Videokanál poslanca

Dobrý deň prajem. Ďakujem pekne za slovo. Vážená podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister pôdohospodárstva, vážený pán spravodajca, ja si vážim aj to, čo bolo teraz povedané v priebehu rozpravy, a niektoré veci som si ešte tak ako dopozeral. Takže len začnem možno atypicky tým nadviazaním na diskusiu ohľadom lesných ciest. Každý má trocha pravdy, ale ja si myslím, že práve vystihol to pán poslanec Hlina, keď na to upozornil. A keď sa pozriete na tú dvadsaťpäťku, už len tým, ako to tam začína. Je to tam zjavný rozdiel v tom, že ak sa hovorí, že "lesné cesty je oprávnený využívať každý po dohode", čo teraz má byť platné znenie, a to, ktoré tam bolo doteraz: "lesné cesty je oprávnený používať každý, kto ich potrebuje". Už len ten úvod do tej problematiky je jasne kvalitatívne rozdielny. Je predsi rozdiel, keď ich niekto potrebuje, alebo je rozdiel, keď sa niekto najprv musí dohodnúť. Aj keď je to také jemnučké, pretože tá dohoda bola potrebná aj predtým. Ale myslím si, že tá filozofia ako keby pritvrdzovala, že skutočne navádza to na to, aby bola nutná najprv dohoda.
Ale to neni podstatné. To, ja sa priznám, ja som si to ani nevšimol, ani to nebolo predmetom toho, čomu sa chcem venovať, pretože je asi potrebné pri každom zákone byť dobrý detailista, ale možno pri prvom čítaní je potrebné vedieť uchopiť to podstatné, čo sa v zákone vyskytuje. A ja sa zamerám pri tomto prvom čítaní na to, čo považujem v novele zákona 326 o lesoch za podstatné, čím v žiadnom prípade nechcem bagatelizovať to, čo tu doteraz bolo povedané. Naopak, v detailoch je vždy skrytá krása a kvalita aj zákona.
Začnem možno tým, čo na opozičného poslanca nebýva veľmi zvykom, ale ja si myslím, že pravda musí byť vždy pravdou bez ohľadu na to, z ktorej strany prichádza. Chcem sa venovať v úvode veci, ktorú považujem za vynikajúcu, dôležitú a veľmi správnu, hodnú ocenenia, poďakovania a pochvaly ministerstva, ktoré vedie pán Jahnátek. Týka sa to jednej vety, ktorá je tam relatívne krátka. (Zhľadúvanie v podkladoch.) Bože, tých papierov som si doniesol viac, ako som býval zvyknutý, a tým pádom možno nebudem vedieť presne teraz citovať číslo záko..., číslo paragrafu, ale je to, myslím, dvadsaťosmička, kde sa hovorí o hospodárskych spôso..., nie, nie 28, osemnástka to bude, kde sa hovorí o hospodárskych spôsoboch. A tu pri tomto § 18 je odsek 1 a písmeno b. A do § 18 odsek 1 písmeno b sa dostala veta z dielne ministerstva, alebo rozvité súvetie, ktoré považujem z pohľadu lesa, jeho významu pre spoločnosť, pre ľudí za absolútne kľúčovú; až ma to dokonca zvádza k takému vyjadreniu, že keď Luis Armstrong, nie, áno, nie, Neil Armstrong vyskočil na Mesiac a povedal tú svoju historickú vetu o tom, že je to malý krok pre človeka, veľký pre ľudstvo, tak taká málo originálna analógia, že je to možno malý krok pre tento parlament, ale veľký krok pre lesníctvo 21. storočia v našej krajine.
Tá veta sa venuje rozšíreniu výberkového hospodárskeho spôsobu. Je to tak niečo kľúčové a dominantné, že v mojom lesníckom chápaní je táto veta schopná prekryť tie negatíva, ktoré v zákone sú, o ktorých budem hovoriť a ktoré budem kritizovať, ale predsi len chcem rozlišovať medzi smietkou a brvnom. A teraz, keď to prevrátim tú biblickú analógiu, tak toto je, to je to dobré, pevné brvno, ktoré sa vkladá do zákona, pretože výberkový spôsob hospodárenia, o ktorom mňa pred tridsiatimi rokmi učili, že tak na pol percente, na percente územia lesov tejto republiky sa môže uplatňovať, a o ktorom dnes už odborníci hovoria, že sa môže uplatňovať na šesťdesiatich, možno na osemdesiatich percentách, v ňom je skrytá doslova základná odpoveď nie pre lesy a lesníctvo, ale pre zdravý život tejto krajiny. Výberkový spôsob hospodárenia dáva strategické odpovede pre nie volebné obdobie, nie pre nás poslancov, ktorí tu dnes sedíme, ale pre občanov tejto krajiny, pre celé najbližšie, odhadujem, rovné storočie. Pretože rieši ekológiu, ekonómiu, sociálny pohľad, klimatické vplyvy, biológiu. Je to tak dôležité, že o tom musím hovoriť presnejšie, pretože, viete, aby sme nešli do nejakých detailov, ale skutočne výberkový spôsob hospodárenia, keď by som to veľmi zjednodušil, je perpetuum mobile. To, čo neexistuje, dávno to prestali patentové úrady prijímať, nedá sa v lesoch, keď to zase, keď to zase si pomôžem istým skratkovitým príkladom, ako keby sme mali to perpetuum mobile, ako keby sme mali spôsob, že všetci dostanú všetko, čo potrebujú. Dajte cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je božie. Doslova to tak vypadá. Dajte drevárom toľko dreva, koľko chcú a dokonca vo vyššej kvalite ako doteraz. Dajte ľuďom zdravý les, dajte tým, ktorí sú citliví na pohľady do lesa, ktoré sú ozaj dnes v zúfalom stave mnohokrát, tak, ako to tu povedal aj pán poslanec Huba - a mal pravdu -, kde je dôvod na zaplakanie, výberkový spôsob to dokáže odstrániť.
Je to geniálny spôsob, ako urobiť všetko v lese tak, aby boli všetky nárokové skupiny spokojné. Zdá sa to, ako keby to bolo nemožné, ono to možné je. Ekologickí pesimisti zistia, že keď sa presvedčia o tom, ako to funguje, že ten výberkový spôsob vypadá, skoro ako keby bola to bezzásahová zóna, skoro. Jasné, že nie, ale vypadá to skoro tak, keď sa to robí kvalitne. Žraloci z drevárskeho priemyslu, ktorí stále plačú, že, že sa vyváža, že dreva niet, tí dostanú tu úplne presvedčivú odpoveď, že všetko drevo, ktoré lesy majú podľa produkčných schopností a možností produkovať, dostanú. Tento výberkový spôsob ich o nič nepripraví. Takže aj ekologickí pesimisti, aj ekonomickí pesimisti môžu byť preradení do skupiny optimistov, že toto je tá odpoveď, ktorá uspokojí naozaj všetkých.
No, samozrejme, je tu jedna dôležitá vec a to je zasa do radov lesníkov. Je to vysoká lesnícka pilotáž, je to najvyššia lesnícka pilotáž, ale veď predsi krajina so sedemstoročnými tradíciami lesníctva, krajina, ktorá mala panovníkov, ktorí už v stredoveku, v stredoveku si uvedomili, z dôvodov, ktoré im boli vtedy bližšie, ako by sme ich dneska my oceňovali, že, že nemôžu ďalej katovať lesy, a ktorí vlastne zriadili lesnícky stav. Toto všetko je dnes dôsledok toho, že my sme schopní nájsť vďaka tejto obrovskej lesnej, lesníckej škole, ktorú máme, tradíciám spôsob, ktorého sa nemáme čo báť a nemáme čo ako lesníci odmietnuť, že my tento výberkový spôsob nie sme ochotní prijať, pretože je príliš ťažký, zložitý.
Jozef Dekret Matejovie, jeden z najväčších slovenských lesníkov, uznávaný vo svete, povedal: Lesníctvo, to je hlavne pozorovanie, pokora, hľadanie súvislostí. Vždycky je odpovedí menej ako otázok. Myslieť si v dnešnej dobe, že sme vyriešili už všetko a že sme géniovia, že máme odpovede na budúcnosť, to jednoducho nie je možné. Také záležitosti, ako bola voľakedy černobyľská katastrofa, my sme si mysleli, že vtedy Sovieti, no dobre, nezvládli to, ale aj slávna Fukušima so špičkovou japonskou technológiou zlyhala. Myslieť si dnes, že máme odpovede jasné, to nie je možné. A práve preto tú pokoru tu zdôrazňujem a tú schopnosť pozorovať, tú matejovskú dekretovskú snahu počúvať hlas lesa a podľa toho rozhodovať, toto všetko je v tom výberkovom spôsobe komponované.
A prečo o tom toľko rozprávam, že túto vetu, ktorú ministerstvo dalo do tej osemnástky? No, ja som pred časom, keďže som absolútnym zástancom tohto spôsobu hospodárenia, ale ja som zase neprešiel, nie som ja nejaký veľký praktik, že by som mohol tvrdiť, že mám mnohodesaťročnú skúsenosť, ale počúvam a rozprávam sa s ľuďmi, kolegami, ktorí ju majú. Takže viem od nich, že to je vec, ktorej sa netreba venovať len na konferenciách a pri nejakých slávnostných stretnutiach, ale ktorej sa oplatí venovať celý aktívny lesnícky život, a tí ľudia to robia. Takže od nich viem, že tento spôsob, keď som s nimi mnohokrát trávil mnohé týždne rozhovorov a návštev v lesoch, že je to skutočne tak. To už neni, že možno raz uvidíme, dokážeme, to je skúsenosť. Len my ju musíme pretaviť. No a keďže legislatívna sála, sieň zákonnosti je tu na to, aby múdrosť tohto národa pretavila do zákonov, ktoré mu, tomu národu budú slúžiť v ešte lepšej kvalite, tak oceňujem, že keď som pred pár mesiacmi navštívil pána Dóczyho na ministerstve pôdohospodárstva, šéfa legislatívy, a dal som mu znenie tejto vety, že by som ju tak vedel si predstaviť, že takto by mala byť zakomponovaná do zákona, že ju s istou modifikáciou, o ktorej sa môžme baviť pri druhom čítaní a pri pozmeňováku, ale že ju tam dal, že ju tam dali. Je to veta, ktorá svojím spôsobom má schopnosť rozhodnúť nie o tomto zákone, o tom, ako sa k nemu vyjadríme, za chvíľočku príde ďalší, ale o kvalite života nás, našich detí a vnukov. O tom, že táto krajina bude mať zdravé, kvalitné lesy, ktoré tu nebudú ani pre ochranárov, aby sme sa ich nedotkli, ani pre drevárov, ktorým nikdy nie je dosť, ale ktorá tu bude doslova pre všetkých. Takže táto veta je kľúčová, dominantná a veľmi ju vítam.
Napokon, aktivita nášho výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie v tomto smere bola aj v minulosti. Ja som poprosil na našom výbore, aby sme usporiadali výjazdové zasadnutie členov výboru do výberkových lesov v oblasti Smolníka, kde žije lesník, už teraz na dôchodku, ale to je človek, ktorý na dôchodok nikdy nemôže ísť, lebo je stále vysoko aktívny, Ladislav Alcnauer, ktorý už desaťročia propaguje tento spôsob. Ja už som dávno navrhoval kedysi generálnemu riaditeľovi lesov, aby z neho urobil splnomocnenca pre jeho úrad s tým, že bude presadzovať tento spôsob. Vtedy sa tak nestalo, ale dneska ten chlap chodí, propaguje túto myšlienku. No a my na tom výjazdovom zasadnutí výboru, kde sa zúčastnil pán predseda výboru Huba, pani poslankyňa Mezenská, pán poslanec Fecko, pán poslanec Cicoň. No dobre, my lesníci sme možno vedeli, že o čom tam bude reč a čo uvidíme, ale ja oceňujem práve tú skupinu ľudí, boli tam špičkoví pedagógovia, pán profesor Saniga, ktorý je eminentne špičkovým pedagógom venujúcim sa tejto problematike. Tak sme sa na tom zhodli úplne, že je to skutočne taký malý stupienok takmer k lesníckej dokonalosti, že je to funkčné a že to, čo sme tam uvideli, je možné považovať za budúcnosť lesníctva.
Takže chválospev v tejto chvíli končí, ale ja chcem povedať, že tú vetu považujem za skutočne prelomovú a ospravedlňujem sa kolegom, že, že možno teraz nebudem toľko rozprávať o tých veciach, ktoré tu zaznievali, ale to neznamená, že tie detaily by som nechcel podporiť a budeme určite o tom ešte rozprávať v druhom čítaní. A musím to povedať nahlas, že aj keď možno je v tom kus teatrálnosti a možnože to, čo pán poslanec Hlina tu predvádza vládnym politikom, tak oni to považujú za niečo, čo sa sem nehodí, ale ja chcem aj z tohto miesta povedať pánovi poslancovi Hlinovi, že sa to nesmierne hodí a že sa skláňam pred jeho schopnosťou venovať sa tak podrobne každému zákonu, pretože ak by sme my poslanci robili to, čo robí poslanec Hlina, tak vám poviem pravdu, toto by bol uragán múdrostí, schopností diskusie a hľadania detailov. Ja viem, nepasuje nám možno nejaká rétorika, možnože by sme ozaj nemali byť osobní, možno by sme niektoré slová mali voliť, ale veď to tu zaznelo už, tak každý máme svoj štýl. Ale skúste vidieť v tom pohári nie to, čo je doňho primiešané, ale to, čo je v ňom kvalitné. Opakujem, jeho pozornosť, jeho schopnosť venovať sa detailom považujem za príkladnú a mňa napríklad ten pohľad na tie cesty celkom zaujal v jeho podaní a skláňam sa pred takýmto prístupom, lebo je pre mňa príkladom, či sa to páči, alebo nepáči, je to niečo, čo možnože ani všetci nedokážeme, aj keby sme chceli mať takýto vysoký stupeň nasadenia.
No takže toto bolo k výberkovému spôsobu hospodárenia a teraz sa budem venovať, keby som si ja našiel ten papier, kde som si tie rýchle poznámky robil, ale vari ich budem vedieť aj z hlavy, no, tak. Už menej spokojnosti zaznie s niektorými vecami, ale nepôjdem do veľkých detailov. Pôjdem do toho, čo považujem za kľúčové. Pozrieme sa na vec, ktorá určite presahuje horizont aj odbornej obce lesníckej a vie ju pocítiť ako závažnú vari každý občan, ktorý len trocha pozrie sa občas aj smerom do lesov. To je otázka kalamity, náhodných ťažieb. Je to niečo, s čím oprávnene, veľmi, s veľkým dôrazom lesníci bojujeme. Je to niečo, čo vadí občanom nelesníkom, ktorí vnímajú spracovanie náhodnej ťažby ako ťažký zásah do životného prostredia, je to niečo, čo objektívne poškodzuje kvalitu životného prostredia, stav a perspektívu lesov. A ja možno, ešte teraz som si uvedomil, keď som ten výberkový spôsob tak chválil, pri jeho uplatňovaní, pri jeho dôslednom uplatňovaní problém s náhodnými ťažbami bude veľmi prudko klesať. Výberkový spôsob je poistka aj voči kalamitám, pretože vytvárate dokonalý systém. Ale to som si len teraz uvedomil, že som to mohol zdôrazniť.
Takže naspäť ku kalamitám. Takže tie kalamity sú skutočne niečo, čo oprávnene kritizujete, kritizujú občania a čo je potrebné minimalizovať múdrou činnosťou. Ale kalamita môže byť skutočne dôsledkom prírodných síl, kde nemáme šancu zasiahnuť a kde treba tú hlavu pokorne skloniť. Niektoré veci sme si na ne zasiali už v minulosti, treba priznať sa aj k tomu, že to, čo sme pred sto rokmi považovali v lesníctve za správne, ukázal čas, že sme sa aj mýlili. Možno aj tá veľká tatranská kalamita, sme k nej prispeli poznatkami, ktoré sa na prelome 19. a 20. storočia zdali správne, život ukázal, že nie, že ten smrek neni možné považovať za univerzálnu drevinu napriek tomu, že spracovateľom dreva sa to tak vždy páčilo a páči, a že teda tá kalamita je naozaj takým problémom, ktorý bude vždy v istých cykloch prichádzať, a povinnosť lesníkov spracovať náhodnú ťažbu, čo je teda terminus technicus pre kalamitu, bude existovať.
Ale, a tu už chcem povedať to, čo som ja aj z tejto tribúny v iných súvislostiach zdôrazňoval. Jedna vec je matka príroda a naša pokora pred jej silou a druhá vec je ľudská zloba. Ľudská zištnosť, ľudská schopnosť vytrieskať peniaze zo všetkého bez ohľadu na to, či budú moji susedia piť otrávenú vodu, alebo moje deti žiť v nekvalitnej krajine. Je to to, že množstvo kalamity nie je kalamitou, že množstvo kalamity; a teraz nebudem robiť rozdiely, lebo aj tam, aj tam nájdeme, teda rozdiely medzi súkromnými a štátnymi lesmi; že množstvo kalamity sa urobí, vyrobí niekedy tak, že pod pláštikom kalamity sa ťaží drevo, ktoré by sa ťažiť nemalo, lebo, lebo nám treba peniažky, lebo nemáme v pokladni, lebo veľký silný odberateľ v tejto krajine povie, že potrebuje práve takúto hmotu, a viete, tie príkazy, čo idú potom tou takou sieťou toho, tej subordinácie, sú niekedy desivé a ten dôsledok je ten, že sa vyrúbu stromy, ktoré by sa vyrúbať nemali. Keby to išlo tak, že kde sa rúbe les, lietajú triesky, že na tisíc legitímne a legálne vyrúbaných stromov padne aj nejaký ten navyše, to možno by praktici vedeli, že sa tomu nedá ani zabrániť. Ale moja osobná skúsenosť, o ktorej som tu aj hovoril z konkrétnych lesných firiem, lesomajiteľských subjektov, je tá, že množstvo kalamity sa vyrobí práve takýmto účelovým spôsobom a ide o tisícky a tisícky kubíkov, ktoré by nikdy nemali z lesa za takýchto okolností odísť.
A prečo o tom tak podrobne rozprávam? Pretože to je jedna z tých vecí, ktoré chcem veľmi ostro kritizovať, že napriek tomu, že som aj na toto upozornil ministerstvo a odborných pracovníkov na ministerstve, napriek tomu, že sme sa aj zhodli, že by bolo potrebné s tým niečo urobiť, napriek tomu, že som im dal presný, no presný, znenie paragrafové, ako by som si predstavoval, ako by sa dalo tomuto zabrániť, tak sa to v návrhu zákona z dielne ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka neukázalo.
O čom hovorím? Existuje lesný úrad, teda už dneska ako v rámci nového zaradenia obvodných úradov, a ten by mal mať možnosť skontrolovať, či to, čo hlásime ako kalamitu, kalamitou skutočne je. Môj návrh spočíval v tom, aby vždy, keď odborný lesný hospodár chce poukázať na to, že má kalamitu, a teda je to jeho povinnosť potom zákonným spôsobom postupovať v lehotách, ktoré sú určené, aby bol vystavený podmienke a potrebe vytvoriť istý priestor medzi, alebo aby vznikol priestor medzi zaregistrovaním náhodnej ťažby, teda kalamity, zistením a jej spracovaním, aby proste tu bol akýsi kontrolný mechanizmus, ktorý je nad každým, kto má pokušenie urobiť niečo zlé. Čiže pozor, ak ja idem kalamitu spracovávať, vzniká tu priestor na to, že niekto sa príde pozrieť, akú kalamitu som nahlásil. Totižto ten priestor v zákone neexistuje, alebo, aby som bol presný, existuje len nad istú hranicu. Hovorí sa, že len vtedy sa teda ohlasuje kalamita, keď je jej rozsah nad jedným dielcom, nad tou jednotkou priestorového rozdelenia lesa, nad tým porastom, povedané zjednodušene, väčší ako 20 % zásoby dreva v tomto poraste, alebo väčší ako pol hektára, 50 árov. No len viete, to sú, to sú také čísla, že dnes mať dielec, v ktorom je tisíc kubíkov, nie je žiadny problém, to sú, to sú, teda tisíc kubíkov zásob toho dreva, čo stojí na pni. To znamená, že do dvesto kubíkov nemusím ani hlásiť. Takisto pol hektára, na pol hektári vám môže stáť tiež bez problémov pri hektárovej zásobe štyristo, päťsto, aj šesťsto kubíkov nejakých kvalitných porastov, tiež môže stáť dvesto kubíkov bez problémov. To sú tie množstvá, ktoré jednoducho nie sú podriadené vôbec nahlasovacej povinnosti. A viete, čo tu teraz vzniká? Práve ten priestor, ktorý je tým pokušiteľom, a skúsenosť, poznatky moje hovoria, že to nie je len potenciál, ale to je využívaná medzera, veľmi vážna v tomto zákone, nuž že pod rúškom kalamity, ktorá takto bezpečne sa dá vykonať bez rizika, že vám príde štátny úradník skontrolovať, tak že sa to tak aj stane.
Ja nerozumiem, prečo takáto závažná diera, keď sme už o tom toľkokrát rozprávali, a to aj do radov lesníkov, to je, to je pohľad sebakritiky, pohľad na tých, ktorí sú nehodní lesníckej uniformy, ktorí by mali prísť o preukaz odborného lesného hospodára, prečo tento priestor nevytvárame a prečo sa neakceptuje aj to, čo som navrhol, aby tam bola minimálne medzi, teda povinnosť nielen nahlásiť každú kalamitu, ale aj čas medzi jej nahlásením a začatím spracovania, aspoň nejakých 72 hodín, aby tam bol ten potenciál, že musím nahlásiť a musím rátať s tým, že niekto sa príde pozrieť na to, čo som to nahlásil. A keď som nahlásil nepravdu, aký je problém odobrať štátnou správou preukaz odborného lesného hospodára? Doživotne! Pretože toto by bola svojím spôsobom cesta, ako využiť to, že veríme ľuďom, ktorí vykonávajú vysokú odbornú prácu. Ospravedlňujeme, keď sa pomýlia, pretože mýli sa každý, ale nekompromisne trestáme úmyselné prešľapy, ktoré zjavne spôsobujú v lesoch Slovenska obrovské, obrovské škody. Si musíme uvedomiť, že sa jedná o miliónové škody v eurách. Takže toto mi vadí, výberkové lesy prešli, toto neprešlo. Dobre.
Ale pri spracovaní náhodnej ťažby ešte trocha ostaneme, pretože tu je aj iný pohľad, ktorý je tiež veľmi dôležitý. Pán minister už spomenul septembrovú konferenciu z minulého roka, kde ozaj, bol som aj prítomný, boli tam na pôde Lesníckej fakulty vo Zvolene zastúpené reprezentatívne zložky na čele s ministrami životného prostredia a pôdohospodárstva, kde sa jasne pomenovalo, že už tých prestreliek je voľajako priveľa a že ide sa hľadať riešenie, takže za potlesku takéhoto rozhodnutia takéto riešenie bolo aj prisľúbené. Len, pán minister, ja, ja nenachádzam v tomto návrhu niečo také presvedčivé, ktoré by mi povedalo, že ten potlesk vo Zvolene pred rokom bol namieste a že vy ste sa z toho nieže poučili, že ste sa rozhodli urobiť kroky, ktoré budú jednoznačne slúžiť tomu, aby tá prestrelka, tá zákopová vojna, tie kritiky boli vyriešené.
Prečo to vidím tak? No preto, lebo práve pri spracovaní kalamity sa tam jednoznačne ponecháva to, čo bude vytvárať naďalej problémy, a nenachádza sa nič, čo by umožňovalo povedať, hop, tak toto tu bude skutočne riešenie, ktoré bude dobré. Mám na mysli to, že kalamita bude vždy, ale jej spracovanie a jej odsúhlasovanie v zákone ste nijakým spôsobom neposunuli do roviny hľadania spoločných väzieb, ktoré by sa ukázali ako funkčné a ktoré by odstránili tú nesmiernu byrokratickú vojnu.
Čo ste tam vložili? Vložili ste tam to, že obhospodarovateľ lesa bude mať právo kalamitu spracovať, to je jasné, ale zároveň, keďže vieme, že hlavný problém medzi ochranárskym a lesohospodárskym pohľadom na lesy je v oblasti únikov škodcov, podkôrneho hmyzu do okolitých porastov z chránených území, kde sa spôsobujú veľké škody a kde vlastne je to potom otázka toho, že my vieme vždycky si uvedomiť, že, samozrejme, v chránenom území sa patrí dať chránenému územiu pokoj aj za cenu toho, že je tam kalamita, lebo aj tá má svoj prirodzený pôvod, ale otázka ochrany okolitých porastov by mala byť postavená do takej roviny, že áno, toto je vec, kde sa nemôže blokovať spracovanie kalamity administratívnym spôsobom, lebo potom sa stane, že enklávy rezervácií, ktoré sme chceli zachrániť a aj ich zachraňujeme, sa rozšíria na hospodárske lesy okolité a vzniknú obrovské škody, ktoré spôsobia nezaslúžené ujmy na majetku či už štátu, alebo súkromných vlastníkov, to je úplne jedno.
No a vy tam čo dávate do zákona? Tam hovoríte jednoznačne, že meníte, že to už nevykonajú orgány ochrany prírody, že takéto opatrenia, ktoré by mali mať schopnosť, lebo také poznáme, sú náročné, vykonajú vlastníci lesa, hospodári lesní, ale orgány ochrany prírody to musia, takéto opatrenia, ktoré sa majú vykonať na to, aby sa kalamita nešírila do okolitých porastov, schváliť. Jednoznačne z toho vyplýva to, že sa nič nevyriešilo z hľadiska tej mnohoročnej zákopovej vojny, že sa to neposúva do roviny nejakých pragmatických riešení, ktoré jednoznačne povedia, príroda nepočká, nemôžeme čakať, kým sa ministerstvá dohodnú, kým prebehne celá papierová vojna, musíme tu mať jasný mechanizmus, ktorý povie, konaj, ten, kto konať má, a nebudeme vykladať o tom, že zákony o ochrane prírody a o lesoch sú v trvalom protiklade, a každá strana sa bude biť do pŕs, že predsi koná podľa zákona. Tak som teda presvedčený, že veľký prísľub zo Zvolena, ktorý tu zaznel pred rokom, sa nenaplnil a toto mi mimoriadne chýba.
Ďalšia vec, ktorá mi mimoriadne chýba v zákone, bola tu už reč a ja teda sa budem jej venovať trocha podrobnejšie, je otázka oceňovania verejnoprospešných služieb, respektíve otázka oceňovania mimoprodukčných funkcií lesa. Je to jedna z kardinálnych, základných záležitostí, ktoré sú spojené s hospodárením v lese. Je to vec, ktorú by sme mali jednoznačne posunúť do legislatívneho ošetrenia, ktoré by umožnilo lesu a lesníkom získať nie nové financie, vôbec to nechápem tak, že tu niekto má prísť s návrhom, aby sa lesníkom začalo platiť za to, za čo sa im doteraz neplatilo, ale aby došlo k spravodlivému prerozdeleniu financií, ktoré prúdia v našej krajine. Môžeme kľudne začať tým, že na to, aby sa takáto zásadná revolučná zmena udiala, máme na Slovensku vytvorené mimoriadne dobré podmienky. Lesnícka škola patrí na Slovensku ku špičkovým európskym. Už som to spomínal v iných súvislostiach, ale aj v súvislosti oceňovania mimoprodukčných funkcií lesa máme vytvorenú školu, pred ktorou môžeme úplne pokojne bez ohľadu na to, či zľava, či sprava, zložiť klobúk. Také mená ako profesor Papánek, profesor Zachar alebo profesor Čaboun mnohodesaťročnou prácou svojich odborných, výskumných a vedeckých postupov vytvorili sled takých východísk, ktoré nám poskytujú úžasnú, presnú vedeckú metodiku na to, ako takýto problém vyriešiť z hľadiska odborného. Takže ostáva už nič iné, len si povedať, že takéto niečo chceme vyriešiť aj z hľadiska legislatívneho, a tú múdrosť odborníkov, ktorá tu zjavne je vtesnaná z tejto mnohodesaťročnej skúsenosti, vtesnať aj do zákona.
Áno, zaznelo to tu, ako keby mi to trocha pootvorilo dvere, ktoré chcem vyrážať, ale ja nechcem nič vyrážať. Dobre, veď to, pán minister to aj tu priznal, pán poslanec Huba to tiež zdôraznil, ale to tu chýba. Ak tu prichádzame s veľkými ambíciami, že ideme predložiť novelu zákona o lesoch, ktorá by mala ozaj uchopiť základné problémy, tak nehovorím, že v tých cestách to netreba riešiť, ale toto sú, pán minister, veci, ktoré by ste si mali dať ambíciu, že ich tam na základe toho, že tí lesníci skutočne majú špičkové skúsenosti a vedia, ako to urobiť, tam nebude problém s metodikou, tak im povedať, chlapi, keď to máte, dajte to sem, pozrú sa na to právnici a pretavia to do legislatívneho paragrafového znenia. A verte, že by to bolo veľmi správne, aby sme tieto služby začali oceňovať nie kvôli tomu, aby lesníci zbohatli, ale kvôli tomu, aby tie lesy plnili tie funkcie, ktoré od nich očakávajú všetci občania a ktoré sú ozaj životodarné. Tých príkladov je tam určite viacej, ako by sa to dalo uchopiť, ale ja by som možno predsa len ešte skôr, ako ich pomenujem, poprosil; keďže sa už stala tá vec, že predkladáme spoločne, vy, vaše ministerstvo, návrh novely zákona 326, a skupina poslancov Mičovský, Huba, Mezenská a Fecko, svoj pohľad; aby ste sa pozreli naozaj na ten paragraf, ktorý tam dáme, 51a, ktorý hovorí veľmi jednoznačne o tom, ako by bolo potrebné pristúpiť k mimoprodukčným funkciám lesa. Vkladáme tam nový dôležitý názov, ktorý máme odsúhlasený s vedcami, ktorý sme si nevymysleli tu na hradnom vŕšku, ani sme ho nehľadali, že by sme si potrebovali niečo napísať, aby tam bolo niečo zaujímavé, ktorý prešiel konzultáciami s odborníkmi z Národného lesníckeho centra, aby sme komplexnú hodnotu lesa vedeli vyjadriť v zákone tým spôsobom, ktorý umožní veľmi presne a presvedčivo poukázať na hodnoty lesa. Nie preto, aby to tam bolo, ale preto, veď ste aj ministrom rozvoja vidieka, preto, aby sme poukázali na obrovskú produkciu nášho vidieka, na to, čo tí ľudia tam robia, čo robiť môžu. Na to, že lesné hospodárstvo nemá 0,35 podiel na HDP, tak ako sa to podľa dreva vykazuje, ale že podiel lesného hospodárstva je možno 13 %, keď by sme tú produkciu reálne ocenili. Môžme si pomôcť viacerými príkladmi, ale núka sa úplne jasný príklad, ja som vám to už aj raz spomínal pri nejakom sedení, porovnania sa s vodármi. Každý pohár vody, ktorý vypijeme, pitnej, platíme vodárom. Verte tomu, že nemalý vodný stĺpec v tom pohári, o jeho kvalitu, o jeho vôbec možnosť sa zaslúžili práve lesníci. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, prerušujem vás, je po 11. hodine, budeme pokračovať hlasovaním. Predpokladám, že to máte na dlhšie, takže vyhlasujem dvojminútovú prestávku...

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Aspoň si nájdem poznámky.

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
...a pokračujeme hlasovaním.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Dobre, ďakujem.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

Ďakujem za slovo. No dali ste mi toľko podnetov, že by to chcelo na ďalšiu rozpravu sa pripraviť, ale veď to bude.
Takže ja som nikdy nenazval žiadne vystúpenie hlúpym v tejto sieni, ani ho tak nenazvem, ja som sa snažil skutočne poukázať nie na detaily, ktorých sa tam nájde veľa a ktoré, súhlasím s tým, nie je možné teraz ani riešiť a ani zo strany pána ministra zodpovedať, ale na tri oblasti, ktoré považujem za neriešené a dôležité. A to zopakujem. To je otázka zonácie, ktorá mi tu veľmi chýba, je to otázka náhodilej ťažby, ktorá naozaj je bolestivou problematikou, a bola tu ambícia ju vyriešiť a mám dojem, že sa nerieši, ale zahmlieva, a na treťom a najvyššom stupienku je to otázka otvorenia Pandorinej skrinky, kde existuje reálna možnosť, pokiaľ neurobíme účinné opatrenia, a máme na to čas, veď, fajn, sme v prvom čítaní, tak občania Slovenskej republiky prídu zase podľa zákona, pamätáte sa, sú tu ľudia, ktorí to vedia, ale podľa zákona, áno, v tejto republike sa kradne podľa zákona, o obrovské peniaze. Preto prosím s dobrým úmyslom, aby sme zabránili tejto možnosti. Verím, že takýto cieľ úplne úprimne môžeme všetci mať. A verím, že pán minister na túto časť bude reagovať so svojím personálom a pokúsi sa tú Pandorinu skrinku keď už nie zavrieť, tak aspoň riadne spútať, aby nemohla sa otvoriť bez nejakej kontroly. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, pán spravodajca, chcem na úvod povedať, že možnože pán minister sa celkom musí tešiť z toho, kam sme túto rozpravu dostali, pretože mám taký pocit, že ten § 47 možno mal väčší význam v tomto zákone, ako by sme mu na prvé čítanie chceli prisúdiť, lebo ak by sme to vyhodnotili časovo, tak sme sa práve tomuto paragrafu venovali až neprimerane, detailne. A budem trocha ironický. Možnože ešte chvíľka, ešte nejaké to vystúpenie by bolo a o chvíľočku by sme riešili to, či tie sokoly sú viac v katolíckych alebo luteránskych kostoloch. A mám taký dojem, že toto vôbec nie je zmysel tejto debaty. (Reakcia z pléna.) A tak luteráni zase dostavali tie veže, pán Osuský, ale, dobre, aj keď vieme, že ich museli dostavovať. (Povedané so smiechom.) Rozmýšľam, či pán minister je slabý diplomat alebo dobrý diplomat. A myslím, že nie je ťažké podozrievať ho z toho, že je slabý diplomat, a že prichádzať s neznalosťou veci sem k nám by asi nebolo fér, pretože on asi má v povahe, že veci chce riešiť tak, aby obstál na tejto scéne. A preto si myslím, že z toho § 47 sa teší aj kvôli tej diskusii okolo neho, ako keby pútala pozornosť až neprimerane veľkú, ale na to, aby sme možno odviedli pozornosť od oveľa dôležitejších častí v tomto zákone, lebo je tak pekne uchopiteľné toto, priemer 12 centimetrov alebo 25, resp. obvod 40 alebo 80 centimetrov, že každému sa zdá, že táto vec je veľmi jednoduchá, jednoznačná. A neverím, že pán minister nepočítal s tým, že to bude celkom dobrý bleskozvod na to, aby sa debata okolo tohto zákona z veľkej časti viedla práve k tomuto jednému jedinému paragrafu v rámci veľkého rozsiahleho zákona, aj keď, samozrejme, to trocha zjednodušujem, tá diskusia je tu bohatá a prešlo sa už veľa vecí.
Ale predsa aj ja sa k tomuto paragrafu, k tej štyridsaťsedmičke vyjadrím, ale spôsobom, že som presvedčený, že v druhom čítaní sem príde pozmeňujúci návrh, ktorý túto záležitosť dá do pôvodného stavu, pretože nesúhlasím možno s mojím predrečníkom v tom slova zmysle, že by sme ozaj mali pozerať sa na stromy ako na niečo, o čom veľmi jednoducho rozhodne vlastník pozemku, resp. ten, kto má na tom nejaký právny záujem. To nie je diskusia o tom, či je vzácnejší ľudský život alebo sú vzácnejšie stromy. Tu, myslím, takúto diskusiu ani nikto nevedie. To je diskusia o tom, či stromy majú v našom živote taký význam, aby sme ozaj dali právo rozhodnúť o tom výrube trocha zo širšieho pohľadu, ako je len rýdzo vlastnícky. A verte tomu, že vývoj v spoločnosti bude smerovať, a to nie len pri tomto zákone, ale aj pri lesnom, k tomu, že hodnota stromov bude prudko narastať práve kvôli tomu, že hodnota života je taká vysoká, pretože súvislosť medzi týmito dvomi kategóriami je veľmi veľká. Oddeliť kvalitu životného prostredia, v ktorom žijeme, od kvality života ako takého jednoducho nie je možné.
A poďme už teraz k tomu, pri čom si myslím, že v zákone o ochrane prírody a krajiny je dôležitejšie a že by sme sa mali možno pri prvom čítaní rešpektovať aj pripomienku pani poslankyne Košútovej, že nepôjdeme do detailov. Skúsim ju teraz poslúchnuť a povedať to zásadné, čo si myslím, že by tu bolo treba v druhom čítaní zodpovedať a možnože aj vyriešiť.
Predovšetkým sa domnievam a mne to veľmi chýba, že bol pri tomto zákone pán minister (a jeho ľudia) a on je za to zodpovedný ozaj málo ochranársky a že sa nesnažil možno uchopiť problematiku ochrany nie z pohľadu ochranárov, lesníkov, ale z pohľadu bytostného riešenia toho, že potrebujeme mať prírodu zachovanú v rôznom stupni a že určite, a o tom som presvedčený napriek tomu, že pohnevám ako lesník mnohých svojich kolegov lesníkov, mal dať aj silný dôraz na to, že nejakým spôsobom výraznejším v zákone mali byť vyriešené zóny v národných parkoch a vôbec pri ochrane prírody. Mne jednoznačne tu chýba poukázanie na to, pán minister, že by mali byť určité niektoré časti prírody, kde bezzásahovosť je prioritou, kde jednoznačne chceme povedať, že vy ako minister životného prostredia viete, že aj keď sa tu bavíme o 60 % rôzneho stupňa ochrany, ale my aj vieme, že oblasť výnimiek a oblasť rôznych zásahov do rôznych stupňov aj tých najprísnejších ochrany prírody je natoľko vysoká, že sa môžeme spýtať, či by naozaj v rámci toho obrovského tlaku, ktorý tu existuje z rôznych dôvodov aj komerčných dôvodov, nemala existovať argumentácia založená z vašej strany práve na tom, že ako minister životného prostredia trváte na istom rozsahu prírody, kde s výnimkou katastrofických scenárov naozaj nikto nezasiahne. Toto je prvá vec, ktorá mne v tomto zákone chýba a o ktorú vás chcem požiadať, aby ste túto nekonečnú tému zonácie možno v tomto zákone nie len otvorili, ale aj umožnili legislatívnym spôsobom riešiť, pretože v opačnom prípade sa dostávame k tomu, že máme stále pocit, že betónová loby prevládne nad tými, ktorí si myslia, že príroda patrí všetkým a nie len podnikateľským skupinám. Takže je to zonácia ako vec, ktorá mi chýba. Ak sa mýlim, ak to tam nepatrí, resp. ak to tam je, lebo sú zóny spomínané, ak je to nejakým spôsobom dostatočne riešené, tak ja potom navrhnem pri druhom čítaní, ako by mohlo znieť základné riešenie tejto podľa mňa podstatnej chýbajúcej veci.
Druhá záležitosť, tu už zabŕdnem trocha do lesníckej oblasti, a neviem to štatisticky veľmi dobre vyhodnotiť, je, myslím si, to, že posledné roky, keď sme sa bavili o päťstoštyridsaťtrojke, tak boli skoro vždy aj v znamení istého rozporu medzi lesníkmi a ochranármi pri spracovaní kalamity, náhodná ťažba ako problém, ktorý tu existuje a ktorý by sa mal vyriešiť tak, aby dva zákony neboli proti sebe v rozpore. To znamená zákon o ochrane prírody a zákon o lesoch. Avizovalo sa a to sa aj dosiahlo, že obidva zákony prídu na jednu schôdzu. Stane sa tak. Zákon o lesoch je predmetom našej 25. schôdze. Ale keď som si pozrel aj zákon o lesoch, vládny návrh tohto zákona aj váš návrh, nezískal som pocit, že by sme nejako výrazne pokročili v tom, aby sme odstránili problém, ktorý tu fakt sa stal akýmsi doslova symbolom zákonného rozporu. Tvrdili ochranári, že teda majú oni pravdu, lesníci, že majú lesníci pravdu. A toto sa uvedomovalo veľmi silne. Napokon boli ste osobne vo Zvolene aj s pánom ministrom Jahnátkom prítomní, kde sa deklarovala zhoda záujmov tento antagonizmus vyriešiť tak, aby už neexistoval takýto problém, kto a koho zákon je silnejší. Ja som pri čítaní obidvoch návrhov dospel k názoru, že jedná sa tu o jednoznačné zachovanie toho stavu, ktorý umožní naďalej sa obstreľovať, na čej strane je pravda. Poprosím vás, toto je tak zásadná vec, že by bolo veľmi dobré, ja netvrdím, že je tu, samozrejme, jediná, ten zákon je nesmierne rozsiahly a ja som sa už priznal k tomu, že chcem poukázať len na tie veci, ktoré považujem za dôležité, takže nemať na vašom mieste spolu s pánom ministrom Jahnátkom ambíciu, aby ste tieto veci dali skutočne do synchrónu, sa mi nezdá celkom na úrovni toho, čo by bolo treba pri týchto zákonných normách sledovať.
V tretej časti sa chcem dotknúť otázky náhrad.
Tu je pomerne jasne stanovený spôsob, ako sa má vlastníkom chránených pozemkov kompenzovať ich strata na tom, že nemôžu hospodáriť riadnym spôsobom. No ale práve tu sa dostávame aj k tejto otázke, že pri kalamitách, keď sa ešte k nim vrátim, existuje argumentácia založená na tom, že pri piatom stupni ochrany máte jednoznačne rozhodnutie, že je možné iba so súhlasom udelení výnimky do týchto porastov zasiahnuť. No to beriem. Len je tu zároveň aj ten problém, že táto výnimka sa týka len takých prípadov, keď sa jednoznačne musia vyriešiť aj otázky, ktoré sú spojené s náhradou za škody, ktoré sú spojené s rozšírením kalamitných vplyvov, škodcov do ostatných porastov, do ostatných oblastí, ktoré nie sú chránené. A tu napriek tomu, že vo vašom zákone pomerne podrobne riešite oblasť náhrad, tak mne chýba práve to, že oblasť riešenia odškodnenia majiteľov pozemkov, ktoré nie sú chránené, ale ktoré sú postihnuté rozšírením škodcov z chránených území napriek vysokej podrobnosti teda, ktorú venujete a ktorú aj v dôvodovej správe zdôrazňujete, že aj kvôli tomu bol aj zákon bol takto pripravený, tak táto kategória náhrady v tomto zákone riešená nie je. A ja sa tak teda možno trocha aj s tou iróniou môžem domnievať, že je to opäť možno vedome, pretože možno ste ani nerátali s tým, že tieto náhrady sa reálne budú niekedy sanovať, preplácať, pretože dobre vieme, že sa jedná o mimoriadne rozsiahle vysoké škody, ktoré tu sú spôsobené, a ak by sa mali preplácať, tak sa obávam, že teda kategória a kvantita teda, ku ktorej by sa dospelo v číselnom vyjadrení, by bola príliš vysoká, a, čo ma navádza k tomu, že to takým spôsobom aj bude riešené, že tie náhrady nie sú celkom seriózne v tomto ohľadne myslené, no je tam ten problém, že o tých náhradách naozaj sa hovorí už v zákone o lesoch, takže trocha teraz predbieham, že síce bude ich možné vykonať lesným hospodárom, teda už nie ochranou prírody, ale lesný hospodár ich má možnosť vykonať, to znamená, že ako keby prechádzala skutočne v tomto prípade jeho kompetencia do vlastných rúk tam, kde mu aj patrí, takže je to veľmi nádejný pohľad, ale je tam zároveň veta, ale je to na základe projektu, ktorý odsúhlasí ochrana prírody.
A tu sa dostávame k zacykleniu, kde sa obávam, že ten stav akýchsi nekonečných diskusií, ako zabrániť týmto škodám, keď už chceme chrániť nejaké územia, sa len presunie do ďalších prestreliek administratívnych a že samotná podstata tohto problému sa nevyrieši napriek tomu, že obidva zákony prichádzajú synchrónne, a napriek tomu, že problematika náhodných ťažieb a rozdielneho výkladu medzi zákonom o ochrane prírody a zákonom o lesoch mala byť istou prioritou, keď sa odvoláme na zvolenskú konferenciu.
To bola taká odbočka k tomu pohľadu medzi chránenými územiami a náhradou za škody spôsobené presunom škodcov z chránených území na nechránené územia, lebo, samozrejme, podkôrny hmyz veľmi nevie, kde je hranica medzi týmito dvomi kategóriami, no ale do tretice si teraz nechám, a týmto by som chcel vyčerpať tie základné výhrady, ktoré mám, na ktoré chcem upozorniť, otázku, na ktorú sa aj v dôvodovej správe odvolávate, že je to jedna z priorít tohto zákona. A to je otázka náhrady, tak ako ju tam ozaj podrobne riešite.
Veľmi dobre rozumiem tomu, že z pohľadu uplatňovaných možností výkupy a finančné náhrady sú na poslednom mieste a výmeny pozemkov sú na prvom mieste. Je to pochopiteľné. Vieme dobre, že ak by sa to malo všetko vykupovať, tak by nestačilo niekoľko štátnych rozpočtov na hodnotu týchto pozemkov. Takže to skutočne je veľmi primeraná reakcia, no napriek tomu chcem upozorniť, že tie výmeny majú v sebe obrovský problém. A zdôrazním, že to považujem za najväčší problém tohto zákona a že tým otvárate, pán minister, Pandorinu skrinku, z ktorej unikne pre občanov tejto republiky obrovské množstvo škôd. Skúsenosť učí, že to napokon nebude žiadna premiéra, že takéto škody sa už spôsobili pri výmenách pozemkov rôznym spôsobom v minulosti a že toto bude len v prípade vášho ministerstva istá premiéra, lebo možno sa to týkalo v minulosti viac lesného zákona a poľovníctva, ktoré spôsobilo často veľmi neférové výmeny pozemkov, a vy teraz ako keby ste si osvojovali tento postup, aj keď uznávam tie výmeny, logika vás k tomu viedla, že potrebujeme jednoducho zachrániť územia, ktoré majú stupeň ochrany, s tým, že štát má dať im tú kompetenciu, to je úplne v poriadku, a že treba to riešiť spôsobom, ktorý nebude taký náročný na jednorazové financie, ako by bol na to náročný výkup. Takže ja tie výmeny nepopieram, v tej samotnej podstate sú dobrým riešením, lebo ja súhlasím s tým, aby to, čo je chránené, patrilo štátu, aby sme sa nemuseli s vlastníkom o tom dohovárať. Takže v princípe sme tu iste v zhode, len tie výmeny, ak čítam tie vaše ustanovenia, ako ste ich dali do zákona, ako je to tam napísané, ak ich takto pustíme, tak sa veľmi ľahko stane, a bojím sa, že sa to už teraz stáva, aj keď nemám na to žiadne vyjadrenia alebo teda nejaké prehľady o kúpach a predajoch pozemkov, z toho nesmierny biznis, ktorý umožní ľuďom teraz, ešte možno aj v období, kým nadobudne tento zákon účinnosť, sa dostať k množstvu chránených území kúpou, možnože celkom výhodnou, ale hlavne za tým účelom, aby získali pozemky, o ktorých už teraz vedia, že ich získať chcú. Dá sa tomu zabrániť rôznym spôsobom, ja sa pokúsim pri druhom čítaní možno aj niektoré spôsoby navrhnúť, možno budú aj atypické, ale, prosím vás, aby ste, lebo dôležité je to, čo vaše ministerstvo a váš personál v tejto veci dokáže ešte vymyslieť do druhého čítania, si uvedomili túto obrovskú možnosť, ktorá tu vzniká práve tým, že výmeny na jednej strane sú oprávnené z hľadiska toho, že chceme mať štátne chránené územia a nechceme ich mať, aby boli v neštátnom vlastníctve, pretože je na to veľa dobrých dôvodov. Vieme, že výmeny majú svojím spôsobom prioritu pred výkupom a náhradami, tobôž, keď ich tam ešte popisujeme, tak ako, a to už, myslím, spomenul pán poslanec Fecko, že každý rok sa to bude uplácať. To by teda bol ozaj nekonečný biznis pre niektorých majiteľov chránených území. Takže by bolo veľmi dobré, ak by sme sa dokázali dostať k tomu, že uvedomujete si, že otvárate týmto paragrafom o výmenách, tak ako je to tam pomenované, Pandorinu skrinku obrovských kšeftov s pozemkami, vytvárate tú možnosť, a to napriek tomu, že tam sa pekne odvoláva na to, že predsa sa použije príslušný zákon, respektíve ustanovenie o ohodnocovaní majetku. Ale ono je to tak, v tom ohodnocovaní majetku je vždy istá len kategória, respektíve niekoľko kategórií toho, čo sa ohodnocuje, ale to, kde sa ten pozemok bude nachádzať v akej bude blízkosti atraktívnych iných lokalít, ktorých hodnota vôbec nevstúpi do oceňovania, aké tam budú budovy, aké tam budú cesty v blízkosti, ak necháme v takejto miere voľnosti, ako to teraz z dikcie zákona vyplýva, tak ja som presvedčený, že by sme dopustili to, že síce na jednej strane v chránených územiach získame vyšší podiel štátneho vlastníctva, ale na druhej strane štát stratí pozemky, ktoré by rozhodne strácať nemal, respektíve stratí ich za okolností, ktoré budú pre štát veľmi nevýhodné.
Takže tieto tri body som považoval za dôležité spomenúť pri prvom čítaní a verím teda, že sa mýlim v tom, že tá štyridsaťsedmička bola podhodená nám tu na to, aby sme sa pri nej tak vydiskutovali, porozprávali, vy to napokon aj možno potom ozaj upravíte, pretože nie je dôvod na tých 80 centimetrov. Dokonca ešte pripomeniem, že spôsobíte dosť hlavy bolenie aj starostom a primátorom, pretože, ak sa nemýlim, za každý súhlas sa tam platí poplatok, neviem, či je jednotný alebo je to individuálne podľa všeobecného nariadenia, ale je tam nejakých 10 eur za strom alebo niečo také, takže vlastne pripravujeme samosprávy aj o istý zdroj financovania. Ale ja ich nechcem týmto hájiť, len si myslím, že ten strom je natoľko dôležitý, že tá samovôľa pri tom výrube by nemala byť uplatnená, ale ak by som dal také dva stĺpce tak štyridsaťsedmička má 5 centimetrov v tomto zákone, v stĺpcovom grafe, a tá šesťdesiatjednotka, neviem, ktorý je to paragraf ohľadom náhrady, kde sú tieto obrovské možnosti mnohomiliónových únikov, lebo nás skúsenosť učí, že tam, kde možnosť je, tak sa aj využije, tak to je 110 centimetrov. To je toľko asi v tomto. (Reakcia navrhovateľa.) No to nie je dobré, pán minister, to je tá vážnosť, to je tá váha, že my sa tu bavíme o 80 centimetroch obvodu a tu na druhej strane nám za chrbtom uniknú miliardy prostriedkov, ktoré sa už nikdy nevrátia, pretože nedá sa tu o tom už hovoriť, však, aj pán Hlina, proste tu ľudia sú, o ktorých ja nevravím, že vy ste ich tútor, ja hovorím, že využívajú všetky možnosti na to, aby bezcharakterne rozkradli krajinu. To nie je fikcia do budúcnosti, to je skúsenosť z minulosti. A dnes by už mali byť všetci poučení na to, aby sme to už nepripustili. Takže ja preto zdôrazňujem, čo tam po centimetroch obvodu, to vyriešite, ale tie výmeny sú obrovskou možnosťou, ktorú musíte cítiť tak, že je to tak.
Napokon možno by som mohol dať návrh. Veď potom skúsme dať teraz nejaké moratórium na to, že sa už nesmie pohnúť s predajom, s výmenou pozemkov, ktoré sú pod chránenými územiami a sú v súkromných rukách, že ich nesmie nikto kúpiť, že ich žiadna silná spoločnosť už nebude vykupovať na to, aby ich použila ako silný tromf v zmysle zákona, ktorý začne platiť, bude skutočne legitímny nárok, aby žiadali o výmeny. Ale budú veľmi dobre vedieť, čo chcú vymeniť a kde to chcú vymeniť. A žiadny znalec nedokáže to ohodnotiť tak, aby vystihol tie veci, ktoré oni sledujú. Nechcem hovoriť o konkrétnych skúsenostiach, sú tu ľudia, ktorí by vedeli o tom rozprávať podrobnejšie. Ale ja už som sa o tom zmieňoval, znalecký posudok je jedna vec a druhá vec je to, aká je skutočná hodnota toho pozemku. To, že vy tam píšete plus-mínus 10 %, to sú všetko technické veci, ktoré nepatria do tohto čítania. Ja len prosím a upozorňujem na obrovskú možnosť úniku podľa takto predložených možností náhrady strát z titulu ochrany prírody, na ktoré, isteže, majiteľ má právo ale ak to necháme tak v tejto dikcii, tak to povedie k niečomu, o čom opäť raz povieme, no stalo sa. Ale už tých skúseností je veľa, pán minister, prosím, aby sa to nestalo. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda, a ďakujem aj za to, že sa teda predsa len bude dodržiavať rokovací poriadok. Žiadam, aby sme na tejto schôdzi hlasovali o tom, aby pán predseda vlády Slovenskej republiky predložil správu, ako chce urobiť opatrenia brániace tomu, aby sa naďalej rozširoval veľmi nebezpečný komjatický vírus pri obsadzovaní vysokých postov v štátnej správe. Inak to uvediem podrobnejšie teda, dovolil som si nadsádzku, komjatickým vírusom som nazval rodinkárstvo, ktoré sa zjavne rozmohlo na ministerstve riadené pánom ministrom Jahnátkom a myslím si, že je tu dostatočný dôvod na to, aby sme takýto ukážkový zlý prístup v obsadzovaní dôležitých postov bránili spôsobom, ktorý by mal byť systémové, riešený správou, ktorú by pán predseda vlády predložil v zmysle toho, ako chce zabrániť tomu, aby sa takýto negatívny jav naďalej u nás rozširoval. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, žiadam vás, aby sme na tejto schôdzi hlasovali o tom, aby predseda vlády Slovenskej republiky predložil Národnej rade Slovenskej republiky správu o tom, ako chce zabrániť rozšíreniu nebezpečného komjatického syndrómu pri obsadzovaní vysokých pozícií v štátnej správe.
Krátke zdôvodnenie: Domnievame sa v klube, že rodinkárstvo je najhorším stupňom politických nominácií, ktoré spôsobujú veľmi výrazný úpadok pri riadiacich mechanizmoch uplatňovaných v našom štáte.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Nuž nalejme si čistého vína. Samozrejme, takého bez alkoholu, lebo ja som tiež zástanca toho, že piť sa na žiadnom pracovisku, tobôž na takomto vysokom, nemá. Chcem sa vyjadriť veľmi konkrétne k téme poslaneckých prieskumov. Je to naozaj dôležitý inštitút a naozaj mám pocit ja sám za seba, a teda aj za ľudí, ktorých tu zastupujem, že tento inštitút nie je možné vďaka blokácii zo strany vládneho SMER-u účinne využívať. Naozaj nedisponujem štatistickým prieskumom a výsledkami, ako to vypadá na všetkých výboroch, ale na tom našom, na výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredie nám neprešiel ani jeden návrh na poslanecký prieskum, a to sme ich dali ozaj niekoľko a nešlo o nejaké snahy ísť sa niekde prejsť, ale vyriešiť závažné veci, na ktoré nás upozornili konkrétni občania.
A aby ste vedeli, aký to má deštrukčný účinok na prácu opozičných poslancov v takomto výbore, tak urobím jeden konkrétny príklad, vám ponúknem. Závažné podozrenia, problémy v inštitúcii, kde ozaj je dosť dobrých dôvodov na to, aby sa tam na poslanecký prieskum išlo. Zavoláte takému generálnemu riaditeľovi takejto inštitúcie a poviete, že tam prichádzate na poslanecký prieskum. Možno som to urobil tak trocha zavádzajúco, lebo som si neuvedomil, že nemáme ten mandát oficiálny, ale generálny riaditeľ, keďže mu volá poslanec, povie: "Ale, samozrejme, pán poslanec, zajtra vás budeme čakať, všetko je pripravené." Medzitým prebehne nejaké neoficiálna informačná linka a už na druhý deň mám telefonát zo sekretariátu dotyčného generálneho riaditeľa: "Vážený pán poslanec, ale, žiaľ, viete, my sme sa dozvedeli, že to nie je oficiálny poslanecký prieskum, takže pán generálny riaditeľ..." (Prerušenenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ja predsi len zareagujem, Štefan, aj na teba, ale len v tom slova zmysle, že to je ozaj hlboké nedorozumenie, keby sme sa teda bavili o tých 200-tisíc hektároch ako o tej čiastke, ktorá je nejako zdržiavaná, aby spravodlivosti nemohlo nastať zadosť a že teda sa to nechce vydať. Tam sú skutočne po tých státisícoch vydaných hektárov ešte ten zvyšok, kde to naráža na rôzne zákonné prekážky na to, aby sa to mohlo dostať do rúk pôvodných vlastníkov a nie je v tom žiadna zlomyseľnosť alebo chuť užívať neoprávnene cudzí majetok. V tomto prípade sa teda musím štátnych lesov zastať. Ale toto ozaj nie je podstata tejto diskusie.
Vráťme sa k tomu, čo navrhuje pán poslanec Hlina. Ja napriek tomu, že som navrhol, že by to možno bol správnejší inštitút švajčiarskeho referenda, aby občania posúdili sami, že niet čo veriť ani vláde, lebo sklamala už neraz a roky 2006 až 2010 hovoria tým, čo majú dobrú pamäť, veľa, ako sa dá. Ale predsa len skončím možno pozitívne a spomeniem pána premiéra Fica v tom lepšom svetle, že možno to, čo navrhuje pán poslanec Hlina, môže zapôsobiť a môže spôsobiť aj to, že rozhodnutie, ktoré by malo občanov zase okradnúť o ich pozemky, bude zastavené a zvrátené práve mocou premiéra, keď bude mať tú zodpovednosť, ktorú mu tento zákon, táto novela má prisúdiť, a keď mu poslanec Hlina alebo my ostatní chceme pozerať do očí, že či teda to dokáže obhájiť.
Pomôžem si malým príkladom z 1. júla 2009, keď v tom čase rezortný minister pán Becík už dve miliardy korún mal odsúhlasené a už v tej chvíli ostával už len posledný formálny krok, aby to vláda 1. júla schválila, tu, a malo sa tak stať. Ale keďže tu bol apel konkrétnych ľudí, ktorí sa zišli pred Úradom vlády a žiadali pána premiéra o prijatie, a on si uvedomil, že tí piati ľudia nejdú za seba, ale že idú za stovky nespokojných ľudí, ktorí o sebe už dali aj vedieť, urobil rozhodnutie, za ktoré mu môžeme kľudne aj v tejto chvíli tu poďakovať, za toto separátne rozhodnutie, ktoré občanom Slovenskej republiky zachránilo 2 miliardy korún, to znamená 67 miliónov eur. Pán premiér toho 1. júla povedal: Tak, pán minister Becík, toto kým sa nevybaví, nevyjasní, o čo tu vlastne ide, tak ja túto predschválenú pôžičku zastavujem. On ju zastavil a zastavená je aj dodnes a navždy.
Takže keď to použijem ako príklad, aj keď nie úplne presná analógia, ale veľmi podobná, ak prenesieme na premiéra či tejto alebo akéhokoľvek premiéra budúcich vlád zodpovednosť, aby sa na tieto citlivé veci pozrel aj sám, aby to všetko nenechal v rukách svojho rezortného ministra pôdohospodárstva, urobíme len dobre, pomôžeme tým všetkým vlastne, aj vláde, aby zachovala dekórum, aj ministrovi, aby nemal všetku zodpovednosť na sebe, aby ho história neodsúdila, a predovšetkým občanom, aby neboli rozkrádaní a okrádaní o svoj majetok. Pretože tu nejde o žiadne symboly, to je reálny majetok, ktorý raz, keď sa taká zmluva podpíše a uzatvorí, tak je koniec a ide o veci, ktoré vážnym spôsobom dopadajú na ekonomiku každého z nás.
Takže logika veci je jasná, podporme tento zákon! Ja za ten návrh, ktorý pán poslanec Hlina predložil, ďakujem a ho podporím.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Možno od konca. To poľovníctvo, ja, samozrejme, som povedal nie kvôli tomu, že by som mal problém s chápaním poľovníctva ako súčasti lesného hospodárstva, ale kvôli skúsenosti, ktorá mi hovorí, že práve vďaka poľovníctvu ako veľmi detailnému a malému podielu z celej lesníckej činnosti sa udial obrovský kus rôznych nepekných udalostí, ktoré pripravili štát, štátne lesy, občanov o kopu výhod, ktoré mali ostať na strane občanov. Takže chápem to ako jednu z príčin. Vôbec nie som ten, ktorý by horlil za zbavenie lesníkov práva poľovníctva, len tie príčiny zlého narábania s lesným majetkom sú mnohokrát spojené nie s láskou k lesu a z uznania jeho obrovských funkcií, ale kvôli tomu, že si chceme zapoľovať, že pri tej poľovačke voľajako sa tá bohatšia časť obyvateľstva, občanov, tých horných desaťtisíc vždy rada stretávala.
Ale ty si povedal niečo dôležitejšie, s čím by som chcel nesúhlasiť ako človek, ktorý roky stál pri vracaní pozemkov zo štátnych lesov pôvodným majiteľom. Je nepochybné, že sa v minulosti, Štefan, udialo veľa krívd - a ja to nepopieram - a určite tie krivdy nie sú všetky napravené, len aby sme teraz s vaničkou nevyliali aj dieťa. Jednoducho štát je rovnaký vlastník ako všetci ostatní a ak dačo je v štátnom vlastníctve a ver tomu, že je, aj keď stále ešte asi 200-tisíc hektárov nebolo vrátených z rôznych dôvodov, to máš pravdu, ale tie jadrové štátne lesy pôvodné alebo teda nazvime ich minimálne od prvej pozemkovej reformy v roku 1919, ´20, ´21, tak tie sú natoľko štátne, že ak na tieto niekto teraz chce povedať, že to sú lesy získané akýmsi podvodom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán poslanec Gál, ja som až prekvapený, možnože až milo vašou reakciou. Ja naprosto súhlasím s tým, že taký zákon tu ešte nikto nevymyslel ani nevymyslí, ktorý by pôsobil tak, že pokiaľ ho lotri dostanú do rúk, tak že nenájdu nejakú možnosť, ako ho zneužiť. A som presvedčený, že statočný človek aj s tým najhorším zákonom dokáže statočne nakladať tak, aby nespôsobil škodu tým, koho riadi, alebo za čo zodpovedá. Len isté prekvapenie do tohto vkladám, lebo ja si určite za chvíľočku pozriem napríklad vaše hlasovanie pri zákone o štátnom podniku, keď viem, že napríklad vaša strana dosť jednoznačne, ale možno sa mýlim, možno to nebolo jednoliate, bola proti tomuto zákonu, ktorý riešil možnosti, ako práve urobiť to, čo ste vy teraz rozprávali, veľmi prudko a veľmi adresne zvýšiť osobnú zodpovednosť ľudí, ktorí sedia na vysokých stoličkách, za svoje rozhodnutia. Zodpovednosť dotiahnuť tu do tej miery, že ak človek dokázateľne urobí zle rozhodnutia, ktoré boli v priamom rozpore so starostlivosťou riadneho hospodára o to, o čo sa tento šéf mal starať, takže na to doplatí nie symbolickým no, no, no, alebo ročným platom, alebo odvolaním a poslaním do Bruselu, ale doplatí na to - myslím, že ste to aj povedali - povinnosťou uplatiť, splatiť škodu, ktorú som spôsobil, ktorú spôsobil a ktorú možno bude za neho musieť splácať ešte aj jeho potomok.
Takže na jednej strane ste ma potešili, na druhej strane rozmýšľam, prečo, prečo to vlastne nevieme urobiť, keď myslím, že aj pán Procházka to tak povedal, a vidím, že to viacerí vieme sa zhodnúť, že tu je riešenie. Dávajme do vysokých funkcií ľudí, ktorí budú postavení pod hrozbu, ak vedome urobia niečo zlé, tak to budú musieť zaplatiť. Ideálne riešenie, nemusíme ani veľa riadkov dať do takéhoto zákona. Takže to by som celkom chcel oceniť. A ak náhodou ste hlasovali proti tomuto zákonu, tak mi poraďte mimo tejto debaty, mimo faktickej poznámky, že ako to urobíme, keď ju dám tretíkrát, aby ste ju podporili, napríklad.

Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka, myslím si, že návrh, ktorý sme si práve vypočuli, poslanecký návrh pána Hlinu je veľmi aktuálny a potrebný. Napriek tomu si dovolím istú skepsu vniesť do tohto rokovania a povedať, že možno aj keď viem, že jeho kroky viedli dobré úmysly, nie je dostatočný, lebo sa obávam, že tie zlá, ktoré sa dejú pri štátnych pozemkoch a výmenách štátnych pozemkov, sú také veľké, že tu možno ani samotný súhlas vlády ako celku alebo predsedu vlády nemusí ešte znamenať tú garanciu, ktorú zrejme predkladateľ návrhu do svojho zákona, do svojho návrhu vložil.
Ja, samozrejme, to popieram s dobrým úmyslom, lebo napokon popieram aj sám seba, totižto my môžme kľudne povedať, že sme s pánom kolegom Hlinom v istom konkurenčnom postavení, pretože aj keď nie úplne totožný, ale veľmi podobný návrh zmeny zákona 326 o lesoch v § 50 som ja už z tejto tribúny čítal dvakrát v tomto volebnom období a vždy to bolo neúspešné. Boli to pokusy otvoriť tristodvadsaťšestku pri zákone 111 o štátnom podniku a inými slovami, ale v podstate veľmi podobnými sme sledovali, ako predkladatelia práve to, aby v prípade výmeny pozemkov štátnych lesov nestačil súhlas rezortného ministra, ale aby to bolo podmienené aj súhlasom vlády. Takže na jednej strane hovorím pánovi poslancovi Hlinovi nedostatočné, na druhej strane sa priznávam, že niečo podobné sme už dvakrát urobili, takže vlastne kritizujem aj sám seba.
No áno, lebo mám pocit, že mlčanie ako odpoveď na rôzne poukázania na veľmi konkrétne veci, tak ako to urobil aj poslanec Hlina, ako keby nenachádzali žiadnu odvetu, žiadnu ozvenu, to klasické hádzanie hrachu na steny, na stenu, ako keby tu platilo úplne zjavne. Nuž tak ma napadá, že možno, pán kolega, budeme musieť, ak by toto neprešlo, tento tvoj návrh, asi fakt sa zamyslieť nad ešte účinnejším spôsobom. Napadá ma len príklad Švajčiarov, ktorí možno by v takomto prípade vložili rozhodovanie o ich lesoch do rúk svojich vlastných a vyhlásili referendum, že či občania súhlasia s takouto výmenou, lebo občania majú veľa dôvodov nesúhlasiť s množstvom vecí, ktoré sa týkajú Lesov Slovenskej republiky, štátneho podniku, alebo, aby sme boli spravodliví, nie všetku štátnu lesnú pôdu spravuje len tento podnik, teda aj ktoré sa týkajú štátnych pozemkov na lesných územiach.
Prečo som skeptik? No preto, lebo už to tu zaznelo aj dnes, zaznelo to mnohokrát aj v minulosti a ešte to asi bude musieť zaznievať. Môj príbeh začal pred mnohými rokmi a stále nie je dopovedaný. Ja som sa síce stal poslancom, čo teda beriem ako veľkú zodpovednosť a výzvu, vďaka tomu, že som poukázal na, nazveme to, na nepeknosti v štátnych lesoch, ale dodnes tie odpovede na otázky, ktoré sme nastolili, neprichádzajú. Nie je tak dávno, dva mesiace dozadu, bola relácia v Slovenskom rozhlase naživo, bol tam pozvaný pán minister vnútra ako šéf vyšetrovateľov, bol tam pozvaný generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky, že čože sa to udialo za tie štyri roky, ako postúpilo vyšetrovanie vecí, ktoré, ktoré sú spojené nie s riadením, ale takpovediac doriadením tohto podniku. No je tu ticho, možno odpoveď raz príde, možno štyri roky sú málo, prípad je zložitý. Len tu chcem poukázať a povedať, áno, je tu dôvod na to pochybovať o tom, že veci sa vyriešia, keď to bude v rukách - v prípade výmeny pozemkov - premiéra, resp. vlády. Lebo zdá sa, že tu ako keby vo vnútri boli zacyklené mechanizmy, ktoré aj ten najlepší úmysel posúvajú kdesi do stratena a občan, ty sa zmier s tým, že tvoj majetok, o ňom sa bude rozhodovať spôsobom, ktorý nemusí byť a často ani nebýva v súlade s tým, ako by si si správu majetku svojho predstavoval.
Ale aby to nevypadalo tak, že všetko je zlé len na ľavom krídle, ja si musím v tejto chvíli zaspomínať na slová pána predsedu parlamentu, myslím, že ich povedal túto nedeľu, kde som pochopil, že patrím medzi nie hodnotových poslancov, lebo keď menoval politické zoskupenia, ktoré majú istú hodnotu, ktoré sú hodnotové, zistil som, že medzi ne nepatrím. A tak sa musím zamýšľať, vlastne aké hodnoty som poverený v mene ľudí, ktorí ma sem poslali hájiť, kde sú tie hodnoty, kde sa mýlim, že, že nie som človek, ktorý je súčasťou hodnotovej strany. No ak sú tie hodnoty spojené s tým, že človek má tu premlčať a podľa možnosti nejak prekľučkovať túto dobu, posedieť si na tomto zaujímavom a vysokom sedadle a potom si povedať, veď ja aj tak nič nezmôžem, veď to všetko jedni alebo druhí, nuž za takýto prístup by som sa hanbil, a preto použijem ešte raz ten príklad.
Pred chvíľočkou som videl pána poslanca Simona, myslím, že je niekde nablízku, bolo by dobré, keby tu bol. Ja, ja si nemôžem pomôcť, keď hovoríme o výmenách pozemkov, ja si nemôžem zaspomínať na tú výmenu pozemkov v štátnych lesoch, ktorú sme tu už spomínali neraz, ktorá bola predmetom veľkej kritiky. Nepôjdem do detailov, ale musím poukázať na to, že občania Slovenskej republiky zrejme tou výmenou 300 hektárov, ktorá sa udiala v posledný deň volebného obdobia predchádzajúcej vlády za ministrovania pána ministra Zsolta Simona, stratili. A vôbec nebudem napádať znalecké posudky, ktoré boli vykonané, aj keď je pravda, že znalecký posudok, ono sa to tak robí, že na tristo hektárov, keď som ja robil znalecké posudky, vyrobil som ich možno v živote vyše 120, ja som si nedovolil niekoľko dní nestráviť v takomto lese a aj keď, samozrejme, človek neprejde každé steblo trávy a každý jeden strom, ale urobiť si jasný obraz, čo v tom lese je. Ten posudok, ktorý viedol k tejto výmene; a to je veľmi príznačné; bol vykonaný - a priznal to aj sám šéf organizácie, ktorá vykonala takýto posudok - od stola, lebo vraj času bolo málo a lesa bolo veľa.
Nuž, vážení občania, vážený kolega Hlina, takto sa to niekedy urobí, že času je málo, lesa veľa, ak treba rýchlo konať a vznikne potom aj taký precedens, že zrazu sa vymenia lesy, ktoré vôbec nepotrebujete znalecké posudky, tie sú ozaj zložité a niekedy sa ťažko v nich zorientovať. Ale ja vám poviem ten príklad a v tomto spomínal tu kolega Pečenský les, spomínal Chopok; mimochodom Chopok, to je, to sú jazvy už nie na Nízkych Tatrách, ale to sú jazvy na duši tohto národa, keď sa pozriete v období, keď to nie je prikryté snehom, ako to tam strašne vypadá. A ja sa teda vrátim do tej výmeny, ktorá bola nazvaná v tomto prípade ako výmena v záujme sceľovania pozemkov, sceľovanie, ktoré vytrhlo kus, kompaktných 300 hektárov zo srdca Lesov Slovenskej republiky a zamenilo to za pozemky, ktoré ani zďaleka nespĺňali úlohu alebo cieľ, ktorý bol deklarovaný, to znamená sceľovania. Ale čo chcem povedať to hlavné, ja - či to bolo šťastie, či nešťastie -, ja tie lesy zhodou okolností, a preto ma táto zmluva osobitne bolí, dobre poznám ešte z minulosti aj jedny aj druhé, aj tie, ktoré boli pri Jelšovci, pri Fiľakove, aj tie, ktoré štát dostal pri Modrom Kameni. A musím povedať, že nepotrebujete ani znalecký posudok, ani špecialistov, stačí vám len pohľad rozumného gazdu a pochopíte, že relatívne krásne lesy na rovine, kde vedie asfaltová cesta, kde máte dokonca chatu aj s hospodárskou budovou, vymeníte za lesy, ktoré na prvý pohľad sú lesmi nie nepeknými, lebo ja také lesy nepoznám, ale lesmi, ktoré sa nachádzajú na veľmi zložitom podloží, rozbrázdené rôznymi úvozmi, najmä, žiaľbohu, vykradnuté. Ja dokonca som v tých lesoch robil tiež pred mnohými rokmi znalecký posudok a už vtedy to boli biedne lesy. A človeka napadne len tá jedna vec a už vôbec, nechajme ten Baglaš Baglašom, tu ide o ten princíp, že ak sa my tu bavíme o takých veciach, či minister, či predseda vlády, tak sa bavme o tom, že čo my poslanci, že akým právom my vlastne môžme rozhodovať o týchto veciach, aký máme mandát skutočný, keď my dokážeme aj takéto výmeny, ktoré zjavne nie sú v poriadku, poslať do schvaľovacieho procesu a ten proces schvaľovací úspešne zavŕšiť. Možno si spomeniete na pána ministra Jahnátka v tejto pozícii, keď povedal: No áno, je to zlé, ale zákon bol dodržaný.
Nuž veď toto je tá tragédia, že my v podstate podľa zákona, ktorý dodržíme, urobíme toľko krokov, ktoré sú proti ľuďom, že je tu potom namieste otázka, aké zákony to vlastne schvaľujeme, ako podľa nich postupujeme a čo do nich vkladáme. Preto dovoľte, aby som - nie kvôli tomu, čo bolo, lebo mám taký dojem, že ani Chopku, ani možno Pečenskému lesu, pravdepodobne ani Baglašu a množstvu ďalších vecí, je toho veľa. Kolega, priateľ z bývalého krajského lesného úradu povedal: Preboha, tie výmeny by ste mali asi dať zo zákona preč, páni poslanci, veď si nepamätám ani na jeden prípad, že by sa to použilo na dobrú vec. Furt sú v tom len nejaké poľovnícke záujmy, záujmy silných, záujmy tých, ktorí potrebujú čosi sceliť, ale nie pre, pre tento štát a pre občanov, ale pre seba, pre svoje skupiny, pre svoje zištné záujmy. V tom je tá istá obludnosť, toto slovo tu často padá, a v tom je aj ten môj osobný protest, že keď už som tu bol delegovaný, tak nemôžem sa zmieriť s tým, že tu predkladáme iba zákony, ktoré v tomto prípade hovoria o povinnosti, aby sa pán predseda vlády pozrel na svojich ministrov, ale že musíme naozaj apelovať na, na seba samých. To, čo tu zaznieva, ja verím, že to raz nadobudne aj reálnu podobu, že prebuďme sa a zamyslime sa nad podstatou toho zákona. Nie zato, že to dáva pán Hlina, Mičovský, Kuffa, ale zato, že ten zákon možno má v sebe čosi, čo by sme mali považovať za potrebné. Prečo by mal mať pán premiér problém pozrieť sa na takúto zmluvu, výmenu a povedať: Mňa to zaujíma, pán minister, čo tam dávaš, nie kvôli tomu, že by som ti neveril, ale kvôli tomu, že musíme byť čistí, že musíme presvedčiť občanov, že nám ide naozaj o vec. Možno tie zámenné zmluvy môžu byť naozaj v poriadku, len tam musí byť vždy zdôraznené: Pán minister, ty si ten posledný, ktorý by mohol odsúhlasiť nejakú zmluvu, kde by bol len tieň podozrenia, že máš nejaké zištné úmysly.
Nie nadarmo som tú poľovačku spomenul. Tá poľovačka je prekliatím lesníctva, ja keby som mal tú moc, tak by som vyčlenil možno poľovníctvo mimo lesné hospodárstvo, lebo lesné hospodárstvo má oveľa väčšie množstvo iných dôležitých atribútov, ktoré sú potrebné pre, pre ľudí, a samotná poľovačka ozaj neraz je len veľkopanskou zábavou, ktorá dokáže ľudí obrať aj o svedomie a rozhodovať tak, že potom sa udejú výmeny, ktoré jeden minister hodnotí po druhom, diví sa, ako to mohol. No ale vidíte, spomenul som tu aj pána ministra Jahnátka, ale keď sme sa bavili o pozemkoch pri poľovníckom zákone, sám tu povedal od týchto dvoch mikrofónov: Áno, urobili naši právnici chybu, je tam diera, ktorá môže ohroziť pozemky, lesné pozemky v rukách štátnych lesov. A keď sa o dva dni hlasovalo, už svoj prísľub, že ak podáme načas pozmeňovací návrh, tak ho bude akceptovať, už neplatil, lebo, lebo tu ktosi vládne, tu je ktosi nad, ale nie sú to ministri. Ktosi nad nimi, často tu posledný týždeň zaznievali debaty o oligarchoch, o akýchsi tieňoch, ktoré poťahujú bábkami a toto je ten klasický príklad. Vôbec nie taký zložitý ako SPP, kde možno ani mnohí, ktorí vystúpili k nemu, nie celkom ovládajú všetky tie nuansy a zákutia zložitého obchodu.
Toto je úplne jednoduchý obchod. Na jednej strane kvalitný les, na druhej strane nekvalitný, zmluva, ktorá hovorí, že ide o sceľovanie, zistíte, že to nemôže byť pravda, lebo sceľovanie je rozbíjaním. Na jednej strane krásne porasty, ktoré sú prospešné, a na druhej strane kriačiny, krkaháje, rigoly. Ja viem, každý obyčajne spomenie najskôr to, čo osobne pozná, takže ja opakujem to, čo som v tomto prípade mal možnosť vidieť, ale sme nespravodliví, keby sme spomínali len tieto tri prípady. Tých prípadov je oveľa viacej.
A bude veľmi dobré, keď sa postaráme o to, aby sme vložili svoje svedomia do zákonov, ktoré tu pripravujeme, ktoré tu čítame, ktoré tu navrhujeme, a povedali si, ale veď stopnime to už. Prečo by sme túto vec nemohli zastaviť a povedať, áno, ten pán predseda vlády nech je ten človek, ktorý priloží podpis, ak raz jeho história posúdi a odsúdi, nuž bude to na ňom, nebude môcť povedať, že si to ukuchtil všetko pán minister vo svojej kuchyni.
Ale aj tak sa domnievam, že by sme možno mali, pán poslanec Hlina, asi rozmýšľať, keďže toto možnože neprejde nám, či ozaj nám netreba - a v tom najlepšom úmysle, nie nejaké vyzývanie na nejakú rebéliu -, či nám ozaj netreba inštitút referend, ktoré by v takomto prípade sa spýtali ľudí: Tvoj les, váš les; rozhodnite! Zvážte, ak vás to nezaujíma, tak môžte zdvihnúť ruku bez toho, aby ste poznali podstatu, ale možno by to bola tá najlepšia poistka, lebo ja som skeptik, dvakrát mi to neprešlo, tretíkrát to teraz dáva pán poslanec Hlina v podobnom znení. Obávam sa, že osudy budú rovnaké a naše vystrieľané slová opäť išli možno mimo uší a svedomitých, ktorí by ich mali vypočuť a kde by sme mali veľmi rýchlo vygumovať tie hranice politiky a sledovať to, čo, čo ľudia od nás očakávajú, sledovať hájenie ich záujmov. Možno sa povie, no však ide len o les. Ja ho dávam do pozornosti kvôli tomu, že je takým rukolapným príkladom, ktorému sa dá ľahko porozumieť, a preto by som bol veľmi rád, ak by som mohol vidieť, že na tej modrej tabuli v tomto prípade sa nám zjaví taká suma pri tých, ktorí za tento zákon zahlasujú, ktorá ho posunie do druhého čítania a potom aj do tretieho, lebo by to bolo ozaj tým najlepším symbolom toho, že takýto zákon vieme nielen prečítať jeho slová, ale aj precítiť jeho význam a jeho posolstvo.
Takže ja ďakujem pánovi poslancovi Hlinovi za jeho vysokú potenciu zákonov a som rád, že aj vďaka nemu sa tristodvadsaťšestka otvorila takýmto spôsobom, asi tak ako to už tu často býva povedané, možno už aj možno tým, že sa to vysloví, možnože aj tým, že sa niektoré veci objasnia, tak sa dostávame k tomu, aby sa v sieni zákonnosti začal čo najskôr používať aj cit pre mieru a vlastné svedomie. Je to škoda, že to zatiaľ tak nefunguje, ale buďme optimisti, aj to fungovať bude a možno sa tak náhodou o to môže pričiniť aj zákon 326/2005 o lesoch.
Ďakujem pekne.