Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vzácne kolegyne, kolegovia, hostia, dokonca niektorí kývajú, to som teda netušil, že tam sú nejakí priaznivci, ale v každom prípade ich srdečne pozdravujem.
Dovoľte najprv povedať takú vstupnú poznámku, veľmi úprimnú, aj keď v tejto chvíli to takto v sále nevypadá, ale po tej už...
Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vzácne kolegyne, kolegovia, hostia, dokonca niektorí kývajú, to som teda netušil, že tam sú nejakí priaznivci, ale v každom prípade ich srdečne pozdravujem.
Dovoľte najprv povedať takú vstupnú poznámku, veľmi úprimnú, aj keď v tejto chvíli to takto v sále nevypadá, ale po tej už dvojdňovej diskusii by som chcel vyjadriť taký všeobecný názor, odvodený práve od tejto diskusie, že zhruba takto má vypadať práca parlamentu. Jednoducho diskutuje sa niekedy vášnivo, niekedy aj menej vkusne. Ale verím že každý do toho vkladá svoje presvedčenie dokonca, hoci ani teraz to nevypadá tak, ale registroval som pomerne nadpriemernú účasť poslancov zo strany SMER, ktorí tu boli počas tejto diskusie. A aj nadpriemerne do nej zasiahli. Takže asi, áno, takto by to mohlo vypadať. To je vstupná poznámka.
Potom ešte tiež na vstupe poviem aj také ocenenie úprimné tu pánovi poslancovi Brockovi. Zjavne vidno, že je to starý harcovník, ktorý už dačo zažil v parlamente. A má teda aj dar, keď sa rozhodne nejakú tému predostrieť aj ju asi uchopiť tak, aby bola zrozumiteľná, pôsobivá, a je to teda hodné možno aj takej úprimnej kolegiálnej gratulácie, vedieť oceniť aj partnera alebo súpera už kedy a ako. Mám taký pocit, že je sa čo od neho učiť, lebo udržiava tu pomerne značne zaujímavé, ale aj potrebné napätie pri tejto téme. A to pritom dávam tak do takého protikladu k iným téma, keď sme možno niekedy subjektívne niektorí pociťovali, že sú dôležitejšie, významnejšie témy. A ja si zaspomínam pán poslanec Brocka iba na jednu z nich, keď ste mi dali také školenie. A uznávam že nebolo zlé, keď sme tu mali korupciu. A o korupcii sme rozprávali pomerne krátko. A vy ste ma aj tak vyškolili, že to predsa bolo zbytočné, tak veľa o tom rozprávať, lebo že menej je niekedy viac. A asi ste mali pravdu. Myslím si, že tá odozva ani zďaleka nebola taká, aká je teraz pri tomto zákone. Dávam možno rečnícku otázku, že ozaj je ten rozdiel váh týchto tém taký veľký, že tá korupcia je tak slabou témou a práca v nedeľu tak silnou alebo, naopak, ja som takým slabým poslancom, ktorý tak slabo predostrie takúto tému, a vy ste taký dobrý? Bez nejakej irónie chápem, že aj forma je dôležitá. A budem sa snažiť, keď možno už štvrtýkrát budeme dostávať zákon o tých, ktorí bojujú s korupciou. Možno odkukať niečo od vás a vstúpiť do tohto boja politického tak, aby sa o korupcii tu rozprávalo dva dni, lebo ja som presvedčený, že občania potrebujú túto tému tiež rozobrať do šróbikov, teda do drobných skrutiek, aby som hovoril po slovensky. A bolo by veľmi dobré, keby sme teda to dokázali aj, samozrejme, za účasti poslancov strany SMER, ktorí teraz v tejto chvíli už skutočne nie sú ani v reprezentatívnom zastúpení, a keby sme teda vedeli sa poučiť z toho, čo ste takýmto spôsobom, a ja to myslím ozaj bez irónie, ponúkli, lebo cítiť to, že viete po tej dvadsaťročnej práci v parlamente tému, ktorú ste si zvolili, dobre predať.
No to boli úvodné poznámky a ja teda sa nebudem snažiť veľa pospomínať z toho, čo tu už bolo, ani neprinesiem niečo až tak originálne, ale skôr, než sa k tomu dostanem, predsa len bude ešte jedna spomienka na zákon, ktorý sme tu s podobnou témou mali. Jeho autormi boli poslanci z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorí navrhli, aby v nedeľu a v dni pracovného pokoja nám nevrčali tu rôzne zariadenia po krajine. To už by som si povedal, že to je ako taká mladšia sestra tohto vášho dnešného návrhu zákona, kde, aj keď viem, že sa tu vychádza zo zásadných rozdielov, ale predsa len je spoločný menovateľ tá nedeľa a istá úcta k tomu kľudu, ktorý je s nedeľou spojený. A mne sa zdá, že to bol veľmi rozumný návrh, ktorý naozaj nebolo možné nejako ideologicky opuncovať, a napriek tomu značná časť poslancov aj tí, ktorí dnes sa hlásia k tomuto návrhu, mali vtedy s týmto návrhom problém. Myslím si, že jeho predkladateľmi boli moji kolegovia pán Huba, pani Horváthová pán Kadúc. A viem, že som vtedy podporil ich ako ich kolega, ale aj ako človek, ktorý rád rozpráva to, čomu verí, svojou starou skúsenosťou z Viedne. Kosačky vtedy ešte nepredávali na Slovensku bežne v roku 1992. Tak ja som si za nejakých 800 šilingov tam vtedy kosačku kúpil, aby som ten trávniček nejako mohol pokosiť. A všimol som si, že v tej sade papierov, ktoré som dostal k tej kosačke v ktoromsi obchodnom dome vo Viedni, bol na prvom mieste výrazný papier, ktorý ma upozorňoval na to, že túto kosačku nesmiem používať v nedeľu. Zdalo sa mi to teda také až, veď to je vyše dvadsať rokov, no zvláštne. My sme možno boli zvyknutí hrkotať v nedeľu kadečím. A u nás s luteránskymi koreňmi možno toho bolo až viacej. Ale rozhodne to bolo tak, že som si povedal, aha, tí ľudia sú niekde ďalej a tak si teda myslím, že toto je vec. Aj odvolajúc sa na tú spomienku z Viedne, aj na ten zákon z minulého roka mojich kolegov, aj na dnešnú tému teda ozaj niekedy počúvajme, čo sa hovorí, a pokúsme sa zareagovať na to tak, ako sa to asi hodí z pohľadu občana. A ak bojujeme dnes za občana z pohľadu tých zamestnancov, ktorých tento problém trápi, a verím, že to je problém, tak možno by sme mohli zabojovať aj z pohľadu práve tých občanov, ktorých oprávnene trápi, že v nedeľu, deň pracovného pokoja, a v štátnych sviatkoch nedeli na roveň postavených stále u nás ako keby takýto zákaz neplatil. Je to zákaz možno taký v nás, istá výchova. Ale nič by sa nestalo, keby sme naozaj zdôraznili, že v nedeľu takéto zariadenia sa nepoužívajú.
Takže toto som len považoval za potrebné pripomenúť, určite, myslím, už to asi aj zaznelo zo strany kohosi, že keď príde takýto zákon opäť na pretras, tak možno bude mať väčšiu šancu na podporu.
A ja teraz vám idem ponúknuť také tri obrazy, ktoré sa mi vynárajú odvtedy, odkedy počúvam diskusiu, zatiaľ som do nej nezasahoval. A to sú obrazy, ktoré možno nie sú úplne náležité, ale opäť budú úprimné.
Obraz číslo jedna. Ja som mal veľmi dobrého svokra. Bol to naozaj chlap, pracovitý, statočný, zo Zemplína, z Parchovian, človek, ktorý vyznával prácu, prácu ako základ všetkého, čo teda človek má robiť, poctivú čestnú. Ten chlap bol ochotný naozaj pracovať v kuse. Až to bola filozofia práce, že kto nepracuje, nech neje. Ja viem, že ja keby som riskoval, že by som prišiel k nemu niekedy inokedy ako v nedeľu, tak ani nedokážem tašky položiť a už budem mať voľačo v ruke, aby som mu dačo pomohol úplne v dobrom. Tak som sa niekedy až smial a hovoril, že, otec, počúvaj, ty, keby tá nedeľa neexistovala, tak ty zahynieš, to jednoducho tá nedeľa je pre teba asi požehnaním. A fakt iba chcem tento obraz predostrieť ako úprimný spomienkový pohľad na ľudí, ktorí ako keby nemali mieru v tom svojom pracovnom nasadení a tú nedeľu bez ohľadu na jej pôvod potrebujú, pretože možno sa zabudli v živote naučiť oddychovať. A tá nedeľa tým istým svojím posolstvom, každý si ho môže uchopiť, z ktorej strany chce, človeku pripomína, že treba vedieť nielen pracovať, ale aj oddychovať. A ten môj dobrý svokor práve vďaka tej nedeli oddychovať sa naučil, vedel, že vtedy naozaj sa nepracuje. A bolo to veľmi dobré. Bol to deň, keď musel si oddýchnuť.
Obraz číslo dva, už trocha aktuálnejší. A ozaj sa k nemu hlásim tak, že som si ho nevymyslel len pre túto chvíľu. Je to obraz istého novodobého väzenia. Ja keď sa pozriem na nákupné strediská, na tie veľké priestory, kde niet okna, síce ani u nás v tejto sále niet okna, no ale máme tu iné pracovné povinnosti, hovorím si na ich adresu, bože, vy ste tu zavretí osem hodín, niektorí dvanásť a vy ani neviete, či vonka svieti slnko, či prší, sú výpary z tých rôznych tovarov. Ja mám vždy pocit stiesnenosti, keď vkročím do takýchto priestorov obchodných, a pocit istej úľavy, keď z nich vychádzam, a to tam však nemusím byť dlhšie, ale len počas nevyhnutného nákupu. A naozaj bez ohľadu na tú nie výšku, ale skôr nízkosť mzdy, ktorú dostávajú ľudia v týchto obchodoch, to vieme, že nie sú platení kráľovsky ani zďaleka, je ako keby v mojich očiach pohľad na novodobú väznicu, ktorá už nemá teda mreže železné, ale tie ekonomické mreže, ktoré tam nútia tých ľudí pracovať. Nechce sa mi veriť, že takéto prostredie napriek klimatizácii, napriek tým neónom je pohostinné. Práve, naopak, aj vďaka tej klimatizácii a neónom je to naozaj veľmi nepohostinné prostredie, ktoré, myslím si, tak to cítim. To ešte je obraz číslo dva.
A teraz obraz číslo tri. To je pohľad na diskusiu, ktorú som si nevymyslel tiež pre tento prípad. A budem tak možno kontrovať, myslím, že pán poslanec Zajac včera spomínal, ako sa, hej, naňho obrátili predavačky a poprosili ho, aby, preboha, dačo s tým zákonom urobili, pretože vtedy nechcú pracovať. Ja nemám štatistický prieskum ani, priznám sa. Viackrát som sa spýtal tiež nielen v tomto období pred týmto zákonom ľudí, ktorí pracujú za pokladňou, ako to je. A trocha účelovo, ale zase s tým, že neklamem, si zaspomínam na pokladníčku, ktorá mi povedala na konto tohto zákona alebo tejto témy, nebolo to tesne v predchádzajúcich dňoch, že: „Prosím vás, dajte tej nedeli pokoj. Veď ja nemám inú možnosť si zarobiť, privyrobiť. Ja naozaj veľmi rada si beriem, ešte keď aj niektorá kolegyňa nemôže ísť vtedy do práce, tú nedeľu, pretože som tu stále, je to rovnako a zarobím si aspoň o pár eur viacej.“
Takže prečo som tieto obrazy ponúkol. Možno ste cítili, že to neboli obrazy jednosmerne orientované, že teda pravda je len tá jedna. Ale mne z tej celej diskusie, mám to šťastie, že teda vystupujem viac-menej v závere, vyplýva, že to bola diskusia nielen bohatá, ale aj taká košatá, mnohorozmerná a každý do nej vniesol veľa rôznych pohľadov. Ja si preto dovolím povedať, že ani jeden z týchto pohľadov nebol absolútne pravdivý, ale ani jeden z týchto pohľadov nebol absolútne odstrániteľný ako nepravda. Za tie dva dni sme tu počuli kritériá, ktoré vychádzali z využitia voľného času a z pohľadu rôzneho, ako tento čas využívať. Vážne kritériá ohľadom nezamestnanosti tu zazneli. Boli tu kritériá ohľadom počtu pracovných miest, ktoré by teoreticky mohli byť ohrozené. Oceňujem aj vystúpenie pána podpredsedu Figeľa, ktorý do toho vzniesol taký možno až vyšší étos, pohľad istej životnej filozofie, pohľad etiky, pohľad súcitu, pohľad schopnosti sa zamyslieť aj z poslaneckých lavíc nielen teda nad stisnutím hlasovacieho zariadenia, ale aj tak úprimne, tak od srdca nad osudom tých, u ktorých máme tú obrovskú zodpovednosť, možnosť formou zákonov rozhodovať, resp. ovplyvňovať ich život. Sú to všetko veľmi zložité pohľady, aj to konfesné hľadisko tu, samozrejme, zaznelo. To sa nedá sa z toho odstrániť. Tradície našej krajiny židovsko-kresťanské tu boli spomínané. Ja som si to nepoznačil presne, ale keby sme sa mohli dotknúť nejakej štatistiky, tak najmenej pätnásť dôležitých argumentov pre návrh a proti návrhu, ktoré jednotliví rečníci použili, tu zaznelo. A keďže mne sa tie argumenty, ako som sa už priznal, páčili s tým, že sa mi na každom z nich zdalo, že je niečo, čo by som vedel a mal aj podporiť, ale na každom z nich som zároveň cítil, že určite oponenti majú pravdu, keď ich kritizujú, tak som si povedal, že ponúknem možno také neštandardné riešenie, ale také, ktoré možno práve z prejavu pána Figeľa aj sú alebo by mali byť odvodené. Nie, nechcem sa postaviť do tej takej taktickej roly, že no tak každá strana má svoju pravdu a ja si osobujem právo povedať, no tak, vidíte, každý má pravdu a načo už budem musieť takticky cez to prekľučkovať a pôjdem sa posadiť nazad. Ja aj poviem to svoje hlasovanie.
Ale to, čo chcem ponúknuť, je práve možno to, uznám, že nie je to typické, čo mi vyplynulo ako taký pohľad na snahu vykonať istú syntézu. Ak som spomenul, že tu boli aj otázky istej súcitnosti, pohľad na našich ľudí, istej pokory, istej historickosti z pohľadu tradície a koreňov našej krajiny, tak sa mi žiada pripomenúť, asi vás tým prekvapím, aj práve to, že ak sú korene našej krajiny kresťansko-judaistické, tak že možno naozaj tu existuje významná časť obyvateľov, ktorí boli obyvateľmi tejto krajiny, pre ktorých tá nedeľa bývala v sobotu. Mám na mysli 70 000 židovských spoluobčanov, ktorí pred sedemdesiatimi rokmi boli za neuveriteľne krutých a, chcem povedať, aj neopakovateľných, chcem tomu veriť, okolností poslaní tam, skadiaľ nebolo návratu. A ja nechcem dramatizovať ani zneužívať túto tému, aby som hovoril o detailoch, aj keď, priznám sa, som teraz možno ovplyvnený dosť tým, že som v posledných týždňoch dosť často sa tejto téme venoval, práve tomu 70. výročiu slávneho úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Osvienčimu. A keď si čítam tie knihy „Čo Dante nevedel“ alebo „Ako som ušiel z Osvienčimu“, obaja menovaní napísali knihy, tak sa mi to vynára pred očami ako čosi, čo sa mi zdá neuveriteľné, že len sedemdesiat rokov je odvtedy. Veď tu som už dva roky. A sedemdesiat, no to je len tridsaťpäťkrát viacej. Len tak mizerne málo uplynulo času od takých hrôz, ktoré by som rád prisúdil do praprapraveku, keď ešte mamuty boli kráľmi našich hôr. Viete, priznám sa, nie je to obscénnosť, ale ozaj úprimne bez toho, aby som to chcel umelo spojiť, ma chytá hrôza z toho, že naši predkovia nedávni, otcovia, starí otcovia takúto hrôzu nejakým spôsobom zažívali. Nejakým spôsobom sa možno niektorí z nich na tom podieľali. Nechcem v žiadnom prípade sudcovať, ale mám úprimné presvedčenie, že my sme sa práve s touto témou, s touto neuveriteľne strašnou témou, ktorá je súčasťou našej veľmi živej nedávnej minulosti, ešte stále nevysporiadali. A preto mi napadá súvislosť, ktorá, uznám, môže pôsobiť ako veľmi umelo vložená do tejto témy. Ale keďže sa hlási k tomu úprimne, nuž nech mi je to odpustené.
Ak teda zaznelo aj zo strany predkladateľa, aby sme išli na to aspoň nejakou metódou postupných krokov, tak by možno stačilo, aby sme mali aspoň niekoľko dní štátnych sviatkov, keď už nie každú nedeľu, že si vie predstaviť, aby to nebolo spojené s tou konfesiou, tak nech je to len zopár štátnych sviatkov, kde ozaj budeme dôslední, a odskúšame ti to, tak urobme syntézu, ktorá by bola do istej miery naplnením tej pokory, súcitu aj ekonomického pokusu analyzovať.
A dovolím si to navrhnúť v tej podobe, aby sme si skúsili vytvoriť na pamiatku tých, ktorí sa už nikdy nevrátia, tých 70 000 otrávených a zavraždených Slovákov, dajme do návrhu takéhoto zákona štyri dni, štyri šábesy. Už ich nepotrebujú, tí ľudia tu už nie sú. Už je tu len niekoľko stoviek z tých desiatok tisíc. Čo keby sme takýmto elegantným spôsobom, ktorý nemá vo svete obdobu, poukázali na to, že hoc už niet možnosti napraviť tú hrôzu rokov štyridsiatych minulého storočia, že by sme im aj tak vedeli vytvoriť takýto pamätník, občanov, pre ktorých práve tá sobota bola taká dôležitá, ako to tu už v rozprave zaznelo? A dokonca tu niekto spomínal aj rok 364, koncil, keď práve biblická sobota bola posunutá na nedeľu. Ja sa priznám, nie som znalec Biblie taký, aby som to mohol povedať. Myslím, že som sa niekde dočítal, že práve deň siedmy podľa Biblie bola sobota a že až tým zásahom ktorého si cisára to bolo posunuté na nedeľu. A ak tá spojitosť tej veľkej časti našich bývalých spoluobčanov s tou sobotou je taká silná, mne sa zdá, že by sme dokázali práve takýmto netradičným spôsobom urobiť nejaké dôležité pokánie, lebo stále sa s tým stretám. Keď sa o tom rozprávam, nehnevajte sa, aj tu niekedy, nemáme tú tému spracovanú, ju možno nepociťujeme v tej absolútnej hrôze, ktorá podľa mňa z nej vyplýva. A toto by bolo riešenie. Ja sa naozaj za to hlboko ospravedlňujem, aby ste to nechápali, že hľadám spôsob, ako torpédovať. Možno to niekto tak povie. Ale napadla ma táto súvislosť. A prihováram sa, aby sme zvážili možno aj takýto pohľad na to, že, áno, nech je tu absolútny pokoj okrem tých prevádzok, ktoré si to nemôžu dovoliť, a zároveň to spojíme s takouto spomienkou a nemá to byť samoúčelné, nie je to rozhodne vec, ktorú by som ponúkal len preto, aby sme sa stále pozerali do minulosti. Ja si práve myslím, že minulosť sa nekončí, ani sa končiť nemôže. A my to všetci vieme.
A tá moja snaha pripomínať túto tému vyplýva práve z toho, že nemáme záruky napriek plným obchodom, napriek relatívnemu blahobytu toho, že sa opäť nemôžu na scénu Európy či celého sveta dostaviť hrôzy, ktoré by boli ako keby neuveriteľným opakovaním toho, čo sa udialo v kultúrnom stredoeurópskom priestore pre sedemdesiatimi rokmi, si myslím, nie kvôli tomu, že dodnes existujú v našich učebniciach spisovatelia, ktorí nádherne písali a ktorí ovplyvnili moju mladosť a o ktorých som sa až neskôr dozvedel, že kruto arizovali, ale preto, že naozaj tu to riziko existuje. A ja by som bol veľmi rád, keby sme práve takýmto netradičným spôsobom, takýmto zaujímavým zákonným pamätníkom a pripomenutím toho, čo sa už nedá napraviť, ale čo pripomínať treba, urobili možno tú syntézu toho, že všetky hlasy pre návrhy a proti návrhom, ktoré boli za dva dni spájané s týmto zákonom, by sa na tých štyroch šábesoch celkom zaujímavým spôsobom odskúšali. A možno by sme tak ponúkli svetu riešenie, ktoré nie preto, že je originálne, ale preto, že by bolo úprimne myslené, by mohlo spôsobiť možno aj isté pozdvihnutie alebo istú vážnosť spojenú s našou krajinou, že sme boli schopní urobiť gesto aj takéhoto charakteru.
Veľmi sa vám ospravedlňujem, ak som spojil veci nenáležité. Môžem iba povedať to, že to bolo mienené úprimne. Nechcel som vás zaťažovať. Ani som nie na to tak pripravený práve zložitou analýzou, koľko tak ozaj peňazí príde a odíde. Ja priznávam dobrý úmysel predkladateľom, priznávam dobrý úmysel oponentom. A možno som sa pokúsil ponúknuť niečo, čo by dokázalo túto snemovňu na tejto téme istým spôsobom zjednotiť a ukázať spôsob, akoby mohla byť uchopená. Ak ste to tak zobrali, tak vám ďakujem, keď nie, tak môžeme o tom diskutovať niekedy nabudúce, veď história sa nekončí. Ďakujem pekne.
Skryt prepis