Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážení členovia, členka vlády Slovenskej republiky, dámy a páni, ja som tých interpelácií podal v uplynulom období pomerne veľa. Budem sa venovať len takej jednej skupinke, ktorou som oslovil členov vlády v súvislosti s plnením programového vyhlásenia vlády. Bolo to tak ešte na marcovej schôdzi Národnej rady, čiže približne dva roky po parlamentných voľbách, keď sa blížil "polčas rozpadu" tejto...
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážení členovia, členka vlády Slovenskej republiky, dámy a páni, ja som tých interpelácií podal v uplynulom období pomerne veľa. Budem sa venovať len takej jednej skupinke, ktorou som oslovil členov vlády v súvislosti s plnením programového vyhlásenia vlády. Bolo to tak ešte na marcovej schôdzi Národnej rady, čiže približne dva roky po parlamentných voľbách, keď sa blížil "polčas rozpadu" tejto vlády, a ako som povedal, z tohto miesta som sa obrátil na viacerých členov vlády s takou žiadosťou o odpočet toho, ako sa plní to, čo sa v programovom vyhlásení v jednotlivých kapitolách sľúbilo. Medzičasom mi prišli odpovede v celkovom rozsahu asi 150 normostrán, čiže čo sa týka kvantity, môžem byť absolútne spokojný. No ale keďže kvantita nie je všetko, samozrejme, tak mi teraz dovoľte, aby som vás čo najstručnejšie oboznámil s obsahom tých odpovedí a s tým, čo si o tom, čo je v nich napísané, myslím.
Začnem odhora, teda od pána premiéra. Hneď v druhom odseku svojej stručnej odpovede mi namiesto odpovede, namiesto odpovede si našiel čas ma poučiť, citujem, v tom zmysle, že nemôže súhlasiť s mojou snahou "spochybňovať a neustále podsúvať verejnosti niektoré environmentálne projekty a aktivity ako problematické, aj keď nie sú". Koniec citátu. Keďže nekonkretizuje, aké mnou spochybňované environmentálne projekty a aktivity má na mysli, potom vychádzajúc z toho, k čomu som sa v poslednom čase kriticky vyjadroval, môžem len dedukovať, že mu išlo o tieto, v úvodzovkách, environmentálne projekty a aktivity:
- snaha organizovať najproblematickejšiu časť zimnej olympiády v národnom parku,
- rozporuplný postoj vlády k ťažbe uránu pri Košiciach,
- tolerancia voči veľkoproducentom emisií a nevyriešenie kauzy emisie z čias prvej vlády Roberta Fica,
- podpora takého zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý umožňuje likvidáciu stromov po celom Slovensku,
- zrušenie špecializovanej štátnej správy pre životné prostredie,
- koketovanie so spaľovňou talianskych odpadov v Zlatých Moravciach,
- presadzovanie povrchového vedenia diaľnice na úseku Turany – Hubová cez chránené územia,
- prieťahy pri definitívnom ukončení prevádzky skládky odpadov v Považskom Chlmci či zlepšení kvality ovzdušia pri Ružomberku,
- alebo sústavná kritika Bruselu za údajne príliš prísne environmentálne normy.
Toľko asi ma napadlo, že by mohol považovať za tie mnou kritizované aktivity, ale keďže ďalej nekonkretizuje vo svojej odpovedi, ako vláda plní program v tejto oblasti, tak, žiaľ, nemôžem na to ani reagovať.
V ďalšej časti odpovede pána premiéra som sa dozvedel, že moje obavy o slovenskú prírodu nie sú namieste. Inými slovami, nemám sa obávať o prírodu NAPANT-u ani o zdravie Košičanov, ani o stromy rastúce vo voľnej krajine, lebo ide hlavne o zjednodušenie odstraňovania časti náletových drevín z poľnohospodárskej pôdy.
Chcel by som mať váš optimizmus, pán premiér. Žiaľ, fakty, poznatky a skúsenosť mi to nedovolia, a preto, ak dovolíte, obavu o slovenskú prírodu budem mať naďalej. Už aj preto, lebo na rozdiel od vás som absolventom Prírodovedeckej fakulty UK a životným prostredím sa zaoberám takmer od tých čias, keď ste sa vy narodili.
A napokon - nie po prvý raz - som sa od predsedu vlády dozvedel, že poslanec môže interpelovať vládu, člena vlády alebo vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy vo veciach ich pôsobnosti. Ale veď interpeláciou vašej osoby som presne to urobil, pán premiér! Pýtal som sa vás na veci, pod ktorými je váš podpis. Na rozdiel od vás nemám v pláne poúčať a moralizovať, takže radšej nebudem pokračovať v tom, čo si o vašej odpovedi na moju interpeláciu myslím.
S deviatimi otázkami, reagujúcimi na programové vyhlásenie vlády a jeho plnenie dva roky po..., som sa obrátil na podpredsedu vlády a ministra financií pána Kažimíra. Prekvapila ma jeho odpoveď na moju otázku, akými konkrétnymi opatreniami podporuje rezort financií orientáciu na tzv. zelenú ekonomiku, čo je záväzok uvedený na strane 6 vládneho programu. Pán minister tvrdí, že priama orientácia na zelenú ekonomiku nie je v kompetencii Ministerstva financií Slovenskej republiky. Ja si myslím niečo iné. Ak ministerstvo financií nepripraví a nepresadí vo vláde a parlamente systémové opatrenia na podporu zelenej ekonomiky, potom citovaný záväzok vlády zostane jedným z prázdnych, na pohľad pekných, ale nesplnených sľubov.
Očakávané zlepšenie energetickej efektívnosti cirka 1 000 bytových jednotiek v rámci iniciatívy JESSICA je síce fajn, ale ide skôr o ad hoc, než o systémové opatrenie. Príliš ambiciózne nepôsobí v treťom roku vládnutia ani konštatovanie, že ministerstvo financií pripravuje nový systém výberu a prerozdeľovania dane z vozidiel v závislosti od veku vozidla. Niežeby išlo o nesprávny zámer, len sa z roka na rok odkladá a ak sa ho aj podarí uviesť do praxe, nebude ani zďaleka predstavovať také účinné systémové opatrenie na zníženie stále rastúceho množstva emisií z motorovej dopravy ako napr. zavedenie environmentálnej dane na pohonné hmoty alebo nejaké iné systémové opatrenie tohto druhu.
V súvislosti s pripravovanou revíziou smernice 2003/96/ES o reštrukturalizácii právneho rámca Spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny by ma zaujímalo, aký je postoj slovenskej vlády k navrhovanému novému systému zdaňovania energetických produktov. Zároveň však treba pripomenúť, že tzv. zelené dane sa netýkajú len energetiky a - ako naznačuje aj odpoveď pána ministra Kažimíra - Slovensko sa problematikou zelených daní a podobných proenvironmentálnych ekonomických nástrojov, mierne povedané, príliš nezaoberá.
Z odpovede na moju otázku, aké kroky podnikla vláda a najmä rezort financií smerom k avizovanému rovnomernejšiemu daňovo-odvodovému zaťaženiu kapitálu a práce, som vyrozumel, že sme si asi s pánom ministrom nerozumeli. Ja som mal na mysli rozpočtovo neutrálnu daňovo-odvodovú reformu, niekedy nie príliš výstižne nazývanú aj ekologickou daňovou reformou, pri ktorej sa zvýši zaťaženie spotreby surovín a energie na jednej strane a zníži zaťaženie práce na strane druhej. Vláda v tejto sfére v tomto volebnom období vykročila skôr opačným smerom, čím nechcem spochybniť niektoré pozitívne opatrenia, napríklad vo sfére výberu daní, ale to je úplne iná problematika než tá, na ktorú som sa pýtal.
Pána Miroslava Lajčáka, podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky som sa okrem iného pýtal na to, či je podľa neho slovenská environmentálna politika na diplomatickom poli dostatočne proenvironmentálna a proaktívna. Pán minister síce uvádza niektoré pozitívne príklady v rámci jeho rezortu, ale priamej odpovede na túto otázku som sa od neho nedočkal. Z vlastnej skúsenosti človeka, ktorý v r. 1990 – 2011 aktívne absolvoval väčšinu kľúčových európskych a globálnych podujatí na tému životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja, môžem konštatovať, že v porovnaní s porevolučným Česko-Slovenskom, ktoré bolo v tejto oblasti minimálne regionálnym lídrom, prepadli sme sa vo sfére proaktívneho pôsobenia na medzinárodnej environmentálnej scéne do podpriemeru. Len z času na čas to zachraňujú niektoré osobnosti, žiaľ, viac na akademickej či mimovládnej než na vládnej úrovni.
S tým súvisí aj odpoveď na moju otázku týkajúcu sa možných ambícií Slovenska usporiadať v prípadnej spolupráci s Českou republikou 8. paneurópsku konferenciu ministrov životného prostredia v čase 25. výročia prvej podobnej konferencie, ktorá sa konala na zámku Dobříš v bývalom Česko-Slovensku. Pán minister síce túto ideu ocenil ako zaujímavú a inšpiratívnu, ale jedným dychom dodal, že by bola nad sily nášho rezortu životného prostredia. Ja si skôr myslím, že problém je skôr v tom, že za čias pamätnej dobříšskej konferencie, ktorú mimochodom organizovala hŕstka ľudí, stál na čele štátu prezident Václav Havel a životné prostredie vo federálnej vláde reprezentoval Josef Vavroušek a nikoho ani trochu podobného v analogických pozíciách na Slovensku zatiaľ nevidím.
Moja posledná otázka sa týkala názoru pána podpredsedu vlády a ministra zahraničia na publikované výroky predsedu vlády Roberta Fica v kauze U. S. Steel verzus Brusel, týkajúcej sa odmietnutia zámeru Európskej komisie na 40-percentné zníženie emisií skleníkových plynov. Pán Lajčák reaguje v štandardnom duchu, používajúc kľúčové slová ako 25-percentný podiel priemyslu, ohrozená konkurencieschopnosť a podobne. Spomína aj problém nášho energeticky náročného priemyslu a vysokých cien energií. Ale ak vychádzame z premisy, že nezníženie množstva skleníkových plynov bude mať na nás všetkých oveľa fatálnejšie dôsledky ako ich zníženie navrhované Bruselom, prečo potom nezačneme konečne orientovať našu energetiku, ekonomiku i celý život v duchu tohto poznania od energeticky menej, na energeticky, pardon, menej náročnú a environmentálne menej škodlivú cestu? A netýka sa to len sféry výroby, ale aj spotreby od zatepľovania budov až po hľadanie účinných alternatív voči osobným automobilom. A prečo namiesto toho vystupujeme v rámci EÚ ako lídri medzi spiatočníkmi?
Musím uznať, že pán Lajčák sformuloval svoju odpoveď veľmi sofistikovane, len je škoda, že nedokázal prekročiť svoj tieň, resp. tieň kabinetu, ktorého je členom.
V odpovedi ministra hospodárstva pána Malatinského ma zaujala, zaujalo jeho vydávanie našej pretrvávajúcej "orientácie na priemysel a silnú základňu“, ak mám citovať terminus technicus z jeho odpovede, za výhodu či dokonca tromf Slovenska. Valtr Komárek už pred viac ako štvrťstoročím, vtedy v pozícii hlavného autora súhrnnej prognózy Československej socialistickej republiky, jasne dokumentoval opak tohto tvrdenia, najmä v prípade krajín, ako je Slovensko, ktoré nemajú pre ťažký priemysel v podstate žiadne komparatívne výhody: či už ide o dostatočný odbyt, lacné domáce zdroje surovín a energie, dostatok vody, rozptylové podmienky pri znečistenom ovzduší a pod., snáď s výnimkou relatívne lacnej pracovnej sily. Už vtedy upozorňoval, že takáto priemyselná orientácia energetiky je charakteristická pre krajiny tretieho sveta a čím skôr sa od nej Slovensko odpúta, tým lepšie.
Minister Malatinský tiež uvádza, že prioritou vlády Slovenskej republiky je predovšetkým skvalitnenie vzdelávania, vedy, výskumu a inovácií. V súvislosti s legislatívnym procesom a prípravou strategických dokumentov medzi hlavnými požiadavkami uvádza systematické uplatňovanie princípu otvorenosti, zrozumiteľnosti a dôsledného hodnotenia dopadov. V súvislosti s energetickou náročnosťou minister hospodárstva na jednej strane priznáva, že Slovensko má piatu najvyššiu energetickú náročnosť v rámci EÚ 27, na druhej strane chváli rýchle tempo jej znižovania. To mi však akosi nesedí: Ak je dlhodobo také rýchle tempo zlepšovania, prečo sme potom naďalej 5. najhorší v EÚ 27 a z čoho pramení optimizmus, v rámci ktorého sa v r. 2020 údajne priblížime k priemeru EÚ, najmä ak znižovanie energetickej náročnosti naďalej nie je top prioritou slovenskej energetickej politiky?
Predstaviteľ rezortu, ktorý pred časom poskytol štátnu pomoc napr. prosperujúcemu SCP Mondi Ružomberok, ktorý na to naozaj nebol odkázaný, v odpovedi uvádza, že štátna pomoc bude, že "štátnu pomoc bude nevyhnutné smerovať do potrebných oblastí, odvetví a regiónov postihnutých negatívnymi globalizačnými a inými vplyvmi". Kiežby, len donedávna to bolo skôr naopak, aj keď nepopieram skutočnosť, že niektoré systémové opatrenia prijaté ministerstvom hospodárstva, resp. vládou by mohli prispieť k znižovaniu nežiaducich regionálnych rozdielov, čo bolo predmetom mojej ďalšej otázky. Podľa výsledkov všetkých mne dostupných výskumov sa tieto regionálne disparity ďalej zväčšujú, z čoho vyplýva, že prijaté opatrenia stále nie sú dostatočne účinné.
Podpora zelenej ekonomiky je na Slovensku úplne nedostatočná a to, čo si pod ňou rezort a vláda predstavujú a ako to realizujú, prináša miestami viac škody ako úžitku. Napríklad výstavba malých vodných elektrární prehradením tokov, nekritické spaľovanie biomasy na úkor aj hodnotnej zelene, to je známe pod slovným spojením biomasaker alebo podobnými epiteton ornans. Všetky zmysluplné opatrenia na zvyšovanie energetickej efektívnosti, samozrejme, vítam, len mi v odpovedi takmer úplne chýbajú konkrétne hodnoty, indikátory, čísla, čo bolo napokon predmetom mojej otázky. Kombinovaná výroba elektrickej energie a tepla je okej, menej okej sú už škandály, s ktorými bola spojená snaha o predloženie novely zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v decembri 2012, dokonca v skrátenom legislatívnom konaní. Posledná novela toho istého zákona kombinuje pozitívnejšie stránky, napríklad podpora decentralizácie výroby energie, s negatívnejšími, napríklad už spomínaná podpora kontroverzných investičných projektov, ako sú spomínané nešťastne realizované viaceré vodné elektrárne. S opatrným optimizmom vítam aj koncepciu rozvoja výroby elektriny z malých obnoviteľných zdrojov energie, schválenú vládou v minulom roku.
Podobne ako minister životného prostredia aj minister hospodárstva si pripisuje k dobru údajnú podporu zeleného obstarávania. To ma úprimne prekvapuje vzhľadom na to, že vždy, keď som niečo podobné navrhoval z tohto miesta ja, bol som odmietnutý s tým, že to údajne nie je treba. Obávam sa, že pokiaľ sa zelený pilier nestane skutočne dôležitou a neobíditeľnou súčasťou zeleného obstarávania, dovtedy pôjde skôr o marketingovú aktivitu než o reálny nástroj na ozelenenie ekonomiky a zlepšenie nášho životného prostredia.
V názore na jadrovú energetiku sa s rezortom hospodárstva - podľa očakávania - rozchádzame. Tvrdenie, že záverečné stanovisko k procesu EIA na výstavbu zamýšľaného nového jadrového zdroja v lokalite Jaslovské Bohunice bude garanciou toho, že výstavba bude v súlade s politikou udržateľného rozvoja, patrí do kategórie kuriozít. A navyše, keďže táto cesta získavania energie je dlhodobo nerozlučne spätá s Ruskou federáciou, potom vzhľadom na vývoj za našimi východnými hranicami sa asi zhodneme na tom, že posilňovanie tejto závislosti zrejme nebude národno-štátnym záujmom Slovenska. Česi sú ďalej na západ, čiže aj ďalej od východu, ale pochopili to skôr ako my.
Ďalšia moja otázka na pána ministra Malatinského znela, ako korešponduje so sľubovanou cestou trvalo udržateľného rozvoja obsah Memoranda o porozumení a spolupráci v energetickom sektore medzi ministerstvom hospodárstva a European Uranium Resources, týkajúceho sa ťažby uránu pri Košiciach. Aj keď sa tento postup minister hospodárstva snaží obhájiť ako štandardný, ja ho považujem za neobhájiteľný a za pravdu mi dáva, paradoxne, aj samotná vláda Slovenskej republiky, ktorá v týchto dňoch predložila do Národnej rady v skrátenom legislatívnom konaní návrh novely geologického zákona, ktorý práve prerokúvame. Zdá sa mi, že ani v tomto prípade ľavá ruka nevie, čo robí pravá. Alebo že by to bol zámer?
Som rád, že idea výstavby ďalšieho vodného diela na Dunaji, tentoraz priamo v Bratislave kúsok nad centrom mesta, je natoľko absurdná, že okamžite narazila na odpor nielen ochranárov, ale aj vodákov, vodárov, vedcov, lesníkov i širokej verejnosti. Tvrdenie, že takýto zámer je bezproblémový, lebo musí prejsť procesom posudzovania vplyvov na životné prostredie a jeho výsledky sa budú rešpektovať, ignoruje okrem iných aj taký, v úvodzovkách, detail, že proces EIA a jeho výsledky nie sú na Slovensku právne záväzné.
Čo sa týka odpovede na moju otázku, ako korešponduje so sľubovanou cestou trvalo udržateľného rozvoja obsah memoranda o porozumení Slovenskej republiky s U. S. Steel Košice, ma odpoveď pána ministra taktiež neuspokojila. Robiť ďalšie environmentálne ústupky najväčším znečisťovateľom ovzdušia je priamym popretím princípov udržateľného rozvoja a nadraďovaním ekonomických záujmov nad environmentálne a zdravotno-sociálne. Ak by som mal byť ironický, tak by som povedal, že sa riadime heslom: Svoje milované emisie si nedáme vziať do tretích krajín! Z čoho by potom žili naše nemocnice a lekárne?
To, ako sa v praxi memorandum s U. S. Steel realizovalo, že išlo vlastne o diktát vlády voči parlamentu, je už kapitola sama pre seba.
Z odpovedí pána ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Ľubomíra Jahnátka som sa napríklad dozvedel, že prostriedky z Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka čerpáme priam vzorne. Nepochybne sa z týchto peňazí podporilo veľa pozitívneho, žiaľ, aj veľa diskutabilného a neraz dokonca negatívneho. Lebo jedna vec je pekný názov a iná realita, iné realita. Dozvedel som sa aj to, že v rámci štátnej pomoci do mechanizmu podpôr zaradili systémovú podporu zamestnávania znevýhodnených osôb. Horšie už je, že počet takto podporených osôb je skôr symbolický ako významný. V r. 2013 išlo o 297 osôb a ani v nasledujúcich rokoch sa nepredpokladá ich výraznejší nárast.
Zlepšovanie životného prostredia a vidieka podporovaním manažmentu krajiny je jeden z troch hlavných cieľov Programu rozvoja vidieka na roky 2007 – 2013. Explicitne sa ochrany prírody a krajiny z uvedených konkrétnych opatrení týkajú najmä platba v rámci Natury 2000 a lesnícko-environmentálne platby, aj keď životné prostredie ovplyvňujú aj ďalšie platby. Keď si zrátame výšku prvých dvoch platieb, dostaneme sumu 2 187 000 eur, pričom na príslušnú os bolo alokovaných 2 milióny, zdôrazňujem, a alokovaných bolo 1 mld. 273 mil. eur. Čiže platby v prospech ochrany prírody a krajiny, ak ich tak vôbec môžeme nazvať, keďže nevieme, čo sa pod nimi konkrétne skrýva, predstavujú menej ako dve promile z celkovej sumy, čo nám však nebráni roniť slzy nad tým, ako je tá Natura 2000 pre nás údajne finančne neúnosná. A keď nám však na ňu ponúkajú prostriedky, tak ich veľkoryso ohrdneme?
Diverzifikáciu smerom k nepoľnohospodárskym činnostiam vnímam tiež ako dvojsečnú zbraň. Iste, nielen poľnohospodárstvom je náš vidiek živý. A nielen, a kvalita života je určite kategória, ktorá nezahŕňa iba prácu na poli či v kravíne. Len sa mi zdá vhodnejšie hovoriť o podpore win-win stratégií, aby sa udržalo aj poľnohospodárstvo, aj zdravé životné prostredie, aj príroda a harmonická vidiecka krajina a zároveň vzrástla celková kvalita života obyvateľov vidieka. Že sa to dá, môžeme vidieť hneď v prvej rakúskej dedine za Bratislavou.
Veľmi perspektívny je projekt LEADER. Žiaľ, aj do neho bola alokácia zdrojov v hodnotenom období skôr symbolická, keď predstavovala menej ako 2,5 mil. eur. Napríklad na agroenvironmentálne poplatky, do ktorých patrí aj podpora biotopov vzácnych trávnych porastov a biotopov vtákov, ekologické poľnohospodárstvo, protierózne činnosti a pod. išlo púhych 390-tisíc eur, čo je na porovnanie menej, ak dobre počítam, ako plat jedného europoslanca za jedno funkčné obdobie.
Oceňujem, oceňujem spomínané ústretové kroky voči producentom hospodáriacim vo sfére integrovaného a ekologického poľnohospodárstva, ale podpora tomuto sektoru zostáva naďalej skôr marginálna ako reálna. Vzhľadom na vyššie uvedenú realitu, ktorú poznáme takpovediac z terénu, vyznieva súhrnné konštatovanie pána ministra Jahnátka v tejto časti odpovede na moju interpeláciu, citujem, „udržiavaniu kultúrneho charakteru krajiny a ochrane životného prostredia je teda venovaná primeraná a vyvážená starostlivosť“, koniec citátu, skôr ako zbožné prianie, než adekvátny obraz reality na slovenskom vidieku. Potešilo ma, že v r. 2014 – 2020 by sa mala výrazne finančne posilniť produkcia oviec a kôz, ako aj prísľub väčšej podpory integrovanej a ekologickej produkcie v sektore ovocia, zeleniny a viniča. Chýba mi tam však explicitná zmienka o podpore napríklad včelárstva.
Odpoveď na moju otázku, aký pokrok nastal v rámci sľubovanej finalizácie domáceho spracovania dreva, som síce dostal optimistickú odpoveď asi v tom duchu, že sa na tom pracuje, ale nič konkrétne o tom, ako to dosiahnuť a prestať byť aj v tejto sfére rozvojovou krajinou tretieho sveta, ktorá za babku vyváža svoje vzácne prírodné zdroje a draho dováža výrobky z nich. Účinné opatrenia prijmeme asi až vtedy, keď už nebude čo v našich lesoch ťažiť.
Spomínané podporné opatrenie s názvom "dotácia na trvalo udržateľné hospodárenie v lesoch" môže v sebe zahŕňať všeličo. V súvislosti s oživením trhu s drevom sa spomína, že mu napomohol aj nástup nových technológií spracovania dreva ako energetickej suroviny, známy ako štiepkovanie, pričom sa využijú menej kvalitné sortimenty dreva. K tomu však treba povedať, že na Slovensku padá za obeť aj drevná hmota zo stromov, ktoré mali rásť naďalej, a deje sa tak podľa všetkého v stále hrozivejšom rozsahu.
Posledná problematická podpora ide na zalesňovanie poľnohospodárskej pôdy práve v čase, keď liberalizáciu výrubov stromov v tzv. voľnej krajine pán minister Žiga a kolektív zdôvodňujú práve obavami, aby nám poľnohospodárska pôda nezarastala lesom. Žeby opäť pravá ruka vo vláde nevedela, čo robí ľavá?
Čo sa týka otázok adresovaných ministrovi školstva, vedy, výskumu a športu pánovi Čaplovičovi, sa zmienim len o jeho odpovedi na posledné dve z mojich otázok. Tá prvá z nich znela: "Považujete, pán minister, systém podpory environmentálnej výchovy a vzdelávania zo strany Vášho rezortu za dostatočný, cieľavedomý a koncepčný?"
Zdá sa, že posledný významnejší počin na tomto poli sa odohral v roku 2006, kedy prierezová komisia pripravila integrovanú koncepciu environmentálnej výchovy a vzdelávania. Jedno je isté, a to to, že prierezová téma Environmentálna výchova, ktorú spomína aj pán minister, nie je ani tak prierezová, ako skôr v našom školstve chaotická. Významnejšie aktivity, ako je napr. program Zelená škola, Ekologická stopa, Na túru s Naturou a pod., sa realizujú zväčša v prostredí a zásluhou mimovládok. Nezdieľam a nemôžem zdieľať optimizmus pána ministra, ktorý tvrdí, že jeho rezort venuje primeranú pozornosť výchove a vzdelávaniu v tejto oblasti.
Na moju poslednú otázku, týkajúcu sa prípravy kandidatúry na zimnú olympiádu, ktorú má jeho rezort na starosti a ktorá sa medzičasom stala alebo je už pasé, som dostal štandardnú odpoveď, že všetky významnejšie investície budú posúdené v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie. Odhliadnuc od toho, že závery z tohto posudzovania majú v zmysle zákona iba odporúčací charakter, nedokážem si predstaviť, že by sa v prípade schválenej kandidatúry mohlo stať, že navrhované projekty, zásahy a pod. nebudú schválené len preto, lebo nebudú odporúčané v rámci procesu EIA. Našťastie, v tejto veci za nás rozhodli oveľa osvietenejší obyvatelia Krakova v nedeľňajšom referende, ale to nikoho z kompetentných na Slovensku neospravedlňuje, keďže to nebolo rozhodnutie našej strany.
A na záver som si nechal ministra životného prostredia pána Petra Žigu. Nielen preto, lebo to zodpovedá abecednému poradiu.
Hneď prvá veta jeho odpovede znie, citujem: "Moje dvojročné pôsobenie na poste ministra životného prostredia Slovenskej republiky vnímam ako úspešné", koniec citátu. Vzápätí pán minister spomína niektoré právne normy, ktoré sa podarilo ministerstvu pod jeho vedením vypracovať a presadiť. Menovite uvádza oblasť ochrany prírody, odpadového hospodárstva, zmeny klímy a pod. V prípade posledných dvoch menovaných právnych noriem ide o transpozíciu európskych smerníc, v prípade prvej ide o pravdepodobne najkontroverznejšiu právnu normu, akú sa ministerstvu podarilo za posledné roky pripraviť.
Z konkrétnych výsledkov v oblasti environmentálnej politiky sa tak trochu paradoxne hneď na prvom mieste spomína Akčný plán trvalo udržateľného rozvoja Slovenskej republiky na roky 2013 – 2020, na ktorom však ešte len pracuje Úrad vlády, avšak ministerstvo životného prostredia dosiaľ ani len neprizval k spolupráci. Škoda, že sa pán minister nezmienil aj o tom, prečo vláda Slovenskej republiky opakovane nerešpektuje platné uznesenie Národnej rady a nepredkladá k 31. marcu do parlamentu odpočet plnenia Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
Veľa optimizmu vo mne nevzbudzuje ani zmienka o príprave predsedníctva Slovenskej republiky v Rade EÚ v roku 2016 a účasti ministerstva na tomto procese. Na to, že na prípravu má Slovensko už len púhe dva roky a je v tejto oblasti úplným nováčikom, veľa konkrétneho v súvislosti s našou prípravou na tento kľúčový post, obávam sa, aspoň z môjho pohľadu nevidno. Spomína sa materiál s názvom Plán prípravy ministerstva životného prostredia z 28. 2. 2013, ktorý indikuje predpokladané personálne i finančné posilnenie z tohto dôvodu prípravy. Avšak v rozpočtovej kapitole životné prostredie som si toto indikované navýšenie nejako nevšimol, ak je to moja chyba, tak sa ospravedlňujem. Rád by som sa mýlil, ale neviem sa zbaviť dojmu, že príprava na predsedníctvo v Rade EÚ sa zo strany vlády vo všeobecnosti dosť podceňuje a týka sa to, obávam sa, aj ministerstva životného prostredia.
Čo sa týka zmeny klímy, nájdeme v odpovedi konštatáciu, že za roky 2012 a 2013 si rezort všetky reportingové povinnosti splnil v požadovanom rozsahu a stanovených termínoch. To, že vieme písať správy a vypĺňať tabuľky, však ešte neznamená, že je všetko v poriadku, čím sa nechcem nikoho, samozrejme, dotknúť.
Asi nikoho neprekvapí, keď poviem, že nemôžem súhlasiť s tvrdením, že najdôležitejším úspechom v oblasti ochrany prírody bolo schválenie novely zákona o ochrane prírody a krajiny z 29. novembra 2013. Napriek niektorým pozitívam, ktoré táto novela so sebou priniesla, v mnohom ide o krok späť, resp. o krok úplne zlým smerom.
Ďalšia problematická oblasť je stratégia protipovodňovej ochrany, ktorá bude predmetom mojej interpelácie, ktorou vás budem zaťažovať možno v budúcom bode, ale možno vás od toho ušetrím a odošlem ju len písomne. Plánované náklady na výstavbu v tejto oblasti majú predstavovať 1,154 mld. eur, čiže hodne viac ako jednu miliardu eur, a ak mám byť úprimný, z tejto predstavy mi naskakuje husia koža, lebo tuším, koľko betónu vyliateho do slovenskej prírody sa za touto sumou skrýva.
Zaujímavá je informácia o príprave operačného programu kvalita životného prostredia, ale o tom by sme mali podrobnejšie hovoriť na seminári na pôde Národnej rady na budúcu stredu, na ktorý vás srdečne pozývam, ešte to zopakujem. Žiaľ, bude sa konať len v kinosále, keďže opakovane neprešiel môj procedurálny návrh, aby sme o tejto dôležitej záležitosti hovorili aj tu v pléne.
Spomedzi ďalších významných opatrení a aktivít pán minister uvádza o. i. implementáciu Národného akčného plánu pre zelené verejné obstarávanie na roky 2011 až 2015. To ma prekvapuje nielen preto, lebo som sa s tým nikde v praxi dosiaľ nestretol, ale aj preto, lebo kedykoľvek som niečo podobné z tohto miesta navrhoval, bol som rezolútne odmietnutý.
Ministerstvo životného prostredia vraj iniciovalo posilnenie a zefektívnenie sledovania a vyhodnocovania indikátorov zeleného rastu. To je, tiež je to pre mňa novinka, ale rád sa dám poinformovať.
Prekvapujúce je aj pozitívne (seba)hodnotenie novej koncepcie environmentálnej výchovy a osvety, keďže realita, ako sme už hovorili, je v tejto oblasti absolútne neuspokojivá.
Nechcem tvrdiť, že rezort životného prostredia za uplynulé dva roky nič neurobil. Božechráň! Ani to, že neurobil nič pozitívne. Robia v ňom napokon stovky ľudí, z ktorých mnohí sú schopní, šikovní a niektorí z nich dokonca napriek všetkému ešte v kútiku duše veria, že to celé má zmysel.
Nechcem tvrdiť ani to, že vedenie ministerstva je to najhoršie, aké sme tu kedy mali. Za éry ministrov za SNS v časoch prvej vlády Roberta Fica to bolo zrejme ešte horšie.
Podstatný problém je však v tom, že ministerstvo životného prostredia životné prostredie podľa môjho presvedčenia účinne nechráni, pričom prírodu a krajinu v niektorých smeroch priamo ohrozuje. Ako dôkaz môjho tvrdenia spomeňme aspoň podporu kandidatúry na zimnú olympiádu na území národného parku, liberalizáciu výrubu stromov, snahy o zníženie výmery chránených území, rezignáciu na ochranu iných ako rýdzo prírodných biotopov, presadzovanie vodárenskej nádrže Slatinka, vypustenie krajiny z predmetu ochrany zákona o ochrane prírody a krajiny a podobne.
Čo povedať celkom na záver? Ak sme tu pred dvoma rokmi v rozprave o programovom vyhlásení vlády hovorili, že program vlády je determinovaný snahou o čo najväčšiu centralizáciu moci a etatizmus, tak sa to, žiaľ, potvrdilo. Ak sme hovorili, že paradigmaticky pôjde o akýsi pokus o návrat do éry industrializmu, tak sa to, žiaľ, potvrdilo tiež. A ak sme sa obávali, že nepôjde o vládu naklonenú ochrane prírody, krajiny a životného prostredia ani smerovaniu k udržateľnejšej budúcnosti, tak sme sa obávali oprávnene. Ešteže máme nejaký ten rok a pol pred sebou na nápravu, všakáno?
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
