Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, skrátim svoje vystúpenie na minimum už aj preto, že mnoho z toho, čo som chcel povedať, tu už dnes odznelo. Úprimne ma teší, koľko kolegýň a kolegov tu vystúpilo v doobedňajšej rozprave a s akými zaujímavými príspevkami. Teší ma to dvojnásobne, pretože to dokazuje, že naozaj voda nám nie je ľahostajná. Nie vždy na témy týkajúce sa životného a zložiek prírody a krajiny tu vedieme takúto náročnú a, povedal by som, mnohopočetnú a mnohohlasnú diskusiu, do ktorej sa zapojili aj ľudia, ktorí sa k takýmto témam príliš nevyjadrujú. Takže chcem veriť, že aj do budúcnosti sa bude čím ďalej, tým viac členov a členiek parlamentu vyjadrovať aj k problémom environmentálnym, aj keď určite tento návrh zákona sa netýka len záležitostí environmentálnych, ale aj ekonomických, morálnych a ďalších.
Podobne ako kolega Hlina nejako nezávisle na sebe sme prišli k podobným záverom. Taktiež ako on, aj ja sa obávam toho, že dnes tu budeme svedkami menšieho déjá vu, že sa vrátime do jesene minulého roka, keď nás tento istý pán minister presviedčal o tom, ako zlepší ochranu slovenskej prírody ním predložená novela zákona o ochrane prírody a krajiny. My sme vtedy tvrdili, že v niečom zrejme áno, ale v mnohých zásadných veciach nie, ba, naopak, že zákon ochranu prírody a krajiny a jej jednotlivých zložiek nielenže nezlepší, ale ju zhorší.
Predkladateľ si nedal povedať, a tak až na základe doslova verejného pohoršenia, ktoré spôsobila, nebojím sa povedať, až genocída voľne rastúcej zelene, ktorú takto nasilu presadená novela zákona spustila, museli po pol roku zákon korigovať jeho vlastní stranícki kolegovia a kolegyne. Niežeby sme my opoziční poslanci neboli vzniesli opakovane dostatok námietok voči tomu zákonu, ale, ako je už smutne známym zvykom v tomto parlamente, opoziční poslanci nikdy nemôžu mať pravdu. Takže sa čakalo na to, kým s tým prídu poslanci strany SMER.
Chcem veriť, že sa tento scenár po pol roku opäť nezopakuje, a preto od prvej chvíle podobne ako viacerí moji kolegovia a kolegyne apelujem na pána ministra, aby tento návrh stiahol a prišiel s ním až vtedy, keď bude skutočne a v plnom rozsahu zodpovedať potrebám ochrany vody a vodných ekosystémov, potrebám našich občanov, záujmom Slovenska a požiadavkám Európskej komisie.
Ak sa tak nestane, nepochybujem o tom, že budeme musieť zákon novelizovať v skorej budúcnosti. Avšak medzitým, ako tu už bolo viackrát povedané, a podobne ako v prípade voľne rastúcich stromov môže dôjsť k nenapraviteľným a nezvratným škodám, napríklad tým, že sa podpíšu nejaké kontrakty s nejakými aj zahraničnými subjektmi a naozaj potom bude minimálne ekonomicky veľmi nákladné pre Slovenskú republiku ten proces vracať do pôvodného stavu.
No a teraz pár slov k tým zásadným pripomienkam vecného a právneho charakteru, ktorý mám k tomuto návrhu zákona.
Ešte pripomeniem, že členovia členky výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie dostali pred viac ako týždňom veľmi podrobnú, vecnú a právnu analýzu nedostatkov tohto zákona. Predpokladám, že ostatní členovia Národnej rady ju nedostali. Ak by mali o ňu záujem, môžem sa pokúsiť zabezpečiť, aby ju dostali tiež od autorov tejto analýzy pred druhým čítaním, ak k nemu teda dôjde, by to bolo určite užitočné.
Teraz prejdem teda k tým konkrétnym pripomienkam. Budú sa týkať najmä toho, čo je tu dnes najviac diskutované, tých tzv. prepráv a prevodov vody, ktoré sa novo zakotvujú do zákona, ktoré sú zhmotnené vo viacerých novelizačných bodoch, najmä v novo navrhovanom § 17a.
Inkriminované novelizačné body navrhujú postupy, ktoré by vraj mali zaviesť pravidlá pre využívanie vodných zdrojov Slovenska na prepravu a prevod cez hranice štátu tak, aby bola, ako sa uvádza v dôvodovej správe, citujem, zabezpečená ochrana štátnych záujmov vo vzťahu k vode ako obzvlášť významnej a ničím nenahraditeľnej surovine strategického charakteru, a stanoviť tomu zodpovedajúce postupy jej užívania s dôrazom na verejné záujmy.
A teraz môj komentár k tomu. Navrhované opatrenia však evidentne nie sú dostatočné ani adekvátne na zabezpečenie ochrany štátnych a verejných záujmov vo vzťahu k vode, a to z nasledujúcich dôvodov. V navrhovanej právnej úprave nie sú pojmy, ktorými sa tu operuje, napríklad strategický význam pre štát a verejný záujem, presnejšie vymedzené. Za strategický význam pre štát by sa dala považovať napríklad výmena vody medzi susediacimi štátmi na pokrytie potrieb vody v nedostatkových oblastiach alebo v nedostatkových obdobiach v čase veľkého sucha alebo v čase prípadnej kalamity, keby bolo naozaj urgentné pomôcť susednému štátu v takejto kritickej situácii a s možnosťou určitej reciprocity, čiže v žiadnom prípade nie na komerčné účely. Z obsahu novelizovaných ustanovení však vyplýva, že cieľom novely je len umožniť „jednostranný“ vývoz vody z územia Slovenska, ktorý budú uskutočňovať podnikateľské subjekty, ktorých účelom je okrem iného a logicky tvorba zisku. Týmto ustanovením sa voda stáva obchodným artiklom, teda obchodovateľnou komoditou, čo je v rozpore s filozofiou Rámcovej smernice o vode, v ktorej sa deklaruje, citujem, voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba chrániť, brániť a s ktorým treba nakladať ako takým. Takýto prístup navrhovaný vládou je aj úplne jednoznačne v rozpore s petíciou občanov a občianok Európskej únie, ktorá chápanie vody ako medzinárodne obchodovateľnej komodity striktne odmieta.
Na margo predloženej novely sa dá preto konštatovať, že v priamom rozpore s tvrdením predkladateľa predložený návrh novely nezohľadňuje strategické záujmy štátu, ale, naopak, tieto strategické záujmy najmä zo stredno- a dlhodobého hľadiska priamo ohrozuje.
V novelizačnej úprave, myslím, že je to bod 2, sa deklaruje, že podzemnými vodami vo výlučnom vlastníctve štátu zostávajú všetky vody odoberané na tento účel. Z tejto úpravy sa ale nedá zistiť, kedy vlastne prechádza vlastníctvo štátu tejto „strategickej suroviny" a nového nadobúdateľa a ako je to v súlade s tvrdením o výlučnom vlastníctve štátu.
Ak sa na jednej strane tvrdí, že všetky vody odoberané na tento účel zostávajú vo výlučnom vlastníctve štátu, a pritom sa ich v skutočnosti štát zbavuje v prospech súkromného podnikateľa, ide podľa mňa o celkom zjavné protirečenie.
Spolu s predkladateľmi hromadnej pripomienky verejnosti sme presvedčení, že navrhované postupy orgánov štátnej správy pri vydávaní povolení na prepravu a prevod vody uvedené v návrhu zákona sú iba formálno-administratívneho charakteru a nemôžu reálne zabrániť ovládnutiu významných vodných zdrojov, napríklad podzemných vôd Žitného ostrova, vybranými podnikateľskými subjektmi na de facto nekontrolovateľný vývoz vody do zahraničia.
Ak by sme mali veriť predkladateľom a ich téze, že ich primárnym cieľom je ochrana vody a zabránenie tomu, aby sa táto nekontrolovateľne nevyvážala zo Slovenska do cudziny, potom by sme očakávali, že zákon bude obsahovať možno celkom stručný jednovetný paragraf, napríklad znenie, ako som spomínal vo faktickej poznámke, vývoz a preprava vody zo Slovenska na komerčné účely sa zakazuje.
Podľa bodu 20 novely zákona predkladateľ žiadosti o povolenie na využívanie na prepravu alebo prevod vody má okrem iného preukázať podkladové materiály o voľnej kapacite vodných zdrojov. Tieto materiály má zabezpečiť žiadateľ prostredníctvom právnickej osoby poverenej ministerstvom pre každý jednotlivý prípad prepravy alebo prevodu vody. Z požiadaviek Rámcovej smernice o vode vyplýva, že právnická osoba pri lokálnom hodnotení musí vychádzať z výsledkov hodnotení, ako je kvantitatívny stav, ekonomická analýza a iné, ktoré musia byť zhrnuté v plánoch manažmentu povodí. Navrhované postupy nie sú v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice o vode, najmä z nasledujúcich dôvodov. Podotýkam, že pri tejto argumentácii sme si opäť pomohli hromadnou pripomienkou verejnosti, aby sme sa nechválili cudzím perím.
Po prvé. Odhliadnuc od nepresností údajov z vodnej bilancie tento dokument neposkytuje dostatočné údaje pre stanovenie potrieb vody na území Slovenska, napríklad nezohľadňuje počet, respektíve množstvo a kapacitu ohrozených vodárenských zdrojov vzhľadom na zhoršujúcu sa kvalitu vody, pokles zásob v dôsledku klimatických zmien, potrebu vody pre chránené územia, ako aj pre biotopy, aj ekonomicky významných vodných druhov a podobne.
Po druhé. Požiadavku na zabezpečenie potreby vody regiónu je možné splniť jedine postupom vypracovania ekonomickej analýzy vrátane základného scenára podľa článku 5 prílohy III Rámcovej smernice o vode a metodického dokumentu č. 1, v skratke WATECO, a následky musia byť zahrnuté v plánoch manažmentu povodí.
Po tretie. Voľnú kapacitu vodných zdrojov je možné stanoviť iba na základe vyhodnotenia kvantitatívneho stavu podzemných vôd. Toto vyhodnotenie sa musí urobiť postupne podľa § 4c ods. 7 vodného zákona v súlade s požiadavkami Rámcovej smernice o vode len za splnenia nasledujúcich podmienok, teraz to bude trošku akademickejšie, tak chvíľu vydržíte: a) stanovené využiteľné množstvá podzemnej vody nie sú presiahnuté dlhodobým priemerným ročným odoberaným množstvom, b) nedochádza k významnému pretrvávajúcemu poklesovému trendu hladín podzemných vôd v útvare podzemnej vody, ktorý je spôsobený antropogénnymi vplyvmi, c) nedochádza k významnému zhoršeniu stavu útvaru povrchových vôd spôsobených poklesom hladín podzemných vôd alebo zmenami prúdenia podzemných vôd, d) nedochádza k významnému poškodeniu suchozemských ekosystémov vplyvom poklesu hladín podzemnej vody, e) nedochádza k rozširovaniu prieniku znečisťujúcich látok alebo k inému nežiaducemu pretrvávajúcemu zhoršovaniu chemického stavu útvaru podzemných vôd, ktoré sú vyvolané zmenami prúdenia podzemných vôd, f) zmeny smeru prúdenia, ktoré vyplývajú zo zmien hladín podzemných vôd, sa vyskytujú dočasne alebo trvale len v priestorovo ohraničenej oblasti, g) zmeny podľa písmena f) nezapríčinia vstup znečisťujúcich látok a neindikujú jasne identifikovateľný trend v smere prúdenia, ktorý je spôsobený antropogénnymi vplyvmi a ktorý by mohol viesť k takémuto vstupu znečisťujúcich látok.
Koniec akademickej prednášky, pokračujem ľudskejšou rečou.
Štvrtá požiadavka. Návrh úhrady za odber musí byť urobený v súlade s článkom 9 Rámcovej smernice o vode. O tom sa dnes už pomerne veľa hovorilo.
Teda podkladom pre akékoľvek uvažovanie o užívaní vôd za účelom prípadnej prepravy alebo prevodu vody do zahraničia v budúcnosti musia byť plány manažmentu povodí. V rámci vypracovania týchto plánov by bolo najskôr nevyhnutné vypracovať osobitný program využívania vôd za účelom prepravy alebo prevodu vody do zahraničia. Tento program by musela najskôr schváliť vláda Slovenskej republiky ako súčasť plánov manažmentov povodí. Takýto postup je navyše podmienený súhlasným stanoviskom Európskej komisie, ktorú musí kompetentný orgán pre implementáciu Rámcovej smernice o vode, teda ministerstvo životného prostredia požiadať o vyjadrenie, či zámer využívať podzemné vody na podnikateľské účely nie je v rozpore s Rámcovou smernicou o vode a celkovo vodnou politikou Európskej únie.
Až splnenie tohto veľmi náročného postupu a týchto podmienok by sme mohli považovať za také, že je v súlade s požadovanou komplexnou ochranou vôd, ktorá konkretizuje požiadavky na ochranu vôd uvádzané v dôvodovej správe účelu predloženého návrhu zákona.
Ďalšiu schizmu v návrhu tohto zákona vidím v tom, že na jednej strane správne charakterizuje vodu ako prírodné bohatstvo. Na druhej strane ju však redukuje na obchodovateľnú komoditu, čo je v rozpore ako s filozofiou Rámcovej smernice o vode, tak aj s petíciou európskych občanov s názvom Right to water, ktorú v marci tohto roku prijala aj Európska komisia, čím ju možno považovať za záväznú pre Slovenskú republiku.
Keby sme tu posudzovali to pôvodné znenie zákona pred jeho zmenami v medzirezortnom pripomienkovom konaní, mal by som tu ešte ťažké srdce aj na niektoré ďalšie ustanovenia, týkajúce sa najmä výstavby malých vodných elektrární alebo všeobecne zriaďovania nových vodných stavieb na vodných tokoch. To, že k tomu nedošlo, je len preto, že v tejto časti ministerstvo, povedzme, doposiaľ v uspokojivom rozsahu, akceptovalo túto hromadnú pripomienku verejnosti, čo niekedy uvádza ako dôkaz toho, ako nadštandardne s verejnosťou diskutovalo. Ja si myslím, že to, že v plnom znení a úplne prebralo príslušné znenia Rámcovej smernice o vode, nie je až taká veľká zásluha, mala by to byť samozrejmosť, ku ktorej by, bohužiaľ, nebolo došlo bez tohto tlaku verejnosti. Takže na jednej strane, fajn, je dobré, že táto požiadavka verejnosti bola akceptovaná. Na druhej strane robiť si na tom zásluhu je zo strany ministerstva trošku farizejské, nehnevajte sa. Malo by to byť naozaj aj pre budúcnosť samozrejmosťou, že tu nebude snaha, ktorej sme boli svedkami aj v minulosti, vyberať si z európskych právnych noriem naozaj to, čo sa nám hodí, a nejako zabúdať prebrať to, čo sa nám nehodí. Faktom ale zostáva, že väčšina tých pripomienok verejnosti akceptovaná nebola. Alebo boli akceptované veľmi čiastočne. Týka sa to práve aj tej najviac diskutovanej témy prevodu vody do zahraničia. Keďže tuná sa zhoda nedosiahla, tak išlo sa vlastne až do vlády s rozporom. Ale to sa stáva. Faktom však je, ako sme už viackrát dnes hovorili, že verejnosť na toto riziko zareagovala tentoraz naozaj včas a citlivo a pod petíciu, ktorá žiada vypustiť tieto neprípustné novelizačné body z návrhu zákona, sa dodnes podpísalo, pokiaľ viem, viac ako 60 tisíc občanov a občianok Slovenskej republiky, čím sa z tejto petície stáva druhá najväčšia a najvýznamnejšia v novodobých dejinách Slovenska, svojho druhu, teda týkajúca sa environmentálnych problémov. A v prípade, že by tento zákon nebol stiahnutý, tak je vcelku šanca, že sa stane dokonca početnejším ten počet signatárov, než tomu bolo v prípade petície proti ťažbe uránu.
Vypustím niektoré ďalšie veci, nechcem opakovať to, čo to už bolo povedané, ani tie analýzy, ktoré som spomínal a ktoré si môžete prečítať, a v podstate spejem teda k záveru, ktorým je pripojenie sa k tým požiadavkám, ktoré tu už odzneli k tomu procedurálnemu návrhu, vrátiť návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie. Možno si všimnete istý rozdiel, väčšina predrečníkov hovorila o úplnom stiahnutí tohto návrhu z rokovania, ja zase si uvedomujem, nie v snahe byť za každú cenu objektívny, ale je to moje aj hlboké presvedčenie, že z tých 127 novelizačných bodov, ak si dobre pamätám, ten počet je mnoho aj pozitívnych, z nich mnohé sú potrebné, mnohé dokonca sme mali prijať už dávnejšie, lebo korektnejšie transponujú príslušné európske normy, alebo aktualizujú veci, ktoré sú už z rôznych príčin neaktuálne. Čiže naozaj som za to, aby sa tento návrh zákona prepracoval a aby v ňom tie pozitívne veci zostali. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Budem reagovať na pána ministra, konkrétne len na tú jeho tézu o tom, ako máme právne neošetrené prípadné vyvážanie vody zo Slovenska. Ja len pripomeniem v tejto súvislosti, že by takéto konanie, ktoré zatiaľ ani nebolo na Slovensku zdokumentované, odporovalo Ústave Slovenskej republiky, ale nielen to, máme príslušné ustanovenia aj v súčasnosti platnom vodnom zákone, napríklad v § 21 sa hovorí veľmi konkrétne o tom, že na povolenie na odber podzemnej vody treba súhlas príslušného orgánu štátnej vodnej správy. Podobne v § 74 sú riešené dokonca otázky sankcií za nepovolené odbery, nehovorí sa tomu „prevody“, s tými sa asi ani vôbec neráta. Ale pripusťme hypoteticky, že stále to ešte nie je dostatočne legislatívne ošetrené a že by sme teda mali prijať vykonávací predpis, ktorý toto bude riešiť jednoznačne, alebo jednoznačnejšie ako doteraz. Čo však bráni tomu, aby ministerstvo a vláda prišli so super stručným jednoparagrafovým návrhom zákona, v ktorom sa bude uvádzať napríklad také znenie? Citujem „Vývoz a preprava vody zo Slovenska na komerčné účely sa zakazujú." Alebo to môže byť obdoba takejto formulácie. V tomto prípade by sme zrejme nenamietali, keby vláda navrhla skrátené legislatívne konanie, ako sme toho neraz boli svedkami v minulosti, aj v oveľa menej dôležitých prípadoch. A verím, že takéto riešenie by sme podporili. V skutočnosti vláda prichádza s tým, že nás chce presvedčiť, že čierne je biele.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Som rád a priznám sa, že som aj príjemne prekvapený tým, že kolega Chren tu okrem argumentov ekonomického charakteru, ktoré sa od neho logicky očakávajú, predniesol aj celý rad fundovaných argumentov environmentálneho a ekologického charakteru.
Ja by som, ak dovolíte, nadviazal na jednu jeho myšlienku. Už viackrát tu dnes odznelo, že Slovensko sa ide hrať na akéhosi priekopníka, pioniera či prvolezca v rámci krajín Európskej únie práve v oblasti, kde by sa na takéhoto hrať nemalo, a to aj v oblasti predaja vody do zahraničia za okolností, o ktorých sa tu už dnes veľa povedalo a ešte iste veľa povie.
Ja by som k tomu pripojil takú výzvu, ono to tiež odznelo v prejave predrečníka, ale chcel by som ju zdôrazniť, že naozaj Slovensko má veľké deficity v oblasti ochrany vody, ktorej kvalita sa z roka na rok zhoršuje. A toto by bola oblasť hodná toho, aby sme sa stali akýmisi pioniermi a premiantmi v rámci Európskej únie. Bolo by tiež dobré, keby vláda istôt skutočne garantovala istotu prístupu ku kvalitnej pitnej vode naozaj všetkým obyvateľom Slovenska, a to nielen v súčasnosti žijúcim generáciám, ale aj tým budúcim, a to nielen na juhozápade, ale aj, povedzme, na severovýchode tejto krajiny. Toto by bolo snaženie, kde by som ministerstvo i vládu veľmi rád podporil. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Aj keď pán predkladateľ tvrdí opak, všetko nasvedčuje tomu, a nielen odborná, ale aj laická verejnosť to tentoraz správne a včas pochopila, že vláda pripravuje ďalší výpredaj národného majetku alebo, ak chcete, rodinného striebra. Po tom, ako zmizli stovky kilometrov štvorcových tých najúrodnejších pôd pod automobilkami, priemyselnými parkami, logistickými centrami, hypermarketmi a inými zariadeniami, ktoré v princípe mohli stáť inde, napríklad na devastovaných plochách, ktoré zostali po skrachovaných priemyselných a poľnohospodárskych podnikoch, a často nemuseli stáť vôbec na Slovensku, prišiel rad na ten už spomínaný pochybný obchod s teplým vzduchom, avšak zmizlo nám tu aj obrovské množstvo slovenského dreva, ďalšieho národného pokladu a zeleného zlata, ako ho zvykneme nazývať, a to tak, že celé časti pohorí, ktoré sa donedávna pýšili krásnymi lesmi, ako napríklad východná časť Nízkych Tatier, dnes predstavujú bezlesú krajinu. Stihli sme sprivatizovať, nie my teda, ale niekto iný, najatraktívnejšie časti národných parkov, ktoré sa premenili, ako vieme, na lunaparky. A teraz prišla na rad voda, ktorú zrazu treba chrániť pred údajným hroziacim vývozom do zahraničia, ktorý však ešte nikto nezaregistroval a ktorý je v rozpore s ústavou, a preto by nemalo byť problému zabrániť, keďže ústava je najvyšším zákonom tohto štátu. My tomu budeme čeliť tak, že ten vývoz, naopak, uzákoníme a legalizujeme. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, pani spravodajkyňa, dámy a páni, ja budem celkom stručný. Už sme na túto tému hovorili za uplynulý rok pomerne veľa, nechcem sa opakovať, ale nadviažem na to, čo tu bolo opakovane aj v dôvodovej správe, aj v rozprave k návrhu novely zákona o ochrane prírody a krajiny povedané včera.
Možno si spomeniete, pokiaľ ste tu boli, viackrát sa tu opakoval fakt, že Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky je dlhodobo výrazne finančne i kapacitne poddimenzovaná. Čo v situácii, kedy sa v našej prírode, a to dokonca aj v tých jej častiach, ktoré sú formálne vyhlásené za chránené, stretávame čím ďalej, tým viac s prejavmi, by som povedal, anarchie a nedodržiavania právneho stavu. Mnohé z tých prejavov tuná už zrekapituloval kolega Fecko, opäť nechcem opakovať. Tak v tejto situácii je tento stav Štátnej ochrany prírody alarmujúci, samozrejme, budeme aj pri návrhu štátneho rozpočtu na nasledujúci rok žiadať zmenu tohto stavu, ale zase nerobíme si ilúzie, že sa tak v dostatočnom rozsahu a v dostatočne krátkom čase aj skutočne stane.
No a práve aj vo svetle tejto skutočnosti sme presvedčení, že zvýšiť autoritu stráže prírody vrátane jej dobrovoľnej zložky a využiť tento potenciál dobrovoľníctva, úprimného záujmu ľudí monitorovať dianie v našej prírode a postihovať negatívne skutky voči chránenej prírode, tak využiť tento potenciál a tak pomôcť aj Štátnej ochrane prírody a krajiny na Slovensku je nesmierne aktuálne, užitočné, zmysluplné.
A sme presvedčení, že tie minimálne nároky na štátny rozpočet, ktoré, naopak, môžu byť vykompenzované zvýšením povedzme príjmov z pokút a podobne, ak táto stráž prírody bude adekvátne fungovať a ak sa jej autorita adekvátne zvýši, tak si myslíme, že tieto drobné obete určite sa nám mnohonásobne pozitívne vrátia v prípade prijatia tohto návrhu zákona.
Ďakujem za pozornosť a apelujem na podporu.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, ďakujem za slovo. Zhodou okolností novelu zákona o ovzduší navrhujeme v tomto príjemnom piatočnom popoludňajšom ovzduší v komornej atmosfére. Je to už druhý raz po asi trištvrte roku, čo prichádzame s týmto návrhom spolu s kolegom Mičovským.
V zmysle platného zákona o ovzduší, ale v širšom zmysle aj v intenciách Ústavy Slovenskej republiky ovzdušie musí byť chránené pred vnášaním znečisťujúcich látok, a to najlepšími dostupnými technológiami alebo technikami. Na tom sa zrejme všetci zhodneme, že je žiaduce chrániť ovzdušie pred znečisťujúcimi látkami. Tento právny stav u nás platí už niekoľko desaťročí napriek početným novelizáciám zákona o ovzduší. Túto zásadu naša spoločnosť logicky akceptuje.
Čo je určitý paradox, medzi znečisťujúce látky sa nepočítajú v zmysle zákona zapáchajúce látky, hoci majú tiež nemalý vplyv na znižovanie kvality života obyvateľov našej krajiny, najmä v niektorých regiónoch alebo v niektorých lokalitách, pričom tento negatívny vplyv sa týka nezanedbateľného počtu obyvateľov, a preto sme presvedčení, že prísť s takouto novelou zákona je žiaduce a že tým reálne môžme pomôcť mnohým našim spoluobčanom, ktorí sú touto skutočnosťou obťažovaní.
Možno dôvodom, prečo sa zatiaľ jednoznačne ani na celoeurópskej úrovni a tobôž už na slovenskej úrovni táto problematika legislatívne neupravovala, je to, že zapáchajúce látky vo väčšine prípadov nemusia mať bezprostredne negatívny alebo výrazne negatívny dosah na zdravie ľudí, dotknutých obyvateľov, avšak už samotný fakt, že zapáchajúce látky znepríjemňujú život, obťažujú, obťažujú každodenný život, v niektorých prípadoch vytvárajú priam neznesiteľné prostredie, je, myslím, dostatočným dôvodom na to, aby sme túto problematiku konečne riešili a dostali do zákona o ovzduší také ustanovenia, ktoré aj umožnia efektívne znižovať produkciu a následne potom dosah zapáchajúcich, zapáchajúcich látok.
Čomu sa venujeme v tomto našom návrhu? V prvom rade tým cieľom je, ako sme už povedali, obmedziť koncentrácie pachových znečisťujúcich látok vypúšťaných do ovzdušia. Náš návrh sa týka len stacionárnych zdrojov znečisťovania ovzdušia, a to opäť len časti z nich, a to veľkých a stredných zdrojov znečistenia.
Keď sme predkladali prvý raz ten návrh niekedy v septembri, tak médiá sa zaujímali o rôzne také pikantérie, čo všetko sa tam bude akosi rátať, medzi tie zapáchajúce látky. Malo to trošku taký bulvárny nádych, ale zrejme si títo páni a dámy žurnalisti neprečítali tú dôvodovú správu a znenie návrhu, z ktorej by sa boli dozvedeli, že sa to týka naozaj len veľkých a stredných zdrojov znečistenia.
No a ďalším tým cieľom je vytvoriť právny mechanizmus účinnej a efektívnej ochrany a obrany ľudí bývajúcich alebo pracujúcich v oblastiach, v ktorých dochádza k obťažovaniu zápachom.
Netajíme sa tým, že návrh zákona je aj reakciou na početné požiadavky občanov z týchto dotknutých oblastí, ktorí sa mnohokrát na nás obrátili s množstvom podnetov súvisiacich s obťažujúcim zápachom v ovzduší, produkovaných teda látok týmito stacionárnymi zdrojmi znečisťovania. No a práve tento obťažujúci, miestami až znečisťujúci, neznesiteľný, pardon, zápach je v niektorých lokalitách a regiónoch dôvodom zníženej kvality života, obmedzuje niektoré každodenné aktivity a niekedy môže byť aj príčinou toho, že ľudia sú nútení tieto lokality dočasne alebo natrvalo opustiť.
Ide o to, aby sme ochránili obyvateľov pred neprípustnou mierou obťažovania zápachom. Postavené je to na predstave, že ak minimálne 20 obyvateľov dotknutej lokality považuje zápach za obťažujúci alebo neznesiteľný, môže dať podnet na konanie obvodnému úradu životného prostredia, ktorý je v zmysle zákona o ovzduší oprávnený konať a prípadne uložiť pokutu prevádzkovateľovi tohto veľkého alebo stredného zdroja znečistenia. Na to, aby sa tento celý proces do istej miery objektivizoval, je však potrebný súhlas príslušného obecného zastupiteľstva, ktoré kvázi zobjektivizuje tento podnet zo strany 20 a viac dotknutých občanov.
Čiže tento cieľ, cieľ tohto nášho návrhu je kontinuálne zlepšovanie stavu ovzdušia vo vzťahu k zapáchajúcim látkam, minimalizovanie negatívnych vplyvov zápachu a následne zlepšovanie kvality života obyvateľov Slovenska.
My sme tu mali ten prvý raz, keď sme predkladali návrh, pripravenú aj takú názornú agitáciu, pretože, ako sa hovorí, sýty hladnému neverí, a preto aj väčšina z nás, ktorí žijeme v prostredí, ktoré nie je až tak postihnuté zapáchajúcimi látkami z týchto zdrojov znečistenia, môže mať problém si predstaviť, ako je to žiť v takomto prostredí, tak sme pripravili také vzorky zapáchajúcich látok, niektorí z vás ste si ich prevzali. To bola taká neškodná provokácia. Dnes sme to už nestihli zopakovať, ale kolega Mičovský to snáď nejako, aspoň verbálne, znova vám priblíži.
A, naozaj, ak máte pochybnosť o tom, nakoľko je to nepríjemné, tak stačí načas navštíviť, ja neviem, napríklad miestnu časť Ružomberka Hrboltovú alebo celý rad iných lokalít na Slovensku, a veľmi rýchlo sa presvedčíte, že takýto návrh zákona je potrebný.
Takže vám vopred ďakujem za podporu a verím, že v rozprave sa vyjadria ďalší k tejto téme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Budem celkom stručný. Podobne ako predkladatelia, aj ja som presvedčený, že filozofia tohto návrhu zákona je správna a že jeho prijatím môžme naozaj zabrániť mnohým zbytočným tragédiám. Veľmi rád ho podporím a vyzývam k tomu aj ostatné kolegyne a kolegov. Ďakujem.