Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážený pán predseda, žiadam, aby na túto 27. schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky bol predložený bod, v ktorom vláda Slovenskej republiky predloží riešenia, ako chce riešiť čoraz ťaživejšiu akútnu situáciu občanov našej krajiny. Odôvodním to nasledovne. Myslím si, že zúfalstvo, beznádej a frustrácia, ktorú vyjadrili aj obyvatelia srdca Slovenska počas poslednej soboty, svedčí o tom, že reprezentácie Slovenska dlhodobo neriešia závažné, základné potreby a požiadavky našich občanov. Svedčí o tom aj to, že tu v sieni zákonnosti úplne pokojne odmietame tie normy, ktoré by pomohli ľuďom vysporiadať sa s ťaživou situáciou, ktoré by nám pomohli v boji s korupciou, dokonca tu v tejto sieni nazývame ľudí, ktorí prejavujú občiansku odvahu, udavačmi. Naozaj si... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Snažil som sa nepočúvať veľmi už teraz faktické poznámky a ešte raz si to prečítať, že či naozaj nie je v tom nejaký zádrhel a či tá jednoduchosť nie je až podozrivá. Ale ja sa priznávam, keď som si to prečítal, ja na tom texte nenachádzam žiadnu chybu a hneď sa mi vybavila predstava mestského policajta, ktorý vykonáva rôzne činnosti, ktoré sú ozaj možno aj potrebné, napriek tomu si myslím, že ich vyťaženosť, pokiaľ existujú v nejakom katastri v nejakom meste alebo obci, nie je taká, že by to robiť nemohli. Hneď mi napadlo aj to, že tie váhy, to technické meracie zariadenie nie je tak vyťažené, aspoň ja sa s tým nestretávam, že by to bolo bežné na našich cestách a ozaj bolo by to potrebné, aby to bežné bolo. Možno by ste si to dokázali aj požičať, neviem, či to nebolo by možné riešiť aj takýmto spôsobom. Ale ak sa zameriame na tú podstatu, ktorú predkladateľ do toho vložil, tak ja ozaj dám otázku, no ako tento zákon neschváliť. Ak nechceme hľadať nejaké umelé zádrhele a čosi, čo by sme mohli považovať za akési problémy, tak z toho mi vyplýva - a všetci tie cesty poznáme -, vynikajúci nápad, schváľme ho.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky. Vážení kolegovia, kolegyňa, chcem poďakovať za túto diskusiu, ktorá z hľadiska počtu účastníkov by nemusela byť charakterizovaná ako nejaká hromadná, ale viete, v živote je to už neraz tak, že možnože prelomové chvíle ani nepostrehneme, prejdú okolo nás tak ako keby nenápadne a až história, keď sa otočí dozadu, tak povie, veď to bola historická chvíľa. A ja to možno trocha nadsadím, ale myslím si, že sme svedkami istej historickej chvíle, a to nielen z pohľadu lesníkov a lesníctva, ale naozaj z pohľadu toho, čo je fundamentálne pre život všetkých, politikov a nepolitikov, občanov tejto krajiny. Vecí, ktoré sme predložili v novele zákona, nie je mnoho a dajú sa, keď sa tak rozhodneme, opísať veľmi stručne a veľmi rýchlo a ja som aj rád, že sme to tam nezaplnili množstvom nejakých drobných poznámok a že sme ostali pri tom, čo som si dovolil nazvať ako strategické, aktuálne a prelomové. A preto chcem veľmi pekne poďakovať za tú spleť reakcií mojich kolegov spolupredkladateľov, ale aj ďalších účastníkov v tej diskusii, ktorí práve tou pestrosťou svojich vstupov dokázali a dokumentovali, že bohatstvo lesnej produkcie je naozaj bohatstvom a že každý si môžme zvoliť ten svoj pohľad.
Ja teraz si dovolím prejsť najprv také zásadné moje postrehy a reakcie k tomu, čo bolo povedané, aby boli námety aj zodpovedané, alebo aspoň urobím o to pokus a začnem možno pánom profesorom Hubom. Napadlo ma, napadli mi, aby som hovoril správne, to, že sme tu dosť často hovorili o troch profesoroch, ktorí vytvárajú veľmi jasnú chronologickú niť vývoja lesníckeho poznania v 20. aj v 21. storočí, a že možno to bolo nespravodlivé, pán poslanec Huba, že sme zabudli povedať, že sú to vlastne štyria profesori, pretože ty ako poslanec momentálne si predovšetkým celoživotným bojovníkom za životné prostredie a dosiahol si pri tomto boji veľmi spravodlivo a veľmi primerane aj túto pedagogickú hodnosť profesora a ty si vlastne štvrtým profesorom, ktorý rozvíja tú múdrosť tých svojich kolegov, a ja chcem zdôrazniť moment, ktorý sa mi veľmi páči, že si prvým nelesníckym, ale ekologickým profesorom, a preto sa mi zdá, že ako keby to bol istý symbol, a to je tá jedna z tých historických, historickosti tejto chvíle, že ten nezmyselný a neodôvodnený boj niekedy lesníkov a ochranárov, a keby, ako keby práve v tej podobe, že tu pristupuje jeden z profesorov, ktorý nie je lesník, a napriek tomu vyjadruje sa veľmi cenným spôsobom o hodnotách lesa a o tom, čo v lese treba robiť, a veľmi z nadhľadu, že je to to nádherné potvrdenie možno toho, že dokumentujeme aj týmto zákonom skutočnosť, že ten nezmyselný boj začína byť prekonaný a my sa vieme pozrieť na hodnoty lesa naozaj nie z tých zákopov lesnícko-ochranárskych, ale z toho pohľadu, ktorý by mal byť vždy pri týchto dôležitejších veciach - s nadhľadom. A ja veľmi ti ďakujem za to, že si naviazal na túto niť aj s týmto spoluautorstvom, mali sme diskusie, ktoré niekedy zaznievali ako istá výmena názorov, ale veľmi prirodzene sme našli spoločný cieľ v tom, že naozaj pohľad na hodnoty lesa má byť pohľadom ľudí, ktorí nepresadzujú len svoju optiku, ale ktorí sa snažia nájsť to, ako ty rád hovoríš, čo je spoločným menovateľom, a myslím, že práve v tých bodoch, ktoré predkladáme, ten spoločný menovateľ sa nachádza pre všetkých a ja som rád, že istým symbolom je toho aj táto chvíľa a tento zákon.
Pán poslanec Fecko, zase, Martin, ty si to uchopil z tej stránky, ktorá vôbec nie je len idylickou, ale ktorá veľmi jasne - a ty si to povedal veľmi pôsobivo - vystihuje hodnoty lesa, ktoré nie sú dané žiadnymi technografickými parametrami, žiadnymi číslami, žiadnymi tržbami, ale ktoré sú dané niečím, čo by povedal básnik, je medzi nebom a zemou a vyjadril si, verím, že pocity mnohých ľudí, ktorí nie sú ani lesníkmi, ani ochranármi, ani poslancami, a napriek tomu pri vstupe do lesa cítia, že nie sú medzi drevom, ale že sú medzi hodnotami, ktoré nepotrebujú pomenovať, ale o ktorých vedia, že ich pre svoj život nevyhnutne potrebujú. Ďakujem ti aj za tento pohľad, lebo je dôležitý, a vytvára tu komplexnosť hodnotenia reálií, ktoré sú spojené s lesníctvom ako so službou, s poslaním pre krajinu.
Zareagujem aj na faktickú poznámku kolegu pána poslanca Igora Hraška. Veľmi sa mi páči, že si zaspomínal on na svoj žiacky prístup k tomu, k tomu stromu, k tomu dielu ktoré vykonával, pretože to je presne to, čo sledujeme aj týmto zákonom. Ja sa ešte o tom zmienim. Osvetová činnosť je vôbec nie činnosťou okrajovou pri lesníctve. Vedieť správne uchopiť práve aj tento diel lesníckej práce, robia to už veľmi úspešne lesní pedagógovia a mne si, Igor, len vyvolal spomienku na projekt, ktorý som kedysi tiež mal tú česť rozbiehať so svojimi kolegami ešte v lesoch, nazvali sme to Stromy poznania a išlo o každoročnú výsadbu nových stromov pri školách v areáli škôl s vysvetľovaním, s plagátami. Vznikali maličké arboréta, niekde už stihli aj zaniknúť, niekde ešte existujú ale tie stromy poznania mali hovoriť práve o tom poznaní, nielen ktorý strom sa ako nazýva, ale o tom poznaní hodnôt, ktoré stromy všetky bez ohľadu na druh, veľkosť, vzrast a druh ihličia alebo olistenia predstavujú.
No na záver a tiež veľmi ďakujem aj pánovi spravodajcovi kolegovi z nášho výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie pánovi poslancovi Muránskemu, že nadhodil zase pohľad, ktorý mi umožňuje vrátiť sa k niektorým záležitostiam podrobnejšie, pretože vyhodnotil každú činnosť, každý ten bod zo svojho pohľadu a mne sa žiada k tým pohľadom niečo dodať.
Veľmi správne ten výberkový spôsobom nazval pán poslanec ako istou snahou o priblíženie sa k ideálu. Nuž my sa k ideálom približujeme možno každou svojou činnosťou alebo by sme sa aspoň mali a nepopieram, že aj tento jeho náhľad je správny. My sa približujeme k ideálu a ja to môžem dokumentovať práve pri výberkovom hospodárskom spôsobe tým, že v časoch, keď som začínal svoju z lesnícku kariéru, pred tými 30 rokmi, tak nám naši pedagógovia hovorili, no viete, máme tu takú, takú hračku, takú krásnu vec, ktorá sa však nedá použiť na území Slovenska, lebo výberkové lesy máme síce, je to taká náhoda, predstavujú jedno možno 1,5 % lesov s územia Slovenska. Uplynuli roky a na akademickej pôde sa začalo pripúšťať z úst odborníkov, že zdá sa, že výberkový hospodársky spôsob je uplatniteľný aj na 30 % územia. Uplynuli ďalšie roky, a keď sa rozprávame s pánom profesorom Sanigom, tiež s ďalším veľkým lesníckym pedagógom a vedcom, tak sa dostávame k poznaniu, že možno 60, možno 70 % slovenských lesov umožňuje, aby bolo v nich hospodárené výberkovým spôsobom. Nuž, hľa, aký krásny príklad približovania sa k ideálu. Ani nie za života jednej lesníckej generácie obrovský posun v poznaní. Práve o tom som chcel hovoriť, aj o tom som rozprával, že tá krivka poznania, netýka sa to len lesníctva, je skutočne nádherne progresívna. Spočiatku tými stáročiami stúpalo to poznanie pomaly a teraz sme svedkami toho, že to čo voľakedy sa muselo posúvať behom 3-4 generácií, aby došlo k nejakému legislatívnemu a odbornému posunu, tak dneska nám stačí na to pár rokov a zistíme, že máme tu zásadné zmeny v nazeraní a veľmi správne a veľmi presné, preto ďakujem za to, že to nazval ideálom, a ja ďakujem predovšetkým všetkým lesníkom za to, že k tomuto ideálu sa môžme približovať, a ďakujem hlavne tým, ktorí sú spolustrojcami tohto zákona, totižto tento návrh ohľadom výberkových lesov vôbec nevznikol tu na hradnom vŕšku ani v parlamente, ani v kanceláriách, tu sme mu dali isté ošatenie, ale tu treba povedať, že tento zákon, jeho parametre, tá veta, že výberkový spôsob sa uplatňuje všade tam, kde sú preň vytvorené podmienky alebo kde takéto podmienky je možné vytvoriť, vznikol v lesníckych kruhoch medzi obetavými lesníkmi, ktorí už desaťročia pracujú na tom, aby dokázali nie rečami, ale svojimi konkrétnymi rukolapnými výsledkami v lese, že lesnícka práca môže byť nielen nádherná, ale vysoko efektívna a že dokáže urobiť súhrn všetkých činností tak, aby sa blížili k tomu ideálu.
Takže je to veľmi dobré, že môžme práve lesníkom poďakovať za túto úžasnú vec, že takto vytvorili zákon, ktorého sme sa my, poslanci, zmocnili, tak ako nám ukladajú naše ústavné možnosti a povinnosti. A je to teda niečo, čo by som v každom prípade považoval za potrebné zdôrazniť. A to je aj odpoveď, pán Muránsky, aj na to, čo ste spomínali. Udialo sa to, že to, ktosi na tom pracoval, blížil sa k ideálu a dnes sme mali možnosť ten ideál premeniť - alebo sa pokúšať o to - na zákonnú normu. No môže byť niečo logickejšie a krajšie? Žiadne znásilňovanie, žiadne diktovanie, že počúvajte, vážení páni, ak nebudete poslúchať, tak bude s vami zle, zákon vám to ukladá a láskavo sa buď prispôsobíte, alebo budete tu mať nejaké pokuty. Ani nás nenapadlo tu vkladať nejaké postihy. Tá samotná citácia toho textu, jeho vyznenie je naozaj nie donucujúce. Uplatňuje sa všade tam, kde pre to existujú podmienky, alebo tam, kde je možné tieto podmienky vytvoriť. Túto vetu sme si prvýkrát naformulovali v tejto podobe práve a tom stretnutí poslaneckom v Smolníku, kde bolo ozaj úžasné stretnutie viacerých skupín lesníkov z Lesov Slovenskej republiky, profesorov z Lesníckej fakulty, kolegov zo závodu z Košíc, ktorí to pripravili, a nás poslancov, lesníkov aj nelesníkov, a táto veta tam dostávala také základné parametre. A ona sa dostala do toho zákona spôsobom, že máme tu dva zákony o lesoch, som to spomínal v úvodnom slove, ten vládny a ten poslanecký, a oni sa na tejto vete zhodli. Ja si pamätám na niektoré tie úsmevy, ktoré v tom Smolníku zazneli, že no ešte aj pán prof. Saniga to nazval, že, no, pán kolega Mičovský, vy chcete ísť, už si nepamätám, ako to povedal po latinsky, ale asi tak v doslovnom preklade alebo vo voľnom preklade, bojom ku hviezdam. Ale niekto by ma vedel asi opraviť, ale nepoznám to, tak, že to vyznelo skoro tak, že možno je to až veľmi odvážne v tom máji tohto roku, že niečo takéto do zákona, že no. Je sympatické, že bojujete, ale viete, asi príliš rýchlo ste vyrazili do toho útoku. A pozrime sa! Október 2013, a keď budeme realisti, no poslanci z opozície asi nemusia veľmi dopredu sa tešiť na úspech svojho podania, ale môžme sa smelo tešiť na to, že vládny návrh pravdepodobne, vysoko pravdepodobne prejde. A táto veta je tá istá. Priznám sa, vážení kolegovia, kolegyne, že to považujem naozaj za historický úspech toho, čo sme dosiahli. Ničoho sa nedopúšťame donucovacieho, netrestáme, nevykladáme, že je to vašou povinnosťou, a napriek tomu sme presvedčení, že táto veta ovplyvní naozaj v tom najlepšom slova zmysle život budúcich generácií. Je to veta, ktorá je tu veta pre budúcnosť. Je to maličká krátka veta, ktorá silne ovplyvní ľudstvo, a na území Slovenska budeme možno, tak ako to boli doterajšie tradície, že sme za tie stáročia boli mnohokrát na čele svetového lesníctva, táto veta nám umožní na tomto čele ostať. Samozrejme, s dodatkom, ktorý tu musí zaznieť, že to nebude samo od seba.
My máme skupinu lesníkov, ktorí roky, desaťročia už presadzujú v rámci hnutia Pro Silva práve tento spôsob. Niekedy sa na nich ich nadriadení pozerajú ako na - v tom lepšom slova zmysle - nadšených lesníkov, ktorí majú svoje hoby. To možno niekedy v horšom prípade ako na ľudí, ktorí si zbytočne vyrábajú problémy, ale ono práve táto skupina ľudí sa zaslúžila o to, že tento spôsob sa dostáva do zákona. A verte tomu, že aj keď to vládny návrh ignoroval, a my sme to dali do nášho, že hovoríme, že je prednostným, prvoradým spôsobom, výberkový hospodársky spôsob, vo vládnom je to len jeden zo spôsobov, ktorý sa uplatňuje všade tam, kde sú pre ňu vytvorené podmienky. Budúcnosť nám celkom iste potvrdí, že sa nemýlime. To je vec, na ktorú môžme dať skutočne krk. Výberkový spôsob bude základným hospodárskym spôsobom, pretože tak krídlo ekonómov bude chcieť vždy drevo a bude chcieť, aby z toho boli aj peniaze, krídlo milovníkov lesa bude chcieť, aby ten les vypadal nádherne, a výberkové hospodárske riešenie práve takúto úžasnú kombináciu skutočne umožňuje. Takže v tejto chvíli poďakovanie spolupredkladateľom a predovšetkým tým, ktorí položili základný kameň výberkového hospodárskeho spôsobu. Nemôžem menovať všetkých, tak sa nepatrí, aby som menoval niektorých. Ale, vážení kolegovia, patrí vám za to nesmierna vďaka a som hrdý, že so svojimi kolegami sme mohli vaše poznatky, ktoré nadiktoval život, zhmotniť do tejto novely zákona o lesoch.
Pán Muránsky ale bol voči nám, lebo pri tých výberkových sme zhodli, je to síce ideál, ja súhlasím, ale on zase veľmi otvorene a mne sa to aj hodne páčilo, veľmi sa mi to páčilo, poukázal na ten bod č. 3, ktorý nazývam prelomový, ak je výberkový bod č. 1 strategickým riešením, toto je prelomovým a to je učenie o komplexnej hodnote lesa, že sa mu zdá, že je to príliš akademicko-idealisticky, ak som si dobre poznamenal, že je to riešenie, ktoré v podstate život nemôže ako keby osvedčiť, že je to len preto, aby sa možno vedátori mali o čom baviť.
Nuž napadla ma jedna nádherná odpoveď, pán kolega, ono aj toto je vo vývoji. Zoberme si drevo, zoberme si minulé stáročia, myslíte si, že našich prapraotcov, keď išli na drevo v stredoveku, keď potrebovali sa zohriať a postaviť kolibu, že ich napadlo, že by za drevo mali platiť? Že je tam nejaká hodnota, ktorú by mali vyjadriť akýmsi dukátom z Kremnice? Čerta starého! Drevo bolo úplne bez hodnoty. To drevo bolo bez hodnoty a každý, kto ho potreboval, si išiel zobrať. Aj kráľ, panovník, ten sa tiež o svoje lesy staral len kvôli tomu, aby boli poľovné revíry. Vôbec ho netrápilo, že z jeho lesov mizne drevo, pretože bane ešte nefungovali, huty nefungovali, dreva bolo dostatok a nebol najmenší dôvod sa domnievať, že by drevo malo aj nejakú hodnotu. A pozrime sa! Uplynuli stáročia, 4-5 stáročí, koho by ešte dnes napadlo povedať, že drevo nemá hodnotu, že drevo je bez ceny? Teda hodnota a cena, ja viem, to sú rôzne kategórie a práve hodnotu malo vždy, no a cenu dosiahlo práve tým, že sme zistili, že, že je po ňom dopyt a že je potrebné teda mu dať aj cenu k tejto hodnote. A práve preto je táto chvíľa - a to je ďalší dôvod - historickou, že prvýkrát do tej siete úžasných lesníckych zákonov, ktoré máme od Maximiliána II., od Márie Terézie, od toho zákonného článku 31, prvýkrát sme sa dopracovali k tomu, že poukazujeme na reálnu hodnotu, ktorú je možné oceniť práve aj pri tých iných, ako sú nedrevné funkcie našich lesov. Takže ak sa zhodneme, a určite sa zhodneme, že drevo má svoju cenu, ktorú nikto nespochybňuje, tak verte tomu a to nie je odpoveď len vám, samozrejme, ale to je odpoveď všetkým, že sa môžme pokojne zhodnúť a dať na to stopercentne isté sázky, že drevo neostane jedinou hodnotou, ktorá je spojená s oceňovaním, s reálnou cenou, ale že práve tak, ako to aj pán prof. Huba menoval, niektoré tie taxatívne hodnoty, že aj tieto hodnoty sa v blízkej alebo možno aj mierne vzdialenejšej budúcnosti stanú oceňovanými. Ja som použil ten príklad vody. Ale tých príkladov môžme použiť oveľa viacej. Možno tá voda bude prvou záležitosťou, kde presvedčíme o tom, že lesnícke opatrenia sú veľmi významné preto, čo vodári nám predávajú za svoje ceny. Tá hodnota nevzniká vo vodárňach. Tá naozaj vzniká v lesoch. Najväčším rezervárom Slovenska nie sú ani priehrady, ani prehrádzky, ani toky. Najväčšou zásobárňou vody sú štyri miliardy kubíkov pod lesnými pozemkami.
Ale môžme načerpať aj do iných pohľadov. Čo tak sa pozrieť na otázku hotelierov? Myslíte si, že do tých parádnych hotelov, do tých nádherných stredísk by naozaj prichádzali hostia len kvôli tomu, že tam majú čašníčky krátke sukne a že tam je výborná kuchyňa, že tie okolité lesy sa nespolupodieľajú na týchto hodnotách a že lesníci ich neovplyvnili svojou prácou? No verte tomu, že ovplyvnili, ovplyvňujú a vedia ovplyvňovať.
A čo taká erózia? Čo také spraše? Čo také odvievanie vetrom? Čo naši poľnohospodári? Myslíte si, že neexistuje priamy dopad a súvis medzi kvalitou poľnohospodárskej produkcie a vetrolamami a ochranou, ochrannými plášťami našich lesov, ktoré spôsobujú to, že tá pôda sa vytvára a zachováva? Mohli by sme takýchto príkladov vytvárať veľa, ale určite nie je na to správna chvíľa, aby sme hovorili o každom príklade osobitne. Ale správna chvíľa je na to, aby sme zdôraznili, že tá komplexná hodnota lesa je pojmom, ktorý sa určite nestratí. Možno ho niekto premenuje, možno autorské práva stratíme, aj keď som veľmi rád, že to máme odsúhlasené s odborníkmi, že nie mimoprodukčné funkcie lesa, ako sme doteraz rozprávali, ale komplexná hodnota lesa je tým správnym pomenovaním. Ale tu vám chcem dať jedno porovnanie, lebo to tiež pán poslanec Muránsky spomenul, že... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Pán kolega, ja vám len chcem povedať, že toto je záverečná reč, nie expozé pri vstupe.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Áno, už budem končiť. Ja už teda chcem využiť, pán podpredseda Národnej rady... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Ale my ešte máme správu z hlasovania o dnešnom, dnešnej voľbe.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Dobre. Takže ďakujem pekne za upozornenie. Budem už teraz stručnejší, ale predsa to len musím spomenúť. Je to dôležitá vec.
Totižto zaznelo tu práve to, že je to akademizmus, ktorý nemá opodstatnenie. Ale to je nie je akademizmus, pán poslanec. Určite tu neviem, kedy sa to udialo, a už je to fúzatý zákon. Máme vyjadrenie spoločenskej hodnoty živočíchov a rastlín. Je to ocenenie finančné práve jednotlivých druhov, chránených aj nechránených, a chcem len urobiť prirovnanie, že ak sme sa zhodli na tom, že každá chránená rastlina a živočích má svoju spoločenskú cenu, no prečo by sme sa mali zamýšľať ako nad niečím zvláštnym, že aj funkcie lesa majú svoju cenu.
Takže tu len upresním a tým skončím, že komplexná hodnota lesa má obrovské a veľmi dobre zdôvodnené teoretické základy vďaka ten šnúre profesorov, ktorí na tom pracovali. Vieme ju vypočítať, vieme ju vložiť do plánu starostlivosti o lesy a vieme z toho vytvoriť to, čo vytvoriť chceme a čo aj v zákone taxatívne vymenúvame, že to vieme použiť k tým bodom a, b, c, d, e, f a g, ako je to tam napísané, nebudem to čítať, ale sú to všetko veci, ktoré reálne vedia komplexnú hodnotu lesa využiť, a preto historickosť tejto chvíle by som uzavrel tým, že som presvedčený, že nám budúcnosť dá za pravdu tak vo výberkových lesoch, ako v komplexnej hodnote lesa.
A ďakujem ešte raz všetkým, ktorí nám zažiť túto historickú chvíľu umožnili. Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené kolegyne, vážení kolegovia poslanci, dovolím si uviesť zákon v mene skupiny poslancov, ktorý je novelou zákona o lesoch č. 326/2005 Z. z. s tým, že táto skupina poslancov je tvorená poslancami pánom Hubom, pani Mezenskou, pánom Kadúcom, pánom Feckom a mnou.
Ak by sme chceli v úvode povedať niečo jednoduché, tak asi toľko, že tento zákon je s istou súvislosťou so 700-ročnými tradíciami lesníctva, ktoré keď by sme chceli vyjadriť líniou, tak je to progresívna stále stúpajúca čiara, kde stredoveké poznatky postupne dostávali svoje nové a nové kvalitatívne vylepšenia. Niekdajší panovníci našej krajiny, resp. územia, na ktorom sa dnes Slovensko nachádza boli rozumní ľudia, ktorí vedeli celkom racionálne zvážiť, že riziká a straty, ktoré vyplývajú z hospodárenia v lesoch, sú hodné zreteľa, a na vrchole tohto prúdu rôznych poznatkov dnes stojí vec, ktorú dávame v našom návrhu novely zákona o lesoch do pozornosti ako špičkový spôsob hospodárenia, ktorý je možný po skúsenostiach s hospodárením holorubným a podrastovým považovať naozaj za vyvrcholenie, ktoré bude na dlhú dobu ovplyvňovať hospodárenie nielen lesníkov, ale aj všetkých, ktorí majú na starosti hodnoty krajiny pre 21. storočie.
Takže tá prvá časť nášho návrhu, by som si ju dovolil nazvať strategickou, týka sa spôsobu hospodárenia, ktoré je charakterizované výberkovým spôsobom. Keďže som o tomto spôsobe tu tu rozprával veľakrát, nebudem to teraz opakovať. Skôr je dôležité povedať niečo iné, čo veľmi rád zdôrazním. Keďže sa stalo, tak ako sa stalo, že na tejto schôdzi sa zbehli dve novely zákona č. 326, naozaj to nebola nejaká úmyselná kombinácia z našej strany, ale náhoda, tak sa stalo aj to, že niektoré veci sme riešili paralelne s vládnym návrhom, resp. vládny návrh prišiel v tom istom čase, keď prichádza aj náš poslanecký návrh, a ja by som v tomto čase chcel zdôrazniť jednu zásadnú vec a to je to, že sme sa obidve strany v tomto prípade - aj vládna, aj opozičná - zhodli v tejto zásadnej veci, ktorá vytvára prvú časť tohto návrhu zákona, a to je priorita výberkového hospodárskeho spôsobu. Ja viem, znie to trocha umelo, technicky, ale zdôrazním len to, čo je dôležité povedať. Je to hospodársky spôsob, ktorý zásadným spôsobom ovplyvní všetkých obyvateľov našej krajiny, zďaleka len nie lesnícku prácu, ale doslova všetkých obyvateľov pre celé 21. storočie, pretože rieši veľmi elegantným, efektívnym a naozaj múdrym spôsobom otázky, ktorým sa nevyhneme, otázky ekologické, ekonomické, klimatologické aj spoločenské, ktoré veľmi bezprostredne súvisia s hospodárením v lesoch. No a tá súvislosť tých dvoch zákonov je v tom, že keď som pred časom navštívil Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka a požiadal som ich, aby skúsili sa pozrieť na tento výberkový spôsob ako na strategickú záležitosť, ktorá vysoko presiahne obdobie tohto zoskupenia politického alebo parlamentného a ktorá bude naozaj ovplyvňovať život v tejto krajine. Tak som rád, že táto vec bola vypočutá, pretože sa stalo to, že veľmi podobným spôsobom, ako to tam riešime v našom návrhu v prvej časti, už vložilo ministerstvo do svojho návrhu, ktorý sme tu prerokovali pred niekoľkými dňami, a tie rozdiely, ktoré tu sú, sú pomerne nenápadné. Jednoznačne výberkový hospodársky spôsob aj vládny návrh charakterizoval ako návrh, ktorý sa uplatňuje, alebo spôsob, ktorý sa uplatňuje všade tam, kde sú pre to vytvorené podmienky, alebo tam, kde takéto podmienky je možné vytvoriť, a to je teda skoro na celom území, v 41 % lesov, ktoré pokrývajú územie Slovenska. Nesmierne dôležitý fakt, dôležitejší ako možno v tejto situácii a v tejto chvíli sa domnievame, pretože ak by sme rozšírili tú nejakú predstavu grafickú, že kde všade sa môže ocitnúť lesný hospodár, od jedného extrému, keď povieme, že bez zásahu absolútne nechať lesy na matku prírodu, až po ten druhý extrém, hospodáriť vždy a všade so zámerom dosiahnuť maximálny zisk, tak tento výberkový spôsob je tým neuveriteľne efektívnym, ktorý dokáže uspokojiť tak ekológov, ľudí, ktorí ozaj veľmi citlivo vnímajú všetky zložité súvislosti lesného ekosystému, ale aj ekonómov, ktorí povedia, no, chceme mať nízke náklady a vysoké tržby. Tento spôsob je, ja si ho dovolím nazvať, aj keď to nebude presné skutočne, istým perpetuom mobile na rozumné hospodárenie na najbližších 100 rokov a je to teda v tejto chvíli oveľa väčšia vec, ako sa domnievate, resp. ako sa možno domnievať, že sme sa zhodli. To, že to teda bola naša istá aktivita poslaneckého klubu Obyčajných, že sme takýto návrh ministerstvu dali, to je polovica úspechu. Druhá polovica je tá, že takýto návrh bol vypočutý a zakomponovaný, takže ja skutočne považujem za svoju veľmi radostnú povinnosť poďakovať tým ministerským úradníkom ministerstva pôdohospodárstva, ktorí vypočuli náš návrh, a do svojho návrhu vládneho túto vetu zakomponovali. Takže prvý bod by sme mohli veľmi rýchlo uzrieť, poďakovaním, že keďže už to bolo aj predmetom vládneho návrhu, môžme sa domnievať, že či už z jednej, alebo z druhej strany, úspech v podobe presadenia výberkového hospodárskeho spôsobu v systéme práce lesníkov na Slovensku bude od tejto schôdze zabezpečený a je to niečo, čo naozaj dáva veľmi dobré perspektívy pre všetkých nadšencov, ktorí doteraz týmto hospodárskym spôsobom sa zaoberali, len ktorí to robili tak, ako keby to boli len nadšenci, ktorí majú svoje hobby, a teraz týmto požehnaním zákonným dostáva ich aktivita naozaj punc veľmi dôležitej, kvalitnej špičkovej lesníckej práce. Toľko k prvej časti.
V druhej časti nášho návrhu, túto by som už navrhol nazvať ani nie strategickou, ale veľmi aktuálnou a akútnou. Je to otázka spracovania náhodnej ťažby, ktorú riešime tak, aby paragraf č. 23 bol upravený, a to spôsobom, ktorý umožní lepšiu kontrolu orgánov štátnej správy na úseku lesného hospodárstva, kontrolovať oprávnenosť spracovania kalamity, teda tú náhodnú ťažbu. Máme za to, že aj keď absolútna väčšina všetkých lesných hospodárov a lesomajiteľov, povedzme 99 % hospodári tak, že nemusíme vyjadrovať obavu, že by práve kalamita bola práve predmetom akého si zneužívania, ale ostáva tu minimálne 1 % symbolické. Nie je dôležité, či je to jedno alebo desať, ale evidentne moje skúsenosti potvrdzujú, že vôbec nemožno takúto eventualitu vylúčiť, ľudí, ktorí dokážu kalamitu použiť na zištné ciele. A to, že zákon nedostatočne myslel na takýchto ľudí považujeme za chybu, a preto sme si dovolili navrhnúť v tomto druhom zásadnom bode našej novely to, že zákon je upravený v zmysle, že každý hospodár je povinný nahlásiť kalamitu nielen v tom rozsahu, ako je to doteraz, keď zasahuje viac ako 50 árov alebo viac ako 20 % aktuálnej zásoby porastu, ale každú kalamitu, ktorá vznikne na území spravovaného lesníckeho celku, resp. lesomajiteľského celku alebo jednotky priestorového rozdelenia lesa, aby sme boli úplne presní, lebo tá sa vzťahuje k týmto údajom, 20 % a 50 árov. Že je to potrebné, o tom svedčia skúsenosti tých, ktorí nás kontaktovali a ktorí poukazujú na to, že majú zlé skúsenosti a že zbytočne dochádza k veľkým únikom.
No a potom je tu ešte aj druhá akási argumentačná skupina v tomto bode, v ktorom si k sebe pomoc ozaj k prospechu lesov a nie k prospechu nejakých zištných krátkodobých cieľov, že orgán štátnej správy na úseku lesného hospodárstva má mať možnosť skontrolovať, že či ku kalamite naozaj došlo. Poviem to veľmi prakticky. Dnes je to tak, že ráno som zistil kalamitu, na obed môže vyrúbaná a večer, keby ma aj niekto chcel skontrolovať, nájde iba pne, s ktorých sa už nevyčíta, čo na nich rástlo. Zákon nemyslel na nejakú ochrannú dobu, tak ako to dávnejšie v minulosti bolo, že pozrieť sa na istý interval časový, ktorý umožní pracovníkovi, ktorý je poverený štátnym dozorom overiť, či nahlásenie sa zhoduje so skutočnosťou. A viete možno to treba trocha priblížiť takými praktickými číslami, ak zoberieme, že poraste bežne je zásoba 4000 kubíkov a ak každý kubík, ak by sme išli na jednoduché čísla predstavuje nie tržby, ale zisk 30-40 eur. No tak, ak by niekto mal zlý úmysel a rozhodol sa použiť kalamitu ako zdroj nezaslúženého nezákonného zisku, ktorý vzhľadom na dieru v zákone je možné relatívne ľahko vyrobiť, tak zoberte si len v jenom poraste, ak by sme zobrali, že má 4000 kubíkov, 20 % je 800 kubíkov, no tak len v jednom maličkom poraste 800 krát 30 eur, a to hovoríme o malom 10-hektárovom poraste možno, ktorý má takúto zásobu úplne primeranú. Už tu hovoríme o 1 000 eur, ktoré môžu nezodpovedných hospodárov zlákať k tomu, aby dali pokyn hospodárovi: "Vyrob kalamitu, veď štátny dozor, veď pracovníci štátnej správy na úseku lesného hospodárstva ani nemajú ani len teoretickú možnosť to skontrolovať. Vo chvíli, keď prídu do lesa už je neskoro, už je po." Preto tá ochranná doba, tak ako sme ju navrhli v tom druhom bode, kde sa zaoberáme § 18, a aby som v tomto úvode bol relatívne stručný, tak teraz zmienim sa o tom poslednom treťom bode, ktorý by som si dovolil nazvať, že je, ak prvý bol strategický, výberkový hospodársky spôsob, ak druhý som nazval vysoko aktuálny zásah do zákona, tak tretí a nebojím sa to povedať, je to naozaj možné použiť takýto neobvyklý prívlastok, je prelomový. Rozširujeme zákon o lesoch o § 55a, ktorý je novým paragrafom a ktorý hovorí o komplexnej hodnote lesa. Pri tomto sa prizastavím v tomto úvode trocha podrobnejšie, pretože tie predchádzajúce som už neraz spomenul v istom náznaku, ale toto je absolútna novinka, ktorá vychádza z obrovských vedeckých odborných tradícií lesníckej školy, lesníckych škôl na Slovensku. My naozaj máme špičkových odborníkov a nie je to len otázka súčasnosti, ale je to otázka istých tradícií, ktoré za posledné, nazvime to, storočie, aby sme nešli veľmi do hĺbky, sme si vytvorili veľmi primeranými, presnými a v európskom lesníckom meradle naozaj nevídanými lesníckymi poznatkami. Ja ich budem aj personifikovať. Spomeniem troch lesníckych profesorov, ktorí vytvárajú časovú radu: profesora Papánka, už blahej pamäti, profesora Zachara a profesora, pána profesora Čabouna, ktorí vytvárajú veľmi presvedčivý argumentačný rámec toho, že dokážeme pre naše lesy, pre ich skutočné hodnoty nájsť oveľa väčšie ocenenie, než ktoré sa spája s cenou dreva ako produktu, ktorý považujeme pre lesníctvo za základný, a je to veľmi nesprávne a nepresné nazeranie. Totižto je bežné, že hodnotíme hrubý domáci produkt a lesnícky podiel na ňom iba nejakými zlomkami percenta. Možno 0,20; 0,30 % HDP predstavujú lesy. Je to obrovská nepravda, je to fikcia, ktorá nezodpovedá skutočnosti, pretože podiel lesnej produkcie je výrazne väčší, nedokážem ho odhadnúť, ale keď by som povedal, že nie 0,30 % HDP, ale 13 % HDP, tak je to možno veľmi blízko k pravde. Hodnoty lesa sú dané práve všetkým iným, nielen tým drevom, ktoré je v menšine z hľadiska reálnych prínosov a môžme smelo povedať, že toto si treba už aktuálne uvedomiť, pretože ak by sme chceli hodnotiť lesy len cez drevo, dopúšťame sa krátkozrakosti, ktorá sa nám môže veľmi rýchlo vypomstiť. Ja viem na to, aby sme mohli uplatniť komplexné hodnotenie lesa, musí prísť spoločenská objednávka a tu by som povedal, že tu sú len dve možnosti. Buď bude katastrofická alternatíva, že sa udeje niečo, čo nás veľmi rýchlo privedie k poznaniu, že sme sa pozerali na hodnoty lesa krátkozrako, to si neprajme, aj keď vieme, že naša schopnosť vidieť do budúcnosti je veľmi krátka a veľmi malá, pretože ak by sme zobrali také poznatky, aké sú dané katastrofou v Černobyle alebo nedávno vo Fukušime, tak pochopíme, že i tie naše najlepšie úmysly, ako ohodnotiť budúcnosť, je, sú vždycky veľmi limitované. Preto bude oveľa lepšie, keď sa dohodneme, že chceme spoznať skutočnú produkciu lesov na základe uvedomelej spoločenskej objednávky a túto práve chceme v tomto treťom bode, ktorý je predmetom našej novely, vyjadriť zákonným spôsobom, čo je teda určite primerané tejto snemovni, a preto som veľmi rád, že došlo nie na základe toho, že sme si povedali, bolo by dobré priniesť niečo nové, ale, že sme to naozaj prekonzultovali práve so spomínaným pánom profesorom Čabounom, ktorý sa vlastne celý svoj aktívny život zaoberal problematikou oceňovania lesov, oceňovania skutočnej hodnoty lesov, že sme si toto s ním prešli, a náš návrh sme si overili naozaj s týmto pracovníkom špičkového lesníckeho pracoviska, ktorým je Národné lesnícke centrum vo Zvolene. A jednoznačne je možné povedať, že tie hodnoty, ku ktorým sme sa dopracovali, sú veľmi veľké. Ja vás nebudem tým teraz zaťažovať, len vás poprosím, a tým by som toto uvedenie zákona mohol aj ukončiť, aby ste prihliadli na skutočnosť, že na základe iba jedného jediného príkladu - pitnej vody.
Aké jednoduché, otočiť kohútikom, máme ju kvalitnú, dokonca sme sa tu už zaoberali a zrejme sa aj budeme možnosťou vývozu nadprodukcie pitnej vody zo Slovenska. Vôbec to nie je taká samozrejmosť, ako to môže vypadať. Obrovskú zásluhu na tom, že máme možnosť rozprávať o vode ako o niečom, čo je zdanlivo samozrejmé, majú práve lesy a lesníci. Je to obrovský omyl, ak sa niekto domnieva, že všetky zisky za vodu patria jednoznačne len vodárňam, vodárom. Tento zákon, táto časť nášho návrhu, ktorá hovorí o komplexnej hodnote lesov, jednoznačne poukazuje na možnosť sa dohodnúť, aká hodnota lesnej produkcie patrí vodárom a aká lesníkom. Lesníci dokážu nesmierne ľahko a jednoducho efektívne ovplyvniť kvalitu vody, nebudem teraz hovoriť o podrobnostiach, ale jednoznačne kvalitná pitná voda na Slovensku je nie samozrejmosťou a patrí veľký podiel práve lesníkom na tom, že je taká kvalitná, aká je. Keď sa pozriete do dôvodovej správy, tak k vode ako k jednému príkladu toho, čo patrí ku komplexnej hodnote lesa, je tam uvedených v ďalších možnože sto iných funkcií. A preto sme sa aj dopracovali k názvu komplexná hodnota lesa, pretože veľmi dlho, možnože 30 rokov najmenej sme nazývali tieto funkcie mimoprodukčnými funkciami. Prichádzame s novým termínom komplexná hodnota lesa, pretože hovoriť o produkcii vody, vzduchu, pôdy a ďalších tých súvislostiach, ktoré sú uvedené v zákone, ako o mimoprodukcii je nelogické, je to nesprávne, to je produkcia, dokonca to je podstatná produkcia lesov, a preto názov, ktorý sme si overili aj s kolegami na Národnom lesníckom centre, komplexná hodnota lesov oveľa lepšie vystihuje to, čo chceme týmto zákonom povedať, a to je skutočnosť, že dozrel čas, aby sme sa na to, čo predstavujú naše lesy, pozreli iným, úplne novým a oveľa potrebnejším pohľadom, ako to bol pohľad cez drevo, ktoré vytvára dojem, že je tou hlavnou tržbonosnou surovinou, ktoré lesy produkujú. Je to obrovský omyl. Toľko v úvode.
Vážená pani podpredsedníčka, skončil som svoju úvodnú reč k tomuto zákonu.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení členovia vlády Slovenskej republiky. Moja interpelácia je adresovaná dvom pánom ministrom, a to pánovi Tomášovi Borecovi, ministrovi spravodlivosti a pánovi Ľubomírovi Jahnátkovi, ministrovi pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Jej text je nasledovný:
"Vážení páni ministri, v novodobom dedičstve bremena bied, ktoré ťažia Slovensko, nachádzame aj prípad Slanských lesov. Podstata sporu začatého ešte v roku 1998 spočíva v tom, že občania tejto krajiny majú byť na základe pochybného príbehu ľúbostnej avantúry grófa Károlyiho chudobnejší o 64 mil. eur. Ide o sumu, ktorá vyjadruje úradnú cenu 6 600 hektárov štátnych lesov v okolí Slanca, ktoré sú predmetom tejto veľkorozmernej lúpeže. V marci v roku 2012 sa po sérii zložitých a často aj podivných rozhodnutí zdalo, že pravda konečne zvíťazí, pretože súd v majetkovoprávnej veci rozhodol, že štátny majetok je štátnym majetkom, a tí, ktorí sa snažili dokázať opak, sa budú za svoje podvody zodpovedať súdu, no tentokrát už vo veci trestnej. Dnes, 15 rokov po je to už zasa trocha inak. Výrok v trestnej veci sa odďaľuje s odvolaním na to, že najprv sa musí právoplatne vyriešiť majetkovoprávny spor, teda ak si pomôžem mierne preexponovaným príkladom vraha, síce už máme, no odsúdiť ho môžeme až potom, keď sa dorieši materiálna škoda, ktorú pri svojom čine spôsobil. Tým sa však výpočet súčasných podivností nekončí.
V lese totiž treba v nevyhnutnom rozsahu hospodáriť a vecne chybný proces prokurátora, ktorým napadol postup lesného úradu vo veci zabezpečenia úloh plánu starostlivosti o les, spôsobil, že vlastník, teda štát nemôže prostredníctvom svojej organizácie, ktorou je štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, tento plán uskutočňovať. Na túto chybu nadviazala ďalšia, keď lesný úrad uznal protest prokurátora proti neexistujúcemu rozhodnutiu, čo riadnu starostlivosť o sporný les dôsledne znemožnilo. Tento rozporuplný stav je umocnený skutočnosťou, že krajský lesný úrad rozhodol o vytvorení lesných územných celkov v prospech žalovanej strany, čím negoval platné predbežné opatrenie súdu ukladajúce Lesom Slovenskej republiky vykonávať činnosť, ktorá je z pohľadu zásad lesného hospodára dlhodobo neodkladná.
Vážení páni ministri, to, že štátny majetok, teda majetok nás všetkých je dlhodobo viac či menej sofistikovane rozšklbávaný, má veľa príčin i dôkazov, no predovšetkým veľa ťaživých dôsledkov. Jedným z najzávažnejších je ožobračovanie občanov a ich okrádanie nielen o reálne hodnoty, ale aj o vieru v možnosť spravodlivého fungovania nášho štátu. Maloverne sa domnievam, že ani vy dvaja zo svojim odborným personálom už nemôžete odhaliť všetky tristné súvislosti tohto 15-ročného sporu, ktorý dokázali pochybným spôsobom zamotávať nielen jeho hlavní strojcovia, ale aj niektorí z tých, ktorí majú vo vašich rezortoch s vysokým nasadením slúžiť spravodlivosti a zákonnosti. Avšak existuje krok, ktorý urobiť môžete, a myslím, žeby ste ho urobiť aj mali. Tým krokom je vydanie rázneho pokynu na ukončenie tohto sporu, ktorý sa nepredlžuje len z dôvodu spletitosti faktov, ale najmä kvôli spletitosti ľudských pohnútok, v ktorým často nechýba zištnosť. Vo vašich rukách je jeden z kľúčov k tomu, aby sa aj pomocou prípadu Slanských lesov začala dôvera občanov v konaní svojich vysokých úradníkov prinavracať. Preto vás prosím, konajte, touto interpeláciou vás žiadam o oznámenie postupu, ktorý chcete pre ukončenie 15-ročného sporu o Slanské lesy uplatniť. S úctou Ján Mičovský."
Vážení páni ministri, na dôvetok len toľko, že som si vedomý toho, že v našej krajine to nie je jediný fúzatý spor a že sú tú aj spory o veci vážnejšie. Napriek tomu si myslím, že práve v oblasti lesného hospodárstva azda neexistuje ťaživejší a starší prípad, ako je práve tento, ktorý má ozaj bizarné súvislosti a o ktorom sa možno oprávnene domnievať, že je príkladom zamotávania, ktoré nie je spôsobené zložitosťou prípadu, ale, tak ako som to napísal, zložitosťou ľudských pováh, a vy ako ministri disponujúci reálnou silou do niektorých vecí nazrieť aj tam, kde ostatní občania nemajú možnosť, by ste mali túto svoju dispozíciu naozaj využiť nie kvôli tomu, aby sme zistili všetko presne, ako to bolo, pretože to už naozaj nezistíte, alebo ak aj tak, vždy tam bude istý stupeň nepresnosti, ale kvôli tomu, aby si pravda konečne sadla aj v tomto prípade za vrch stola a aby ľudia, čo strávili kus zdravia a života, a ktorí urobili viacej, ako urobiť im ukladali ich povinnosti v tomto prípade, aby dostali satisfakciu, že ich úsilie malo zmysel. Verte tomu, že sú to nie vysokí generálni riaditelia ani vysokí úradníci, že tú to mnohokrát drobní lesníci, ktorí možno viac, ako by ste od nich alebo ktokoľvek z nás očakávali, ktorí sa možno mnohokrát báli, ktorí možno mnohokrát mali aj oprávnené otázky svojich príbuzných: "Stojí ti za to, čo ešte blbneš?" A im na, napodiv, stojí za to. V tejto krajine sú ešte ľudia, ktorým stojí za to biť sa o majetok, ktorý není na ich účtoch, na ich zápise v liste vlastníctva ani za ich plotom, ale ktorý je náš verejný. Ja si prosím, aby týmto ľuďom bola vzdaná úcta aj od vás, vysokých štátnych úradníkov práve tým spôsobom, že tento prípad dáte zodpovedať a že svojich úradníkov poučíte, že si želáte ten výsledok. Ja verím, že ak im to dostatočne dôrazne poviete, takže zmenia svoje úradnícke myslenie, ktoré vychádza z toho, že ministri prichádzajú, odchádzajú, ale my, my vysokí úradníci sme tu stále. Prosím vás, skúste im zmeniť túto ich filozofiu. Mám taký dojem, že je veľmi rozšírená. Ďakujem.

Dokončím to v tom duchu, ako som aj minule. Ja nevidím dôvod na to, aby som dával hlasovať snemovni o tom, že som nespokojný s odpoveďou, pretože to považujem za úplne zbytočné. Je to akt, ktorý aj tak viem, ako skončí. Takže nie, vážený pán minister, nedávam hlasovať. Ja som vlastne s vašou odpoveďou spokojný. Lebo vy ste mi tam napísali všetko, čo ste urobili. Všetky kroky sú tam vymenované. Ja som nespokojný s nemohúcnosťou, ktorá sprevádza túto odpoveď a ktorá sprevádza tento akt, ktorý, ozaj sa bavíme len o budove. Potom človeka napadne z hľadiska zdravotníctva. No, ak niekto povie, že nám zomierajú ľudia kvôli tomu, že nezafungujú nejaké prístroje, že nie sú v tej chvíli tam, kde majú byť, no tak je to ďaleko horšie, ako keď nám len nezafungujú naše ľudské možnosti, keď dávame búrať budovy. Furt je to menší problém, ako keď nám zomierajú ľudia. Ale napriek tomu prosím, mali by sme ho riešiť. Takže nie, neprosím hlasovanie v tomto zmysle.

Dobrý deň, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani ministerka, vážení páni ministri vlády Slovenskej republiky, chcem reagovať na odpoveď, ktorá dostala poradové číslo 19. Je to odpoveď pána ministra kultúry Mareka Maďariča na moju interpeláciu. A k tejto odpovedi by som sa rád vyjadril relatívne stručne a zásadne. A na to, aby to bolo možné, dovolím si krátku interpeláciu, aby bol jasný zmysel môjho pohľadu na túto odpoveď, akceptovať, tak túto interpeláciu by som rád, keďže je krátka, prečítal:
"Vážený pán minister, ste umelec, ktorý sa načas stal aj politikom, a tak vám istá dramatizácia v úvode tejto interpelácie azda nebude celkom nemilá. Zúžim ju do jednoduchej otázky, ktorá znie takto:
Domnievate sa, že v krajine, kde sa cieľavedome búrajú národné kultúrne pamiatky, má existencia ministerstva kultúry ešte svoj význam?
Toto zveličenie nepoužívam kvôli tomu, aby som vaše ministerstvo znevážil, len hľadám slová, ktorými by som vás osobne rád primerane rozhneval. Rozhneval nad tým, ako je možné, aby sa práve počas vášho kultúrneho pontifikátu mohla udiať taká vec, aká sa nedávno stala v Polomke. V tejto horehronskej obci stojí od roku 1768 neskorobarokový vzácny objekt, ktorý je tam všeobecne známy ako Panský dom. Nazývam tento dom vzácnym napriek tomu, že jeho technický stav bol v posledných rokoch žalostný a jeho využitie ešte žalostnejšie. V krajinách, kde sa ctia kultúru a zákony, takýto stav riešia opravou objektu a jeho následných primeraným využitím. U nás to riešime oveľa jednoduchšie, zbúraním. Možno by sa búranie, hoc aj vzácneho objektu, zaobišlo aj bez tejto mojej interpelácie, keby v súvislosti s ním sa nevyskytla jedna takmer neuveriteľná okolnosť. Panský dom v Polomke je totiž národnou kultúrnou pamiatkou. Teda v Polomke sa začala búrať budova s najvyšším stupňom kultúrnej ochrany v našej krajine. Nebudem tu uvádzať chronológiu mnohých udalostí, ktoré toto kultúrne barbarstvo dokumentujú, vaši úradníci vám ju určite ľahko predložia. Rovnako vás nebudem zahlcovať neoverenými podozreniami, ktoré údajnú príčinu tohto skutku sprevádzajú. Namiesto toho urobím len jedno, žiadam vás, aby ste ako najvyšší predstaviteľ kultúry toto absurdné pošliapanie histórie Slovenska vyšetrili, vinníkov odhalili, no najmä zabezpečili, aby sa objekt, ktorý je dnes už bez strechy, prinavrátil ešte pred obdobím jesenných dažďov do pôvodného stavu. Som presvedčený, že jedine takýto postup môže ešte zachrániť národnú kultúrnu pamiatku Panský dom v Polomke a vášmu ministerstvu tak zachovať dobré meno a opodstatnenie. Vážený pán minister, konajte, prosím. S úctou Ján Mičovský, datované v Bratislave 5. septembra roku 2013."
Odpoveď som dostal. Musím hneď povedať, že tá odpoveď v zásade je správna. Je tam kopu pozitívnych momentov, ktoré nebudem čítať dopodrobna, len spomeniem, že pán minister sa stotožnil, resp. jeho personál, s tým, že ozaj ide o veľmi ťažký úder kultúrnym pamiatkam na Slovensku, že sa naozaj vykonali opatrenia, ktoré v rámci svojich možností on ako minister vykonať mal a mohol, že boli uvedené do stavu vysokej aktivity prokuratúry: okresná v Brezne, krajská v Banskej Bystrici, inšpekcia kultúry na ministerstve kultúry v Bratislave v súčinnosti s riaditeľkou Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici. Volal som, rozprával som s nimi. Naozaj mi potvrdili, že konali, že sú zhrození a že robia všetko pre to, aby sa tento stav zvrátil a úpadkové konanie vo vzťahu k objektu, ktorý má najvyšší stupeň ochrany v našej krajine, je národnou kultúrnou pamiatkou, zastavil a aspoň zakonzervoval, keď už nie vrátil do pôvodného stavu.
Prečo o tom rozprávam podrobne? Nuž, 5. septembra som to napísal, 24. septembra prišla odpoveď a máme tu koniec októbra. Ráno som rozprával s obyvateľmi Polomky, stav bez zmeny. Budova polozbúraná, strecha preč, trámy popálené, do objektu zateká. Národná kultúrna pamiatka napriek tomu, že sme sa zhodli, opakujem, prokuratúry okresné aj krajské, ministerstvo, inšpekcia, krajský pamiatkový úrad. Všetci vedia, že to je zlé, že to je protizákonné, že je to neprípustné, že je to znevažujúce, že je to rana slušnosti a úcte k zákonom. Poslanci píšu interpelácie, ministri odpovedajú a toto naše Slovensko si kráča ďalej. Ja sa chcem spýtať práve z tohto pohľadu, z pohľadu človeka, ktorý má isté zákonné možnosti, nuž, čo mám robiť ešte viacej? Ja viem, nestačí byť v tejto snemovni. Mohol som zobrať ten igelit a ísť to možno tam zakryť sám. Možno sme mohli z klubu. Možno to navrhnem. Lebo ja si myslím, že vo chvíľach, keď práve takáto vec rezonuje, keď sa rozprávate ozaj s ľuďmi, ktorí sú zhrození, že sa takto môžu pošliapavať zákony v našej krajine, no tak ten minister by mal povedať: "No tak dosť!"
Zjavne sú veci, ktoré proste nedokážeme urobiť podľa zákona, tak ich budeme robiť mimo zákona. Tak ich vyženie z toho úradu, z ministerstva a povie: "Sa mi nevrátite dovtedy, kým tá pamiatka nie je aspoň zakonzervovaná. Kým tam nedáte aspoň igelit, kým to nezakryjete tak, aby sa tento stav, ktorý je neprípustný a ktorý je ozaj urážajúci ľudí i zákony i kultúru tejto krajiny aspoň zastavil!" Miesto toho život ide ďalej a my naozaj niekedy môžme mať pocit, že hádžeme hrach o stenu.
Keď som rozprával s krajským prokurátorom v Banskej Bystrici, tak mi povedal aj takú vec, že stotožňujem sa s vami, pán poslanec, ale viete, ono to kedysi nebolo ešte chránené a ten súhlas, čo tam na to dali, tak bol daný ešte v čase, keď to jednoducho bola nie pamiatka. A potom to už pamiatka bola, takže ja tak trocha na to pozerám aj s touto optikou. Hovorím: "Pán prokurátor, ale to, ak niekomu lekár stanoví zlú diagnózu a potom sa príde na to, že bola zlá, a diagnózu stanoví správne, tak budeme trvať na tom, že treba liečiť toho pacienta podľa tej nesprávnej diagnózy len za to, že bola prvá? To len za to budeme pozerať na to, že kedysi to pamiatkou nebolo? No čo to je za nelogický prístup k takýmto veciam?"
Naozaj, veľmi si vážim tých, ktorí so mnou koordinovane pracovali. Keď som volal šéfku pamiatkovej inšpekcie na ministerstve kultúry pani Kodoňovú, absolútne zhrozená, absolútne súhlasná, konala, čo mohla. Keď som rozprával s pani riaditeľkou Klasovou, riaditeľkou Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici tiež jednoznačne. Tak vlastne sa zhodneme na tom, že všetci vieme, že je to zlé, dokonca sme tu vo vzácnej jednote opozície-koalície, ľavých-pravých, vieme, že sú zákony pošliapané, a výsledok je ten, že po mesiaci je kultúrna pamiatka z 19. storočia jednoducho..., z 18. storočia jednoducho v stave, ktorý je nedôstojný.
Preto chcem navrhnúť pánovi ministrovi Maďaričovi, aby naozaj tak, ako som mu to písal v úvode svojej interpelácie, aby sa naozaj nazlostil, aby naozaj urobil ešte dnes niečo, čo pomôže, keď už nie uplatňovať zákony, tak uplatňovať aspoň zdravý rozum v tejto krajine. Však poslanec, minister, predsa to sú všetko dočasné veci, ktoré jednoducho dneska nimi sme, zajtra nie sme. Ale zdravý rozum by sme mali mať od počiatku až do konca svojho pôsobenia vo všetkých funkciách, nielen ministerských. Tu zdravý rozum velí niečo celkom iné. Zastaviť toto barbarstvo. Alebo sa dohodnúť na tom, že národná kultúrna pamiatka je tu na to, aby jednoducho sme ju zbúrali. A viete, už o tom búraní sa mi nechce ani rozprávať, lebo ono tí Polomčania to majú tak, že ak niekto poznáte Polomku, ten Panský dom sa nachádza v tom kopčeku, keď vychádzate proti prúdu Hrona, teda smerom na východ z obce von, a je tam zúžený profil. Oni chcú teraz zrekonštruovať cestu, tak kvôli tej rekonštrukcii cesty, zato, že tam je zúžený profil, do ktorého zachádza Panský dom, nuž nevedeli v 18. storočí, že tu bude cesta, tak ten dom zbúrame. Keď už nie nič iné, tak poviem, no tá stavba nech tam mala ostať tak, ako to rozhodli pamiatkové orgány a dopraváci tam mali dať zníženú rýchlosť.
Alebo ma napadne aj iná vec. V dobe, keď vieme, že obchvat každej obce je tým najsprávnejším riešením z hľadiska životného prostredia, pohody občanov aj cestných pomerov, nuž nemali sme sa skôr zamerať na to, že bolo treba robiť nie rekonštrukciu cesty až tak intenzívne, ale možno ten obchvat, ktorý, zoberme si južnú časť Horehronia medzi Bystricou a Breznom, však tam obchvat, obchvaty sú už 40 rokov alebo 30 rokov. A dnes sa bavíme o tom, že miesto urobenia takého obchvatu, takejto analógie logickej z hľadiska aj dopravných pomerov, aj životného prostredia, my radšej ideme cez Polomku cestu. A keďže nám tam zavadzia národná kultúrna pamiatka, tak ju zbúrame. Možno niekto vymyslí vo Zvolene pod križovatkou nový nejaký systém dopravný a Zvolenský zámok ako rovnako chránený objekt s rovnakým stupňom, tak ho tiež môžme zbúrať. Je trocha väčší, ale zbúrať sa dá. Takže končím tak.
Pán minister kultúry pán Marek Maďarič, resp. ak som dobre pochopil, pán minister školstva ho zastupuje, pán minister Čaplovič. Dobre som to počul? Alebo? Áno. Takže poprosím, pán minister, tlmočiť pánovi Maďaričovi možno slová básne jeho, jeho kedysi dávneho predchodcu, síce neblahej komunistickej minulosti, ale celkom slušného básnického výkonu. Jedna z obľúbených básní môjho obľúbeného, musím povedať, básnika Miroslava Váleka, ktorá sa venuje šachu, končí tak, že v partii často vyhrávajú kone, jedine kráľ však môže dostať mat. Je to krásna, stručná báseň, ktorá ako keby skoncentrovala všetky problémy ľudských pováh, bytia, nebytia i zlých i dobrých vecí. A ja ho poprosím, aby, aby našiel tie kone a aby on radšej nebol tým kráľom, ktorý dostáva mat, ale aby tie kone vypráskal, ktoré toto pripustili. Takže odkaz na jeho dávneho predchodcu a jeho báseň. Asi toľko.
Poprosím, a ak teda môžem aj navrhnúť, ak to je skutočne tak ťažké v našej krajine, tak sa dohodnime, že prerušíme zasadanie tohto parlamentu, aj vláda preruší všetky prijímania a všetky svoje akty a poďme do tej Polomky zakryť tú národnú kultúrnu pamiatku, keď už zákony na to nestačia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca. Deväťdesiatsedmička, zákon o pozemkových spoločenstvách, platí od 1. mája tohto roka. Nuž, spýtajme sa hneď v úvode, že či je to akási nespokojnosť poslancov, ktorí sa chcú zamestnávať zákonmi, ktoré v podstate sú akurát čerstvo schválené, a oni majú nejaké neuspokojené túžby stále do niečo vŕtať a vlastne to, čo bolo čerstvo podpísané, keď to tak povieme, ešte ani atrament na tom nezaschol a už to zase otvárať. Je to rozumné? Je to správne? Je to potrebné? Naozaj, na prvé a možno aj na druhé počutie sa môžme zhodnúť na tom, že takéto niečo by nemalo byť obvyklé, pretože to nesvedčí o tom, že naša práca je systematická, premyslená, a aj keď nikto nemá krištáľovú guľu, aby vedel dopredu povedať všetky okolnosti, ktoré jednotlivé zákony v živote postrehnú, ale aby takéto niečo bolo považované za bežné. Určite to nie je bežné a ja si myslím, že treba sa nám aj nad týmto momentom, že otvárame deväťdesiatsedmičku, ktorá bola tohto roku za pomerne zaujímavej diskusie, z našej strany aj nesúhlasnej, prijatá, opäť otvárať a navrhovať doplňujúce a pozmeňujúce návrhy o týchto pozemkových spoločenstvách. K zákonu, ktorý naozaj zaujíma tisícky obyvateľov Slovenska, zaujíma stovky členov urbariátov a pozemkových spoločenstiev.
Nuž, keď tak trochu sa pozrieme na pôvodného tvorcu, cisárovnú Máriu Teréziu, ktorá v 18. storočí vlastne odštartovala systém urbariátu a pozemkových spoločenstiev, nuž, tak musíme s istou hanbou povedať, že jej trvácnosť a istá predvídavosť zákonov bola asi o niečo kvalitnejšia ako tá naša, pretože jej základné regule prežili stáročia, a ako sa zdá, tie naše regule neprežívajú, alebo máme pocit, niektorí poslanci, že by nemali prežívať ani niekoľko mesiacov.
Chcem hneď v úvode povedať, že to nie je z našej strany, predkladateľov, akási túžba byť zaujímaví, nájsť si agendu a otvárať veci len kvôli tomu, aby boli otvorené. Pán poslanec Fecko už veľmi jasne povedal, že my v tejto chvíli reprezentujeme naozaj hlas ľudu, ktorí sú členmi pozemkových spoločenstiev. Reprezentujeme hlas ľudí, ktorí možno ešte, keď sme sa začiatkom roka zaoberali týmto zákonom, tak možno ani my sme nemali tú istotu, že či presne triafame správnym smerom a robíme tie potrebné kroky na to, aby sme zákon z dielne ministerstva pôdohospodárstva vylepšili spôsobom, ktorý považujeme za pomoc jeho funkčnosti. Ale život, možnože majster najväčší, ten ukázal, že naozaj veci, na ktoré sme upozorňovali s dobrým úmyslom, neboli nejaké odťažité, bočné alebo nepotrebné, ale boli to záležitosti, ktoré mali istú dávku predvídavosti.
My sme mali rokovanie s pánom Ing. Vankom pred tým, ako sme predložili tento zákon, respektíve aj po tom, ako bol predložený. Pán Vanko je predseda združenia regionálnych vlastníkov neštátnych lesov na Slovensku, naozaj reprezentuje veľmi významnú časť majiteľov a užívateľov lesov. A povedal nám slová, ktoré nás na jednej strane potešili, na druhej strane zaväzujú a na druhej strane aj znepokojujú, pretože tušíme a predvídame osud nášho pokusu vstúpiť do deväťdesiatsedmičky z roku 2013, zákona o pozemkových spoločenstvách. Povedal asi nasledovné: ´Myslím, že ste mali dobrý odhad a dobrý nos. Išli ste správnym, potrebným smerom a ja by som veľmi potreboval, aby veci, ktoré navrhujete, aby boli schválené.´ Pán predseda, veď viete, aké asi sú tu zhruba možnosti. Snažili sme sa tieto veci riešiť a nie je tu celkom istota, že ich vyriešime.
Padol návrh, že treba to prerokovať aj s našimi kolegami z vládneho zoskupenia. Pán Vanko sa na to podujal a my sme prehlásili bianko, ale férove, a boli by sme to určite dodržali, že naozaj v záujme schválenia tých najdôležitejších vecí, v tom poradí dôležitosti, v akom to aj pán poslanec Fecko spomenul, stiahneme tento pomerne rozsiahly a veľmi podrobne vyšpecifikovaný návrh zákona, tak ako pán poslanec Fecko sa ozaj s tým, predovšetkým on pohral do detailov, a predložíme ten redukovaný spoločný návrh spolu s vládnym zoskupením, aby sme teda nehovorili o tom, že či náš, či váš, ale aby to bol zákon tých, komu patrí. Teda tomu, komu by mal slúžiť, a to je, teda členom pozemkových spoločenstiev. Žiaľ, nepodarilo sa. Hodnotím to demokraticky. Nepodarilo. Možno sme mali byť lepší vyjednávači, možno bolo treba vynaložiť viac úsilia.
Máme informácie, že v tejto podobe tých základných momentov zákon bude možnože predložený na budúcej schôdzi iným zoskupením. Ja osobne aj túto vec, ak to bude v záujme tejto veci, vítam. A prečo nie? Len trocha ma to mrzí. Pretože, viete, toto denné hranie sa o to, že či to predložia poslanci SMER-u, či Obyčajných, či spoločne? Tu každý deň nastávajú totižto škody z toho, že tento zákon nie je prijatý, respektíve že nie je prijatý v tej podobe, ktorú aj pán minister Jahnátek z tohto pultu povedal: ak máte pocit, že ste to trafili, a moji právnici mi to predložia, sám som si nie celkom istý, ale veľmi rád to podporím. A nechcem chytať pána ministra za slovo, lebo si to presne nepamätám, ale zjavne mal, tak ako už aj v iných prípadoch, snahu dať prednosť účelovosti alebo cieľu zákona a nie predkladateľom, ale aj v tomto prípade to nejak sa nepodarilo. Možno, že jedna vec je, čo sa povie tu, druhá vec, čo sa povie v tých našich poslaneckých kluboch. A aj keď tu sa má hovoriť, tu sa máme popasovať o svoje pravdy, zdá sa, že toto nie je to správne miesto na presadzovanie pravdy, respektíve že iba my, naivnejší, si myslíme, že tu môžme otvoriť diskusiu a viesť ju tak, aby sa veci pomohlo a že vlastne tu by sa malo prichádzať už s hotovými riešeniami a vlastne ani by rozprava nemusela byť. Dohodli sme, nebojte sa, kľudne zahlasujte a ušetríme čas v pléne.
Ale poďme k tomu podstatnému, čo som naznačil. Tým, že nemáme tieto body, ktoré tu pán poslanec Fecko podrobne spomenul, a ak si dobre pamätáte, začal práve chýbajúcim predkupným právom, tak práve touto skutočnosťou vznikajú pre Slovensko, pre spoločníkov z pozemkových spoločenstiev a pre celú krajinu veľké škody.
Možno si spomeniete, možno nie, ja som pred tými niekoľkými mesiacmi uvádzal svoj vstup do rozpravy k tomuto zákonu takou historkou. Som si pomohol pánom Schwarzom, cudzím štátnym príslušníkom niekde spoza Dunaja, ktorý má pomerne veľa peňazí, a celkom rád by ich investoval s rýchlou návratnosťou, a ktorý sa rozhodol pozrieť k nám na slovenskú krajinu, pozrieť sa do našich lesov a ktorý si vybral nejakú obec, nazval som ju vtedy Lehota, k tomu, aby sa pozrel do tejto obce, ako je to tam s tými lesmi. Zistil, že sú tam pekné lesy, že je tam veľké pozemkové spoločenstvo. A tak, šikovný to chlap, vybral si tento pán Schwarz pána Bieleho, jedného z podielnikov. Pán Biely nebol tak bohatý ako pán Schwarz, nebol problém ho presvedčiť, aby začal pre pána Schwarza skupovať podiely v pozemkových spoločenstvách nie priamo pre neho, ale tak v podstate pre seba, s tým, že ostatní členovia pozemkového spoločenstva sa o tom veľmi nedozvedeli. Až zrazu bolo tých podielov tak veľa, že z cudzieho štátneho príslušníka pána Schwarza sa stala postava, ktorá dokázala postaviť nový výbor, ktorý, čuduj sa svete, mal už celkom iné priority pri správe tohto pozemkového spoločenstva, ktorý sa rozhodol, že drevná hmota z tohto spoločenstva bude nasmerovaná do jeho krajiny za podmienok, ktoré sa zjavne nedali nazvať primeranými alebo pre pozemkové spoločenstvo výhodnými, čo teda není protizákonné, akurát je to možno neetické. Ale už tak trocha viac protizákonné bolo to, že tá drevná hmota nebola všetka vyťažená tak, ako vyťažená mala byť, že tam spôsobil svoj faktor aj ten moment, o ktorom budeme rozprávať ešte zajtra ráno pri inom zákone, a by som povedal, že možno veľmi otvorene a aj dosť príkro, že to, čo mala byť kalamita, kalamita celkom nebola.
A v obci menom Lehota došlo k tomu, že vďaka možnosti neuznávať predkupné právo a neinformovať ostatných členov spoločenstva, čo sa deje v tomto zaujímavom, veľkom a na kvalitný les do tej chvíle celkom bohatom ešte spoločenstve, sa zrazu udiali tie vlastnícke zmeny, ktoré umožnili pánovi Schwarzovi ovládnuť spoločenstvo s vážnymi dopadmi na spôsob jeho práce, na obchodnú činnosť aj na etiku lesníckej práce.
No, možno by sme mohli povedať, že je to nejaký výnimočný príklad, že si tu vymýšľam čosi, aby som zase nejakou historkou oživil suché čísla a výpočet, podrobný výpočet zmien, ktorý pán poslanec Fecko k tomuto zákonu predložil. Ale verte, že to tak nie je. Práve signály, ktoré dostávame, práve to, že to predkupné právo tak veľmi v tomto zákone chýba a že umožňuje, aby takáto činnosť sa nediala len medzi Schwarzom, pánom Bielym a jeho úmyslami pomôcť si tak, že sila peňazí pána Schwarza ho inšpirovala k tomu, aby takto zapracoval preňho, aby sa ostatní spoločníci nedozvedeli to, čo sa dozvedieť mali, že to je vec, ktorá je pomerne rozšírená.
Veľmi často tu hovoríme o nejakých odhadoch. Ja sa domnievam, že nie je potrebné, aby som hovoril o tom, či to má rozšírenosť a množstvo následníkov v rozsahu 10, 20 alebo 70 percent. Podstatné je to, že takýto prípad ponúkol život a že je to veľká škoda, že takéto niečo je možné práve vďaka tomu predkupnému právu, ktoré tak veľmi chýba všetkým spoločníkom, ktorí to myslia so správou svojho majetku nie na dobu krátku, ale ktorí to myslia, že tak ako to ich predkovia zdedili od tých čias Márie Terézie, tak aj oni by svoje podiely veľmi radi zachovali v prospech práve toho, aby to bolo funkčné naďalej.
Dostal som ešte pred chvíľočkou takú informáciu, že naozaj by sme sa mali porovnávať aj s niektorými krajinami, že či takýto výpredaj majetku je primeraný tomu, čo má byť základným cieľom správy pozemkov, či už sú súkromné alebo urbárske alebo hoc aj štátne. Že možno iní susedia za Dunajom, teraz konkrétne aj pomenujem, v Maďarskej republike sú pozemky vyhlásené za isté nepredajné dedičstvo, s ktorým sa nesmie hazardovať. A či my takto nepriamo nehazardujeme práve s dedičstvom, ktoré naši urbariártnici od tej Márie Terézie dostali na presne špecifikovaný účel a ktoré sa dostáva tam, kde by sa dostávať nemalo.
K ďalším bodom, ktoré spomínal pán poslanec Fecko, ja sa vyjadrovať nebudem. Boli rovnako dôležité. My sme chceli, aby tam naozaj to drobenie majetku nebolo, podliehajúce tomu, aby v prípade lesných pozemkov to kleslo pod pol hektára. Zdôvodnil to dostatočne, takže nebudem sa k tomu vracať. A zakončím to tým, že bolo by veľmi dobré, že ak sa zhodol pán minister Jahnátek, že to môže byť vec, ktorú fakt treba riešiť, ak sa zhodli majitelia a členovia spoločenstiev reprezentovaných pánom Vankom, ak sme sa zhodli my, predkladatelia, že by sme im chceli pomôcť, nuž, tak by sa vari mohla zhodnúť aj celá snemovňa na tom, že aspoň niektoré časti, ktoré navrhujeme v rámci otvorenia zákona 97, sú natoľko akútne a aktuálne a potrebné, že by sme ich mohli ešte na tejto schôdzi schváliť.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. No na internete je ozaj kadečo, aj na stránke SHMÚ, vážený pán poslanec Kolesík, ale ja by som to riešil asi takto: ešte skôr, aby sme sa bavili o tom, čo bude na internete a kto si to má nakliknúť, čo keby ste sa vybrali spolu možno aj so mnou do tej Hrboltovej? A to tým ľuďom, ktorých práve v týchto hodinách, v týchto dňoch chodia ubezpečovať emisári Mondi, že aby sa nebáli a čoho sa vlastne boja a že to nie je také zlé. Doslova v týchto dňoch. Prečo im teda nehovoria: Veď si kliknite internet, babuška alebo detičky, a veď to všetko zistíte, všetko je v poriadku?!
Jednoducho, tu je extrémne zlá situácia v okolí týchto znečisťovateľov, život ohrozujúca a my sa tu ideme baviť o tom, že to ideme dať niekde na internet, že každý si to tam pozrie, napokon, stránky sú krásne a všetko na nich sa nájde. Ja nespochybňujem, že na internete je veľa užitočných vec. Ale skúste sa na to pozrieť optikou ľudí, ktorí sa pozerajú z okna, rozmýšľajú, či ho môžu vôbec otvoriť, že to, čo je okolo ich domu, je tak zúfalo smradľavé a nebezpečné, že či by tam nemala byť, v takejto časti Hrboltová pri Ružomberku, tabuľa, ktorá by veľmi jasne hovorila ľuďom: aj keď je to zúfalo smradľavé, pozrite sa, hodnoty sú v tejto chvíli pod limit! Kontinuálne! Nemá to vôbec nič spoločné s tým, čo na internete môžem vygooglovať, vyklikať na rôznych stránkach. Ani ich nespochybňujem.
Len máte nedostatok empatie voči týmto ľuďom, ktorí tam musia a chcú aj žiť, že či tento návrh, ktorý sme predložili, je egopopulistický alebo je proľudský. Najprv tam choďte bývať, a potom tu vykladajte takéto veci!
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a zároveň spolupredkladateľ tohto návrhu zákona, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, v úvode zablúdim do inej oblasti, ktorá však bude mať isté prepojenie s predmetom zákona, tak ako bol predstavený.
Keď sa pozrieme na benzínové pumpy, do diaľky svietia elektronické tabule, ktoré informujú o cenách, pochopiteľne, a niet veľmi o čom rozprávať. Keď sa pozrieme na naše autostrády, vidíme tabule, ktoré informujú o teplote vozovky, ovzdušia, o hroziacej námraze, o tom, že za chvíľočku budú dopravné pomery zúžené do úzkeho profilu, alebo naopak, že môžme očakávať premávku v protismere. Pozrieme sa na niektoré toky, elektronické tabule kontinuálne informujú o prietokoch vody, teplote vody. Sú aj ďalšie tabule. Ja nebudem vás s tým zaťažovať, ale ešte predsi len jedna bratislavská mi je blízka, viem, že to je ešte do istej miery novinka, ktorá možno za chvíľočku už nebude novinkou. Často cestujeme z hlavného nádražia, z hlavnej stanice, teda po slovensky, v Bratislave a tabuľa nás informuje o minútach, ktoré ostávajú do odchodu jednotlivých spojov. Nepochybne zaujímavé, dôležité a potrebné údaje, ktoré postupne začínajú byť úplne normou, aj keď nedávno, niektoré vo vzdialenejšej minulosti, niektoré menej vzdialenej, ešte neexistovali, zvykli sme si na ne a považujeme za istú samozrejmosť.
Nebudem posudzovať ich dôležitosť. Niektoré môžu byť pre náš život veľmi dôležité. Vedieť o tom, že bude námraza o 5 kilometrov, je životne dôležité. No vedieť o tom, že cena benzínu je na tejto stanici taká, aká je, v živote dôležité nie je, ale proste tá elektronika to umožňuje a my ju využívame. Nuž, ak sa vieme pozrieť na ceny benzínu, na teplotu ciest, na námrazu, na odchody MHD, na prietoky vôd na elektronických tabuliach, ktoré dnes začíname považovať za štandard, no je tu celkom pochopiteľná otázka, či by sme nemali považovať za oveľa samozrejmejšie pozrieť sa na čistotu vzduchu, ktorý dýchame. Je to podľa mňa z hľadiska naliehavosti životných potrieb oveľa dôležitejšie ako príklady, ktoré som vymenoval. Pretože mnoho vecí, ktoré možno necítime vo vzduchu, môžu byť nesmierne nebezpečné a život ohrozujúce. Tu máme v tejto sále zákonnosti klímu, je tu podľa všetkého, subjektívne vzaté, veľmi čistý a dobrý vzduch. Ale keby náhodou tu boli látky, ktoré by sa dali považovať, o ktorých by sme vedeli, že sú nebezpečné, len sú bez farby, vône, chuti a zápachu, a bola by tu tabuľa, ktorá by zablikala a informovala nás o tom, že, pozor, koncentrácie niektorých súčastí tohto ovzdušia prudko presiahli normu, no, ktovie, či by sme tak pokojne tu sedeli a či by sa mnohí z poslancov v záujme zachovania vlastného zdravia nerozhodli dať prednosť tomu zdraviu pred prejednávaným zákonom.
Ja viem, trocha to priťahujem za vlasy, ale tu chcem len upozorniť na to, že existujú na území Slovenska nemalé rozsiahle územia, kde ľudia nevedia, čo dýchajú. Niekedy to nesmrdí, necítiť to a je to nebezpečné. Niekedy to cítiť až strašne, možno to nie je nebezpečné, ale tí ľudia sú tým subjektívne nesmierne zaťažení, a naozaj to netreba brať na váhu ľahkú, že ideme tu dávať nejaké tie tabule, ktoré nie sú potrebné a chudákov podnikateľov, stredných a veľkých znečisťovateľov, zaťažiť akýmisi nadbytočnými výdajmi. Vôbec nie, tie výdaje, ktoré sú s tým spojené, sú zlomkom oproti tomu, čo predstavujú výdaje osobného zdravia, nasadenia, obáv, strachu ľudí, ako som už povedal, nemalých území, ktorí musia dýchať čosi, čomu neveria.
Ak si pamätáte, nie je to tak dávno, čo práve tu sme predkladali zákon o zápachoch. Niektorí sa možno aj usmiali nad tým košíčkom, kde boli pohľadnice, kde boli aj vzorky istého zápachu v podobe syrečkov, ktoré sú známe práve touto vlastnosťou. Ale vôbec nešlo o žart, vôbec nešlo o niečo, čo by malo byť považované za akýsi druh poslaneckého humoru. Chceli sme len poukázať na ľudí, konkrétne v tomto prípade na občanov Ružomberka, ktorí sa boja otvoriť okná, ktorí sa boja vyjsť von, ktorí sa boja svoje deti posielať do školy, pretože to, čo cítia, to, čo dýchajú, je podľa všetkého oveľa horšie, ako to možno slovami popísať.
Ani nie päť dní dozadu som dostal mail práve z časti Hrboltová, časť miestna Ružomberka, že vraj údajne sa tam zase nedá dýchať, že chodia tam nejakí emisári z fabriky, z Mondi, ktorí zisťujú subjektívne, že čo to tí ľudia vlastne cítia a na čo sa sťažujú.
No zoberte si gigant, ktorý podľa všetkého má veľký podiel, ja teraz samozrejme nemôžem kvantifikovať na kvalite či skôr na nekvalite ovzdušia, my by sme sa mali pri takomto mnoho miliardovom gigante zamýšľať nad tým, či mu neurčiť zákonnú povinnosť, aby, tak ako to hovoril pán predseda výboru, kontinuálne zverejňoval na dostupnej tabuli 24 hodín denne hodnoty, ktoré sú vo vzduchu. Ak už ten smrad nevedia odstrániť, ak ten neznesiteľný zápach musí byť, no tak keby aspoň mali isté možnosti upokojenia v tom, že zápach je jedna vec, aj keď je otázka, ako pôsobí na ľudské zdravie, ozaj jeho nositelia nie sú prejavom nejakých patogénnych vecí, a ako týmto ľuďom jednoducho pomôcť aspoň tak, žeby vedeli, síce zapácha, ale, nebojte sa, normy nie sú prekročené. Ja si myslím, že ak sa aspoň trošinka empaticky pozrieme na týchto obyvateľov, no nemôže nám byť problém zhodnúť sa na tom, že by mali mať jasne zaručené aj zákonom informovanie 24 hodín denne o tom, čo vlastne dýchajú.
Myslím, že to spomenul aj pán predseda a treba to tu priklincovať, stav ovzdušia v našej krajine vôbec nie je dobrý. Aj keď sme zelená, hornatá a stále idylicky pôsobiaca krajina, merania hovoria o niečom inom. Európska environmentálna agentúra zistila, že nám patrí tretie "naj" miesto, čo sa týka nekvality ovzdušia. Ja samozrejme nemôžem, ani nie som, sa stavať do roviny nejakého experta, ktorý by to vedel posúdiť z hľadiska toho, že čo je vlastne v tom ovzduší až tak negatívne, a viem, že v tej správe sa spomína aj veľký vplyv napríklad na dojčenskú ani nie tak úmrtnosť, ale chorobnosť, veľmi vážne dôsledky. A tendencia, najmä tá je tu zlá.
Takže teraz sa vraciam oblúkom k tomu jednoduchému predmetu nášho návrhu. Nedávame za úlohy žiadne nové povinnosti, nechceme stavať niečo, čo poškodí podnikateľské prostredie, nechceme hovoriť o nejakých nereálnych veciach, lebo dnes skutočne sú významné technické možnosti, ako znížiť stav emisií v ovzduší, ako znížiť zápach, ale je to mnohokrát spojené s veľkými nákladmi, ktoré možno by odhryzli obrovský kus tržieb takýchto gigantov. A možno by sme sa dostali do nejakého diagramu prelomu, že sa mi už ani neoplatí podnikať, tobôž hneď by nám niečo povedali o tom, že nemôžu už ani zamestnávať vo svojom regióne ľudí, pokiaľ ich budeme stavať do role tých, ktorí sú povinní využiť špičkovú technológiu, ktorú ponúkajú najlepšie výrobné zariadenia sveta na to, aby zápachy a emisie neboli.
Ale my o tom vôbec nehovoríme, my teraz nemáme na mysli žiadne prevratné technické novinky, ktoré sú na špici technológií, ktoré sú dostupné. My hovoríme o svetelnej tabuli, ktorá sa bude veľmi podobať tej tabuli na benzínke, na autostráde, pri potoku, respektíve pri riekach, ktorá bude sa podobať veľmi tabuli, ktorá, blízko tabuli, ktorá je na už moderných zastávkach mestskej hromadnej dopravy, ktorá jednoducho mi umožní, obyvateľovi, ktorý žije v takto postihnutej oblasti, vedieť, čo dýcham. A už sme vám to spomínali vtedy, keď sme hovorili o tých zápachoch, že tí ľudia sú veľmi postihnutí. Oni by mnohokrát, aj by zutekali z tohto prostredia, ktoré je tak zaťažené, len nemajú tú možnosť, pretože im mnohokrát, keď by chceli predať svoj domček alebo byt, povedia v realitke: ´Aha tak vy bývate v Hrboltovej, vy bývate v Hencovciach, vy bývate v Poši, vy bývate pri Bukovci; viete, tam, tam ceny sú veľmi nízke a dopyt ešte nižší, stadiaľ tak ľahko nezutekáte.´ No, čím sa tí ľudia previnili, že musia dostávať informácie tohto typu?
Takže ak sa pozrieme na to, že to skutočne nie je jednoducho riešiteľné, lebo treba chápať problémy v ich celistvosti a náväznosti, a nie je to také samozrejmé, aby tu niekto povedal: No tak zatvorme takú fabriku! Ja viem, že narazíme na kopu zložitých vzťahov, ale vráťme sa k podstate tohto zákona: informovať ľudí o tom, čo aj tak sa musí merať, len tomu dať formu digitálnej tabule, ktorá stále informuje o stave, ktorý v ovzduší je. Takéto tabule napokon nie sú žiadnou novinkou, takéto tabule poznáme z niektorých miest. Ak chceme ľudí, ktorí žijú v takomto prostredí, jednoducho upokojiť aspoň tým, že by takúto informáciu dostali.
Takže moje vystúpenie ako spolupredkladateľa je, samozrejme, podporné a súhlasné, to nikoho neprekvapí, ale už by som bol rád, keby predkladateľov táto snemovňa prekvapila tým, že sa na niektoré veci pozrieme ozaj očami tých, ktorých zastupujeme, že sa nebudeme baviť na tom, že kto to predkladá. Lebo signálov, že toto je dôležité, bude možno aj dnes, zajtra hovoriť v takom prípade reč, že je dôležité, kto to predkladá, a nie čo predkladá, je tak veľa, že niekedy je to na úvahu. Aj keď ja to znegujem, tú myšlienku, ale poviem ju, že či vôbec vynakladať čas na to, aby sa robili zákony, návrhy, ktoré reagujú na potreby ľudí a o ktorých vieme, že neprejdú, pretože ich nepredkladajú tí správni poslanci. No čo to je za prístup?! Čo to je za snahu poukázať na niečo, čo nemá žiadny význam? Ak by niekto tu, vystúpi a povie, vážení predkladatelia, vy predkladáte niečo, čo nemá logiku, čo je drahé, čo je neúnosné, čo jednoducho nie je potrebné, možno sa budem brániť tým, no tak poďme sa ubytovať na týždeň do Hrboltovej, poďme na týždeň do Hencoviec. A možno potom, po tom týždni, zodpovieme, že či by sme takú tabuľu chceli, alebo nechceli.
Takže možno zase trocha zoširoka, ale s veľkým apelom na to, aby sme takéto elektronické zariadenia, ktoré sú technicky dostupné a pre ľudí potrebné a ktoré jediné sú vlastne cieľom nami predkladaného zákona, aby boli touto snemovňou, snemovňou prijaté a aby čo najrýchlejšie slúžili ľuďom, ktorým síce nepomôžu dýchať čistejší vzduch, ale ktorí aspoň budú vedieť, či tam ešte dýchať môžu, alebo radšej majú bez ohľadu na súvislosti rýchlo utekať, pretože nebudú riskovať svoje zdravie a zdravie svojich detí. Myslím, že téma je vážna a riešenie, ktoré ponúkame, realistické.
Ďakujem za pozornosť.