Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
627.
Prosím vás kľud, páni poslanci.
Teraz má faktickú poznámku pán poslanec Mičovský.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
628.
Ďakujem veľmi pekne, vážená pani podpredsedníčka. Vážený pán poslanec Blaha, my sme sa kedysi, a nebolo tak dávno, zhodli na jednej téze vášho relatívne obľúbeného filozofa Davida Schweickerta, ktorý vyjadril niečo, s čím ja naprosto súhlasím, že v tomto tvrdom materializovanom svete sme povinní vytiahnuť osobnú, individuálnu, dôstojnosť človeka hodne vysoko, a to je téza, ktorú vám kedykoľvek podpíšem, nech tu ju hovorí ktokoľvek.
A chcem zísť z tých veľkých miliónov k jednej konkrétnej ponuke, ak teda tohto filozofa obidvaja by sme vedeli v tejto téze ctiť, tak potom vás prosím, neriešme tu korupciu v tých veľkých miliónoch, lebo zrejme ani vo vašej, ani v mojej moci to nie je, ale urobte jeden akt, ktorý vo vašej moci je. Ak nám ide naozaj o individuálnu dôstojnosť, prosím vás, navštívte pána ministra Jahnátka a povedzte mu, že individuálna dôstojnosť bývalej kontrolórky Ľubice Lapinovej, ktorá zabojovala veľmi rukolapne a bolestivo voči korupcii v rozsahu 700-tisíc eur na Národnom lesníckom centre, kde boli vytunelované eurofondy práve z titulu Forest Portálu, že vám záleží na osobnej, individuálnej, dôstojnosti. Ak potrebujete fakty, stretnime sa, ja vám k tomu dám. Napíšte mu alebo navštívte ho. To isté by som povedal, už nestihnete asi bývalú pani ministerku Zvolenskú, lebo už jej funkčná moc zanikla, ale možno jej nástupcu. Navštívte a povedzte, že nazvať pani doktorku Pechočiakovú klamárkou nie je v poriadku, že je to útok na osobnú dôstojnosť konkrétneho človeka, presne v duchu Davida Schweickerta. Viete, vadí mi možno niekedy reč tela. Poviem to úprimne. Ja viem, no veď tak každý... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ďakujem aj pánovi poslancovi Lipšicovi, že vyzdvihol tu dve mená, ktoré, myslím, si zaslúžia, aby vstúpili do histórie Slovenska. Pretože ono je pravda, že úloha osobnosti je taká, že nedokáže meniť dejiny, ale dokáže, ak je to skutočne osobnosť, zásadným spôsobom ovplyvniť beh týchto dejín, a ja som presvedčený, že práve tieto dva mená – Magdaléna Kovačičová a Alan Suchánek – sú mená, ktoré už natrvalo budú patriť k tým, ktorí dokázali istým spôsobom ovplyvniť dejiny Slovenskej republiky. Mrak korupcie naozaj je silný a možno ho rozfúkať nie tu v parlamente, lebo zjavne na to my nemáme dostatok sily a možno niektorí aj chuti, ale môžu ho rozfúkať práve takíto ľudia, ktorí nám, verím, že budú prirodzeným vzorom, pretože ak by chcel niekto tesať nejaký symbolický pamätník občianskej odvahy teraz k 25. výročiu novembrových udalostí, tak naozaj si môže zobrať za vzor Magdalénu Kovačičovú, Alana Suchánka, učiteľa Ota Žarnaya, redaktorku Vandu Tuchyňovú, lesníčku Ľubu Lapinovú alebo lekárku Zuzanu Pechočiakovú. Som presvedčený, že títo ľudia budú vzorom práve preto, aby strach, ktorý tu, žiaľ, stále je, sa veľmi rýchlo stratil a v tomto je význam aj tohto rokovania.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ďakujem, pán minister, rozhodli ste sa, že podporíte zmenu zákona o verejnom obstarávaní. Je to skutočne prísľub na otvorenej scéne a je to dobrý prísľub, takže fajn. Ale musím sa spýtať, keďže korupcia sa nevyhýba ani vášmu rezortu, kedy podporíte svojho učiteľa statočného Ota Žarnaya z Košíc? Učiteľa, ktorý sa stal symbolom korupcie nielen v školstve, ale v našej krajine a zároveň symbolom boja voči korupcii, ktorý keď nevieme systémovo, tak sa ho pokúšajú zvládnuť jednotlivci mnohokrát beznádejne a napriek tomu statočne.
A chcem vás poprosiť, využívam túto možnosť, vy ste už druhý minister, ktorý sľúbil, že na Obchodnú akadémiu do Košíc, kde sa naozaj zbiehajú podivné nitky rôznych korupčných vzťahov, na ktoré poukázal Oto Žarnay, že na túto Obchodnú akadémiu pošlete ministerskú kontrolu. Pán exminister Čaplovič to, žiaľ, nestihol. Čas uteká a myslím si, pán minister, že pracuje možno aj proti vám. Preto bude veľmi dobré, keď tú kontrolu pošlete a keď si urobíte otvorený obraz o tom, na čo nepoukázal iba Oto Žarnay, ale aj najvyšší kontrolór košickej VÚC-ky pán JUDr. Farkaš, ktorý nielenže potvrdil, ale ešte aj rozšíril korupčné zistenia, ktoré v Košiciach v školstve aj na Obchodnej akadémii existujú a ktorý za to bol rovnakým metrom odmenený. Bol nezvolený do funkcie a pre istotu to urobili vo VÚC zastupiteľstve verejným spôsobom, aby náhodou niekoho nenapadlo podržať takémuto krajskému kontrolórovi stranu.
Viete, na vaše rozhodnutie nečaká Žarnay, ten sa už voľajako bude musieť životom pretĺcť, aj keď sa pretĺka mizerne po 17 rokoch praxe, ale čaká na to aj 60-tisíc učiteľov, ktorí sa naozaj spytujú, ako majú vychovávať naše deti, či v pravde, alebo v pokrytectve.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec Frešo, mali ste úplne pravdu. Naozaj nejde len o zdravotníctvo, ide napríklad aj o to mnou tak často spomínané lesníctvo. Tieň korupcie leží nad touto krajinou a nevyhýba sa žiadnemu rezortu. Ani rezortu pôdohospodárstva. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že kauzy, mnohomiliardové kauzy z obdobia prvej vlády Roberta Fica, na ktoré sme poukázali 24. júna 2009, sú aj dnes po piatich rokoch stále nevyšetrené. Vyšetrované, ale nevyšetrené.
A nie je to len spomienka na obdobie prvej vlády Roberta Fica. Je to veľmi čerstvá spomienka aj na toto obdobie, na tieto mesiace, na tieto dni, keď napríklad v rezorte pána ministra Jahnátka máme v lesoch opäť podivný tender, ktorým sme urobili maličkosť, doterajších odvozcov dreva sme zrušili a dali sme to vyhrať nejakým firmám napadnutých možno komjatickým syndrómom, ktoré urobili len takú maličkosť, že si dovolili vyhrať s cenou o 50 % vyššou, ako boli ceny platné do mája tohto roku. Ak to pán premiér Fico chce zastaviť, má možnosť, pretože je vyhratá súťaž na štyri roky a tie štyri roky budú znamenať, že náklady stúpnu len v jednom štátnom podniku o minimálne 14 mld. eur. Bavíme sa naozaj o tieni, ktorý leží nad touto krajinou, a je to tieň korupcie. A ak to niekto nechce vidieť, to je úplne jedno, kto tu hovorí, tak musí byť postihnutý mimoriadnou slepotou. Viete, dve noci som už nespal a nepamätám si, kedy som dve noci za sebou nespal, ale sú to dve dobré noci.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Pokúsim sa odpovedať na obidve poznámky, za ktoré ďakujem. No čo sa týka teda ešte istého dovysvetlenia aj možno pre pána kolegu poslanca Kolesíka, všetci fungujeme v istom čase a keď prepasieme správnu chvíľu, tak už možno budeme len môcť ľutovať, že sme neurobili správne rozhodnutie, v našom prípade sme nepovedali správne slovo v správny čas. Pripomeniem len v tejto súvislosti list, ktorý som napísal v mene viacerých občanov v súvislosti s prípadom pani doktorky Pechočiakovej, dnes už bývalej pani ministerke Zvolenskej, kde som jej vyslovene napísal a ju poprosil, aby skúsila zvážiť svoje slová, keď obvinila doktorku Pechočiakovú z klamstva, a kde som jej napísal možno dnes už skoro prorocké slová, že dnes to ešte, vážená pani ministerka, urobiť môžete, lebo dnes jednoducho ste ešte ministerkou a môžete to zmeniť. Neurobila to a myslím si, už to ani nikdy nebude môcť urobiť, pretože bývalá ministerka už nemôže odvolať veľmi a keď áno, tak len s malou už váhou vážne slová, ktoré na adresu pani doktorky Pechočiakovej vyslovila.
Tak možno je to aj otázka na nás na všetkých, samozrejme, nielen na pána poslanca Kolesíka, ale na všetkých 150 poslancov, že vyslovme správne slovo v správnu chvíľu, pretože my sme tu len na chvíľočku. My predsi nebudeme poslancami navždy a možno niektoré svoje rozhodnutia alebo niektoré nerozhodnutia budeme z tohto pohľadu ľutovať, pretože dokážeme oklamať kadekoho, len jedného neoklameme, sami seba, svoje svedomie.
A tebe, vážená pani podpredsedníčka, áno, ďakujem, je to skutočne tak, že tie nominácie, ktoré sú tak poznačené tými politickými záujmami, sú naprosto škodlivé. Mali by sme sa snažiť, a v tomto by som možno trocha nesúhlasil... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené panie, vážená pani, ale nie, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dovoľte, aby som vám v tejto nočnej chvíli povedal k vážnemu návrhu na vyjadrenie nedôvery pánovi predsedovi vlády Slovenskej republiky a tým pádom aj celej vláde niekoľko slov, ktoré považujem za slová, ktoré nevyplývajú len zo situácie, ktorá dnes existuje na Slovensku, ale ktoré vyplývajú aj z mojej životnej filozofie a presvedčenia, že sme vždy povinní dodržiavať isté zákony, ktoré sú možnože nad zákonmi, ktoré sú prijímané v tejto sieni zákonnosti, a to sú zákony v nás.
Možno začnem jedným telefonátom zo včerajška. Bol to telefonát, ktorý bol svojím spôsobom nie veľmi príjemný. Bol kritický a volal mi jeden kolega lesník, ktorý mi hovoril: Pán Mičovský, čo vy ešte robíte v tej Národnej rade? Ja už vás tam voliť nebudem. Ja by som si predstavoval, aby ste sa vrátili tam, kam patríte, a vráťte sa do lesov. Tam ste urobili svoje dielo, tam máte ľudí, ktorí vám rozumejú a ktorým ste rozumeli vy.
Bola to taká veľmi zvláštna situácia, pretože mal som pocit, že mi hovorí človek, ktorý mi praje dobre a napriek tomu mi vyčítal, že som tam, kde som. A ja som mu na to odpovedal spôsobom, ktorý považujem za primeraný, a to bol spôsob, ktorý používam nielen v takejto situácii, keď je debata o nejakej výčitke, že kde som sa to dostal, ale ktorý považujem za súčasť svojho súčasného pôsobenia. A dá sa to vtesnať do vety: Ja som len lesník, ktorý sa na chvíľočku hrou osudu a náhody stal politikom, ale ja by som stále chcel lesníkom ostať. A myslím si, že aj toto dnešné nočné vystúpenie nie je tak ani súčasťou politika, ktorý je ústavným činiteľom na chvíľočku a ktorý dokonca má takú neuveriteľnú možnosť zúčastniť sa aktívne a s vnútorným presvedčením procesu vyjadrenia nedôvery vláde Slovenskej republiky, ale ktorý jednoducho chce byť v tejto situácii trvalo vždy v kontakte s realitou a s vlastným svedomím.
Začnem ešte jednou takou základnou predstavou, ktorá by mala byť spojená s prácou či lesníka, či politika, alebo akejkoľvek profesie, a to je otázka istého zodpovedania si takých základných otázok. Možno to sú tie najzákladnejšie otázky, ktoré sú spojené s existenciou každého z nás, a sú to otázky, ktoré sa dajú pomenovať večnými otázkami. Vlastne kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme? Sú to určite otázky, ktoré sú nadčasové, nie sú spojené ani s našou politickou súčasnosťou, našou profesiou, ani s týmto volebným obdobím, nie sú spojené ani s našou krajinou, sú spojené skutočne s existenciou ľudstva a napriek tomu, ak ich máme zodpovedať, tak každý z nás musí dokázať hľadať tie odpovede v sebe. A možno práve otázka, aj keď sa to nemusí zdať veľmi presné, otázka korupcie, otázka istej životnej filozofie, ktorá nám ukladá povinnosť nejakým spôsobom sa postaviť voči zlám, ktoré nás v živote sprevádzajú, je spojená aj s istou odpoveďou, s istými odpoveďami na tieto večné otázky, skadiaľ pochádzame, skadiaľ prichádzame, čo je spojené so základom našej životnej filozofie.
Ja si dovolím v tejto súvislosti zablúdiť do naozaj veľmi osobnej spomienky, ktorá je pravdivá a ktorú použijem v tejto súvislosti tak, ako si ju pamätám, a tá spomienka je o to možno presvedčivejšia, že je spojená s jedným rodinným príslušníkom, s ktorým sme sa práve minulý týždeň, naša rodina, rozlúčili. S mojou tetou Hankou, maminou sestrou, ktorá vo veku 92 rokov odišla do večnosti, a tá spomienka je spojená s mojou veľmi ranou, doslova najranejšou mladosťou, keď sa mi stala nasledovná zvláštna príhoda, ktorá, si myslím, ovplyvnila zásadným spôsobom môj celý život a ktorú dokážem možno premostiť k téme, ktorá je dnes témou tohto večera. Je to otázka spojená s jednou návštevou na jej pracovisku, bolo to pracovisko, ktoré sa nachádzalo v Banskej Bystrici na hlavnej stanici a bol to poštový novinový stánok, kde ona dlhé roky robila a ja som tam ako možno päťročné decko bol raz na návšteve. A udiala sa vec, že v mojom vrecku po príchode domov našla moja mama, teda setra tejto tety Hanky, ktorú spomínam, malý benzínček. Možno si pamätáte, boli to benzínčeky, ktoré sa používali niekedy do zapaľovačov, a ja som musel zodpovedať otázku pred mojou mamou, že skadiaľ sa ten benzínček v mojom vrecku doma po návrate z tohto novinového stánku vzal. A odpoveď bola veľmi nepríjemná, ja som si to vtedy ani tak veľmi neuvedomoval, ale bola to odpoveď asi s tým, čo som presne vtedy nevedel naformulovať, že som ten benzínček jednoducho si privlastnil, teda ukradol. A táto moja prvá a verím, že možnože to by som tak sa pozrel do svojho svedomia, aj možno posledná životná krádež bola spojená s veľkou traumou. Musel som sa vrátiť k tej tete Hanke do novinového stánku a povedať, že som ten benzínček naozaj nechcel zobrať a že to už nikdy neurobím. Hrôza mojej mamy spojená s tým, že mi teda ten benzínček našla v tom vrecku, bola pre mňa stresom a istým púšťaním hrôzy, ktoré si jednoducho pamätám až do týchto chvíľ, a považujem to za vec, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila moje vnímanie toho, čo sa v živote má a nemá, čo je povolené a čo je nepovolené, čo jednoducho je slušné a čo je neslušné.
A teraz od tohto samotného, samotnej spomienky na túto traumu z mladosti môžem pristúpiť teda k tomu, aby som sa venoval problémom, ktoré sú spojené s korupciou, problémy, ktoré sú spojené s istým mojím vnímaním toho, čo je na našom, na tom mojom lesníckom príbehu asi najdôležitejšie. Ja som, keď už hovorím o tých večných otázkach, sa stal, keď som postúpil teda z toho detského veku, ktorý som takto námatkovo spomenul si tú jednu traumu, stal som sa lesníkom a mal som možnosť pracovať vo funkciách, ktoré boli istým prirodzeným kariérnym postupom. Dnes tu zaznievalo aj včera pomerne často, že niektorí ľudia ako keby nemali žiadne skúsenosti a zážitky spojené s riadením, a preto, akým spôsobom, myslím, že to povedal pán premiér, môžu sa vyjadrovať k závažným otázkam riadenia štátu, keď nikdy v živote nič neriadili. Ja som mal možnosť práve vo svojom pracovnom živote v tom prirodzenom postupe kariérnom stať sa aj riadiacim pracovníkom a bola to doba, ktorá priniesla naozaj mnohé a veľmi mnohé aj pokušenia, aj ponuky, pretože to bola doba, keď som sa ujal funkcie riaditeľa závodu a prichádzalo veľmi veľa úloh a boli to úlohy niekedy spojené naozaj aj s veľmi závažnými rozhodnutiami. A boli to doby, keď som bol vystavený rôznym tlakom, ktoré určite zaváňali aj možnosťou podľahnúť korupčným pokušeniam alebo požiadavkám. A myslím si, že práve možno v tom čase nastalo to prepojenie medzi tou spomienkou na ten raný zážitok, na tú traumu z tej nechcenej krádeže toho benzínu, a tým, že zrazu boli možnosti urobiť možnože oveľa väčšie krádeže, pretože prichádzali ľudia, ktorí v 90. rokoch, začiatkom 90. rokov mali predstavu, že je to doba, keď všetci sú povinní zarobiť a získať prospechy, ktoré im nepatria. A ja si myslím, že práve to bola doba, ktorá definitívnym spôsobom rozhodla o tom, že som sa pri pokušeniach, ktoré sú spojené s vysokými funkciami, raz navždy rozhodol, že tým pokušeniam odolám a že neexistuje také, ktoré by dokázalo kúpiť moje svedomie a urobiť niečo, za čo by som sa musel pred sebou hanbiť.
A v tejto dobe prišlo ďalšie pokračovanie mojej kariéry a stal som sa pracovníkom, ktorý mal možnosť pracovať na poli, ktoré by som nazval pole práce s verejnosťou, v lesnom hospodárstve, a prišli veľmi pekné časy, ktoré už neboli možno spojené s riadením a rozhodovaním o zásadných a vážnych otázkach lesnej výroby, ale boli skôr spojené s takým riešením rôznych záležitostí, ktoré sú, ktoré by sme mohli pomenovať ako otázky práce s verejnosťou na poli popularizácie lesnej výroby, a boli to veľmi pekné časy, ktoré mi umožnili postaviť sa k takým projektom a byť ich autorom a byť ich spoluautorom, ako bol lesnícky skanzen, významné lesnícke miesta, náučné chodníky, rôzne lesnícke publikácie. Bola to doba veľmi zaujímavá, plná tvorivosti, a táto doba možno by bola pokračovala až do týchto chvíľ, avšak došlo ku konfrontácii, ktorú jednoznačne hodnotím ako niečo, čo bolo veľmi závažným zlomovým bodom v mojom pracovnom živote. Totižto došlo tu v tomto období k takému rozporu. Rozporu medzi tým, že medzi moje pracovné povinnosti patrila jednoznačná, pekná a pravdivá propagácia hodnôt lesa, lesníckej práce a na druhej strane tu prichádzali čím ďalej, tým väčšie výhrady a výčitky, ktoré som nemohol nevnímať, keď mi mnohí moji kolegovia, ktorí poznali moju prácu, museli pripomenúť, že či necítim, že to, čo hovorím, to, čo propagujem, to, o čom hovorím ako o svojom zásadnom presvedčení a presvedčení o tom, že lesnícka práca má nesmierny význam pre život spoločnosti, je v rozpore s tým, čo sa deje za mojím chrbtom, v rozpore s tým, že mnohí pracovníci lesného hospodárstva ako keby robili presný opak toho, čo som sa snažil so svojimi kolegami presadzovať.
Jednoducho bol to vplyv politických záujmových skupín, ktorý v takom veľkom podniku, ako sú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, bol prítomný vždy, tomu sa asi nedá vyhnúť. Ale obdobie, ktoré bolo veľmi rozhodujúce pre moje isté následné rozhodnutie, obdobie prvej vlády Roberta Fica bolo obdobím, keď naozaj ten vplyv, keď tento lesnícky rezort bol zverený koaličnému partnerovi HZDS, bol nesmierne silný, zničujúci a mal veľmi úkvapné dopady, ktoré nemohol nikto necítiť. A práve tu tie výčitky a tie otázky prichádzali čoraz častejšie. Na jednej strane pekne hovoríš, pekne propaguješ, pekne píšeš, vychádzali o tom zaujímavé materiály, ktoré boli svojím spôsobom možno aj objavné, a na druhej strane výčitky množstva kolegov, že je tu rozpor medzi možnože pravdivými, peknými a potrebnými rečami a medzi realitou, ktorá bola čoraz nepríjemnejšia a zasahovala moje svedomie, pretože musel som uznať, že v tých výčitkách mnohých mojich kolegov bolo naozaj veľa pravdy. Pekne hovoríš o lesníckom stave a za tvojím chrbtom kapitáni lesníctva spôsobujú kroky alebo robia kroky a spôsobujú rôzne činy a ich následky, ktoré zjavne poškodzovali dobré meno lesníctva.
No a tu som sa dostal vlastne k zlomovému bodu, keď som musel si uvedomiť, že korupcia nie je len akési slovo, ktoré existuje v slovníku a ktoré vnímame ako čosi zlé, ale napriek tomu vzdialené od nás, ale že korupcia je vec, ktorá sa vám dokáže plaziť okolo pracovného stola a že nastane istá chvíľa, keď si musíte dať zásadnú otázku, či máte právo ďalej si ju nevšímať a mlčať, alebo máte už povinnosť mlčanie prelomiť a vyjadriť sa zásadným spôsobom. Tá korupcia, ktorá bola čím ďalej prítomnejšia v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, bola pre mňa veľmi nepríjemným spoločníkom dlhé mesiace. A ja som zvažoval, či naozaj prekonať svoj strach a vystúpiť voči veciam, ktoré boli čím ďalej, tým viacej prítomné v mojom každodennom pracovnom živote.
Jednoducho boli to už nie reči o tom, že niekde niečo sa predalo nejakým divným spôsobom a že existujú nejaké podivné prenájmy, ale zrazu mi prichádzali aj na môj pracovný stôl faktúry, ktoré som mal podpísať, o ktorých som síce vedel, že práca bola vykonaná, ale zmluvná cena, ktorá bola dohodnutá, za ktorú ja som nemohol, bola extrémne vysoká a zjavne sa dala nazvať tunelovaním štátneho majetku. A viete, keď máte takéto faktúry na stole a rozmýšľate, či sa príliš nepošpiníte, aj keď nemáte zlé svedomie, lebo ste nič zlého neurobili, žiadny halier vám neprischol neoprávnene vo vrecku ani žiadny majetkový prospech, ale jednoducho je to už príliš blízko na to, aby ste si mohli povedať, veď to nie ja, veď to oni, veď čo ja mám s tým, a preto došiel ten môj pracovný príbeh do okamihu, ktorý mi zmenil život a v ktorom som premohol svoj strach a napísal som otvorený list, ktorý možno spôsobil to, že tu dnes stojím v Národnej rade Slovenskej republiky pred vami a mám tú možnosť, o ktorej som nikdy netušil, že takúto možnosť budem mať, t. j. vyjadrovať sa k závažným otázkam nášho štátu, byť tým, ktorý v sieni zákonnosti má právo a povinnosť vytvárať zákonné normy, podľa ktorých by sme všetci mali žiť. Bol som nútený spolu so svojimi priateľmi po prekonaní toho kritického bodu, po prekovaní vlastného strachu dať na papier niekoľko závažných, a nebolo ich málo a neboli to málo závažné veci, ktoré naozaj nazvať inakšie ako korupciou nebolo možné.
A to je niekoľko príkladov, čo všetko možno sa dostalo do toho smutného súpisu poznania, že korupcia nie je len pojem v slovníku cudzích slov, že to nie je len slovo, ktoré nás vystavuje pocitom, že je to niečo vzdialené a zlé, ale že je to niečo, čo je veľmi, veľmi uchopiteľné. A tá uchopiteľnosť bola daná napríklad takou dvojstrannou listinou, dvomi A4, ktoré mali hodnotu alebo hodnotu nemali, ale za ktoré bola vyfakturovaná čiastka 2 mil. korún. Si poviete, je to možné, aby dve stránky formátu A4 stáli 2 mil. korún? Boli to dve stránky, ktoré, paradoxne, mali zdôvodniť, boli to audítorské stránky, nákup jednej linky manipulačnej, ktorá bola predražená a tú predraženosť, ktorá bola sama osebe závažným porušením v tom čase nie zákona o verejnom obstarávaní, ale vtedy platných noriem, bolo treba akýmsi administratívnym spôsobom zdôvodniť. Nuž a ako sa možno niekedy zvykne hovoriť, že klin sa klinom vyráža, tak tu v tomto prípade zlo sa zlým riešením rieši, zlo sa zlom rieši, takže to niekoľkomiliónové prekročenie nákupnej ceny, ktorá bola predražená, ktorá bola vyššia, ako mala byť, bolo zdôvodnené audítorskou správou podivného audítora, ktorý to zdôvodnil, aby tí, ktorí potrebovali zakryť tento obchod, mali akýsi argument v ruke a ten argument, ten papier stál 2 mil. korún. Takže ako neuveriteľná kombinácia, ale to možno si povie vtedy človek, že dobre, je to niečo vzdialené, ale bola to jedna z vecí, ktorej sme sa už nemohli vyhnúť, pretože sme sa o nej dozvedeli.
Boli tam ďalšie záležitosti, ktoré boli spojené aj s takými korupčnými ťahmi, ako je nákup monitoringov, ktoré naše oddelenie vypracovalo, ale ktoré napriek tomu cudzí subjekt dostal do rúk a predložil to ako svoju prácu a vyfakturoval za niečo, čo neurobil, každý mesiac pravidelne 50-tisíc vtedy ešte slovenských korún.
Boli tam ihriská, ktoré mali robiť väzni. A bola urobená zmluva na niekoľko miliónov korún. Jedno ihrisko sa urobilo akési vzorové. Viacej sa nestihlo, ale tie milióny korún, ktoré boli spojené s množstvom, s istým veľkým počtom tých ihrísk, tie boli vyfakturované.
Boli tam seriály, ktoré mali svojím spôsobom veľmi peknú vypovedaciu hodnotu, ktoré naozaj hovorili o hodnotách, ktoré boli mne osobne ako človeku blízke nielen preto, že som bol ich autorom námetu a scenáristom a že som mal možnosť získať svojich kolegov pre to, aby sme to spracovali a aby to bolo premietané na Slovensku v Slovenskej televízii. Všetko to bolo asi po tej stránke fajn až do tej chvíle, kým som neuvidel prvú faktúru. Aha, tak to je asi za všetkých dvanásť dielov, to ja rozumiem, taká čiastka, ale nie je to, tých 600-tisíc je iba za ten prvý. To každý diel bude stáť 600-tisíc! Ej, a to už boli tie faktúry, ktoré už neboli tak kdesi vzdialené v nejakom priestore, ktorý sa ma priamo nedotýkal, ale to boli práve tie faktúry, ktoré mi prichádzali už na stôl, ktorým som sa nemohol vyhnúť a musel som voči nim zaujať stanovisko, a preto som svojim nadriadeným išiel povedať: Toto nie je v poriadku, také niečo predsa nemôžme pripustiť, takúto zmluvu predsa nikto nemohol urobiť.
To už musíme tak urobiť. Veci sú také, že to zašlo ďaleko a my už s tým nemôžme urobiť nič iné.
A takto tých príbehov, ktoré tam boli spojené s rôznymi divnými prenájmami, nákupmi, štandardne bolo tam množstvo rôznych poľovníckych záležitostí. To boli všetky tie veci, ktoré sme položili na papier a tým pádom sme síce oslobodili svoje svedomia od pocitu, že iba útrpne a pasívne akceptujeme to zlo, korupčné zlo okolo nás, ale zároveň sme si privodili veľmi závažné dôsledky pre naše ďalšie pracovné existencie. Je pravda, že sme teda bojovali. Ten boj bol veľmi zaujímavý, pretože do istej miery sa nás vtedy ujali médiá a tým pádom možno náš odchod z pracoviska štátnych lesov nebol tak rýchly, ako sme predpokladali, pretože sme boli pripravení na to, že po takomto kroku už naša existencia pracovná bude veľmi krátka. Ale napriek tomu k tomu došlo a my sme sa po tomto oslobodení od pocitu, že nebojujeme so zlom, stali každý nejakým spôsobom buď nezamestnaný, alebo presunutý na iné pracovisko. A to je dôvod k tomu, čo by som chcel zdôrazniť ako to hlavné.
Ak som povedal, že tu existujú nejaké otázky zásadné, tak jedna z tých otázok bola práve tá, že akým spôsobom nielen kritizovať a poukazovať na zlo, ale ako sa ho pokúsiť aj riešiť. To by malo byť pri akýchkoľvek kritických postojoch vždy to najdôležitejšie. A urobili sme pokus, ktorý svojím spôsobom bol odsúdený zdanlivo na neúspech, ale napriek tomu zažil zaujímavé pokračovanie. A bol to pokus urobiť návrh zákona, ktorý by pomohol štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky sa vyvarovať takým politickým vplyvom, ktoré existovali v časoch, keď sme proti nim vystúpili a ktoré aj keď mali zaujímavé pokračovanie v podobe odchodu vedenia podniku, dokonca došlo aj k výmene ministra, a napriek tomu sme nič zásadné nezmenili, pretože popresúvali sa krabice, pomenili sa osoby, funkcie, ale tá podstata ostala.
A ten náš pokus niečo zmeniť a navrhnúť riešenie bol daný návrhom zákona. Bolo to teda ako paradoxné, pretože o tvorbe zákonov som vedel pramálo, ale cítil som, že ak by dačo pomohlo tomuto štátnemu podniku, tak je to zákon, ktorý by mohol byť istou obranou voči tomu, aby ten korupčný vplyv politických záujmových skupín nemohol byť v tomto, už vtedy som ho tak pomenoval, v najbohatšom a najväčšom štátnom podniku taký deštrukčný, lebo on takým bol. A tak sme si napísali zákon, ktorý sme prekonzultovali aj s právnikmi, nie ústavnými ani tu pracujúcimi v blízkosti Národnej rady, ale proste ľudia, ktorí sa venovali právu, a zákon uzrel svetlo sveta v podobe istých paragrafov. Boli sme presvedčení, že sme to napísali dobre. Dokonca sme v tom čase mali možnosť tento zákon prekonzultovať aj s prezidentom republiky. Napriek tomu bol to len istý pokus, o ktorom sme sa domnievali, že je pokusom, ktorý nikdy nebude môcť byť uplatnený v Národnej rade.
V čom je čaro tejto záležitosti? Je to, že sme vtedy netušili, že predsa len bude chvíľa, keď tento zákon bude môcť byť naozaj tu v sieni zákonnosti v Národnej rade Slovenskej republiky predložený. Je to zákon, ktorý som ja sám mal tú česť trikrát už predložiť. Zákon o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky. Bol predložený s tým, že nenašiel dostatočnú podporu, ale už to je malý zázrak, že takýto zákon, vôbec v časoch, keď sme ho tvorili, sme netušili, že bude môcť byť prerokovaný niekedy práve tu. Čaro toho zákona bolo aj v tom, že potom, keď som mal možnosť ho konzultovať a upravovať práve už s právnikmi, ktorí rozumejú, ako sa majú tvoriť zákony, bol upravený do podoby, ktorá si myslím, že je súca na to, aby raz takýto zákon bol schválený tu v pléne Národnej rady, pretože sa tam pracuje so základným motívom, ktorý v súvislosti s korupciou už rezonoval v posledných desiatkach hodín, a je to ten základný princíp, ktorý hovorí o hmotnej zodpovednosti vedúcich pracovníkov za svoje rozhodnutia.
Myslím si, že ak hovoríme o korupcii, tak je potrebné práve tento moment veľmi zdôrazniť, nakoľko práve možnosť vysokých predstaviteľov rôznych organizácií, ktorí vykonávajú úkony, ktoré niekedy nie sú úplne korektné a niekedy sú vyslovene v rozpore, keď už nie so zákonom, tak s dobrými mravmi, sa stávajú tou príčinou toho, že takíto ľudia vykonajú úkony, ktoré sú jednoznačne v rozpore so základnými požiadavkami nariadení organizácií, ale oni ich vykonajú, takéto úkony. Možno kvôli tomu, že podľahnú istým tlakom, nátlakom, politickým objednávkam alebo možno len korupčným ponukám prostredia, ktoré produkuje takéto ponuky, súc si vedomí, že tak či tak nedôjde k ničomu horšiemu ako prípadne k nejakému odvolaniu alebo symbolickému potrestaniu. Pokiaľ takýto zákon obsahuje, a ten náš návrh to obsahoval, jednoznačnú materiálnu sankciu povinnosti nahradiť spôsobenú škodu, tak dostáva akékoľvek rozhodnutie takýchto ľudí poverených riadením takéhoto významného podniku úplne iné parametre, pretože sa tu jednoznačne postaví otázka: A kto to zaplatí?
Ak ma vy, pán minister, žiadate, aby som urobil úkon, o ktorom som presvedčený, že nie je v súlade s dobrými mravmi, ale raz by mohol byť vytknutý mi ako úkon, ktorý poškodil hospodárenie organizácie, za ktorú som zodpovedný, tak potom tu príde otázka, možno po výmene istej politickej garnitúry, že to musí niekto zaplatiť, a práve to je možno tá dobrá zábezpeka a ochranná poistka voči tomu, aby ľudia v takýchto funkciách podliehali takýmto korupčným ponukám a vplyvom. A preto si myslím, že ten náš návrh zákona, ktorý vznikol v tých zaujímavých, tak trocha revolučných časoch, v časoch, o ktorých sme boli presvedčení, že teda ich pracovne síce neprežijeme, ale že ten návrh zákona bude len šuplíkovou záležitosťou, že sa takýto zákon dostal sem do pléna a že bolo možné o ňom už rokovať, tak to je možnože veľmi dôležitý moment, o ktorom som presvedčený, že bude mať ešte svoje pokračovanie a že takýto zákon bude raz prijatý.
To bol možno jeden taký dôsledok tých časov, ktoré teda spôsobili to, že som korupciu prestal vnímať ako ten vzdialený slovníkový pojem a začal som rozumieť, že je to niečo, čo môže spôsobiť človeku vážne problémy pri hľadaní istých rozhodnutí v takých dôležitých životných okamihoch.
Táto skúsenosť priniesla aj ďalšie motívy, a to bola teda istá snaha už potom tu, po príchode do Národnej rady, nielen sa zmocniť tohto zákona a snažiť sa urobiť normu, ktorá by bola použiteľná pre ďalšie riešenie riadiacich procesov v štátnom podniku, ale možno hľadať aj nejakým spôsobom riešenie pre mnohých ľudí, ktorí sa dostanú do obdobnej situácie, ako bola tá naša. A v tom bola možno jedinečnosť tej skúsenosti, že sme sa dostali k prípadom, ktoré boli rovnako závažné a rovnako spôsobovali ich aktérom závažné rozpoloženie, nakoľko ľudí, ktorí sa stretávali s korupciou, bolo vždy pomerne veľa. A my sme tak prišli a bolo to také moje osobné presvedčenie k tomu, že keď už som sa stal súčasťou poslaneckého zboru práve z toho titulu, že sme došli a ja sám, že som mal tú osobnú skúsenosť s korupciou, tak že niečo podobné teda človek musí použiť práve na to, aby ľuďom, ktorí sú vystavení podobným životným situáciám, sme nejakým spôsobom pomohli, pretože to bol taký logický morálny záväzok.
A práve tu vznikla tá ďalšia zákonná norma, ktorá teda nevznikla ešte v tých časoch práce v štátnom podniku, ale ktorá vznikala už tu hneď v prvých týždňoch môjho pôsobenia spolu s mojimi poslaneckými kolegyňami a kolegami, a bol to práve ten návrh zákona o podpore, ochrane a odmeňovaní ľudí, ktorí bojujú proti korupcii. Naozaj, idea tohto zákona nevznikla tu v kanceláriách, ale vznikala teda ešte, tie zárodky, v časoch, keď sme boli vystavení tejto skúsenosti a pretavili sme ju práve do tej podoby, že by tu mal existovať zákon, ktorý by ľuďom, ktorí majú podobnú skúsenosť a stanú sa teda chtiac-nechtiac aktérmi takýchto životných skúseností a životných situácií, bolo nejakým spôsobom pomáhané.
Ten návrh zákona bol spracovaný veľmi presne, myslím, že sme použili v ňom mnohé motívy a princípy, ktoré sú používané pri tejto zákonnej norme v rámci mnohých vyspelých krajín. A pri jeho predkladaní sme sa dosť často stávali akýmisi poslancami, ktorí boli obviňovaní z toho, že predkladajú zákon, ktorý má slúžiť udavačom. Bolo to ako neuveriteľné, ale veľmi často práve tu v pléne Národnej rady pri trojnásobnom predložení tohto zákona sa stalo to, že výčitky k tomuto zákonu boli naozaj sprevádzané slovami, že je to zákon pre udavačov, čo bolo veľmi bolestivým zistením, pretože také niečo bolo v absolútnom rozpore s presvedčením, že chceme pomôcť statočným ľuďom, ktorí bojujú s korupčnými skúsenosťami. (Navrhovateľ podal rečníkovi hárok papiera.)
Aha, že v tejto chvíli tu nemáme žiadneho člena vlády Slovenskej republiky, takže by som poprosil, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, keby bol prítomný člen vlády aspoň v symbolickom zastúpení, ja by som počkal. (Zaznievanie gongu.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
321.
Prosíme predstaviteľov vlády, ktorí sú tu, keby mohli prísť do pléna Národnej rady. Páni poslanci, ak viete, kde je pán minister. Krátka prestávka, ale už, už je tu pán minister.
Nech sa páči, pán poslanec, môžete pokračovať.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
322.
Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi ministrovi, že prišiel.
Takže táto skúsenosť bola dosť traumatizujúca práveže z toho pohľadu, že vznikol tu dosť nepochopiteľný rozpor, že chceme pomôcť ľuďom, ktorých sme chápali ako ľudí, ktorí zaujímajú správne postoje, ktoré sú veľmi užitočné a potrebné, a práve takýchto ľudí nazývala časť poslancov, poslancov zo strany SMER, že sa jedná o udavačov, ktorým netreba žiadnym zákonom pomáhať. Bol to proces, ktorý tu trval pomerne dlho a toto mi spôsobovalo nielen takú poslaneckú traumu nepochopenia, ale doslova aj som to pociťoval osobne ako niečo, čo je maximálne nenáležité a s tým som sa dosť ťažko zmieroval. Ale ako to už býva, no ozaj treba prejavovať trpezlivosť pri poslaneckej práci a nie všetko sa dá hneď, s tým súhlasím, že možno snaha riešiť veci okamžite nie je práve tou najlepšou snahou na riešenie zákonných noriem, ktoré by sme chceli, aby platili. A preto oceňujem, že tento taký ďalší aspekt našej lesníckej práce, ktorá vyústila do môjho dočasného pobytu tu v poslaneckom zbore Slovenskej republiky, napokon z tohto pohľadu bola úspešná.
A v tomto prípade by som zase, aj keď je to ešte otázne, ako tento zákon bude napokon fungovať, ocenil, že časť poslancov vládnej strany SMER – sociálna demokracia zmenila názor, možno to bolo dané aj tým, že predstaviteľ vlády, minister vnútra pán Kaliňák bol možno prvý, ktorý zmenil rétoriku do podoby, že sa jedná o zákonnú normu, ktorá má pomáhať ľuďom a nie ich označovať za udavačov. A tým pádom toto hodnotím ako jeden z ďalších prínosov, ktoré vyplynuli práve z tej osobnej skúsenosti pri kontakte s korupciou, že ak som sám zažil veľmi nepríjemné dôsledky svojho istého životného postoja a postoja mojich kolegov, priateľov pri tom strete s korupciou a povedal som si, že keďže ma už život posunul do tejto vzácnej skúsenosti, že mám možnosť byť medzi tvorcami zákonov, tak že určite medzi moje prvé povinnosti patrí pokúsiť sa o takúto normu. Takže napokon to nebola norma z našej dielne, z dielne klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorí ju naozaj vypracovali nesmierne pedantne, a som presvedčený, že to bola aj je norma na úrovni európskych zákonov najvyspelejších krajín, ktoré takéto riešenie zákonné už dávno majú. Takže napriek tomu, že to nebolo prijaté napriek tejto vysokej kvalite, som rád, že sa veľká časť tejto kvality dostala do vládneho návrhu a dokonca, že istá dôležitá časť sa dostala vo forme pozmeňujúceho návrhu z nášho návrhu aj do schválenej vládnej normy, ktorá bola parlamentom odsúhlasená. Je to časť, ktorá možno nie je z pohľadu aktéra, ktorému chceme týmto zákonom pomáhať, chrániť ho a za istých okolností aj odmeňovať, tá najdôležitejšia, ale ktorá má nesmierne perspektívny význam, pretože to bola práve časť, ktorá sa venuje výchove, prevencii.
Sme presvedčení, a to možno treba zdôrazniť v súvislosti s tým, že sme sa dostali do situácie, ktorá rezonuje do podoby vyjadrenia nedôvery vlády z titulu toho, že korupciou je naše prostredie presiaknuté oveľa viac, ako by sa dalo považovať za primerané, ak vôbec existuje nejaká miera korupcie, ktorá by sa dala považovať za primeranú, ale v tomto prípade naozaj tá naša snaha poukázať na potrebu prevencie bola zhmotnená do niekoľkých paragrafov, ktoré hovoria o výchove už od mladých rokov na našich školách voči korupčnému správaniu. A to je moment, ktorý, ako hovorím, nepomáha možno ľuďom, ktorí sa dostanú už do priamej konfrontácie s tým, že sú postihnutí za svoje vystúpenie proti korupcii, ale ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť to, aby naši nasledovníci, ktorí budú prijímať zákony a vôbec, aby budúce generácie, ktoré budú žiť v tejto krajine, korupciu buď vôbec nepoznali, čo asi je dosť naivná predstava, ale teda aby sa dostala z tej hlavnoprúdovej časti, že vytvára nám, žiaľbohu, veľmi zložitú atmosféru v spoločnosti, aby sa dostala kdesi na okraj, tam, kde v najlepšom prípade patrí, teda na okraj spoločenského diania, do čierneho kúta, kde sa nik ani radšej nepozrie. A preto teda myslím si, že táto časť je veľmi dôležitá, pretože bude učiť a podľa nej, teda ak ten zákon sa ujme nielen v tom, že bude zapísaný v Zbierke zákonov, ale že bude aj reálne pôsobiť v našom živote, stane sa tou normou, ktorá by mala pomôcť tak, ako sa v školách a možnože už v škôlkach deti učia triediť odpad, tak aby sa učili triediť aj charakterový odpad, aby sa učili triediť to, čo je necharakterné, a aby odmlada, odmalička vnímali, že niektoré veci jednoducho sú za hranicou slušného, charakterného, poctivého, ľudského. Pretože to je možno základný problém našej spoločnosti, problém, ktorý dokonca sa dostane tak vysoko, že máme potrebu – a je to potreba veľmi úprimná – obviniť vládu a vyjadriť jej nedôveru práve z toho titulu, že korupcia sa dostala tak vysoko, že sa nevyhla ani pracovným stolom na ministerstvách jednotlivých ministerstiev vlády Slovenskej republiky.
A to už je závažný moment, ktorý, keď to zvrtnem teda do tej časti, z ktorej vyjadrujem potešenie, že sme ju dostali do zákona, ktorý hovorí o tom, že ak by sme možno mali výchovu proti korupcii zabezpečenú tak, aby sa ľudia od mladosti jednoznačne dostávali do konfrontácie slušné – neslušné, povolené – nepovolené, zákonné – nezákonné, tak že by sme možno dnes tento problém nemali. Pretože existuje zrejme taká dilema, že veľké možnosti, ktoré súčasná doba poskytuje, sú spojené aj s tým, že prináša pomerne veľa pokušení ako keby z materiálneho nadbytku a z možností, ktoré sú k dispozícii, vyplynulo aj príliš veľa pokušení, ktorým neodolajú mnohé mocné záujmové skupiny, ktoré sa snažia ovplyvniť aj najvyšších predstaviteľov štátu. A istá časť poslaneckého zboru nadobudla presvedčenie, žiaľ, myslím si, že ho nadobudla veľmi oprávnene, že ani ministri vlády a jej predseda neodolali všetkým pokušeniam, ktoré sú s tým spojené. A keď už aj priamo si nemôžem dovoliť vysloviť obvinenie, že sa stali ľuďmi, ktorí by podľahli priamej korupcii, toto som nepovedal, ale možno tvrdiť, že neurobili tie opatrenia, ktoré by z titulu svojich funkcií urobiť mali, a to práve kvôli tomu, že to vnímanie toho, čo je skutočnou korupciou a čo nie, je možno oslabené z toho pohľadu, že vo výchove súčasnej generácie, ktorá nebola jasne motivovaná k tomu, čo je a čo nie je kóšer v tejto oblasti, existujú závažné defekty.
Považujem za rozumné, aby sme povedali aj to, že existuje tu konkrétna skupina ľudí, ktorá, žiaľ, doplatila na moment, že takýto zákon, o ktorom chcem vyjadriť isté presvedčenie, nádej, že bude fungovať, je prijímaný tak neskoro, že nebol prijatý hneď, keď sme s ním prišli, a to už sú vlastne dva roky, pretože spomeňme si v tejto chvíli práve na také mená, ktoré doplatili na našu nespôsobilosť prijať včas účinnú zákonnú normu. A keďže budeme dnes hovoriť a hovoríme najmä o korupcii v oblasti zdravotníctva, tak sa mi žiada na prvom mieste spomenúť príbeh jednej ženy, ktorá vzhľadom na to, že takýto zákon sme nemali donedávna prijatý, doplatila na svoju osobnú odvahu poukázať na problémy v zdravotníctve, na korupčné problémy v zdravotníctve, pretože nákup piešťanského cétečka naozaj nie je prvým známym prípadom, keď došlo k zjavnému nedodržaniu základných podmienok, ktoré sú spojené s nákupom drahých lekárskych prístrojov.
A mám na mysli prípad redaktorky Vandy Tuchyňovej, novinárky, ktorá pôsobila v regióne stredného Slovenska, ale ako investigatívna novinárka mala pod palcom asi celé územie Slovenska, to nie je podstatné. Podstatné je to, že práve táto redaktorka pred dvomi rokmi poukázala na nákup techniky lekárskej v martinskej nemocnici. Bola to technika, ktorá rádovo stála niekoľko desiatok tisíc korún. A napodiv poukázala na prípad dvoch prístrojov, ktoré boli totožné z hľadiska svojej funkčnosti a prevedenia technického, ale boli zaujímavým spôsobom rozdielne práve z hľadiska ceny. Ak jeden prístroj stál 60-tisíc eur, druhý stál; prvý stál 104-tisíc eur, druhý stál už vyše 200-, a to bol rozdiel, na ktorý sa táto novinárka spytovala zodpovedných ľudí, bývalého riaditeľa nemocnice, teda dnes už bývalého. A odpoveď presnú nedostala, avšak dostala inú odpoveď, nie na zdôvodnenie tohto cenového rozdielu, ale odpoveď na svoju ďalšiu pracovnú existenciu, pretože pri svojom pracovnom pôsobení sa stretla s tým, že sa stala pre svojho zamestnávateľa nadbytočnou. No je to práve ten prípad, ktorý by možno tiež v tejto súvislosti sme mali postaviť do svetla otázky, kde sa ten rozdiel vzal, prečo vznikol a v čí prospech vznikol?
Takže toto sú práve tie záležitosti, ktorým treba venovať v súvislosti s tým tak často teraz pertraktovaným prípadom piešťanského prístroja veľkú pozornosť, pretože zjavne ide o veľa prípadov, ktoré sú spojené s takýmto postupom, a aj keď už možno nenájdeme odpoveď na to, kde sa niekoľko desiatok tisíc eur pri podivnom nákupe stratilo, určite by sme sa mali aj teraz spätne spytovať na to, či neexistuje nejakým spôsobom povinnosť nás a ľudí, ktorí sú zodpovední za chod tejto krajiny, pomôcť takejto redaktorke, ktorá zjavne doplatila na službu, ktorá je vykonávaná v prospech nás všetkých. Okrem toho to neboli, samozrejme, my zas sa nemôžeme tváriť, že korupcia, podivné nákupy sú spojené len so zdravotníckym prostredím, aj keď je teraz témou hlavne zdravotná technika, ani zďaleka takéto záležitosti nie sú spojené len so zdravotníctvom, pretože aj práve táto redaktorka Vanda Tuchyňová poukázala vo viacerých prípadoch na nákupy, ktoré boli viac ako divné, raz to boli nejaké podivné šindle na strechy historických budov v Čičmanoch, potom to boli nejaké podivné konania vysokých policajných úradníkov. Keďže to mala zrejme v povahe a napokon jej to ukladala aj pracovná povinnosť, tak sa dostala do viacerých konfrontácií, ktoré boli naprosto v prospech oživenia, ozdravenia spoločnosti, ale, žiaľ, efekt sa nedostavil, pretože pokiaľ viem, ani jeden z týchto príbehov a prípadov nie je dnes vyriešený tak, aby sme mohli povedať, že vinník bol potrestaný a tí, ktorí prispeli k jeho odhaleniu a k riešeniu tohto prípadu, boli odmenení. Naopak, je stav taký, aj teraz s odstupom času, že práve vinníci sú kdesi v neznáme stratení, ale človek, redaktorka Vanda Tuchyňová je dodnes človekom, ktorý síce sa živí istým spôsobom, ale natrvalo bola odídená zo svojho pracovného pôsobiska v Slovenskej televízii.
Je to isteže nevďačné a veľmi spoločensky škodlivé, keď takíto ľudia miesto toho, aby boli postavení na piedestál istého prirodzeného ocenenia a urobenia z nich vzoru, ktorý by mal slúžiť ako vzor pre väčšinu občanov, že takýmto spôsobom sa treba zachovať pri plnení svojich pracovných povinností, sa dostanú do situácie, že sú síce vzorom, ale skôr negatívnym vzorom, o ktorom sa dá povedať, že pozri sa, keď budeš mať príliš zvedavé oči a príliš veľa budeš chcieť vedieť a vidieť a dokonca o tom hovoriť, tak dopadneš tak ako táto osoba. Takže áno, je vzorom, ale, žiaľbohu, vzorom z toho pohľadu spoločenského vnímania negatívnym, pretože môže, ktokoľvek to hodnotí z takého pragmatického pohľadu, konanie takýchto ľudí, povedať, no čo mali z toho, ozvali sa a doplatili na to. A vy viete, že napokon táto Vanda Tuchyňová, ktorá poukázala na tieto nákupy podivné, a nie je to len ten prístroj, ten endoskop, ktorý teda je tým prístrojom, ktorý som spomínal, keď dva prístroje rovnaké mali rozdiel tých 60-tisíc eur, ale je to aj iný prípad z tej martinskej nemocnice, kde existoval nákup prístroja za 320-tisíc korún. V tomto prípade sa jedná iba o jeden prístroj, takže nie je to otázka porovnania dvoch cien, ale je to spojené s nepochopiteľným nakladaním s týmto kufríkom, s tým nejakým endoskopickým, kovoskopickým endomikroskopom, tak sa tento kufrík, myslím, nazýva, tých 320-tisíc, ktorý sa kúpil a ostal dva roky bez využívania, pretože sa kúpil asi kvôli tomu, aby sa niekomu urobila radosť, aby sa naplnili nejaké obchodné predstavy nejakého predajcu, a samotný ten dnes už bývalý riaditeľ priznal, že ten prístroj nedokázali využiť. Dokázali ho kúpiť.
No a redaktorka na to poukáže a miesto toho, aby sme jej poďakovali, že zachraňuje spoločenské prostriedky, miesto toho môžeme aj dnes hodnotiť pôsobenie Vandy Tuchyňovej ako pôsobenie už mimo pracoviska, ktoré by možno z hľadiska spoločenskej prospešnosti bolo pre ňu aj pre nás všetkých tým najlepším, teda aby pokračovala v takejto svojej činnosti. No a pochopiteľne je to aj príklad pre mnohých iných možno redaktorov, ktorí v rámci tej známej redaktorskej autocenzúry si povedia: Odtiaľ potiaľ, nie všetko, čo zistím, treba dať na papier, pretože nechcem nasledovať Vandu Tuchyňovú.
Ďalším takým pracovníkom, ktorý doplatil na to, že neexistoval donedávna zákon, o ktorého presadenie sme sa v rámci protikorupčného boja snažili od prvej chvíle, ako sme sa dali ako skupina Obyčajných dohromady tu v parlamente v roku 2012, je ten známy a napriek tomu stále, aj keď o ňom často hovorím, stále málo spomínaný učiteľ Oto Žarnay z Košíc. Preto hovorím, že málo spomínaný, pretože napriek tomu, že o ňom hovoríme relatívne často, napriek tomu je stále v pozícii práve toho negatívneho vzoru pre všetkých svojich 60-tisíc kolegov, keď môžeme jednoznačne sa domnievať, že tí kolegovia si povedia, žiaľbohu, ale majú na to asi svoju istú logiku, že neoplatí sa nasledovať učiteľa Žarnaya, pretože učiteľ Žarnay, aj keď sa zachoval vo funkcii predsedu rady školy naprosto správne, keď poukázal na nákupy právnych služieb, ktoré boli absolútne nezmyselné, nepotrebné a ktoré podvyživené, finančne podvyživené školstvo obrali len na tejto jeho jednej jedinej škole, na Obchodnej akadémii v Košiciach o tisícky eur, že sa neoplatí vidieť takéto negatívne postupy a je lepšie byť ticho.
A preto hovorím, že hovoríme o ňom málo, lebo pán učiteľ Žarnay je stále učiteľom, ktorý neučí, ktorý je mimo svojej profesie, a to je obrovská škoda. Pretože práve, ja som presvedčený, že takíto učitelia by mali učiť naše deti. Nie kvôli tomu, že mal odvahu poukázať len na prípad, ktorý jednoducho bolo potrebné naň poukázať z toho titulu, že vykonával funkciu predsedu rady školy, ale pretože si myslím, že ľudia, ktorí majú v sebe takúto odvahu a takúto schopnosť prehovoriť tam, kde ostatní mlčia, môžu byť tými najlepšími učiteľmi pre všetkých našich žiakov, pre naše deti, pretože ak existuje učiteľ, ktorý učí len kvôli tomu, že vyčíta niečo z učebných osnov, tak je to možno dôležité čítať učebné osnovy, ale oveľa lepšie je, ak učiteľ dokáže učiť aj podľa svojho svedomia a osobným príkladom. To je ten najsilnejší spôsob ovplyvňovania čohokoľvek. Najlepší spôsob riadenia aj výchovy je osobný príklad. Takže ak nedokážeme učiteľov typu Ota Žarnaya posunúť do tejto kategórie ľudí, ktorí budú prijímaní ako absolútne logické vzory a ako ľudia, ktorí majú doslova ten najsilnejší dôvod byť vykonávateľmi svojich profesií, tak dovtedy to nebude dobre fungovať.
A preto by som chcel upozorniť aj v tejto súvislosti na jeho prípad, ktorý je vlastne akcentovaný aj úplne nepochopiteľným dôsledkom, že v takomto jeho osobnom presvedčení, že poukázal na niečo zlé, ho podporili vysoké kontrolné úrady, najvyšší kontrolór Košického kraja po zoznámení sa s jeho podaním a so situáciou, na ktorú poukázal, v plnom rozsahu osvedčil, že učiteľ Žarnay mal pravdu. A to už je pomerne silná káva, keď takýto hlavný kontrolór kraja takéto niečo potvrdí, a o to vážnejší je dôsledok, že nielen učiteľ Žarnay nevykonáva svoju učiteľskú profesiu po svojom zistení, ale už ani kontrolór kraja nevykonáva svoju kontrolnú funkciu. No je tu naozaj otázka na mieste, že čo vlastne chceme v našej krajine dosiahnuť, ak nedokážeme v takýchto prípadoch jednoznačne zaujať stanoviská, ktoré pomôžu takýmto ľuďom byť naďalej majiteľmi svojich funkcií. Ak učiteľa, ktorý vidí zlo a naň poukáže, odsunieme medzi neučiteľov a kontrolóra, ktorý potvrdí, že to zlo bolo naozaj zlom, odsunieme medzi nekontrolórov, tak práve tu niekde rezonujú otázky, ktorých nitky vedú už z tej obchodnej akadémie a možno z Košického kraja priamo k vláde Slovenskej republiky.
Ak pán minister, bývalý, školstva Dušan Čaplovič bol konfrontovaný s týmto prípadom, ak zjavne mal možnosť sa s ním podrobne zoznámiť a on sa s ním aj zoznámil, a ja musím povedať, že urobil aj niečo, čo vzbudzovalo pomerne veľkú nádej, lebo v jednej televíznej diskusii priamo v živom vysielaní, v priamom prenose vyjadril úctu učiteľovi Žarnayovi. Dávalo to veľkú nádej, že po vyjadrení úcty prídu aj reálne kroky, ktoré tohto učiteľa zaradia tam, kde patrí, medzi učiteľov, a že jeho prípad sa stane prípadom úspešného poukázania na korupčné postupy na jeho pracovisku. Žiaľ, ja to myslím úplne úprimne, lebo nestratil som úplne úctu voči bývalému ministrovi profesorovi Čaplovičovi, pán exminister dnes, dnešný náš súčasný kolega poslanec Čaplovič bol príliš slabý na to, aby dokázal tohto učiteľa vrátiť medzi učiteľov. Otázka znie, prečo minister nedokáže takúto vec urobiť, keď dokáže v priamom prenose naživo pred miliónmi televíznych divákov oceniť takéhoto učiteľa. No ja nemám na to odpoveď, ja neviem presne, aké sú mocenské nitky a páky spojené práve s tým prostredím, korupčným prostredím, na ktoré učiteľ Žarnay poukázal. Vieme, že je tam spleť rôznych záujmov, právnych záujmov, záujmov školských úradov, ktoré idú kdesi hodne vysoko v rámci kraja, a hoci nepoznáme presne, ako sú spletené, ani kde končia, môžeme vyjadriť presvedčenie, že sú dosť pevne spletené na to, aby ani dnes už bývalý minister školstva ich nedokázal rozpliesť.
Ak teda dnes hovoríme o tom, že je tu vážny dôvod na vyjadrenie nedôvery vláde Slovenskej republiky z titulu toho, že tá korupcia sa dostala neuveriteľne blízko k ich rozhodovacím procesom a k ich pracovným stolom, tak to nie je len otázka nákupu piešťanského cétečka, ale je to aj otázka možno spojená s tým, prečo minister nedokáže v takomto prípade urobiť kroky, ktoré primárne nesledujú záchranu jedného drobného učiteľa, jedného z desiatok tisíc, ale ktoré by mali sledovať to, čo už by zase medzi povinnosťami vysokých vládnych činiteľov malo byť, a to poukázať verejne na to, že si takéhoto človeka veľmi vážime a že nám stojí za to, aby sme povedali veľmi jasne a s konkrétnymi dôsledkami niečo také, ako že učiteľ Žarnay a minister školstva považujú za česť vystúpiť spoločne, možno v nejakej relácii, podať si ruky, možno odovzdať z rúk ministra ocenenie a povedať všetkým: Vážení kolegovia, v tomto prípade učitelia, keď natrafíte v živote na niečo podobné, na čo natrafil pri svojej práci učiteľ Žarnay, tak sa, prosím, zachovajte presne tak, ako sa zachoval on, o to vás žiadam, tak vám to hovorím a to považujem za správne. Ak by niečo také zaznelo, tak by určite to bol veľmi výrazný moment na to, aby korupcia sa vytláčala z toho hlavného prúdu, o ktorom som hovoril, že tam zhruba, žiaľbohu, sa nachádza pri každodenných procesoch našej spoločnosti, niekde na ten okraj, do toho tmavého kúta, kde slušný človek radšej ani nenahliadne.
No nestalo sa tak, nestalo sa tak ani za čias dnes už bývalého pána ministra školstva, čo mi je nesmierne ľúto, a nestalo sa tak zatiaľ ani za funkcie súčasného ministra pána Pellegriniho, ktorý už pred skoro tromi mesiacmi vyhlásil, že posiela kontrolu na túto školu, aby zistil, aká je pravda. Kontrola neodišla za pána Čaploviča, neodišla ani zatiaľ teraz za nového ministra a práve tu sú možno tie správne chvíle na to, aby sme sa spýtali v súvislosti s korupciou, ktorá sa dostala tak blízko aj do vlády Slovenskej republiky, že prečo, prečo takéto závažné okamihy sa neriešia jednoznačným spôsobom, ktorý by umožnil urobiť záver, že každý člen vlády v prípade takýchto závažných zistení je veľmi dôsledný. Nevravím, že musí rozhodnúť minister kultúry pre Tuchyňovú, minister školstva pre Žarnaya, možnože nie, ale povinný sa je s tým zoznámiť a rozhodnúť sa buď tak, alebo tak. Niet nič horšie, ak v takejto situácii ostaneme kdesi vo vzduchoprázdne. Urobia aj dobre, ale nuž, doplatil na to, no čo ja už môžem, veď ja som len minister.
Ak som raz minister a viem, že teda chcem byť akýmsi nositeľom základnej informácie pre verejnosť, základného odkazu, istého dôležitého mementa pre celú spoločnosť, tak musím sa vyjadriť jedným alebo druhým spôsobom. Tu neexistuje možnosť zdržať sa pri hlasovaní. Tu musím byť za alebo proti. Alebo som za takýchto ľudí, lebo som si overil, že konali správne a dávam ich za vzor, alebo som proti nim, lebo som si overil ich správanie a zistil som, že je nesprávne. A jednoducho dávam jasný signál celej spoločnosti, ako si predstavujem konanie, pretože to je vec, o ktorej nemôžu rozhodnúť radoví učitelia ani nikto v rámci nižších článkov riadenia, to je práve záležitosť, ktorá plne spadá do rúk vysokých predstaviteľov Slovenskej republiky, teda určite aj ministrov, ktorí patria medzi takýchto predstaviteľov, pretože ak to povie minister, tak to má oveľa väčšiu váhu, oveľa silnejší dopad, je to jednoducho niečo, čo nemôže byť chápané ako nesprávny krok.
Takže tu niekde ja cítim tú tesnosť nášho podpisu, podpisu 33 poslancov pod návrh na odvolanie predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica a tým pádom aj na odchod celej vlády a tým, že takéto zásadné prípady, ktoré sa stali symbolom, ktoré sú dôležitým signálom pre našu spoločnosť z hľadiska boja proti korupcii, sa nenapĺňajú. Nepokračuje sa spôsobom, ktorý by sa dal považovať za veľmi potrebný, potrebný práve, už som to povedal, nie pre tých postihnutých, tí sa dáko životom pretlčú, ale pre celú spoločnosť. Toto je vec, ktorú z bedier členov vlády Slovenskej republiky a napokon z bedier všetkých ústavných činiteľov, teda aj našich, rovnako sme povinní byť takýmito vzormi, nikto nemôže zobrať.
A preto si myslím, keď som už teda zablúdil do, vlastne aj na tie naše bedrá, aby sme nerozprávali len o členoch vlády, ktorých tu zastupuje pán minister Richter, že to je vec, ktorá by nás mala, vážené kolegyne, kolegovia, nesmierne jasným spôsobom spájať, zjednocovať, lebo to predsi nemôže existovať priestor na stranícke súboje. My sme povinní zápalisto a určite aj s dobrými argumentami a vytrvalo bojovať o svoje videnie budúcnosti Slovenska z hľadiska istých základných politických presvedčení, istých filozofií, nechcem ich nazývať ľavičiarsko-pravičiarske, no ale proste z hľadiska istých princípov, ktoré sú spojené s viacerými možnosťami vstupu štátu viac alebo menej do života občanov, čo je napokon správne. Tento politický boj je sympatický, potrebný a môžeme byť vďační, že sa ho môžeme zúčastňovať, že tu neni akási jednotná línia, ktorej sa musia všetci podrobiť. Verím, že práve v takomto spore vygenerujeme dobré riešenia, keď tento spor budeme viesť s dobrým úmyslom, a bude to tzv. dobrý boj, ale predsi posúdiť korupciu, posúdiť konanie človeka, ktorý zabojoval voči korupcii, alebo posúdiť človeka, ktorý jej podľahol, to predsi nemôže byť súčasťou nášho politického boja, že niekto vidí dotyčného ako zlodeja a druhý ako záchrancu, ako človeka, ktorý zabránil krádeži. To predsi nemôže takýto stav fungovať.
A preto, ak existuje problém dneska s cétečkom v Piešťanoch, tak veľmi rýchlo sa musíme zhodnúť, že buď to bola lumpáreň, alebo nebola. A buď lumpi musia byť potrestaní, alebo keďže nespôsobuje mu to nič zlé, tak potom musíme sa ospravedlniť a povedať, že je to v poriadku, ale nemôže existovať situácia, aby sme vytrvalo jedna časť snemovne hovorila, že to je v poriadku, a druhá časť, že to nie je v poriadku. To je nenormálna, neprirodzená situácia, ktorá môže trvať len veľmi krátko, len, žiaľbohu, mám taký dojem, že my sme práve veľmi často svedkami akéhosi zakopávania sa. Toto je náš človek, na toho nám nesiahajte, nech je to akokoľvek. Už to, myslím, zaznelo dnes či skôr včera, že nech je to akokoľvek, je to, sú to naši a tým pádom nemôžu byť zlí. To je vec, ktorú musíme chápať ako to najškodlivejšie z najškodlivejších posudzovaní. A tu by sme mali, ja veľmi rád zopakujem ten vzor, ktorý sa tu prezentoval v podobe dosť výnimočného postupu pána poslanca Kollára, ktorý, myslím, že včera to zaznievalo či predvčerom, už teraz strácam pomaličky prehľad o čase v tomto niekoľko desaťhodinovom rokovacom maratóne. Povedal jasne, že keď zistil, že jeho oddielový kolega, minister financií Mikloš nekonal kóšer, tak mu to povedal pred verejnosťou v priamom prenose, že je za to zodpovedný.
To je presne to, čo musíme spoločne povedať v prípade piešťanských pracovníkov pána Suchánka a pani Kovačičovej, máme tu dva skvelé, podľa mňa skvelé typy, dve osobnosti, ktoré sa vynorili spomedzi anonymných obyvateľov Slovenska, a ja sa spytujem, čo im odkážeme. Budeme jedna časť tohto spektra ich považovať za udavačov, ktorí narozprávali nejaké nepeknosti a písali nepravdy na nadriadené orgány, a druhá bude hovoriť, že chvalabohu, že sa takí našli, a budeme navzájom zotrvávať na týchto pozíciách? No ja si myslím, že veľmi rýchlo, keď je teda, to cétečko sa stalo centrom diania tohto zákonodarného zboru na niekoľko dlhých desiatok hodín, veľmi jasne povedať, či títo dvaja ľudia sú tí, ktorých chceme zaradiť medzi vzory, a povedať všetkým členom rôznych dozorných a správnych rád, že takto ako Suchánek a Kovačičová sa musíte zachovať všetci, keď ste poverení, alebo naopak, ak teda zistíme, že to nie je správne a že všetko bolo v poriadku, no tak vyslať odkaz, že dávajte si pozor pri svojom posudzovaní situácie a konali títo dvaja ľudia nesprávne, a preto musíme povedať, že nemôžu byť v žiadnom prípade vzorom.
Viete, nechcem tu vydávať súdy. Ja som presvedčený, samozrejme, že už dnes sa tí ľudia zaradili medzi tých, ktorých máme povinnosť dať za vzor správania sa všetkým dozorným a správnym radám, nielen v nemocniciach. Len táto situácia nemôže ostať tu medzi nami akousi zákopovou vojnou alebo lepšie povedané nie vojnou, len zakopaním sa každý na svojej pozícii. My sme povinní vydať takýto signál veľmi jasne.
A keď sme už v tom zdravotníctve, nemožno nespomenúť ďalšiu osobu, ktorú je záhodno spomenúť v tejto súvislosti boja s korupciou, a tiež je to otázka zdravotníckeho prostredia, je to drobná, naozaj malá, nenápadná, ale veľmi silná a charakterná žena, doktorka z Nitry, doktorka Zuzana Pechočiaková, ktorá v situácii, ktorá možno sa nepodobá na prvý pohľad na situáciu korupčnú, žiadne nákupy, žiadne peniaze tam neboli v hre. Ale ono, pripomínam, že korupcia, to slovo pochádza zo starého indického kmeňa, základu reupt, lámať. Korupcia nie je spojená s obálkou s peniazmi, ale s lámaním a s lámaním ľudí, s lámaním charakterov. A ak si slovo korupcia spojíme práve s týmto slovným základom, tak prípad pani doktorky Pechočiakovej je zjavným príkladom korupcie, pretože ktosi sa snažil zlomiť jej charakter a povedať, že oprava toho zápisu v lekárskych záznamoch bola v poriadku a ona povedala „nie“ a povedala to dosť hlasne na to, aby to prekročilo bežné medze falošnej lekárskej, v tomto prípade lekárskej kolegiality a aby dostal občan Slovenska, potencionálne každý zároveň pacient, silné povzbudenie a odkaz od tejto drobnej silnej ženy, doktorky Zuzany Pechočiakovej, že v prípade, keď sa stretne s takýmto lámaním jej charakteru, tak že si ho zlomiť nedá a že v tomto prípade drobný pacient Miško je pre ňu viac ako falošná kolegialita, prípadne strach pred jej nadriadenými, ktorí chceli od nej, aby mlčala, a ona sa rozhodla nemlčať.
Málo sa ja dotýkam v tomto prejave, ja som si toho vedomý, tých Piešťan, ale napokon o nich sa rozprávalo dosť, ale týmto som chcel len poukázať na to, že ak hovoríme o našom rozhodnutí vyjadriť nedôveru vláde Slovenskej republiky, tak to predsi nie je otázka len zdravotníctva a otázka jedného cétečka. Je to otázka atmosféry, ktorá v našej krajine existuje, určite nevznikla s volebným obdobím tejto vlády, ale určite je silne akcentovaná počas tohto volebného obdobia a v tom ja nachádzam dostatočný dôvod na to, aby môj podpis k tej tridsaťtrojke nebol podpisom z akejsi kolegiality opozičnej, ale aby to bol podpis, ktorý chápem ako vyjadrenie môjho osobného presvedčenia, že ak už nie poslanci, tak, preboha, kto nahlas a jasne povie, že veci, ktoré sa dejú v štáte slovenskom, veľmi často zapáchajú a že ten zápach sa naozaj točí okolo vysokých riadiacich miest, kde sa rozhoduje o osudoch celej krajiny.
A aby som bol v závere aj taký aktuálny, tak začal som s tým lesníctvom, začal som so svojou skúsenosťou, ktorá mi prichádzala v podobe tých divných faktúr na stôl a voči ktorým som sa vzoprel a vďaka čomu som sa dostal na chvíľočku sem medzi vás, medzi politikov, ale ono to nekončí, ono to nie je tak, že bola to tu chvíľka, zistili sme a našťastie to už nie je.
Ja som už spomínal interpeláciu, som veľmi zvedavý na odpoveď pána predsedu vlády Roberta Fica, pokiaľ sa nám to odvolanie nepodarí, čo je dosť pravdepodobné, tak zrejme sa tej odpovede dočkám. Budem veľmi rád, keď nebude formálna, pretože je to interpelácia, kde sa spytujem, kde sa stratilo 14 mil. eur alebo kde sa má stratiť 14 mil. eur, pretože v Lesoch Slovenskej republiky bola uskutočnená podivná súťaž, kde sa rozhodli nahradiť doterajších odvozcov dreva novými prepravcami, uspeli v súťaži, len títo noví sú o 50 % drahší ako tí doterajší. Vysvetlenia, ktoré prebehli aj tlačou, lebo sa to objavuje v médiách bez toho, aby som ja im dával nejak ponuku, tú interpeláciu si všimli, a sú dosť zvláštne. Proste ten, kto vygeneroval takúto súťaž, zdôvodňuje, že je to potrebné platiť viacej. Budiž, možnože sú isté limity, kde by som povedal, chcem v rámci inflácie nejaké percentá pridať, pretože chápem, že možnože ten môj dodávateľ potrebuje voľnejšie dýchať, aj keď v záujme žiadneho podnikateľského subjektu nie je hľadať tých drahších, ale skôr tých lacnejších, ale je to, samozrejme, otázka komplexu aj nejakej ceny. Ale o 50 percent? To je viac ako divné a tá súťaž je divná aj kvôli tomu, že podľa všetkého nebola zorganizovaná na území podniku. Tie nitky vedú opäť kdesi k pánom na ministerstve. Nehovorím, že priamo k ministrovi, ale tým smerom.
Ak je to tak, tak potom naozaj sa musíme spýtať, a v tomto prípade ako lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom, sa spytujem, no ak niekto má odvahu urobiť súťaž, ktorou chce minúť zbytočne na jeden výkon z množstva výkonov, ktoré sa v tomto podniku vykonávajú, 14 mil. eur a existuje tu aj dávna predstava pomôcť lesníkom pri ich naozaj stále nízkych platoch, nuž tak potom veľmi rýchlo sa dá urobiť otázka, prečo chceme platiť odvoz dreva takýmto nadštandardným spôsobom, keď sa môžeme rozhodnúť, keď už máme tie peniaze a chceme ich minúť, použiť na zvýšenie priemerných platov svojich zamestnancov. Dnes pracovník na lesnej správe, mladý inžinier, ktorý už má niekoľkoročnú prax za sebou, dostáva 500 – 600 eur čistého, keď mu zarátam, samozrejme, aj prémie a odmeny. Ak by sme tých 14 mil. podelili v tomto podniku, ktorý teda zjavne ich má, tak možno tie platy stúpnu na 800 eur. Nejeden pracovník, nejeden kapitán lesníctva hovorí, že má záujem zvýšiť spravodlivé odmeňovanie v tomto podniku. Nuž zdá sa mi, že ak má záujem a dokonca existuje možnosť urobiť súťaž takýmto spôsobom, že zvýšime o 50 % ceny pri tomto jednom výkone, tak potom je nanajvýš divné, že sme sa nerozhodli pomôcť najprv tým zamestnancom, ktorí sú soľou lesníctva, tomu lesníkovi, a je to naozaj tak, že táto pomoc by mala jednoznačne byť nasmerovaná práve k týmto ľuďom.
A že tu nebude všetko v poriadku a že môj podpis je teda podpis, za ktorý sa nehanbím, pod tým návrhom na vyjadrenie nedôvery, o tom teda svedčia naozaj aj také skutočnosti, že túto divnú súťaž, ktorou chcem teda zakončiť svoj príspevok ku korupcii, ktorá sa dostala tak neuveriteľne blízko k členom vlády a premiérovi, že táto súťaž nebola urobená na tom podniku špecializovaným odborom, ktorý je tam zriadený na to, aby sa zaoberal verejným obstarávaním, ale bola posunutá na subjekt súkromný, ktorý bol nájdený v rámci prieskumu a ktorému za to tento podnik z hľadiska tých miliónov, o ktorých rozprávam, pri tomto jednom prípade zaplatil 23-tisíc eur. Mám svojich niekoľko špecialistov, ktorých platím každý mesiac, sú to vysokí špecialisti na verejné obstarávania a ja napriek tomu si poviem, že tú súťaž treba urobiť externým dodávateľom a zaplatíme mu za to 23-tisíc eur.
Nuž ak sa v tomto rezorte pred časom dosť zaužívalo, že pán minister Jahnátek šíri okolo seba taký komjatický syndróm, tak sa domnievam, že toto môže byť jeden z jeho ďalších prejavov, a preto som presvedčený, že vláda Slovenskej republiky má za sebou dosť divných krokov na to, aby naše rozhodnutie odvolať ju a vyjadriť jej teda nedôveru, bolo dostatočne odôvodnené.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Povedal si veľa vecí, ktoré stoja za to, aby sa zapamätali alebo minimálne sa nad nimi ľudia zamysleli, ale jednu vec z nich si vyberám, ktorú považujem za kľúčovú a ktorá s témou súvisí viac ako úzko. A to je tebou spomínaná hmotná zodpovednosť za rozhodnutia. Nekričím a nebažím po tom, že každé zlé rozhodnutie musí byť hneď spojené s hmotnou zodpovednosťou, lebo určite aj v politickom živote, aj v riadení zložitých firiem patrí na miesto riadiaceho stola aj isté riziko, človek môže mať dobrý úmysel. A nemusí to dopadnúť vždy dobre, ale keď sa zjavne preukáže u ľudí, ktorí hospodária a riadia, že nehospodária a doriadia firmu, ktorú zastrešujú, v tomto prípade si myslím, že hmotná zodpovednosť do dôsledkov má byť spojená práve s naším protikorupčným snažením. A už viackrát som sa musel usmiať nad tým, keď niekto povedal, že v prípade ak by sme zaviedli hmotnú zodpovednosť pri vysokých funkciách, kde sa menuje štátom, ministrom nejaký generálny riaditeľ, tak že by nikto takú funkciu nezobral, som presvedčený, že opak je pravdou, ľudia, ktorí chcú robiť fér, by považovali takýto zákon za svoju ochranu, pretože by vedeli, že nikto ich nemôže nútiť do rozhodnutí, ktoré by boli politické, ktoré by boli rozhodnutia, ktoré majú spôsobiť nejakú zlú vec v prospech niekoho iného, naopak, povedali by: „Nie, nemôžem to urobiť, pretože by som to musel platiť ja a ak by som to nestihol do konca života, tak by to ešte zdedili moje deti ako môj záväzok.“ Takže takýto zákon, keď hovoríme o boji s korupciou, je viac ako aktuálny, spomenuli sme tu už dnes aj včera veľa zákonov, ale tento by mal byť uvedený na prvom mieste.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Myslím, že v histórii slovenského parlamentu je teda viacero už takých nocí, ktoré dostali nejaké prívlastky. Ja chcem veriť, že táto noc z ôsmeho na deviateho novembra 2014 dostane prívlastok noc, ktorá Slovensko posunula dopredu a ktorá nás zjednotila pre dobrú vec. Neviem ten prívlastok pomenovať stručnejšie, ale verím, že vďaka všetkým, ktorí sú tu teraz, a možno aj vďaka tým, ktorí sú ochotní týmto spôsobom rozmýšľať a vyťažiť z tejto noci to, tú pravú esenciu, sa môže takýto zámer naplniť. A to by bolo to najlepšie, čo by sme mohli s touto nocou spájať. Ďakujem veľmi pekne všetkým, ktorí ste reagovali. Ďakujem všetkým, ktorí to počúvali.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, prijmite teda aj môj obdiv, že v takejto rannej hodine toľko sviežich a zaujímavých rečí dokáže odznieť. Neviem, či sa k tomu priblížim, ale v každom prípade sa pokúsim premôcť prirodzenú únavu a povedať to, čo mám na srdci. Napokon všetko má svoje čaro. A myslím, že aj takéto nedeľné ranné rokovanie môže byť istou symbolikou.
Dovolím si využiť prítomnosť pre úvod pána ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí pána Lajčáka. Spomenul som si na niečo, čo som mal možnosť, vážený pán minister, povedať z tohto pultu dva-tri mesiace dozadu. A použijem to ako príklad toho, že nič, čo sa povie v sieni zákonnosti a čo možno zdá sa, že to je hádzanie len hrachom o stenu, nie je určite zbytočné, tobôž keď naozaj hovoríme v miestnosti, kde každé slovo má svoju váhu a, napokon znie to až hrozivo, kde každé slovo je navždy zapísané v análoch Slovenska.
A to, čo chcem, pán minister, pripomenúť je taká epizódka. Ja som reagoval na vás, keď ste spomínali potrebu reprezentácie Slovenska a potrebu lepšej reprezentácie Slovenska, ako sme zvyknutí. A ja som zareagoval spôsobom, že teda máme tu neďaleko od budovy Národnej rady pamätník, ktorý má svoju mimoriadnu vážnosť a ktorý je často navštevovaný hosťami domácimi i zo zahraničia. Mám na mysli Slavín. A pripomenul som, že je tam nedôstojná tabuľa, že je tam tabuľa, ktorá je roztrhaná, ktorá je nečitateľná, z ktorej visia franforce. A ja som po tomto svojom vystúpení asi po mesiaci na bicykli vybehol na Slavín. A viete, čo ma tam čakalo? Bola to krásna nová tabuľa s anglickým aj slovenským textom so situačným plánom. Tá tabuľa je tam. Ja nevravím, že ste to zariadili vy. Ja nehovorím, že som to zariadil ja. Používam to len ako príklad, že aj možno takáto maličkosť, ktorá tu zaznie, má svoj dopad, ktorý niekedy ani netušíme. Takže nič nie je zbytočné. A určite nie je zbytočné ani toto ranné, verím, užitočné rokovanie.
Skôr než prejdem k téme, chytím sa jej tak, že si dovolím urobiť taký malý cestopis. Ale to bude len naozaj veľmi kratučké. A pripomeniem vám zástavu Južnej Kórey. Určite ju poznáte. A určite si pamätáte, že na nej je ten zaujímavý a pomerne svetovo známy znak jin a jang, tá kombinácia dobra a zla, ohňa a vody, muža a ženy, proste tých protikladov. A napadlo mi, že keby SMER chcel si zvoliť novú zástavu, ja neviem, či SMER má nejakú vlajku, ale povedzme, že keby to chcel, tak by mohol využiť po tejto skúsenosti, ktorú tu máme, práve takýto znak plný protikladov, znak jin a jang. A ten znak, som si takto povedal, vám pripomeniem, kolegyne a kolegovia, kvôli tomu, že tu zazneli pri tejto téme dve obrovsky rozporuplné záležitosti. Je to neuveriteľné, ale sú tu naozaj dva veľké protiklady, lebo keď zoberieme programové vyhlásenie vlády Roberta Mečiara číslo dva pre VI. volebné obdobie, tak naozaj na prvej strane programového vyhlásenia je desatoro. Už to určite niekto spomínal, ja to úplne presne neviem. Ale bod číslo 5 hovorí o systematickom boji s korupciou na každej úrovni štátnej správy. To je jin, povedzme. A to, čím to chcem doplniť, je ten neuveriteľný výrok pána predsedu parlamentu pána Pašku, ktorý asi už by ho dnes nepovedal. Proste je to v tom istý taký až možnože malý schvál, že sa neudržal, že to povedal a že zrejme už tento výrok pôjde s ním. A je to výrok, ktorý sa mi zdá ako presný opak znaku jin. Ten výrok bol takto veľmi jednoduchý: „Vyhrajte voľby a môžete urobiť všetko.“ Zoberte si, že zaznievajú tieto dve veci z úst vysokých predstaviteľov vládnej strany, na jednej strane boj s korupciou na každej úrovni štátnej správy a na druhej strane je to ten výrok. Zdá sa mi to dosť zvláštna kombinácia a naozaj ako keby sa tu v rámci jedného straníckeho zoskupenia zbehli dve veci, ktoré sa navzájom nezlučujú a nedajú sa zlúčiť, ale tak či tak zazneli v rámci tých istých predstaviteľov alebo tej istej strany.
A teraz skúsim už ísť naozaj ku korupcii našej každodennej, ktorá je lajtmotívom tohto rokovania, ktoré je zamerané na vyjadrenie nedôvery pánovi predsedovi vlády Slovenskej republiky.
Som presvedčený, že ak by sme si mali pripodobniť priestor spoločný, a to ozaj bez ohľadu na stranícke, náboženské, rasové alebo akékoľvek iné vyhranenie, proste priestor života, ktorý by nám mal byť prirodzený, tak by som si ho vedel predstaviť ako ihrisko, ktoré je ohraničené nejakými čiarami. A tie čiary by mali mať také nejaké konkrétne pomenovania, z nich by sa určite mala volať jedna slušnosť, druhá ľudskosť, možno tá tretia by mohla byť pomenovaná poctivosťou a tá štvrtá, ak ju skompletizujme, nech je statočnosťou, jednoducho ihrisko, na ktorom nech ktokoľvek pobieha, nech má akékoľvek tričko na sebe, mal by si povedať, aha, to sú tie čiary, cez ktoré sa nesmie vybiehať, pretože to už je mimo hry. No ale tu máme problém s tým ihriskom. Nad týmto ihriskom je zjavne nejaký mrak, mrak, ktorý páchne, mrak, ktorý je zlý, mrak, z ktorého pochádza veľa škaredých záležitostí. Je to ten mrak korupcie. A ja si ešte predstavím, keď ostanem ešte pri tejto terminológii kvázi športovej, že po tých čiarach zvyknú behať rozhodcovia. A práve možnože v tomto by sme si mohli povedať, že sú ľudia, ktorí dokážu byť takými rozhodcami a ustrážiť alebo aspoň sa o to snažiť, aby tá naša hra nazývaná život, ktorý by mal byť žitý slušným spôsobom, sa udržala v tom ihrisku. A práve takéto rozhodcovské osobnosti by som videl v ľuďoch, ktorých sme tu dneska spomínali a ku ktorým sa ja chcem dostať. A tak možno na prvom mieste by mali zaznieť tie mená, ktoré tu už boli skloňované. A to sú pán MUDr. Alan Suchánek, pani Magdaléna Kovačovičová ako ľudia, ktorí sa pokúsili urobiť tú nesmierne dôležitú vec a na tej čiare, ktorá rozhraničuje slušné od neslušného, poctivé od nepoctivého, ľudské od neľudského, sa postaviť k zlu a zapískať. Vlastne je to celkom pekná analógia, lebo z týchto ľudí pískajú, aj v angličtine je to pomenovanie (whistlebloweri), najmä tí, čo pískajú na píšťalke, keď je dačo zlé. A ja preto by som považoval za veľmi dôležité poďakovať tu všetkým, ktorých ste ani nespomenuli. A myslím, že tu aj zaznel teraz neviem návrh na uznesenie, aby sme v Národnej rade Slovenskej republiky prijali uznesenie, ktorým oceníme práve týchto dvoch ľudí, ktorí v Piešťanoch zapískali a ktorí nás upozornili na to, že čosi sa vymyká hraniciam slušnosti, poriadku, statočnosti, poctivosti. Je nesmierne dôležité mať takéto príklady, lebo vieme, a to dávam do istého protikladu, že napriek snahe o systémovosť boja proti korupcii, napriek tomu, že sa tu dnes aj zo strany vládnych predstaviteľoch často spomínali rôzne opatrenia, my o týchto opatreniach zatiaľ máme právo dosť silne pochybovať. Nechcem ich spochybniť, že budú nefunkčné, ale použijem len ten príklad zákona o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii. Pán minister Kaliňák, pán podpredseda vlády, ho dal častejšie, a dnes to aj zopakoval, za príklad systematického prístupu vlády k tomu, aby sa podarilo korupciu vytlačiť z toho ihriska. Ale zoberme si ten krátky, no, dvojročný príbeh tohto zákona. Už som to spomínal, spomínali to viacerí, bolo tu viacero návrhov, ktoré zazneli z viacerých klubov, a vždy sme dostali z vládneho krídla také dosť výsmešné opovrhnutie alebo pripomenutie, že o čo sa tu vlastne snažíme, že my sa snažíme o zákon, ktorý má pomáhať udavačom. Veľmi si vážim, a myslím to úprimne, že táto rétorika sa už stratila aspoň z niektorých úst vládnych predstaviteľov, konkrétne z úst podpredsedu vlády. Dokonca už tu napomenul niektorých kolegov, ktorí akosi neboli ochotní sa na ten zákon pozrieť ako na zákon, ktorý by mal mať nádej na istú funkčnosť. A to považujem za obrovský prevrat, kotrmelec, ale v dobrom. Veď my sme tu predovšetkým na to, aby sme prijímali zákony, ktoré majú pomáhať. A ja chcem veriť napriek všetkým pochybnostiam, ktoré máme právo možno v tejto chvíli mať, že ten zákon, ktorý sa rodil tak dlho, je naozaj pre ľudí, ktorým záleží na tom, aby korupcia bola minimalizovaná, a ktorí majú tu odvahu voči nej vystúpiť a ktorých v tejto odvahe takýto zákon aj povzbudí. No ale keďže tá pochybnosť tu existuje a keďže nemôžeme v tejto chvíli vedieť, že máme zákon, ktorý sa stane veľmi účinným nástrojom na boj proti korupcii, tak preto minimálne dovtedy a určite aj dlho potom, keď ten zákon nabehne do života, je nám potrebné takých ľudí, ako sú dvaja spomínaní zdravotnícki pracovníci z dozornej rady z piešťanskej nemocnici veľmi si vážiť, vyzdvihovať a dávať ako príklad, pretože to, čo urobili, je nepochybne začiatok nášho prístupu a postupu, o ktorom teraz v týchto chvíľach nechcem povedať, že vrcholí, ale ktorý pokračuje a ktorý možno bude mať istý nečakaný dopad, o ktorom v tejto chvíli nikto nemôže vedieť, kam sa ním dostaneme.
A keď som už zablúdil chvíľku v úvode do tej juhovýchodnej Ázie a spomenul som tú juhokórejskú zástavu, tak ešte ostaňme nachvíľočku v južnej Ázii a pripomeniem niečo z histórie, čo vám pravdepodobne nebude známe. Ja som sa s tým zoznámil tiež celkom účelovo, a nie tak dávno. Je to z histórie z malého ostrova menom Formóza alebo po novom Taiwan. A v histórii tohto ostrova existuje jeden taký dátum. Ten dátum je 28. február 1947. A je to dátum, ktorý sa nesmierne zaujímavým spôsobom zapísal do histórie tejto ostrovnej krajiny. Udiala sa tam vec, keď jedna babička so svojím vnúčaťom predávala v parku (v malom parčíku) v hlavnom meste Taipei cigarety. A ten predaj nebol asi podľa mienky nejakých dvoch finančných kontrolórov v poriadku. Tak ju pritlačili tak nešťastne, že tá babka utrpela vážny úraz. A niekto si to všimol, začal na to poukazovať. A ja to teraz skrátim. Na druhý deň si to všimli ďalší. A bolo ich zrazu takých viac a viac. A o mesiac tam padol, nechcem povedať nenávidený, ale neželaný, guvernér alias predseda vlády tohto ostrova. V tej chvíli určite, keď tí dvaja policajti pritlačili tú babku, nikto nemohol predpokladať, že to bude mať taký nabaľujúci efekt.
A už to dnes zaznievalo, my nevieme, my do budúcnosti nevidíme, my vlastne netušíme, za čo by sme mohli a mali pani Magdaléne Kovačovičovej a pánovi Alanovi Suchánkovi poďakovať. Ale možno práve v tejto chvíli sú tými, čo otvorili proces, ktorý bude viesť k tomu, čo spomínal pán poslanec Poliačik, že možno sa až na prekvapenie dočkáme zmien, pri ktorých možno v tejto chvíli si netrúfame ani len predstaviť, že by mohli nastať, lebo tak to už býva. A ja sa priznám, a bez nejakej zlomyseľnosti neraz som tú vetu v klube povedal, ktorá vždy narazila na úsmevy, že som naivný. A ja som sa k tej naivite hlásil. A už si ju asi ponechám. Ja som mal vždy taký pocit, že SMER nedovládne v tomto volebnom období. A ja si myslím, že sa dejú veci, ako keby to k tomu nejakým spôsobom smerovalo. Niežeby som sa z toho tešil. A vôbec nehovorím, že volám po nejakej rebélii. Ale myslím si, že strácate istú citlivosť pre dianie v krajine a že možno aj to, čo sa deje v týchto chvíľach v tomto poloprázdnom parlamente a v tomto rannom nedeľnom rokovaní, sú tie nebadané malé krôčiky, ktoré možno necítite, možno nie sú ani na cítenie, o ktorých možno naozaj nedá sa povedať, že by niekam mali jasne smerovať. Ale možno prejde nejaká doba, nebude možno taká dlhá a ony sa ukážu v istej svojej postupnosti. Neteším sa na to, ale myslím, že ak sa tu zásadným spôsobom nedokážeme, ak je to ešte možné, pozrieť na to, že sa musí naozaj zmeniť prístup k tomu oblaku nad ihriskom, k tomu zapáchajúcemu oblaku korupcie nad ihriskom menom život a na to, že tá hra sa začala veľmi presúvať za tie línie slušnosti, ľudskosti, statočnosti a poctivosti, tak tento zápas sa nedohrá, aspoň sa nedohrá v VI. volebnom období tak, ako sme si to možno všetci naľavo aj napravo mysleli. Je to môj pocit, prepáčte, možno hovorí zo mňa trocha únava, možno by som to nepovedal, keby to nebolo takto ráno zavčasu, ale hovorím to úprimne, napokon tak úprimne, ako pán predseda parlamentu možno tú vetu tiež povedal, ale už by ju nezopakoval, že víťaz berie všetko. Teda to bolo to prevedenie pána Mečiara v tomto prípade, vyhrajte a môžete urobiť všetko.
Ja by som v tejto chvíli popísal niektoré prípady. A preto som aj poprosil technikov o možnosť použiť aj videotechniku. Nebudem vás ňou zaťažovať. Ani nebudem veľa klikať. Ale je to vlastne mapa Slovenska, ktorá je súčasťou stránky Spájame statočných. Je to program nášho klubu. Ale vôbec nejde o to, či je to program nášho klubu. Je to program pre ľudí, o ktorých si myslíme, a tak sme aj vykonali, že si zaslúžia práve v súvislosti s tým, že sú to tí rozhodcovia na tej čiare, ktorí majú odvahu zapískať, sú to ľudia ktorí nieže sa nebáli, oni určite mali strach, ale dokázali ho prekonať a urobili to, čo neurobili mnohí iní, stať sa príkladom, možnože paradoxne skôr príkladom pre väčšinu spoločnosti s tým, že: „Aha, nerob tak, lebo dopadneš zle.“ Ale ja verím, že aj toto rokovanie a aj táto súvislosť s odvolávaním pána premiéra vedie k tomu, aby sme tých ľudí považovali za príklad vysoko pozitívny. A ja si dovolím v tej mape popísať tie prípady pomerne stručne. Ale jednému z nich sa budem venovať viacej. Sú to všetko štyria nositelia doteraz, doterajší nositelia ceny Ďurka Langsfelda. To je Rad Ďurka Langsfelda, ktorého pomenovanie sme si požičali z histórie Slovenskej republiky, resp. Slovenska v tom čase ešte ako súčasti monarchie, keď tento mladý učiteľ dokázal v meruôsmych rokoch vymeniť svoj život za ponuku, ktorú považoval za nečestnú, pretože si ctil pravdu a bol odvážny a povedal tú krásnu historickú vetu, že: „Teraz ma súdia nepriatelia a raz ma budú súdiť moji Slováci a pred nimi by som chcel obstáť.“ A to je možno aj celkom dobré motto do dnešného rána, raz nás, poslanecký zbor VI. volebného obdobia, budú súdiť Slováci, buďme spravodliví, teda národnosti a národy žijúce na území Slovenska, aby sme boli trocha viac občiansky. A ja si myslím, že bez ohľadu na to, či sme vľavo alebo vpravo, mali by sme určite chuť mať pred týmto súdom malých slovenských dejín obstáť.
Prekliknem sa k jednému z tých nositeľov, nositeľke. A nebude to náhoda, že si vyberiem práve ju. No nedá sa to veľmi čítať, takže asi skôr sa môžem vrátiť naspäť. Ale je to teda nositeľka tejto ceny Vanda Tuchyňová zo Žiliny. (Premietanie obrázkov z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Je to prípad novinárky, ktorá dokázala poukázať na niečo veľmi podobné, ako je téma dnešného rokovania. Týka sa to jej odvahy poukázať na divné nákupy lekárskych prístrojov v martinskej nemocnici. Ona bola redaktorka Slovenskej televízie. Robila to pre tuším reportérov. A urobila to veľmi dobre. Poukázala na to, sú to už pomaly tri roky dozadu, dva a pol roka dozadu, že v martinskej nemocnici sa kúpil endoskop, ktorý mal cenu 110-tisíc eur, a vzápätí sa kúpil vo Fakultnej nemocnici v Martine navlas rovnaký prístroj, ktorý mal cenu už vyše 200-tisíc. Aj keď tam boli nejaké zdôvodnenia s nejakým procesorom alebo s nejakým doplnkovým zariadením, minimálne pán riaditeľ, dneska už bývalý riaditeľ nevedel vysvetliť rozdiel približne 60-tisíc eur. Áno, už to nie je milión, je to len 60-tisíc, ale princíp je stále rovnaký. Redaktorka, ktorá si vykonávala poctivo svoju prácu, poukázala v súvislosti so svojím zistením odvážne a tak, ako jej kázala profesia, na takýto podivný nákup v martinskej nemocnici. A odpoveď na to bola viac ako štandardná, táto redaktorka pri najbližšej príležitosti skončila svoje pracovné pôsobenie v Slovenskej televízii, pretože sa stala nadbytočnou. Je to teda veľmi zvláštne, že ani Slovenská televízia nemá veľa odvážnych a investigatívnych novinárov alebo má ich odvážnych, ale možno nie tých, čo by sa špecializovali na takúto činnosť. Vanda Tuchyňová za svoje zistenia dostala odmenu v podobe prepustenia zo služieb televízie. Ja si myslím, a vlastne tu sa chytám aj toho, čo bolo tu už povedané, že treba nám tieto prípady kompletizovať, tak ako aj pán poslanec Poliačik tuná navrhol, že potrebujeme o týchto prípadoch vedieť. Toto je ten, o ktorom vieme, len zostal v nejakom vzduchoprázdne. Niet najmenší dôvod v súvislosti s bojom proti korupcii nedomáhať sa jasného záveru a vysvetlenia, ako sa stratilo a kam sa podelo pri nákupe toho endoskopu 60-tisíc eur a prečo sa tak vôbec stalo. A ona urobila toho viacej. Ona v tej súvislosti, keďže už tam bola, tak zrejme ako šikovná novinárka zaujímala sa o všetko. Ona zistila, že oni tam majú ešte jeden kufrík. A bol to nejaký konfokálny endomikroskop. Presne nerozumiem tým výrazom, ale tak to lekári nazývajú. A bol to kufrík, ktorý stál 325-tisíc eur. A pán riaditeľ sa priznal a povedal, že: „Máme ho tu už dva roky pomaličky, ale ešte sme ho nepoužili, lebo sme ho kúpili voľáko neuvážene.“
Ja viem, ten toaletný papier tu zaznieval často a možno až nie s pravdou. Možno to nie je celkom pravda, lebo možno toaletný papier nám dnes, keď sme hospitalizovaní, dajú. Ale to, že chýba obrovské množstvo možnože základných, možnože aj tých nadstavbových prvkov, ktoré pomáhajú ľuďom zachraňovať zdravie a životy, je fakt. No ak existujú nejaké kufríky za 325-tisíc eur, ktoré sa kúpia zbytočne, ak existujú dva identické prístroje, medzi ktorými je nepochopiteľný cenový rozdiel, no a ak existujú ľudia, ktorí dokážu na to poukázať, a ak existujú zákony, ktoré majú týchto ľudí chrániť, tak potom sa vás musím spýtať, prečo sa vôbec dejú takéto strašidelné veci, že my sa tu navzájom usviedčame a pri takejto téme sa prestrieľame cez históriu vzdialenú až po roky rokúce dozadu namiesto toho, aby sme si povedali, tak aby nás raz nesúdili tí naši nasledovníci v duchu toho langsfeldovského, že raz tu nás budú súdiť a chceli by sme pred nimi obstáť, ako je možné, že my sa nezhodneme bez ohľadu na politické spektrum, že to je predsa neprípustné, aby takéto niečo existovalo. A my by sme mali byť vlastne zhrození spoločne. V tej chvíli dnes pán premiér tu z tohto pultu nereagoval na tú podstatu, iba nám tu dal prehľad tých informácií, ktoré nepochybne, ja sa k tomu hlásim, boli vážne, hoci ja si vôbec nemyslím, že nemal pravdu, ale že tieto veci nezaváňali obrovskými korupčnými záležitosťami. Ale toto je úroveň najvyšších predstaviteľov, a teda nemám na mysli len premiéra, ale aj poslancov poslaneckého zboru Slovenskej republiky? My pri takýchto témach sa budeme navzájom vracať do minulosti a hovoriť: „Haha, veď aj vy ste boli takí.“ Tu by sme si mali asi jasne povedať, že to je viac ako nedôstojné a že takéto témy nás nesmú rozdeľovať, ale hlboko spájať, pretože my to nevieme a ak to niekto vie, tak potom by mal mať možno nejaký prístroj na videnie do budúcnosti. My nevieme, kedy čo bude chýbať nejakej nemocnici. Práve vďaka takémuto prístupu sa môže stať, že niekomu z nás, niekomu z našich blízkych alebo vôbec niekomu z občanov Slovenskej republiky sa nezachráni zdravie a nezachráni život len kvôli tomu, že sme si dovolili pri takejto téme sa nezjednotiť a nepovedať dosť.
A ja som presvedčený, že tak ako prípad z Piešťan, tak ako prípad z Martina, tak ako ďalšie podobné prípady, sú to všetky veci, ktoré nás musia spojiť, ak chceme pred súdom dejín, vážené panie poslankyne a vážení páni poslanci, obstáť, pretože toto nie je politika, toto je záujem krajiny, ktorý nás musí spojiť. A ak existuje niekto, kto sa chce z takéhoto, možno vy poviete, idealistického videnia vymknúť, tak hovorím, že nemá čo robiť ani vo vláde, ani medzi poslancami. Toto nie je téma na dokazovanie si politických bodov, toto je téma na absolútne trvalé vyriešenie tak, že ľudia, ktorí sú z ihriska vonku, ktorí sú za tými čiarami menom poctivosť, ľudskosť, statočnosť a slušnosť, takí nemôžu byť súčasťou parlamentného života ani súčasťou akejkoľvek vlády Slovenskej republiky. O tom som hlboko presvedčený. A by som bol veľmi rád, keby sme naše vnímanie tohto problému práve takýmto spôsobom zmenili. Ja myslím, že vnútri to všetci cítime, že toto nie je téma na prekáračky, ale téma na vyriešenie a ľudia ako v tomto prípade Vanda Tuchyňová nebudú na prepúšťanie z práce, ale na poďakovanie, a nie na poďakovanie z rúk poslaneckého zboru Obyčajných, ktorí si pre tento účel požičali meno z histórie a zaviedli Rad Ďurka Langsfelda, ale na poďakovanie z rúk najvyšších. Ja by som bol tomu veľmi rád. Nech v januári budúceho roku stoja traja najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky kdesi na hrade alebo v Redute a nech týmto ľuďom, o ktorých dnes rozprávame, dávajú za statočnosť a za to, že nám ukázali, ako sa máme zachovať, ako sa majú zachovať občania v kritických chvíľach, keď na niečo natrafia, štátne vyznamenania. To je to, čo, myslím si, je našou povinnosťou. A ak aj psychológovia hovoria, že bude vždy málo tých, ktorí dokážu mať odvahu, a vždy väčšina tých, ktorí radšej počkajú, ako sa veci vyvinú, no ak aj psychológovia majú v tomto pravdu, ja sa s nimi nesporím, ale určite takýmto prístupom a takýmito príkladmi a takýmto poukazovaním a oceňovaním príkladov dosiahneme to, že zrazu zistíme, že bude možno v prvej chvíli viacej tých nákupov tých divných CT-čiek z nepredražených, ale, viete, čo bude potom ďalšia fáza? Bude ich menej, pretože zlí si preto dovolia často konať zlo, lebo rátajú s tým, že im to prejde, rátajú s tým, že keď aj urobia takýto únik, tak sa im to napokon zohľadní takto: „Aj keď musíš niekde odísť, ale veď napokon niekde v Bruseli sa pre teba už miesto nájde a až taký postih to nebude.“ Ak ľudia budú rátať, že je tu zodpovednosť a je tu odsúdenie podľa zákona, ale aj podľa morálky taká, ktorá ťa celá diskvalifikuje aj z politického, aj z občianskeho života, no ja verím, že veľmi rýchlo budú ubúdať takéto prípady, keď ľudia si dovolia robiť, konať zjavne zlo s tým, že to ako keby bolo skoro prirodzené.
Zasa buďme spravodliví, určite to nie je len o členoch vlády ani tejto, ani tých iných vlád, určite treba spomenúť v tejto súvislosti aj tých, ktorí žiadne voľby neprehrávajú. Ja si ich občas nazývam tak, že sú to skutoční vládcovia tejto krajiny. Sú to tí, ktorí dokážu bez váhania robiť tie široké cesty, neváhajú a stavajú naširoko. Alebo sú to tí, ktorí dokážu cez tie póry nájsť tie prieduchy, ktorými sa tak dobre tunelujú štátne mešce. Alebo aby som ešte jednu skrytú tajničku ponúkol, tak možno sú to tí vysokí hráči, ktorí ovládajú ozaj vysoké hry, nielen tak. Na východe existuje taká ľudová hra, ktorá sa volá Filó. Takže, viete, nepoznám všetkých tých, ktorí vládnu v skutočnosti v tejto krajine, ale je potrebné si povedať, že je v moci politikov povedať: „Nie, vy nebudete rozhodovať o tom, kto bude a kto nebude klopať na naše dvere, ak ste schopní podnikatelia, podnikajte, ale nebudete nám vstupovať do politického života.“ Pýtam sa: Je to naivné? Je to nemožné? Naozaj sa nedá robiť politika bez týchto ľudí? Neviem, možno máte zlú skúsenosť, možno ja v tejto chvíli, možno je to asi nenáležité, nechcem ublížiť, tak poviem, nech sa tu raz v budúcnosti z Martina Fecka stane minister pôdohospodárstva, prepáč, Martin, napadá ma to. Vieš, urobil by si možno tisíc chýb, možno by si naozaj oproti pánovi Jahnátkovi bol menej obratný, možno on má tú svoju ministerskú skúsenosť, už sedel v nejednom ministerskom kresle, ale ja mám istotu, že taký problém, aký mám teraz v Lesoch Slovenskej republiky, keď je tu súťaž čerstvá, kde z ničoho nič sa rozhodli chlapci a dievčatá, ale zrejme rozhodnutie nebolo v podniku, ale bolo kdesi vyššie, urobiť súťaž, ktorá ide obrať tento podnik za štyri roky o 14 mil. eur na odvoze dreva, by človek s takou charakterovou výbavou, ako je Martin Fecko, podľa mňa nikdy nepripustil. Možno by tu pripustil len toľko, ak by už nebol schopný bojovať so zlom, tak by povedal, že z tohto vlaku vystupuje. A ten prípad je naozaj veľmi čerstvý a ja čakám, čo mi povie pán premiér, lebo pán minister Jahnátek mi dal podklady, ktoré nenechávajú ani na chvíľočku pochybnosť o tom, že došlo k nepochopiteľnému zrušeniu odvozu dreva za 4,20 eura a budeme ho voziť za 6,30 eura len tak z ničoho nič, je to z toho 50 %, na štyri roky 14 mil. A keď sa rozprávam s kapitánmi lesníctva, hovoria: „No my by sme tým lesníkom už konečne chceli zvýšiť platy, lebo vieme, že za 500 eur mladý inžinier keď má robiť, tak to je ťažké ani nemôže na ženbu pomýšľať.“ Keby tých 14 miliónov, len ten podnik má asi 1 500 ľudí, ktorí sú na lesných správach, podelili, tak každému tomu lesníkovi môžu urobiť z 500-eurového platu 700-eurový plat tie štyri roky. Takže odpusť mi Martin, že som to spomenul. Môžem spomenúť druhých, lebo ste tu, je tu napokon poriedko. Keby sa stal ministrom životného prostredia pán profesor Huba, možno by tiež nebol tak zdatný v niektorých okamihoch, ako nám to tu prezentuje pán minister Žiga. Ale verím, že by vtedy nikdy žiadny majiteľ širokých riešení nedokázal prejsť cez jeho dvere tak, aby ho nejakým spôsobom ovplyvnil. Ale tým som len chcel naznačiť, že nie je to naivné, ale je to možné. Je to vždycky otázka ľudského faktora vedieť povedať, že ľudia, ktorí disponujú miliónmi a miliardami, majú málo peňazí vo vrecku na to, aby mohli zvrátiť rozhodnutie čestného človeka.
Chcem na tú mapu sa ešte pozrieť a by som rád sa ešte vrátil. Nie je to môj počítač a neviem sa tam dostať späť, ale, dobre, nebudem vás trápiť tou mapou, sú tam ešte ďalšie miesta teda, okrem Žiliny a Vandy Tuchyňovej je tam toľkokrát spomínaný pán učiteľ Žarnay, prvý nositeľ tejto ceny. Škoda, odišiel mi pán minister Pellegrini. Prezentoval sa viackrát v médiách, nebolo to tak dávno je to čerstvé, že on teda zájde do tých Košíc, on sa porozpráva s tým Žarnayom, on sa porozpráva s jeho kolegami, sľuby. Viete, to sú tie okamihy, ktoré rozhodujú o tom, či naozaj ideme vážne bojovať proti korupcii alebo budeme o tom len rozprávať. Pán minister prezentoval to na stránkach tlače. Osobne to sľúbil aj pánovi učiteľovi Žarnayovi, keď sa stretli na ministerstve, keď ho požiadal, aby o tom ani nerozprával, že toto sa ide o chvíľočku riešiť. Uplynuli odvtedy mesiace a povedali, si že ten Žarnay už asi nie je ani pre nich nebezpečný a že načo tam budú za ním chodiť. Ale je pravda, že pán minister mal predvčerom ohlásený príchod na Obchodnú akadémiu do Košíc, už mu tam chystali aj slávobránu, bolo to tam všetko pripravené, len potom keď sa novinári začali zaujímať o to, že teda kde je Žarnay a čo sa tam vlastne ide diať, tak pán minister to zvážil, no nerád o tom rozprávam, lebo myslel som si, že vydrží, ale tak súhlasím s tým, že aj on je len človek, nemôže tu byť celú noc. Učiteľa Žarnaya, a nie je to otázka státisícov a nie je dôležité to, či zachraňujú aj státisíce alebo milióny, alebo iba desiatky tisíc, poznáte príbeh. My tu riešime to, že tu máme zákony a že tu ideme už konečne bojovať a že už nebudeme rozprávať len o takých starých prípadoch, ale že konečne povzbudíme ľudí. No aký je to rozpor medzi slovami a činmi, ako je to možné, že dávno nebolo priznané pánovi učiteľovi Žarnayovi čestné poďakovanie z úst najvyšších predstaviteľov? Ak nemá pravdu, tak ju budú musieť vedieť povedať. Ak vrchný kontrolór košickej VÚC-ky potvrdil v plnom rozsahu, že pán učiteľ Žarnay má pravdu, ak pán minister Čaplovič povedal, že posiela tam kontrolu, dodnes ju neposlal, už nie je ministrom, pán minister Pellegrini povedal to isté učiteľovi Žarnayovi, že pošle tam kontrolu, ja chcem vedieť pravdu, keď neveria kontrolórovi krajského zoskupenia, teda z VÚC-ky, je to rozpor medzi slovami a činmi. Ani jedna kontrola z ministerstva tam nešla. Ja naozaj chcem veriť tomu, že ideme urobiť Slovensko lepším, že sa vrátime na to ihrisko, kde sa hrá slušne, ale to potom páni ministri nesmú rozprávať do vetra. Keď pán minister Čaplovič povie, že tam posiela kontrolu, tak minister musí mať toľkú silu, aby tá kontrola prišla, aj keď sa to možno niektorým ľuďom nebude páčiť. Dneska tu zaznieval príklad pána Kollára, až bol výnimočný. Ja sám som to vtedy neregistroval. A presne to je to, čo potrebujeme. Prezentovalo sa, že v priamom prenose povedal vtedajšiemu ministrovi financií Miklošovi, že je to jeho zodpovednosť. A presne tak to musí byť, presne tak musí mne povedať Jofo Viskupič, keď urobím nejakú nepeknosť, že tu nie sú kamaráti Viskupič a Mičovský, ale tu je poslanec Viskupič a poslanec Mičovský a keď ja urobím akýsi krok do autu, tak mi to kľudne môže spočítať. Ale to je presne to, my sme tu nie za seba, my naozaj predstavujeme nie tých voličov, to je také klišé, ale nádej, že budeme to my, ktorí ukážeme, že dá sa hrať fér a keď to porušíme, tak z toho ihriska odídeme. Takže mi to veľmi chýba, stále, aj keď tu zaznelo veľa sľubov a veľa protikorupčných opatrení, ja sa z toho miesta spytujem obidvoch pánov ministrov, bývalého aj súčasného, že kedy tú kontrolu do tých Košíc na Obchodnú akadémiu na Polárnu ulicu konečne pošlú. Veď ja si myslím, že prípad Žarnaya už traumatizuje túto krajinu aj vládu, aj ľudí už dosť dlho a potrebuje tých 60-tisíc učiteľov vedieť, kde je pravda. Takí ľudia, ako je Žarnay, ak sa mýlia, tak im to treba povedať, ak sa nemýlia, tak treba im za to poďakovať a nenechať ich žiť za 113 eur mesačne na podpore. To naozaj nie je nič, čo by dokázalo vzbudiť v ľuďoch tejto krajiny záujem, odvahu a schopnosť prekonať strach v boji proti korupcii, pretože to naozaj nie je jednoduché. Ale máme v rukách možnosť, a práve ju tu máme my, vysokí predstavitelia tejto krajiny, všetci ústavní činitelia, týmto ľuďom dať nielen pekné sľuby, ale aj reálne záruky. Ale v tom sa musia diať aj konkrétne činy a páni ministri musia plniť svoje sľuby nielen byť tu, keď sa to od nich chce. Byť ministrom je veľmi vysoká funkcia, presne tak ako aj byť poslancom.
Spomeniem tam ešte jeden prípad, ktorý stále visí nedoriešený. A opäť sa týka jednej z nositeliek ceny Ďurka Langsfelda. Je to kontrolórka Ľubka Lapinová zo Zvolena, žena, ktorá si 28 rokov vykonáva svoju prácu, dokonca dostáva za to odmeny, vyznamenania. Len raz má tú podivnú smolu, že verejné obstarávanie, ktoré má skontrolovať, je tak divné, že ona to teda napíše, že nie je v poriadku, pretože určite nie je v poriadku, keď víťaz sa dozvie skôr o svojom víťazstve skôr, ako sa otvoria obálky. Ani sama netušila, akú skrinku otvorila, lebo z tej skrinky sa vyvalila podivná súťaž na Forest Portál, ktorá mala hodnotu 700-tisíc eur, poviem to úplne presne, vytunelovaných eur z európskych zdrojov, pretože všetci, ktorí sa pozreli na ten program a posúdili ho z hľadiska náročnosti, tak povedali, že 700-tisíc je priveľa. No a keďže ten program fungovať mal, tak potom, máme to na papieri, pán minister Jahnátek rozhodol, že teda tento program sa musí sfunkčniť. A dal to ľuďom v Národnom lesníckom centre za úlohu. Rok makali a nadávali, asi aj na mňa, že vôbec musia to za niekoho dorábať, tie peniaze išli jedným smerom a robota ostala im. No len kde ostala spravodlivosť, pani kontrolórka Lapinová starajúca sa o jednu chorú matku je už druhý rok nezamestnaná? Tak takýmto spôsobom my určite nezmeníme našu snahu túto krajinu posunúť od korupcií, poriadku a vrátiť tú hru všetkých bez ohľadu na tričko, na to ihrisko, ktoré som sa vám snažil popísať.
Ak by som záverom mal povedať svoj odkaz pre pána premiéra, tak sa trocha napojím na pána poslanca Poliačika, lebo tak som to cítil aj ja, že možnože nevyužil tú prvú šancu, lebo ju využiť nemohol, pretože neobstál v súťaži o prezidentské kreslo. Určite tak sme to všetci cítili a asi bude to neďaleko od pravdy. Chcel už odísť z tohto neľahkého postu elegantným spôsobom, nevyšlo mu to, no tento spôsob už nie je taký elegantný, ktorý mu ponúkame dnes, ale stále by sa dalo z toho postu ešte odísť so cťou. Možno, pán premiér, naozaj toho máte už za sebou, a teraz to myslím v tom ľudskom slova zmysle, veľa a ste len človek, aj keď relatívne mladý, a potrebovali by ste možno už tú ťažobu tejto funkcie prenechať niekomu inému. Možno je pre vás tá správna chvíľa, tento piešťanský prípad, ktorý ste napokon aj celkom správne začali riešiť, to ostalo niekde vo vzduchoprázdne, možno si povedať, určite by ste tým vstúpili do dejín nielen tejto vlády, odísť. V histórii je veľa prípadov, keď to dokázali prekvapivo ľudia urobiť a vždy to potom história spájala nielen s prekvapením, ale aj s ocenením, pretože ak nevyužijete túto druhú možnosť, vážený pán premiér, tak možno tá tretia bude ešte horšia ako táto druhá. A, viete, preto to tak hovorím, lebo možno z vašich úst malo zaznieť, keď to nedokázali povedať páni ministri školstva, ani bývalí, ani terajší, to poďakovanie, ocenenie pána učiteľa Žarnaya a to vrátenie nádeje obyvateľom Slovenska, nielen tým 60-tisíc učiteľom. Neurobili ste to. Vždy ja sa snažím tu byť. A keď ste tu, vždy sa pozerám a snažím sa aj z tej tváre vyčítať, ako keby ste niekedy mali z kameňa tvár a to srdce možno tiež, neviem. Ale chýba to. A toto je dôsledok, to je tá búrka, čo prišla, nedokázali ste povedať učiteľom: „Konajte ako Žarnay.“ Ani tá kontrolórka Lapinová sa nestala vo vašich ústach príkladom toho, ako majú konať ľudia, ktorí vyhodnocujú a kontrolujú verejné obstarávania. Ani tomu generálnemu riaditeľovi televízie pánovi Mikovi ste možno, neviem, do akej miery ho vláda môže riadiť, neodkázali, že taká Vanda Tuchyňová je predsa novinárka, ktorá je tou potrebnou šťukou v rybníku a ktorá nám pozerá na prsty a my takých ľudí potrebujeme, lebo každý múdry šéf, aj keď máme to celkom ľudsky, pochopiteľne radi, že nás chvália a že radšej sme, keď sme teda hodnotení pozitívne, vie, že potrebuje tých, ktorí mu hovoria pravdu a ktorí ho vedia upozorniť, aj keď to niekedy pichne. Nevyužili ste ani tento prípad. Nuž je tu prípad dvoch lekárov, alebo jedného lekára a jednej zdravotníčky. Myslím, že to asi hovorím dobre. Ale to nie je podstatné, aké majú zadelenie funkčne. Možnože toto je tá chvíľa, aby ste začali s ďakovaním ľuďom, ktorí tú vďaku nepotrebujú, pretože si ju už vybudovali po dňoch svojím činom, ale potrebujú to poznať občania Slovenska, aby pochopili, že vysokí predstavitelia tejto krajiny si práve tento spôsob života a tento spôsob vykonávania si pracovných povinností vážia. Možno sme práve pri tom bode obratu, ktorý cítime tak, že ho potrebujeme. A možno, vážený pán premiér, máte v tejto chvíli možnosť ten obrat vykonať. Ak by ste to dokázali, tak napriek všetkému, čo sa vám oprávnene vyčíta, máte šancu ešte stále vstúpiť do histórie tejto krajiny ako človek, ktorý v rozhodujúcej chvíli urobil dôležitý krok. Je to šanca, či ju využite, to je už iba na vás.
A skončím možno tým, že som to už tu z tohto miesta hovoril, ja mám rád vrchy a hory, mám rád aj štátny znak Slovenskej republiky a dovolil som si už pomenovať tie tri kopce inakšie, ako sa to hovorí v tej starej riekanke. A ja si myslím, že celkom pokojne si zaslúžia tie dva menšie kopce pomenovanie výkonnosť a odbornosť a ten vysoký, stredný kopec pomenovanie morálka. A keďže kopce majú rady prívlastky, tak je to pomenovanie vysoká výkonnosť, vysoká odbornosť a vysoká morálka. Ak toto dokážeme z toho znaku vyčítať, tak v tejto krajine bude oveľa lepšie. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán minister, ja sa chytím toho, čo ste povedali v závere svojho vystúpenia, keď ste spomenuli, že takto o mesiac tu budeme mať vážnu debatu o štátnom rozpočte, a využívam túto príležitosť na to, aby som vás poprosil, keby § 6, ktorý sa už obligátne zjavuje v štátnom rozpočte a ktorý sa venuje mimoriadnemu odvodu Lesopoľnohospodárskeho majetku Ulič, ste mohli zo štátneho rozpočtu predsa len ako minister financií, ako minister sociálnej vlády a ako aj východniar vypustiť. Viete, je to strašne nesociálne a doslova ničivé, keď práve tú hladovú dolinu, ktorú, myslím, dnes spomenul aj pán predseda vlády, že budete mať o chvíľočku výjazdové rokovanie v Uliči alebo v Ubli, by ste opäť ničili takým spôsobom naozaj, že by ste tam posledného ako tak fungujúceho zamestnávateľa, ktorým LPM Ulič je, zaťažili tým nepochopiteľným odvodom. Takže napadlo mi to ad hoc, pre tú chvíľu, ste sa nevenovali vtedy korupcii, pričom práve spomenuli ste štátny rozpočet. Prosím vás o to úprimne, ak to myslíte sociálne a tak trocha aj srdcom východniarskym, skúste tento paragraf vypustiť. Ďakujem.