Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo. Často polemizujem s kolegom Kuffom aj dosť zásadným spôsobom, ale v tomto prípade musím s potešením súhlasiť prakticky so všetkým, čo povedal, a podporiť ho a rozšíriť to možno trošku ešte aj o environmentálny rozmer, najmä čo sa týka možno príliš ľahkovážneho prístupu k používaniu GMO technológií, pretože sú štáty Európskej únie, ktoré majú tieto technológie zakázané, my k nim nepatríme. Takže možnože by sme mohli rozšíriť túto skupinu krajín. Takisto s ním musím súhlasiť, čo sa týka kritiky, toho, tej expanzie super- a hypermarketov, ktorej sme sa dožili, a má to, samozrejme, aj celý rad ďalších následkov nielen na devastáciu krajiny, ale aj na devastáciu zase malých zariadení, predajní a podobne, resp. na ich, na ich likvidáciu, pretože nezvládajú konkurenciu s týmito, s týmito veľkozariadeniami. Ale všetko sú notoricky známe veci, len je dobre, že sa aj na tejto pôde o nich hovorí, a je dobre, keď sa budeme zamýšľať nad tým, ako tie riziká a tie negatívne následky, ktoré so sebou prinášajú, riešiť alebo aspoň obmedzovať.
A napokon chcem podporiť aj to, čo povedal na tému toho potenciálu slovenskej poľnohospodárskej krajiny, ktorý je oveľa väčší než to, čo z neho dostávame, a ktorý je schopný udržateľným spôsobom vyprodukovať podstatne viac zdravých potravín, ako sme toho svedkami v súčasnosti, a tak prispieť nakoniec aj k tomu, čo je jedným zo zámerov tohto, tohto navrhovaného zákona, teda vyprodukovať a dostať na pulty predajní viac domácich produktov. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. V prvom rade by som chcel konštatovať, že vcelku vítam viaceré ustanovenia, ktoré prináša táto novela, najmä vo vzťahu k ochrane vinohradov. Na druhej strane musím podporiť mojich predrečníkov v ich iniciatíve, ktorá smeruje k tomu, aby sa aj po novelizácii zákona zachovala v ňom formulácia, ktorá je v súčasnom zákone a ktorá sa týka toho, že poľnohospodársku pôdu možno použiť na stavebné účely a iné nepoľnohospodárske účely len v nevyhnutných prípadoch a v odôvodnenom rozsahu. Táto súčasná formulácia nie je nijako kontradiktórna a ani nie je celkom duplicitná s tým, čo sa navrhuje v rámci predloženej novely, a preto si myslím, že aj v záujme toho cieľa, ktorý deklaruje navrhovateľ tohto zákona, bude len dobré, keď tam ostane aj tá pôvodná formulácia a bude sa vhodne kombinovať s tými novými žiaducimi formuláciami a opatreniami, ktoré novela prináša. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja nebudem hodnotiť repertoár tej mladej dámy, ale neodznela tu reakcia na jeden unikátny výrok, ktorý povedala v úvode, a to, že sa nám poďakovala za našu celoročnú činnosť. Myslím, že to je jediný človek na Slovensku, ktorý má takýto názor na nás. Takže to by sme mali oceniť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Začnem, ak dovolíte, okrídleným sloganom: Najlepšia elektrina je tá, ktorú vôbec nemusíme vyrobiť. V kontraste s týmto sloganom mi vyznieva hneď úvod predloženej výročnej správy, kde sa uvádza, citujem: "Spotreba elektriny síce poklesla medziročne o 0,26 % na hodnotu 28 786 gigawatt hodín a výroba elektriny vzrástla o 0,92 % na hodnotu 28 393 gigawatt hodín, avšak tieto hodnoty spotreby a výroby elektriny ešte nedosiahli úroveň spred štyroch rokov." Z tejto dikcie mi implicitne vyplýva, že ako keby predkladateľ správy tento stav a vývoj výroby a spotreby hodnotil ako niečo znepokojujúce.
Môj postoj k tomuto vývoju je práve opačný. Mňa takýto vývoj teší a skôr ma znepokojuje to, že ten pokles spotreby nie je ešte oveľa rýchlejší. Na tom, že tá spotreba by mohla a mala klesať, sa zhodneme v tejto sále asi viacerí, ale v krajine, ako je Slovensko, ktorá nemá prakticky komparatívne výhody na výrobu elektrickej energie, je podľa môjho presvedčenia žiaduci aj pokles samotnej výroby, nielen teda spotreby. Ale úplne podstatná je tá celková bilancia, v ktorej to Slovensko špeciálne zaostáva, a to je ten podiel alebo pomer výroby a spotreby na jednej strane a na druhej strane to, čo v oblasti národnej... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, dámy a páni, za uplynulý mesiac som sa na členov vlády Slovenskej republiky obrátil spolu so siedmimi interpeláciami, ale vzhľadom na to, že niektoré sa čiastočne obsahovo prekrývajú, tak si vás touto cestou dovolím oboznámiť so znením iba troch z nich.
S tou prvou som sa obrátil na predsedu vlády Slovenskej republiky pána Roberta Fica, je datovaná z 11. novembra 2013 a znie: Vážený pán predseda vlády, v uplynulých mesiacoch som v Národnej rade Slovenskej republiky viackrát podal procedurálny návrh, aby Národná rada požiadala vládu predložiť do Národnej rady správu o stave prípravy Slovenskej republiky na predsedníctvo v Európskej únii, ktorého sa Slovensko ujme v druhom polroku roku 2016. Poslanci a poslankyne za vami vedený SMER - sociálnu demokraciu túto moju iniciatívu opakovane odmietli, a preto sa táto správa do Národnej rady logicky nedostala.
Keďže informácie na túto tému potrebujem k svojej poslaneckej práci, ako aj ku kompetentnému výkonu funkcie predsedu Výboru Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a s podobnými otázkami bývam konfrontovaný priebežne ako doma, tak aj v zahraničí, som nútený obrátiť sa na vás, vážený pán predseda vlády, a formou interpelácie vás požiadať o komplexnú správu o stave prípravy vlády na slovenské predsedníctvo EÚ v roku 2016, s dôrazom na problematiku pôdohospodárstva a životného prostredia, s nádejou na vecnú odpoveď a s pozdravom Mikuláš Huba. Teda toľko k zneniu prvej interpelácie.
V ten istý deň som sa obrátil na podpredsedu vlády a ministra vnútra pána Roberta Kaliňáka s interpeláciou tohto znenia:
Vážený pán minister, pred niekoľkými týždňami slovenskú verejnosť prekvapila a znepokojila správa o tom, že polícia spadajúca pod váš rezort zastavila vyšetrovanie kauzy nevýhodného predaja emisných povoleniek, pri ktorej došlo k poškodeniu štátu minimálne o 65 mil. eur, nepočítajúc náklady, ktoré štát vynaložil, vynakladá a zrejme ešte bude musieť vynaložiť na vyšetrovania, súdnu dohru celej tejto kauzy. Dovoľte, aby som sa na vás formou interpelácie, obrátil s otázkou, čo viedlo príslušné policajné orgány k takémuto, pre mňa i pre širokú verejnosť nepochopiteľnému rozhodnutiu? Zároveň si vás dovoľujem požiadať o objasnenie tvrdenia, že v tomto prípade nešlo o zločin. Neviem si totiž dosť dobre predstaviť, čo môže byť väčším ekonomickým zločinom ako je ochudobnenie štátu minimálne o 65 mil. eur. Vopred vám ďakujem za vecnú a zrozumiteľnú odpoveď. S pozdravom, Mikuláš Huba.
A o dva týždne neskôr som sa obrátil s interpeláciou na ministra dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja pána Jána Počiatka. Tá interpelácia znie:
Vážený pán minister, na pôde Národnej rady Slovenskej republiky sa 17. októbra 2013 uskutočnil odborný seminár a panelová diskusia na tému pripravovaného vládneho návrhu nového stavebného zákona. O jeho záveroch a odporúčaniach jeho účastníkov a účastníčok sme vás nedávno informovali. Napriek tématickej a názorovej rôznorodosti zo strany veľkého počtu prednášateľov i diskutujúcich, sa minimálne dve skutočnosti dajú zovšeobecniť.
Po prvé, je to výrazne prevažujúci kritický tón a množstvo pripomienok zo strany reprezentatívneho zoskupenia predstaviteľov príslušných stavovských organizácií, samosprávnych orgánov a ich strešných organizácií, expertov akademickej obce, mimovládnych organizácií i podnikateľov vo sfére výstavby.
Po druhé, je to konsenzuálny názor, že odborná i verejná diskusia predchádzajúca súčasnej podobe návrhu zákona, ktorý Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky chce predložiť do medzirezortného pripomienkového konania, sa skončila predčasne, bez prediskutovania a seriózneho posúdenia všetkých legitímnych názorov a návrhov. Z toho vyplýva požiadavka účastníkov a účastníčok podujatia v Národnej rade Slovenskej republiky, aby sa diskusia k tomuto vládnemu návrhu zákona opäť otvorila a aby sa celý schvaľovací proces o potrebnú dobu predĺžil. Ako jeden z organizátorov spomínaného seminára, ako poslanec Národnej rady i ako občan sa na vás, vážený pán minister, obraciam s interpeláciou v tom zmysle, aby ste zasadili za zohľadnenie oprávnených pripomienok reprezentatívnej skupiny ich autorov a autoriek a za zohľadnenie ich dobre mienených rád a odporúčaní v záujme čo najlepšej podoby nového stavebného zákona.
Keďže interpelácie by mali obsahovať aj otázku, dovoľte, vážený pán minister, aby som sa vás opýtal, či je podľa vás dôležitejšie to, aby bol nový stavebný zákon schválený čo najskôr, alebo to, aby bol čo najlepší a čo najviac zodpovedal európskym štandardom a očakávaniam odbornej obce i širokej verejnosti.
Toľko text mojich troch interpelácií, ďakujem vám za pozornosť a končím.

Ďakujem pekne za slovo. Chcel by som sa v prvom rade poďakovať kolegovi Mičovskému, že sa snaží tejto problematike vrátiť vecný charakter. Urobil tiež výpočet toho, čo mu v správe chýba. A ja som by som si dovolil na to nadviazať.
Dvadsiateho prvého februára tohto roku týždenník pre ekonomiku a podnikanie Trend uverejnil príspevok s názvom Výpalníci so štátnym drevom, autorom je redaktor Ivan Haluza. Tento príspevok investigatívneho charakteru je zásadný svojím nadštandardným sedemstranovým rozsahom, ale najmä svojím obsahom. Keď som si ho prečítal, tak som si povedal, že ak len polovica z toho, čo sa v ňom uvádza, je pravda, tak je to naozaj škandál prvej kategórie. A celkom logicky som očakával, že obratom príde zásadná reakcia dotknutého rezortu, ktorá buď tie skutočnosti uvádzané v príspevku potvrdí a vyvodí z nich adekvátne dôsledky, alebo naopak ich vecnými argumentmi vyvráti. Čakal som tri mesiace a nič podobné som nezaregistroval, tak som sa obrátil listom na tu prítomného pána ministra a požiadal som ho o jeho stanovisko. Žiaľ, to stanovisko bolo natoľko všeobecné a dokonca mentorské, že ma hlboko sklamalo a žiadne nové svetlo do problematiky nevnieslo, tak som ešte tajne dúfal, že táto správa sa bude snažiť vyrovnať so skutočnosťami, ktoré sa uvádzajú v tomto príspevku, žiaľ ani to sa nestalo, takže moje sklamanie sa prehĺbilo, ale dúfam, že nie je všetkým dňom...(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za všetky reakcie.
Ja si naozaj myslím, že to avizované potrebné zbližovanie lesníkov a environmentalistov je nevyhnutné, že musíme hľadať ten povestný najnižší spoločný menovateľ, že ten les je akýmsi chrámom aj pre nás, aj pre vás, keď to tak zjednoduším. Ale, samozrejme, aj to poslanie lesníkov a environmentalistov bude do istej miery odlišné, na tom sa asi zhodneme. Čiže nejde tu o to, aby sme zamieňali tú jednu rolu druhou rolou, ale aby sme hľadali tie styčné body a hlavne negradovali to zbytočné napätie, i keď je niekedy vyvolané umelo a keď, ako sme tu už neraz povedali, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Ja som naozaj nezovšeobecňoval, alebo ak to tak vyznelo, tak ma to mrzí. Ale myslím si, že v tej prvej časti som dostatočne zdôraznil to, že si všetkých poctivých lesníkov úprimne vážim. Na druhej strane myslím si, že zovšeobecňovanie je aj to hovoriť, že v globále sú takéto zásoby dreva a podobne, pretože je veľký rozdiel, a to si nemusíme hovoriť, v územných podmienkach alebo v územných špecifikách v jednotlivých porastoch na Slovensku. Čiže aj tie zásoby môžu narastať v nedostupných porastoch alebo môžu sa týkať len listnatých lesov, kde nie sú, povedzme, niektoré sortimenty také atraktívne pre ťažbu a spracovanie ako ihličnaté. Čiže zase by sme sa mohli baviť o územných a iných špecifikách. Takže zase by som mohol replikovať, že aj druhá strana zovšeobecňuje.
No a tú vašu radu, pán poslanec Martinák, si beriem k srdcu a podniknem v tom kroky, aby sa to drancovanie naozaj dostalo pred súd. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, začnem, ak dovolíte, od konca.
V úvode záverečnej časti predloženej správy s názvom „Závery a odporúčania“ sa okrem iného konštatuje: „V roku 2012 pokračoval priaznivý trend v spracovaní a likvidácii následkov podkôrnikovej kalamity v ihličnatých porastoch. Znižovaním podielu náhodných ihličnatých ťažieb bol znížený aj celkový objem ťažby.“ Až dosiaľ to znie logicky a vcelku optimisticky. A pomaly by sme mohli otvárať šampanské a pripíjať si na oslavu, že konečne sa nebude tak masívne ťažiť, a tým porušovať rovnováha medzi tým, čo v našich lesoch narastie, a tým, čo z nich každoročne ubudne, rovnováha, na ktorej sa zakladá predstava o trvalo udržateľnom hospodárení v lesoch. Ale hneď ďalšia veta nás vyvedie z omylu, lebo sa v nej píše: „Tento trend spôsobil zhoršenie ekonomickej situácie obhospodarovateľov lesov, zníženie dodávok dreva a následný pokles tržieb.“ Inými slovami, s troškou irónie, stará dobrá kalamita neopúšťaj nás, lebo nám klesnú ťažby a tržby.
Viackrát som tu vystúpil s kritikou toho, ako hospodárime v našich lesoch a s naším drevom. Od niektorých poslancov, zväčša tu prítomných, som sa opakovane dozvedel, že tým údajne urážam lesníkov. Nie je to však pravda, vážení, alebo, povedané s klasikom českej politiky, ide o hlboké nedorozumenie, po prvé, preto, lebo viackrát som tu verejne ocenil celoživotný prístup k lesom takých lesníkov, ako je pán Alcnauer a jeho nasledovníci v lesoch pri Smolníckej Osade alebo už tu spomínané ušľachtilé hnutie PRO SILVA a ďalšie pozitívne príklady. Veľmi rád ich ocením znova. A úprimne ma napĺňajú radosťou, že na Slovensku existujú. A zároveň si myslím, že sú to práve skutoční, statoční a poctiví lesníci, ktorí sami trpia najviac, keď vidia rabovanie a drancovanie v našich lesoch, a len strach o svoje zamestnanie im bráni v tom, aby naň otvorenejšie upozornili.
Štatistiky hovoria, že kým rozsah tzv. úmyselnej ťažby je za posledných pätnásť rokov viac-menej konštantný, v ostatných rokoch síce je o niečo vyšší ako v roku 1997 napríklad, ale nie dramaticky vyšší. Zatiaľ rozsah tzv. náhodnej ťažby narástol z cca 40 % v prvých rokoch uplynulej dekády na cca 60 % v ostatných rokoch s extrémom 65 % v roku 2008, a tak kým celková ťažba dreva bola koncom minulého storočia menej ako 6 mil. metrov kubických, čiže ako-tak na úrovni udržateľnej ťažby, v roku 2010 sa priblížila k 10 mil. metrov kubických, a teda udržateľnú úroveň takmer dvojnásobne prekročila.
A keď sa neudržateľným spôsobom správame príliš dlho, nemôže sa to skončiť inak ako krachom. A netýka sa to len finančníctva, ale aj a, dovolím si tvrdiť, ešte s fatálnejšími možnými dôsledkami aj hospodárenia s prírodnými zdrojmi. Odpoveď na to, prečo je to tak, ktorú prináša napokon aj predložená správa o lesnom hospodárstve, je najčastejšie "lykožrút a zlí ochranári". Odhliadnuc od toho, že mnohí ochranári sú vzdelaním lesníci, aj poukaz na lykožrúta je neraz len výhovorkou, keďže náhodná ťažba sa na Slovensku stala do značnej miery prakticky nekontrolovateľnou a môže sa pomerne ľahko zneužívať, o tom sa tu už hovorilo pomerne podrobne. To, čo takýto stav v našich lesoch a v mnohých prípadoch, žiaľ, už len bývalých lesoch robí s pôdou, vodou a biocenózami, by bolo na samostatné vystúpenie. Súvis so stále častejšími ničivými povodňami na Slovensku však musí byť v tomto prípade jasný aj úplnému laikovi. Ono známe „po nás potopa“ platí v tomto prípade dvojnásobne, teda obrazne i doslovne.
Nielen ochranári či ekológovia, ale aj bežní ľudia sa na to už nemôžu dívať a píšu nám doslova zúfalé listy a e-maily s prosbou: „Urobte s tým už konečne niečo.“ Za všetkých iba jeden citát od občana, ktorý sa nezabudol podpísať, ale zámerne ho nebudem menovať, citujem: „Žijem v obci na Kysuciach, čo tu jeden pán robí s horami, to je strašné, rozkráda, rabuje, všetko má podplatené, vraj kôrovec, ale tam, kde bol, roky sa nič nedeje, a kde nebolo nič, len parádne drevo, zmizlo, jeden rok sa hora akože presvetlí a po pol roku padne celá, rabovačka tisícročia. Viem, že nič sa nebude diať, aj tak je už neskoro, ale nedalo mi to. Držte sa.“
Nedávno sme tu s kolegom Jankom Mičovským predložili návrh novely lesného zákona, ktorý mal za cieľ okrem iného zadefinovať komplexnú hodnotu funkcií lesa. Mal sa pokúsiť mimoprodukčné funkcie lesa či ekosystémové služby lesných ekosystémov vyjadriť aj v ekonomických kategóriách ako reálne benefity, reálne ich premietnuť do ekonomiky lesného hospodárstva a následne definovať sankčné postihy za ich znehodnocovanie. Veď čo z toho, ak na jednej strane uznávame, že tieto tzv. mimoprodukčné či celospoločenské funkcie lesa sú pre spoločnosť až trojnásobne dôležitejšie ako len samotná produkcia dreva, keď v skutočnosti ich zväčša ignorujeme a bez mihnutia oka vo veľkom sa ich trestuhodne zbavujeme.
Ale ľahkomyseľne hazardujeme nielen s mimoprodukčnými funkciami, ale aj so samotnými produktmi lesa, už sa tu o tom tiež pomerne veľa hovorilo, v prvom rade s drevom, ktoré takmer v plnom rozsahu mizne kamsi dostratena bez toho, aby sme ho adekvátne ekonomicky zhodnotili, aby sme mu pridali adekvátnu pridanú hodnotu.
Okrem toho dreva, ktoré sa jednoducho z lesa ukradne, a to, že ho nie je málo, konštatuje aj predložená správa, nám drevo z našich lesov mizne aj takpovediac legálne. Mizne nespracované, buď smerom do cudziny, alebo v útrobách predimenzovaných či nevhodne lokalizovaných elektrární alebo v štátom neraz záhadne dotovaných celulózkach a papierňach, kde sa premieňa často na zbytočnosti, napríklad na tie tisíce ton reklamných plátkov, ktoré proti našej vôli zapĺňajú naše poštové schránky. Čiastočne si to uvedomujú a kritizujú to aj autori predloženej správy, napríklad na strane 11, kde sa uvádza hneď niekoľko negatív súčasnej podoby vývozu dreva zo slovenských lesov a konštatuje sa, že až 53,4 % z celkového exportu surového ihličnatého dreva predstavuje drevo I. až III. akostnej triedy.
Ale hazardujeme aj s ďalšími darmi našich lesov. Za všetky z nich spomeniem aspoň kvalitnú vodu, ktorej obrovskú a nenahraditeľnú zásobáreň predstavuje práve lesná krajina, a to najmä v horských oblastiach, spravidla bohatých na dažďové i snehové zrážky a často s veľmi vhodnými hydrogeologickými podmienkami na akumuláciu podzemných vôd, ale aj s výdatnými tokmi a prameňmi.
V závere sa zmienim o úplnom závere tej textovej časti správy. A to sú závery a odporúčania v oblasti obhospodarovania lesov, kde sa hovorí o zabezpečení plnenia strategických cieľov Národného lesníckeho programu Slovenskej republiky. A tie ciele sú najmä, citujem, podporovať prírode blízke hospodárenie v lesoch, podporovať rozvoj a využívanie environmentálne vhodných technológií a techniky, podporovať zachovanie, zlepšovanie a zvyšovanie biodiverzity, zmierňovať dosahy zmeny klímy a podporovať prispôsobovanie lesov účinkom klimatickej zmeny, zvýšiť ochranu lesov, rozvíjať databázu údajov o stave a vývoji lesov. Je to svojím spôsobom paradox, že v situácii, keď je stav našich lesov taký, aký je, a keď rezort, ktorý túto správu predkladá, nesie významnú zodpovednosť za tento stav, máme tu celý rad takýchto konštatovaní. A prečítal som ich všetky, nevybral som selektívne nejaké, ktoré považujem za pozitívne, naozaj tam boli práve tieto strategické ciele. Keď hľadáme odpoveď na to, prečo je to tak, tak sa nám ponúka niekoľko vysvetlení, z ktorých spomeniem len niektoré, ktoré mi prišli na um. Jedna z možností, možno trošku úsmevná, je tá, že aj stratégov z ministerstva pôdohospodárstva nakazil vírus ochranárstva. To druhé možné vysvetlenie je, že strategické ciele aj v lesnom hospodárstve sa snažia kopírovať strategické ciele, ktorými sa oficiálne riadi Európska únia. Tá tretia možnosť je, že ide o aplikáciu „osvedčenej stratégie“, podľa ktorej nie je až taká dôležitá realita, ale to, čo je napísané na papieri. A napokon štvrtá možnosť je tá, že to doteraz v našich lesoch nefungovalo bohvieako, ale od budúceho roka už začneme hospodáriť skutočne prírode blízkym spôsobom. Pritom každý a každá z vás si môže vybrať vysvetlenie, ktoré sa vám zdá najpravdepodobnejšie. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Ďakujem, Martin, nielen za podporné stanovisko, ale aj za rozšírenie, prehĺbenie a doplnenie toho, na čo som sa snažil upozorniť vo svojom vystúpení. Podobne aj pani podpredsedníčka Erika poukázala na podobný problém, na problém toho, že kým nezosobníme zodpovednosť verejných činiteľov za narábanie s verejnými zdrojmi, dovtedy sa zrejme nič zásadné nezmení. Takže úplný súhlas a ďakujem za doplnenie.

Vážená pani predsedajúca, pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať a hovoriť aj neekonómovia. A snáď to nebude považované za prejav mojej neskromnosti, keď dokonca poviem, že to môže byť obohatením rýdzo ekonomického uvažovania. Nezávidím predkladateľovi tohto rozpočtu a nespochybňujem to, že výzvy, ktorým pri jeho príprave a obhajobe čelil a čelí, nie sú malé. Nemyslím si ani, že všetko v tomto rozpočte je zlé. Myslím si, že to, čo sa v rámci reštrikcií podarilo, je svojím spôsobom taký malý zázrak, aj keď je to za cenu rôznych obetí a v mnohých prípadoch, ako poviem aj v nasledujúcom, aj za cenu niekedy šetrenia na nesprávnom mieste. Ani netvrdím, že všetky problémy, ktorým minister financií čelí, idú na vrub len tejto vlády.
Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang jeho druhej vláde. Boli to predsa najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to „pravé orechové“ a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nepotrestané nové a nové nástenkové, emisné a podobné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov. Tie sumy, o ktoré Slovensko pri týchto kauzách prišlo, sú plus-mínus exaktne vyčísliteľné a viac-menej známi sú aj tí, ktorí ich spôsobili. Neznáme a nepochopiteľné je len to, prečo sa tie scudzené prostriedky do rozpočtu dosiaľ nevrátili a prečo sa tvárime, ako by nám to ani nevadilo. Toľko, takpovediac, k historickému, aj keď naďalej aktuálnemu pozadiu.
A teraz k diskutovanému návrhu. Predložený návrh rozpočtu je podľa mňa problematický, čo sa týka takpovediac formy aj obsahu. K tej forme by sa dalo vzniesť viacero výhrad: od toho, ako napochytro alebo niekedy aj vôbec bol prerokovaný na výboroch až po to, ako sa ho snažíte dodatočne meniť pozmeňujúcimi návrhmi, čo je, mierne povedané, neštandardné. Teda myslím zo strany vládnej strany SMER a jej poslancov. Ale o tom dosť podrobne a presvedčivo hovorili moji predrečníci a predrečníčky, a nemá význam, aby som to opakoval aj ja. Aj o obsahovej stránke navrhovaného rozpočtu sa tu už povedalo dosť, zrejme sa tu ešte povie dosť a budem sa preto snažiť čo najviac vyhnúť duplicitám.
Rád by som sa na kauzu navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, respektíve nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými dokumentmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja.
Hlavný dôvod, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie zaťaženie „vecí“, ktorých chceme mať čo najmenej. Napríklad nadmerného čerpania surovín, plytvania vzácnymi zdrojmi, devastácie krajiny, znečistenia životného prostredia a podobne, a, naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, teda najmä pracovných príležitostí. Táto reforma je rozpočtovo neutrálna v tom zmysle, že čo na jednej strane získame, ušetríme, to na druhej strane môžme potom prerozdeliť tam, kde to potrebujeme.
Ale aj bez splnenia vyššie uvedenej, pripúšťam, že pomerne revolučnej požiadavky, ku ktorej sa prijatými daňovými a odvodovými pravidlami, najmä v uplynulom roku SMER nielenže nepriblížil, ale skôr sa od nej vzdialil, sa dalo aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania, či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.
Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dostatočne systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová, odvodová i celková hospodárska politika štátu tak, ako je počas tejto vlády nastavená, v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú, ako som už povedal, nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí. Kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, garancie a podobne do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú viac škody ako úžitku. Ako perličku spomeniem pol milióna eur na zvrátenú propagáciu uskutočnenia olympijských disciplín na území našich národných parkov.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégií dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Zelené projekty, podpora zelenej, a nie sivej, teda betónovej, infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú synergické efekty.
Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz, o ktorom pán premiér tak rád hovorí. Len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne s nami porovnateľných krajín, ako je napríklad Fínsko či Dánsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Tak prečo sa im, preboha, tak bránime, ako niečomu, čo je ekonomicky nezaujímavé, či dokonca škodlivé?
Zo sociálneho hľadiska ide o možný generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí.
A last but not least, ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a celkovej kvality života obyvateľov Slovenska.
A ešte niečo: išlo by aj o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu existencie. My však radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne. Plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol.
V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. Možno sú euro peniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme dlhodobo existenčne závislí, ešte oveľa viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, priatelia, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať, ako brať.
Kapitola ministerstva životného prostredia si vyslúžila nelichotivý prívlastok najviac zoškrtanej kapitoly spomedzi rozpočtových kapitol v predloženom návrhu rozpočtu, pričom len časť tejto redukčnej diéty ide na vrub presunu časti rezortnej štátnej správy pod krídla rezortu vnútra v rámci centralizácie moci s názvom ESO. Aby som bol konkrétnejší, celkové výdavky kapitoly v porovnaní s rokom 2013 klesajú o 205 mil. eur, čiže o 33,9 percenta. Prostriedky štátneho rozpočtu mimo transferov z EÚ a spolufinancovania klesajú v porovnaní so schváleným rozpočtom dokonca o 43,6 percenta, v absolútnych číslach o 30,5 mil. eur, s odôvodnením, že uvedený pokles spôsobil najmä program ESO, teda strata časti kompetencií. Nie je to však pravda, lebo z rozpočtovej kapitoly rezortu vnútra sa možno dozvedieť, že delimitované prostriedky z ministerstva životného prostredia predstavujú iba necelých 14 mil. eur, teda ani nie polovicu zo sumy 30,5 mil. eur z verejných zdrojov, o ktorú bude rezort životného prostredia v porovnaní s minulým rokom ukrátený.
Pokiaľ by však škrtanie v rezorte išlo na úkor napríklad výstavby nových priehrad a betónovania tokov a potokov, potom by to nemusela byť až taká zlá správa. Obávam sa však a viaceré čísla, uvedené v rozpočte ma presviedčajú o tom, že práve toto nebude hlavná sféra škrtania a škrtenia. O tom svedčí aj nasledujúcich pár údajov. Na odpadové hospodárstvo a environmentálne rizikové faktory sa v roku 2014 rozpočtujú prostriedky o 39,7 % nižšie ako v schválenom rozpočte na rok 2013, ochrana prírody a krajiny zaznamená pokles oproti predchádzajúcemu roku alebo tomuto roku o 8,85 %, SHMÚ, medziročný pokles zo 4,95 mil. eur na 3,47 mil. eur. A takto by sme mohli ešte dosť dlho pokračovať.
Čo sa týka návrhu rozpočtu kapitoly ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, celková výška rozpočtovaných výdavkov na rok 2014 je v porovnaní s rokom 2013 nižšia o 11,1 %, pričom delimitácia obvodných pozemkových úradov a obvodných lesných úradov do pôsobnosti ministerstva vnútra sa na tomto znížení podieľa menej ako 10 percentami.
Podpora ekologického poľnohospodárstva a viacerých ďalších žiaducich segmentov v rámci rezortu je oveľa viac rétorickým cvičením, ako skutočnosťou.
Okrem vyššie uvedených nám prislúcha jedna menšia kapitola, o ktorej sme na našom výbore opakovane dosť podrobne hovorili, lebo návrh jej rozpočtu je bezmála likvidačný. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Samotný úrad možno rok 2014 prežije, ale akútne ohrozený je napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať. Ide opäť o jeden z vyššie spomínaných win-win prístupov, ku ktorému sa chováme macošsky. Vedenie úradu upozorňuje, že bez schválenia finančných prostriedkov pre jednotlivé priority nebude rezort schopný zabezpečiť plnenie úloh, ktoré sú v nich definované a na ktoré by požadované prostriedky mali byť poskytnuté. Ide okrem iného o ukončenie ROEP, zavedenie národných projektov OPIS do praxe a ich následnú "prevádzko-údržbu", riešenie úloh vedy a výskumu a podobne. V tomto prípade ide o typickú ukážku šetrenia na nesprávnom mieste, lebo len pri neukončených registroch do 31. 12. 2014 hrozí celková strata viac ako 9 mil. eur a ďalšie straty hrozia pri ďalších tituloch a programoch v rámci tejto kapitoly.
Druhú skupinu, o ktorej chcem stručne pohovoriť, tvoria ostatné rozpočtové kapitoly. A za všetky si všimnem aspoň nadstavbové kapitoly rezortu kultúry a rezortu školstva, vedy a športu.
Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry je takmer o 5 % nižší, ako bol v roku 2013. Za pozitívum možno označiť mierny nárast prostriedkov pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, čo však nemusí automaticky znamenať aj navýšenie prostriedkov do obnovy pamiatok, čo naznačuje aj skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov rozpočtovej kapitoly. Podpore a rozvoju kultúry na Slovensku by mohol významne napomáhať grantový systém ministerstva kultúry, ktorý obsahuje veľké množstvo položiek. Žiaľ, jeho navrhovaný rozpočet, 20 mil. eur, nie je schopný ani len sčasti pokryť všetky oprávnené nároky a požiadavky.
Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj masový šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. To je notoricky známa skutočnosť. Je nad slnko jasné, a štrajk učiteľov to len zvýraznil, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž. Ale netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami Európskej únie, ako veda a výskum. S cirka pol percentom HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike a takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ. Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantne veľkú voličskú základňu, ktorá by politikom SMER - SD stála za pozornosť. A to ešte nehovorím o tom, že v počiatočných štádiách tvorby tohto návrhu rozpočtu sa celkom vážne hovorilo o 20-percentnom znížení rozpočtu kapitoly SAV a až po veľkom kriku, stresovaní vedcov a siahodlhom vyjednávaní sa rozpočet na rok 2014 aspoň priblížil tomu z roku 2013. Pravdu majú zrejme tí, ktorí hovoria, že na Slovensku je možné všetko.
Aby som bol opäť konkrétnejší, dovoľte mi odcitovať stručne z listu Vedeckej rady Slovenskej akadémie vied týkajúceho sa potreby alebo nevyhnutnosti zlepšenia financovania APVV, čiže Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Je to, aby ste vedeli, pokiaľ nerobíte v tomto prostredí, prakticky jediný reálny domáci zdroj, ktorý bol schopný financovať aj väčšie projekty. Máme ešte VEGU, ale tá je skôr zameraná na, povedal by som, mikroprojekty. Takže Vedecká rada SAV požaduje zlepšiť financovanie tejto agentúry tak, aby mohla naďalej plniť funkcie, ktoré jej vyplývajú zo zákona. "Vedecká rada SAV s obavou sleduje vývoj v oblasti financovania Agentúry na podporu výskumu a vývoja. Rozpočet APVV klesol z hodnoty približne 38 mil. eur v roku 2009 na 27 mil. eur v roku 2013. V návrhu štátneho rozpočtu na rok 2014 nie sú alokované prostriedky potrebné na vyhlásenie všeobecnej výzvy a na úplné financovanie už schválených vedecko-výskumných projektov. Keďže už v roku 2013 nebola vyhlásená všeobecná výzva, nevyhlásením výzvy v roku 2014 vznikne na pracoviskách SAV a univerzít kritická situácia. Pri takomto stave financovania veda a výskum nemôžu plniť svoju funkciu, potrebnú pre podporu rastu a konkurencieschopnosti hospodárstva a pre rozvoj celej spoločnosti v Slovenskej republike tak, ako je to dokumentované vo vládou schválených dokumentoch. Či už ide o Stratégiu výskumu a inovácií pre inteligentnú špecializáciu Slovenskej republiky, národný program reforiem Slovenskej republiky a ďalších. Navyše v dôsledku nedostatočného financovania je ohrozená prevádzka a údržba nových unikátnych experimentálnych zariadení získaných v poslednom období zo štrukturálnych fondov. Obraciame sa preto na vládu Slovenskej republiky, aby sa zasadila o zvýšenie rozpočtu APVV tak, aby bola zabezpečená kontinuita financovania vedy a výskumu v Slovenskej republike." Koniec citátu.
A napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v Európskej únii. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cirka štyrikrát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015. Takže minimálne vo výhľade rozpočtu na rok 2015 by sa sľúbená suma mala objaviť. Osobne som ju tam nenašiel a obávam sa, že tam naozaj nie je a nebude. Realita je skôr opačná, prostriedky na rok 2014 medziročne dokonca mierne klesajú.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie. Ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visí dlhodobo Damoklov meč zníženia výšky daňovej asignácie. Hovorila o tom tu nedávno podrobne pani poslankyňa Žitňanská, takže to nebudem opakovať. Čiže dochádza k dlhodobému poklesu verejných zdrojov v prospech mimovládnych organizácií. A to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napríklad vrstva podnikateľov, sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Termín tejto popravy tupým mečom sa z roka na rok posúva. Ale ako sa tej poprave teda o rok o dva vyhnúť a neprísť o prínosy z dobročinných aktivít mimovládnych, to nikto z kompetentných dosiaľ zmysluplne nenavrhol. A tak sa nožnice medzi rastúcimi nárokmi a požiadavkami na organizácie tretieho sektora napríklad v oblasti sociálnych služieb a klesajúcimi zdrojmi neustále roztvárajú.
V rozpočte ako celku i vo väčšine rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení. V rezorte životného prostredia a školstva postrádame podporu, respektíve podpora ekologickej výchovy tiež limituje k nule. Situácia je mnohonásobne horšia ako v susednej Českej republike. Ja som to tu už niekoľkokrát hovoril, nebudem sa opakovať. Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Nebudem v tejto chvíli hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov pre Slovensko: mnohostranne nevýhodných. Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť. Už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1. Nie je vám to, vážení kolegovia a vážené kolegyne, divné? Alebo opýtam sa inak. Nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po ukončení doby ich prevádzky?
A tretia rovina, v ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme napríklad o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme aj premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácií priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine. Hovoríme o podpore rozvoja cestového ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby devastujúcej chránené územia. Hovoríme o informatizácii a propagácii a myslíme tým často nefunkčné a duplicitné informačné systémy. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov. A tak ďalej a tak podobne.
O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú naše médiá. S veľmi odôvodnených podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v jednej z rezortných inštitúcií ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ale, samozrejme, nielen tam. Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný a so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové, platinovo-sitkové, plachtinské a iné kauzy, populisticky prideľované dotácie či garancie dávané pod nátlakom, rozvojové impulzy rozdávané po kamarátskej linke, viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov (hoci aj ich deň má iba 24 hodín), ako aj početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2014 mohol byť prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.