Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, nemám tu veľa poznámok, mám tu len jednu takú technickú pomôcku, ktorú použijem. (Ukázanie listu vo formáte A3.) Napadla ma iba pred chvíľočkou, ale nejde z tohto žiadna hrozba, pán spravodajca, žiadnych 40 minút, ale možnože 14.
Ale chcem v úvode oceniť jedným výrokom Milana Rastislava Štefánika, ktorý povedal: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Takou celkom sympatickou snahou pána predkladateľa bolo. By som aj parafrázoval: „Ja ten zákon presadím, lebo ho presadiť chcem.“ Fakt je ten, že nech má akékoľvek pohnútky, niekto v tom vidí politiku, niekto v tom vidí percentá, ja v tom vidím sympatickú tvrdohlavosť, s ktorou pán poslanec Kaník prichádza, ktorý sa snaží zákon, ktorý nám je mnohým sympatický, presadiť. Takže v duchu toho štefánikovského prajem vám úspech.
Nebudem ale tradičný, ozaj ste boli veľmi zaujímaví, moji predrečníci, bolo to na úrovni teda skoro seminára, a nie parlamentnej diskusie. Ja si dovolím ale, pán predkladateľ, predsa len jedno sklamanie hneď v úvode vniesť do tejto diskusie, nech budeme akokoľvek písať veľkými písmenami akékoľvek štátne sviatky do našich kalendárov, myslím si, že aj keď je to naša povinnosť, lebo hovoríme o zákone o štátnych sviatkoch, tak to podstatné, čo by som chcel vidieť za tým, to, ako ľudia budú vnímať naše historické míľniky, to teda týmto naším rokovaním, respektíve týmito našimi snahami nedokážeme ovplyvniť, pretože ešte žiadny sviatok aj zlatým písmom zapísaný v kalendári nespôsobí to, aby si naši ľudia vedeli vybaviť veľkosť možno tej chvíle, ktorá je s týmto sviatkom spojená. Nuž keď to nemá byť teda zákon, kto iný by mohol ešte spôsobiť to, aby štátne sviatky alebo udalosti, ktoré sú za nimi skryté, pôsobili naozaj tam, kde pôsobiť majú, aby vzbudzovali úctu k tým míľnikom, ktoré náš národ alebo naše národy prešli. Vidím tu len jednu možnosť. A to je škola a rodina.
A zaspomínam si teda cez svoju osobnú skúsenosť na Štefánika.
Napríklad pamätám si, že pre mňa ako 14-ročného chlapca nebol rozhodujúci nejaký sviatok alebo nesviatok, ale skutočnosť, že som na Vianoce v roku 1968 dostal knihu o Jána Juríčka. Teda ja som dostal od svojich rodičov alebo od Ježiška, ale autorom bol Ján Juríček tej knihy Milan Rastislav Štefánik. A tam mala táto kniha krásnu úvodne darovaciu citáciu alebo teda venovanie, pán Juríček napísal: „Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik.“ A moji múdri rodičia mi tú knihu kúpili. A možno mi ju kúpili aj kvôli tomu, že niekedy v máji toho istého roka keď bola na Bradle oslava povolená po rokoch Štefánika a ja som sa pri televíznom prenose tak trochu možno puberťácky ako 13-ročný usmial s tým, že čo to tam sedí tá grófka Benzoni, nejaká tá stará dáma, ako tá snúbenica. A moja dobrá mama ma vtedy okríkla, to nezvykla robievať často: „Trocha buď vážny, toto sú vážne veci.“ A možno aj preto mi tú knižku kúpili, z ktorej som sa teda dozvedel o Štefánikovi oveľa viacej. A možno sa to dozvedela aj tá Jana, dcéra pána Juríčka.
Alebo iný medzník, tiež Slovenské národné povstanie, veľké parády, vojenské prehliadky, oslavy, Bystrica. Pre mňa možno bolo veľmi dôležité, že som s mojím otcom vystúpil kedysi ako chlapec pod hrebeň Nízkych Tatier a že mi otec sám ukázal, kde stál tábor majora Jegorova, a že tie staré trámy, ktoré tam ešte vtedy boli, naozaj boli na pôvodnom mieste. A možno aj vďaka tomu som po desaťročiach mal tú česť byť iniciátorom obnovy tohto tábora, ktorý tam dnes v plnej paráde stojí.
To považujem za oveľa silnejšie momenty ako vyhlasovanie štátnych sviatkov a na to by som chcel v tejto súvislosti apelovať tak, že jedine cesta vedie cez výchovu, cez takú úprimnú a presvedčivú, možno takú, akú mi pán učiteľ Hudec v blahej pamäti občianskej náuky voľakedy mne a celej triede s výčitkami povedal, ako je to možné, že vy neviete, čo sa stalo 28. októbra 1918. Nuž nevedeli sme to. V roku 1968 to bolo bežné, že my vtedajší siedmaci sme jednoducho nevedeli, čo sa 28. októbra udialo, pretože to bolo pred nami dosť skrývané.
A možno ešte jeden z príkladov, ktorý navodzuje spôsob, ako sa uchopiť, ako uchopiť históriu tak presvedčivo od srdca, putovanie do Martina. Spomínam si na ten deň, opäť keď ma ráno rodičia zobudili a išli sme sa pozrieť na Maticu slovenskú, na starú budovu, na novú budovu, do Slovenského národného múzea aj na Národný cintorín. Oveľa, oveľa presvedčivejšie momenty pre mňa ako pre žiačika boli práve tieto okamihy, ktoré mi darovali moji rodičia, ako akékoľvek štátne sviatky a okázalé parády. Možno sa spýtate, že teda z akejto rodiny pochádzam, či sme teda nemali čo robiť a cestovali sme po svete a z nejakého akademického prostredia. Moji rodičia boli úplne jednoduchí administratívni pracovníci, v rodine nikdy sme nemali autá a vždy sme sa ráno posadili do osobného vláčika a išli do toho Martina alebo kde za týmito hodnotami.
Takže tam vidím to, čo by možno v tejto súvislosti malo zaznievať, že štátne sviatky, akokoľvek je to naša agenda, lebo zákon o štátnych sviatkoch existuje, ale chceme ju teraz pozmeniť, ale tú podstata ja vidím práve niekde inde, nie v tých veľkých červených písmenách v kalendári, je určite ťažšie zmeniť to, takéto vnímanie veľkých míľnikov, ako odhlasovať akýkoľvek nový zákon o novom štátnom sviatku.
Ale ešte skôr než sa dostanem k tej podstate, predsa by som spomenul iniciatívu, ktorá mi je celkom sympatická a ktorá mi navodzuje tú starú ideu, že lepšia je kvalita ako kvantita. Možno tých štátnych sviatkov máme ozaj priveľa a možno by bolo veľmi dobré, keby sme sa dokázali zjednotiť na akomsi koncentráte, ktorý by bol prijatý ako veľký štátny sviatok, prirodzene, všetkými skupinami občanov Slovenskej republiky, tak ako Francúzi majú svoj 14. júl Bastilu, tak ako majú Američania 4. júl, ako majú Nóri svoj Deň ústavy, keď sa všetci vyparádia do tých krojov.
Veľmi sa mi v tejto súvislosti páči iniciatíva, neviem, či je nedávna, ja som ju len nedávno zachytil, starostov a primátorov z Myjavy, Starej Turej, Košarísk, Brezovej pod Bradlom, ktorí navrhli, aby sa sviatky zredukovali a aby sme prijali sviatok, ktorý by bol pomenovaný deň slovenskej nezávislosti. A majú na mysli vystúpenie Ľudovíta Štúra v Myjave 19. júla 1849, keď prvýkrát vyhlásil, že Slováci sú neodvislí, taký tuším výraz použil od uhorskej moci. Ale určite nie je toto účelom, aby sme sa púšťali do tejto iniciatívy, na to by musel byť osobitný zákon.
Ja chcem ctiť to, že pán poslanec Kaník navrhol doplnenie zákona o štátnych sviatkoch sviatkom, ktorý má byť pomenovaný ako Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik Česko-slovenskej republiky. A ja v tejto súvislosti len sa priznám, chcem povedať ako človek, ktorý má nesmiernu úctu voči dielu Milana Rastislava Štefánika a voči tomu, čo ste tu všetko povedali a čo je škoda opakovať, že do istej miery, pán poslanec, považujem túto akúsi prednožku alebo teda akýsi ten úvod k tomuto vášmu návrhu za nadbytočný, a to nie kvôli tomu, že by som, opakujem sa, nemal hlbokú úctu pred dielom Štefánikovým, ale kvôli tomu, že si myslím, že dátum 28. október je tak dôležitý v histórii Slovenska, že nepotrebuje žiadne entrée, žiadne úvodné slová, žiadne akési uľahčenie vnímania časťou verejnosti, a preto som si vlastne pripravil aj tento úžasný jednoduchý diagram (Ukázanie diagramu na liste papiera formátu A3.), ktorý asi nie je ničím iným, len mojou snahou ukázať, že ten bod, to je ten, kde sa pretínajú tie dva trojuholníky, to je ten 28. október, je naozaj kardinálnym bodom, katalyzátorom slovenskej histórie, že tu všetko z tejto základne, všetko v tých stáročiach, ktoré predchádzali tomuto dátumu, všetko, čo pochádzalo z histórie, ako keby sa prelialo do tohto jedného okamihu. A ten okamih bol preto. A preto aj podľa mňa je veľmi dôležitý, že prvýkrát z tiem histórie sa vynára pomenovanie Slovensko, aj keď s tou pomlčkou v názve Česko-Slovensko oficiálnym spôsobom. Ja si myslím, že taký okamih je nesmierne dôležitý a že práve to, čo z tej základne vyplýva, tam nájdeme ako všetko možné. Tam nájdeme štúrovcov, tam nájdeme, možnože keď pôjdeme do histórie, aj Karola Róberta, keď by som tu chcel ísť hodne z hĺbky, pretože môžem povedať, že vďaka tomu, že časť vtedajších Slovákov pomohla svojmu kráľovi, tak Karol Róbert povedal, že nielen Maďari a Nemci budú sedieť v obecných a mestských radách, lebo že tam trvá na istom percentuálnom zastúpení aj Slovákov. A to hovoríme o 14. storočí. Alebo nájdeme možno v tom spodnom trojuholníka aj Ďurka Langsfelda, ktorý sa stal pre časť poslaneckého zboru veľmi dôležitou osobou, ale, samozrejme, nie je to tak len pre časť teda zboru, pretože jeho veta je okrasou slovenskej histórie: „Dneska ma súdia nepriatelia, ale raz ma bude súdiť aj Slovák a pred ním by som chcel obstáť.“ Takže ten 28. október, a to dávam, pán poslanec Kaník, na konto tej diskusie, kde ste teda prejavili istú vnímavosť, áno, viete si predstaviť, aj áno, aj nie.
Ja vôbec nespochybňujem Martinskú deklaráciu ani skutočnosť, že ráno 29. októbra, keď sa schádzali členovia Slovenskej národnej rady, na inak povolené zhromaždenie, niekto povedal, že to bolo nepovolené. To bolo povolené. Maďarská, teda uhorská moc povolila toto zhromaždenie, ak sa nemýlim, ak sme sa to dobre učili. Skutočne nevedeli, čo sa pred dvanástimi alebo osemnástimi hodinami v Prahe udialo. Takže bolo to samostatné zhromaždenie, už potom toho tridsiateho, keď podpisovali toto prehlásenie, tak už zrejme sa z tej Prahy čosi dostalo na vedomie aj týmto účastníkom. Ale zdá sa mi, že tak ako voľakedy tá bitka o tú pomlčku bola svojím spôsobom zbytočná, aj tento moment, biť sa o 28. alebo o 30. október sa mi nezdá byť celkom to najdôležitejšie, pretože naozaj s 28. októbrom podľa mňa je spojený ten okamih, ktorý sa nedá vôbec posunúť ani dopredu, ani dozadu, keď prvýkrát oficiálne ktosi povedal Česko-Slovensko. Nikdy za tie stáročia, aj keď sme boli všetko možné, Felvidék a neviem čo všetko, nikdy nikto nepovedal, že tu nejaké Slovensko oficiálne je, ale až toho 28. októbra v Obecnom dome v Prahe. Tak aj bratia Česi majú nejaké svoje nedostatky, keď prebehnete Obecným domom a budete sa spytovať, že ktože to tam z tých Slovákov bol. Mne veru nevedeli odpovedať sprievodcovia, že nejaký Vavro Šrobár je pre nich známa osoba. Je pravda, že Šrobár tam bol viac-menej náhodou. Ale bol tam a bol účastníkom tohto. Takže mali sme tam svojho zástupcu. A to, čo sa udialo 30. októbra v Martine, bolo samostatným, logickým a dôležitým bodom, ale, raz darmo, prvýkrát to zaznelo o dva dni skôr. A to, si myslím, by nám nemuselo robiť problémy, aby sme sa na takomto dátume zhodli. A preto súc si vedomý toho, že je to dátum, ktorý ukazoval isté hodnoty nielen našim rodičom, ktorí možno boli vychovaní v inom duchu, ale aj nám, ktorí možno už niekedy trocha laxnejšie a tak menej nadšene pozeráme sa na tú vzdialenú históriu, by bolo veľmi dobré, keby sme presadili pohľad, ktorý prezentuje tu pán kolega Kaník, a keď by sme v tomto snažení bez toho, aby sme zase tu bojovali zápalisto o nejaké nuansy, o to, že či to mám byť spojené aj so Štefánikom alebo aký deň, sa zhodli na tom, že 28. október 1918 je tak vážnym dňom, že si zaslúži byť natrvalo zapísaný medzi štátnymi sviatkami Slovenskej republiky a, skončím tým, čím som začal, nielen medzi štátnymi sviatkami, to je relatívne jednoduché a verím, že sa to pánovi Kaníkovi a nám ostatným raz podarí, ale hlavne v mysliach aj v srdciach Slovákov a všetkých národov, ktoré žijú na území Slovenskej republiky ako naozaj medzník, z ktorého tá druhá časť toho môjho jednoduchého grafu vyplýva. (Ukázanie diagramu na liste papiera formátu A3.) Tá budúcnosť, ktorá ide do šírky, sa rozbieha práve tým smerom, ktorý je neohraničený na hornej časti, ale ktorý, verím, prinesie mnoho dobrého pre túto krajinu, ale katalyzátor je 28. október, tá udalosť, ktorá možno nespôsobila zásadnú zmenu, lebo katalyzátor sa nemení, ale umožnila, aby tá stáročná história, ktorá sa vynárala z dejín, keď ešte Slováci sa poriadne ani Slovákmi nenazývali, sa pretavila do kvality, ktorú dneska žijeme a ktorú sme povinní v záujme našich potomkov rozvíjať. A k tomu môže prispieť aj návrh pána poslanca Kaníka. Ďakujem za pozornosť.