Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, zhodou okolností obe moje interpelácie som adresoval podpredsedovi vlády a ministrovi financií pánovi Petrovi Kažimírovi, obe 14. novembra a obe sa týkajú štátneho rozpočtu na budúci rok, takže by sa mohlo zdať, že ich prednesenie je už trošku pasé. Ale z niekoľkých dôvodov, z ktorých spomeniem dva, si myslím, že je žiaduce ich predniesť. Ten prvý dôvod je ten, že tie problémy, o ktorých tu bude reč, sú stále aktuálne, a ako sa hovorí položartom, polovážne, dňom prijatia rozpočtu sa začína pripravovať ten rozpočet na ďalší rok, teda ten nový rozpočet. Čiže tieto otázky financovania používania prostriedkov z verejných zdrojov sú aktuálne vlastne permanentne. A potom ten druhý dôvod je ten, že aj po vecnej stránke sú tie problémy, na ktoré sa pýtam, aktuálne stále, bez ohľadu na to, či rozpočet bol prijatý alebo nie.
Dobre, tak nejdem vás zdržiavať, prejdem k tej prvej interpelácii, ktorá znie: "Vážený pán minister, dovoľte mi, aby som sa na vás prostredníctvom interpelácie obrátil s niekoľkými otázkami týkajúcimi sa aktuálnej výstavby garáží v areáli Bratislavského hradu:
1. Z akej rozpočtovej položky sa vyššie uvedená výstavba financuje?
2. Aká je výška prostriedkov vyčlenených na túto stavbu na rok 2015?
3. Považujete túto investíciu za nevyhnutnú alebo aspoň za natoľko dôležitú, aby bolo nevyhnutné uprednostniť jej financovanie pred inými aktivitami financovanými zo štátneho rozpočtu?
4. Na základe akej analýzy sa rozhodlo, že sa táto stavba má realizovať a financovať? Dovoľujem si požiadať o priloženie kópie tejto analýzy k odpovedi na moju interpeláciu.
5. Viete si predstaviť presun prostriedkov navrhnutých na financovanie výstavby garáží v areáli Bratislavského hradu na niečo zmysluplnejšie, napr. vo sfére financovania pamiatkovej starostlivosti, zdravotníctva, sociálnych vecí, životného prostredia alebo školstva, vedy a výskumu, v prípade, že by sa projekt výstavby garáží zmenil, napr. zredukoval do podoby šetrnejšej voči verejným financiám?
Za vašu operatívnu odpoveď vám vopred ďakujem."
A druhá, podobne stručná interpelácia na toho istého člena vlády: "Vážený pán minister, v rozprave k návrhu na odvolanie predsedu vlády Slovenskej republiky pána Roberta Fica odznelo veľké množstvo konkrétnych príkladov toho, ako sa na Slovensku plytvá verejnými zdrojmi. Ako členovi a dokonca podpredsedovi slovenskej vlády sú vám mnohé tieto prípady pravdepodobne známe. Ak vám aj dosiaľ známe neboli, po vypočutí záznamu z vyššie spomenutej rozpravy vám dnes už známe určite sú. Dovoľte mi, aby som sa na vás prostredníctvom interpelácie obrátil s dvoma otázkami.
1. Ako zohľadňuje vyššie spomenuté informácie o plytvaní verejnými zdrojmi, resp. o tunelovaní verejných zdrojov návrh štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2015 až 2017?
2. Budete vo svetle vyššie spomenutých skutočností iniciovať zmenu návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok, napr. prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu skupiny poslancov Národnej rady, tak, aby sa na výdavkovej strane rozpočtu zohľadnili úspory z titulu zabránenia tunelovaniu verejných zdrojov?
Za vašu operatívnu odpoveď vám vopred ďakujem. S pozdravom," podpis.
A ďakujem aj vám.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, vážení členovia vlády, 23. októbra tohto roku som sa obrátil na ministra kultúry – tu prítomného pána Maďariča – s interpeláciou tohto znenia, citujem: "Vážený pán minister, dovoľte mi, aby som sa na vás prostredníctvom interpelácie obrátil s niekoľkými otázkami, týkajúcimi sa kontroverznej výstavby garáží v areáli Národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad:
1. Je podľa vás a vami vedeného ministerstva kultúry adekvátne považovať túto aktivitu za súčasť rekonštrukcie Bratislavského hradu?
2. Zaujalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky oficiálne stanovisko k tejto aktivite? Ak áno, tak aké?
3. Aké je oficiálne stanovisko Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorého je váš rezort zriaďovateľom, k tejto aktivite?
4. Kto konkrétne, menovite inštitúcia a osoba, je garantom toho, že pri vyššie uvedenej investičnej aktivite nedôjde k poškodeniu alebo ohrozeniu tamojších archeologických nálezov?
Za vaše konkrétne a konštruktívne odpovede na moje otázky vám vopred ďakujem." Podpis.
A teraz mi dovoľte v tejto veci malý exkurz do nedávnej histórie. Od začiatku podozrivo vysoký rozpočet na rekonštrukciu Bratislavského hradu bol prijatý ešte v prvom polčase prvej vlády Roberta Fica. Bolo to v čase pretrvávania rekordného hospodárskeho rastu a relatívne dobrej kondície slovenskej ekonomiky, doznievajúcej ešte z predchádzajúceho obdobia. A stalo sa to celé ešte predtým, ako sme začali čeliť fenoménu zvanému finančná kríza. Situácia sa však v priebehu niekoľkých mesiacov dramaticky zmenila, a preto bolo logické, že s príchodom novej vlády i nového vedenia parlamentu po voľbách v roku 2010 došlo k prehodnoteniu a výraznej redukcii prostriedkov na obnovu Hradu. Na jednej strane to možno skomplikovalo niektoré žiaduce aktivity, na druhej strane to bolo dobré, lebo to zabránilo nežiaducim činnostiam najmä preto, lebo súčasťou pôvodného návrhu obnovy bola aj finančne veľmi nákladná výstavba garáží priamo v areáli Hradu. Medzitým sa však zmenili aj iné skutočnosti. Najskôr dostal súkromný investor stavebné povolenie na vybudovanie niekoľkopodlažných podzemných garáží určených pre verejnosť v susedstve Hradu a Národnej rady. Čiže situácia ohľadom disponibilných parkovacích miest bezprostredne v blízkosti Hradu sa výrazne zlepšila a potreba výstavby nových výrazne poklesla. Snáď s výnimkou parkovania autobusov, ale to je na inú diskusiu.
Druhá zásadná skutočnosť je tá, že vyvolaný archeologický výskum v areáli Hradu objavil nálezy pochádzajúce z rímskych čias a majúce nečakane vysokú medzinárodnú hodnotu. Ale aj situácia vo financovaní obnovy, či tzv. obnovy, sa po dvoch rokoch opäť zmenila, a to po návrate Pavla Pašku do čela Národnej rady v roku 2012. Rozpočet sa opäť navýšil a krachujúci Váhostav, blízky vládnemu SMER-u, si opäť mohol začať zlepšovať svoju ekonomickú bilanciu pôsobením na Hrade. Keďže samotný Hrad ako národná kultúrna pamiatka bol v tom čase už viac-menej obnovený, investičnou prioritou tejto etapy obnovy, či tzv. obnovy, sa stala výstavba garáží s požadovanými investičnými nárokmi neuveriteľných 28 mil. eur z verejných zdrojov a navyše v nemalej kolízii so spomínanými novoobjavenými nálezmi z rímskych čias. Vtedy sa začala hlasnejšie ozývať časť odbornej verejnosti, niektoré médiá a následne i laická verejnosť.
Ako sa to dotklo mojej osoby? Okrem toho, že sa dlhodobo venujem ohrozeným prírodným a kultúrnym hodnotám na území Bratislavy, aj tak, že ako na celoživotného obyvateľa tejto štvrte sa na mňa celkom logicky začali obracať susedia s otázkami typu, čo si to vy – nenažraní poslanci – na tom Hrade z daní nás občanov zase budujete? Aj tieto dosť nepríjemné, ale určite legitímne otázky ma viedli k rozhodnutiu, že sa nebudem vyhovárať v štýle, to nie my poslanci, ale Kancelária Národnej rady a podobne, ale že budem žiadať, aby sme o tom na pôde Národnej rady otvorene hovorili. A tak som na jar tohto roku navrhol zaradiť do programu parlamentnej schôdze samostatný bod, v rámci ktorého by som dostal komplexnú informáciu, alebo by sme teda dostali komplexnú informáciu o tom, čo sa na Hrade vlastne deje a čo sa tam chystá. Na pokyn bývalého predsedu Národnej rady parlamentná osemdesiattrojka môj návrh odmietla, podotýkam, že to bolo v čase, keď ešte bolo možné celú aktivitu zásadne prehodnotiť, teda v dostatočnom predstihu predtým, ako nastúpili buldozéry, bagre a betonárske čaty.
Stále som však čakal, že sa verejne a nahlas ozve najmä odborná verejnosť a vyzýval som ju k tomu, ale viac-menej márne.
Až prišlo leto a parlamentné prázdniny a po ňom nastúpila mohutná a impresívna iniciatíva poslanca Hlinu, ale zároveň s ňou aj ťažké mechanizmy. Viac sa začali v tejto veci angažovať médiá, ako aj odborná a laická verejnosť. Šéfa Krajského pamiatkového úradu navrhla v tejto veci vypočuť časť členov výboru pre kultúru a médiá. Poslanec Viskupič navrhol, aby šéf KPÚ dostal možnosť vystúpiť v pléne. Ja som opätovne navrhol, aby sa plénum Národnej rady zaoberalo aj touto problematikou. Žiaľ, v oboch prípadoch to bolo neúspešné, ako to už pri opozičných poslaneckých návrhoch býva.
Okrem niekoľkých kritických odborných posudkov vznikla aj petícia občanov, ktorú v priebehu nemnohých dní podpísalo viac ako 7-tisíc signatárov. Po stránke spektakulárnej bolo vrcholom doterajších aktivít protestné zhromaždenie občanov proti stavbe garáží priamo pred budovou Národnej rady.
Medzičasom došlo k personálnej výmene na čele parlamentu a udialo sa niekoľko vecí. Kancelária Národnej rady zorganizovala na túto tému tlačovú konferenciu. Predseda v sprievode hlavného projektanta a ďalších zainteresovaných navštívil stavenisko a prijal organizátorov protestného zhromaždenia. Skupina poslancov dala pozmeňujúci návrh k návrhu zákona o štátnom rozpočte, ktorým sa snažila presunúť investičné prostriedky plánované na výstavbu garáží na zvýšenie rozpočtu kolabujúcich príspevkových organizácií v rezorte životného prostredia.
Ale medzitým sa udialo aj niečo veľmi symbolické. Pred Viedenskou bránou Hradu sa konalo aj protestné zhromaždenie pracovníkov SAV proti likvidačnému vládnemu návrhu rozpočtu SAV na rok 2015. Toto zhromaždenie prerušil mohutný domiešavač betónu, ktorý sa snažil prepchať Viedenskou bránou. Bola v tom špecifická symbolika. Zafungovalo "kouzlo nechtěného", ako vravia bratia Česi, a všetkým bolo zrazu jasné, čo má v konfrontácii vedy a betónu v tomto štáte prednosť.
Celú kauzu garáží na Hrade neváham označiť ako Gorilu 2, ktorá má však na rozdiel od Gorily 1 navyše rozmer kultúrneho barbarstva. A preto som sa v tejto veci obrátil s vyššie citovanými otázkami aj na pána ministra kultúry.
Jeho odpoveď na moju interpeláciu uvedenú pod bodom 11, v ktorej pán minister, ak to mám zjednodušiť, uvádza, že ani ministerstvo, ani pamiatkový úrad nemôžu v tejto situácii v podstate nič urobiť, musím, žiaľ, označiť za alibistickú a nemôžem s ňou vysloviť spokojnosť. V čase, keď dlhodobo podvyživená oblasť obnovy pamiatok na Slovensku má dostať opäť menej peňazí ako vlani, je podľa mňa povinnosťou člena vlády, pod ktorého obnova pamiatok zo štátnych zdrojov patrí, požadovať presun prostriedkov z tzv. obnovy Bratislavského hradu, ktorá je zjavne predražená a navyše je v skutočnosti viac ohrozením než obnovou pamiatok pod svoj rezort na skutočné financovanie obnovy pamiatok.
Toľko k tejto prvej interpelácii. Tie ďalšie reakcie budú podstatne stručnejšie, nebojte sa.
K ďalšej odpovedi, tentoraz podpredsedu vlády a ministra financií na moju interpeláciu týkajúcu sa financovania SAV v budúcom roku, sa nebudem podrobnejšie vyjadrovať. Jednak som na túto tému pomerne veľa hovoril v rozprave k návrhu zákona o štátnom rozpočte a jednak prišiel tento bod programu z rôznych dôvodov na rad až po hlasovaní o štátnom rozpočte na roky 2015 až ´17. S odpoveďou pána ministra pod bodom 12 však spokojnosť vysloviť nemôžem, lebo podľa mňa sa pokúša obájiť neobhájiteľné.
Druhá interpelácia na tému SAV, adresovaná podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra, sa týkala toho, prečo je SAV zaradená pod režim ESO, keď reforma ESO sa podľa jej vlastných tvorcov má týkať štátnej, respektíve verejnej správy a SAV podľa zákona o SAV nie je súčasťou verejnej správy, ale samosprávnou vedecko-výskumnou inštitúciou sui generis. Pán minister tvrdí opak, takže, žiaľ, ani s odpoveďou pod bodom trinásť nemôžem súhlasiť.
A napokon v poradí štvrtá a posledná interpelácia, na ktorú som dostal odpoveď, pochádza z 5. 11. 2014 a bola adresovaná pánovi premiérovi. Znela: "Vážený pán predseda vlády, ako určite viete, 1. až 12. decembra 2014 sa bude v hlavnom meste Peru Lime konať 20. konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy COP 20 a desiate stretnutie zmluvných strán ku Kjótskemu protokolu CNP 10 spolu s celým radom sprievodných podujatí. Vzhľadom na viaceré znepokojujúce vyhlásenia i niektoré rozhodnutia z vašej strany a zo strany vami vedenej vlády, ktoré sa snažia spochybniť nevyhnutnosť razantných opatrení namierených proti nežiaducim zmenám klímy a ich negatívnym dôsledkom, najmä spochybňovanie nie veľmi ambicióznych cieľov EÚ v tejto oblasti tvrdením, že sú príliš ambiciózne, avizované a presadzované ústretové kroky voči veľkým znečisťovateľom ovzdušia pôsobiacim na Slovensku, nedostatočná orientácia na energetické úspory a na zvyšovanie energetickej efektívnosti celého národného hospodárstva, chyby v nastavení dotačnej politiky na podporu obnoviteľných zdrojov energie, nedostatočný dôraz na uplatňovanie win-win stratégie, pri ktorej profituje ekonomika, životné prostredie i zdravie ľudí a podobne, si vás dovoľujem interpelovať s otázkou, aká je pozícia vlády Slovenskej republiky vo vzťahu k problematike zmeny klímy, ktorú bude v Lime prezentovať vedúci slovenskej delegácie. Zároveň by ma v tejto súvislosti zaujímalo, aký je podľa vláde dostupných analýz potenciál energetických úspor na Slovensku, na koľko percent sa využíva a ako reagujú na predpokladanú zmenu klímy relevantné operačné programy na roky 2014 až 2020, ktoré sú v štádiu vzájomných rokovaní SR a EÚ. Aké sú pripomienky Európskej únie k nim a prostredníctvom akých mechanizmov sa budú strategické zámery v nich obsiahnuté, v úvodzovkách, rozmieňať na drobné do podoby konkrétnych programov a projektov? S úctou Mikuláš Huba." Koniec citátu.
Pán premiér vo svojej odpovedi nespochybňuje záväzky EÚ, v rámci ktorých Slovensko údajne potvrdzuje svoje odhodlanie riešiť nepriaznivé dôsledky zmeny klímy, ale zároveň zdôrazňuje zachovanie určitej miery racionality, lebo tieto záväzky by podľa neho nemali ísť proti konkurencieschopnosti Európy. Ako keby znižovanie množstva emisií vypúšťaných do ovzdušia, zvyšovanie energetickej efektívnosti nebolo tým najracionálnejším, čo môžeme v danej veci urobiť.
Čo sa týka mojej otázky na úspory energie, je odpoveď zaujímavá. Citujem: "V období 2008 až 2013 bolo možné vyhodnotiť úspory vo výške 12,1 petajoulu, čo predstavuje 64 % stanoveného cieľa úspor energie na toto obdobie." Koniec citátu.
Ak tomu dobre rozumiem a snažil som sa čítať s porozumením, odpoveď potvrdzuje moje obavy, že potenciál úspor energie sa na Slovensku nevyužíva dostatočne a viac ako tretina úspor, ktorá sa mala v stanovenom období dosiahnuť, sa jednoducho nedosiahla. V odpovedi sa uvádzajú aj predpokladané hodnoty úspor do roku 2020, pričom najväčší prírastok k úsporám sa očakáva v sektoroch budov, priemyslu a vo verejnom sektore.
Pokiaľ viem, práve v týchto oblastiach politika energetických úspor nenapreduje tak, ako by mala. Aj keď odpoveď pána premiéra na moju interpeláciu je konkrétnejšia, ako to v jeho prípade býva obyčajne zvykom, predsa len nereaguje na všetky mnou spomínané problémy a navodzuje podľa môjho názoru neadekvátne optimistický dojem, čo sa týka budúcnosti energetických úspor na Slovensku. A preto ani s ňou nemôžem vysloviť úplnú spokojnosť.
Ak to teda mám zhrnúť, čo sa týka hlasovania spomedzi odpovedí na moje interpelácie, žiadam hlasovať o mojej nespokojnosti s odpoveďami uvedenými pod bodmi 11, 12, 13 a 40.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Moje vystúpenie s reakciou na rozpravu bude iste krátke, ale berte to ako záverečné vystúpenie spravodajcu. Dobre som to pochopil?
Keďže je zlúčená rozprava, dovolím si vyjadriť sa k obom tým zákonom, aj keď som spravodajca len k jednému z nich.
Som presvedčený, a pán predkladateľ to aj veľmi sugestívne zdôvodnil, že oba tieto predložené návrhy posúvajú žiaducim smerom náš vzťah k zvieratám. A zvýši to našu citlivosť k týmto, ako bolo povedané, cítiacim živým bytostiam, ktoré sú určite nekonečne viac ako nejaké neživé výrobky. A je určite prejavom maximálnej našej necitlivosti a necitlivosti nášho právneho poriadku, ak ich definuje len ako neživú vec. A myslím si, že tu takýto posun by bol žiaduci a bol by v prospech nie len samotných dotknutých zvierat, ale aj nás ľudí, a preto určite oba tieto návrhy rád podporím. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený predkladateľ, pani spravodajkyňa, dámy a páni, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k tomuto návrhu uvedenému pod tlačou 1301. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel náležitosti tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rady v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu k tomuto bodu programu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, ja len pár viet poviem. Je tu návrh zákona, ktorý sa snaží účinne riešiť skutočne dôležitý problém, problém, ktorý má rozmer výchovno-vzdelávací, sociálny, ale v širšom slova zmysle aj kultúrny. Podľa odborníkov z teórie praxe, ktorí tu v rozprave k tomuto návrhu zákona vystúpili, je ten návrh pripravený veľmi dobre. Takže máme tu na jednej strane reálny problém, na druhej strane ponúkané reálne riešenie. V tejto situácii by zdanlivo nič nemalo brániť tomu, aby sme takýto návrh veľkou väčšinou hlasov prijali okrem tej skutočnosti, že ten návrh pochádza z opozičných lavíc. Ale pýtam sa, je to naozaj dostatočný dôvod, aby sme takýto potrebný zákon neprijali? Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem predkladateľom za tento návrh zákona, ktorý možno viac symbolicky ako prakticky, ale predsa významne prispieva k lepšiemu vyrovnaniu sa s našou minulosťou. Tento návrh a jeho predkladatelia a predkladateľky stoja na strane spravodlivosti, čo je vždy dôležité.
A chcem sa poďakovať aj kolegovi Osuskému, že nám svojím príspevkom taktiež oživil pamäť a pripomenul to, že akékoľvek rozhodnutie prijaté v tejto sále až po úroveň jednotlivého poslanca a poslankyne je dôležité a vystavuje nám zrkadlo, a to nielen pred súčasnosťou, ale aj pred budúcnosťou. A hovorím to, samozrejme, aj preto, že o chvíľu budeme opäť vystavení tejto výzve a budeme toto svedectvo pred týmto zrkadlom v súvislosti s týmto návrhom zákona predkladať.
A do tretice sa chcem poďakovať útlej veľkej žene Vierke Dubačovej a kolektívu jej spolupracovníkov a spolupracovníčok, ktoré včera v Banskej Bystrici zorganizovali naozaj vynikajúce a dojímavé apelatívne podujatie v predvečer Medzinárodného dňa ľudských práv pod výstižným názvom Pocta ľudskosti.
A úplne na záver len celkom stručne a lakonicky konštatujem, že bude mi cťou tento návrh zákona podporiť. Vyzývam k tomu aj vás ostatných. Ďakujem pekne.

Dobre, aby sme už tento zákon mali za sebou, tak ja si dovolím niekoľko viet v záverečnom stanovisku. Pripomeniem skutočnosť, že pred niekoľkými hodinami sme schválili návrh zákona o štátnom rozpočte, ako všetci viete, kde sme doslova ošklbali tie už dosial nesmierne chudobné príspevkové organizácie v rezorte životného prostredia, ktoré sa venujú či už bezprostredne ochrane prírody a krajiny, alebo sprostredkovane, ako napríklad Slovenská agentúra životného prostredia alebo štátna inšpekcia. Čiže keď sme už im zobrali aj to málo, čo mali, a neprešiel náš pozmeňujúci návrh, aby sme sa aspoň priblížili k tomu rozpočtu, ktorý mali vlani, tak by sme im mali trošku pomôcť aspoň v tých mimorozpočtových kompetenciách, by som povedal, a k tomu smeruje aj tento návrh.
Zareagujem na pána poslanca Lebockého, cteného kolegu z nášho výboru. Som rád, že ocenil tú vecnú stránku tohto návrhu. K tomu, že sme si nepreštudovali ten legislatívny plán na VI. volebné obdobie, len toľko, že ja som sa špeciálne interpeláciou pýtal pána ministra na to, ako bude riešený tento deficit, legislatívny deficit ochrany krajiny. A z jeho odpovede mi nevyznelo veľmi jednoznačne, že by sa to malo riešiť v najbližšom roku, lebo tam smerovala moja otázka. Skôr to bolo veľmi vyhýbavé s tým, že mohol by to riešiť aj stavebný zákon, a že keď to nebude riešiť, tak potom ministerstvo zváži, že či prikročí vôbec k príprave podobného návrhu zákona. Ale keby k nemu aj prikročil, je to len jeden z niekoľkých novelizačných bodov v našom zákone, ktorý sa týka krajiny, čiže tie všetky ostatné sa týkajú skôr ochrany prírody, respektíve tých aspektov vedecko-výskumných.
A ku kolegovi Kolesíkovi. Je to veľmi zaujímavá téma, možno na samostatný seminár, ten verejný záujem. Ale ak by sme to brali tak, ako sa to dosiaľ berie, že chránime prírodu vo verejnom záujme len tam, kde o ňu nemá absolútne nikto záujem, teda z hľadiska nejakých investičných zámerov a len čo tu príde ktokoľvek s akýmkoľvek zámerom, ktorý koliduje s tou chránenou prírodou, tak okamžite sa ten iný verejný záujem nadradí nad ten verejný záujem ochrany prírody, tak pri takomto chápaní verejného záujmy by z tej našej prírody veľmi rýchlo nič nezostalo. Takže takto je to myslené s tým verejným záujmom, ktorý nie je myslený nejak absolutisticky, ale tak, aby naozaj sa... (Hluk v sále. Prerušenie vystúpenie predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prosím o kľud, kľud v sále.

Huba, Mikuláš, poslanec NR SR
A vždy, keď chceme ten verejný záujem spochybniť nejakou naozaj dôležitou aktivitou, aby sa hľadali alternatívy a aby sa naozaj len v krajnom prípade ten verejný záujem na ochrane prírody relativizoval. Ale hovorím, je to na, na dlhšie a verím, že sa k tejto téme ešte niekedy vrátime.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené dámy, vážení páni, návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z. z. zákona o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len návrh zákona) predkladajú, ako tu už bolo povedané, poslanci Národnej rady Mikuláš Huba, Ján Mičovský a Martin Fecko. Hlavným účelom predloženého návrhu zákona je zosúladiť znenie zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov s príslušnými smernicami Európskej únie a niektorými medzinárodnými dohovormi.
Schválenie novely zákona o ochrane prírody a krajiny v znení zákona č. 506/2013 Z. z., možno si spomeniete, práve pred rokom sa to stalo, spôsobilo, že niektoré ustanovenia platného zákona, alebo odvtedy platného zákona sa dostali do rozporu s príslušnými smernicami Európskej únie, ale aj niektorými nami ratifikovanými medzinárodnými dohovormi, z čoho môžu Slovenskej republike hroziť sankcie zo strany Európskej komisie.
Ako je všeobecne známe, Slovenská republika sa vstupom do Európskej únie zaviazala dodržiavať jej právne predpisy a teda v plnom rozsahu po transponovaní príslušných smerníc zahrnúť ich do svojho právneho poriadku. To sa v tomto prípade stalo pri prvej transpozícii smernice Rady č. 92/43/EHS zo dňa 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len smernica o biotopoch), avšak neskôr sa niektoré ustanovenia našej právnej úpravy novelizáciami zákona o ochrane prírody a krajiny dostali do rozporu s touto smernicou. Napríklad pri ochrane všetkých biotopov, ako to pôvodné znenie hovorilo, sa táto ochrana namiesto podstatne širšie chápanej ochrany biotopov vo všeobecnosti, respektíve prirodzených biotopov zúžila len na ochranu prírodných biotopov, čo je zásadný rozdiel. Stalo sa tým to, že schválené znenie novely zákona o ochrane prírody a krajiny zmenilo pôvodný, širšie koncipovaný pojem ochrana biotopu len na ochranu prírodného biotopu, čím sa v značnej miere vylučuje z režimu ochrany široké spektrum ďalších biotopov hodných ochrany. Ako príklad uvediem orchideové lúky. Tie určite nie sú prírodným, alebo vo veľkej väčšine nie sú prírodným biotopom, pritom patria k tomu najcennejšiemu, čo na Slovensku máme a čo chránime. Čiže prísne vzaté, v dnešnom znení by sme mali všetky, alebo nie všetky, lebo nie všetky sú vzniknuté teda alebo výrazne ovplyvnené činnosťou človeka, ale veľká časť orchideových lúk vznikla práve vďaka činnosti človeka, čiže by sme mali vlastne zrušiť Národnú prírodnú rezerváciu Devínska Kobyla a desiatky, desiatky ďalších.
Takéto zúženie ochrany zo všetkých druhov biotopov len na prírodné biotopy je vyslovene v rozpore so Smernicou Rady č. 92/43/EHS, kde v čl. I. písm. b) sa pod pojmom "prirodzený biotop", sú zahrnuté okrem prírodných biotopov aj ďalšie, teda prirodzené biotopy, ako aj poloprírodné biotopy, čiže biotopy, ktoré sú skultúrnené činnosťou človeka, ale napriek tomu sú hodné ochrany z hľadiska kritérií ochrany prírody a krajiny.
Aj z tohto dôvodu navrhujeme vrátiť sa k pôvodnej úprave v čo najširšom význame ochrany biotopov, čo lepšie zodpovedá aj zneniu pôvodnej smernice o biotopoch.
Predmetnou novelou sa z predmetu zákona o ochrane prírody a krajiny z § 1/1, teda hneď z tej, by som povedal, preambulovej časti alebo úvodnej časti vylúčila požiadavka zachovania charakteristického vzhľadu krajiny a zrelativizoval sa zmysel a dôležitosť ochrany prírody a krajiny, čo považujeme za konanie v rozpore s Európskym dohovorom o krajine z roku 2000, ktorý Slovenská republika ratifikovala v januári v roku 2005, čiže o pár týždňov budeme si pripomínať práve 10. výročie a nebolo dobré, keby sme si ho pripomenuli bez toho, aby sme sa vrátili k tomu, že zákon o ochrane prírody a krajiny chráni aj charakteristický vzhľad krajiny, lebo v tom prípade ten dôvetok "a krajiny" tam vlastne viac-menej stráca opodstatnenie.
V súčasnosti platnom zákone nie je vo viacerých prípadoch vyjadrené, čo sa považuje za verejný záujem, respektíve, že ochrana prírody a krajiny je verejným záujmom, pričom ide o vážny nedostatok efektívnej aplikácie zákona pri ochrane prírody a starostlivosti o krajinu. Táto absencia umožňuje následne nad samotnú ochranu prírody a krajiny ako činnosť vo verejnom záujme nadraďovať iný verejný záujem, napríklad výstavbu, čo vytvára riziko, že ochrana prírody a krajiny môže byť v podstate kedykoľvek spochybnená iným verejným záujmom. Úprava navrhovaná v bode 2 je v súlade s čl. VI Smernice Rady č. 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín a tiež v súlade s rozsudkom Súdneho dvora C-258/11.
Predloženou novelou chceme okrem iných úprav zakotviť zásadu, podľa ktorej ochrana prírody a krajiny bude vždy vykonávaná vo verejnom záujme, pričom nebude môcť byť spochybnená žiadnym iným verejným záujmom, lebo v opačnom prípade by išlo v podstate o formalitu alebo len deklaráciu, ktorá by mohla byť kedykoľvek spochybnená.
Rovnako sme sa v tomto návrhu zákona snažili zosúladiť postup pri vykonávaní výskumu a nakladaní s jeho výsledkami, keďže súčasné znenie zákona o ochrane prírody a krajiny neadekvátne upiera právo slobodne nakladať s výsledkami výskumu, čo je v rozpore s čl. 5 Smernice Európskeho Dohovoru a Rady č. 9/96/ES o právnej ochrane databáz, ktorý ustanovuje, že na preklad, zmeny, usporiadanie a všetky ďalšie úpravy databázy má výhradné právo zhotoviteľ databázy, rovnako ako podľa písm. a) tohto článku má výhradné právo aj na rozmnožovanie databázy alebo jej časti akýmikoľvek prostriedkami. Zákonom nemožno ustanoviť povinnosti oprávnenej osobe odovzdávať výsledky svojho výskumu, zvlášť ak ho realizuje samostatne. Zákonom však možno upraviť, ako má o týchto výsledkoch informovať príslušný orgán tak, aby ich mohol použiť pre potreby ochrany prírody a krajiny.
Uvedené sa navrhuje riešiť v našej novele tak, aby orgán ochrany prírody dostal informáciu kde, kedy a ako budú výsledky publikované, respektíve uschované, aby sa k nim v prípade potreby mohol dostať a aby o tom mohol včas poskytnúť informáciu tomu, kto by mohol byť obmedzený prípadným rozhodnutím orgánu ochrany prírody založeným na získaných výsledkoch. Včasné informovanie tak poskytne vlastníkom a užívateľom pozemkov dostatok možností na prípravu svojho stanoviska.
Nedostatkom poslednej novely zákona, vlastne dnes je to už predposledná, lebo, ako si asi spomeniete, v júni, myslím, tohto roku alebo začiatkom júla sme schválili ešte tú jednu malú novelu, pôvodne z iniciatívy poslancov za MOST – HÍD a potom s významným pozmeňujúcim návrhom poslancov za SMER, čiže, ale rozumieme si, že hovoríme o tej "veľkej malej" novele spred roka, teda nedostatkom tejto novely bolo to, že pri vyhlasovaní chránených území by príslušný orgán vôbec nemohol využívať tie výsledky výskumu, ktoré neboli získavané výslovne pre potreby ochrany prírody a krajiny, a teda k nim nemusí existovať súhlas orgánov ochrany prírody a vlastníka, hoci môžu mať veľkú informačnú a prírodoochrannú hodnotu a nemusia spôsobovať žiadne problémy s vlastníkmi.
Vďaka nášmu návrhu a prechodným ustanoveniam sa umožní využiť aj staršie výsledky pri prehodnocovaní chránených území. Preto navrhujeme doplniť slovné spojenie, citujem, "ak orgán ochrany prírody nerozhodne inak". Koniec citátu.
Okrem toho z dôvodu rozporu s inými právnymi normami vrátane európskych by sa obmedzenie použitia malo zakladať predovšetkým na tom, či výsledky boli platne zverejnené alebo oznámené zákonným postupom a či ten, koho sa týkajú, mal k nim prístup a nesmie, naopak, obmedzovať práva toho, kto výskum uskutočnil, ani právo verejnosti na použitie výsledkov výskumu. Nájsť rovnováhu medzi možnými zásahmi do práva vlastníkov, výskumníkov a širšej verejnosti nie je jednoduché, jednoznačne však treba okrem väčšej možnosti prístupu vlastníkov k údajom zachovať aj práva verejnosti, čo nami navrhovaná úprava znenia ustanovenia tohto zákona umožní, ak sa zavedie vykonateľný a účinný systém informovania o výsledkoch výskumu.
Záverom považujeme za potrebné konštatovať, že zákon o ochrane prírody a krajiny v niektorých svojich ustanoveniach nedostatočne zohľadňuje znenie príslušných európskych smerníc, či dokonca komplikuje až vylučuje ich správnu aplikáciu. Najmä z tohto dôvodu predkladáme tento návrh zákona, vďaka ktorému bude právna úprava zákona o ochrane prírody a krajiny v súlade s európskym, respektíve so širšie chápaným medzinárodným právom.
Predkladaný návrh zákona bude mať pozitívny dopad na životné prostredie, nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy a na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálne, negatívne sociálne vplyvy a ani vplyvy na informatizáciu spoločnosti. Tu by som si dovolil dôvetok, že keby sme išli do dôsledkov, skôr bude mať pozitívny vplyv na informatizáciu spoločnosti ako negatívny, čo vyplýva z toho, čo som povedal pred chvíľou.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Ďakujem. Toľko na úvod, skončil som.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády a minister financií v jednej osobe, vážený pán spravodajca, vážená dáma, vážení páni, sme tu približne v takom počte ako včera večer, takže vlastne cítim sa asi ako včera večer. Úvodom chcem povedať, že nezávidím pánovi ministrovi financií, ktorý je každoročne limitovaný, a to z viacerých strán. Na jednej strane povinnosťou udržať deficit pod stanovenou hranicou, na druhej populistickými sľubmi svojho šéfa smerom k potenciálnym voličom a na tretej rôznymi kostlivcami vypadávajúcimi zo skrine, typu rastúci štátny dlh, hriechy minulosti, predražené tendre, nedokončené či nezlikvidované jadrové reaktory, ale aj environmentálne a ekonomické úľavy a dotácie najväčším znečisťovateľom a konzumentom elektrickej energie, typu metalurgických či chemických závodov a podobne, alebo hoci garáže na Bratislavskom hrade, všakáno? A tak nečudo, že sa škrtá aj tam, kde už zdanlivo nie je z čoho, napríklad vo vede, v ochrane prírody, v pamiatkach a tak podobne.
Nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať aj neekonómovia, a snáď to nevyznie ako prejav neskromnosti, keď poviem, že si dokonca myslím aj to, že to môže byť dôležitým obohatením rýdzo ekonomického uvažovania. Nespochybňujem fakt, že výzva, ktorej čelil a čelí predkladateľ návrhu rozpočtu, nie je malá. Ani netvrdím, že všetky problémy, s ktorými minister financií zápasí, idú na vrub len tejto vlády. Nedá mi však nespomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang aj jeho druhej vláde a spolu s ňou nám všetkým. Boli to najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to pravé orechové, a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nevyšetrené a nepotrestané nové a nové nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných zdrojov. Toľko takpovediac k historickému, aj keď naďalej aktuálnemu backgroundu.
A teraz niečo o súčasnosti a budúcnosti. Rád by som sa na tému navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch hlavných aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, respektíve nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím totiž podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu takmer vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja. Jeden z dôvodov, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je celkom logicky vyššie zaťaženie vecí, ktorých chceme mať čo najmenej, napríklad nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečisťovanie životného prostredia a podobne, a naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, teda najmä pracovných príležitostí, práce. Aj bez splnenia vyššie uvedenej požiadavky sa dali aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.
Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dlhodobo a systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje dosť účinne malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu, tak ako je počas tejto vlády nastavená, v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí, kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, úľavy, garancie a podobne do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku môžu priniesť viac škody ako úžitku.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých či viacnásobných víťazstiev, lebo to je z hľadiska udržateľnej budúcnosti pravdepodobne jediná perspektívna cesta. Zelené projekty, podpora zelenej a nie sivej, teda betónovej infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú synergické efekty. Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz, o ktorých pán premiér tak rád hovorí, len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch zväčša v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne porovnateľných krajín, ako je napríklad Dánsko alebo Fínsko.
Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov, nehovoriac o tom, že ide o potenciálny generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. Last but not least ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a k zvýšeniu celkovej kvality života obyvateľov Slovenska. A ešte niečo. Ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom, na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu fungovania či existencie.
Tak prečo sa takýmto rozvojovým impulzom a takémuto smerovaniu ekonomiky tak bránime, keď vo svojom programovom vyhlásení ho vláda sľubuje? Len preto, lebo v tejto sfére nepodniká dosť vláde a SMER-u blízkych firiem a spoločností? Prečo v skutočnosti radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne?
Dovolím si malú odbočku. Keby sa to dialo v roku, ja neviem, ´90, ´91, tak je oprávnená námietka, nemali sme ešte čas prikročiť k takýmto zásadnejším zmenám. Ale 25 rokov po... táto námietka už naozaj nemôže byť braná vážne. Plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A tak neradi podporíme pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol. V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola ministerstva životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. Možno sú europeniaze istejším zdrojom ako čím ďalej, tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne a dlhodobo neudržateľné. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme dlhodobo existenčne závislí ešte oveľa viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať, ako brať.
Čo sa týka návrhu rozpočtu ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, celková výška rozpočtovaných výdavkov na rok 2015 je v porovnaní s rokom 2014 vyššia o 7,29 %, čo však vychádza z očakávaného nárastu výdavkov EÚ a ich spolufinancovania v treťom programovom období. Vlastné rozpočtové prostriedky rezortu zaznamenávajú pokles o 7,04 %. Ja sa tejto kapitole nebudem podrobnejšie venovať. Verím, že tak urobia moji kolegovia. Už nie som predsedom tohto výboru, takže nemám ani morálnu povinnosť sa venovať všetkému, čo je v gescii tohto výboru. Možno sa zmienim len o tom, že aj keď sa zjavuje podpora takých z môjho pohľadu pozitívnych trendov, ako je ekologické poľnohospodárstvo alebo vôbec bioprodukcia, alebo kompenzačné platby v rámci sústavy NATURA 2000 a ďalšie, tá podpora je relatívne veľmi nízka, čo je škoda.
Okrem vyššie uvedených nám prislúcha ešte jedna menšia kapitola, o ktorej sme na našom výbore opakovane dosť podrobne hovorili. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Návrh jeho rozpočtu je opäť kritický, aj keď pani predsedníčka úradu v tomto roku na rozdiel od dvoch minulých už nespomenula terminus technicus likvidačný. Samotný úrad možno rok 2015 prežije, ale akútne je ohrozený napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať. Ide opäť o jeden z vyššie spomínaných win-win prístupov, ku ktorému sa chováme macošsky. Vedenie úradu upozorňuje, že bez schválenia finančných prostriedkov na jednotlivé priority nebude rezort schopný zabezpečiť plnenie úloh, ktoré sú v nich definované a na ktoré by požadované prostriedky mali byť poskytnuté. Ide okrem iného o ukončenie ROEP-ov, zavedenie národných projektov OPIS do praxe a ich následná prevádzka, údržba, riešenie úloh vedy a výskumu a iné. V tomto prípade ide o typickú ukážku šetrenia na nesprávnom mieste, v neukončených registroch hrozia citeľné straty.
Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly. Za všetky si všimnem aspoň takzvané nadstavbové kapitoly rezortu kultúry, SAV, školstva, vedy a športu. Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry je o viac ako 5 % vyšší, ako bol v roku 2014. Za negatívum možno označiť pokles prostriedkov pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ako aj pokles prostriedkov do obnovy samotných pamiatok, čo naznačuje skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov kapitoly, ktorých financovanie má medziročne poklesnúť o cirka 60 %. Pamiatky sa nám naozaj môžu zdať v čase nedostatku financií ako niečo nadstavbové, niečo, čo počká, ale naozaj to nie je tak a nielen preto, že pamiatky predstavujú nenahraditeľné kultúrne dedičstvo a súčasť akejsi podstaty každej krajiny, ale aj preto, že majú výrazný multiplikačný efekt smerom k cestovnému ruchu, ale aj smerom k budovaniu národného povedomia a podobne.
Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky sa spomína aj inde, nielen v kapitole rezortu kultúry, konkrétne v rozpočtovej kapitole Národnej rady, pričom však rozhodujúcu sumu z tejto položky má predstavovať výstavba poslaneckých garáží na Bratislavskom hrade; tam v texte mám tri výkričníky za touto konštatáciou.
Podpore a rozvoju kultúry na Slovensku by mohol významne napomáhať grantový systém ministerstva kultúry, ktorý obsahuje veľké množstvo položiek. Žiaľ, jeho navrhovaný rozpočet 20 mil. eur nie je schopný ani sčasti pokryť oprávnené nároky. Ja viem, že sa chystá nejaký nový významný grantový systém od budúceho roka, teda "bubudúceho", ktorý nabehne až v roku 2016, ale bude náročné preklenúť ten nasledujúci rok, na tom sme sa zhodli aj s pánom ministrom kultúry nedávno.
Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. Je nad slnko jasné, že vlaňajší štrajk učiteľov, a teda tento štrajk to len zvýraznil, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž, ale netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia, stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl. Stačí si situáciu porovnať so susednou Českou republikou.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami EÚ ako veda a výskum. S cirka 0,5 % HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike, takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ a takmer desaťkrát horšie ako veľkostne porovnateľné Fínsko.
Ja viem, že sme o tom včera veľa hovorili, aj preto zredukujem túto časť, ale možno len jednu poznámku všeobecného charakteru. Naozaj, popri tých miliardách, ktoré tu lietajú vzduchom v tejto sále v týchto dňoch, sa zdajú tie možno dva milióniky pre vedu, ktoré jej ešte stále aj po tom navýšení dlžíme oproti minulému roku, ako niečo úplne marginálne. Ono v podstate to aj marginálne je, ale ja by som skôr poukázal na tú určitú symboliku, že ten macošský vzťah k vede, ale takisto aj k prírode a k pamiatkam je svedectvom toho najhrubšieho kultúrneho barbarstva a totálnej neúcty k budúcnosti, a preto to má pre mňa obrovskú symbolickú hodnotu, oveľa väčšiu ako tú nominálnu, finančnú.
Tento stav pretrváva dlhodobo, to je tiež dôležité, a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú voličskú základňu, ktorá by politikom SMER-u – SD stála za pozornosť. A to ešte nehovorím o tom, že v počiatočných štádiách návrhu rozpočtu sa celkom vážne hovorilo o takom znížení rozpočtu SAV, konkrétne o 18 %, ktorý by znamenal jej faktickú likvidáciu. No až po veľkom kriku, stresovaní vedcov, v prostredí našej vedy bezprecedentných protestných pochodoch a siahodlhom vyjednávaní sa rozpočet na rok 2015 aspoň priblížil k tomu z roku 2014. Pravdu majú zrejme tí, ktorí hovoria, že na Slovensku je možné naozaj všetko.
Ja by som ešte si predsa len neodpustil jednu malú odbočku, že zase tu nejde len o tie samotné financie, ale ide tu aj o tú permanentnú neistotu a permanentné stresovanie, ktoré možno v iných rezortoch nie je až také fatálne, ale vo sfére vedy, kde musíte nielen plánovať, ale aj uvažovať a rozmýšľať v nejakých trošku dlhších cykloch ako zo dňa na deň, tak tento psychologický dosah je možno ešte väčší ako samotný ekonomický. Odcitujem z jedného z vyhlásení vedcov: "My pracovníci Slovenskej akadémie vied apelujeme na vládu a parlament Slovenskej republiky, aby konali v zmysle programového vyhlásenia vlády, kde sa zaviazala rozvíjať vedomostnú spoločnosť a podporovať vedu."
Dôvody, myslím, že tu už boli aj spomínané stručne včera, ktoré viedli k tomu zorganizovaniu tých protestných zhromaždení v Bratislave, v Košiciach a na iných miestach, kde sídlia ústavy SAV, sú v kocke tieto: dlhoročné podhodnotenie financovania SAV, niekoľkoročná nestabilita vo financovaní grantových schém, napríklad APVV.
My sme tu často argumentovali tým, však zoberú sa peniaze SAV, nalejú sa do grantových agentúr, ale tá skúsenosť s grantovými agentúrami je naozaj často katastrofálna, že sú roky, kedy sa neobjaví nová výzva. Grant darmo čakáte, darmo sa na to spoliehate, že získate tieto dodatočné zdroje, jednoducho nie je ich ako získať.
A napokon vyňatie SAV spod režimu ESO, kde celkom zjavne nepatrí, ja som tu na hodine interpelácie alebo v bode interpelácie naposledy spomínal a citoval z príslušných zákonov jednak o SAV a jednak o verejnej správe a takisto z definície ESO, kde sa preukázala, myslím, celkom jasne a bez akéhokoľvek politikárčenia totálna disproporcia medzi tým, čo hovorí zákon o Slovenskej akadémii vied, a čo predstavuje verejná správa a čo predstavuje ESO.
Ešte jeden citát: "Protest sa priamo týka všetkých pracovníkov SAV, ich výskum je ohrozený priamo. Ale nepriamo sa týka všetkých pracovníkov vedy a výskumu na Slovensku, pretože financovanie vedy a výskumu na Slovensku je dlhoročne zásadne nedostatočné a v príkrom rozpore so záväzkami Slovenskej republiky ako člena EÚ."
Dobre, ja vzhľadom na to, že včera sme o tomto pomerne veľa hovorili, tak nebudem sa už k tomu príliš vracať a preskočím tieto časti, ktoré som venoval SAV-ke a prejdem trošku ďalej k ďalším, subtílnejším témam v rámci jednotlivých kapitol, napríklad k skutočnosti, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí dlhodobo k najnižším v Európskej únii, ak máme byť konkrétni, tak táto suma je cirka 4-krát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015, čiže teoreticky máme ešte rok, aby sme sa polepšili. Ale keďže ten rozpočet je až do roku 2017 predložený, neobjavujem v ňom to, že by došlo od roku 2016 k štvornásobnému alebo viacnásobnému nárastu, teda tak, aby sme dostáli týmto záväzkom od roku 2016, keď to už aj nebude v roku 2015.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý stále ešte viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visel dlhodobo Damoklov meč zníženia výšky daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, a to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napríklad vrstva podnikateľov, sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Termín popravy sa z roka na rok posúval, až v novembri tohto roku sa o nej, zdá sa, definitívne rozhodlo. Ako stále menej tretiemu sektoru pomáhať a neprísť pritom o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok, to však nikto z kompetentných dosiaľ nevysvetlil, aj keď sme o tom hovorili dosť podrobne pred tým necelým mesiacom. V rozpočte ako celku i o väčšine rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení, v rezorte životného prostredia i školstva pretrváva takmer nulová podpora ekologickej výchovy, čo sa nám opäť v budúcnosti určite vypomstí.
Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Ja viem, sú tam aj položky, ráta sa s tým, čo príde v treťom programovom období, je to dokonca začlenené pod rezort životného prostredia a nie pod rezort hospodárstva, čo by koncepčne mohlo sľubovať pozitívnejšie zmeny, ale stále je to vo výraznej minorite k tomu, koľko dávame do klasických vysoko centralizovaných a nebezpečných zdrojov energie. Nebudem v tejto chvíli podrobnejšie hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov, pre Slovensko mnohostranne nevýhodných (pozri napríklad situácia okolo Enelu), stále astronomickejšie sumy na dostavbu Mochoviec a podobne. Určite by sa o tom malo hovoriť, aj sa o tom už hovorilo a asi aj bude hovoriť, ale nechám si to na iné príležitosti.
Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť. Už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach. Nie je vám to divné? 40 rokov? Alebo opýtam sa inak. Nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci vrátane našich detí, vnukov a pravnukov skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po skončení doby ich prevádzky?
A tretia rovina, z ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie neraz niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov, tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine. Hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby devastujúcej chránené územia. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov a tak ďalej a tak podobne.
Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa budem podrobnejšie venovať len jednej z rozpočtových kapitol, a to kapitole ministerstva životného prostredia. Príjmy kapitoly majú v budúcom roku predstavovať 538 713 436 eur, z toho prostriedky z rozpočtu EÚ 538 552 236 eur. Keď si to porovnáte, tieto dve sumy, vyjde vám z toho, že ide o viac ako 99 % príjmov pochádzajúcich z Európskej únie. Je to šokujúci údaj. Ku cti rezortu je treba povedať, že sa zmohol aspoň na otvorene kritický postoj k tomu, čo ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 životnému prostrediu pridelilo. Svedčí o tom aj vystúpenie pána ministra Žigu včera popoludní.
Dovolím si teda pár citátov z rozpočtovej kapitoly ministerstva životného prostredia. Citujem: "Stanovený limit výdavkov na tento účel (týka sa to konkrétne Slovenskej inšpekcie životného prostredia) je nepostačujúci. V prípade, že nepríde k zvýšeniu mzdových výdavkov, bude organizácia nútená radikálne znížiť počet zamestnancov vrátane inšpektorov životného prostredia, čo bude mať negatívny vplyv na plnenie povinností organizácie vyplývajúcich zo zákonov a v neposlednom rade aj na zníženie príjmov rozpočtu verejnej správy, príjem z pokút ako významný zdroj príjmov štátneho rozpočtu a Environmentálneho fondu. Navrhované zníženie výdavkov Slovenskej inšpekcie životného prostredia na tovary a služby bude znamenať ochromenie výkonu štátnej správy, kontroly a dozoru."
Aby ste boli v obraze, ide o zníženie približne o 50 %, respektíve navrhuje sa takéto zníženie, ak s tým nič neurobíme, naozaj to môže štátny rozpočet a Environmentálny fond nakoniec ukrátiť, čiže zase toto šetrenie prostriedkami môže znamenať to, že nakoniec budeme mať tých prostriedkov z vyzbieraných pokút menej a že sa v tej bilancii toto opatrenie prejaví mínusom, okrem všetkých tých negatívnych ďalších dopadov na odborných pracovníkov inšpekcie a tak ďalej.
Alebo všeobecnejšie konštatovanie. Citujem: "Navrhovaný objem bežných finančných transferov pre príspevkové organizácie nepostačuje ani na náhradu miezd a odvodov v nevyhnutnom rozsahu a vytvára tlak na výrazné zníženie počtu zamestnancov, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny vplyv na plnenie povinností a úloh ministerstva a jednotlivých organizácií vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, zo záväzkov voči EÚ a podobne."
Tieto všetky citáty sú v tom texte zvýraznené a podčiarknuté samotným ministerstvom životného prostredia. Ale najvšeobecnejšie konštatovanie týkajúce sa výdavkov, citujem: "Výdavky určené na prevádzku ministerstva, organizácií v jeho pôsobnosti a na plnenie úloh rezortu sú nižšie v porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2014 o 22,8 %. Výrazne poddimenzovaný rozpočet spôsobí značné problémy z hľadiska zabezpečenia a plnenia záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených zmlúv, každoročné znižovanie výdavkov v tak značnom objeme spôsobuje rezortu existenčné problémy a v prípade, že v ďalších etapách prípravy rozpočtu na rok 2015 nebudú stanovené limity zvýšené, bude pridelený objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu pre organizácie v pôsobnosti ministerstva likvidačným."
A ešte jedno pozoruhodné konštatovanie. "Vzhľadom na nízky navrhovaný limit bežných výdavkov ústredného orgánu nebude možné vo vzťahu k vlastníkom pozemkov realizovať žiadny z nástrojov pri obmedzení bežného obhospodarovania, konkrétne sa to týka lesov: zámena pozemku za iný vhodný pozemok vo vlastníctve štátu, nájom pozemku, výkup pozemkov do vlastníctva štátu, zmluvná starostlivosť a podobne."
Toto konštatovanie si zaslúži trochu viac pozornosti. Keď sme tu pred rokom vo veľkom zhone schvaľovali nedomyslenú a do polohy vykonávacích predpisov nedotiahnutú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, predkladateľ argumentoval najmä tým, že je treba bezodkladne riešiť problém kompenzácie majetkovej ujmy, a to aj bez toho, aby sme mali pred sebou zoznam disponibilných pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré bude možné poskytnúť ako takúto náhradu. Aj môj opakovaný návrh, aby sa na túto kompenzáciu poskladali tí, ktorí z podnikania na území národných parkov bezprostredne profitujú, zapadol bez odozvy prachom a ja ho tu chcem znova zopakovať a myslím si, že je vysoko aktuálny. Lebo ak tu na jednej strane hovoríme o skupine subjektov, ktoré, v úvodzovkách, doplácajú na to, že sa ich pozemky nachádzajú na území národných parkov, tak tu máme nemenšiu skupinu tých, ktorí, naopak, z toho, že podnikajú na území národných parkov, profitujú. A ja absolútne nechápem, prečo by sa tí, čo profitujú z toho podnikania na území národných parkov, nemali poskladať na kompenzáciu majetkovej ujmy tým, ktorí na to svoje podnikanie, obmedzené na tomto území, doplácajú. Ale to sú také záhady, ktoré sa tu vždy odbijú len tým, že ten-ktorý návrh väčšina v tejto snemovni bez diskusie zamietne a tým ako keby prestal existovať. Ale mnohé tieto veci existujú napriek tomu a ja by som ich tu chcel zdôrazniť s niekoľkými výkričníkmi a niekoľkými otáznikmi.
No a zrazu je rok po tom, ako sme tu schvaľovali inkriminovaný zákon o ochrane prírody a krajiny, a zrazu tu máme zúfalý výkrik zo strany toho istého pána predkladateľa, pána ministra Žigu, že to, kvôli čomu tu vlani s nepodarkom zákona prišiel, sa nielenže v roku 2014 nezrealizovalo, ale nebude sa realizovať ani v roku 2015. Čo si o tom človek má myslieť?
Čo sa týka deficitov vo financovaní štátnej ochrany prírody, uvediem len príkladmo:
Realizácia postprojektových aktivít ukončených projektov vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov s donormi, potreba 45-tisíc eur, rozpočet nula.
Príprava odborných podkladov pre konanie orgánov štátnej správy, zonácia národných parkov, vyhlasovanie území európskeho významu, potreba 365-tisíc eur, rozpočet nula.
Oprava prístupových ciest a chodníkov k vstupným areálom jaskýň, potreba 25-tisíc eur, rozpočet nula.
ZOO Bojnice, vyšpecifikované potreby 296 462 eur, rozpočet nula.
Výskumný ústav vodného hospodárstva, potreba 1 667 172 eur, rozpočet 653 972, deficit 1 031 200.
Štátny geologický úrad Dionýza Štúra, konkrétne starostlivosť o majetok štátu, potreba 350-tisíc eur, rozpočet nula.
Už spomínaná Slovenská inšpekcia životného prostredia, potreba 3 659 944 eur, rozpočet 1 880 792 eur, deficit 1 779 215, teda prakticky 50 %.
Celkom orientačne škrty pri ostatných príspevkových organizáciách ministerstva životného prostredia, a to nielen na rok 2015, ale aj na ďalšie dva roky:
Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši: mínus 28,3 %,
Slovenské banské múzeum: mínus 44,8 %.
Zoologická záhrada Bojnice: mínus 16,
Štátna ochrana prírody: mínus 14,8,
Slovenská agentúra životného prostredia: mínus 47,3,
Slovenský hydrometeorologický ústav: mínus 64 percent, čo je teda úplne škandalózne, ale kde sa rysuje istá náprava aj vďaka pozmeňováku prijatému na našom výbore,
spomínaný Štátny geologický ústav Dionýza Štúra: mínus 62,8 % a
Výskumný ústav vodného hospodárstva: mínus 67 %.
Summa summarum, príspevkové organizácie rezortu spolu: mínus 49,6 %.
Mám tu pripravených ešte zopár ďalších citátov týkajúcich sa kapitoly, tie sú nemenej dôležité a opäť pre krátkosť času ich zredukujem na minimum. Týkajú sa toho, čo sme sa pred vstupom v období v rámci negociačných rokovaní s Európskou úniou zaviazali, a to je vybavenosť sídiel nad 2-tisíc obyvateľov kanalizáciou a čistiarňami odpadových vôd. Ja už roky rokúce tu opakujem, a nielen na tejto pôde, ale aj inde, že pri tom tempe budovania týchto zariadení ten záväzok, ktorý nám končí presne o rok, nebude možné dodržať, a to, čo sa konštatuje v kapitole, to len potvrdzuje. Ja skrátim tie citácie, poviem len toľko, že sedem mestských aglomerácií naďalej nie je v súlade s čl. 4 príslušnej smernice a v 39 aglomeráciách nie sú odpadové vody čistené na ČOV. Požiadavky na financovanie neboli dosiaľ finančne zabezpečené. V zhode s čl. 5 smernice pre aglomerácie nad 10-tisíc obyvateľov je 50 aglomerácií. V 29 nie sú odpadové vody čistené v súlade s čl. 5 smernice a 2 nemali zabezpečené čistenie na ČOV.
K 31. 12. 2015 končí prechodné obdobie aj ďalším 65 aglomeráciám, z ktorých dve nevyhovujú a 30 nemá vybudovanú stokovú sieť a ČOV. Na dosiahnutie zhody so smernicou Rady č. 91/271/EHS je potrebné zabezpečiť pre aglomerácie neplniace požiadavky smernice cirka 805 mil. eur zo štátneho rozpočtu, resp. z iných verejných zdrojov, pričom tento odhad nezohľadňuje infláciu a špecifické podmienky konkrétnej aglomerácie. Zároveň je tu uvedená aj poznámka, aby som bol korektný, že skutočná výška požiadaviek na štátny rozpočet pre rok 2015 vyplynie až zo schváleného operačného programu Kvalita životného prostredia na roky 2014 – 2020, ku ktorej už, pokiaľ viem, došlo a tento údaj by bolo zaujímavé poznať, pretože vrhá úplne nové svetlo na ten rozpočet. Ale to, že keby sme dokonca aj akumulovali tie zdroje do toho budúceho roka potrebné, tých 805 mil., veľmi silne pochybujem, že sa podarí realizačne zabezpečiť elimináciu toho obrovského deficitu, ktorý tu v tejto oblasti máme a ktorý sme sa zaviazali do 31. decembra budúceho roku eliminovať.
Tu sa konštatuje to isté v podstate, čo som povedal aj v tej kapitole ministerstva životného prostredia. Citujem: "V prípade nezabezpečenia uvedených finančných prostriedkov pre nasledujúce roky sa Slovenská republika vystaví nebezpečenstvu neplnenia zmluvy o pristúpení SR k EÚ (záväzok k 31. 12. 2015), čo môže mať za následok udelenie sankcií zo strany EÚ."
Sankcie sú jedna vec a isté také, nechcem to povedať, morálne fiasko je ďalšia vec, ale tretia vec je to, že hovoríme tu pol roka o tom, ako vláde záleží na ochrane slovenskej vody, a toto je celkom poučné, tieto čísla, lebo tie hovoria konkrétnou rečou, ako je to naozaj.
Teraz si dovolím takú malú vsuvku literárnu, nie som priateľ konšpiračných teórií, môžete mi veriť, ale rozpočet ministerstva životného prostredia ma k podobným úvahám chtiac-nechtiac inšpiruje. A napadli mi asi tieto dôvody, prečo má takúto podobu:
1. Najviac sa redukuje rozpočet Slovenskej inšpekcie životného prostredia preto, lebo SMER - SD je na akúkoľvek inšpekciu a kontrolu alergický, a to aj vtedy, keď ju má plne vo svojich rukách.
2. Prehlbovanie rozpočtového deficitu štátnej ochrany prírody a podobných inštitúcií je obrazom macošského vzťahu SMER-u – SD k prírode a krajine, ktorý sa prejavuje na každom kroku.
3. Likvidačné škrty vo sfére príspevkových organizácií v rámci rezortu životného prostredia zaoberajúcich sa výskumom sú prejavom potierania nezávislého kritického myslenia v štýle likvidačného návrhu rozpočtu pre Slovenskú akadémiu vied.
4. Likvidačný rozpočet pre jednotlivé organizačné zložky ministerstva životného prostredia je pokračovaním vnútornej vojny v SMER-e – SD, kde je momentálne v móde potierať tzv. východniarske krídlo, reprezentované okrem iných aj pánom ministrom Žigom.
Takže toto bol úplne taký konšpiračný úlet, ale už sa dostávam k záveru. Na záver už len pár všeobecných konštatovaní.
O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú médiá, venovali sme im de facto aj poslednú mimoriadnu schôdzu parlamentu, s veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v celom rade rezortov. Keby sa na toto všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný, so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové a iné kauzy, populisticky prideľované dotácie a garancie dané pod nátlakom, rozvojové impulzy rozdávané po kamarátskej linke, viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov, hoci aj ich deň má iba 24 hodín, ako aj početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2015 mohol byť prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Ja som sa už vyjadroval pomerne veľa na tú tému dnes a plánujem sa aj zajtra ráno.
Celkom stručne zareagujem len na tie medzinárodné porovnania. Neviem presne, z čoho vychádzali, ale spomenul som si pri tom na taký milý bonmot profesora Lubyho, ktorý bol dlhé roky predsedom Slovenskej akadémie vied a budem ho tak voľne parafrázovať. Porovnával Akadémiu s jedným najvýkonnejších európskych akademických inštitútov, Max Planck Institut v Nemecku, a hovoril, tak Max Planck inštitút má na hlavu približne 10-krát viac, ako má na hlavu vedec Slovenskej akadémie vied, a má 5-krát lepšie výsledky. Z toho vyplýva, že efektívnosť slovenského vedca je dvakrát väčšia ako efektívnosť vedca v tom špičkovom, najšpičkovejšom európskom vedeckom inštitúte Max Planck, ktorý je z mnohých ohľadov aj porovnateľný s Akadémiou. Schválne volil tento inštitút, a nie rôzne univerzity, ktoré, kde je tá miera porovnateľnosti je nižšia.
A potom pán kolega Petrák tu asi nebol, keď sme hovorili práve o tom medzinárodnom audite, resp. akreditácii, ktorou Akadémia opakovane prechádza a na základe ktorej bolo konštatované, že neexistuje tak slabé pracovisko na Akadémii, ktoré by bolo treba zrušiť, že existujú slabší niektorí jednotlivci, ktorých sa ale vo vlastnom záujme ústavy Akadémie postupne zbavujú. Čiže ja by som naozaj navrhoval nechať to na tento samočistiaci proces, lebo každému riaditeľovi a každej vedeckej rade na akademickom ústave je jasné, že keď tam bude mať nevýkonných pracovníkov, tak ako celok bude tá inštitúcia hodnotená negatívne. Takže tento samočistiaci proces úspešne prebieha, a to, čo ostáva na tej Akadémii, už naozaj kva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)