Videokanál poslanca

Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené kolegyne neprítomné, kolegovia, vážení občania. Trocha ma zaráža fakt, že máme na pracovnom stole návrh zákona, o ktorom si myslím, že vysoko prevyšuje mnohé iné právne normy, ktoré sa tu prerokovávajú. Mnohokrát sme tu svedkami veľmi zápalistých diskusií, nevravím, že o veciach malého významu, ale dovolím si tvrdiť, že o veciach oveľa menšieho významu, ako je predmet, o ktorom tu dnes rokujeme.
Predmet, ktorý táto krajina tlačí na radlici svojho vývoja pred sebou, ktorý sa tam prevaľuje, ktorý jednoducho sa tam mrví, ale ktorý tam stále je. Až sa spytujem, že ako je to možné, ten nepomer? V poradí nejaký ôsmy pokus, deviaty? Šesťdesiat poslancov sa rozhodlo svoje poslanecké meno vpísať a podpisom potvrdiť pod návrh tohto zákona a záujem o diskusiu, ako keby sa strácal. Možno sa nestráca duch mečiarizmu v tejto sieni. Mám pocit, že to môže byť jedno z vysvetlení, že napriek tomu, že hovoríme o dávnych udalostiach, ktoré pomaly starí ľudia nespomínajú, ako keby tu niektoré z tých nedobrých vecí tu ešte stále pretrvávali aj po tom, ako mečiarizmus odišiel, verme, navždy do histórie tejto krajiny.
Dobre, je to môj pocit, mnohokrát tu nie som ja, keď sa možno niektorý iný z vás domnieva, že by som tu mal byť, takže nemám právo kritizovať. Mám právo byť trocha sklamaný. Sklamaný som, ale vyvážim to tým, že oceňujem návrh KDH, že sa rozhodlo opäť zabojovať. Úprimne si to vážim, práve tak ako som si to vážil vlani, keď som vstúpil do diskusie pri otvorení ústavy, keď som bol ten jediný poslanec Národnej rady, ktorý využil priaznivé okolnosti, keď došlo zjavne ku dohode medzi SMER-om a KDH v záujme vloženia novej textovej úpravy manželstva a možnosti previerok sudcov do ústavy a keď som pripomenul, že takáto nie celkom bežná konštelácia je príliš vzácna na to, aby sme ju nevyužili, a navrhol som vtedy svojím pozmeňujúcim návrhom otvoriť tzv. Mečiarove amnestie. Bolo to trocha zvláštne, keď ma dnešní predkladatelia v tomto nepodporili. Niektorí mi hovoria, že nerozumiem politike, ale verte, že aj veľmi rád budem nerozumieť, aj naďalej veľmi rád si ponechám svoju naivnú predstavu, že keď je niečo biele, budem hovoriť o tom, že je to biele, a keď je čierne, tak poviem, že je čierne, a keď neviem, tak sa priznám k tomu, že neviem.
Možno strana, ktorá je tu dvadsaťpäť rokov, má už iný pragmatizmus v sebe. Naozaj by som sa nikdy v živote nechcel prepracovať k takémuto stupňu poznania, kde by som veci, o ktorých mi moje zmysly hovoria, že sú také, pomenoval z nejakých dôvodov inak. Je celkom možné, že sú v živote chvíle, keď človek je schopný zaprieť nos medzi očami, a môžu to byť veľmi vážne, fatálne chvíle a nemožno a priori odsúdiť ľudí, ktorí sa takto prezentujú, ale ja sa stále vraciam k tomu, čo som už neraz z tohto miesta spomenul.
Ak my dnes v blahobytnom Slovensku, ktoré naozaj rieši problémy modernej krajiny, nemáme dostatok odvahy pomenovať veci tak, ako si pomenovanie zaslúžia, ako bude potom poslanecký zbor, tí, ktorí tu sedia dnes, alebo tí, ktorí tu prídu za nami, rozhodovať vo chvíľach, ktoré už nebudú možno spojené s rozhodovaním o blahobytných problémoch modernej krajiny, ale možno o oveľa fatálnejších súvislostiach?
Bojím sa, že im dávame zlý príklad, pretože príprava na zlé časy je nie založená v traktátoch o tom, čo raz kedysi. Pripraviť sa na zlé časy alebo vôbec na časy, ktoré prídu, sa dá jediným rozumným spôsobom, a to je to, že to, čo máme dnes na stole, poctivo zvládneme. A dnes máme na stole zrušenie tzv. Mečiarových amnestií. A úloha celej stopäťdesiatky by mala byť jedna jediná: poctivo sa s týmito amnestiami vyrovnať. Tobôž, keď som nezaregistroval, že by niekto, niektorá zo strán povedala, že tie amnestie neboli hlboko nemorálne.
To znamená, prienik je tu silný. Ale politické záujmy alebo dokonca strach z toho ducha mečiarizmu, ktorý stadiaľto nezmizol? Neviem. Ale dačo tu nie je v poriadku. Dačo tu nie je v poriadku ani vďaka tomu, že v tejto chvíli, keď sa nás prihlásilo pár do rozpravy, je táto sieň takmer prázdna. A ja sa domnievam, že ide o istú historickú chvíľu alebo istý historický pokus, ktorý ostane zaznamenaný a bude pripísaný k dobru KDH, napriek tomu, že ho možno, s veľkou pravdepodobnosťou možno už teraz označiť za neúspešný.
Čo povedať ako motto? Na úkladnom zločine, opakujem, na úkladnom zločine sa nedá založiť žiadna zákonnosť. A rovnako na úkladne preliatej krvi sa nedá založiť a potom budovať moderný štát.
A my si musíme pripustiť, že tu existuje jedno hrozné, strašné, obludné podozrenie. Podozrenie, že v základoch tejto krajiny je úkladne preliata krv. Je veľa udalostí, ktoré prinášajú tragédie, ale táto, táto je čímsi výnimočná. Existuje tu podozrenie, že pod úkladne preliatu krv sa podpísali predstavitelia Slovenskej republiky. To je niečo tak neuveriteľné a tak obludné, že k tomu sa nie vyjadriť a voči tomu sa nevyjadriť by nemalo byť vôbec, vôbec možné. Pretože to je niečo, čo sa nedá ani po dlhom uvažovaní hodiť do vreca pragmatizmu, doby, okolností, že to tak muselo byť, "lebo". Som presvedčený, že táto obludnosť je príliš veľká na to, aby sme si ju dnes z rokovacieho stola zhodili len tak poľahky na zem.
A preto sa domnievam, bez toho, aby som chcel rozširovať argumenty, ktoré tu zazneli, že je absolútne pre mňa ako neprávnika a priori vylúčené, že sa môže nájsť právne zdôvodnenie toho, že zákon je silnejší ako potreba poznať pravdu. Lebo ja chcem veriť, že možno tá obludnosť toho zločinu je len mylným predpokladom, že sa to možno napokon tak naozaj nestalo. Bola by to veľká úľava, ale ak sa máme k takejto úľave dopracovať, tak na to je jediná cesta, cesta, na ktorej sa musíme zhodnúť všetci, a to je umožniť tento potencionálny úkladný zločin, úkladne preliatu krv, ktorá je v základoch tohto štátu možno, vyšetriť. Ako inak?
Povedzte mi argument, ako my tu dnes po sedemnástich rokoch môžeme povedať, že sa to už nemá. Pretože je to, ako to dnes povedal jeden z poslancov SMER-u: načo o tom hovoriť? Veď je to už dávno, veď tí ľudia už tu nie sú, veď už si možno ani nepamätajú. Kto nám to ešte vôbec bude počúvať? Kto to ešte potrebuje? Potrebuje to táto krajina. Krajina, ktorá jednoducho nemôže v tejto sieni stavať zákony na tom, že existuje krv, ktorá bola preliata na oltár štátu s akýmsi pochybným úmyslom, keď to tak vtedy bolo posúdené za správne.
A preto vás veľmi prosím, nehľadajme právne zdôvodnenie toho, prečo sa táto vec nesmie vyšetriť. Možnože právne zdôvodnenie by ste pri dobrej vôli "našli". Ale aké právne zdôvodnenie môže byť silnejšie, ako je potreba statočného odhalenia pravdy o nás samých?
Pretože etapa mečiarizmu, to sme my, to je naša etapa, keď sme mnohokrát tlieskali, mnohokrát mlčali, mnohokrát poklonkovali, mnohokrát privatizovali, mnohokrát sa podieľali na rôznych veciach.
A preto mi dovoľte zakončiť toto naozaj len vystúpenie, ktoré nemá byť zbierkou argumentov, ktoré by sa tu opäť mali opakovať, jednoznačnou úvahou o tom, že kto sa tu vlastne môže báť prelomiť takzvané Mečiarove amnestie? SMER? OĽaNO? KDH? SaS? Neverím, že niekto z tých, ktorí tu dnes sedia, alebo z tých, ktorí tu už sedeli, alebo z tých, ktorí tu možno nikdy ani nesedeli, by sa mohli báť takéhoto parlamentného rozhodnutia.
S výnimkou toho jedného jediného, toho, kto možno, ak sa tak stalo a ak sa taký úkladný zločin spáchal, ktorý je páchateľom tohto zločinu. To je jediný človek alebo jediná skupinka, ktorá môže mať takýto záujem.
Ja sa spytujem, tá skupinka aj teraz po sedemnástich rokoch má takú silu, že nám dokáže a zakáže dať prednosť svedomiu a potrebe poznania pravdy pred argumentáciou, že ústavné princípy to, žiaľbohu, už neumožňujú, pretože prelomiť amnestie sa nemôžu, pretože by sa tým vytvoril precedens? To je všetko mizivé z pohľadu histórie. My sa nesnažme vytvoriť precedens pre túto krajinu, že sa nedá dopátrať k pravde, pretože to by bol žalostný precedens, keby sme niečo takéto pripustili.
A tu som pri záverečnom výroku. Jednoznačne nemožno hľadať nič iné, len absolútnu pravdu pri tomto našom skúmaní takzvaných Mečiarových amnestií. Nič iné, len potreba poznať pravdu, napiť sa jednoducho z tejto studnice, ktorá jediná má možnosť nám povedať, že toto je potrebné.
A nie je to potrebné kvôli matke nebohého, ani kvôli tomu, aby sme toho starého pána, podľa ktorého je pomenovaná tá doba, na ktorú tak zle spomíname, aby nejakým spôsobom bol ešte prenasledovaný. Nech tam dožíva na tých majetkoch. Nie, nie je to potrebné ani kvôli tomu, aby sme vstupovali do štruktúr tajnej služby, ktorá údajne, možno.
Viete, kvôli čomu je to potrebné? Kvôli jednému jedinému: aby tí, čo dnes laškujú a dovoľujú si porušovať zákonnosť, tí, ktorí pri rôznych typoch obstarávaní, rozhodovaní konajú tak, veď čože, veď ma politika prikryje, veď ma moji verní nedajú, nepredajú, aby dostali silný odkaz z dnešného rokovania: všetko ťa raz dobehne, všetko raz príde, opäť neunikneš pravde. Ak si niekto myslí, že jej unikneme, je to vylúčené. My máme len dve chabé možnosti, buď otvorene ísť v ústrety pravde a povedať si áno, sme pripravení sa pozrieť do jej očí, alebo ešte chvíľku zbabelo sa potácať, nech si tam za nami ide, veď ona nás možno tak rýchlo nedobehne. Možno to bude oveľa rýchlejšie, ako si myslíme. A bolo by veľmi dobré, keby to bolo ešte v dobách blahobytu a nie v dobách, ktoré možno prídu a ktoré vôbec také pokojné už nebudú.
Veľmi vás prosím, nehľadajte argumenty proti, neexistujú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem aj pánovi poslancovi Hubovi, pretože naozaj je za čo poďakovať, nakoľko to, čo povedal, má hlboké korene práve v tom materiáli, ktorý sme už tu spomínali viackrát.
Oceňujem, veľmi oceňujem Parlamentný inštitút za to, že nám poskytol brilantný materiál, ktorý, myslím, každý čitateľ, keď si ho poctivo prečíta, stane sa jednoducho zástancom toho, aby zálohovateľnosť bola u nás zavedená.
A zaujala ma tá časť, ktorá sa mi zdá, že by mohla byť pripomenutá z prejavu pána poslanca Hubu. My vieme, že severské krajiny naozaj majú dosť vysoko vyvinutý zmysel pre cit ku krajine, ale napriek tomu, a to je hodné zdôraznenia, ani táto vyspelá časť Európy nekoná úplne automaticky vždy tak, ako by príroda vyžadovala, pokiaľ nie sú k tomu stimuly. Skúsenosti zo severských krajín totižto sa zmenili skokom. Skokom po zavedení zálohovania.
Takže ak dáme do jednej roviny skutočnosť, akí sú severania, a do druhej, že ani oni nedokázali byť k svojej krajine šetrní, pokiaľ nebola zálohovateľnosť týchto obalov zavedená, máme z toho jasnú odpoveď na to, čo nám treba v našej krajine vykonať.
A na záver. Ak by niekto pochyboval o zmysle takéhoto návrhu a jeho naozaj vysokej potrebe, tak sa pozrime na vratné pivové fľaše. Vie niekto z nás alebo z občanov, že pivových fliaš nachádzame na našich smetiskách nejak veľa? Alebo že ich tam vôbec nachádzame? Zálohovateľnosť ich vyriešila. Myslím si, že to je dostatočný argument.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj všetkým, ktorí reagovali na mňa. Verím, že táto diskusia bude úspešná. Bude úspešná v tom slova zmysle, že určite ju budeme považovať za ďalší krôčik k tomu, že postúpime k vyriešeniu tohto problému.
A čo sa týka prístupu ministerstva. Ak hovoríme, vážený pán poslanec Puci, o tom, že ideme predložiť a schváliť, veľmi pravdepodobne, moderný zákon, ktorý veľmi detailným spôsobom rieši jednotlivé druhy odpadu aj systémové, ale aj v jednotlivých komoditách, tak je naozaj na zváženie a trocha zarážajúce, že práve tento problém, ktorý všetci uznávame, že ho tu máme, je v tomto zákone opomenutý, a že sa k nemu pristupuje tak, že, áno, ja potvrdzujem vaše slová, pána štátneho tajomníka, veď ja som ich zmienil aj vo svojom vystúpení, že ministerstvo sa s týmto problémom ide, bude zaoberať, že má nejaké návrhy. Ja sa len spytujem ako opozičný poslanec, prečo zákon, za ktorý by som veľmi rád zdvihol ruku, veď som to povedal aj pri prvom čítaní, aj mojich kolegov som o tom presviedčal, že je moderný, prečo nevyužíva túto jedinečnú možnosť na to, aby sme tento problém, o ktorom všetci vieme, že problémom je, spoločne vyriešili?
Takže myslím si, že toto je vec, ktorú ťažko vysvetlíme, že zase raz niekedy. Lebo to, že sa to pripravuje a že to chceme riešiť, o tom počúvame spoločne už 20 rokov.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, vážení občania. (Rečník zobral do rúk PET fľašu, ukazujúc ju plénu.) Zobral som si túto fľašu so sebou k tomuto vystúpeniu nie kvôli tomu, že by som teda chcel deklarovať správnosť pitného režimu, aj keď nepochybujem o jeho potrebe, ale kvôli tomu, že je to v podstate pracovná pomôcka k tomu, čo chcem povedať.
Budem zameraný veľmi úzko na tento zákon, ale s presvedčením, že budem hovoriť o dôležitom bode, ktorý do zákona o odpadoch alebo pri jeho prejednávaní do diskusie jednoznačne patrí.
Možnože poznáte takú jednu veľmi dobrú súťaž, ja ju mám rád, v televízii, volá sa to Duel, vedie ju tam jeden šikovný lesník, a bývajú tam niekedy otázky takého typu že pre rýchlych počtárov. Tak mi tak napadlo, že keby tam zaznela taká otázka, či takýmito fľašami, ktoré sa nazývajú skrátene PET fľaše, je možné v prípade, že by sme zobrali všetky fľaše, ktoré nedokážeme recyklovať a separovať, ale ktoré vyhadzujeme na čierne skládky, či je možné nimi opásať našu zemeguľu. Ja viem, otázka je postavená nesprávne, ani šikovný počtár by ju nevyriešil, pretože k tomu nestačí poznať obvod rovníka, nestačí poznať tých 35 centimetrov, ktoré sú priemernou výškou takejto fľaše, ale k tomu je treba poznať jeden veľmi podstatný údaj, bez ktorého sa táto drobná otázočka, malý rébus, nedá vyriešiť. A ja vám ten údaj v úvode chcem povedať, pretože je mrazivý a je hodný viac ako len chvíľkového zamyslenia.
Na Slovensku, na našom malom Slovensku sa ročne každý rok predá jedna miliarda PET fliaš. Počujete dobre. Ja som si to overoval zo zdrojov, ktoré sú dôveryhodné, a v tejto chvíli chcem poďakovať aj Parlamentnému inštitútu, ktorý mi poskytol veľmi dobré podklady, nielen teda z územia Slovenska, ale aj mnohých európskych štátov, a sú to podklady, ktoré pri svojom vystúpení využijem, samozrejme, sú to podklady dostupné pre všetkých a budem rád, keď sa s nimi zoznámia v čo najväčšom počte tí, ktorí o tejto veci môžu rozhodnúť.
No ale tá miliarda, to je len úvodné číslo. Tu je dôležité iné číslo, že nám sa darí v dnešnom systéme, ktorý uplatňujeme, vrátiť naspäť recykláciou 43 % PET fliaš. A 43 % PET fliaš, to je teda 430 mil. Takže do tej otázky, do toho rébusu treba dať číslo 570 mil. kusov takýchto fliaš. S takýmto prístupom, s takouto pomôckou je už možné potom pomerne ľahko vypočítať, tí rýchli počtári by to zvládli, ja som si to napočítal pomalým spôsobom, že by sme našu zemeguľu produkciou fliaš, ktoré na Slovensku ročne nie dáme do obchodnej siete a predáme, ale len tými, ktoré nedokážeme recyklovať, ktoré nevrátime naspäť, ale ktoré idú do lesa, do potoka, do priehrad, na divoké skládky, by sme našu zemeguľu opásali približne po rovníku päťkrát.
Tí, ktorí by chceli ostať doma, že by sa im nechcelo chodiť okolo rovníka, tak im ponúkam možnosť pozrieť sa na Liptovskú Maru, ktorá má 26 mil. metrov štvorcových. Nuž ak by sme ročnou produkciou našich fliaš, ktoré, stále zdôrazňujem, nevieme vrátiť naspäť, nevieme ich separovať, nevieme ich recyklovať, tak by sme túto našu Liptovskú Maru nahusto pokryli, celú jej plochu, tých 26 mil. metrov štvorcových, úplne komplexne.
To je kvôli predstavivosti, ale, samozrejme, predstavivosť v tejto chvíli je len úvodom k tomu, čo chcem povedať. A ja na úvod naozaj potrebujem, tak ako som to povedal aj pri prvom čítaní, poďakovať všetkým, ktorí sa zaoberali týmto zákonom, pretože je dobré, že máme snahu v modernej dobe, ktorá produkuje moderné odpady, mať aj moderné riešenia a moderné prístupy. Bolo by však veľmi dobré, keby sme ten moderný prístup uplatnili aj na túto komoditu.
Zvláštne, že s týmto problémom sa boria parlamenty našej krajiny, teda mám na mysli konkrétne zostavy za posledné dve desaťročia, a vlády tejto krajiny, opäť nerozlišujem zafarbenia, úplne neúspešne už 20 rokov. Všetci vedia, že tie fľaše nie sú v poriadku, že naozaj napriek tomu, že patria k tej modernej dobe, robia nám veľký problém už len tým, že PET fľaša sa podľa našich chemikov v prírode rozkladá viac ako 500, niekto hovorí, až 700 rokov. Napriek tomu, že vieme, že tieto fľaše predstavujú najväčší objem aj množstvo odpadu, ktorý produkujeme. Napriek tomu, že dokonca ani zdravotné hľadisko nie je celkom v poriadku, aj keď tu nechcem šíriť nejaké poplašné správy, pretože stránka úradu zdravotníctva hovorí o tom, že pokiaľ sa správne manipuluje s nápojmi v takýchto fľašiach, tak by nemalo, alebo teda nemôže dôjsť k ohrozeniu zdravia, ale je tam tá istá pochybnosť v tej konštrukcii tej vety, že ak by ste to vystavili dlhšie slnečným lúčom alebo ak prekročíte nejakú dobu, tak takáto fľaša nedokáže zabezpečiť ani úplne na 100 % zdravotnú nezávadnosť obsahu, ktorý je určený na pitie. A to už je trocha problém, ale nesúvisí možno so zákonom o odpadoch, pretože je asi zjavné, že nedokážeme nejakým čarovným prútikom tieto fľaše v našej obchodnej sieti, z našich obchodných sietí odstrániť. O čo by sme sa mali snažiť, je dokázať ich odstrániť z našich potokov, lesov, priehrad, z krajiny, kde vytvárajú veľmi viditeľný, veľmi nebezpečný a veľmi škodlivý odpad.
Keby tu nebolo riešenie, tak človek musí skloniť hlavu a povie si, no dobre, moderná doba produkuje moderné problémy a nie každý sa dá vyriešiť. Avšak prečo by sme nevyriešili problém, ktorý riešiteľný je? A problém je v ňom nie v tom, že by sme nepoznali spôsob, ale nemáme ako keby dostatok sily, aby jednotlivé vlády, jednotlivé parlamenty, ktoré raz začas k tejto otázke pristupujú, pretlačili silné lobistické záujmy predajcov, obchodníkov, ktorí majú veľa argumentov, nevravím, že všetky bezvýznamných, na to, aby povedali, že sa to nedá. Ich treba možno aj pochopiť, tá fľaša je veľmi ľahučká, neni problém s jej návratnosťou, obchodníkov to netrápi. Ale určite by to malo trápiť nás a verím, že to trápi aj pána ministra a ministerstvo životného prostredia, pretože hovoríme dnes o zákone, ktorému sme dali taký podtitul, že je moderný, že má ambíciu kvalitatívne zvýšiť úroveň spracovania, a nie spracovania, ale prístupu k tomu, čo by mohlo byť v istej sieti postupnosti, byť na konci tejto postupnosti odpadom.
A ja potrebujem oceniť, že takáto moderna je v zákone jasne vpísaná v § 6. Je to isté srdce tohto zákona a mne sa to srdce páči, len otázka je, či bude biť, alebo bude len atrapou.
Hovorí sa v § 6 o hierarchii, ktorá je záväzná pre prístup k spracovaniu odpadov. A tá záväznosť je v takej postupnosti, že predovšetkým sa máme snažiť o to, aby odpady ako také vôbec nevznikali. To znamená, zabrániť tomu, čo sa v budúcnosti môže stať odpadom. Ak už niečo také vzniká, mali by sme sa pokúsiť, aby bolo to opätovne použité na nové účely, a teda aby sa to tiež nestalo odpadom. Ak nedokážeme ani túto dvojku v tej hierarchii dosiahnuť, potom nám zákon v tom znení, ako je pripravený, určuje povinnosť recyklovať. Ak ani to nedokážeme, lebo aj taká možnosť môže byť, máme to využiť nejakým iným, stále rozumným, aj keď menej účinným spôsobom, napríklad na energetické účely. A až piaty bod tejto postupnosti je otázka alebo skôr úloha, že treba takýto odpad rozumným a čo najmenej nebezpečným spôsobom zlikvidovať.
No ak túto hierarchiu myslí predkladateľ úprimne, tak potom ju treba uplatniť dôsledne a úprimne aj na tieto PET fľaše. Bolo by možné povedať, že sa teda nemá vôbec taká fľaša vyrobiť. Viem, je to nereálne, pretože biznis, obchod s nápojmi je veľký a zrejme volať po niečom takom nebolo by úplne realistické.
Opätovné naplnenie by už nebolo takým nereálnym návrhom, ale hygienici majú na to oprávnené argumenty, ktoré treba uznať, že PET fľaše v tejto podobe, v tej polytetraetylénovej, nie sú súce, nie sú vhodné na opätovné plnenie. Tie polykarbonátové, ktoré v minulosti boli v obchodnej sieti, tie by boli skôr vhodné. Možno by sme sa mohli vrátiť ale pri tomto dlhom bode v tej hierarchii ku skleneným obalom, ktoré, samozrejme, sú ťažšie, ale sú určite hygienickejšie, máme s nimi skúsenosti a tak troch môžme zablúdiť aj niekde do dolín, kde sú sklárne, ktoré produkovali voľakedy množstvo skla a dnes pripomínajú mesačnú krajinu, napríklad pozrime sa do Utekáča. Možno by tu renesancia sklárskeho priemyslu nebola úplne beznádejným pokusom.
No ale dobre, aj tento druhý bod chápem, že môžem si tak s tým pomôcť, že by bolo také volanie po tom druhom stupienku tejto pyramídy záväznej celkom zaujímavé, ale viem, že nebude to reálne pri tom objeme všetko plniť do skla.
Reálne bude ale chytiť sa voľby pevne toho tretieho stupienka záväznej hierarchie, ktorú navrhlo ministerstvo a ktorá sa mne páči. Tá hovorí o tom, že sa takýto odpad, v prípade teda, že ho nevieme využiť na opätovné naplnenie alebo že nevieme zabrániť jeho vzniku, má recyklovať. No a to je niečo, kde si môžme jasne dať otázku, či sa to dá, či je to možné, aby sme takúto fľašu vedeli dostať naspäť z našich potokov, z našich dolín, z našich čiernych skládok do recyklačného procesu. Aby to nebolo tých 43 %, teda že tých 430 mil. fliaš áno, ale tých 570 mil. už nie. Toto obrovské množstvo sa zväčšuje z roka na rok, to nie je nijaká stála konštanta. Lebo však samotný materiál, koncepčný, ministerstva životného prostredia hovorí, že len za roky 2005 až 2011 sa produkcia týchto fliaš zvýšila na dvojnásobok. Čo tu bude za ďalších 6 rokov? Ak tu budeme robiť nejakú extrapoláciu, tak dospejeme k tomu, že keď som spomenul príklad Liptovskej Mary, že bude pokrytá jednou vrstvou týchto fliaš, tou našou ročnou produkciou, ktorú nedokážeme recyklovať, tak o ďalších 6 rokov to bude poschoďák na tejto priehrade.
Ja viem, extrapolácie nebývajú celkom vhodné, pretože niečo sa udeje v budúcnosti, tak ako voľakedy ten parížsky klub extrapoloval, že pokiaľ bude pribúdať fiakrov takým tempom, tak v roku neviem 1900 bude zemeguľa pokrytá polmetrovou vrstvou konského trusu. Niečo sa udeje v tej technickej revolúcii, len ja sa spytujem, pán minister, prečo nie dnes. Prečo nie dnes, keď máme tu moderný zákon, ktorý naozaj pristupuje k mnohým odpadom moderným spôsobom, poriešili ste alebo máte tam snahu úprimne riešiť elektroodpad, železo, akumulátory. Prečo ten strach? Prečo ten únik pred silou obchodných reťazcov? Prečo sa ja dozviem od pána štátneho tajomníka Ferianca, že, áno, je to síce potrebné, ale nie ešte teraz. Budeme to riešiť.
Ale odpoveď alebo vysvetlenie tohto typu ja počúvam veľmi dávno a naozaj to nie je len v súvislosti teraz s mojím poslaneckým pôsobením. Ja si na to pamätám, na aktivity Ekopolisu, kde sme o tom rozprávali pred 12, pred 10 rokmi. Stále tu existuje istý ústupok, taktizovanie, obava, neviem, je tam možno prisúdiť takémuto prístupu veľa prívlastkov.
Ja som si vedomý toho, že to nebude určite jednoduché, ale je to možné, my nejdeme objavovať Ameriku, my jednoducho nejdeme byť prví vo svete, ktorí to chcú vyriešiť, my len využívame okamih, keď sa tu rokuje o modernom zákone, aby sme to vyriešili moderným spôsobom, ktorý je realistický a ktorý dá za pravdu občanom. A myslím, že to tu už zaznievalo, nebol som prítomný, ale občania podľa prieskumov volajú po tom, že to treba riešiť. Občania nie sú ani hlúpi, ani slepí. A zastrašovanie tým, čo sa používa ako argument č. 1, no dobre, keď to chcete recyklovať vo vysokom percente, keď by ste chceli nájsť riešenie, ktoré popíšem a ktoré sa teda volá zálohovanie, tak si musíte uvedomiť, že to ten občan bude musieť zaplatiť.
Vážený občan, nedaj sa klamať! Ty platíš tieto fľaše veľmi účinným spôsobom už teraz, pretože jedna takáto fľaša, jej výroba stojí 5 centov. Tých 5 centov vyhadzujeme v tých miliónových počtoch na tie čierne skládky. Koľko som to povedal? 570 miliónov? Krát 5 centov? 29 mil. eur si zaplatíme a vyhodíme do našej matky prírody. Každý rok. A zvyšuje sa to.
Takže argumentácia, že, pozor, ak budete veľmi vymýšľať na ministerstve alebo v sieni zákonnosti, tak dobre, ale potom si to bude musieť občan zákazník zaplatiť. Nie, nie. Občan zákazník si to platí veľmi tvrdo už teraz a ešte za tie isté peniaze tá menej zodpovedná časť týchto zákazníkov našu krajinu veľmi výrazným a nebezpečným spôsobom z hľadiska ekológie znešváruje.
Okrem toho tu treba zdôrazniť, keď hovorím o tejto krátkej matematike, nielen cenu výroby, ale aj cenu tej suroviny. My nehovoríme o niečom, čo je neatraktívne. Cena tejto suroviny, ktorá sa použije na jednu fľašu, má reálnu tržnú hodnotu okolo 3 centov. To znamená, že toto nie je komodita, ktorá by bola nezaujímavá, nám tu len chýba systém. A ten systém, už som ho spomenul a teraz ho popíšem, je systém, ktorý sa volá zálohovanie.
Je evidentné, že skúsenosti z krajín, ktoré tento systém uplatňujú, a sú to Nemecko, Švédsko, Fínsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Estónsko, dosiahli pri zavedení tohto systému skokom, nebolo treba ani nejakú dlhú dobu, skokom návratnosť, to znamená schopnosť separovať a následne recyklovať tento materiál, ktorý som povedal, že má svoju cenu z tých 40, 43 %, alebo proste z toho nízkeho východiska na percentá začínajúce deviatkou, 90, 92, dokonca Nóri až 95. To je hra s číslami. Ale sú tu čísla, ktoré sú zo zdrojov nášho Parlamentného inštitútu, ktorému ešte raz ďakujem za tú vynikajúcu analýzu, ktorú, verím, že je možné, aby sa s ňou zoznámili, alebo potrebné, všetci, ktorých tento problém trápi.
A tu sme vlastne pri tom riešení, ktoré je tou ponukou, ktorú v mene mojich kolegov chcem predniesť ako doplňujúci návrh k tomuto zákonu. Nuž ale, hľa, vieme, aké sú osudy doplňujúcich návrhov v takejto chvíli. Prednesiem, bude hlasovanie a opäť takýto návrh pôjde dostratena. Keby sme tu hovorili o niečom, čo je nečakané, čo je akýsi výmysel opozičných poslancov, ktorí potrebujú sa tu nejakým spôsobom prezentovať, nuž dobre, vážený pán minister, mali by ste pravdu, ale ja nepochybujem o tom, že vysielame na rovnakej frekvencii. Len máme iný prístup k tomu, aj, samozrejme, iné možnosti a možno aj iné informácie. Ale nech budeme tento problém obracať akokoľvek z pohľadu ministra, ktorý má svoje veľké kompetencie aj právomoci, z pohľadu občana, ktorý do tých kompetencií nevidí, ale ho to trápi, z pohľadu obchodníkov, ktorí majú svoje tiež pochopiteľné záujmy, to všetko stále bude v tom kamienku tá žila toho, že je to odpad, ktorý treba likvidovať rozumným moderným spôsobom, tá žilka sa v tom bude objavovať, to jednoducho nedokážeme žiadnou rétorikou zvrátiť.
A k tomu Parlamentnému inštitútu chcem pristúpiť aj takým spôsobom, že chcem v tomto ohľade pomenovať niektoré veci, ktoré (rečník listuje v svojich materiáloch), ale ja som si to asi nezobral k sebe, mám tu iba pozmeňovák, pardon, zoberiem si. (Rečník odchádza po materiál k svojej lavici v rokovacej sále.)
Ďakujem. Sú to teda výsledky analýzy Parlamentného inštitútu, ktorý nám poskytuje celkom objektívny pohľad na tie možné otázky, ktoré s týmto vznikajú, a je to pohľad objektívny, ktorý sa snaží reagovať na argumentáciu a pripomienky nielen ekológov občanov, ale aj výrobcov, obchodníkov, ktorí v tých mnoho stomiliónových objemoch tieto fľaše dávajú do našej obchodnej siete.
Argument č. 1. Na Slovensku vyrobíme 35-tisíc ton týchto fliaš a veď z toho sa recykluje 43 %, čo je na úrovni ostatných krajín. Áno, ale je tu zároveň aj odpoveď, je to na úrovni tých krajín, ktoré nemajú vo svojom systéme zálohovanie týchto fliaš.
Zálohovanie PET fliaš je nesystémový prvok, ktorý poškodí v nakladaní s odpadmi ako s celkom. A v porovnaní s inými krajinami máme rovnaké výsledky ako ony. Áno, tu sa hovorí, že je to opäť len kvôli tomu, že porovnávame sa s krajinami, ktoré majú systém bez zálohovania. Ale krajiny, ktoré zálohovanie uplatnili, majú oproti týmto krajinám systém návratnosti fliaš dvojnásobný. A je tam to slovíčko, "nikdy" sa to nemôže podariť bez zálohovania.
Tretí argument. Sú nosnou surovinou tieto PET fľaše v rámci separovaného odpadu a financujú aj ostatné neziskové druhy tohto odpadu. Ak by sme to zaviedli, tak ten trh by sa nám podľa tejto argumentácie mal zrútiť. Naopak, odpoveď Parlamentného inštitútu, skúsenosti hovoria, že práve návratnosť tejto cennej suroviny umožní náklady na recykláciu znížiť a dokonca z toho môžu profitovať výrazným spôsobom obce a mestá.
Ďalší argument, ktorý sa tu často používa, že zavedenie tohto systému bude stáť veľa, pretože on vyžaduje, samozrejme, svoje vstupné náklady. Hovorí sa tu o 30 mil. eur vstupných investícií. A je tu zároveň aj vysvetlenie Parlamentného inštitútu. Tieto náklady by boli aktuálne len vtedy, keby nebol žiadny systém zavedený, keby neboli zberné dvory, keby nebolo nič. My vo vysokom stupni rozpracovanosti tento systém máme, tak tých 30 mil. by zďaleka nebolo potrebných. Navyše už som pred chvíľou zdôraznil, že 30 mil. je hodnota tých fliaš, ktoré nezmyselne vyhodíme na čierne skládky behom jedného roka. Takže 30 mil. je obrovské číslo, ale v súvislosti s cieľom, ktorý sledujeme, primerané. A okrem toho sa tu argumentuje, že ani by nebolo nutné takúto sumu použiť.
Že teda tieto zálohy sa nedajú použiť na fľaše, v ktorých je ocot alebo olej. Áno, je to pravda, v tejto fáze s tým by bol problém. Ale tu sa hovorí aj pekná odpoveď, nuž dobre, tak tie octové a olejové nech sú z toho vyňaté. Je to malé percento a možno príde aj na ne, ale začnime.
Zálohovať sa dajú len fľaše označené istým kódom. A tie ostatné by robili problém. Áno, treba priznať, v tomto majú pravdu, nie každá fľaša by bola automaticky zálohovateľná, ona by musela mať svoje kódové označenie, ale to sú tie vstupné náklady, ktoré sa dajú riešiť, a vieme, že napokon kódy tovarov dnes nie sú žiadnou prevratnou novinkou.
Ďalší argument. Z obchodných reťazcov by sa stali zberne odpadov, lebo by tam zákazník nosil aj tie, ktoré nie sú zálohovateľné, zálohované. Aj na to je odpoveď. Toto funguje už aj dnes. Ak si všimnete, zberne zálohovaných obalov, tak máte tam ešte aj otvor, kde môžete hodiť tie obaly, tie fľaše, ktoré nie sú zálohované. To znamená, obchod je povinný toto robiť už aj dnes. Nejde o nič nové, zaťažujúce.
Zálohová turistika, že by sa k nám dostali fľaše z iných krajín. Áno, tak ako je nutné mať označenú tú fľašu tým nejakým EAN-om, kódom, tak bolo by potrebné povedať, že aby sa to nestalo, že sa staneme zberňou aj z okolitých krajín, ktoré takýto systém nemajú, tak tá nutnosť toho označenia sa tu priznáva, ale je to súčasť nákladov, s ktorými sa tu počíta.
To sú teda také základné argumenty, bolo ich tam viacej.
Ja by som teraz v závere poprosil, vážený pán minister, úprimne, s tým, že možnože táto chvíľa nebude presne tou prelomovou, ktorá by priniesla taký malý zázrak, že tento pozmeňujúci návrh, ktorý idem predniesť, prijmete. Ale možnože práve je to nevyhnutný krok k tomu, aby sa takýto návrh alebo jemu podobný už v blízkej budúcnosti prijal. Pretože som presvedčený, že nikto z nás nepochybuje, že tá údesná produkcia stoviek, miliónov týchto PET fliaš, ktoré nedokážeme, a hovoria o tom skúsenosti z iných krajín, účinne separovať a recyklovať, ale ktoré sa dajú účinne separovať a recyklovať prostredníctvom zálohovania, že to zavedieme. Nie je v tom žiadne politikum, nie je v tom žiadna snaha byť múdrejší.
Ak to dnes nepôjde z nejakých dôvodov, lebo zázraky sa v tejto sieni často nedejú, tak vás veľmi pekne prosím, aby sa udial zázrak na vašom ministerstve a aby ste to urobili tak, ako sa to už urobilo s inými zákonmi, v krátkej dobe prišli so svojím návrhom, ktorý sa bude inšpirovať krajinami, ktoré som spomenul a ktoré nám pomôžu naše Slovensko očistiť od tohto odpadu, ktorý určite nikoho z nás neteší a zaťažuje každého.
Dovoľte teraz, aby som v závere predniesol pozmeňujúci návrh poslancov Jána Mičovského, Martina Fecka, Mikuláša Hubu, Miroslava Kadúca a Štefana Kuffu k vládnemu návrhu zákona o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V čl. I § 54 ods. 1 písm. b) sa za slovo "nápoje" vkladá čiarka a vypúšťajú sa slová "okrem zálohovaných obalov, ktorých výška zálohu je 0 eur".
Odôvodnenie: Cieľom predloženého návrhu je zaviesť odmenu za zálohovanie PET fliaš na nápoje, PET fliaš na vodu a hliníkových plechoviek, ktoré podľa súčasnej právnej úpravy patria medzi zálohované obaly, ktoré nie sú opakovane použiteľné, avšak výška zálohu za tieto obaly je 0 eur. Zvýšením výšky zálohu za tieto obaly na viac ako 0 eur je potrebné vypustiť tú časť ustanovenia pojednávajúceho o výnimke povinnosti výrobcu obalov, označiť obal ako zálohovaný obal, ak je výška zálohu 0 eur.
Tu len doplním, v tomto je istá reakcia, je to vyhláška z roku 2001 z ministerstva životného prostredia, kde vlastne ako keby sa uznalo, áno, je to zálohovateľný obal, ale nato, aby sme sa tým nemuseli zaťažiť, tak stanovíme výšku zálohy za takýto obal na 0 eur, je v tom šalamúnske riešenie, o ktorom si myslím, že keby kráľ Šalamún ani hrdý nebol.
V čl. I § 55 v nadpise sa na konci pripájajú tieto slová: "a určenie výšky zálohu".
V čl. I § 55 ods. 1 nahrádzajú sa slovami "podľa odsekov 2 a 3" a táto náhrada sa týka "§ 105 ods. 3 písm. m)".
Za štvrté. V čl. I v § 55 sa za odsek 1 vkladajú nové odseky 2 a 3, ktoré znejú:
"(2) Výška zálohu za zálohované opakované použiteľné obaly na nápoje je
a) 0,13 eur za jeden obal pre opakovane použiteľné obaly na nápoje do objemu 2 000 ml okrem obalov uvedených v písmene b),
b) 0,27 eur za jeden obal pre sklenené opakovane použiteľné obaly na pivo s iným ako korunkovým uzáverom,
c) 40 eur pre opakovane použiteľné obaly na nápoje neuvedené v písmenách a) a b).
(3)", v tom je nóvum tohto pozmeňováku, "Výška zálohu za zálohované obaly, ktoré nie sú opakovane použiteľné, je
a) 5 centov na jeden obal z PET materiálu na nápoje s objemom nad 500 ml vrátane, 5 centov na jeden obal z PET materiálu na vody s objemom nad 500 ml vrátane a 5 centov za jednu hliníkovú plechovku na nápoje s objemom do 500 ml vrátane."
Doterajšie odseky 2 až 6 sa označujú ako odseky 4 až 8.
Odôvodnenie: Podstata tejto právnej úpravy spočíva v zavedení odmeny za zálohovanie obalov, ktoré nie sú opakovane použiteľné na jednotnú cenu zálohu 5 eur za obal. Dôvodom pre zavedenie odmeny za zálohovanie obalov je to, že je to najúčinnejší systém zberu a recyklácie nápojových obalov. Podľa štatistík sa zálohovaním vyzbiera 85 až 90 % obalov, pričom účinnosť triedeného zberu obalov je na úrovni 30 až 35 %.
V súčasnosti tvoria plastové obaly z nápojom až 40 % obsahu divokých skládok, čím predstavujú skutočné nebezpečenstvo pre životné prostredie a je najväčší čas začať s efektívnymi a účinnými opatreniami na vyčistenie krajiny od tejto formy odpadu.
Program predchádzania vzniku odpadu Slovenskej republiky na roky 2014 až 2018 z dielne Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky uvádza, že množstvo obalov z plastov sa v roku 2007 zdvojnásobilo v porovnaní s rokom 2005. Toto číslo je alarmujúce a zrejme aj preto sa priamo v tomto programe tiež uvažuje nad zavedením zálohovania jednorazových nápojových obalov v Slovenskej republike.
Predložený pozmeňujúci návrh je teda v úplnom súlade s víziou ministerstva životného prostredia. Navyše tento návrh je v súlade aj s hierarchiou odpadového hospodárstva, ku ktorej sa vláda prihlásila ako k priorite predchádzania vzniku odpadu. Napokon o tej hierarchii som s ocenením rozprával.
Po piate. V čl. I v § 55 ods. 2 sa slová "zálohovaných opakovane použiteľných obaloch" nahrádzajú slovami "zálohovaných obaloch" a slová "zálohované opakovane použiteľné obaly" sa nahrádzajú slovami "zálohované obaly".
Po šieste. Čl. I v § 55 ods. 3 sa slová "v zálohovaných opakovane použiteľných obaloch" nahrádzajú slovami "zálohovaných obaloch" a slová "zálohovaných opakovane použiteľných obalov" sa v celom texte nahrádzajú slovami "zálohovaných obalov".
V čl. I v § 55 ods. 4 sa vypúšťajú slová "opakovane použiteľných".
Po ôsme. V čl. I § 56 ods. 1 sa slová "§ 105 ods. 3 písm. m)" nahrádzajú slovami "§ 55 ods. 2 a 3".
V bodoch 9, 10, 11, 12 sa v odsekoch 2, 3, 4, 6 nahrádzajú slová "v zálohovaných opakovane použiteľných obaloch" slovami "v zálohovaných obaloch" a slová "zálohované opakovane použiteľné obaly" sa nahrádzajú slovami "zálohované obaly".
V čl. I § 56 ods. 7 sa v celom texte slová "opakovane použiteľných obaloch" nahrádzajú slovami "zálohovaných obaloch".
V čl. I § 56 ods. 10 sa slová "opakovanie použiteľného obalu" nahrádzajú slovami "zálohovaného obalu" a slová "jeho vyradenie" sa nahrádzajú slovami "vyradenie opakovane použiteľného obalu".
Za ďalšie. V čl. I v § 105 ods. 3 písm. m) sa vypúšťajú slová "výšku zálohu zálohovaných opakovane použiteľných obalov na nápoje a výšku zálohu zálohovaných obalov na nápoje, ktoré nie sú opakovane použiteľné".
V čl. I v § 117 ods. 1 sa slová "§ 55 ods. 3, 4, 5" nahrádzajú slovami "§ 55 ods. 5, 6 a 7".
A za posledné, sedemnáste. V čl. I v § 117 ods. 2 sa slová "§ 55 ods. 1, 2 a 6" nahrádzajú slovami "§ 55 ods. 1, 4 a 8".
Sú to všetko tieto v závere vymenované úpravy, legislatívnotechnické úpravy, ktoré sú v súvislosti s týmto pozmeňujúcim návrhom nevyhnutné.
Vážení prítomní a vážení občania, snažil som sa len stručne ukázať reálnu potrebu toho, že tento pozmeňujúci návrh skupiny poslancov nie je žiadnym ťahom pre sebarealizáciu, ale je naozaj potrebným. A preto chcem ešte raz poprosiť o zamyslenie sa nad týmto pozmeňujúcim návrhom aspoň v takej miere, že keď aj pri dnešnom hlasovaní bude možno neúspešný, možno, samozrejme, s vysokým stupňom pravdepodobnosti, ale verím, že tento prístup sa stane úspešný už v krátkej dobe v tom zmysle, že z dielne ministerstva životného prostredia príde návrh, ktorý bude možno nie identický, ale ktorý rovnako bude mať úprimnú snahu vyriešiť 570 mil. fliaš, ktoré každoročne sa nám nedarí separovať a znešvári našu krajinu tak, aby sa tieto milióny stali separovanými, surovina z týchto fliaš sa dostala do systému spracovania a naša krajina bola po tejto stránke čistejšia, bezpečnejšia a krajšia. Spôsob, ako to urobiť, nie je objavením Ameriky, volá sa zálohovanie a dá sa zrealizovať veľmi rýchlo a jeho výsledky sa dostavia okamžite.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka. Vážený pán podpredseda, ja som sa snažil úporne počúvať teda tú časť, v ktorej zareagujete na to, čo som povedal, ale priznám sa, že nenašiel som tam ani jednu vetu, ani jeden výraz, ktorý by to spájal. No vy ste odpovedali na niekoho, na niekoho iného. Ale dobre, no však, ale ja ozaj si myslím, že vy ste sčítaný človek, ktorý má prehľad, a škoda, že práve vy ste nezachytili to, čo som chcel povedať, a odpovedali ste niekomu inému.
Ja som nespochybňoval ani právo pána Pavlisa žalovať, ani to, čo sa dialo na iných stranách, ja, ja viem, že tu sú vody temné nielen na vašej terajšej, že si máte čo navzájom vyčítať.
Ja som chcel poukázať na to, nie politicky ani trestnoprávne, ani hmotnoprávne, ale ľudsky, že pán Pavlis nemal toho 16. decembra 2002 podpísať čestné prehlásenie, lebo ten podpis bol rýdzo nečestný. A na toto ste mi neodpovedali, ale ani sa asi na to nedá, to sa dá len vyhodnotiť buď tým, že budeme robiť na seba krik, dokonca, že niektorí ministri nás tu budú pomaly biť, alebo tým, že by ste vyhodnotili túto vec v prospech tejto krajiny, ktorú, myslím, pán Číž, máme možno obidvaja celkom radi, a pán Pavlis ak by to takto urobil na vaše doporučenie, by dnes večer už nebol ministrom.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážené kolegyne, kolegovia, rozmýšľam, pán minister Pavlis, že keď zhasnú reflektory a vy budete večer zase niekde v kľude, už vás nebudú obklopovať úsmevy kolegov, podporné stisky rúk, či budete mať z dnešného dňa pocit satisfakcie, víťazstva alebo dokonca úspechu. Verte, že neverím, že vy by ste večer dnes mohli uzavrieť rekapituláciu dnešného dňa s takýmto pocitom.
Chcem upriamiť pozornosť na niečo, čo tu možno nezaznelo, ale v čom ja cítim veľmi silnú súvislosť. Viete, ja si myslím a poviem to tak, ako to cítim, že nad našou Európou sa naozaj stmieva. Na palube ešte sa hrá, ale tých kier ostrých, tých ekonomických a, žiaľbohu, dnes už aj reálne výbušných okolo našej Európy pribúda a nie je to žiadna sranda. Tragikomická grécka cesta alebo, žiaľbohu, už morbídna a groteskná ukrajinská cesta nám ukazuje, kam ide korupcia. Ona nikdy nezačína tým, že by oligarchovia sa spojili s ekonomickými monštrami a riadili vlády. Ona začína niekde inde množstvom drobných prípadov a ja som presvedčený, že my sme dnes svedkom jedného z množstva drobných prípadov, ktorý nás môže, ak by sme ho dokázali, v čo, samozrejme, neverím, vyriešiť férovo v prospech tejto krajiny, podvihnúť kdesi medzi tie slušné krajiny a, žiaľ, ak ho nevyriešime, tak dnes večer, keď zhasnú tie reflektory, prípadne zajtra, ak by to ešte pokračovalo, sa ponoríme opäť o nejaký ten malý drobný milimetrík do toho bahna, ktoré dnes zalieva Grécko a Ukrajinu.
Nemám dôvod oberať vás o veľa času, ale zrekapitulovať všetko to, čo tu zaznelo, ale, pán minister Pavlis, to naozaj neboli opozičné výstrely ľudí, ktorí sa potrebujú prezentovať. To sú ťažké zásahy a vy musíte mať... Nie ste tu? Nevadí. Vy musíte mať v sebe dosť veľa vnútornej sily, ja to teda myslím bez irónie, keď vy pokojne budete môcť zajtra prísť na svoje ministerstvo a ďalej ho riadiť. Myslím, že ani mnohí z vašich bezprostredných spolupracovníkov nebudú mať pocit, že im šéfuje správny chlap.
Jednu vec si predsa len prisvojím a budem o nej podrobnejšie hovoriť z toho množstva tých ťažkých zásahov, ktoré ste v našom spoločnom podaní dostali. A to je práve tá decembrová epizóda z roku 2002. Pre mňa, ako to povedali mnohí ďalší, aj pre nich nepochopiteľná. Nebudem rozprávať ani o politickom rozmere, tobôž nie o ekonomickom alebo trestnoprávnom, ale o obyčajnom ľudskom. Ak vy ste 11. decembra 2002 úplne v poriadku a oprávnene so svojím vtedajším poslaním ako predseda predstavenstva spoločnosti, ktorú ste riadili, Port Service podali žalobu na Fond národného majetku, konali ste naprosto v poriadku, ja to nespochybňujem. Určite ste dodržali nielen zákon, ale aj logické povinnosti správneho hospodára spoločnosti, ktorú ste riadili. Ale viete, to, že o 5 dní neskôr, 16. decembra 2002 vy ste bez problémov s plnou vážnosťou a vedomím, predpokladám, podpísali, že nevidíte žiadne konflikty záujmov, ktoré by vám bránili vykonávať člena Dozornej rady vo Fonde národného majetku, toto naozaj nie je možné obhájiť. V tom cítim hlboký rozpor, opakujem, nie v politických ani nie v trestnoprávnych súvislostiach, ale v obyčajných elementárnych ľudských. Vy ste, pán minister Pavlis, v tom čase ešte teda nie minister, ale kandidát na funkciu v dozornej rade, podpísali čestné vyhlásenie tohto typu.
No ja nemám inú možnosť, ako nazvať váš vtedajší podpis pod čestným vyhlásením, že bol nečestný. Je mi to ľúto, je to isteže vážne vyjadrenie, ale pokiaľ som povedal, že ste to vykonali v súlade s reálnym poznaním situácie a pri zdravom rozume, no tak vidieť v takomto podpise pod čestným prehlásením niečo iné ako nečestný úmysel, nie je možné. A viete, čo je zaujímavé? Že ten anonymný podivný právny dokument tú podrobnú právnu analýzu, ktorá má 72 bodov, ja by som tam v tom videl aj isté pozitíva napriek tomu, že nie je podpísaná. Ja si to idem zobrať, lebo som si to prečítal. (Rečník odchádza od rečníckeho pultu a následne sa vracia.)
Ja jednoducho chcem poďakovať tomu anonymnému tvorcovi tohto právneho dokumentu podrobného, že on určíte cítil, že sú tu hranice, ktoré chce rešpektovať, a že nemôže zájsť do nejakej sféry, ktorá mu bude vyčítaná, pretože tu jasne hovorí dosť takým spôsobom, ktorý, aj ja ako neprávnik mu rozumiem, že sa veľmi snažil vykľučkovať z toho pohľadu, aby sa nemusel priamo vyjadriť, že vaše prelínanie sa týchto dvoch funkcií predsedu predstavenstva a zároveň člena Dozornej rady Fondu národného majetku bolo v poriadku. Nebudem to citovať, bod 16 a 17 je pomerne pre mňa preukazný, že vynaložil enormnú silu tento právny tím, aby nemusel priamo povedať, že ste konali nesprávne, a preto hľadali veľmi, veľmi šikovné právnické kľučky na to, aby povedal, že vy ste, teda hoci priznávajú, že vykonávanie činnosti, ktoré sú v rozpore, sa nesmie so záujmami teda Fondu národného majetku vykonávať, ale v tom bode 17 a to je, to je tá šikovnosť, kde cítiť, že no čo už napísať, že v tom rozhodujúcom období od podania žaloby až po zánik vašej funkcie predsedu predstavenstva nedošlo k žiadnemu relevantnému konaniu v predmetnom spore, a preto Ing. Pavol Pavlis nemohol reálne vykonať žiadnu inú činnosť, ktorá bola v rozpore. To sa mi zdá aj na slabého právnika dosť nešikovné. Ale no čo už iné tam mali napísať, keď vedeli, že jednoducho tento rozpor tu je, no tak údajne sa v tom období nič také nedialo, čo by ste mohli ovplyvniť.
Ale veď tu nikto ani nepovedal, že v tomto období sa niečo také dialo. Tu len tvrdíme a zaznieva to tu opakovane, že v tomto období ste nemali čo vo Fonde národného majetku robiť, keď ste zároveň podali naň trestné oznámenie. Že ste to nevyužili, nevyužili, to tu nikto nepovedal ani ja to netvrdím, ale ten rozpor tu je a je to rozpor, ktorý by mal človeka dostať do situácie, že teraz keď sa to po toľkých rokoch prevalilo a keď vás to dobehlo, tak by ste mali tú svoju stratenú česť, keď ste podpísali čestné prehlásenie nečestným spôsobom, predsi len zachrániť. Pán minister, dá sa to, je to ťažké, vy viete, že osemdesiattrojka to neurobí, a to je teda axióma, neurobí to dnes, zajtra, neurobila to včera. Ale vlastne vy máte obrovskú šancu, vy to urobiť môžete, vy môžte ukázať, že máte ešte predsi dostatok cti v v tele, a že to jednoducho viete vyriešiť a viete nie preto, aby tu opozícia slávila úspech, nikto to sláviť nebude, ale práve preto, že sa nad tou Európou našou stmieva. Práve preto, že my sa aj dnešným nedoriešením tých ťažkých zásahov, ktoré ste ako človek dostali, posúvame k tomu groteskno-morbídnemu ukrajinskému konfliktu, k tej gréckej tragikomickej ceste. Hovoril tu pán poslanec Beblavý o tých hraniciach. Viete, to sú krajiny, ktoré spomínal, kde už tá korupcia je bezbrehá. Ja som istý reálny optimista a hovorím si, u nás ešte má nejaké brehy, ešte, ešte nie je bezbrehá. Lebo kto vie, čo sa dialo na Ukrajine aj v minulosti, keď človek už pri vstupe na hranicu musel cálovať a cáloval tam každú chvíľu komusi, len práve tým, že my dnes alebo, že vy dnes nevyhodnotíte správne dnešné rokovanie, tak my opäť tie brehy trocha posunieme. To je tá hranica, ktorú cítim ja. A viete, keď sa my dostaneme raz vďaka takýmto nedotiahnutým a nedokonaným aktivitám k tomu, že už tu nebude otázka, kto z ktorej strany, ale kto do ktorého úkrytu. Tak ako dneska už nie je otázka na Ukrajine, že kto po mne strieľa, či Rusi, či Ukrajinci, ale, preboha, po mne strieľajú! Už bude potom neskoro. Možnože si len spomenieme, že sme 18. februára 2015 mali možnosť posunúť krajinu medzi tie, ktoré vedia v kritickej situácii sa zachovať správne, ale to už môže byť neskoro.
A preto by som možno apeloval naozaj z pohľadu, keď už nie nás, už tobôž nie tých, čo majú väčšinu aktívneho života za sebou, ale z pohľadu našich detí, netopme našu krajinu v bahne korupcie. Ja nevravím, že ste skorumpovaný, pán minister, to, na to by som dôkazy nemal ani to, myslím, nikto takto nepovedal. Ale pán minister, vy ste človek na pozícii, kde ste už doterajším priebehom toho, čo sa tu dnes povedalo, určite dávno nemali byť. A keď ste tam doteraz vydržali, mnohí z nás možnože majú temné kútiky v duši a vydržia kdesi, ale keď sa to prevalí, keď sa to ukáže, a to sa netýka, samozrejme, len vás. Asi by sme mali v takejto chvíli dať prednosť tomu morálnemu zdraviu našej krajiny, ktorá nás spája, a nedržať silou mocou sa tých divných zákutí, ktoré neviem do akej miery vás robia neslobodným, ale verím, že nie do takej veľkej, aby ste nerozumeli tomu, čo som vám chcel povedať.
Asi toľko, je mi z toho smutno a bojím sa, že dnešným dňom sa neposunieme, ale rád by som bol, skúste to, vážený pán minister, zvážiť. V tejto chvíli sa to ešte dá.
Ďakujem.

Ďakujem pekne váženému poslancovi Muňkovi aj za teda ocenenie môjho vystúpenia. Môže byť, že teda ste neboli s ním spokojný. Ja som len presvedčený a chcem to zopakovať, že ak na Slovensku nám absentuje špičkové zdravotnícke zariadenie, tak majú naň nárok všetci občania, nemali by sme hovoriť v tejto súvislosti len o spádovej oblasti Bratislava.
Ja nespochybňujem, že tie nemocnice nie sú v perfektnom stave, ale ony nie sú v perfektnom stave ani Rooseveltka v Bystrici, ani v Košiciach, takže, viete, v tej štúdii sa hovorí aj o takom argumente, že prečo tá nemocnica na Kramároch nie je celkom v poriadku, že už tam padá omietka. No zdá sa mi, že v tejto štúdii hovoriť o tom, že tam padá omietka, je dosť nenáležité.
Ja netvrdím, že mám pravdu, len hovorím, že tento argument, že majú nárok na takúto nemocnicu všetci občania Slovenska a nemusí a priori stáť tam, kde stoja štyri slušné nemocnice, ktoré v žiadnom prípade nie sú pod slovenský priemer, má svoju logiku.
Ďakujem.

Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, chcem sa priznať, že ešte vo mne rezonujú tie dozvuky z vystúpenia pána poslanca Kollára. Myslím si, vážený pán minister, a chcem využiť v úvode teda ozaj takú úprimnú prosbu. Viem si predstaviť, že z politických dôvodov sa dá nájsť veľa argumentov, prečo sa pán Kollár asi v niečom mýli. A ja to sám neviem posúdiť, či naozaj je tá jeho reč na 100 % presne taká, ako to vyplývalo z jeho presvedčivosti.
Úprimne prosím. Ak nám ide o spoločnú vec a to zdravotníctvo je spoločným menovateľom nás všetkých, však kto by bojoval proti fungujúcemu zdravotníctvu, prosím vás, nezmietnite to zo stola, skúste nájsť spôsob, ako túto vec alebo teda zoponovať tak, že naozaj vecne vyvrátiť, alebo potom prijať aj takúto možnosť.
Tá nemocnica čaká už dlho, tak nech ešte počká mesiac, dva. Nájdite riešenie, ktoré nebude politické, ale bude pre ľudí občianske. Myslím, že toto je vec, ktorá nemôže zaváňať politikárčením.
Ja, samozrejme, si nedovolím púšťať sa do nejakej veľmi odbornej ani medicínskej exkurzie, tobôž nie ekonomickej. Po tejto brilantnej reči, myslím si, že by to bol dosť teda nezrelý pokus, a nemám to ani tak premyslené, ale niektoré veci ma zaujali.
Teda dávam za prvé také presvedčenie do pléna, že určite každý z nás je presvedčený, že Slovensko potrebuje špičkovú nemocnicu so špičkovým vybavením, s priestormi pre medikov, ktorí sa budú učiť špičkovému prístupu k zvládnutiu špičkovej techniky a že jednoducho to bude zároveň aj vedecké pracovisko, ktoré nám bude robiť dobré služby a že ho veľmi akútne potrebujeme.
Čo ma zarazilo, to je vlastne ten prístup tej Štúdie uskutočniteľnosti, kde sa hovorí o tom, že teda vyrieši sa to pre Bratislavu tak, lebo ide tam reč o spádovej oblasti Bratislava, že sa teda ruší Staré Mesto, Ružinov a Kramáre a namiesto toho sa ponúka ako najlepšia varianta vybudovanie tejto novej nemocnice na Patrónke na priestore tej nemocnice súčasnej, svätého Michala, alebo teda proste v tej časti Bratislavy.
Zarazila ma tam veta, trocha som sa aj pousmial, ale toto neni treba na úsmevy, že bude to dobré riešenie preto, že obidve strany Dunaja ponúknu Bratislavčanom rovnocenné možnosti. Nuž chcem odkázať z tohto miesta autorom tejto štúdie, že nielen Dunaj má dve strany, ale aj Slovensko má východ a západ, a že nevidím dôvod na to, že ak sme sa zhodli na tom, že treba nám špičkovú nemocnicu pre Slovensko, špičkovú po každej tej stránke, ako som rozprával, prečo zakaždým sa musíme teda dostať k tomu, že ju budujeme len tak, že zrušíme tieto tri nemocnice a vystavíme to v Bratislave. Ja teraz nechcem byť protibratislavský, ale takúto nemocnicu s týmto obsahom špičkovým potrebuje predsi celé Slovensko. Prečo sme sa dostali, a nezaznelo to tu ani raz, k presvedčeniu, že takáto nemocnica musí stáť buď len kdesi na Patrónke, alebo na opačnom konci Bratislavy? My naozaj nemôžme sa dostať k názoru, že takáto špičková nemocnica, ktorú potrebujeme všetci pre tie najzložitejšie prípady, by mohla stáť na strednom Slovensku? Vy ste, pán minister, voľakedy lietali na vrtuľníkoch ATE Poprad a pre vás otázka dostupnosti je zrejme veľmi jasná. Určite ste to neraz ako praktický lekár zažili, že čo to znamenajú minúty, čo sekundy.
My si myslíme, že aj Uličania a Medzilaborčania a Sobrančania majú teda pre takéto špičkové výkony dochádzať až do Bratislavy? Nemáme Turiec? Nemôže to byť Turiec, nemôže to byť pri Martine? Nemôže to byť medzi Zvolenom a Bystricou?
Zdá sa mi, že toto rozhodnutie, kde sa hovorí o potrebe takejto vysokovýkonnej nemocnice a zároveň sa bavíme len o spádovej oblasti Bratislava, že to je ten bratislavský centralizmus, ktorý možno v tejto chvíli, by sme mohli sa zhodnúť na tom, že by mohol byť nejakým spôsobom narušený.
K tomu ešte aj mám ďalší argument, ktorý tiež zaznieva v štúdii. V štúdii sa hovorí, že teda tá Bratislava je špecifický prípad, pretože nie je možnosť využiť na území Bratislavy eurofondy. No to sa mi zdá, že to je až podporný argument pre to, aby sme s takouto nemocnicou uvažovali tam, kde tieto eurofondy tobôž, teraz nechcem polemizovať s návrhom pána poslanca Kollára, kde by sme ich mohli využiť.
Takže ak by som to veľmi stručne zrátal, ale naozaj nechcem dlho k tomu rozprávať, tak sa mi zdá, že tento moment tu ešte nezaznel, ak je tu potreba špičkovej nemocnice a vieme, že eurofondy nie je možné na území Bratislavy využiť, ak vieme, že dostupnosť je významný faktor pre pacientov potenciálnych, nuž tak potom sa spytujem, to už je nemenné rozhodnutie, že takáto špičková nemocnica musí stáť ako ďalších veľa špičkových inštitúcií na území hlavného mesta?
Nič proti Bratislave, ale z pohľadu týchto troch argumentov sa mi zdá, že teda by sme urobili naozaj zadosť celému obyvateľstvu, keby sme sa zhodli na tom, že stredné Slovensko je tá správna lokalita pre situovanie takejto vysokovýkonnej nemocnice.
Mám už iba dve poznámky. Jedna sa týka, opäť je to téma, ktorá ešte nezaznela a ja si ju dovolím povedať, aj keď určite nie je z pohľadu merita veci podstatná. O dva mesiace 25. apríla bude tomu 200 rokov, čo sa narodil Slovák na území Slovenska, špičkový lekár, ktorého dvestoročnicu, verím, že si pripomenieme, Ľudovít Markušovský. Človek, ktorý je nesmierne významný, po prvé zapísaný v svetovej medicíne, autor prvého uhorského zdravotníckeho zákona, zakladateľ tretej katedry hygieny na svete, zakladateľ katedry verejného zdravotníctva, veľmi plodný človek z hľadiska publikovania závažných materiálov, profesor, navyše aj objaviteľ toho zrkadielka, ktoré poznáme od nosných lekárov, vyjde, teda jeho vynálezca, nie objaviteľ.
Dávam k dobru ako naozaj bočnú tému k tejto úvahe, že keďže vieme, že nová nemocnica vznikne a bavíme sa len o tom, že akým spôsobom, keby, pán minister, možno mohla mať názov, že to je nemocnica Dr. Ľudovíta Markušovského. Dvesto rokov za dva mesiace uplynie, verím, že si pripomenieme nielen na Štrbe, Štrbania teda na svojho rodáka nezabúdajú, ale Slovensko o ňom veľa nevie, bolo by dobré, keby sme aj túto súvislosť, možno nie celkom najpodstatnejšiu, akceptovali ako niečo, čo tiež vytvára vzťah k nášmu zdravotníctvu aj k našej národnej postati.
Musím povedať na konto našich maďarských kolegov, že tí naňho nezabúdajú, oni majú ten problém, že celkom nerozlišujú Uhorsko a Maďarsko, a teda tvrdia o ňom, že to bolo občas na nesprávnych miestach tak napísané, že to bol veľký maďarský lekár, nuž bol to veľký uhorský lekár, súčasť našej histórie. Bolo by veľmi fajn, keby nielen naši maďarskí susedia, ktorí majú po ňom pomenované nemocnice, štipendiá, ulice, sochy, ale aj my jeho spolurodáci sme si pripomenuli, aj na to tá dvestoročnica je skvelá príležitosť.
No a záverečná poznámka sa týka niečoho, čo si nemôžem odpustiť povedať, a je to, vážený pán minister, otázka práve toho, že hovoríme o špičkovej technike, špičkovom zariadení, špičkových budovách. V tejto súvislosti sa len musím spýtať, či ste presvedčený alebo či sme spolu presvedčení, že môže táto špičkovosť zafungovať, ak sa nám z médií prihovorí špičkový lekár, nespochybňujem jeho odbornosť, ktorý odkáže občanom Slovenska, potencionálnym pacientom, že teda kto nemá peniaze, tak má smolu.
Viete, a tie ekonomické veci, ja verím, že aj vám je ťažko zareagovať, pretože to sú veci, ktoré naozaj nikto od vás nemôže chcieť, aby ste v tejto chvíli vedeli analyzovať, ale túto vec by som, vážený pán minister, od vás predsi len chcel. To je vec, ktorá, možno sa treba vyjadriť tak, že dotyčnému lekárovi treba dať rezortné vyznamenanie, že prvýkrát ako prvý odvážne pomenoval podstatu slovenského zdravotníctva, možno sa treba rozhodnúť, že ak teda máme byť fér, tak takýto človek už nesmie v živote obliecť lekársky plášť. Neviem. Dačo urobiť treba, ale myslím si, že ak sa budeme rozprávať o špičkových nemocniciach a pripustíme, aby takéto vyjadrenie zaznelo občanom Slovenska do tváre, že teda keď nemajú peniaze na úplatky v zdravotníctve, tak majú smolu, a vôbec si nemyslím, že to je charakteristika celého zdravotníctva, ale ak to tak zaznelo, tak vy ako minister máte právo nereagovať presne na Kollárove ekonomické prepočty, ale, prosím vás, toto treba zodpovedať dôsledne a tvrdo.
Z mojej strany všetko. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Ďakujem aj pánovi Kollárovi a myslím, že nikto nemal pochybnosť o tom, že to bolo brilantné vystúpenie, ktorému zrejme sme každý porozumeli v istej miere, ale ja sa tiež hlásim k tým, ktorí tomu nemohli a nedokážu možno porozumieť naplno, ale som presvedčený, že toto vystúpenie, akých nebýva v tejto sieni tak veľa, by nás malo všetkých, a teda predovšetkým aj vládnucu stranu SMER, inšpirovať k tomu, že nie je na to možné reagovať klasickým spôsobom, že, no, zaznelo, odmlčíme. Asi treba, pán minister, aj vy máte iste ťažkú úlohu, veď vy ste napokon tiež nie ekonóm, že by ste v tejto chvíli dokázali toto posúdiť, ale ak máme na mysli záujem štátu a myslíme to vážne už konečne s tým, že ho chceme spravovať naozaj s minimalizáciu rôznych divných vplyvov, neostáva vám nič iné, len okrem poďakovania možno, alebo ani nemusí byť, to je už vec politickej kultúry, ale rozhodnúť, že toto stojí za to, aby sa to na vašom ministerstve posúdilo. Ak je pán poslanec Kollár mág, ktorý nám dokázal presvedčivým spôsobom povedať nepravdy, tak mu to teda treba povedať, a ak nám nepovedal nepravdy, tak potom treba zvážiť, či naozaj by toto nebol spôsob, ako by sa malo stavať.
Sme na jednej lodi, Slovensko nemá kormu a provu a medzi tým nič, plávame na jednej a tá loď by mala plávať slušne. A myslím si, že toto je ukážka toho, ako by sme sa mohli na tomto zhodnúť.
Ešte jedna poznámka, mňa ten súťažný dialóg prekvapil, že ste sa takto rozhodli pre tých 26 vopred vybratých potenciálnych partnerov, možno keby to nebolo obmedzené na túto síce regulérnu, ale predsi len nie celkom najšťastnejšiu formu verejného obstarávania, možno by sa už v tej úvodnej fáze, pán minister, zjavila takáto ponuka, že ten 27. by prišiel aj s takouto možnosťou, takže to obmedzenie nebolo šťastné a tam by ma vaša odpoveď zaujímala.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, dovoľte mi, aby som povedal to takým hlasom, ako to možno pociťuje občan. Občan obyčajne vie, že máme tri také základné roviny ústavných činiteľov, ústavných základní. Tá najnižšia je vláda, potom je parlament a na vrchole je prezident republiky. Zdá sa mi úplne logické, že ak toto uznávame, túto pyramídu, a vieme, že tá základňa, aj ten prvý stupeň má zákonodarnú iniciatívu, má takúto možnosť, zdá sa mi, že odoprieť to tomu vrcholku pyramídy je pre oko občana nie celkom zrozumiteľné, vyjadrujem sa tak v podstate v mene občana, nie v mene nejakého ústavnoprávneho sporu odborníkov. A myslím si, že ak by sme pánovi prezidentovi tomuto a všetkým budúcim takúto možnosť dali, že prezident Slovenskej republiky by nebol ten, ktorý by pravidelne chodil do tejto miestnosti zaťažovať nás zákonmi, ale nepochybne možno očakávať, že vzniknú v budúcnosti, tak ako vznikali v minulosti, patové situácie, keď by sa veľmi hodilo, aby prezident republiky mohol do takejto situácie, ktorá zaváňa patovosťou, vstúpiť zo svojej ústavnej roviny a dať návrh, ktorý by mohol byť odblokovaním ústavného konfliktu alebo nejakej krízy. Takže mne sa ten návrh páči. Je hodný diskusie a ja ho podporím.
Ďakujem.