Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, vážení občania, žiada sa mi zareagovať na absolútny úvod tejto rozpravy, keď tu vystúpil pán poslanec Hraško a vznikla tu taká krátka diskusia súhlasno-nesúhlasná o hymne Slovenskej republiky. Ja si myslím, a ozaj si to nemyslím ad hoc pre dnešný deň, myslím si to oddávna, že na hymnu Slovenskej republiky môže občan...
Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, vážení občania, žiada sa mi zareagovať na absolútny úvod tejto rozpravy, keď tu vystúpil pán poslanec Hraško a vznikla tu taká krátka diskusia súhlasno-nesúhlasná o hymne Slovenskej republiky. Ja si myslím, a ozaj si to nemyslím ad hoc pre dnešný deň, myslím si to oddávna, že na hymnu Slovenskej republiky môže občan Slovenskej republiky, nech už zaznie hymna kedykoľvek a kdekoľvek, zareagovať len jedným spôsobom. Že sa to tak mnohokrát nedeje, to je pravda, to je možno otázka do diskusie o našom školstve. Alebo niektoré veci, myslím si, nepatria do oblasti nejakého diktátorského spôsobu učenia detí, ale práve, naopak, demokratického. Niektoré veci by naše deti mali nasať už odmalička do svojich výchovných zásobníkov. A takáto polemika by nemala nikde existovať. Na druhej strane oceňujem, že napriek istému prekvapivému momentu sme zareagovali tak, že vari môžeme sa považovať za do istej miery vzorom, aj keď údajne, ja som si to nevšimol, niektorí to nezvládli.
Už štvrtú hodinu hovoríme o zákone, ktorý, zdá sa, teda je nadpriemerne sledovaný. A je to určite dobre. Ja chcem aj poďakovať v úvode predkladateľovi a predkladateľom, že možno s touto témou prišli, lebo otvorili sa tak niektoré informačné kanály, ktoré možno treba prevetrať, o ktorých nám treba porozmýšľať. A vďaka tomu, že tu taký návrh zákona máme, sa nám to vari podarí a uvedomíme si lepšie, o čom hovoríme. Na druhej strane keby som chcel šetriť čas pána ministra, poslaneckého zboru a možnože hovoriť o tom, že nám treba sa venovať aj iným oblastiam, tak možno to pán minister mal v rukách ako predkladateľ, mohla sa stať jedna vec, lebo v tom zákone sú momenty, ktoré sú hodné ocenenia, sú tam celkom pekne napísané a zdôraznené, aká je voda významná, a vlastne sa bavíme o tej 17-áčke, ktorá nás znepokojuje. Vážený pán minister, keby ste tam boli napísali dve vety. Z nich prvá by znela: „Zakazuje sa akýkoľvek predaj pitnej vody do zahraničia." Druhá veta potom mohla znieť: „Predaj vody do zahraničia je možné povoliť ústavným zákonom." Možno to zjednodušujem, ale ak to, čo ste tu povedali vo svojom predobedňajšom, predpoludňajšom vystúpení, ste mysleli úprimne, že ste nás vlastne obvili z toho, že my sme tí, čo vodu nechcú chrániť, a vy ste prišli so zákonom, ktorý práve dieru v doterajšom zákone zaplátal a zabraňuje nejakým viťúzom nám predávať pitnú vodu, tak možno to bolo treba napísať takto jasne a vôbec sme sa nemuseli štvrtú hodinu, a ktovie, koľko nás ešte ich čaká, na túto tému rozprávať.
Zdá sa mi, že ako keby to podozrenie, že dačo je tu nedobré a dačo sa tu pripravuje, predsa len nebolo neoprávnené. A, viete, vy ste si sám na vine, nemyslím teraz vás ako osobu, ale vás ako predstaviteľa strany SMER. Tá skúsenosť je tu taká, že ak dakde je nejaká šanca na to, že akási škára sa zneužije a ňou pretečú peniaze, tak aby išli ľuďom Slovenskej republiky z vrecka preč, tak taká škára sa obyčajne aj rozšíri, využije. A toľkokrát ste to už dneska mali tu predostreté ohľadom vzduchu, emisií, fotovoltaiky. No ja viem, stále sa nedá pozerať dozadu. Len to máte tak, ak niekto si už svoju, nechcem povedať statočnosť, ale dôveru, ktorú má, prešustruje, tak potom aj v prípadoch, keď to myslí poctivo a dobre, tak ťažko presviedča, že to ozaj myslí poctivo a dobre. Takže vytvorilo sa tu počas mnohých rokov vlády strany SMER isté podozrenie, ktoré, žiaľbohu, bolo často naplnené reálnymi skutkami, ktoré neboli v súlade so záujmami tejto krajiny. A vy možno dnes, ak by som teda chcel byť veľký optimista, idealista, myslíte všetko tak poctivo, ako ste nám to povedali, a my vám nechceme porozumieť, pretože je tu dôvod na nevieru práve z titulu toho, čo sa tu v minulosti stalo, veľa pekných slov. Len tie skutky?
Ja viem, že to je nenáležité, ale napriek tomu len pripomeniem taký konkrétny rukolapný príklad, ktorý som už toľkokrát tu spomínal. Ste Košičan, máte v Košiciach pána učiteľa Žarnaya. Koľkokrát sme už povedali, že ten chlap mal stokrát pravdu, že ho vyhodili za pravdu, že poukázal na krádež. To v Košiciach je naozaj tá loby, ktorú predstavujú vysokí predstavitelia strany SMER, taká slabá, aby si nedokázala s týmto urobiť poriadok a povedať, preboha, veď my na tom strácame zbytočné body, keď zjavnú pravdu zatĺkame? Ako mám potom uveriť, že nám ide o dobré veci, keď v záležitosti, ktorá je na 100 % jasná, nedokážete to povedať, lebo máte obavu, že stratíte politické body. A ja si úprimne myslím, že inak by ste ich získali. Priznanie si chyby a urobenie gesta je niekedy obrovským až nečakaným ziskom pre toho, kto je takejto veľkorysosti schopný, pretože veľkí ľudia, veľké organizácie, veľké strany dokážu si priznať chyby. My tu vychádzame z toho, že priznanie chyby je koniec. A to mi nepasuje.
Tak potom možno práve keď sa vrátim k vode, je to tak aj s tým, že vy ste tu prišli dnes s dobrým zákonom, chcete zaplátať rizikovú oblasť, ktorá umožňuje výpredaj vody, a my vám to nechceme veriť a myslíme si presný opak. Skúste možno pouvažovať na tom, že diskusia by mala byť cestou k tomu, aby sme si uverili navzájom. Je dosť smutné, že tu opozícia sa snaží vyrečniť, každý si tú tému uchopí nejakým spôsobom. Vaši poslanci vás majú tak málo radi, že to nechajú všetko na vás, nebojujú s nami, s našimi názormi. Potom to tak dopadne, akože to je len povinná jazda a že všetko je dopredu dané. A to by nemalo byť. V tomto priestore, kým sa nehlasuje, by nemali byť veci dopredu jasné. Tu ja verím výroku „koľko hláv toľko rozumu“. A tu by to mohlo platiť, že by sme sa mohli navzájom obohatiť. Ani vy predsa, ani vaši úradníci na ministerstve nemajú patent na rozum, že by bolo všetko dokonalé. Ak to myslíme dobre, tak sa tu mohlo veľa vecí ešte vylepšiť. A mne je ľúto, že to je také, že to je len povinnosť, veci sú odhadnuté na 100 % alebo na 99,9 %, že tento zákon takto musí prejsť a v nás to podozrenie ostane, škoda. Ja myslím, že pri vode nám ide o niečo celkom iné.
Symboly sú dobrá vec a jeden symbol sa ukázal aj dnes ráno, ešte predtým, ako sme sa tu zišli. Ja bývam tu na ubytovni poslaneckej a za dva a pol roka, čo som tu, sa mi prvýkrát stalo, že ráno, keď som sa išiel sprchovať, voda išla tak, že sa sprchovať nedalo. Hovorím si, tak to je dačo zhora. Z vás, kto býva na ubytovni, mali ste takú istú skúsenosť? Ale prvýkrát nešla voda. Viete, je to jednoduchý pohyb, páčka buch a voda nejde. To ja neviem, či to máme tu nejakého spriaznenca kdesi v technickom zabezpečení ubytovne alebo je to ozaj, pán minister, dačo medzi nebom a zemou. Ale ja si hovorím, bože, my ideme dneska rokovať o vode. A viete, to gesto je také prirodzené, sme naň tak všetci zvyknutí, nielen poslanci, ale aj celý národ, že otočíme kohútikom a tečie, zdvihneme páčku a ide voda, tá voda je takou samozrejmosťou. Voda absolútne nie je samozrejmosťou. Ak budeme akokoľvek túto tému obrusovať, vždy sa musíme dostať k tomu, že, a napokon vy ste to tam pekne napísali v doplnení § 1, je nesmierne vzácnou záležitosťou.
A môžeme byť na to hrdí alebo minimálne si to teda nesmierne oceňovať, že vtedy v tom 6. storočí tí naši predkovia keď sa pustili do realizácie sťahovania národov, tak vždy sa zastavili práve tu, však to je úplná nádhera, že máme možnosť povedať, že sme zdedili krajinu, ktorá je naozaj na vodné toky bohatá. A môžeme byť hrdí aj na to, a to je tiež dôležité povedať, že tá správa tejto krajiny za tie stáročia nebola zlá, že sme mali múdrych panovníkov, ktorí vytvorili múdrych lesníkov, ktorí zabezpečili to, aby stromy v tejto krajine rástli napriek tomu, že to vôbec nemuselo byť také bežné, stredovek ukázal, že banská činnosť dokázala zničiť porasty v krajinách, ktoré boli zelené. A dnes nie sú. A dnes po tej krajine idete 50 kilometrov, nemáte tieň, nemáte vodu a ak áno, tak je v strede obce nejaký prameň, ktorý vôbec nie je až tak veľmi pre pitnú. A môžete mať z toho pocit, že radšej si treba kúpiť vodu v obchode, ako napiť sa z nejakého prameňa. My stále žijeme v krajine, kde sa nebojíme vody sa napiť.
A tu by som chcel pridať taký nový pohľad do toho symbolického pohára, ktorý je tu rozdaný. A sem-tam mám ho niekedy aj naplnený aj vodou. Ja som si ho teraz mohol zobrať so sebou. Ale aj keby som ho tu mal, treba zdôrazniť, že tu nehovoríme o nejakom zlate v zemi, o nejakých zásobách, o ktorých sa teraz rozhodujeme, či to ideme alebo nejdeme vyťažiť a predať, nepredať. Treba si uvedomiť tú podstatu, voda nie je skrytá v zemi, nedáva raz navždy, že máme tu nejaké obrovské zásoby a teraz uvidíme. Ja pripomínam iba starú školskú zásadu, že voda je večný kolobeh. Ale večný a nesmierne citlivý kolobeh je. A otázka je, do akej miery dokážeme práve ten citlivý kolobeh zachovávať. Má tisíc rizík, tisíc rôznych záludností, ktoré môžu citlivý kolobeh vody narušiť.
A tu chcem zdôrazniť úplne v súlade s tým, ako to cítim, že práve obrovský význam lesov v tejto súvislosti pri tomto zákone musí zaznieť. Ten kolobeh vody by vôbec nebol taký na našom území, ktoré sme takto zdedili po našich predkoch, taký dokonalý a tie pramene podzemnej a povrchovej vody také bohaté, keby sme nemali takú lesnatú krajinu. A preto si treba uvedomiť, že ten pohár vody, to nie je voda, ktorá práve teraz, raz, prvýkrát sa dostala sem na stôl. Tá voda tu už bola veľakrát vďaka tomu, že ten režim kolobehu vody je zachovaný. A pre nás je veľmi dôležité v tejto súvislosti pri zákone o vode si uvedomiť, že ten kolobeh je vec, ktorá nemusí byť navždy. Preto by som chcel upozorniť, že práveže režim vodný má veľmi veľa rizík a tie treba pri takomto zákone naozaj pospomínať.
Keby som chcel, a ja to chcem, pridať sa ešte na stranu práve toho lesníckeho pohľadu, ktorý je nesmierne dôležitý a ktorý nám garantuje, že máme vôbec možnosť mať inflačne veľa vody, tak že treba sa pozrieť na to, o čom sme tu už toľkokrát rozprávali, keď sme tu nie tak dávno spomínali komplexnú hodnotu lesov. Koľko riadkov tam bolo venovaných významu lesov z pohľadu vodného režimu? Som sa dozvedel odpoveď: „Toto nám nie je potrebné riešiť, lebo to raz Európska únia po roku 2020 bude mať prečo oceňovať lesy z pohľadu vodohospodárskeho? Veď to nás nemá prečo trápiť, veď to raz Únia vyrieši.“
Alebo ešte ostaňme v tejto vodolesníckej téme. Koľkokrát sme lesníkom priznali, že by mali oni mať nejaký podiel z toho, že tú vodu tou svojou stáročnou kvalitnou činnosť zabezpečili, že máme vôbec čo rozdeľovať, čo piť? Naopak, preberáme tu zákon o štátnom rozpočte a stane sa každý rok to, že oznámime Lesom Slovenskej republiky alebo Lesopoľnohospodárskemu podniku v Uliči, že sú povinní odviesť do štátneho rozpočtu mimoriadny odvod, miesto toho, aby sme si priplatili, že za vodný režim, ktorý úspešne a dlhodobo udržiavajú v rámci svojho účelového hospodárenia, tak my im ešte povieme, že majú nejakú časť týchto peňazí, ktorými disponujú, odviesť, tak je to hlboké nepochopenie.
Ďalšie riziko, keď už budeme opúšťať zase tému lesníckych diskusií, je aj otázka zmeny klímy, my naozaj v tejto chvíli, a to nemôžu ani lesníci, ani ostatní odhadnúť, čo sa bude diať v najbližších desaťročiach, ten citlivý kolobeh vody nemáme jeho budúcnosť v rukách. Vieme len, že ak by nenastal naďalej takýto istý cyklus, tak že sa veľmi prudko bude zvyšovať teplota. Dokonca extrémne hodnoty sú, že pokiaľ by sme mali dlhodobé obdobia sucha, že by výpar neexistoval a lesy ho nezachytávali a nerobili jemnú distribúciu pohybu vody, tak že by tu priemerná teplota bola 67 stupňov. To je ten extrémny pohľad. No ale ktorým smerom sme sa vybrali. Už sa priznáva, že po tých desatinkách nám priemerná teplota narastá. Ja viem, že tých 67 stupňov vypadá ako strašiak, je to veľmi vzdialené, ale tendencia je tu. Takže ak sa tu správne mnohí vyjadrovali, že tu sú obavy z toho, že nemáme budúcnosť v rukách, tak je to pravda. A práve preto na tie vodné zdroje sa treba pozerať týmto pohľadom.
A ešte raz k tým lesom. Veľmi často sme hovorili a počúvali o Žitnom ostrove, o tých zásobách podzemných vôd, ktoré tu máme. To nie sú zásoby, ktoré tam kedysi príroda umiestnila. A my z nich teraz čerpáme. Tá voda tu na Žitnom ostrove je presne voda z lesov. To je udržiavanie toho povrchového toku, ktorý sa premieňa vsakovaním podpovrchovej zásoby. Takže sa stále musíme na to pozerať ako na jemný spôsob práce prírody, ktorý musíme pokorne sledovať, využívať, ale nezneužívať.
Ak tu tak často zaznievali obavy z toho, že keďže nepoznáme budúcnosť, je tu riziko, aby sme sa nedopustili nejako chýb, tak je to naprosto namieste. My sa máme prečo obávať svojej neznalosti, v prípade neistoty vždy v prospech prírody, v prospech našej budúcnosti. Ktosi tu aj povedal pohľad do zeme, že nevieme, čo sa udeje, keď budeme odčerpávať viacej vody. No naozaj nevieme, čo sa udeje. Veľakrát v minulosti človek, aj keď to boli také malé len pokusy, snažil sa vylepšiť nejaké vodné režimy. Možno ste mnohí počuli o Kúpeľoch Borda na východe, už ani neexistujú, v Slanských vrchoch. Keď sa pozrieme, aká bola ich história, boli to kedysi slávne kúpele ešte do druhej svetovej vojny. A po druhej svetovej vojne tiež tam ešte čosi bolo. Niekoho napadlo, že ide tam rozšíriť zdroje, že navŕta lepšie zdroje vôd a rozšíri pramene. A stalo sa to, že tam tie premene dneska nie sú žiadne a kúpele patria už minulosti. Alebo známejší je príklad Herliansky gejzír. Tiež sme sa domnievali, že ho musíme upraviť. A dnes z jeho niekdajšej slávy, keď striekal do výšky 200 metrov, je už len torzo. A to sú len veľmi drobné pohľady na veľmi drobné zásahy ľudskej činnosti do prírody. Takže sa ľahko môže stať, že v prípade, že by sme dokázali zvýšeným odberom a ďalšími opatreniami, ktoré by sme považovali za potrebné ich vykonať pre budúcnosť vodného režimu, samozrejme, sa môžeme dopustiť fatálnych chýb. Tie príklady, ktoré som uviedol, sú len ukážka toho, že nikdy nevieme domyslieť dôsledky nášho konania na to, čo sa v útrobách zeme, kde máme tie obrovské vodné zásoby, deje. A preto je to apel na naše citlivé nazeranie na akékoľvek opatrenia, ktoré by bolo možné chápať ako opatrenia, ktoré majú čosi zlepšiť.
Znečistenie. Ja som pamätník tých čias, keď naozaj turistický sprievodca pre také Bukovské vrchy na východnom Slovensku v sedemdesiatych rokoch písal a mal pravdu, že tu sa môžete napiť z akéhokoľvek potoka, ktorý prekročíte cestou na Kremenec. Bola to pravda. Tie toky vtedy boli, aj hydrologicky to bolo preskúmané, tak čisté, že nebol žiadny problém cestou na Kremenec sa napiť aj päťkrát. Nevravím, že dnes tam nie toky nenájdete, len dnes, ak by ste sa poradili s odborníkmi na čistotu vody, tak vám povedia, už ani v Bukovských vrchoch, ani v tomto cípe, ktorý je z hľadiska Slovenska takým cípom nielen exotickým, ale aj cípom čistoty, je to miesto, ktoré je najviac vzdialené od zdrojov ich znečisťovania, už ani tam si nemôžete dovoliť z týchto bystrín tak piť, ako možno spomínali klasickí literáti Zbojníckej mladosti ako Ľudo Ondrejov alebo akíkoľvek iní, že sa pilo zo zurčiacich prameňov. Už to naozaj ostalo iba v literatúre. A teda to znečisťovanie tu naozaj je evidentné. Je to, samozrejme, mnohokrát dôsledok toho, že nás pribúda a chceme všetci žiť a potraviny treba vyrábať a nejde to vždy len takou čistou metódou, ako by sme si to predstavovali, ale práve pri tých diaľkových prenosoch, aj keď možno sú tu aj výskumy, ktoré hovoria, že sa mnoho vecí zlepšilo pri diaľkových prenosoch znečisťujúcich látok, akokoľvek budeme aj túto tému znečisťovania vodných tokov skúmať, zhodneme sa na tom, že nie je tu vôbec istota, že by sme vstupovali do oblastí v budúcnosti, keď už budeme mať len čistejšie a zdravšie vody, skôr, naopak, je tu obava, že bude treba vynakladať na to, aby vodu bolo možné považovať za pitnú, vynakladať stále viac a viac prostriedkov. Takže aj toto je vec, ktorá do istej miery vyvoláva obavu, nehovoriac o tom, že organizácia krajiny spôsobuje napriek tej nádhernej lesnatosti, ktorú máme a ktorá nám robí takú absolútne dokonalú funkciu z hľadiska zadržiavania vôd, čím ďalej, tým viacej parkovísk, striech a rôznych plôch, ktoré spôsobujú zase urýchlený odtok a ktoré nám tú schopnosť našej zeme, toho nášho podložia, na ktorom žijeme, zabezpečovať vody znižujú.
A to sú všetko veci, o ktorých nedokážem hovoriť natoľko fundovane, aby som povedal, do akej miery je tu ohrozená budúcnosť pitných vôd na Slovensku, ale, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, som presvedčený, že nikto z nás nemá také analýzy a takú schopnosť vidieť do budúcnosti, aby sme si mohli povedať, že naozaj odvedením istej časti vôd do zahraničia, jej predaj alebo otvorenie vôbec takejto možnosti by nemohlo v budúcnosti spôsobiť to, že budeme mať problém s kvalitnou pitnou vodou pre našich obyvateľov. A ak takáto pravdepodobnosť tu je, že takéto niečo by mohlo nastať, tak potom považujem za veľmi nešťastné, keď túto možnosť vy týmto zákonom pripúšťate. A ak platí to, čo ste povedali, vážený pán minister, že nie vy to blokujete, no tak to potom bolo treba vyriešiť spôsobom, ktorý nevzbudzuje obavy. Možno som nepovedal šťastné riešenie, ale tá veta taxatívne uvedená, že predaj vody do zahraničia sa nepripúšťa, iba ak ústavným zákonom, aj to je ešte otázka teda, ako by sme sa na to pozreli, lebo aj ústavný zákon je len zákon, ktorý sa dá schváliť, minimálne by tak zaznela úplne jasne. A to mne tu chýbalo, že takúto jasnú vetu tu nemáme, a preto tu máme takúto diskusiu, ktorá vyvoláva na jednej strane obavy a na druhej strane vaše presvedčenie, že vám nerozumieme.
Poďme k peniazom, lebo o peniaze ide vždy až v prvom rade.
Jasná vec je, že § 4 hovorí jasne, áno, vody sú majetkom štátu. Ale jasne to tu aj zaznelo, v tom sa pán minister nemýli. Akonáhle sa dostanú do súkromných pôdohospodárskych spracovateľských firiem a závodov a podnikov, stáva sa z nich tovar a ten tovar má iste svoju hodnotu, k tomu opäť by sme mohli zoširoka pristupovať, tak, že má hodnotu, ktorá je vyjadrená cenou, za ktorú platíme. To je fakt, o ktorom sa presviedčame všetci, len tu sa mi vidí, že o tých peniazoch, o ktorých sa tu tak už dnes hovorí, že kde všade môžu odísť, sa rozpráva nie celkom férovo.
Ja by som, ak tu chceme hovoriť o peniazoch, spomenul jeden faktor, ktorý mňa ako obyvateľa východného Slovenska osobitne zaujíma. A vedel by som si predstaviť rozumnejšie využitie tých peňazí, ktoré je potrebné do vody akýmkoľvek spôsobom získať, či zo štátneho rozpočtu alebo zvýšením daní, alebo iným prerozdelením neviem, možnože raz v budúcnosti ktovie či nie aj tým predajom, keby sme mali tú budúcnosť jasnú. A mám na mysli najväčšiu vodnú nádrž, ktorú máme na Slovensku na pitnú vodu, ktorá zásobuje vodou zhruba jednu dvadsatinu obyvateľov Slovenska, aj Humenné celé, aj celé Košice. Najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu je Starina. Je to naozaj, niektorí to poznáte, krásne miesto. Ale ja musím aj od tohto pultu vzdať hold budovateľom tej Stariny, pretože pamätám si na časy, keď v Humennom v kohútikoch buď tiekla voda slabo, alebo bola veľmi špinavá, alebo netiekla vôbec. Odkedy je od roku 1988 v prevádzke Starina, nepamätám na žiadny jej výpadok. A dokonca keď porovnávam tú vodu, ktorú si ráno naberiem tu v Bratislave z kohútika, s tou humenskou, musím povedať, že tá voda zo Stariny je oveľa, oveľa lepšia. Nepochybne to vtedy stálo pár tisíc obyvateľov ich sídlo, ich rodisko. Boli to ťažké časy. Ale dneska sa na tú priehradu pozriete z takého kopca Gazdoráň. To je krásna kvóta nad priehradou. A celá tá oblasť vypadá, ako keď si zaspomínate na Poklad na Striebornom jazere. Nie sú tam skoro žiadne stavby, ale len zdanlivo nedotknutá príroda, no radosť. Jednoducho je dobré, že tam takáto priehrada je, a je dobré, že tých 500-sekundových litrov dodáva do siete východného Slovenska. Dokonca kapacita je tam vyššia, keby bolo treba, je možnosť to zvýšiť až na dvojnásobok.
Čo mi vadí a čoho sa možno objektívne obávať a čo by som chcel v tejto súvislosti povedať. Ak hovoríme o peniazoch, tak hovorme o nich, ale o tom, že nám ich je potrebné vniesť práve do Stariny, keď ju použijem ako príklad. Popri Starine, popri tejto obrovskej zásobárni pitnej vody, ktorá 500 tisíc obyvateľov denne napája, ide po brehu štátna cesta, jediná štátna cesta, ktorá spája Slovensko s tzv. Zakarpatskou republikou. To iba miestni znalci vedia. Proste to je ten cíp, o ktorom Mňačko písal, že tam sa končia prašné cesty. To je proste to Uličsko, tých pár obcí. Jednoducho musia ísť tou cestou, pokiaľ nechcú chodiť vrtuľníkmi. Stačí jedna cisterna, jeden nepozorný šofér, jedna veľká havária a Starina, ktorá zásobuje 500 tisíc obyvateľov Slovenska, je vyradená z činnosti. Ja chodievam často tadiaľ, lebo chodievam rád na Bukovské vrchy, na Kremenec, ani len zvodidlá tam nie sú všade popri ceste. Viem naozaj, že to vypadá ako pritiahnuté účelovo za vlasy, veď, chvalabohu, za tie desaťročia sa tam nestalo nič také, ale môže sa tam niečo stať. My vôbec nemáme ošetrenú ochranu tak významnej nádrže na pitnú vodu a my tu už delíme peniaze, pomaličky sa bavíme, koľko dostane kto, a veľmi rýchlo sa môže stať, že ak by došlo k takejto fatálnej nehode, tak by v tom prípade sme sa dostali do situácie, že nás vôbec nebude zaujímať, či je to za 40 centov, za 1,30 alebo za 0,03 eura, lebo tým pocitom, ktorý som mal dnes ráno, keď som nevedel si na chvíľočku pustiť sprchu, lebo netiekla, zrazu zistíme, že tá cena vody je nevyčísliteľná, pretože viete, že bez vody sa naozaj žiť nedá. To vieme všetci, len si to nemôžeme uvedomiť pri bežnom spôsobe prežívania našich dní, keď búchame do počítačov a riešime veľké veci a zdá sa nám, že tieto samozrejmé veci sú tu úplne navždy. Tie samozrejmé veci tu vôbec nemusia byť úplne navždy. A vôbec nie sú úplne zadarmo. Je potrebné sa o ne veľmi pričiniť. A práve preto sa domnievam, že takéto ohrozenie takejto obrovskej vodnej nádrže pitnej vody, veľmi dobrej a fungujúcej nádrže aj z hľadiska technického, je to dielo, ktoré obstálo po desaťročiach pri rôznych previerkach, je veľká škoda, že nedokážeme ho ochrániť pred takýmto reálnym, hoci len potenciálnym nebezpečenstvom a bavíme sa už pomaly o výpredajoch vody do zahraničia miesto toho, aby sme si uvedomili, že potrebujeme takúto vec riešiť.
Alebo je druhá vec pri Starine, ktorá ma osobitne zaujíma, spádová oblasť predstavuje povodí okolo 130 kilometrov štvorcových. Aj keď boli vysťahovaní pôvodní obyvatelia z tých siedmich obcí, oni tam stále majú svoje urbariáty. A je tam síce obmedzený režim hospodárenia v lesoch, ale stále sa tam hospodári, aj keď sa musí platiť ujma. Viete, musím to priznať, a napokon to nie je žiadne tajomstvo, neexistuje lesná ťažba, napriek tomu, že použijete špeciálne oleje, ktorá by bola tak dokonalá, že by nespôsobovalo únik ropných produktov. Raz keď máte píly, autá, traktory, tak čosi sa do tej pôdy dostane. Opäť, ak tú vodu berieme vážne, a my ju brať vážne chceme a musíme, a tá Starina je takým klenotom nielen východného Slovenska, ale aj celého Slovenska z hľadiska zabezpečenia pitnej vody, no tak v tom prípade by sme mali jasne si povedať, že aj tu musíme nasmerovať peniaze tak, aby sa lesy v okolí Stariny vykúpili a aby tam nikoho ani nenapadlo pracovať s prostriedkami, ktoré vyžadujú ropné produkty.
Niekto spomínal to, že by sme sa mali zaoberať myšlienkou presunu pitných vôd tam, kde je ich prebytok, na východné Slovensko. Už je to zbytočné z tohto pohľadu. Tá Starina má kapacitu takú, že môže zabezpečovať pitnú vodu pre milión obyvateľov. Ale sme povinní, možno namiesto toho, aby sme ťahali špeciálne potrubia, keďže na východnom Slovensku naozaj niet spodných vôd, dôležité je vedieť, že tam povrchové vody treba zachytávať a sú kvalitné, chrániť tieto povrchové vody. Inak bude neskoro a potom už bude nám škoda rozprávať krásnymi vzletnými slovami o tom, ako sme tu sa bavili o 1,30 eura alebo 40 centoch, bude nám treba vynaložiť oveľa viac peňazí na riešenie havarijného stavu. Skúsme myslieť na to dopredu, že takéto riziko tu existuje, a preto zdôrazňujem tento pohľad, ktorý je spojený s kvalitou pitných vôd povrchového charakteru na východnom Slovensku a nedostatkom prostriedkov, lebo viem, že sa už o tom rozprávalo veľakrát, že tú cestu stadiaľ treba dať preč, no nenašli sme na to peniaze, buď to bude preložka medzi Ubľou a Uličom alebo to bude dokonalé vyriešenie akéhokoľvek havarijného stavu tak, aby sa zachytil, hoc by tam išiel niekto tankom, nieže cisternou a autom, že by to neprerazil, že by to bolo tak istené. Zatiaľ to tak nie je. A to považujem pri diskusiách o vode za rovnako dôležité ako to, čo tu odznelo, pričom nespochybňujem, že pohľady, ktoré tu boli pospomínané, boli celkom argumentačne podložené.
Ešte pri tej Starine. Viete, koľko dostáva Starina za kubík, za tú výrobu tej zdravej pitnej vody? Je to desať centov. Áno, je to zaujímavé, že tá voda už o pár sto metrov ďalej má 1,3 eura hodnotu. A nechcem spochybňovať, že náklady určite tu musia byť. Ja viem si predstaviť, že to, čo sa snažil aj pán minister vysvetliť, tých 0,03 alebo koľko sme tu spomínali tých pár centov, naozaj je predaj tej vody z toho zdroja ešte predtým, ako sa dostane do tej úpravne, ktorá má svoje náklady. Vieme, že to ÚRSO nejakým spôsobom ovplyvňuje a zisťuje oprávnenosť týchto nákladov, ale ja sa musím a chcem zastať práve toho základného producenta tej vody. Verte tomu, že keby nebolo toho umného lesníckeho spravovania našej krajiny, tak ani ÚRSO nemá o čom rozhodovať, ani úpravňa nemá čo upravovať, ani vodári nemajú čo fakturovať. My naozaj máme šťastie na krajinu, ktorá je nesmierne bohatá na lesy. A vďaka tomu máme zásoby vôd také, aké máme. A ja by som bol veľmi rád, a je to v duchu tej komplexnej hodnoty lesa, ktorú som tu viackrát presadzoval aj s kolegami, aby sa dostala do zákona o lesoch, aby sa nejaká čiastka, keď budeme deliť zase hodnotu vody, konečne uznala, že ak chceme mať čo deliť, tak že to tým lesníkom musíme nejakým spôsobom uhradiť.
Neverte tomu, že sa lesy pestujú tak, že rastú samé, lesníci sedia v krčme a les zabezpečí všetky svoje funkcie. Je veľmi veľa úkonov, ktoré treba vykonať na to, aby krajina bola stabilná z pohľadu lesníctva a zabezpečovala produkciu vôd, ich rovnomerné vsakovanie, ich výpar. Práve dneska na obed sa mi dostal plagátik do rúk veľmi peknučký. Ľubka, je tam hore, čo mi ho odovzdala. Som si tak uvedomil, koľko litrov výparu, myslím, hovorí sa tam o 400 litroch vody z jedného stromu, vyparí každý deň dospelý strom do ovzdušia. No keby nebolo toho stromu, tak to odtečie. Keby nebolo koreňovej sústavy, tak to odíde rýchlo preč a niet čo zachytávať v tých spodných vodách. Bolo by to skutočne v tom Maďarsku a rýchlo.
Viete, čo je najväčší rezervoár vody vlastne na Slovensku? Je to koreňový systém. Máme 4,5 miliardy kubíkov vody pod našimi lesmi, to rozumné pomalé zachytávanie, tú distribúciu. To je asi trikrát viac vody, ako jej majú všetky priehrady a vodné toky na Slovensku dohromady. Dobre, ale viem, že to môžete vnímať ako propagandu lesníka, ktorý sa na chvíľočku stal politikom. Verte tomu, že to nie je tak. Verte tomu, že naozaj umelé lesné hospodárenie nám umožnilo aj dnes rokovať takýmto spôsobom o vodách.
A ak som pred časom, keď sme tu mali zákon o ochrane prírody a krajiny od pána ministra, vyjadril presvedčenie, že tá beťárčina v podobe možnosti rúbať stromy bez súhlasu s obvodom až 80 centimetrov je len tak podhodená, aby sme sa pri tom vyšantili a aby sa niečo iné tým zákonom prešmyklo, už sa to tu zdôraznilo viackrát, že pán minister a jeho ľudia si uznali chybu, alebo bol to dôsledok aj istého tlaku, koniec dobrý, všetko dobré, táto vec je stornovaná, aj keď správne vyjadril pán poslanec Hlina obavu a otázku, že kto uhradí straty, ktoré vznikli za tých deväť mesiacov, kým takýto zákon pôsobil.
Ja chcem povedať, že aj v tomto zákone nachádzam v podstate niečo, čo by som rád pripísal pánovi ministrovi možno aj k dobru, že tak ako zažartoval s nami, aj keď to stálo nemalé množstvo stromov život pri zákone o ochrane prírody a krajiny, či takto s nami nepožartoval vlastne aj v tomto zákone, že nás nechal sa pri tej 17-áčke vyrečniť, vykritizovať a či možno pravda nie je niekde iná, či nám neuniklo niečo vážnejšie v tom zákone, niečo, čo sme nepostrehli, lebo toto je tak, ako sme išli ako opoziční poslanci, ako osy na med, 17-áčka, transport vody cez hranice. Pán minister určite to dnes tiež zaznelo, je šikovný politik a zdatný, musel vedieť, že tá 17-áčka nás bude vytáčať. Neexistuje niečo horšie v tom zákone, čo ohrozuje možno občanov Slovenska viac ako tento paragraf? Ja totižto tu mám nejakú časť, ktorú som si naštudoval v tej 17-áčke, kde v § 17a, verím, to možno predkladateľ a pán minister nemyslel tak zle a vážne a že to možno také zlé a vážne ani nemôže byť, ako to vyplýva z doterajšieho priebehu rokovania.
Ak sa pozriete na tú časť, kde sa hovorí o tom, čo fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá chce transportovať vody cez štátne hranice Slovenskej republiky, čo musí zabezpečiť a čo musí preukázať, mne sa zdá, že pán minister tam vložil múdre veci, pri ktorých, ak sú napísané úprimne a ak ich budú aj takto vyžadovať orgány, ktoré budú mať túto kompetenciu, najprv teda vodohospodárska správa, potom ministerstvo a potom vláda, vážený pán minister, mne sa zdá, že možno ste tam vložili do zákona nie tú vetu, ktorú som navrhoval dať ústavným zákonom, že predaj vody do zahraničia sa zakazuje, ale že vy priamo tam máte riešenie, ktoré zabezpečuje, že nemôže nikto získať licenciu na to, aby takýto akt mohol vzniknúť. Totiž čo musí preukázať podľa toho písmena b) každý podnikateľ, ktorý by chcel takúto licenciu získať? Je to zabezpečenie súčasnej a výhľadovej potreby vody na území Slovenskej republiky využiteľnými zdrojmi pozemnej vody na základe vodnej bilancie. Túto vetu akokoľvek som si čítal spredu, zozadu, ak som sa pozeral do bilancie, ako je riešená z hľadiska hydrologického, z hľadiska vodohospodárskeho v pôvodnom znení zákona o vodách, tak výhľadová potreba, súčasná potreba a bilancia vodných zdrojov je úloha, ktorú, keď zavoláme FAO, keď zavoláme neviem aké inštitúcie, ktoré sa zaoberajú vodou, hydrológiou, takéto niečo zodpovedne a poriadne nemôže vykonať nikto, ak sa to myslí vážne. Ak máme mať súčasnú a výhľadovú potrebu vody na území Slovenskej republiky zmapovanú, keďže sme sa zhodli na tom, že do zeme nevidíme, keďže nevieme odhadnúť, ako sa bude vyvíjať klíma, keď nevieme odhadnúť, ako sa bude vyvíjať čistota vôd, pán minister, ak toto zoberiete vážne, tak takéto niečo vám v najbližšom desaťročí, dvadsaťročí alebo možno aj polstoročí nepredloží žiadna fyzická ani právnická osoba, ktorá by sa mala uchádzať o takúto licenciu. Ja neverím, že takúto úlohu je možné splniť, pokiaľ teda to nechceme nahradiť nejakými odhadmi, nejakými približnými číslami. Nevidíme do budúcnosti, a preto môžete smelo povedať každému na ministerstve, kto by sa dostal až k vám, alebo dokonca že by chcel ísť až na vládu, tak ako s tým uvažujete v zákone, že nedokázal zabezpečiť výhľadovú potrebu, teda jej analýzu ani súčasnú, ani budúcu v konfrontácii s vodnými zdrojmi pozemnej vody. Dajte tomu tam aj za úlohu to isté urobiť vo vzťahu k regiónu. Tam je to možno už skôr realizovateľné. Ale za celé Slovensko túto úlohu vám určite nesplní nikto.
Takže týmto by som skončil s tým, že možnože veľmi často hovoríme o svetových problémoch s vodou, že žijeme v šťastnom cípe zemegule, kde zhruba základné problémy v oblasti pitnej vody nie sú, že je tu veľa územia na zemi, kde denne zomierajú z nedostatku pitnej vody stovky ľudí. Naozaj máme po tejto stránke šťastie, ale to neznamená, že nemáme dôvod považovať takúto situáciu za dar, s ktorým sa má narábať obozretne, s ktorým sa nemá riskovať. A možno tu v tejto súvislosti treba spomenúť aj fakt, že aj v Európe podľa štatistík FAO existuje veľa oblastí, ktoré nemajú zdravú pitnú vodu. Takže o to skôr, že to nie je problém len suchej Afriky a stíhanej a často rôznymi prírodnými katastrofami prenasledovanej Ázie, ale je to aj skutočnosť už v našej Európe, kde mnoho obyvateľov nemá kvalitnú pitnú vodu, o to viac sa teda pričiňme o to, aby sme my tú pitnú vodu mali aj naďalej, neohrozujme ju nejakými avantúrami. A ak sa to stane, súhlasím, pán profesor Huba to povedal, že ak jej bude akútny nedostatok u našich susedov bližších alebo vzdialených, no tak aj súcit, aj to spoločenstvo obyvateľov Zeme je tu. Proste zemeguľa je príliš malá na to, aby sme sa mohli tváriť sebecky. Tak sa zhodnime na tom, že nebudeme polievať naše záhradky pitnou vodou a v splachovačoch zaťahovať pitnú vodu, ako to robíme bezmyšlienkovite, že ju dáme tým ľuďom, keď ju potrebujú, či už to pôjde cez cisterny alebo vodovody, ak bude také akútne ohrozenie. Ja nechcem naznačiť, že takéto niečo urobiť nemáme. Urobme to. Ale urobme to naozaj len v prípadoch, keď budeme chcieť riešiť to, aby ľudia vo svete nezomierali z nedostatku kvalitnej pitnej vody. V takomto prípade si to viem predstaviť. Je to analógia ako s krvou. Pozrite sa, krv je rovnako vzácna tekutina. Existujú aj úmysly, že s krvou sa dá kšeftovať, že krvi je niekde nedostatok, no tak vieme ju predávať. Je to nezmysel. Iste všetci sa zhodneme na tom, že je veľmi nemorálne, aby sme predávali takú tekutinu, ako je krv, keďže vieme, že ju potrebujeme denne akútne v našich nemocniciach. Ale ak vznikne potreba, že bude v blízkej krajine, povedzme, Európskeho spoločenstva, jej akútna potreba vyvolaná nejakým vojnovým stavom, je určite veľmi správne, že sa zhodneme na tom, že našu vzácnu krv vyvezieme, že sa tu poslanci prví postavia do radu a budú príkladom, že treba darovať tú krv. Ale to sú mimoriadne situácie. A túto analógiu by som prosil stiahnuť aj k vode. Nikto sa nebude brániť tomu, aby sme dary, ktoré sme dostali, vedeli rozumne použiť aj pre tých, ktorí neboli tak obdarovaní, ale hazardovať s vodou alebo pripúšťať tie pochybnosti, ktoré znenie tohto zákona umožňuje mať, to by sme nikdy nemali. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis