Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Oslovil by som aj ďalších, ale iné vedenie parlamentu tu momentálne nie je. Ani minister školstva nie je v rokovacej sále. A ten už tuná nie je dlhší čas, ja to tu sledujem, aj keď s prestávkami, tiež som si odtiaľto odbehol párkrát. Ja by som sa tiež chcel dotknúť úvodu dnešného rokovania. Keby sme tu boli úplne všetci, teda, pozor, takmer úplne všetci opoziční poslanci. Zo strany SMER mali v talóne...
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Oslovil by som aj ďalších, ale iné vedenie parlamentu tu momentálne nie je. Ani minister školstva nie je v rokovacej sále. A ten už tuná nie je dlhší čas, ja to tu sledujem, aj keď s prestávkami, tiež som si odtiaľto odbehol párkrát. Ja by som sa tiež chcel dotknúť úvodu dnešného rokovania. Keby sme tu boli úplne všetci, teda, pozor, takmer úplne všetci opoziční poslanci. Zo strany SMER mali v talóne tromf, pretože jeden poslanec bol prihlásený písomne do rozpravy. To znamená, že evidentne tu bol, ale nebol na ani jednom hlasovaní o prítomnosti poslancov v rokovacej sále. Bol to Kuffa. Takže toho poslanca, ktorý sa odovzdal vládnej strane SMER, ktorý ho zdravicami oslavuje pri jeho prejavoch, mali odloženého v talóne, tak aj keby sme tu boli všetci, tak svoje divadielko si SMER zahrá. Sme tu neboli všetci a oni dali tých svojich desať hlasov, lebo len dvaja boli nateraz ospravedlnení. To je tak úbohé, že sa vládna strana musí uchyľovať k takýmto svojim teatrálnostiam. Dneska sme sem však prišli preto, že sa venujeme učiteľom a venujeme sa zdravotným sestrám.
Ja na úvod musím povedať, že som v konflikte záujmov, pretože som len tiež učiteľ a doma mám tiež len učiteľku manželku. Tá učí v materskej škole. Ja som učiteľ základnej umeleckej školy. Niekto by mi to tu mohol vytknúť, pretože minule som to nespomenul a hneď mi to niekto vytkol. Takže hovorím to rovno dopredu. Niekto by ma mohol obviniť, že robíme si, prihrievame si len polievočku a získavame politické body takto. No neviem, aké politické body tu získavame. Ja keď bojujem za učiteľov, bojujem v podstate aj za seba, pretože po týchto voľbách tu ani nemusím byť a potom budem radový učiteľ, radový učiteľ za radový plat.
K prejavu ministra na úvod ja som si už síce svoje povedal, ale musím povedať ešte jednu vec. Skutočne bol to prejav technokratický, tak ako to ohodnotila aj kolegyňa predo mnou. A ja nadobúdam pocit, že nielen pre tohto ministra, ale možno aj pre ďalších ministrov, ale v tomto prípade pre ministra školstva sú učitelia len akousi súvahou čísiel. Čiže učitelia sú preňho len nejaké také štatistické veličiny. Vidí sa mi, že vôbec za tým nevidí ľudí, ľudí, ktorí odvádzajú svoju robotu pri vzdelávaní našich detí a mládeže. A to je bieda. Ide sa tu oháňať číslami, že je toľko tam, toľko hentam, toľko dávame toho, ale vôbec ani slovko o tom, že sú to ľudia, od ktorých závisí, akých vzdelaných ľudí tu v budúcnosti budeme mať, nepovedal
Keďže sa hovorí o tom, že tuná doteraz sme nič neurobili a opozícia len spí, ja som niekoľkokrát poukazoval na rôzne neduhy. Dokonca som poukazoval aj na protiprávny stav, ktorý nastal pri určitom preklenovacom období získania vzdelania alebo teda získania kvalifikácie určitých typov učiteľov. A jednalo sa zhodou okolností aj o angličtinu, o ktorej hovorila kolegyňa Vášáryová. A, samozrejme, týkalo sa to aj učiteľov základných umeleckých škôl. Nič z toho nie je, je teda ticho po plešine. A pritom som to myslel ako dobrú radu pre ministra. Vtedy ešte bol na ministerskom kresle minister Čaplovič.
O tom, že sa tuná systémovo snažilo niečo naozaj zlikvidovať, a nie ťahať dopredu, svedčili ťahanice nielen okolo súkromných škôl, ale aj ďalších škôl, ale najmä súkromných škôl, lebo o tých sa tu hovorilo s tým, že sa likvidujú alebo je chuť ich zlikvidovať, pretože to sú tie zlé, škaredé súkromné školy, pri prerokovaní koeficientov k normatívom a prepočtom ministerstvo školstva nútilo tieto subjekty začať sa správať ekonomicky, čiže nie prispôsobiť potreby školy žiakom a, samozrejme, následne aj pedagógom, ale v prvom rade prežiť. A na to si nastavili celý vzdelávací proces. To je úbohé. A to je konkrétny príklad, ako to táto vláda riešila.
Keď sa pozrieme do minulosti ono to všetko so všetkým súvisí, prečo je dneska školstvo alebo celé vzdelávanie v takom stave, v akom je, pretože to sa netýka len teda škôl, ale aj mimoškolského vzdelávania, športu a tak ďalej, čo je na naviazané na celé ministerstvo. Keď sa tu rozkradli všetky dobré podniky, ľudia začali pomaličky trieť biedu, pretože vtedy boli vyhadzovaní zo zamestnania, jednoducho niekto rozkradol náš spoločný majetok, začala sa zdvíhať nezamestnanosť, ťažšie sa zháňala práca, začali sa znižovať mzdy. Však koniec koncov sú stále nízke tie mzdy, čo sa týka priemeru miezd Európskej únie, sme vždycky kdesi na chvoste. A keď sa tu niekto hrdí tým, že sa zdvíha minimálna mzda, vidíme, že nedvíha sa životné minimum. Preto sa dostáva zase do iných lapsusov, vecí, ktoré sa prijali ešte dávnejšie (príspevok na zamestnanca). Niekto mal minimálnu mzdu a mohol pritom dostať nejakú úľavu, tak ani to sa už teraz nedá získať. Takže nie je to len o minimálnej mzde.
No a stráca sa nám tu stredná a nižšia trieda a vzniká nám tu skutočne trieda pracujúcej chudoby. To už tuná tiež dneska bolo spomínané. Vládnej strane tento stav vyhovuje, pretože ľudia, ktorí žijú v takej trošku beznádeji, sa ľahšie ovládajú, ľahšie sa nimi manipuluje, ľahšie sa im sľubuje, aby počkali s tým, že od zajtra bude lepšie. A to sa môže nasľubovať aj na ďalšie generácie dopredu, ale malo sa to možno skúsiť.
Čo sa tu udialo za osem rokov vlády strany SMER. Tí učitelia štrajkovať včera nezačali a nezačali na základe toho, že sa im škrtli nejaké platy alebo že sa im nezdvihli platy včera. Ono sa im dvíhajú, to je zase argument krásny, veď sa im dvíhali o 4 až 5 %. Haha, a čo keby sme k tomu povedali aj to B, aká bola vtedy inflácia? Za roky 2011, 2012 bola tuším inflácia vo výške 3,9 či 4,1 %. Ďalší rok už síce bola nižšia inflácia, tuším vo výške 1,7 %. No ale keď sa nedvíhali platy predtým, lebo sa musela sanovať vybrakovaná chladnička, ako sa hovorí, tak, samozrejme, tu potom sa už len dorovnávalo to, čo by bolo normálne, keby mali pridané, sa len vykrývala inflácia, pričom niekto sa tu ide týmito číslami hrdiť. No, žiaľ, je to bieda.
No a keď sa ešte vrátim teda k tomu, za ktorej vlády sa dvíhali tie krásne čísla, ktoré tuná boli prezentované v grafoch, tak, viete, ťažko je pridávať tam, kde niekto úplne vykradol celý byt. Niet z čoho tam pridávať. Tam najprv sa musí nakúpiť nábytok, zariadenie, aby z čoho bolo variť, potom sa môžu rozdávať raňajky, obed, večera a tak ďalej. A to, že sa stihlo vybaviť, že všade v štátnej správe sa išlo o 10 % dolu, ale v školstve to tak nešlo, tak to môžeme považovať za desaťpercentný nárast oproti ostatným nárastom, ale, samozrejme, vládna strana to takto prezentovať nemôže, lebo by to bolo zle na ich úkor, pričom potom, samozrejme, dvíhali tie platy o tých 4 až 5 %, čím v podstate len vykrývali infláciu. Takže, čo sa to zdvihlo na platoch tým učiteľom? Nič to nie je.
No a teraz ešte sa vrátim ku tým vykradnutým firmám, podnikom. Tuná stráca sa nám stredná generácia, stredná trieda, viacerí ľudia žijú, ako sa hovorí, z ruky do huby a nemajú na to, aby si našetrili, no a potom, samozrejme, ľudia sa musia v prvom rade starať o to, aby prežili, aby prežili ich rodiny, musia sa starať o to, aby domov doniesli plácu, za ktorú si môžu nakúpiť, zaplatiť základné služby, aby mohli existovať. Potom, samozrejme, sa vytráca už v rodinách základná starostlivosť o deti, pretože je rozdiel v tom, či príde rodič z roboty spokojný, vysmiaty a môže sa deťom venovať, alebo ešte ide z tej jednej roboty do druhej roboty, aby tú rodinu uživil, potom príde neskoro v noci, deti už medzitým spia alebo si akurát líhajú spať, stihne im dať pusu na čelo a venovanie sa deťom je mimo. A keď ten rodič príde z roboty vystresovaný, je rád, že má trošku pokoja a nebude sa tým deťom venovať. To je prvotná príčina, prečo napríklad deti zrazu vo vzdelávaní sú také, aké sú, a dosahujú niekde, povedzme, horšie výsledky. A potom učitelia majú sanovať tento deficit v rodinách? No asi ťažko to dokážu. A učitelia by mali mať tiež zľahčenú úlohu na to, aby mohli tie deti vzdelávať normálnym spôsobom.
A teraz sa poďme vrátiť k učiteľom.
Učiteľ je v stave, že sa takisto musí starať, aby vôbec jeho rodina prežila. A zoberme to tak, že hovorilo sa o feminizácii, áno, podstatná väčšina pedagógov je ženského pohlavia u nás na Slovensku. Tak ženy sa takisto musia starať o to, aby uživili svoje rodiny. Manžel, pokiaľ robí niekde v zamestnaní, kde má takisto možno len priemernú mzdu, no musí sa ometať. A to ešte nehovoríme o tom, že teda domov si nosia robotu, doma spracúvajú písomky, opravujú, pripravujú si pomôcky, pripravujú sa na ďalší deň do školy a tak ďalej. Aké pohodlie potom majú tí pedagógovia a učitelia na to, aby mohli tie deti motivovať a pozitívne nastaviť na to, čo ich vlastne učia?
Hovorilo sa tu o tom, že chýbajú nám príklady. No, áno, dneska nahnevaný pedagóg asi nebude pozitívnym príkladom pre akékoľvek dieťa. Ja by som sa chcel dneska tu poďakovať svojej učiteľke zo základnej školy, volá sa Janka Žilinská, pretože jej vďačím za to, že som dneska tam, kde som. Nahodím ju za učiteľa snov, dobre. Je to žena, ktorá mi povedala jednu pamätnú vetu na základnej škole. A ja som išiel študovať niečo iné, čo som pôvodne si myslel, že by som študovať chcel alebo teda učil sa. Ona je pre mňa doživotným príkladom toho, aký by mal mať pedagóg prístup ku žiakovi. To bolo geniálne.
Samozrejme, mám aj kopec negatívnych príkladov, ako by pedagóg vôbec nemal vyzerať. A to mám aj zo základnej školy, aj zo strednej školy, aj z vysokej školy. To vždycky je o ľuďoch, ale problém je, že keď máte z čoho vyberať a hlásia sa vám tak do pedagogického procesu ľudia, ktorí skutočne majú vzdelávací proces radi, majú k tomu vzťah a chcú tie deti niečo naučiť, tak je to rozdiel oproti tomu, keď vyberáte len z toho, čo tu máte. A ako ich môžeme vyberať, keď ich nemáme z čoho vyberať? No a ako ich môžeme vyberať, teda aby bolo z čoho ich vyberať? No musíte ich motivovať. No ako namotivujete chlapa, ktorý sa má stať otcom a zároveň ísť do pedagogického procesu s priemerným platom 600 eur, 700 eur? A z tohto má živiť rodinu? No tak radšej tam nepôjde.
A teraz sa dostávam k tomu, že všetci, ktorí vstupujú do vzdelávacieho procesu, a to sú aj učitelia, aj žiaci základných škôl, aj študenti stredných škôl, vysokoškoláci sa už zariadia, pretože tí majú možno trošku inú perspektívu, aj keď, samozrejme, pri niektorých typoch vysokých škôl je to iné, sa zariadia podľa vidiny svojej perspektívy. Ak ja nevidím perspektívu v tom, ako pedagogický zamestnanec a ako chlap si môžem v školstve zarobiť tak, aby som nemusel chodiť do druhej roboty alebo si privyrábať ešte niekde inde, aby som uživil rodinu, tak tam radšej nepôjdem. Ak som žiak a vidím nasrdeného učiteľa, ktorý chodí furt nevrlý, pretože stále sa musí starať o niečo iné namiesto toho, aby nás s radosťou učil, lebo mu niekto hádže polená pod nohy, no akú ja mám potom perspektívu, že sa budem chcieť učiť, že budem chcieť byť vzdelaný. No tak potom si pomyslím, no tak toto je normálny stav, no tak pozrite sa naňho, keď on je taký, no tak čo ja sa budem správať nejako ináč? A toto je presne celý ten komplex, tá vidina perspektívy. Ak nemáme perspektívu, tak k čomu a kam spejeme?
A nielen teraz tuná počúvam, vždy som počúval pred voľbami, ako politické strany niečo sľubovali vždy len na najbližšie štyri roky. A toto je tiež problém. Ale dneska to už tiež zaznelo. Tu by bolo treba zhodu a konsenzus na tom, kam chceme, aby sa naše vzdelávanie na Slovensku uberalo, nielen kam by sa malo uberať, ale kam chceme, aby dospelo. Tu cestičky môžu byť rôzne, ale dôležitý je výsledok, čo chceme dosiahnuť, pričom potom si povieme, ako to chceme dosiahnuť.
Ale to je ten veľký problém, pri súčasnej situácii za posledných osem rokov, možno aj ešte za tie predchádzajúce roky späť sa to nedá urobiť, pretože tuná vládne niečo iné. Za tie peniaze, ktoré majú ísť práve na to, aby sme mali motivovaných učiteľov, sa motivuje niekto úplne iný. Peniaze sa tu totižto rozkrádajú. A videli sme x príkladov, akým spôsobom sa to robí, je to aj cez ministerstvo školstva, cez rezort školstva na úplné hlúposti a zbytočnosti, namiesto toho, aby tie peniaze išli na zmysluplné veci. Áno, niekto povie, ale však my sme tam dali didaktické pomôcky. No však ste tam namiesto tabletov pokojne mohli rozdať aj logaritmické tabuľky, však aj tak sa dá počítať. Síce sú staré štyridsať rokov, no ale vy to pravdepodobne budete prezentovať, že dali sme tam didaktické pomôcky. A to je presne ten problém. Niekto dostane za to kšeft, dostane za to zaplatené a dodá tak šmejd do školy a niekto sa tým hrdí, ako podporil školstvo. A tým, že sa tu rozkráda, tak, samozrejme, potom nie je na to, aby tie peniaze odchádzali na zmysluplné veci a aby sa pridalo na platoch učiteľov. A preto konsenzus nemôže vzniknúť, minimálne nie v tejto konštelácii, keď tá vládna strana, ktorá tu je už takmer osem rokov, podporuje rozkrádanie namiesto toho, aby podporovala to, čo nám môže byť víziou do budúcnosti.
Ako som hovoril, učitelia sú demotivovaní, majú stres z nedostatku, rodičia sú demotivovaní, majú takisto stres z nedostatku. A toto všetko nahráva tým, ktorí to tu celé ovládajú, ktorí nepotrebujú mať vzdelaných ľudí. Menej vzdelaní ľudia sa ľahšie ovládajú, ľahšie sa s nimi manipuluje. Toto týmto vyhovuje, a preto to rozprávajú aj všade, pretože sa to prejaví takisto aj v týchto voľbách. Ľudia, ktorí vedia rozmýšľať vlastnou hlavou, nie vlastnou hlavou zháňať peniaze, ale rozmýšľať vlastným rozumom, sú pre nich menej perspektívni, pretože si dokážu spočítať dva plus dva a možno aj desať plus desať a možno aj vyššie sumy. Takejto vláde nevyhovujú ľudia, ktorí vedia rozmýšľať svojím rozumom. Jej stačí, keď ju počúvajú, počúvajú to, čo povie jej predseda s tým, že to je pravda, lebo to povedal on, lebo vo verejnom záujme ide naháňať niekoho, kto spravil niečo v účtovníctve pred x rokmi. A kde je verejný záujem pri rozkrádačkách iného kalibru? To už nie je verejný záujem? No to je tam, to je v ich strane, to si predsa nemôžu dovoliť.
Hovorilo sa tu o tom, že školstvo by malo určitým spôsobom napredovať, dať možnosť tým šikovným, ktorí majú nápady, majú to chcenie. Aj takéto pokusy už boli. A mám to na vlastnej koži vyskúšané, ako ja ako učiteľ z Hnúšte s mojimi kolegami sme pripravili nové učebné plány, učebné osnovy pre tanečný odbor so zameraním na tri špecializované odbory. Myslíte, že schválilo nám to ich ministerstvo? Nie, neschválilo nám to, pretože inak niekto by možno prišiel potom o robotu, pretože už by sa nevyučovali tie predmety tých dotyčných, ktoré tam práve toto zapracovávali, nemali by až toľko svojich nasledovateľov. No a potom stratí človek entuziazmus. Tak ja som to chcel urobiť, pričom niekto ma zašliapal do zeme. To je ohromný príklad.
Skutočne naše školstvo potrebuje dlhodobú perspektívu, konsenzus, ale s tými, ktorí na ten konsenzus pristúpiť chcú. Musí sa tu prestať rozkrádať, musí sa tu prestať korumpovať. A potom bude dostatok peňazí presne na to, čo potrebujeme, aj štyristo miliónov na didaktické pomôcky, ale na také, ktoré sú zmysluplné a ktoré majú uľahčiť učiteľom život, a možno aj priame peniaze na to, aby si každý z nich mohol vyrobiť tú pomôcku, pretože si ju vyrobia niektorí tak, niektorí onak, lebo o tom niektorí majú takú predstavu, niektorí majú onakú predstavu. V tom sa bude cibriť tá zručnosť aj učiteľov, aj ukážka perspektívy pre tie deti. Nie je to o tom, že tuná budeme mať všetci rovnaké sifóny, rovnaké splachovače. Každý z učiteľov vie princíp fungovania určitých vecí vysvetliť po svojom. Tak im treba nechať priestor, ale treba im dať na to prostriedky, aby si to spravili sami, nie tak, že niekto od zeleného stola im určí, že no takto to bude, pričom potom máme tuná drahé sifóny, drahé splachovače, drahé tabule. Určite každý z učiteľov by si to vedel spraviť samostatne a za tie sumy, ktoré boli prezentované, za tie nižšie sumy, nie za tie sumy, za ktoré to nakúpilo ministerstvo. Takže skutočne, dá sa všetko to realizovať, pretože kde je vôľa, tam je cesta, kde sa kradne, hľadajú sa len výhovorky, ako sa niečo nedá urobiť.
Takže požiadavky učiteľov sú oprávnené, vyvrcholili až do štrajku, a k tomuto sa ešte musím vrátiť, ktorý, žiaľ, prebieha až takto tesne pred voľbami alebo prebehol teraz. A sa vládna strana vyhovára, že to je krytie nejakej opozície tak, samozrejme, alibisticky, tak ako to vždy Fico zvykne robiť, nikdy si neprizná svoju chybu, vždycky také niečo musí zvaliť na niekoho iného, pretože on musí ostať ten dobrý.
No a čo sa týka toho štrajku, áno, videli sme tie čísla s tým, že bolo len toľko a toľko štrajkujúcich, že tam sa neštrajkovalo, tam sa neštrajkovalo. A predstavte si, že mne tí učitelia zavolali a povedali: „Igor, vieš, prečo sme u nás neštrajkovali?“ Odpovedal som mu na to, že to neviem uhádnuť, schválne aby to povedal. Zastrašovali ich, na to povedal, konkrétne z Hnúšte poslanec Bagačka primátor to bol. V žilinskom regióne sa takisto zastrašovalo, bolo to tak aj v trenčianskom regióne, kde máme tam dvoch poslancov, ktorí sedia tu v parlamente a sú zároveň šéfmi tamojších VÚC-ok. A potom sa niekto chváli, a tak hovorí, koľko škôl neštrajkovalo. Áno, toto, zastrašovanie je vaša pracovná metóda, pracovná metóda vládnej strany SMER. Je to naozaj nechutné.
A ešte raz by som chcel povedať, že sú vo verejnom záujme úplne iné veci, aby tu zlodeji trčali v base a skutočne sa mohla situácia začať riešiť reálnym spôsobom, dlhodobým spôsobom a v prospech tohto národa.
Skryt prepis
