynické. Kto už by sa len dnes mal nejakú veľkú motiváciu súdiť kvôli 20-, 40-, prípadne stoeurovým nákupom? Takže ja by som bola veľmi rada, aby sa aj taká tá pripomienka, s ktorou som sa snažila poukázať na to, čo to spôsobuje v praxi, zohľadnila, aby bola, keď otvárame tento zákon, zapracovaná do jeho výslednej podoby.
Rovnako tak, už keď som pri príprave týchto odborných posudkov, chcem poukázať na znižovanie miery objektivity aj z toho dôvodu, z dôvodu zavedenia inštitútu určenej osoby, od roku 2007 bol tento inštitút zavedený do zákona o ochrane spotrebiteľa a ja viem, že odvtedy veľké množstvo spotrebiteľov sa sťažovalo práve na to, že v prípade zamietnutých reklamácií, ak predajca dôvodil určenou osobu, čo v tomto prípade znamená subjektom, ktorý je poverený vykonávaním záručných opráv, najčastejšie ide o servisné strediská zazmluvnených predajcov, prípadne o dodávateľov a výrobcov, takže ich stanoviská mali naozaj subjektívnu povahu. Prečo by aj nie. Tam je ten konflikt záujmov zjavný, keďže v tom reťazci výrobca, dodávateľ alebo servisné stredisko napojený na predajcu je priamy obchodný vzťah. Takže tento vzťah nie je nezávislý, nie je slobodný a výrazne sa to prejavuje aj na obsahu a charaktere, na forme odborných posúdení, ktorými argumentuje predajca pri zamietnutí reklamácie. V 100 % prípadoch, ak sa vyjadruje k predajcovi určená osoba alebo jeho dodávateľ, výrobok, ten spotrebiteľ nemá pravdu a v takomto prípade je naozaj veľmi obtiažne spotrebiteľovi, ak ide o nízkopredmetový spor, obracať sa na súd.
Rovnako tak navrhujem pri týchto odborných vyjadreniach, keďže mnohé z nich majú len jednovetnú podobu vo forme kategorického výroku, kde je mnohokrát obviňovaný napríklad spotrebiteľ z nesprávneho užívania, starostlivosti o výrobok, navrhujem, aby každé jedno takéto posúdenie obsahovalo aj zdôvodnenie. Zdôvodnenie, na základe čoho tvrdí predávajúci, že ten spotrebiteľ sa o daný výrobok nesprávne staral, nesprávne ho udržiaval. Bez tohto zdôvodnenia mi to naozaj pripadá tak, že ten spotrebiteľ bez možnosti využitia opravného prostriedku ťahá za kratší povraz. A toto nie je príkladom ani dobrým dôkazom toho, že zákon zrovnoprávňuje oboch účastníkov zmluvného vzťahu, že im umožňuje stáť na rovnoprávnych, rovnocenných právnych pozíciách, ktoré by sa premietali aj v tom, že takýto spotrebiteľ sa môže voči takémuto posúdeniu posudku bez zdôvodnenia vôbec odvolať.
No a to je vlastne ďalšia vec, na ktorú upozorňujem a ktorú budem ponúkať vo forme doplňujúceho návrhu, zavedenie opravného prostriedku. Dnes každý občan, ktorý má sporové konanie, či už s verejnoprávnou inštitúciou, súdmi alebo rôznymi orgánmi štátnej, verejnej správy, má možnosť, či už do siedmich, pätnástich alebo tridsiatich dní, sa odvolať. Ak ale spotrebiteľ narazí na zamietnutú reklamáciu bez zdôvodnenia zo subjektívnym kategorickým zamietnutím predajcu bez podloženia, nemá žiadnu šancu, ako sa môže odvolať. A práve preto, že tuná je takáto fuga, je takéto právne vákuum, ktoré znevýhodňuje spotrebiteľa v tomto spotrebiteľskom vzťahu, v spotrebiteľskej zmluve, navrhujem, aby mal spotrebiteľ možnosť sa do siedmich dní odvolať s tým, že budú mať možnosť odkonfrontovať si obsah argumentov predajcu a spotrebiteľa, obzvlášť ak to bude vedieť spotrebiteľ podložiť, už ako som spomínala, posudkom vyššieho rádu buď od znalca z daného odvetvia, alebo dokonca od akreditovanej, akreditovanej alebo autorizovanej osoby.
No a, samozrejme, nedá mi, aby som znova pri prvom čítaní nepredniesla tú moju opakovanú ambíciu zaviesť a inštitucionalizovať mimosúdne konanie, zaviesť ho do toho zákona, pretože aj keď sa v slovenských podmienkach spustil takýto projekt v roku 2009, '10, '11, aj napriek tomu, že sa stretával s pozitívnym spotrebiteľským ohlasom, som priamym svedkom toho, že ľudia takéto služby vyhľadávali, pretože, samozrejme, že medzi neriešenou reklamáciou a motiváciou ísť kvôli nízkopredmetovým sporom na súd je veľká priepasť. Napriek tomu, že tento projekt, pilotný projekt mal veľký ohlas, mal opodstatnenie, množstvo vyriešených reklamácií a dobrú, vysokú mieru úspešnosti pri sprostredkovaní sporov mediátormi, napriek tomu bol tento projekt a taká tá filozofia inštitucionalizovania a posilňovania mimosúdneho riešenia zastavená, zabrzdená. Nepovažujem to za správne od toho momentu, naozaj je vidieť, že množstvo spotrebiteľských sporov jednak pre už spomenutú a odargumentovanú nízku legislatívnu prípravu, ale aj nízky stupeň inštitucionálnej posily ostáva visieť v prázdne, a myslím si, že toto nie je dobrý stav. Ak je tu potenciál mediátorov, ak sú tu organizácie alebo zástupcovia združení, ktorí by vedeli cestou mediácie, mimosúdneho riešenia účinne, efektívne a rýchlo spotrebiteľom pomôcť, nerozumiem tomu, prečo by sa takýmto potenciálom v mene zvýšenia vymožiteľnosti spotrebiteľského práva malo plytvať.
Súvisí to aj trošku s tým, že napriek tomu, že sa uvádzalo pri otváraní zákona o ochrane spotrebiteľa, uvádzali možnosti a záujem posilňovať kompetencie kontrolných i inšpekčných orgánov, chcem uviesť, že aj keby sme pripustili, že efektivita a výkon, pôsobenie týchto kontrolných inšpekčných orgánov sa zvýši, napriek tomu uložené sankcie pre predajcu ešte neznamenajú odškodnenie spotrebiteľa, spotrebiteľa, ktorý bol na svojich právach ukrátený. A tam naozaj je prázdny priestor, pri odškodňovaní spotrebiteľov vedia byť nápomocné združenia, mediátori, ktorí by cez mimosúdne riešenie vedeli toto odškodnenie a ten výkon práva, vymožiteľnosť práva zabezpečiť.
Takže toto je len pár príkladov z toho, ako si viem ja predstaviť, že by bol zákon vecne pripravený do ucelenej a kompletnej podoby a budem veľmi rada, že aj keď teda tento zákon znova otvárame v skrátenom konaní, necháme si čas na to, aby pripomienky, doplnky a návrhy, ktoré prednesiem v pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu, boli nielen zohľadnené, aby boli brané v úvahu, aby sme tak vedeli spoločne vyprodukovať zákon, ku ktorému sa nebude potrebné ďalej v budúcnosti vracať, že bude nastavovať univerzálne inštitúty a pravidlá tak, že budú platiť v ustálenej podobe pre všetkých účastníkov zmluvných vzťahov na trhu.
Ďakujem za pozornosť.
