Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Vážený pán minister, ja by som si dovolil ukázať taký príklad dvoch nití na konto tejto diskusie. Dve spletené nite. Jedna by bola modrá a druhá by ju ovíjala taká čierna. Tá modrá by boli tie európske zdroje a tá nádej, ktorá prichádza s možnosťou podporiť múdre veci, a tá čierna, to iste tušíte, to je korupcia, ktorá ako keby v pravidelnom rytme obvíňala túto modrú niť. Nemám na vás nič zásadné, že by som mal dôvod povedať, že som s niečím nespokojný, pretože som si to tak nenaštudoval z hľadiska vášho rezortu, ale jednu vec sa chcem takto tu verejne vás spýtať.
Mal som nedávno česť s vami hovoriť o tom, že protikorupčná výchova na školách je veľmi dôležitá a že existujú aj konkrétne programy, ktoré túto protikorupčnú výchovu vedia veľmi presne rozpracovať pre potrebu školstva. Chcem sa vás teda verejne spýtať, či nedokážeme nájsť v tejto diskusii, kde veľa vecí zapácha, aj čosi pozitívne, a či by ste mi nevedeli odpovedať, že protikorupčná výchova, možno aj s podporou európskych fondov, je vec, ktorá je už na spadnutie a že naozaj s ňou vážne uvažujete. Pretože to špinavé, čo tu máme za sebou, to už asi mnohokrát nenapravíme. Ale máme veľkú šancu vniesť do hláv mladých ľudí vedomie o tom, že takto sa krajina predsi riadiť nedá a že keď raz oni, nebude to tak dlho trvať, prídu do úradov štátnej moci, tak ich ani nenapadne tak konať, ako sa bežne koná dneska. Bol by som veľmi rád, keby naozaj protikorupčná výchova aj s ohľadom na našu spoločnú debatu, pozitívnu, bola takpovediac na spadnutie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán minister Jahnátek, viete asi, na čo sa vás chcem spýtať. Na to, o čom ste nerozprávali. Verím, že ste vysvetlili aj akúsi kauzu NADSME, o ktorej sme veľa nevedeli. Verím, že do niektorých vecí ste sa zahryzli a ešte neprehltli, ale predsi len v kauze Forestportálu by som potreboval počuť vaše jasné chlapské slovo. Tá kauza totižto je príkladom všetkej tej biedy, ktorá sa u nás tak často v súvislosti s eurofinanciami deje. Je to kauza, kde máme ľudí, ktorí boli čestní, poukázali na ňu a doplatili napriek tomu, že na vašu kanceláriu ministerskú prišli dvakrát a dali tam doporučené listy, ktorými to chceli všetko objasniť. A vy ste ich nazvali klamármi napriek tomu, že sám ste písomne potvrdili, že tie veci sa musia dopracovať, pretože stovky tisíc eur, ktoré išli týmto smerom, nestačili na to, aby ten projekt bol hotový. A mám od vás čierne na bielom, že ste dali pokyn do konca roka tieto veci dopracovať.
Nie, nechcem toto využiť na žiadne výčitky, len na prosbu. Naozaj nedokážete odhaliť pravdu o Forestportáli? Pravdu o ukážkovom príklade toho, ako sa narába u nás s eurozdrojmi? Bol by som veľmi rád, keby sme to dokázali. Ja sa s vami nebudem baviť na tému, že jeden minister, druhý minister, kto, kedy, čo. Vy viete, že táto vec smrdí, a bolo by dobré, keby ste dokázali otvoriť na vašom ministerstve všetky okná na to, aby sa prevetrala, pretože tie nitky, tie nitky vedú naozaj na vaše ministerstvo.

Ďakujem. Ďakujem aj tebe, pán poslanec Zajac. Dobre si hovoril a dobre si to aj spojil s tým, čo si povedal na záver. Dnešná voľba šéfa NKÚ ukázala, aké sú skutočné úmysly SMER-u. Dnešným dňom si SMER minul poslednú mincu, ktorou ešte mohol zaplatiť svoju česť. Je jasné, že to nechce a je jasné, že to ani nemôže chcieť.
A hovoril si aj o tom, pán poslanec, že sa teda nečerpá, že sa malo čerpať viacej. Ono sa v skutočnosti čerpalo ešte, alebo malo čerpať o niečo menej. Problém je v tom, pán podpredseda vlády, že tu sa platí za projekty, ktoré majú hodnotu 7-tis. eur, 700-tisíc. Máme takých projektantov, máme takých šikovných ľudí, čo to dokážu, pán minister Jahnátek by vám o tom niečo mohol porozprávať. Skúste si to povedať v lesníctve, že dokážeme aj takýchto frajerov mať.
Ale dobre, ja mám pre vás aj čosi na ospravedlnenie. Existuje predsi možnosť povedať, že niet takej vlády, niet takého ministra, ktorý by dokázal tieto veci ustriehnuť. Avizovala pani podpredsedníčka, že za chvíľočku vystúpite. Ja vás prosím, možnože by bolo veľmi dobré, keby ste nám povedali, a to by možno bolo dôkazom toho, že existuje dobrý úmysel napriek tomu, čo som hovoril v úvode, že máte zoznam tých prípadov, kde ste sa pokúsili v takej autorevedúre sami od seba zistiť, koľkých podvodníkov ste vyplatili v eurofondoch. Pretože eurofondy vybudovali v tejto krajine veľa, ale zničili jej svedomie a vy to viete.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, ťažko už obohatiť túto diskusiu o niečo originálne, takže skôr len tak si spomeniem na jednu vec, ktorá sa mi veľmi páčila, taká nepodstatná, ale milá, kolega Viskupič si spomenul v istej chvíli na jednu báseň, báseň Miroslava Válka. Ona má len tri odstavce, volá sa Šach a naozaj si myslím, že sa jedná o jednu geniálnu báseň, ktorá v tých troch odstavcoch vystihuje všetky základné problémy života. Je tam hra i práca, je tam láska, je tam strach o lásku, je tam nenávisť, je tam zrada. A myslím, že použil túto báseň veľmi vhodne. Tá tretia strofa je veľmi presná. "Napokon sa to všetko zvrtne na zákone, že silu umu zdolá sila zrád." A potom ďalej, "v partii často..."
Naozaj si myslím, že to vystihol majster Válek a že to vystihol aj kolega Viskupič. Možno menej poetické bude zaspomínať si na poker. Na hru, pri ktorej sa hrá neodkrytými kartami. Oni sa rozdajú, každý má kamennú tvár, čosi si myslí, nikto nevie čo. A potom príde tá chvíľa pravdy, že sa tie karty odkryjú, a zrazu zistíme, kto je ten víťaz. Táto situácia to celkom pripomína, pretože zajtra sa karty odkryjú, ale jednotliví hráči už vedia, čo majú na ruke, kto má full hand, kto má slabú kartu a kto má štyri esá.
Skúsme si povedať základné pravdy o tejto dnešnej situácii. No tá prvá pravda vôbec nie vznešená, ale pravda je tá, že naša spoločnosť je strašne ničená korupciou. To, čo sa deje, presahuje nielen dobový priemer, ale normálnu situáciu, v ktorej by sme pripustili, že neexistujú aj také veci, ako je korupcia, zločin, ako je podvod a nepoctivosť, ale vždy ako na okraji. A len by sme sa zmierili so situáciou, že tieto negatíva nevytvárajú okraj spoločenského diania, ale, žiaľ, často máme pocit a vôbec neni oprávnený, že sú uprostred.
Tým vôbec nechcem povedať, že jedine SMER je ten, kto ničí túto krajinu. Určite by sa dalo hovoriť o dlhodobom vývoji, ktorý končí v dnešných časoch alebo sa dostal do dnešných časov, keď tá miera nepoctivosti z najvyšších miest, teda v štátnej korupcii, presiahla všetko, čo sa dalo považovať za ako-tak normálne. Toto už nie je normálne a my to všetci vieme. Je to veľká pravda o dnešnej dobe, že štátna korupcia prerástla našu krajinu. Smutné poznanie a som presvedčený, že všetci máme chuť s tým niečo urobiť. Ak nie všetci, tak aspoň väčšina, pretože, štatisticky vzaté, musíme mať záujem, aby sme žili v krajine, kde naše deti chcú zostať. Často sa to hovorí, že sa bojíme, že tu nebudú chcieť zostať, pretože tie faktory sú príliš znechucujúce. To je tá prvá nevznešená pravda o našej krajine.
Tá druhá je, že za 9 mesiacov sú parlamentné voľby. Kto za tejto situácie má záujem, aby sa na miesto predsedu Najvyššieho kontrolného úradu dostal človek, ktorý nebude ani modrý, ani červený, nebude pozerať ani vľavo, ani doprava, ale bude si konať svoju povinnosť. Myslím si, že záujem, tak ako mu to, predsedovi, môže mať každý, kto má záujem na poriadku v tomto štáte a, naopak, takéhoto predsedu sa musí báť každý, kto nemá čisté svedomie. Kto je to, kto nemá čisté svedomie? Kto sa bojí a kto potrebuje zameniť si v tom pokri, ktorý tu hráme, ospravedlňujem sa za to prirovnanie, ešte falošnou kartou, aby mohol, hoc mal slabú kartu, s ňou zvíťaziť. Falošný hráč. Kto to je?
Tretia pravda o tejto situácii, možno tá najdôležitejšia je vlastne úplne jasná, je to axióma, ktorú nikto nespochybní, jediný, kto má možnosť túto hru naozaj vyhrať, ovplyvniť a zariadiť už teraz, aby bolo všetko jasné, je vládna strana SMER. Neraz ste to tu spomenuli. Je to fakt, na ktorom sa nedá absolútne nič zmeniť. Ak je to fakt, na ktorom teda asi zhodneme, pretože matematika nepustí, tak potom sa môžeme pozrieť vlastne na ten spôsob rozmýšľania našich kolegov v SMER-e. Oni vlastne tých možností nemajú až tak veľa. A myslím, že zakončím niečím, čo vlastne je nádejné a čo vlastne pozitívum z týchto negatívnych vecí, ktoré sme tu dnes pospomínali. No skúsme sa pozrieť na tie ich možnosti.
Tá prvá je, že vo funkcii predsedu NKÚ ostane ten spomínaný Mečiarov pohrobok a bude nadsluhovať nie tri, ale ešte aj štvrtý rok. Môžu tak kolegovia v SMER-e rozmýšľať? Myslím, že nie, že toto môžeme vylúčiť, pretože tu predsi v marci sa môže stať niečo, neviem odhadnúť pravdepodobnosť, že už nebude mať osemdesiattrojka 83 hlasov a že o predsedovi NKÚ by mohol rozhodnúť, pokiaľ by teda to miesto sa neobsadilo touto voľbou, už niekto iný, a to nemusí byť možnosť tá najprijateľnejšia. Takže túto variantu by som si dovolil, keď tak zarozmýšľam a snažím sa vcítiť do ich myslenia, asi dopredu vylúčiť. No možno by bolo správne, tak ako sa to tu zdôraznilo, jednoznačne sa pridať k tej šesťdesiatke a povedať si áno, logika velí, niet čo rozmýšľať. Ale tu je tá otázka, či tento spôsob rozmýšľania neohrozí tie skryté vody, do ktorých nevidíme a ktoré možno podmývajú zákonnosť v tomto štáte, ktoré podmývajú aj vieru v to, že je to štát spravodlivý.
Tretia možnosť je tá, ktorá ako keby bola veľmi pravdepodobná, vyplýva to aj z rečí môjho predrečníka, ako keby to už boli nejaké veci utrasené, zvoliť jedného z tých, ktorí majú tú malú podporu. Nikto nespochybnil legitímnosť týchto návrhov, naozaj v tejto veci je asi zhoda, to, že sa, kolegovia Štefan Kuffa, pán Kvasnička, pán poslanec Kvasnička a pán poslanec Frešo, že sa tak často vaše mená spomínajú, nuž všetci sme si strojcami svojho osudu, všetci sme sa sem dostali na kratučkú dobu, aby sme zastupovali s najlepším úmyslom hlasy našich občanov a boli ich hlasmi. Ja, ja vám nezávidím, obdivujem možno istotu, s akou ste tu vystúpili, každý ste zvolili iný štýl, ale priznávam sa, asi by som nedokázal vo vašej situácii pôsobiť sebaisto, presvedčivo, možno ste použili až príliš veľa slov, možno ten príval slov má niečo prehlušiť, ale viete, neprehluší podľa mňa jednu vec. Bez toho, aby som si nárokoval, že niekedy budem vidieť do vášho myslenia, neprehluší to, že sa už asi nikdy nezbavíte tieňa podozrenia, že to nebolo, že to naozaj nebolo v poriadku a že čosi za vašimi nomináciami, ktorých oprávnenosť nikto nemôže spochybniť, muselo byť. Mne by sa nechcelo odchádzať raz z tejto siene zákonnosti s takýmto pocitom, ale sme dospelí ľudia, všetci si zvolili svoju taktiku, možno je to tak aj napokon logické a štatisticky správne, že vždy existujú hlavné prúdy rozmýšľania a vždy v každej spoločnosti sa nájdu aj tie okrajové, dostali ste sa na okraj, aj keď možnože už zajtra to bude všetko inak a z okraja bude centrum. Pán poslanec Frešo to možno tak skoro naznačil, ale to je, ozaj až zajtrajší deň odhalí tie karty, ktoré máme pri tom pokri rozdané.
A teraz to, čo myslím, že je to veľmi pozitívne a dobré, a čo teda môžeme považovať za prínos, ktorý sa dá z tejto situácie vyťažiť. To je práve rozhodovanie SMER-u. Naozaj nemusíme im to závidieť, nie je to ľahká situácia, ale, kolegovia v SMER-e, máte v tejto chvíli obrovskú možnosť, veľmi pozitívnu príležitosť dokázať, že všetky tie reči, o ktorých ste dnes tak úmyselne vyhlásili, že sú rečami roztrasenej opozície, ktorá už nevie, kam by sa vlastne vo svojej biede schovala, a chytá sa aj slamky, vy máte možnosť dokázať, že tá opozícia sa hlboko, hlboko mýli a že naozaj si zvolila terminológiu a argumentáciu, ktorá je vám na míle vzdialená. A v tom je, kolegyne, kolegovia z vládnej strany SMER, vaša obrovská príležitosť a možno, by som povedal, jedna z posledných v tomto volebnom období, doslova strhnúť na svoju stranu nie percentá voličov, ale svedomie národa, že vy to naozaj myslíte lepšie, ako vám to opozícia tak často v týchto posledných hodinách pripomínala. Ako to urobiť? No veľmi jednoducho. Keď sa zajtra tie karty odkryjú, my musíme zistiť, ak teda máme povedať, že to týmto smerom budete viesť, my musíme zistiť, že ste úplne logicky poslúchli hlas väčšiny opozície, že ste sa rozhodli dodržať svoje slovo a že ste si povedali, že nám tie karty teda pekne z rúk vyfúknete a ukážete, že ste lepší, ako sme si to všetci až do tejto chvíle mysleli. Ja by som navrhoval, aby ste túto možnosť nezahodili. Pretože ak sa rozhodnete po tom všetkom, čo tu zaznelo, k tým 60 hlasom pridať 83 svojich, bude zvolený zajtra predseda Najvyššieho kontrolného úradu 143 hlasmi. Možnože tam nejaké budú posuny, nikto nebude nikdy vedieť, kto presne z nás, to sa asi nedá a je to možno aj nieže dobré, ale keď je tajná voľba, tak je tajná voľba, ale to základné odčítanie, ako ste sa rozhodli napriek nejakým štatistickým odchýlkam, bude úplne zreteľné. Ak tam bude 84, či 86 plus-mínus, tak ste zlyhali. Tak ste svoje veľké reči o tom, aká je opozícia mizerná a ako to vy myslíte dobre, vlastne sami zlikvidovali a ich pravdivosť, ich hodnovernosť potlačili.
Pokúsil som sa v tomto krátkom zamyslení naozaj rozmýšľať tak, ako rozmýšľa vedenie SMER-u. To sú asi všetky možnosti. Viacej ich nie je a ja chcem veriť, vládni poslanci a poslankyne, ktorí napokon v konečnom dôsledku naozaj budete za tou plentou sami a ktorí naozaj môžete poslúchnuť svedomie, tak ako to hovorí čl. 73 ústavy, a nie žiadne príkazy, že sa to napokon môže stať. Veď tu sa niečo kopí, tu máme už mnohokrát povedané, že sme sa podozrievali možnože neprávom a že chvíľa pravdy príde. Nech je zajtra, skúste to. Možnože tak rozhodne stranícka centrála, možno tak rozhodnú vaše svedomia. V každom prípade ten zajtrajšok bude zaujímavý, svet sa nezmení ani v jednom, ani v druhom prípade, nech bude zvolený jeden, druhý alebo tretí, ale niečo veľmi, veľmi dôležité sa dozvieme sami o sebe.
Veľmi si želám, aby sa 150 poslancov dozvedelo o sebe, že sú hodní zastupovať všetky národy a národnosti, ktoré žijú a chcú žiť v Slovenskej republike. Ja len za seba chcem povedať, aj keď je to tajná voľba, ale považujem to za dôležité, že som jeden z tých 60, ktorý podpísal kandidatúru pána Žilinku, a že zajtra v tajnej voľbe mu dám hlas.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ja ďakujem aj pánovi poslancovi Kvasničkovi, že vystúpil a povedal, ako to on vidí. Priznám sa, patrím k tým, ktorí vždycky rád počúvali pána poslanca Kvasničku a myslím si, že aj bol na to dôvod, a ja ostanem aj pri viere takej úprimnej, naivnej a presvedčivej, že taká kategória, pán poslanec Kvasnička, ako je sebaúcta, že keď si to vyhodnotíte, že ju nestratíte. Ja neviem, či niekedy vnikneme do podstaty vášho myslenia pri tomto dosť zložitom bode vývinu tejto krajiny, ale prajem vám, ako bolo také poďakovanie za tie doterajšie prejavy, aby ste sebaúctu ani po dnešnom dni nestratili. Ak sa vám to podarí, tak naozaj nehľaďte na to, čo hovoríme, verím, že sa vám to možno podarí, ale nie som si istý.
Viete, menovali ste veľa rôznych literátov a medzi nimi ste spomenuli aj majstra Rúfusa. Naozaj senzačný človek a vhodné si ho pripomínať možno aj v tejto chvíli. Má takú jednu krásnu esej, kde opäť brilantnými slovami hovorí o tom, že je hodné žiť a je hodné veľa vecí sa snažiť, aby tam, kde voľakedy rástlo jedno steblo trávy, rástli potom aspoň dve, že už aj vtedy má život zmysel.
Ale v jednej chvíli hovorí, že slová akokoľvek krásne už nestačia, že treba činy, že treba hoc malý poriadny čin, a ja sa vás v duchu teda toho vášho dnešného príhovoru spytujem, či nemáte pocit, že by ste to ešte jedným činom vedeli zachrániť, zvrátiť, napraviť, vyberte si.

Ďakujem za slovo. No mohol by som nepovedať aj nič, lebo vlastne obidvaja predchádzajúci kolegovia pani poslankyňa Šípošová a pán poslanec Mikloško už povedali tú podstatu. Ale tak aspoň, že rozmýšľame rovnako, tak stručne.
Naozaj si myslím, že sex, sexuálna výchova, výchova k manželstvu, sú to vlastne krásne témy. Témy pre mladých ľudí, ktorým jednoducho sa nemôžu vyhnúť. Práve je to pred nimi, táto potreba, krása a prirodzenosť spojená s manželstvom, so sexom, so všetkými tými opatrnosťami, ktoré treba primerane veku časovať. Okej, je to potrebné.
A teraz prejdem na teba, Jožko. Naozaj mi tam pôsobí veľmi disharmonicky a neprirodzene to slovko eutanázia. Eutanázia, o ktorej vieme, že je problémom ,a nechcem ho teraz v žiadnom prípade rozširovať, ale je to našťastie vec, ktorá sa zďaleka netýka všetkých ľudí. Naopak, by som povedal, že je to niečo veľmi ťaživé, okrajivé (správne "okrajové"), na okraji spoločenského diania, kde tí mladí ľudia, pred ktorými to manželstvo, tá výchova k uvedomelému sexu je, toto sa ich netýka. Prečo to spájať? Pre mňa ako človeka, ktorý teraz nechce hodnotiť tú myšlienku, ktorú predkladatelia mali, ale ktorý sa pozerá na tieto dva tematické okruhy veľmi rozdielne, to pôsobí tak, že by som z tohto pohľadu, lebo, Richard, si porovnával zákon Alojza Hlinu a tento, ten sa mi zdá práve, aj keď tematický sú veľmi blízko, oveľa lepší v tom, že sa do slovíčka eutanázia nepustil. Proste tie dve veci k sebe nepatria. A ak, tak ten mostík sa pre mňa medzi nimi nachádza veľmi ťažko. Skôr by som povedal, ja ho tam nevidím a považujem ho za veľmi umelý. A keby som chcel byť trocha zlomyseľný, tak by som povedal, že tá eutanázia kvôli tomu, aby sa navodil akýsi istý spoločenský antagonizmus, že, aha, potom to odmietnime ako celok, lebo eutanázia je tam a tú teda... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ďakujem všetkým trom pánom poslancom, ďakujem aj za originálne prepojenie kazítok na krajinu, kde naozaj toto by som podpísal, máme kazítok veľmi veľa a bude veľmi dobré, keď sa budeme orientovať týmto smerom.
Ďakujem aj tebe, Igor, za to, že si sa venoval možno aj tej časti, ktorú si tak trochu prilepil do svojho vystúpenia v rozprave, kde tá hra s tými náhradnými dielami je mnohokrát veľmi poškodzujúca z hľadiska spotrebiteľa, pretože miesto malej šraubičky za 50 centov nás nútia niekedy urobiť výmenu súčiastky za 200 eur.
A pánovi poslancovi Briximu, že mali by sme teraz v prvom kole hovoriť nejak ako vecne o nejakých doplnkoch, pripomienkach. Ja si myslím, že práve naopak, my pri prvom čítaní máme, pán poslanec, sa vyjadriť k atmosfére, k idei a celkovému zámeru samotného návrhu a až to druhé čítanie je na to, aby sme ho vylepšovali. A ja si myslím, že práve toto dosť často zaznievalo, že v prípade, ak by sme túto ideu považovali za správnu, mohli by sme sa dopustiť obrovskej chyby, že by mnohí výrobcovia podľa tohto znenia sa dostali do situácie, ktorá by bola likvidačná, a preto ten duch zákona, tak ako ho ja čítam, je pre mňa hodný odmietnutia. A to som chcel iba vo svojom vystúpení povedať.
Ďakujem pekne.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážený pán predseda, potrebujem povedať jeden príbeh a nebude to dlhý príbeh, ale je reálny.
Každý, kto príde k nám do Humenného do bytu, tak je prekvapený jednou takou milou vecou na stene. Sú to malé detské topánočky. Ozaj sú pekné a majú svoj príbeh. Sú to topánočky, ktoré môj starý otec, obuvník Ján Mikulík z Mýta pod Ďumbierom, v roku 1955 vyrobil pre mňa, pre svojho vnuka. Na tých topánočkách je zaujímavá jedna rozkošná vec. Tie topánočky som nenosil iba ja, ale nosili ich aj moje deti, nosili ich susedove deti, nosili ich švagrove deti, odhadujem, že tie topánočky nosilo okolo 10-12 detí. Stále sú krásne, stále vytvárajú naozaj veľmi peknú kompozíciu, ktorá tvorí celkom prirodzenú ozdobu nášho bytu, a ja som celkom rád, že ľudia sa spytujú na tie topánočky, že vlastne prečo tam visia.
Prečo hovorím o tých topánkach? Tušíte. Tie topánky vydržali niekoľko detí práve vďaka tomu, že boli vyrobené veľmi kvalitne, určite aj s láskou starého otca, ale predovšetkým nesmierne kvalitne s tým, že bez problémov vydržali tých 12-15 detí, že ich okopávali, nosili, a napriek tomu ich nerozbili.
Nuž ak by sme zobrali všetky dnešné detské topánočky, ktoré určite nemajú najmenšiu šancu vydržať v konkurencii s tými mojimi starootcovskými, logicky by sme museli predpokladať, že do všetkých týchto topánočiek boli vložené nejaké kazítka.
Myslím si, že problém je tu jeden v tejto diskusii. Veľmi nešťastne tu bolo zvolené kľúčové slovo, kľúčová téma. Stalo sa to až takým populárnym. Naozaj slovo kazítko je slovo hlúpe a predstava, že výrobca dáva do svojich výrobkov vedome nejaké komponenty, ktoré majú za cieľ zničiť jeho výrobok v istom čase, sa mi zdá takisto hlúpy. Pretože to neni otázka nejakého názoru, ako tu teraz budeme zápasiť medzi sebou, ale otázka zákonu prežitia na trhu. Ak chce niekto na trhu prežiť, tak musí mať snahu, aby jeho výrobky obstáli a aby obstáli aj svojou kvalitou. Preto si zobrať takú predstavu, že niekto to tak urobí špekulatívne, sa mi zdá, že to a priori môžme vylúčiť. Ale tým nechcem povedať, že predkladatelia sa dopustili úplne vo všetkom nejakého zásadného chybného prístupu. Ono naozaj existuje niečo, čo by sa dalo nazvať kazítkom, ale ja tento názov dopredu odmietam. Existuje niečo, ale čo veľmi silne pripomína práve to, čo predkladatelia pod kazítkom chápu. Je to znižovanie kvality komponentov.
Ale, páni predkladatelia, to nebude otázka postavená tak, že sa tieto komponenty nekvalitné dávajú kvôli tomu, aby sa vyrobili nejaké kazítka, ktoré v nejakom čase majú zničiť výrobok a umožniť kúpu nového. Je to jednoducho opäť len zákon ekonomiky, zákon prežitia na trhu, ktorý výrobcov dnes naozaj núti, a je to úplne prirodzená vec, dávať do svojich výrobkom komponenty, ktoré nie sú také kvalitné, ako by bola možnosť. Použili ste tu veľa príkladov, napokon aj ten fúrik, aj ten mixér Hlinov, to všetko vlastne tomuto nasvedčuje. Ale nazvať túto vec kazítkom je a priori nesprávne. Je to otázka nutnosti pôsobenia na trhu, že výrobcovia do svojich komponentov dnes, v roku 2015, dávajú určite mnohokrát menej kvalitné súčiastky, aké dávali v roku 1995. To vám potvrdia mnohí opravári, ktorí sa pozerajú do našich práčiek, umývačiek, chladničiek, je to naozaj fakt. Ale stotožniť tento úmysel s kazítkami je zlý, oni to robia len kvôli tomu, v úvodzovkách len, aby prežili na trhu. Ovšem do akej miery môžu toto robiť? Ak by robili nezmyselne, no tak asi by popreli svoj zámer prežiť na trhu a zarobiť na ňom. Ono jednoducho ekonómovia to poznajú, musia použiť diagram prelomu. Musia si vedieť napočítať, o koľko môžu znížiť kvalitu komponentov svojich výrobkov a za akú cenu, aby sa im ešte stále darilo na trhu prežiť, aby mali tam isté postavenie, istú mieru zisku. Je to iste nie jednoduchá úvaha a my ju tu do tohto mikrofónu ani nezvládneme, ale je to nepochybné, že vedomé znižovanie kvality súčiastok vo výrobkoch je podmienené práve dôsledkom prežitia na trhu.
Preto by som si dovolil povedať, že stotožniť tento úmysel s tým, ako to je naformulované v zákone, je naozaj veľmi chybné, ale ak by tento zákon prešiel v tom znení, ako je navrhnutý, tak naozaj sa stotožňujem s mojimi predrečníkmi, ktorí poukázali na to, že vlastne všetci výrobcovia by mohli podľa tohto zákona podliehať konaniu, ktoré by malo na jeho konci výrok, že vmontovali do svojich výrobkov tie nešťastné kazítka.
Predpokladám, že toto predkladatelia nemohli chcieť, lebo ak by sme to takto schválili, tak by sme sa dopustili niečoho, čo by spôsobilo obrovský chaos na trhu, spôsobilo by to možno, keď to preženieme do ad absurdna, až skutočnosť tú, že by nikto nebol ochotný na trh so svojím výrobkom prísť, pretože vždy by sa dalo dokázať, že sú tam vmontované komponenty, ktoré nie sú tak kvalitné, ako kvalitné mohli byť. Predkladatelia tomu hovoria kazítko, ja tomu hovorím kvalita súčiastky, diktovaná úmyslom výrobcu mať čo najnižšie náklady, to je zákon trhu, a čo najvyšší zisk. Je to na ňom, ako diagram prelomu si napočíta, pri akej miere zníženia kvality komponentov sa mu, ktorá, teda keď si predstavíme tú jednu krivku, sa mu ešte oplatí ísť dole s touto kvalitou, aby mal istú mieru zisku. V istej chvíli sa tie krivky pretnú a je jasné, že už ďalej znižovať kvalitu výrobku nemôže.
Preto si dovolím teda povedať, začal som s tými topánočkami a môžem nimi vlastne aj končiť. Ak by sme toho môjho starého otca s tými kvalitnými topánkami považovali za teda ten vzor, ktorý chceme dosiahnuť, aby boli výrobky s maximálne možnou kvalitou výbavy súčiastok, ktoré sú v nich použité, a na druhej strane, ak sa pozrieme na tých všetkých ostatných výrobcov topánok dneska, tých detských, tak by sme museli povedať, že podľa znenia tohto zákona, ak by bol schválený, je úplne jasné, že všetci vložili do svojich výrobkov kazítka, a preto ich treba podrobiť konaniu. Veľmi ľahko by sme odhalili, netreba na to žiadnych mimoriadnych špecialistov zo ŠOI-ky, že neurobili pre tie topánky to, čo urobiť mohli, a ich kvalita je jednoznačne nie taká, ako mohla byť.
Takže hranie sa s pojmom kazítko, nekazítko je pre ducha tohto zákona veľmi nesprávne a domnievam sa, že z tohto pohľadu treba zásadne odmietnuť, aby sme išli naznačeným smerom, bolo by to veľmi nešťastné riešenie, pretože by naozaj všetky výrobky bolo možné považovať za výrobky, ktoré obsahujú istým zmyslom to, čo nazvali tvorcovia tohto návrhu komponentami, ktoré znižujú vedome kvalitu výrobkov.
Možno by bolo treba len zmieniť sa o tom, že treba chrániť spotrebiteľa, možnože treba siahnuť iným smerom a toto určite je smer, ktorý nie je najšťastnejší.
Napadla ma aj iná vec, ktorá súvisí s týmto len okrajovo a ňou zakončím svoje vystúpenie. Kedysi som mal v Albánsku problém s našou fiatkou, s naším Puntom. Pokazil sa mi stierač a urobil mi tam jeden opravár na pumpe veľmi rýchly zákrok, ktorý mi vtedy pomohol, pretože v hustom daždi po albánskych cestách nebolo čo jazdiť, žiadna radosť, dal mi tam drôt a povedal, keď prídete domov, tak si to na tomto stierači to opravíte riadne. Prišiel som a v servise mi povedali, že ten čap, ktorý sa pokazil a ktorý ten albánsky opravár nahradil hrubým drôtom, nemajú, ale že mi s radosťou vymenia celý stierací systém. Bolo to možné, dokonca skoro na počkanie, akurát by to stálo 8-tisíc korún. Vtedy boli ešte koruny. Nuž som to odmietol, povedal som si, že takéto niečo nezaplatím, a ten albánsky drôtik je v tom Punte dodnes a dodnes dobre slúži. Napadá mi, že by sme teda na základe tohto príkladu, chcem len poukázať na to, mohli mať zákon, ktorý by nútil v zákonnej lehote výrobcov robiť také komponenty pre výmenu súčiastok, ktoré by umožňovali lacnejšie opravy a nenútili by zákazníka vymieňať drahé, zložité súčasti. V tomto smere by som ich podozrieval z úmyslu profitovať na zákazníkovi nekalým spôsobom alebo spôsobom, ktorý by sme mohli zákonom riešiť. Ale to je úplne iná kapitola.
Preto prosím, aby sa v tomto zákone naozaj nepokračovalo, dám aj taký návrh, pretože by sme sa dopustili niečoho, čo určite predkladatelia nemohli mať na mysli.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážení občania, prednesiem v rámci tohto bodu dve interpelácie. Obidve sú smerované na ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka pána Ľubomíra Jahnátka.
Prvá interpelácia znie nasledovne:
Bratislava, 13. mája 2015. Vážený pán minister, najúčinnejší spôsob riadenia čohokoľvek, rodiny, podniku či obce, je osobný príklad. Myslím, že túto osvedčenú metódu je potrebné využívať v oveľa väčšej miere aj na vrcholovej úrovni riadenia štátu, ministerstvo pôdohospodárstva nevynímajúc. Som presvedčený, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky musí byť vlajkovou loďou slovenského lesníctva, a to tak profesionálnou úrovňou správy zverených lesov, ako aj nespochybniteľnou etickou čistotou, bez ktorej takáto správa nie je možná.
Obaja vieme, že v časoch, keď prvá vláda Roberta Fica zverila lesníctvo do rúk Vladimíra Mečiara, došlo v štátnych lesoch k hlbokému úpadku. Jednou z oblastí, kde vtedajšie politické vyčíňanie presiahlo všetky medze, bolo poľovníctvo, čo je napokon ešte aj dnes, šesť rokov po, predmetom vyšetrovania. Nádej, že bezodné šafárenie už nebude mať za druhej vlády Roberta Fica pokračovanie vzbudila vaša reakcia na jedno z mojich prvých vystúpení v Národnej rade Slovenskej republiky, kde ste vyhlásili, že niektorí ľudia budú mať dvere na vašom ministerstve už trvalo zatvorené. Pripomínam vám tento výrok len preto, že v prípade, v ktorom vás teraz interpelujem, sa zdá, že niektorí ľudia dokážu nájsť správny kľúč ku každým dverám v každej dobe.
V poľovnom revíri Biely kameň na východe Slovenska má štát reprezentovaný štátnym podnikom Lesy Slovenskej republiky spolu so Slovenským pozemkovým fondom jasnú územnú väčšinu 66 percent. Pri rozhodovaní o nájme tohto revíru bolo na zhromaždení vlastníkov pozemkov dňa 3. decembra 2014 právoplatne rozhodnuté, že prenájom za jeden hektár týchto pozemkov bude 20 eur, v dôsledku čoho štát každoročne získa 26 200 eur. Bolo to iste kompromisné riešenie, keď Lesy Slovenskej republiky síce mali záujem užívať revír vo vlastnej réžii, žiaľ, Slovenský pozemkový fond im to neumožnil z dôvodov, ktoré možno označiť za zvláštne, pretože sa postavil na stranu menšinových vlastníkov pozemkov, teda proti záujmom štátu. Svoju slabosť ale aspoň kompenzoval odhlasovaním výšky nájmu revíru na úrovni jeho trvalej hodnoty, teda na úrovni spomenutých 20 eur za hektár. To, že pri tomto zhromaždení musela asistovať aj polícia, i to, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky prišiel stratou revíru o možnosť pokračovať v jeho systematickom budovaní, ponechajme teraz bokom.
Bokom však nemožno dať aktuálny stav, ktorý vznikol nedávno 22. apríla 2015, keď menšinoví vlastníci pozemkov zvolali s podivnou podporou Slovenského pozemkového fondu nové zhromaždenie. Zhromaždenie, ktorého výsledkom bolo neuveriteľné zníženie ceny prenájmu z 20-ch eur na hektár na 1,53 eura za nelesné pozemky, respektíve 3 eurá za pozemky lesné. Teda štát už ročne nezíska na prenájme 26 200 eur, ale len 3000 eur.
Tohto zhromaždenia sa Lesy Slovenskej republiky ani nezúčastnili, čomu sa nečudujem, pretože pomer medzi silami chrániacimi záujmy štátu a tými druhými bol už z predchádzajúceho zhromaždenia známy, a preto štátni lesníci nemohli mať záujem robiť bezmocného svedka drzého ochudobňovania štátu.
Dúfam, vážený pán minister, že nás spája aspoň záujem o vysvetlenie podivného zníženia ceny už schváleného prenájmu i snaha poznania dôvodu nenáležitého postupu Slovenského pozemkového fondu. Som presvedčený, že tento postup vedome a za účinnej asistencie štátnych úradníkov ochudobňuje náš štát, teda všetkých jeho občanov. Pozrite sa preto, prosím, akí ľudia to tak ľahko prenikajú cez bránu Slovenského pozemkového fondu, ktorý patrí kompetenčne do vášho rezortu, pretože podľa štatútu vlastne vy ste ten člen vlády, ktorý dáva návrh na generálneho riaditeľa a námestníka Slovenského pozemkového fondu.
Ako je možné, že Slovenský pozemkový fond nehanebne hlasuje proti štátnym záujmom? Proti záujmom všetkých občanov? S výnimkou teda tých, ktorí si zvykli na to, že môžu všetko.
Aké vysvedčenie si to predstavitelia vysokých úradov štátnej správy vystavujú pred občanmi, ktorým majú bezvýhradne slúžiť?
Aký odkaz dávame zamestnancom podniku, od ktorého chceme hospodárenie nielen odborne správne, ale finančne aj efektívne?
Ako vôbec môžeme tu na tomto mieste každoročne požadovať od Lesov Slovenskej republiky mimoriadny odvod do štátneho rozpočtu, keď mu ničíme ekonomiku takýmto naozaj primitívnym spôsobom?
Vážený pán minister, už v úvode som uviedol, že osobné príklady sú najúčinnejšou metódou riadenia. Prosím, využite túto metódu a postavte sa na stranu Slovenskej republiky, na stranu oprávnených záujmov ich občanov, ktoré v tomto prípade reprezentuje štátny podnik Lesy Slovenskej republiky. Tento prípad vám umožní dokázať, že žijeme v krajine, kde platia nielen zákony, ale aj slovo, v krajine, kde sa ani vyvoleným nedá prejsť cez každé dvere. Konajte, vás prosím. S pozdravom Ján Mičovský.
Je to interpelácia, ktorá vznikla ozaj zahorúca, lebo sú to informácie veľmi čerstvé. Je to až nepochopiteľné, ako ťažko sa mojim kolegom, samozrejme, opäť s tou tradičnou obavou, že: vieš, všetko ti povieme, len, preboha, len nás nespomeň, pretože hájime síce záujmy svojho štátneho podniku, ale mohli by sme na to doplatiť. Chápete tú hrôzu takéhoto pocitu? Ja tu v tejto chvíli musím veľmi dôsledne zakryť všetky mená tých, ktorí ma informujú o týchto veciach, preto, lebo keby sa dozvedelo, kto háji v tomto štáte záujmy štátu, tak by tento štát mu poďakoval spôsobom, ktorý vôbec nie je výnimočný. Ja viem, ono by sa to tak nenazvalo, len by sa veľmi ľahko mohlo stať, že pri najbližšom organizačnom menení by sa niektorí ľudia mohli stať prebytočnými. Toto nie je zlomyseľný výmysel pre túto chvíľu, to je skúsenosť, o ktorej všetci vieme a ktorej nikto z nás, verím, nikdy nezatlieskal. Napriek tomu, ona funguje pomerne účinne.
Vážený pán minister, takže vy ako najvyšší predstaviteľ tohto rezortu, ako človek, ktorý neraz mi to aj spomenul, že rád sa pozriete na to, aby ľudia v rámci svojej činnosti v lese mohli si aj zapoľovať. Určite viete, že Lesy Slovenskej republiky, však ste človek, ktorý má dobré vzťahy s vedením tohto podniku, urobili pre poľovníctvo v minulosti veľa dobrého. Určite viete, že za prvej vlády Roberta Fica, keď bol zverený tento sektor do rúk HZDS, sa urobilo pre tento podnik veľmi veľa zlého. Dobre, ide história dopredu, zlé skutky zostávajú za nami a možno pred nami by mali byť tie lepšie. No ako vysvetlíte mojim kolegom, vašim kolegom, zamestnancom závodu a podniku, ktorý spadá kompetenčne do vašej kompetencie, že majú sa báť hájiť záujmy štátu? Ako im vysvetlíme, že keď aj vybojovali 20 eur za hektár, to znamená, keď už prišli o revír, aspoň bolo to zaplatené na úrovni trhu, zrazu si niekto zmyslel, že zvolá ešte jedno rokovanie, myslel si, že k tomu si prizve Slovenský pozemkový fond, ten neuveriteľne priskočí – však prečo nie? – a odhlasujeme nie 20, ale 1,5 eur.
Ja by som veľmi rád vedel, a to si pritom možno pani generálnu riaditeľku Matečnú vážim ako odborníčku, že čo sú to za sily v tomto štáte, ktoré generálnu riaditeľku postavia do takejto pasívnej situácie, do takejto role? Veď vy viete, že sme sa na tú tému možno rozprávali aj na výbore. Ja viem, že všetci sme tu úradne a nikto nie za seba a nemáme právo tajiť ako zastupujeme občanov. Ja viem, že v súvislosti s týmto revírom mi už pani generálna riaditeľka musela povedať a myslím, že ste na tom výbore boli aj vy, aj keď to už nebolo na mikrofóny, že: viete, sú prípady, keď som slabá.
No čo to je za krajina, kde sú generálni riaditelia slabí? Kde sa musia ľudia, ktorí poukazujú na potrebu riadneho čestného hospodárenia, báť o svoje miesta? To naozaj chceme žiť naďalej v tejto krajine? To naozaj nám nevadí bez ohľadu na farbu kravát, akú nosíme? Neraz sa tu dohodneme na tom, že sa tu vedie politický boj. Nuž nech sa vedie, veď parlament je na to. Ale to nie je politický boj. Toto je niečo, čo by každá slušná strana, každý slušný poslanec, každý slušný občan mal dopredu odmietnuť ako niečo, čo likviduje nás všetkých. Lebo zdanlivo ide iba o 20-tisíc pre štát, ktoré nedostane, ale v skutočnosti ide o oveľa viacej, ide o charakter tejto krajiny. Ja verím, že bude raz slušný, len mi vadí, že či to bude o rok, o dva alebo až o päť, o desať.
Pán minister, ako som to napísal, ja s dobrým úmyslom sa obraciam na vás, máte určité možnosti dať tieto veci preveriť. Ja nerozumiem tomu, prečo sa vyvolalo ešte jedno rokovanie a prečo s takýmto nepochopiteľným rozuzlením, ktoré neslúži ani štátu, ale ani dobrej viere v to, že je to štát spravodlivý.
Toľko prvá interpelácia na pána ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, pána Ľubomíra Jahnátka.
Druhá, pán minister, je interpelácia, ktorú už poznáte, pretože som nechcel odkladať jej odoslanie až na túto chvíľu, pretože ju považujem za vysoko urgentnú, nakoľko sa naozaj jedná o veci, ktoré ma osobne veľmi trápia a o ktorých sme už spolu rozprávali. Ten text je nasledovný:
Vážený pán minister, interpelujem vás v súvislosti so svojimi oprávneniami poslanca Národnej rada Slovenskej republiky vo veci hospodárskej úpravy lesov, ktorá sa v tomto roku dostala do mimoriadnej krízy. Taxačná služba má našom území veľmi silné tradície. V roku 1425 kráľ Žigmund vydal smernicu na ohraničenie ťažby dreva, v roku 1565 vydal kráľ Maximilián Lesný poriadok s prvým opisom lesov a pokyny pre ťažbu dreva. V rokoch 1764 až 1769 vznikli prvé lesné hospodárske plány, ktoré dnes nazývame programami starostlivosti o les. Je úplne nepochybné, že vysokú úroveň odbornej správy slovenských lesov je možné odvodiť práve od dlhodobo sa vyvíjajúceho taxačného systému, ktorý sa stal základom hospodárskej úpravy lesov.
Táto vskutku kráľovská lesnícka disciplína prešla v nedávnej minulosti mnohými turbulenciami, ktoré jej nepomohli, no nepriaznivý jej stav, aký nastal v súčasnosti pod vaším vedením, je vskutku výnimočný. Už v závere roka 2014 som vás, vážený pán minister, upozornil, že vaše ministerstvo smeruje k porušeniu zákona. Vyslovil som obavu, že zmluvy, ktoré majú garantovať vyhotovovanie programov starostlivosti o lesy v roku 2015, nebudú v zmysle zákona lesoch uzatvorené do 31. decembra 2014.
Na to sme mi odpovedali, že zákon dodržíte, pretože pokiaľ by aj zlyhali bruselské fondy, potrebné zdroje máte zabezpečené v rozpočte ministerstva. Nezabudli ste mi na výbore pre pôdohospodárstvo a životné prostredia povedať, že jedinou hrozbou pre tieto zdroje by mohlo byť to, že do toho budú vŕtať takí ľudia, ako som ja.
Táto ministra nedôstojná rétorika nech vám je odpustená, no odpustené vám nemôže byť, že ste zákon naozaj napokon nedodržali a zmluvy v čas prostredníctvom vami poverenej organizácie neuzatvorili. Nedodržanie zákona nesmie byť prepáčené nikomu, ministrovi predovšetkým.
Dnes 1. mája 2015, teda v čase, keď som to písal, keď už taxátori mali mať pripravené, keď už taxátori mali mať prípravné kancelárske práce ukončené a mali začať s terénnymi prácami, zmluvy stále nie sú uzatvorené. Týmto lajdáckym protizákonným postupom ste nielenže pre tento rok už nenapraviteľne poškodili zákonné postupy pri odbornej správe lesov, ale, čo je ešte horšie, ohrozujete úzku skupinu vysokokvalifikovaných odborných špecialistov, ktorí plány starostlivosti o lesy vedia zhotovovať. Výberové konania na vyhotovovateľov, ktorí majú v roku 2015 práce vykonávať, boli konečne uzatvorené, za to vďaka, no keďže tieto skupiny stále nemajú, hovorím o 1. máji a verím, že možno ešte tu sa dozviem, že je to už, chvalabohu, inak, nemajú zmluvnú garanciu potrebných peňazí, ohlásili už prepúšťanie svojich odborníkov. Ak sa tento trend naozaj rozbehne, potom už nepôjde len o definitívne znemožnenie zabezpečenia povinností v roku 2015, ale o závažné dlhodobé poškodenie strategických cieľov taxačnej služby. Odborníkov, ktorých vašou nezodpovednou a zlou prácou vyženiete z taxácie, tak skoro nik nedokáže nahradiť.
To, že ste sa spoliehali na krytie potrebných financií z bruselských fondov, bolo samo osebe podľa mňa nezodpovedné, pretože išlo o nesystémový, riskantný prístup, nakoľko takúto závažnú prácu máme mať krytú štátnym rozpočtom. No mohlo to byť provizórnym riešením. Bruselský zdroj však zlyhal a vaše ministerstvo rovnako. V uvedenej súvislosti vás žiadam o odpoveď na dve otázky.
Prvá znie: Či, kedy a odkiaľ získate prostriedky potrebné pre zabezpečenie aspoň torza povinností uložených vám zákonom vo veci zabezpečenia programu starostlivosti o les pre rok 2015?
Druhá otázka. Či, kedy a akú personálnu zodpovednosť vyvodíte za škody, ktoré lesníctvu rezort pôdohospodárstva pod vaším vedením v súvislosti s tvorbou programov starostlivosti spôsobil?
Záverom si vám dovolím navrhnúť riešenie, ktoré by do budúcnosti vylúčilo takéto hazardovanie s odbornou správou našich lesov. Som presvedčený, že privatizácia taxačných prác bola chybou, ktorú len treba napraviť, a vrátiť historicky vzniknutý a rokmi overený spôsob vytvárania programov starostlivosti o lesy do rúk štátu, a to v plnom rozsahu. S pozdravom, podpis a príloha – financovanie vyhotovenia v roku 2015 programov starostlivosti o les, podrobne uvedené všetky fakty tak, ako som ich získal od ľudí, ktorých sa to bytostne týka, a zároveň je tam v prílohe článok z odbornej lesníckej tlače, ktorá podrobne túto problematiku uvádza.
Vážený pán minister, chcem len dodať k tomuto textu, že je mi jasné, že niet takého ministra na svete, ktorý by mohol o všetkom, čo sa robí na jeho ministerstve, vedieť, a vždy to končí takým len vyhlásením o politickej zodpovednosti. Ale ja som presvedčený aj vzhľadom na to, že sme o tom tu už neraz rozprávali a že som vás osobne prosil, že treba v tejto veci konať, že tie veci, ktoré sa takto vyvŕbili k máju, začiatkom mája 2015 na vašom ministerstve, a k tomu, že naozaj zákon bol porušený na základe nezodpovedného konania vašich ľudí, takže máte možnosť urobiť to, čo asi by mal urobiť každý šéf, či už minister, či už generálny riaditeľ, či riaditeľ organizácie, jednoducho pozrieť sa na to, kto to takýmto spôsobom dopustil, kto za to zodpovedá, kto sa postaral o to, že peniaze, ktoré boli plánované, zrazu tam nie sú a kto teda je vinníkom toho, čo verím, že nenastane, ale verte tomu, že informácie z posledných dní hovoria, že už sa to stáva, že taxačné skupiny, ktoré sa živia tvorbou týchto plánov, už nemôžu ďalej čakať, a preto začali prepúšťať svojich zamestnancov.
Ja viem, nehovoríme o tisícoch ľudí, nie sú to voliči, je to pár desiatok vysokoodborných špecialistov. A ja som si vedomý toho, že žiadne veľké ostrohy si tuná týmto nevybrúsim, ale naozaj považujem hospodárenie, hospodársku úpravu lesov za kráľovskú disciplínu a je potrebné, ak máme naďalej zotrvať v tom, že sme presvedčili o kvalitnej správe našich lesov, že je potrebné plány, ktoré sú základom tejto správy, robiť kvalitne. To, ako to vyplýva zo situácie, ktorá nastala v roku 2015, hovorí, že ani tí najlepší odborníci už nedokážu za takejto situácie urobiť tieto plány kvalitne. Verím, a prosím vás o to, ak sa dá, ešte tu na tomto rokovaní, keby ste povedali, akým spôsobom túto horúcu situáciu skúsite riešiť tak, aby sa aspoň tie najvážnejšie dôsledky vyriešili a aby taxačné kancelárie svojich špičkových odborníkov nemuseli začať prepúšťať, tak ako to najnovšie informácie potvrdzujú.
Ďakujem, to je všetko.

Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážení občania. Najprv možno také krátke ešte vysvetlenie k tomuto tričku, ktorým tak mierne porušujem možno protokol a isté zásady obliekania sa tu v týchto vážených priestoroch. Chcem len povedať, že je to istý symbol národného koordinátora pre mobilitu, ktorá práve v týchto dňoch určuje celkom sympatický cieľ dochádzať do práce na bicykli. Aj keď v mojom prípade je to veľmi iluzórne, pretože bývam tu neďaleko, snažím sa tento sympatický cieľ podporiť v rámci svojej spolupráce s kolegami, ktorí sa tejto aktivite venujú.
A teraz už k samotnej podstate. Budem mať jednu reakciu na jednu interpeláciu a bude to teda reakcia na odpoveď na moju interpeláciu na pána ministra životného prostredia, pána Žigu, ktorú som mu poslal pred nejakým časom a na ktorú som dostal odpoveď pod č. 19 súčasného zoznamu odpovedí.
O čo išlo v tejto mojej interpelácii? Stručná rekapitulácia. Máme mesto Ružomberok, ktoré má svoje mestské časti. Jedna z tých častí, tak trochu na okraji, sa vola Hrboltová. Na území mestskej časti Hrboltovej sa nachádza čistička odpadových vôd, ktorá patrí medzi najväčšie nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. ČOV-ečka potrebná, napokon donesú zahrdlené nielen vody z celého mesta Ružomberok, ale aj gigantu Mondi, podniku, ktorý na území tohto mesta sídli a ktorý je dobre známy.
V čom je problém a v čom bola podstata mojej interpelácie? Alebo nebola len moja, aby som bol presný, bola to interpelácia zároveň aj mojich kolegov pána poslanca Hubu a pána poslanca Fecka. Už dlhšiu dobu, a tá doba je naozaj veľmi dlhá, sa obracajú na všetky možné smery občania tejto zmienenej mestskej časti s tým, že ich mimoriadne zaťažuje veľmi ostrý zápach, ktorý sa šíri v nepravidelných intervaloch zo spomenutej čističky odpadových vôd. Ten zápach je nepríjemný sám osebe, pretože im znepríjemňuje veľmi vážne život, znižuje kvalitu života, znižuje možno aj predajnosť nehnuteľností. Ale čo je horšie, vyvoláva obavy, či nejde len o zápach, ktorý je takýmto spôsobom kvalifikovaný ako subjektívne veľmi nepríjemný, a či náhodou nie je aj nositeľom objektívnych, vážnych dôsledkov na zdravotný stav obyvateľov tohto územia.
Podľa rozhovorov s miestnymi občanmi alebo konkrétne aj s miestnym pánom farárom, medzi ktorého povinnosti patrí aj vyprevádzať ľudí na druhý svet, je taký poznatok subjektívny, uznávam, že žiadna štatistika významná neexistuje, že sa mu zdá za tie roky pôsobenia na tejto farnosti, že voľajako veľmi často sú na úmrtných listoch napísané pomerne vážne diagnózy, ktoré môžu súvisieť aj so zhoršeným životným prostredím. Bol to istý proces, ktorý trval pomerne dlho, keď som sa s týmto problémom so svojimi kolegami zoznámil. A prekvapilo ma, že ako keby tento dlhý príbeh nemal žiadny pokus o nejaké riešenie.
Nuž z toho rezonoval taký úmysel, vedený možno laicky, ale naozaj dobrým predsavzatím, skúsiť pomôcť zistiť ľuďom z Hrboltovej, čo to vlastne roky vo svojej mestskej časti dýchajú. Nebolo to jednoduché, lebo našli sme zopár ochotných expertov, ale keď sa dozvedeli, že: hm, čeovečka, hm, Mondi. Zistili, že sa im do toho voľáko nechce. Zdalo sa im, že voľáko by vstúpili na pôdu, ktorá by nemusela byť celkom bezpečná. Potom sme našli experta, ktorý povedal, ja do toho pôjdem. Keď sme však oznámili občanom Hrboltovej, že teda koho máme, tak povedali: joj, to nie, však to je človek, ktorý napíše to, čo si budú želať, toho poznáme. Subjektívne, ale hovorím úprimne tak, ako som kúpil a ako som to pri tých osobných rozhovoroch dostal.
No keďže náš klub Obyčajných ľudí a nezávislých osobností naozaj sa rozhodol použiť časť prostriedkov, ktoré má k dispozícii od štátu, na získanie experta, ktorý by po rokoch skúsil pomenovať pravdu, teda pomenovať, zistiť a potom možno aj pomenovať. a keďže aj moji vzácni kolegovia boli ochotní istou čiastkou aj zo svojich príjmov sa zložiť na tento účel, hľadali sme ďalej. Na území Slovenskej republiky to akosi nešlo. Našli sme ochotného partnera v Prahe, firmu TESO, akciovú spoločnosť, technické služby merania ovzdušia, ktorá vlani bola ochotná meranie toho, čo sa v ovzduší Hrboltovej nachádza, zrealizovať. Stalo sa tak koncom leta a výsledky, ktoré sme dostali, sme si museli dať ako adresáti, ktorí nedisponujú možno dostatočným množstvom vedomostí, a tento fakt budem priznávať počas celej záležitosti, preložiť si tieto výsledky do reči zrozumiteľnej, že čo sa to vlastne v tom množstve, plejáde rôznych prvkov, rôznych ukazovateľov zistilo behom kontinuálneho 24-hodinového merania.
Veľa zo zistení bolo neutrálnych alebo v rámci normy, ale jeden údaj bol mimoriadne, krajne znepokojivý. Bol natoľko znepokojivý, že aj v tejto chvíli, keď tu pred vami stojím a prednášam túto interpeláciu, respektíve odpoveď pána ministra na ňu, tak dopredu avizujem, že nie som so svojimi kolegami vôbec vedený akýmisi politickými bodmi, úmyslami alebo tou zaužívanou schémou, že vláda – opozičný poslanec, a teraz hľadajme nejakú príčinu. Nie, naozaj tu ide o vážnu vec, kde vôbec nechcem zakončiť túto moju interpeláciu alebo odpoveď na ňu nejakým vyjadrením formálneho nesúhlasu, ale prosbou tu na prítomného pána ministra životného prostredia, pána Petra Žigu, aby sme neostali pri tomto klasickom politickom vyšantení sa, interpelácia – odpoveď a ideme ďalej, ale aby sme sa pokúsili nájsť ozaj riešenie, o ktorom si nemyslím, že ho v tejto chvíli poznám, a nepozná ani pán minister. Ale je veľmi dôležité, lebo som presvedčený, že za okolností, ktoré sa zistili, by nikto z nás do Hrboltovej sa na trvalý pobyt jednoducho nenasťahoval. Napriek tomu, že možno by mu niekto povedal, že: až sa tak veľmi neboj, však najhoršia smrť je zo strachu. Nie je to tak. Naozaj tam nie je dôvod si myslieť, že je všetko v poriadku.
A viete prečo? Pretože jeden z tých ukazovateľov, ktorý sme zistili od tých pražských meračov, odborníkov na tento účel, bol ten, že existuje látka, veľmi toxická, jedovatá, oxid chloričitý, ktorý sa vyskytuje v ovzduší Hrboltovej v mimoriadne veľkej koncentrácii. Otázka, čo je to mimoriadne veľká? No bol tu problém hneď a priori na začiatku s tým, že sa zistilo, že my na Slovensku normu pre oxid chloričitý, pre toxickú, veľmi toxickú látku prchavú nemáme pre ovzdušie. Máme ju len pre továrenské komíny, to znamená, máme ju len pre emisie, ale nemáme ju tam, kde žijeme, kde dýchame, nemáme to pre imisie.
Tak náš pražský odborník urobil tú vec, ktorá zrejme vyplývala z jeho vedomostí, použil referenčnú normu Spojených štátov amerických. Tá hovorí, že v jednom metri kubickom vzduchu, kde žijete, môže byť maximálne 0,2 mikrogramu oxidu chloričitého; 0,2 mikrogramu, to znamená dve desatiny milióntiny gramu.
Aké bolo namerané množstvo? Nameralo sa 367 mikrogramov v metre kubickom. Použil som teda v interpelácii údaj, ktorý sa dá ľahko vypočítať, že v Hrboltovej v porovnaní s americkou referenčnou normou pre ovzdušie je 1 800-násobne prekročené. Pretože 367 mikrogramov na meter kubický je v porovnaní s 0,2 1 800-násobne väčšie. Hneď tu sme povedali veľmi jasne, že sme si vedomí, že 24-hodinové meranie, vedené teda s dobrým úmyslom bez predvídania výsledkov, nech je akokoľvek potvrdené na papieri, nemôže byť pre nejaké vážne závery dostatočne preukazné, pretože jednoducho je to len 24 hodín, keď vôbec nevieme, čo sa vlastne udialo, a dôvod povedať, že je to z konkrétneho zdroja, tiež niečo také neumožňuje. Ale fakt je tu, 1 800-krát jedovatá látka bola behom tých 24 hodín nameraná, a pritom jedná sa o prostredie, kde tento zápach, ktorý môže a nemusí byť spojený s touto koncentráciou chloridu, kysličníka chloričitého je veľmi často, ako som povedal, prítomný.
Nuž, obrátili sme sa na pána ministra s interpeláciou, ktorej podstata bola v tom, aby dal preveriť tento výsledok, ktorého malú preukaznosť sme dopredu priznali, a zároveň, aby dal aj možno otázku svojim ľuďom a vôbec inštitútom, ktoré sú na to povolané, že prečo my na Slovensku nemáme imisnú normu. Prečo ju používame z Ameriky? Pritom musím povedať, ako som sa dozvedel od odborníkov, ktorí pracujú v tejto oblasti, že americké normy sú známe tým, že sú väčšinou veľmi mäkké, že my máme normy v Európe tvrdšie. No tak o to horšie, ale dobre. To je jeden údaj, ktorý nechcem vytrhávať z kontextu.
Interpelácia na pána ministra išla, ale v zákonnej lehote prišla aj odpoveď. Pán minister urobil to, čo sa dalo očakávať. Má vo svojej kompetencii inšpekciu životného prostredia, Slovenskú inšpekciu životného prostredia, ktorú týmto jednoznačne poveril. Ono to aj zafungovalo. Ja som dokonca dostal od tejto inšpekcie list, ktorý prišiel ešte skôr ako odpoveď pána ministra, a musím povedať, že tie údaje, respektíve aj štylistika celej odpovede bola takmer totožná alebo okrem úvodnej časti úplne totožná. Dobre.
Čo prišlo v tejto odpovedi? A teraz idem reagovať na to konkrétne. Inšpekcia nespochybnila, že údaje, ktoré sme namerali, namerané boli, avšak hneď v prvej časti bolo poukázané na to, čo uznávam, že je asi pravda, že sme údajne našli spoločnosť, ktorá nemala oprávnenie na takéto merania, ktorá nepoužila príslušné metódy a ktorá teda nebola, ako to je tam napísané, akreditovaná pre tento účel. Spomínal som v úvode, že to bol istý proces, kým sme sa dostali k niekomu, kto bol vôbec ochotný merať. Na Slovensku sme ho nenašli, našli sme ho v Čechách. Pripúšťam, že niečo takéto môže byť asi pravdou. Napriek tomu je sympatické, že tá inšpekcia nepovedala, že teda tie výsledky sú neplatné, len toľko, že ich spochybňuje v tom, že spoločnosť, ktorá ich urobila, už v tom čase nemala toto oprávnenie. Teda bol tam nejaký časový úsek, keď oprávnenie mala, ale meranie prebehlo v čase, keď už toto oprávnenie nemala. A tým pádom dobre, ako som povedal, samotné hľadanie nebolo ľahké a výsledok tiež neni písmom svätým.
Ale zároveň v odpovedi sa hovorí, že to moje porovnanie, to naše porovnanie toho 1 800-násobku je veľmi zavádzajúce, lebo tá norma je veľmi prísna, a že na Slovensku, že je vlastne prísnejšia až 15-tisíckrát, ako je slovenská norma, ktorú predsi len nie na imisie, ale na emisie máme.
Ten rozdiel musím tu povedať ešte raz, aby bolo jasné, čo hovoríme. Emisia je to, čo je na komíne, tam, kde je zdroj, kde sa jednoducho to dostáva do prostredia životného. Tam, kde je producent schopný, povinný urobiť nejaké opatrenia, aby cez tie filtre z komína neemitovali sa nejaké zlé prvky. Imisie sú to, čo máme aj tu, možno aj v tejto chvíli okolo nás alebo kdekoľvek, kde žijeme, kde proste dopadajú isté koncentrácie, dôsledky industriálnej činnosti na nás všetkých.
No a tak mi bolo povedané, že je to 15-tisíckrát väčšie, takže tá tvrdosť tej normy je príliš veľká. No ale pozor. Tu práve preto som pred chvíľočkou mal ten maličký exkurz, tu sa porovnáva to, že naozaj na Slovensku máme tú normu pre emisie vo výške 3 000 mikrogramov na meter kubický, čo je v porovnaní s 0,2, tou americkou referenčnou normou 15 000-násobne viacej. Ale prosím, tu chcem sa obrátiť na pána ministra, pri všetkej úcte, ja som z chémie nemal dobrú známku, ale toto mi naozaj vadí, že nepriznali, hoci to teda ani nejak nezdôraznili, že vlastne porovnanie emisií a imisií je absolútne nenáležité. Ak na komíne môže byť 3 000, to je dobré, ale my vôbec nehovoríme, koľko je na komínoch. Hovoríme, že tam, kde ľudia žijú, je prekročená tá norma, ktorú máme k dispozícii zo sveta a ktorú nemáme u nás stanovenú. A bolo by veľmi dobré, keby pán minister v interpelácii, keby nám bol odpovedal, aj teda kedy bude mať stanovenú. Pretože o tomto tam nie je ani zmienka.
Ľudia v Hrboltovej stále ani k dnešnému dňu nemôžu vedieť, čo je vlastne prípustné, a preto zmienka o tom, že tvrdosť je 15 000-násobne väčšia, americká ako slovenská, je neporovnateľné, pretože tá slovenská sa vzťahuje ku komínu a tá americká k životnému prostrediu medzi bytovkami, medzi domami, kde ľudia žijú.
Ale napriek tomu, zase buďme spravodliví, inšpekcia predsi len konala ďalej. Rozhodla sa hľadať istý spôsob ako naše merania overiť. Dala pokyn potenciálnemu znečisťovateľovi, lebo nebolo jasné, z kadiaľ to pochádza, Mondi Ružomberok, aby urobil merania na oxid chloričitý, na tento jed v ovzduší. Je tu jedna podivná okolnosť, ak nám inšpekcia oprávnene teda vytkla, skonštatovala, že sme si našli spoločnosť v Prahe, ktorá nie je akreditovaná. Viete, akú spoločnosť si našla Mondi? Nuž, inšpekcia mi to napísala. Ja ju nepoznám. Našla si tiež spoločnosť, už síce nie z Prahy, ale niekde na území Slovenska, nejakú eseročku, o ktorej rovnako konštatuje, že jej výsledky nie sú akreditované, že teda tiež sú rovnako spochybniteľné ako tie naše, čo Obyčajní ľudia v dobrej viere získali od tých Pražanov. A toto ma už trocha prekvapuje. Toto je už niečo, čo začína ma znepokojovať. Nie tým samotným oxidom chloričitým, tým jedom, ale tým naším prístupom. To znamená, že my máme v Ružomberku producenta tejto látky a nie že nemáme normu, my ani len nemáme kontinuálne meranie tohto potencionálneho ohrozovateľa životného prostredia. A až potom, keď nejakí poslanci v rámci svojich povinností sa dopytujú, ako je to s touto látkou a hľadajú možnosti ako namerať, zistíme teda, že tento producent si to teda, musel najať kohosi, kto to nameral a kto to teda nameral, opäť nameral len s tou poznámkou, že nemal na to akreditáciu.
Musím popravde povedať, že to nameranie touto spoločnosťou už nebolo tak mnohonásobné ako to tými Pražanmi, napriek tomu hodnoty, ktoré sú uvedené v odpovedi pána ministra jasne hovoria, že sa jedná v dňoch 9. marca, 10. marca, 11. marca, 12. marca tohto roku o hodnoty, ktoré 230-násobne, 210-násobne, 70-násobne a 80-násobne prekračujú tú americkú normu, tých 0,2. To znamená to číslo, ktorého sa musím držať, pretože iné číslo na Slovensku k dispozícii pre imisnú normu nemáme. A to je niečo, čo je podľa môjho názoru veľmi vážne. Nie vážne kvôli tomu, aby sme tu viedli nejaký zložitý dialóg, ale preto, že ak teda už existuje možnosť oslovenia ministra a vlastne máme aj tú výnimočnú možnosť na rozdiel od ostatných občanov, že musíme do 30 dní dostať odpoveď, tak ja chcem poprosiť tu prítomného pána ministra, aby sme túto odpoveď, ktorú mi vlastne, ako som povedal, poslal de facto prekopírovanú od svojej inšpekcie a ktorá ju teda urobila podľa mňa tak, ako im kázal istý prístup.
Pretože oni hodnotia tak, ešte to som zabudol povedať, že vlastne nič nebolo prekročené. Zistili, že teda všetky postupy sú v Mondi aj ČOV-ečke dodržiavané, ale napriek tomu urobili sympatický krok, že do konca roku 2015 dávajú úlohu, aby sa tieto merania tam zopakovali, respektíve aby sa urobili. povinnosť, tak je to napísané, zabezpečiť oprávnené meranie týchto imisií znečisťujúcej látky, a to na komínoch K1 až K3, kde pravdepodobne, lebo sa priznáva v tomto materiáli, že v Mondi sa chlorid oxičitý používa na bielenie buničiny, ale na druhej strane hneď sa hovorí, ale je málo pravdepodobné, že by to prešlo teda až do tej Hrboltovej, lebo je to prchavá látka. Nuž, ktovie, aká je pravda. Ale myslím si, že je v záujme občanov Hrboltovej a v záujme vlastne seriózneho prístupu k všetkým ľuďom, ktorí žijú v tých oblastiach, ktoré sú zaťažené rôznymi dôsledkami industriálnej činnosti. Vieme, že je to činnosť, ktorá proste musí existovať v našej blízkosti. Niekto má to šťastie, že býva vzdialenejšie od takýchto zdrojov, niekto je tam bližšie, že by sme teda mali takéto merania urobiť natoľko, aby sme nemuseli významnú firmu takýmto spôsobom cez pána ministra, cez jeho inšpekciu poverovať, aby sa začali venovať tomuto meraniu.
Otázka znie, ak tu táto jedovatá látka existuje aj v ovzduší, aj keď vieme, že sa priznáva, aj že v technologickom procese sa používa, a vieme, že Mondi meria na viacerých miestach rôzne prvky chemické v ovzduší, otázka znie, ak tento prvok, ktorý je zameraný v takom vysokom koncentrovanom prekročení, sa tiež nachádza medzi možnými ohrozovateľmi životného prostredia v okolí Ružomberka, nuž, prečo sa už dávno nemeria? Prečo musíme až teraz ad hoc robiť opatrenia, aby sa to nameralo, aby sa to urobilo?
Ja, vážený pán minister, chcem zakončiť s tým, že využívam vašu osobnú prítomnosť pri tejto odpovedi k tomu, aby som vás poprosil, žeby ste sa neuspokojili s touto inšpekciou, ktorá, vidíte, musela sama nájsť prostredníctvom Mondi niekoho, kto to tam zameria, a našli niekoho, kto na to nemá oprávnenie. Ja verím, že máte dostatočnú silu na to, aby ste našli niekoho, kto má akreditáciu, kto to urobí presne, tak ako treba. A najmä, kto dokáže zodpovedať túto otázku do tej miery, aby bolo možné povedať občanom Hrboltovej: pozrite, je to v poriadku, naozaj sa jednalo o nejaké výkyvy, ktoré nemôžu ohroziť váš život, pretože to v tom dni alebo v tom období bol možno len extrém, ktorý sa vždycky v štatistike škrtá. Alebo, naopak, povedať to, po čom sme volali už aj nie raz tu s mojimi kolegami, keď sme predkladali zákon o zápachoch, nuž treba povedať koncernu Mundi, že bude musieť siahnuť do svojich finančných prostriedkov a na úrovni doby, ktorá ponúka technologické možnosti, urobiť všetky opatrenia na to, aby táto koncentrácia sa znížila. A verím, že to bude koncentrácia, ktorú budeme porovnávať nie s americkou referenčnou normou, ale ktorá, vďaka aj tejto interpelácii, vážený pán minister, bude vypracovaná pre územie Slovenska. Nech bude vypracovaná objektívne, nie odkukaním od Američanov, tak aby sme mali istotu, že ľudia, ktorí žijú v blízkosti takýchto veľkých firiem, ktoré sú ešte potrebné a ktoré ešte sú významnými zamestnávateľmi, mali istotu, že tam môžu dýchať a nemusia sa obávať, že by tam rýchlo dodýchali. Asi toľko.
Mojou povinnosťou je v závere navrhnúť hlasovanie o tom, či som alebo nie som spokojný s odpoveďou. Vážený pán minister, ja v záujme dobrého úmyslu nebudem navrhovať žiadne hlasovanie, pretože vaša odpoveď bola vlastne presnou odpoveďou inšpekcie, ktorá napísala pravdu. Ja nemôžem povedať, že sú tam nejaké nepravdivé slová, ale práve vďaka tej pravde, ktorá je tam napísaná, som presvedčený, že je nám potrebné urobiť zásadné opatrenia, stanoviť normu a povedať si, že pokiaľ táto norma bude prekračovaná, tak musia sa urobiť zásadné opatrenia a nemožno ostať pri tomto stave dlhoročnej neistoty, ktorá tu panuje a ktorá znepokojuje oprávnene ľudí v Hrboltovej. Asi tak. Veľmi vás o to prosím, to znamená, nie hlasovanie, ale konkrétne kroky.
Ďakujem za pozornosť.