Vážená pani predsedajúca, pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať a hovoriť aj neekonómovia. A snáď to nebude považované za prejav mojej neskromnosti, keď dokonca poviem, že to môže byť obohatením rýdzo ekonomického uvažovania. Nezávidím predkladateľovi tohto rozpočtu a nespochybňujem to, že výzvy, ktorým pri jeho príprave a obhajobe čelil a čelí, nie sú malé. Nemyslím si ani, že všetko v tomto rozpočte je zlé. Myslím si, že to, čo sa v rámci reštrikcií podarilo, je svojím spôsobom taký malý zázrak, aj keď je to za cenu rôznych obetí a v mnohých prípadoch, ako poviem aj v nasledujúcom, aj za cenu niekedy šetrenia na nesprávnom mieste. Ani netvrdím, že všetky problémy, ktorým minister financií čelí, idú na vrub len tejto vlády.
Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang jeho druhej vláde. Boli to predsa najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to „pravé orechové“ a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nepotrestané nové a nové nástenkové, emisné a podobné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov. Tie sumy, o ktoré Slovensko pri týchto kauzách prišlo, sú plus-mínus exaktne vyčísliteľné a viac-menej známi sú aj tí, ktorí ich spôsobili. Neznáme a nepochopiteľné je len to, prečo sa tie scudzené prostriedky do rozpočtu dosiaľ nevrátili a prečo sa tvárime, ako by nám to ani nevadilo. Toľko, takpovediac, k historickému, aj keď naďalej aktuálnemu pozadiu.
A teraz k diskutovanému návrhu. Predložený návrh rozpočtu je podľa mňa problematický, čo sa týka takpovediac formy aj obsahu. K tej forme by sa dalo vzniesť viacero výhrad: od toho, ako napochytro alebo niekedy aj vôbec bol prerokovaný na výboroch až po to, ako sa ho snažíte dodatočne meniť pozmeňujúcimi návrhmi, čo je, mierne povedané, neštandardné. Teda myslím zo strany vládnej strany SMER a jej poslancov. Ale o tom dosť podrobne a presvedčivo hovorili moji predrečníci a predrečníčky, a nemá význam, aby som to opakoval aj ja. Aj o obsahovej stránke navrhovaného rozpočtu sa tu už povedalo dosť, zrejme sa tu ešte povie dosť a budem sa preto snažiť čo najviac vyhnúť duplicitám.
Rád by som sa na kauzu navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, respektíve nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými dokumentmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.
Hlavný dôvod, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie zaťaženie „vecí“, ktorých chceme mať čo najmenej. Napríklad nadmerného čerpania surovín, plytvania vzácnymi zdrojmi, devastácie krajiny, znečistenia životného prostredia a podobne, a, naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, teda najmä pracovných príležitostí. Táto reforma je rozpočtovo neutrálna v tom zmysle, že čo na jednej strane získame, ušetríme, to na druhej strane môžme potom prerozdeliť tam, kde to potrebujeme.
Ale aj bez splnenia vyššie uvedenej, pripúšťam, že pomerne revolučnej požiadavky, ku ktorej sa prijatými daňovými a odvodovými pravidlami, najmä v uplynulom roku SMER nielenže nepriblížil, ale skôr sa od nej vzdialil, sa dalo aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania, či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.
Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dostatočne systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová, odvodová i celková hospodárska politika štátu tak, ako je počas tejto vlády nastavená, v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú, ako som už povedal, nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí. Kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, garancie a podobne do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú viac škody ako úžitku. Ako perličku spomeniem pol milióna eur na zvrátenú propagáciu uskutočnenia olympijských disciplín na území našich národných parkov.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégií dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Zelené projekty, podpora zelenej, a nie sivej, teda betónovej, infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú synergické efekty.
Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz, o ktorom pán premiér tak rád hovorí. Len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne s nami porovnateľných krajín, ako je napríklad Fínsko či Dánsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Tak prečo sa im, preboha, tak bránime, ako niečomu, čo je ekonomicky nezaujímavé, či dokonca škodlivé?
Zo sociálneho hľadiska ide o možný generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí.
A last but not least, ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a celkovej kvality života obyvateľov Slovenska.
A ešte niečo: išlo by aj o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu existencie. My však radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne. Plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol.
V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. Možno sú euro peniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme dlhodobo existenčne závislí, ešte oveľa viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, priatelia, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať, ako brať.
Kapitola ministerstva životného prostredia si vyslúžila nelichotivý prívlastok najviac zoškrtanej kapitoly spomedzi rozpočtových kapitol v predloženom návrhu rozpočtu, pričom len časť tejto redukčnej diéty ide na vrub presunu časti rezortnej štátnej správy pod krídla rezortu vnútra v rámci centralizácie moci s názvom ESO. Aby som bol konkrétnejší, celkové výdavky kapitoly v porovnaní s rokom 2013 klesajú o 205 mil. eur, čiže o 33,9 percenta. Prostriedky štátneho rozpočtu mimo transferov z EÚ a spolufinancovania klesajú v porovnaní so schváleným rozpočtom dokonca o 43,6 percenta, v absolútnych číslach o 30,5 mil. eur, s odôvodnením, že uvedený pokles spôsobil najmä program ESO, teda strata časti kompetencií. Nie je to však pravda, lebo z rozpočtovej kapitoly rezortu vnútra sa možno dozvedieť, že delimitované prostriedky z ministerstva životného prostredia predstavujú iba necelých 14 mil. eur, teda ani nie polovicu zo sumy 30,5 mil. eur z verejných zdrojov, o ktorú bude rezort životného prostredia v porovnaní s minulým rokom ukrátený.
Pokiaľ by však škrtanie v rezorte išlo na úkor napríklad výstavby nových priehrad a betónovania tokov a potokov, potom by to nemusela byť až taká zlá správa. Obávam sa však a viaceré čísla, uvedené v rozpočte ma presviedčajú o tom, že práve toto nebude hlavná sféra škrtania a škrtenia. O tom svedčí aj nasledujúcich pár údajov. Na odpadové hospodárstvo a environmentálne rizikové faktory sa v roku 2014 rozpočtujú prostriedky o 39,7 % nižšie ako v schválenom rozpočte na rok 2013, ochrana prírody a krajiny zaznamená pokles oproti predchádzajúcemu roku alebo tomuto roku o 8,85 %, SHMÚ, medziročný pokles zo 4,95 mil. eur na 3,47 mil. eur. A takto by sme mohli ešte dosť dlho pokračovať.
Čo sa týka návrhu rozpočtu kapitoly ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, celková výška rozpočtovaných výdavkov na rok 2014 je v porovnaní s rokom 2013 nižšia o 11,1 %, pričom delimitácia obvodných pozemkových úradov a obvodných lesných úradov do pôsobnosti ministerstva vnútra sa na tomto znížení podieľa menej ako 10 percentami.
Podpora ekologického poľnohospodárstva a viacerých ďalších žiaducich segmentov v rámci rezortu je oveľa viac rétorickým cvičením, ako skutočnosťou.
Okrem vyššie uvedených nám prislúcha jedna menšia kapitola, o ktorej sme na našom výbore opakovane dosť podrobne hovorili, lebo návrh jej rozpočtu je bezmála likvidačný. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Samotný úrad možno rok 2014 prežije, ale akútne ohrozený je napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať. Ide opäť o jeden z vyššie spomínaných win-win prístupov, ku ktorému sa chováme macošsky. Vedenie úradu upozorňuje, že bez schválenia finančných prostriedkov pre jednotlivé priority nebude rezort schopný zabezpečiť plnenie úloh, ktoré sú v nich definované a na ktoré by požadované prostriedky mali byť poskytnuté. Ide okrem iného o ukončenie ROEP, zavedenie národných projektov OPIS do praxe a ich následnú "prevádzko-údržbu", riešenie úloh vedy a výskumu a podobne. V tomto prípade ide o typickú ukážku šetrenia na nesprávnom mieste, lebo len pri neukončených registroch do 31. 12. 2014 hrozí celková strata viac ako 9 mil. eur a ďalšie straty hrozia pri ďalších tituloch a programoch v rámci tejto kapitoly.
Druhú skupinu, o ktorej chcem stručne pohovoriť, tvoria ostatné rozpočtové kapitoly. A za všetky si všimnem aspoň nadstavbové kapitoly rezortu kultúry a rezortu školstva, vedy a športu.
Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry je takmer o 5 % nižší, ako bol v roku 2013. Za pozitívum možno označiť mierny nárast prostriedkov pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, čo však nemusí automaticky znamenať aj navýšenie prostriedkov do obnovy pamiatok, čo naznačuje aj skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov rozpočtovej kapitoly. Podpore a rozvoju kultúry na Slovensku by mohol významne napomáhať grantový systém ministerstva kultúry, ktorý obsahuje veľké množstvo položiek. Žiaľ, jeho navrhovaný rozpočet, 20 mil. eur, nie je schopný ani len sčasti pokryť všetky oprávnené nároky a požiadavky.
Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj masový šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. To je notoricky známa skutočnosť. Je nad slnko jasné, a štrajk učiteľov to len zvýraznil, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž. Ale netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami Európskej únie, ako veda a výskum. S cirka pol percentom HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike a takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ. Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantne veľkú voličskú základňu, ktorá by politikom SMER - SD stála za pozornosť. A to ešte nehovorím o tom, že v počiatočných štádiách tvorby tohto návrhu rozpočtu sa celkom vážne hovorilo o 20-percentnom znížení rozpočtu kapitoly SAV a až po veľkom kriku, stresovaní vedcov a siahodlhom vyjednávaní sa rozpočet na rok 2014 aspoň priblížil tomu z roku 2013. Pravdu majú zrejme tí, ktorí hovoria, že na Slovensku je možné všetko.
Aby som bol opäť konkrétnejší, dovoľte mi odcitovať stručne z listu Vedeckej rady Slovenskej akadémie vied týkajúceho sa potreby alebo nevyhnutnosti zlepšenia financovania APVV, čiže Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Je to, aby ste vedeli, pokiaľ nerobíte v tomto prostredí, prakticky jediný reálny domáci zdroj, ktorý bol schopný financovať aj väčšie projekty. Máme ešte VEGU, ale tá je skôr zameraná na, povedal by som, mikroprojekty. Takže Vedecká rada SAV požaduje zlepšiť financovanie tejto agentúry tak, aby mohla naďalej plniť funkcie, ktoré jej vyplývajú zo zákona. "Vedecká rada SAV s obavou sleduje vývoj v oblasti financovania Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Rozpočet APVV klesol z hodnoty približne 38 mil. eur v roku 2009 na 27 mil. eur v roku 2013. V návrhu štátneho rozpočtu na rok 2014 nie sú alokované prostriedky potrebné na vyhlásenie všeobecnej výzvy a na úplné financovanie už schválených vedecko-výskumných projektov. Keďže už v roku 2013 nebola vyhlásená všeobecná výzva, nevyhlásením výzvy v roku 2014 vznikne na pracoviskách SAV a univerzít kritická situácia. Pri takomto stave financovania veda a výskum nemôžu plniť svoju funkciu, potrebnú pre podporu rastu a konkurencieschopnosti hospodárstva a pre rozvoj celej spoločnosti v Slovenskej republike tak, ako je to dokumentované vo vládou schválených dokumentoch. Či už ide o Stratégiu výskumu a inovácií pre inteligentnú špecializáciu Slovenskej republiky, národný program reforiem Slovenskej republiky a ďalších. Navyše v dôsledku nedostatočného financovania je ohrozená prevádzka a údržba nových unikátnych experimentálnych zariadení získaných v poslednom období zo štrukturálnych fondov. Obraciame sa preto na vládu Slovenskej republiky, aby sa zasadila o zvýšenie rozpočtu APVV tak, aby bola zabezpečená kontinuita financovania vedy a výskumu v Slovenskej republike." Koniec citátu.
A napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v Európskej únii. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cirka štyrikrát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015. Takže minimálne vo výhľade rozpočtu na rok 2015 by sa sľúbená suma mala objaviť. Osobne som ju tam nenašiel a obávam sa, že tam naozaj nie je a nebude. Realita je skôr opačná, prostriedky na rok 2014 medziročne dokonca mierne klesajú.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie. Ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visí dlhodobo Damoklov meč zníženia výšky daňovej asignácie. Hovorila o tom tu nedávno podrobne pani poslankyňa Žitňanská, takže to nebudem opakovať. Čiže dochádza k dlhodobému poklesu verejných zdrojov v prospech mimovládnych organizácií. A to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napríklad vrstva podnikateľov, sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Termín tejto popravy tupým mečom sa z roka na rok posúva. Ale ako sa tej poprave teda o rok o dva vyhnúť a neprísť o prínosy z dobročinných aktivít mimovládnych, to nikto z kompetentných dosiaľ zmysluplne nenavrhol. A tak sa nožnice medzi rastúcimi nárokmi a požiadavkami na organizácie tretieho sektora napríklad v oblasti sociálnych služieb a klesajúcimi zdrojmi neustále roztvárajú.
V rozpočte ako celku i vo väčšine rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení. V rezorte životného prostredia a školstva postrádame podporu, respektíve podpora ekologickej výchovy tiež limituje k nule. Situácia je mnohonásobne horšia ako v susednej Českej republike. Ja som to tu už niekoľkokrát hovoril, nebudem sa opakovať. Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Nebudem v tejto chvíli hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov pre Slovensko: mnohostranne nevýhodných. Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť. Už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1. Nie je vám to, vážení kolegovia a vážené kolegyne, divné? Alebo opýtam sa inak. Nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po ukončení doby ich prevádzky?
A tretia rovina, v ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme napríklad o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme aj premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácií priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine. Hovoríme o podpore rozvoja cestového ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby devastujúcej chránené územia. Hovoríme o informatizácii a propagácii a myslíme tým často nefunkčné a duplicitné informačné systémy. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov. A tak ďalej a tak podobne.
O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú naše médiá. S veľmi odôvodnených podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v jednej z rezortných inštitúcií ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ale, samozrejme, nielen tam. Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný a so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové, platinovo-sitkové, plachtinské a iné kauzy, populisticky prideľované dotácie či garancie dávané pod nátlakom, rozvojové impulzy rozdávané po kamarátskej linke, viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov (hoci aj ich deň má iba 24 hodín), ako aj početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2014 mohol byť prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.
