Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Oceňujem, vážený pán minister, že ste vystúpili. A skúsim to využiť na to, aby som zdôraznil, že ja som vôbec nevytýkal vášmu rezortu ani vašim ľuďom na pamiatkových úradoch, že nerobia dosť pre ochranu pamiatok. Naopak, môj osobné skúsenosti či s bystrickým alebo so žilinským úradom sú veľmi dobré, pričom som hrdý na to, čo sme spoločne urobili v ochrane najmä lesníckych kultúrnych pamiatok. A nepôjdem do konkrétností, lebo to nemá teraz význam, ale, viete, Gándhí keď videl, že teda už nepochodí po dobrom, tak nepoužil žiadne násilie. A ja som od vás nechcel, aby ste išli bojovať do Polomky. Ale Gándhí tak sa vydal na ten svoj slávny Soľný pochod a dosiahol svoje. Vy ste sa mali vydať do Polomky, vy ste mali byť malým Gándhím a povedať: „Nech je to akokoľvek nemožné, ja ako minister kultúry nepripustím, aby sa významná kultúrna pamiatka stratila z povrchu zemského.“ A sa tak strácala vyše roka ona, najprv strecha, potom steny, potom dážď. Potom už aj statik povedal, že už je to pomaly ohrozené. Pochod do Polomky mali ste absolvovať. A mali ste pritom povedať: „Aj keď to možno nezmením, ale zabojujem, pretože nepripustím, aby sa národná kultúrna pamiatka stratila.“ Vôbec nekritizujem vašich ľudí, ja kritizujem vás v dobrom v súvislosti so zákonom, ktorý predkladáte, že je to dobrý zákon. A bol by som veľmi nerád, aby sme ten zoznam stratených pamiatok rozširovali. Ja si vážim, čo všetko sme zachránili, ale toto sa stať nemalo, pán minister. V tom je tá podstata, že som necítil váš boj v tomto smere, hoci som vás na to upozornil a hoci odpoveď od vás mi prišla veľmi obšírna, ale to bolo všetko.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. No bol som zvyknutý, pán poslanec Jarjabek, že bývate pohotový a trefný, aj keď nemám tú vašu rétoriku celkom v obľube. Ale tentoraz ste boli kdesi inde, nie tam, kde som ja prednášal svoj príspevok, pretože ja som vôbec nerozprával nejako vyčítavo o tom, že ministerstvo kultúry nezabezpečuje opravu kultúrnych pamiatok. Mne je úplne jasné, že potrieb je vždy viac ako zdrojov a žiadny minister nedokáže ani na tomto, ani na inom rezorte zabezpečiť všetko, čo je potrebné. Je to otázka istej hierarchie. Ja som len veľmi konkrétne poukázal na jeden príklad, ktorý sa mi zdá v kontrapunkte so znením zákona a s jeho cieľom ako dosť príznačný, že nestačí nám tu zákonodarcom, medzi ktorých vy patríte už hodne dlho, len prijímať zákony, ale že musíme vedieť zabojovať aj za to, aby sa uplatňovali tie zákony v živote, tak ako sme to sľúbili. A ja si myslím, že zákony, ktoré ja som neschvaľoval, ktoré hovoria o potrebe chránenia kultúrnych pamiatok, vôbec nie sú dodržiavané v takom rozsahu, v akom mali byť. A použil som na to jeden konkrétny príklad. Vieme dobre, že príklady sú dôležité. Nechcem povedať, že príklady tiahnu, lebo v tomto prípade netiahnu, ale možno majú v sebe výstražný akcent. Ak pán minister alebo ak teda jeho ministerstvo dopustilo to, čo som spomínal, a nebolo to riešené tak, že by ktosi tu stál na barikáde a povedal nie, nech je to akokoľvek, kým som minister kultúry, toto sa nesmie stať, tak, nehnevajte sa, ja som si nedovolil povedať, že teda idem premenovať ministerstvo kultúry na ministerstvo barbarstva. Ale toto bolo barbarstvo, ktorého sa niekto dopustil a voči ktorému pán minister hlavne nezabojoval.
A čo sa týka teda chodenia na váš výbor, je pravda, že veľa som sa tam nenachodil, ale bol som aj na poslaneckom prieskume s vami vlani. A veľmi ma tam zaujímali veci v Matici slovenskej. A pamätáte aj na moje vystúpenie. Môžeme si o tom porozprávať, čo všetko som teda svojou iniciatívou na vašej pôde vášho výboru dosiahol. Osobne si myslím, že nič aj keď... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem vám za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, minister kultúry udeľuje ceny za kultúru. Je to dobrý počin. Ja si myslím, že morálne ocenenie je vždy namieste. A ja som si teraz pozrel, že za rok 2007 v tom čase minister kultúry prvej vlády Roberta Fica udeľoval ceny celkom zaujímavým ľuďom. A rozhodne keby som sa mal k tomu vyjadriť, ako mi to nenáleží, v zásade s tými odmenenými súhlasím. Boli tam veľmi zaujímavé mená. A jedným v tomto kontexte je meno, ktoré som špeciálne sa rozhodol pripomenúť. Niežeby som s tým autorom súhlasil vo všetkom, naopak, jeho dikcia sa mi niekedy nezdá celkom náležitá, ale rozhodne jeho dva diely knihy, za ktoré ocenenie pána Maďariča získal v roku 2007, mám v knižnici a často sa do nich pozerám a považujem ich za dobré knihy, nielen z hľadiska grafiky, ale aj z hľadiska toho posolstva. Volá sa to Stratené slovenské poklady, je to od Milana Vároša. To je ten pán, ktorý dostal Cenu ministra kultúry za rok 2007 spolu s Barabášom, so Šothom a ďalšími osobnosťami, fajn, dobrý výber.
A ja som si povedal, že toto v úvode spomeniem len z toho jedného dôvodu, aby som úprimne ocenil, že takýto zákon alebo takéto pritvrdenie toho zákona Slovenská republika potrebuje, lebo zrejme tie stovky kultúrnych pamiatok, o ktorých Vároš hovorí v tom dvojdielnom reprezentatívnom výbere, už zrejme nikto nevráti na Slovensko. A aj keď je tam možno také podfarbenie, o ktorom by som teraz nechcel polemizovať, je to zarážajúce, o koľko našich vzácnych kultúrnych pamiatok sme zrejme už beznádejne a natrvalo prišli.
A preto chcem úprimne povedať, pán minister, že tento zákon je nie dobrý len kvôli tomu, že sa tam odvolávate na smernicu Európskej únie, aj keď zrejme je to nie zanedbateľný motív, možno ani nie dobrý v súvislosti s tak neuveriteľne vyvezeným v Berlíne nedávno. Ja viem, že tie motívy boli teda hlbšie. A oceňujem to, aby takýto zákon prispel k tomu, aby už nikdy v živote žiadny pán Vároš nemusel napísať tretí diel o osudoch slovenských kultúrnych pamiatok, ktoré by boli navždy vyvezené za hranice štátu a s beznádejnou možnosťou ich návratu.
Ale mám v tejto súvislosti jednu otázku na ministerstvo kultúry, či naozaj, aj keď sme v sieni zákonnosti, kde máme hovoriť práve o zákonoch, a je to naša hlavná pracovná povinnosť, sme si dostatočne vedomí zodpovednosti nielen za to, že zákony schvaľujeme, ale, tak ako sa to hovorí v sľube poslanca, aj uvádzame do života. A tu, si myslím, pán minister Maďarič, že máme nie kvôli vám, ale kvôli tomu, že naše Slovensko nie je dostatočne kultúrne v niektorých ohľadoch, ešte dosť veľké medzery.
A chcem vás v tejto súvislosti upozorniť, že ja naozaj mám úctu voči ľuďom, ktorí si vážia kultúru a ktorí za ňu aj bojujú, nevážim si ľudí, ktorí kultúrne hodnoty ničia, ale nemám dôvod vážiť si ani ľudí, ktorí aj keď majú na to oprávnenie formálne aj skutočné nebojujú dostatočne za ochranu kultúrnych pamiatok.
A v tomto prípade si myslím, že sa tu zbiehajú dve veci, ktoré sa bijú. Na jednej strane predkladáte zákon, s ktorého znením súhlasím a ktorý považujem za potrebný. Na druhej strane ste najvyšší predstaviteľ rezortu kultúry, teda človek s vysokým oprávnením bojovať za kultúrne hodnoty tejto krajiny, ktorý podľa mňa dostatočne vždy nenapĺňa práve túto svoju povinnosť, tieto svoje veľké možnosti, ktoré máte.
A pripomeniem vám to, čo ma naozaj mrzí a čo je príkladom, ako to napokon nie je. Pracovníci pamiatkových úradov alebo jedného Pamiatkového úradu, bezprecedentného, neuveriteľného ničenia kultúrnych pamiatok alebo kultúrnej pamiatky nielen z pohľadu Slovenska, strednej Európy mi píšu z pohľadu svetového hodnotenia kultúrnych pamiatok. Áno, možno v tejto chvíli rozmýšľate, čo vám idem pripomenúť, možno to už teraz viete, ale naozaj ak chcem dokumentovať svoju ochotu podporiť tento zákon, nemôžem vám nepripomenúť národnú kultúrnu pamiatku Panský dom v Polomke. A pripomínam vám to aj s vedomím toho, že viem, že aj vaše ministerstvo, vaši odborní pracovníci aj pracovníci pamiatkových úradov nezanedbali žiadnu povinnosť a myslím si, že zabojovali naozaj príkladne, využili všetky možnosti, tak ako som to dokázal posúdiť, z hľadiska či protestu či voči rozhodnutiu prokuratúry, či voči obecnému zastupiteľstvu, či žaloby, či trestného oznámenia. Všetko sa to udialo a napriek tomu tá 250-ročná kultúrna pamiatka výrazným spôsobom mapuje históriu lesníctva na Horehroní z hľadiska koháriovskej a coburgovskej histórie, ktorú vpísali do tejto impozantnej časti Slovenska, z hľadiska cenných drevorezieb a z hľadiska vlastne cennosti ako takej tohto objektu. Však vari sa nevyhlasujú národné kultúrne pamiatky na Slovensku len tak, aby sme napĺňali ten zoznam, že vy ste boli schopní pripustiť, resp., že ste nezabojovali viac, resp., že ste sa nepostavili medzi prvých, kto povedal: „Tak takto to nebude, kým budem minister kultúry, tak také niečo sa nemôže stať.“ A ste sa tu uspokojili s administratívnym procesom: „Veď sme urobili všetko, čo sa dalo, no čo odo mňa ešte viacej chcete?“ Pán minister, beznádejne a navždy sa neničia len pamiatky v strednej Ázii Talibanom, ale, zdá sa, aj na kultúrnom Slovensku. Panský dom v Polomke pod vašou kuratelou alebo v časoch, keď ste teda predstavovali najvyššieho predstaviteľa rezortu kultúry, beznádejne a natrvalo zmizol. A ja viem, že ste urobili s vašimi ľuďmi z administratívneho pohľadu všetko, ale ja sa spytujem, pred kým sme sa to vlastne poklonili alebo vy ste sa poklonili vo svojej jednofarebnej vláde, ktorému ministrovi ste ustúpili, aby betónová cestárska loby mohla povedať: „Tak, nie, v Polomke bude cesta, pôjde stredom dediny a pekne krásne keď jej nejaká národná kultúrna pamiatka zavadzia, tak ju zbúrame.“ To si dovolia niektorí ľudia povedať v dobe, keď sa robia obchvaty, ako úplne samozrejmé riešenie, a nie rozširovanie ciest na úkor hodnotných budov. A preto človek si musí povedať: „Ani ten minister kultúry nie je všemocný, aj on má svoje limity a asi sa nikdy nedozviem, pred kým sa musel v tomto prípade skloniť, že takéto niečo, zničenie národnej kultúrnej pamiatky, nevyvezenej za hranice, ale zničenej u nás doma zanechalo potom jedno veľké ticho.“ Veľmi ma to mrzí.
A dávam to do protikladu práve so zákonom, ktorý nemám problém podporiť, ale spytujem sa: Len schvaľovanie zákonov a ich predkladanie lebo aj uvádzanie ich do života je vašou povinnosťou? Však o kultúrnych pamiatkach sa vie, že sú povinní všetci ich chrániť. A ak ich nechránia, tak sú na to sadzby.
Pán minister, kto bol obvinený, kto bol odsúdený, kto zaplatil 13-miliónovú hodnotu, pokiaľ ide o Panský dom v Polomke? Tá odpoveď, ktorú som pred rokom a pol dostal od vás, bola odpoveď z hľadiska administratívneho správna. Možno ste ju čítali, možnože ste ju nečítali. Určite ste ju podpisovali. Boli tam pomenované všetky kroky a vyjadrená teda aj ľútosť aj súhlas s tou mojou interpeláciou. No len z tohto tu sa nenajeme. Ja viem, vaše ministerstvo nemá na starosti to, aby sa národ najedol. Na to sú iné ministerstvá, ale práve preto máme ministerstvo kultúry, aby sme národu pripomínali nielen na stránkach Várošovej knihy, že hodnota našej krajiny je daná nielen tým, koľko balíčkov a koľko lacných a koľko výhodných vecí vieme ľuďom ponúknuť, ale aby sme ľudí aj učili, že história krajiny, naša budúcnosť a naše životne dôležité potreby sú dané práve aj tým, aký vzťah máme k stopám histórie, ktoré sa nám zachovali. A táto jedna stopa histórie raz a navždy beznádejne odišla. A aj keď to možno nie je pri tomto zákone úplne náležité, dávam vám to ako svoju otázku, na ktorú môžete a nemusíte odpovedať, či takýto postup voči kultúrnym pamiatkam je možné považovať za niečo, čo ctí kultúrnu krajinu strednej Európy, čo ctí vaše ministerstvo, ale čo ctí nás všetkých, pretože ten problém sa dostal na pretras, vedeli ste o tom, tu vaši ľudia zabojovali, nikomu nič nevyčítam, ale výsledok je taký, že Panský dom v Polomke bol zničený kvôli tomu, že pred niekým sa niekto poklonil. A myslím si, že to urobiť nemal. Ďakujem.

Ďakujem, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj kolegyni a kolegom za reakcie. A vari keď sme už dostali toho Malého princa tak nečakane do tejto rozpravy, tak poďakujem špeciálne pánovi poslancovi Osuskému za tú časť, ktorú tak pripomenul a ktorá je naozaj krásna, ktorá nám hovorí o našej zodpovednosti za všetko, čo si privlastníme. A možno to využijem tak voľajako ako istý apel úplne s dobrým úmyslom na pána ministra, že ak teda on ako najvyšší správca rezortu si privlastnil, a teraz to myslím v tom najlepšom slova zmysle, rezort zdravotníctva, bol mu privlastnený, bol mu daný na istú dobu do správy, tak aby tú zodpovednosť pociťoval tak, aby sa snažil naplniť nielen stranícke zadania, ale naozaj predstavy občanov, a to úplne všetkých, pretože od zdravotníctva závisí každý jeden osud. Nikto z nás nemá patent na to, že by práve vaše služby, služby vášho rezortu nepotreboval.
Takže, pán minister, s tým najlepším úmyslom možno nech vám ten Malý princ ostane v pamäti ako jeden z takých bodov, ktoré tu dnes tak sa dostali nečakane a možno o to zapamätateľnejšie.
Ďakujem.

Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Vážený pán predkladateľ, vážený spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, alebo aj vážení páni ministri, je tu pomerne vysoká koncentrácia ministrov zdravotníctva, dovoľte, aby som skúsil možno trocha otočiť ten tón a tak sa trocha snažiť byť aj trocha advokátom pána ministra Čisláka a povedať, že možno tá pravda nikdy nie je čiernobiela úplne a že treba možno sa pozrieť na veci s nadhľadom a s presvedčením, že niečo sa dá povedať aj v tejto dlhej rozprave, niečo nové, aspoň sa o to pokúsim. Ba dokonca som si zobral aj Malého princa, ale ten sa dostane až na záver k slovu.
Myslím si, že platia dve také základné axiómy, ktoré jednoducho budú platiť bez ohľadu na to, kto vládne, a bez ohľadu na to, čo práve preberáme. Jedna taká základná, tá prvá je, že samotných zdrojov je vždy menej ako potrieb, ktoré má spoločnosť. Toto platí pre každého, platí to aj pre zdravotníctvo a platí to aj pre éru pána ministra Čisláka.
Druhá axióma, aspoň si myslím, že by sme ich mohli takto nazvať, je fakt, že v dobách mieru nieto asi nič dôležitejšie a významnejšie z hľadiska spoločenskej citlivosti, ako je otázka spravodlivého rozdeľovania zdravotnej starostlivosti. Je to citlivá vec.
A ak tieto dve axiómy prekryjeme, dostaneme celkom zaujímavý pohľad na charakter krajiny, na jej schopnosť pracovať s obmedzenými zdrojmi a na jej schopnosť ich spravodlivého prideľovania. Je to veľké umenie a nepochybujem, že práve z kresla ministra zdravotníctva toto umenie môže nadobúdať naozaj nuansy, ktoré sú niekedy na pokraji možného, a to je práve ten moment, ktorý som chcel dať ako isté osvieženie do pozornosti, že nech už sa nazýva minister zdravotníctva tak alebo onak, vždy bude s týmito axiómami zápasiť a vždy to bude umenie na pokraji možného.
A budem možno ešte v tomto tóne chvíľku pokračovať, pretože zdá sa mi svojím spôsobom, že ten test, ktorý dnes postupuje minister pán Čislák, je svojím spôsobom nie celkom pre neho absolútne prehrou v kontexte doby. Často tu spomíname ako základnú vec tetu Anku a jej schopnosť byť aktívnou účastníčkou, podnikateľkou v mnohých firmách a mať dobré zmluvy s obsahom mnohých miliónov eur práve s riaditeľom, bývalým riaditeľom štátnej poisťovne, Všeobecnej zdravotnej. No a spytujem sa, no a čo? To je v tejto dobe nejaká obrovská výnimka? V dobe, keď vieme, že komjatický syndróm tu straší veľmi dlho a veľmi presvedčivo.
A možno, aby sme neboli nespravodliví voči ministrovi Jahnátkovi, možno ešte pred ním tento syndróm, keď sme ho ešte nenazývali komjatickým, zaviedol v blahej pamäti podpredseda Národnej rady pán Ľupták, ktorý tiež mal podobnú babku v podobnom inštitúte a nie za málo peňazí. A zrazu pánovi ministrovi Čislákovi by sme vyčítali to ako nejakú výnimočnosť? Veď napĺňame len toho ducha, ktorý sa tu považuje za normálny a ktorý takpovediac sme prijali za spôsob, ktorý keď už niekto má nejakú vysokú stoličku, tak sa tak trocha patrí myslieť na tých svojich blízkych a z tejto stoličky niečo nadeliť, nejaké tie léna. Voľakedy to boli léna v podobe podhradí, nuž a dneska tie podhradia majú podobu rôznych zaujímavých zmlúv. Takže ak by som to zobral takto ironicky mierne, nič také vzácne a mimoriadne sa nestalo a pán minister Čislák len napĺňa ten spôsob, ktorý sa, žiaľ, stal pomerne normálnym a na ktorý sme si zvykli.
Ja viem, je to mierna irónia a ja budem ešte v nej pokračovať. Veď tu došlo aj k tomu, že pán minister po tom, keď sa na základe tejto tety vzdal riaditeľ poisťovne svojho miesta, ho odvolal. A čo mu chceme vyčítať? Urobil všetky kroky, ktoré sa logicky z tohto dali odvodiť, a ja len očakávam, že teda keď pán minister povedal, že v prípade, akonáhle sa tie veci vyjasnia a dokáže sa, že všetko je v poriadku, že pána Foraia inštaluje naspäť do funkcie, že sa tak aj stane, a predpokladám, že už sa mu stihol aj ospravedlniť, že vôbec tento krok, že to prijatie rezignácie nastalo. Lebo keď to tak zoberieme, nič mimoriadne, nič zvláštne, nič nového sa tu nestalo. Je to smutné, ale je to tak.
A na konto toho by som povedal len, vidím tu len jednu chybičku, naozaj jednu jedinú, a nie je to chyba pána ministra. Je to taký divný krok tej tety Anky, že ona vôbec sa dala pomýliť touto kauzou a že v posledných týždňoch začala z tých svojich spoločností vystupovať, miesto toho, aby sa postavila ako zdatná, šikovná podnikateľka, napriek svojmu veku, však aj včera ju pán poslanec Raši takto obhajoval, že vlastne ešte vek nie je diskvalifikáciou, a mala povedať úplne jasne: "A čo máte proti mne? Môj vek nie je diskvalifikáciou. Som šikovná, podnikám." Takže to vycúvanie z tých spoločností sa mi zdá ako keby takou chybičkou v tejto reťazi. Pán minister, toto ste jej mali nedoporučiť, lebo to potom ma zvádza k tomu, že predsi len dačo v tom mohlo byť nečisté, a to bola škoda teda z vášho pohľadu.
A keď už teraz si dovolím vám radiť, prepáčte, ja viem, že je to ľahko vždy radiť tomu, kto má takú ťažkú stoličku pod sebou ako vy, ale potom možno by to bolo treba zvrtnúť do tej podoby, že vy už nikdy nebudete musieť čakať na nejaké vyjadrenie kontrolných orgánov, pretože pre človeka v tak vysokom postavení, ako máte vy, možno aj strata dôvery, pocit, že niekto si dôveru nezaslúži, by mala byť dostatočne silná argumentácia na to, aby ste povedali, aj keď sa nič zlého nestalo a nikto nič nedokáže, pán riaditeľ Forai sa už do svojej funkcie vrátiť nemôže. Tudiž nemali by ste mu sľubovať možnosť návratu, lebo myslím si, že strata dôvery je z vašej pozície nielen právom, ale skôr aj povinnosťou, bez toho, aby ste čakali na výsledky vyšetrovaní. Toľko k tomuto najviac frekventovanému prípadu.
Spomína sa tu ďalšia vec, kde si tiež myslím, že ste neporušili, žiaľ, znamenie doby, to cétečko. Že bolo trikrát drahšie? Iste, keď sa na to pozrú sestričky so svojimi platmi, tak to musia chápať ako pekné svinstvo. Ale naozaj manipulácia verejných obstarávaní je tak výnimočná, že by nás malo vzrušovať, že práve jedno cétečko stálo trikrát viac ako malo? Však je to opäť len jedna z vecí, ktorú vy ako minister možno ste ani nemohli správne vyhodnotiť, však ste vtedy bol štátnym tajomníkom a táto záležitosť jednoducho je možno tiež trocha prikrutá voči vám, že by ste mali túto vec dostať ako argument pre vyjadrenie vašej nespôsobilosti zastávať túto funkciu.
Áno, som mierne ironický, ale som presvedčený, že manipulácia verejného obstarávania je absolútne normálna vec. Moji kolegovia z lesov sa rozhodli, že odvoz bude predražený o 49 % a je predražený o 49 %. A môžu sa všetci tí, ktorí hovoria o manipulácii, rozliať na kolomaž, oni sa k tomu kšeftu nedostanú.
Takže manipulácia, pán minister, určite nie je špecialitou vášho rezortu, manipulácia verejného obstarávania, a z tohto pohľadu v snahe hľadať argumenty vo váš prospech, opäť je to možno nie celkom spravodlivé, že práve to cétečko sa vám tak často pripisuje ako dôvod na to, aby ste tu neboli ako minister.
Spomienka na vrtuľníky. Čo vy za to môžete? Bola to ešte pani ministerka Zvolenská, tiež sa to spomína ako v rade tých pochybení. Päť dní, päť dní nelietali vrtuľníky, dokonca zahynula jedna žena, možnože príčinná súvislosť tam nebola dokázaná. Opäť, chybička sa vlúdi, však tie desiatky pracovníkov na ministerstve majú právo na omyl a vy alebo vaša predchodkyňa má právo hneď všetko nepostrehnúť. Opäť by to bolo nespravodlivé, vrtuľníky vám v tejto súvislosti pripisovať na pomyslený zdravotnícky rováš, plášť biely.
Alebo tu pred chvíľočkou sedel pán poslanec Valocký. Nitrianska nemocnica, doktorka Zuzana Pechočiaková, že si jedna doktorka dovolí poukázať na to, že jej nebude námestníčka prepisovať zdravotný záznam a že doktorka bude hovoriť o tom, že zdravie malého dvojročného chlapčeka je prednejšie ako nejaké vysoké záujmy strany a vlády v nemocnici v Nitre? A prečo vy ako minister by ste túto vec mali riešiť? Prečo by pani doktorka Zuzana Pechočiaková mala dostať od vás poďakovanie za statočný prístup k službe? Prečo by pán poslanec Valocký mal túto vec považovať za popol, ktorý si tu bude sypať na hlavu?
Opäť drobnosti, drobnosti, drobnosti a my by sme toto všetko chceli pripísať dnes ani nie ročnému ministrovi a predtým niekoľkoročnému štátnemu tajomníkovi na ministerstve zdravotníctva k jeho mínusom?
Áno, pán minister, ironizujem, ale, viete, tie kvapôčky sa zlievajú a potom z kvapiek niekedy býva taká riava a dokonca aj potopa a na to by ste možno mali myslieť. A ja ešte k tým kvapôčkam mám tu aj takú poznámku ako tender na poskytovanie zdravotných služieb. Opäť. Veď napokon sa to vyhodnotilo správne, šéf úradu na vašom ministerstve musel za to pykať. Odišiel tuším za zástupcu riaditeľa do úradu pre verejné zdravotníctvo. Nuž, niekto do Bruselu, niekto zástupca riaditeľa, taká je u nás obyčaj, takto to riešime. A vy ako minister zdravotníctva by ste toto mali chápať ako svoju prehru? Opäť ironizujem.
Pán minister, ale ak ma počúvate, ja si myslím, že dokážeme sa zhodnúť na tom, že tých kvapiek, a to vôbec nemám poznačené všetky, je pomerne veľa a z tých kvapiek by sa mala vyvodzovať naozaj politická zodpovednosť, keď je niečoho priveľa, tak je toho veľa a potom sa musí niečo diať. Ale tu sa deje iba toľko, že vy suverénne prečítate záznam svojich kolegov alebo svojho šéfa z vlády a s istou iróniou na tvári hovoríte o tom, že nič, čo sa tu vám vyčíta, nie je založené na faktoch. Toto vy chápete, že to nie sú fakty? To sa vám zdá, že to sú veci, ktoré naozaj nestoja za to, aby sa poslanci ako zástupcovia svojich občanov spytovali ministra, ktorý riadi najcitlivejší rezort? Verím, že nám nechcete ubrať právo na takého otázky.
Alebo ešte jedna kvapka. Nejaký pacient zistí, že liek Jakavi, ak to dobre nazývam, sa mu nemôže preplácať. No, ešte aby sa každý liek preplácal?! A kde sú zisky zdravotných poisťovní? Kde by došli tieto zisky, keby sme v tom mori stále pribúdajúcich liekov a nákladov si takéto veci dovolili?! Áno, aj to je irónia. Ide len o jedného občana, o jeden liek, len je to ďalšia kvapka.
A poslednú som si poznačil už len takú ako keby na dovŕšenie tohto nie úplného zoznamu, je oveľa dlhší, ak si nejaký známy kardiochirurg dovolí nejakú kačicu a nejakých pár tisíc. Toto by mal riešiť minister? Toto by mala byť vec, ku ktorej by mal verejne zaujať stanovisko? Veď sami občania zrejme si želajú, aby mohli sem-tam dákej kačici vykrútiť krk a nejakú obálku naplniť. Veď u nás taká obyčaj.
Viete, sú to veci, ktoré mne osobne, keď sa snažím vcítiť do vášho postavenia, by stáli za to, aby som na ne reagoval, aby mi vadili, aby som zaujal stanovisko, aby som možno povedal v istej chvíli, že ja v takomto vlaku už sa nemienim viezť.
Ale tá obrovská disciplína, ktorá vanie z vládnych predstaviteľov SMER-u aj z poslaneckej 83-ky, ktorá tu v tejto chvíli má, neviem, jedného zástupcu, aspoň nie v tejto časti, ktorú vidím pred sebou ... (Reakcie z pléna.) Pardon, dobre. To neni podstatné, však ani predkladatelia tu nie sú všetci. To sa mi zdá, že toto je niečo, čo by už konečne niekto mohol narušiť, snažiť sa pozrieť sa na vec nie čiernobielo a vidieť tú ostrú hranicu, ale konečne si povedať, že ak sme tu kvôli ľuďom, tak navzájom si tu posielať prestrelky, tobôž tie, ktorých sme svedkami medzi bývalými ministrami a súčasnými.
Ja sa pridávam k mojim kolegom, čo sedia tu v strede. A čo my s vami máme? Sme sa sem dostali práve kvôli tomu, aby sme ukázali, že existuje historická možnosť nebyť poplatní, ale keby ste nás k tomu niekedy nútili alebo sedeli by sme my na stoličke ministra zdravotníctva, tak by sme vám možno dokázali, že z takého vlaku dokážeme aj vystúpiť. Niet takej moci na to, aby človek mohol konať nečestne a tobôž niet takej stoličky, ku ktorej by sa dalo prilepiť takým silným lepidlom. Určite v tejto súvislosti nie. A to mi vadí.
Ale, viete, teraz už prejdem k tej druhej takej časti, ktorú považujem za vážnejšiu. Ak by, pán minister, toto všetko mali byť veci, ktoré sa vám vyčítajú, alebo len toto, nuž potom by sme tu nemuseli byť možno ani svedkami návrhu na vaše odvolanie. Ale skôr možno by sme sa mohli baviť na úrovni návrhu štátneho vyznamenania, že iný problém v zdravotníctve niet len tento jeden, alebo len tieto drobné. Lebo naozaj určite niet takého rezortu ani ministra, ktorý by dokázal všetkým drobnostiam zabrániť alebo včas na ne zareagovať. Všetci robíme chyby.
Len už to tu dnes povedal jeden môj predrečník, viete, nemôžme sa zhodnúť na tom, že by sme tu mali riešiť návrh na vaše vyznamenanie, pretože vy ste v istej historickej pozícii, ktorá je jedinečná. Po 25 rokoch ste predstaviteľom vlády, ktorá má v tejto krajine absolútnu moc. Okrem ústavných zákonov si môžete presadiť všetko ľahko a jasne. Je to nie zlé, ak sa to uchopí z tej správnej strany, že chceme konať dobro pre ľudí a chceme sa nedať vyrušovať, tak je to vlastne veľká výhoda. Ale myslím si, že vy ste túto východu nepremenili na skutočné, dobré posolstvo pre zdravotníctvo našej krajiny a občanov, ktorí sú na tomto zdravotníctve závislí, to znamená nás všetkých, čo mi vadí.
Správa Medzinárodnej zdravotníckej organizácie, ktorá hovorí, vážený pán minister, že slovenské zdravotníctvo je na tom veľmi zle. Je to napokon citát aj z materiálov ministerstva. My sme hodnotení veľmi zlým spôsobom, resp. parametre, ktoré dosahujeme vo sfére verejného zdravotníctva, ktoré je základom, predpokladám, aj vašej náplne, je to pomerne vážny dôsledok možno aj vášho pôsobenia vo funkciách vysokých na vašom ministerstve.
Je to zlé a tu ma napadá súvislosť trocha historická, ktorá možno, nech mi je odpustené, vás nebude zaujímať. Ale toť nedávno sme si pripomenuli dvestovku Štúrovu. Ale je tu iná dvestovka, na ktorú som upozornil aj vaše ministerstvo a na ktorú ako keby ste nemali dosť, pri svojich povinnostiach, síl zareagovať, a to bola dvestovka najvýznamnejšieho lekára, ktorý bol tvorcom verejného zdravotníctva, Slováka Dr. Ľudovíta Markušovského. Môžte si povedať, nemáte času na históriu. Ale naozaj ja by som možno na mieste ministra zdravotníctva mal vo svojej kancelárii obraz Dr. Markušovského a tak tajne by som dúfal, že aj po mne po dvesto rokoch bude sa niekto v takom dobrom pozerať na ten obraz a spomínať, že práve Dr. Markušovský ako tvorca verejného zdravotníctva je ten, ktorý zanechal silný odkaz. Realita je taká, že so svojím kolegom pánom poslancom Hubom sme boli jediní dvaja ústavní činitelia tak na Štrbe, ako aj v Maďarsku, kde sme sa k tomuto veľkému Slovákovi hlásili. Paradoxne maďarskí kolegovia tam mali ministerské obsadenie, my nie.
Viem, tá priama súvislosť tu nemusí byť rukolapná, ale ja si myslím, že práve tu by možno štátnik, minister mohol mať svoje ambície snažiť sa tie každodenné kroky vykonávať práve spôsobom, aby po nich po týchto krokoch a po ich autorovi ostávali takéto dobré stopy, aké ostali po tvorcovi verejného zdravotníctva, z ktorého by sme mali brať dnes plody, ale, žiaľbohu, ktoré dnes je v ruinách a hodnotené Medzinárodnou zdravotníckou organizáciou ako veľmi zlé.
Zadlžovanie nemocníc. Páči sa mi, že ste sa rozhodli urobiť jednu vec, že tým, ktorí vydržia pol roka v nulovom režime, teda nezvyšovať zadlženie, pomáhate. No ale čo tí ostatní? Dokedy sa bude tlačiť tento ťažký balvan, že tí, ktorí to nedokázali, ktorým nepomôžete, naďalej zvyšujú zadlžovanie, zvyšujú stratu. To predsi je úplne nemysliteľné, aby sme v takomto režime, keď ideme stále do hlbšieho mínusu, mohli povedať, že sa to raz vyrieši. Toto je vec, pán minister, ktorá by mala byť na vašom pracovnom stole dennodenne. A ak sa nemýlim, ja, samozrejme, neovládam vaše postupy tak ako vy, ale práve tá rajonizácia zdravotníctva je odpoveďou na to, aby sa povedalo možno aj nepopulárnym jazykom, že tam je spôsob, ako zadlžovanie nemocníc zastaviť. Ak vy bez koaličných partnerov, ktorí by vám do toho hovorili, dnes nemáte na to odvahu, tak sa vás spytujem, kto a kedy bude mať odvahu urobiť rajonizáciu zdravotníctva? Keď vieme, že tam je ten had na kameni, ktorý bráni tomu, aby sme vedeli jasne povedať, že nie všetci prežijú a nie všetkým možno poskytnúť dotácie, tak ako napokon ich ani neposkytujete. To považujem za skutočný problém vášho rezortu. A tu dávam tú váhu toho, čo si dovolím hodnotiť ako oveľa vážnejšie systémové chyby než tie, ktoré sa vám dnes tak často vyčítajú.
DRG tak často všetci sľubujú a údajne je to problém, aj keď mnohé krajiny to na okolí už majú. Prečo by ste vy dnes hovorili, že to raz bude a že v roku 2017 po toľkoročnom pôsobení SMER-u sa o to pokúsite? Nie je už po dvanástej? Nemali sme tento systém, ktorý zabezpečuje práve tú spravodlivosť poskytovania zdravotnej starostlivosti, aby veci boli jasne ocenené a aby sme vedeli, že za tie peniaze či voliči, či v Bratislave, zákazník, teda nie zákazník, ale pacient dostáva to, čo si platí celý život vo svojich odvodoch, aby to konečne takto aj fungovalo? Isteže to je veľký problém. Nepochybujem, že je oveľa ľahšie povedať tu od mikrofónu, že urobte to. No ale, pán minister, kto to urobí, keď nie vy v tomto jedinečnom postavení, ktoré máte? To sú veci, ktoré mi vadia oveľa viacej ako teta Anka.
Elektronické zdravotníctvo. Opäť vec, ktorá sa tu už spomenula. Zase prísľub. A ja verím, že prísľub správnym smerom. Ale zase len sľuby po toľkých rokoch? 40 miliónov eur ste už na to vyčerpali. Čo pacient, čo občan pocítil za tieto peniaze? Alebo len softvérové firmy zatiaľ mali z toho nejaký profit? Neviem. Ale toto by mali byť veci, ktoré by ste vy mali jasne hlásať ako svoje hlavné pracovné náplne a svoju hlavnú činnosť vo sfére, ktorú riadite.
Štyridsať miliónov, a tedy sa hovorí vo vašej správe, že to je 1 % z rozpočtu. To znamená 4 mld. plus-mínus pretečú zdravotníctvom? Keď to dáme do súvislosti s korupciou, kde hovoríme o miliardách, tak človeka napadne strašná súvislosť, že my možno celú hodnotu nákladov na zdravotníctvo na jeden rok minieme v korupčnej žumpe. To by bola výhoda, keby sme dokázali z tohto krajca ukrojiť, a možno tam je to premostenie k tete Anke, ktorá je možno v poriadku a možno nie je. A pán Forai možno mal mať vašu nedôveru a možno nemal. Je to na vás. Ja na vašom mieste by som mal v tom jasno.
Takže naozaj zhrnuté, tu je veľká nerovnováha, pán minister. Na jednej strane ste dostali výhrady voči, podľa mňa si dovolím povedať, nie až k tak podstatným veciam a na druhej strane vám ako ministrovi unikajú, alebo nemáte dostatočný priestor, alebo sa dostatočne tomu nevenujete, veci, ktoré považujem za systémové. Lebo na to, aby tu minister stál a čítal mi správu o tom, ktorý dátum, kedy bola aká zmluva podpísaná, to nech rieši tretia generácia alebo tretia garnitúra úradníkov na ministerstve. Ja pri takejto debate neočakávam, že tu niekto bude argumentovať dátumami a presnými sumami. Možno minister, ktorý povie, toto nie je moja káva, aby som ja tu vedel každý jeden halier a každý jeden dátum. Ja sa tu snažím urobiť pre túto krajinu v týchto veciach, ktoré som spomenul, to podstatné, bol by minister, nech už by bol z akejkoľvek strany, ktorý by požíval moju úctu.
A práve preto, že ste sa nedostali k tejto podstate a že tu stále počúvam veci, ktoré sú smutné, ale nie sú rozhodujúce pre kvalitu zdravotníctva, práve preto si myslím, že návrh na vaše odvolanie nie je nespravodlivým návrhom, ale je vyjadrením toho, že tie kvapky sa zliali. A aj keď vieme, že matematika na konci dnešného hlasovania nebude pre vás znepokojivá, ale, pán minister, vy by ste nemuseli počítať hlasy, koľko za, koľko proti. Vy by ste možno mal počítať tie svoje rozhodnutia-nerozhodnutia, ktoré by vás mali znepokojovať oveľa viac ako to, že vás 83-ka podrží a že pár desiatok opozičných poslancov vám vyjadria nedôveru. To vieme dopredu, že tak dopadne. Ale ja by som tú matematiku založenú na tom, čo sa vám nepodarilo a čo sa vám podariť malo, považoval pre seba za oveľa významnejšiu a znepokojivú.
A myslím si, že možno na to všetko vám chýba odvaha a to je pre ministra zdravotníctva dosť zlá diagnóza. A keďže môj vzácny priateľ v inej súvislosti, ktorú nebudem spomínať, ale za ktorú som vďačný, mi dnes ráno, a nie ani tak mne, pán poslanec Huba, daroval krásnu knižku, ktorú všetci poznáte, tak som si povedal, že vám z nej zacitujem zo strany 22, z Malého princa. A znie to tak: "Ak ide o burinu, treba ju vytrhnúť hneď, ako ju vieme rozoznať. Nuž a na planéte Malého princa sa vyskytovali hrozné semená. Boli to semená baobabov. Pôda planéty bola nimi zamorená. Ak sa do baobabov pustíme príliš neskoro, nikdy sa ho už nezbavíme. Zaplní celú planétu. Prevŕta ju svojimi koreňmi, ak je planéta veľmi malá, ak je baobabov veľmi veľa, roztrhnú ju na kusy."
Dosaďte si za tie baobaby korupciu a máte Malého princa v aktualizovanom vydaní.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Ďakujem aj pánovi poslancovi Hubovi. No, povedal si, že nechceš, aby to vypadalo, že je táto téma pre teba srdcovkou, a ja rozumiem, chceš byť nad vecou. Ale na druhej strane neviem, či ešte existuje niekto, kto vie o tunajších bratislavských uličkách, štvrtiach, ba dokonca o konkrétnych domoch toľko zaujímavých a presných vecí a informácií, ako vieš ty. Nuž, kto iný možno by mal v tejto chvíli zabojovať aj za IUVENTU aj z tohto pohľadu, nielen ratia, ale aj osobnej skúsenosti a poznania. Veď ty si napokon človek, ktorý sa postaral aj o to, že na bráne IUVENTY dnes visí veľmi zaujímavý, malý, ale o to pozoruhodnejší, pomníček od známeho umelca Fera Guldana, ktorý pripomína hodnotu tohto objektu.
A preto si myslím, že vniesť do tejto témy aj takýto pohľad, možno menej racionálny, resp. nielen racionálny, ale aj pohľad človeka, ktorý desaťročia študuje, poznáva a ďalej odovzdáva vedomosti o hradnom kopci a širokom okolí - prečo nie? Ja si myslím, že keby túto metódu zvolil práve aj pán minister Draxler, nielen ratio, nielen stranícke príkazy, ale aj kus srdca, tak by možno tvoju výzvu, ktorá sa mi veľmi zapáčila, vypočul a na ňu aj zareagoval. Stále má šancu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Ďakujem aj tebe, pán kolega, pán profesor Huba, hovoríš so znalosťou vecí ako človek, ktorý rezort školstva pozná nielen ako politik, ale ako celoživotný pedagóg. A ja si myslím, že práve z toho titulu by pán minister Draxler mal uveriť, že to, čo hovoríme, nie je politická predvolebná alebo osobná prezentácia, ale že to je snaha pomôcť tejto krajine, školstvu, žiakom, študentom.
Pán minister Draxler, veď vy predsi musíte vedieť, že to, čo sa deje, nie je v poriadku. Vy predsi nemôžete si povedať, že dnešný deň skončí, vy ho strasiete zo seba a všetko je tak, ako keby sa nič nedialo. Veď to je vec, ktorá vás musí osobne zraňovať, a ja chcem veriť, že práve najmladší člen vlády by mal mať schopnosť pri takomto ťažkom diskurze, aký tu prebieha, možno prísť a povedať, že, áno, dačo tí opoziční poslanci majú pravdu. Už len táto veta by bola hodná možno toho, aby sa zapísala do histórie budovy, v ktorej šéfujete. Lebo nemôžte sa tváriť, že všetci tu hovoríme len čosi - čo nás k tomu vedie nejaká zlomyseľnosť, neprajnosť? Veď my prajeme tejto krajine a my vieme, že žiaci sú jej budúcnosťou.
Prosím vás pekne, pozrite sa na to, vo vašom veku by som to naozaj očakával, trocha odvahy.
Ďakujem.

Dobré popoludnie. Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady. Vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, no, zjavilo sa tu meno, ktoré pre mňa bolo až do dnešného dňa neznáme, a to meno ekonóma na ministerstve školstva pána Jozefa Kováča. Neviem v tejto chvíli povedať všetky potrebné detaily, ktoré možno by bolo dobré mať poruke, ale z toho, čo tu bolo dnes povedané, mi vyplýva jednoznačne, že existuje ekonóm, ktorý sa snažil plniť si svoje povinnosti, upozorniť na možné riziká, ktorý vlastne bol tou osobou, ktorá sa snažila zabrániť tomu divnému prevodu, no a tento pán je dnes už nie zamestnancom ministerstva školstva.
Je to naozaj až taká náhoda, alebo inak, je to naozaj až taká veľká výnimka? Nie je to náhodou pravidlo, ktoré na ministerstve školstva ctia, pravidlo, ktoré hovorí, že ak nám niekto robí problémy a je to možno v oblasti financií, tak skúsime urobiť s ním takú jednoduchú vec, skúsime z neho urobiť nezamestnanca rezortu školstva.
Možno ten konštrukt je trocha priumelý, ale domnievam sa, pán minister Draxler, že to nebude úplne celkom náhoda, lebo vy mi zapadáte do jednej zlej školskej trojčlenky. Do trojčlenky, ktorá mi hovorí, že dačo nebude v poriadku a ekonóm Jozef Kováč je len odrazom k tomuto algoritmu.
Je to trojčlenka, ktorá mi hovorí, že za sebou tu máme troch šéfov rezortu školstva, ktorí sa nedokázali vo chvíli, keď to bolo potrebné, zastať svojho učiteľa, ktorý poukázal na podivné narábanie s verejnými zdrojmi, ktorými disponuje ministerstvo školstva. Zastať človeka, ktorý sedemnásť rokov robil poctivo radového učiteľa a istú časť aj predsedu rady školy. Človeka, ktorý podľa môjho názoru stál jednoznačne na tej strane barikády, kde slušný, statočný zamestnanec rezortu školstva má jednoznačne stáť. A ktorý mohol byť a mal byť a je vzorom pre to, ako sa má správať učiteľ a aké príklady má odovzdávať svojim žiakom.
Tá trojčlenka má tri mená: Dušan Čaplovič, Peter Pellegrini a Juraj Draxler. A ten učiteľ, ktorý stál na správnej strane barikády a stojí tam dodnes, a na to tvrdo dopláca, je učiteľ Oto Žarnay. Musíme sa vracať k tomuto príkladu, pretože tento príklad prekročil dávno hranice svojej školy, svojho mesta a dokonca aj vášho rezortu, pán minister. Je to meno, ktoré sa stalo symbolom, a ja sa veľmi divím, že vy ste v tej trojčlenke tá tretia osoba, ten tretí člen, ktorý je schopný zotrvávať v presvedčení, že pravdu možno natrvalo zakryť. Verte tomu, že nemožno.
Prvou osobou je profesor v trojčlenke, profesor, ktorý má za sebou už určite väčšinu svojho kariérneho života. Pán profesor, historik, archeológ, zvyknutý skúmať súvislosti naozaj oveľa hlbšie ako ostatní ľudia, urobil podľa mňa tragickú chybu, ale bude sa s ňou musieť vyrovnať sám, pretože on nedokázal vyriešiť tento prípad, ktorý ešte možno v tom čase nebol tak silný, aby rezonoval celým Slovenskom. Je to jeho zodpovednosť, akurát môžem spomenúť len s istou iróniou, že tie informačné toky vo vašom ministerstve už v tom čase, keď pán minister Čaplovič tam šéfoval, boli tak nedostatočné, že pán minister ani nevedel, že Oto Žarnay je predsedom rady školy a ako taký funkcionár si konal len svoje elementárne povinnosti, ktoré mu z tejto funkcie vyplývajú. Dobre, pán prof. Čaplovič už nie je ministrom, pozrime sa na jeho nástupcu.
Nástupcu, ktorý dokáže presvedčivým profesionálnym úsmevom presvedčiť možno mnohých o tom, že je chlapom na svojom mieste. Možnože aj je. Ale domnievam sa, že okrem toho úsmevu tu existuje, vtedajšieho ministerstva školstva, aj čosi, čo mi hovorí, že namiesto možno takého učiteľského srdca, ktoré by na tej funkcii malo byť, disponoval skôr takou straníckou partitúrou, ktorá mu káže čosi konať a nevybočiť z intencií svojej strany. Napriek tomu je tu jedna zaujímavá vec, ktorú musím z tohto miesta pripomenúť, pretože on pán, v tom čase minister, Pellegrini, keď dostal otázku na pána učiteľa Ota Žarnaya, otázku na človeka, o ktorom sa už vtedy veľa písalo, hovorilo, že či sa rozhodol zistiť, čo je skryté za týmto prípadom, tak 24. júla 2014 tento pán minister hovorí: "Ale určite áno, pretože prípad Žarnay už prekročil nielen hranice Obchodnej akadémie na Polárnej ulici v Košiciach, ale aj hranice samotného učiteľského stavu a stal sa jedným zo znepokojivých symbolov našej doby." No ani táto druhá časť tejto školskej trojčlenky teda nebola vyriešená, resp. pán minister školstva nedodržal svoje mediálne verejné rozhodnutie a neriešil to. Dobre.
Pán minister, dnes sa vám vytýka veľa pochybení, ktoré ja možno ani nedokážem do dôsledkov posúdiť, čo všetko ste mohli vedieť, a nevedeli ste. Ja si dokonca myslím, že rozkrádačku v rozsahu 460-tisíc eur by ste takýmto primitívnym spôsobom asi ani neodobrili, pokiaľ by teda vám bol takýto prípad navrhnutý, takýto postup, takže ani nie som naklonený tomu, aby som povedal jednoznačne, že vy ste nielen politicky zodpovedný, ale aj priamy účastník takéhoto nečestného postupu. Takže po tejto stránke si viem predstaviť, že toto by som vám s čistým svedomím vytknúť nemohol.
Ale vytýkam vám veľmi vážne, vám, najmladšiemu nielen ministrovi školstva, ale najmladšiemu členovi vlády Slovenskej republiky, človeku, ktorý ešte nie tak dávno písal ohnivé blogy na konto vlády SMER-u, človeku, ktorý bol veľmi kritický, a verím, že to vyplýva aj z vašeho osobného presvedčenia, že v tejto krajine čosi smrdí a že nie je to všetko v poriadku, že, hľa, aká to zmena. Stali ste sa ministrom kritizovanej vlády, dobre, aj to je možné, prečo nie, ale tá nádej, ktorá mala s vami vstúpiť do ministerstva školstva a ktorá sa možno mala pretransformovať v tej chvíli práve na to, aby ste prípad, ktorý nevyriešili vaši dvaja predchodcovia, prípad, ktorý nie je tak zložitý ako IUVENTA, ktorý nie je tak zložitý ako podivné manipulovanie so 460 tisícmi eur pre Metodicko-poradenské centrum, aby ste ho vyriešili. A vy ste sa rozhodli pokračovať v tom nedobrom mĺkvom postupe alebo skôr nepostupe vašich predchodcov.
Oni na ministerstve školstva zatiahli roletu pred svetom pravdy, oni jednoducho sa rozhodli, asi verní svojim straníckym príkazom a poslušným, nepovoliť, aby pravda o učiteľovi Žarnayovi, o tom, na čo poukázal, vôbec sa nejednalo o 460-tisíc, iba o niekoľko desiatok tisíc eur, aby sa dostala na svetlo Božie. Vy napriek svojej mladosti, ktorá mala byť spojená s túžbou po pravde a odvahe povedať aj to, čo možno vaši šéfovia nechcú počuť, vy ste sa na tú roletu zavesili, a keď ju už predchodcovia zatiahli, tak ste si povedali, a nikto ju neodhalí. A toto je, vážený pán minister Draxler, to, čo si myslím, že tu už niet čo zakrývať, tu už niet čo hovoriť o tom, že možno to bolo inak, pretože vy ste prípad, prípad, ktorý naozaj prekročil hranice i mestá, i školy, i rezortu a ktorý bolo treba vyriešiť, pretože táto naša doba vyžaduje práve odpovede na postup týchto ľudí, na postup čestných, odvážnych, statočných ľudí, ktorí hovoria, vtedy keď ostatní mlčia, ale vy ste sa mali pridať k svojmu učiteľovi. Vy ste svojho učiteľa, tak ako možno svojho ekonóma, nechali padnúť.
Mlčali ste a urobili ste s tým strašne zlú službu. Vy ste odkázali v duchu svojich predchodcov spolu 60-tisíc učiteľom, že to jednoducho nech neberú vážne, nech si neberú príklad zo svojho bláznivého kolegu, ktorý hovorí vtedy, keď ostatní mlčia, a hovorí veci, ktoré sú nepríjemné.
Ale viete, čo je najsmutnejšie na tom prípade? Možno tých 60-tisíc učiteľov si už povedalo, doba je, aká je, musíme žiť a chlieb sa musí jesť, aj keď reči sa hovoria. Ale vy ste zabránili tomu, aby tých 60-tisíc učiteľov mohlo povedať svojim státisícom žiakom, možno na hodinách občianskej náuky, možno na iných hodinách, že vo chvíli, milí žiaci, keď sa stretnete so zlom, s nečestnosťou, s nepoctivosťou, so zbabelosťou, s okrádaním, s podvodmi, vtedy, vážení žiaci, nesmiete mlčať, a poviem vám aj o príklade, ktorý o tom svedčí. A mohli ste rozprávať o tom, ako ste sa rozhodli učiteľa Žarnaya možno napriek nevôli niektorých vašich straníckych súkmeňovcov, alebo teda tých, v ktorých službách ste stúpili do Úradu vlády, alebo teda na ministerstvo, mohli ste napriek tomu povedať veci, ktoré by vás, verím, že možno ani nezosadili so stoličky ministra, ale ktoré by vás jednoznačne upevnili v histórii rezortu školstva na Slovensku. Lebo, viete, ono to raz tú pravdu niekto bude musieť povedať. Verte tomu, už to tu zaznelo, tá pravda sa nedá naveky potláčať tým, že nám to nepasuje. A vy viete, že ja o tomto nerozprávam teraz ako nejaká kortešačka predvolebná, o tomto som mal možnosť rozprávať ako aj s vašimi predchodcami, aj dávno pred týmto dňom. Mrzí ma, že prípad, ktorý mal byť jasným dokladom toho, ako sa dá, ako sa má, ako sa musí pracovať v rezorte školstva s budúcnosťou tejto krajiny, ste nevyužili.
A nie preto len kvôli IUVENTE a podivnému narábaniu so 460 tisícami eur, ale aj kvôli prípadu učiteľa Ota Žarnaya, kde ste sa zachovali rovnako slabošsky ako vaši predchodcovia, budem hlasovať za vaše odvolanie.
Ďakujem. (Potlesk.)

81.
Ďakujem vám za slovo, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky.
Ctené kolegyne, kolegovia, vážení občania, ja chcem predovšetkým zareagovať ešte v záverečnom slove na slová pána poslanca Hubu, ktorý je spolupredkladateľ spolu s pánom Feckom, s pani Mezenskou, s pánom Kadúcom, a chcem upozorniť na jeden aspekt, ktorý si ja osobitne cením a považujem ho pre šieste volebné obdobie za jeden z tých, ktorý je hodný vari takého drobného historického zaznamenania.
Určite tu nik nepochybuje, že pán poslanec Huba nie je len poslancom Národnej rady, ale je to predovšetkým; a profesorom, ale je predovšetkým človekom, ktorý svojím životom je v jednote s tým, s čím vystupuje, čo sleduje, za čo bojuje. Je to ochranár, renomovaný, nespochybniteľný. Ja bez toho, aby som sa chcel ako na nejakú protiváhu k nemu, k jeho autorite nejakým spôsobom prirovnávať, som lesník, ktorý sa dosť často stretával vo svojom živote s tým, že teda tí ochranári nám nejakým spôsobom strpčujú, nám poctivým lesníkom, život. A to, čo si myslím, že je hodné historického zaznamenania, takej drobnej poznámočky v histórii sieni zákonnosti, je to, že budem vždy hrdý na to, že nás život dal dohromady, jedného ochranára a jedného lesníka, to znamená kvázi antipódy z rôznych táborov, a že sme sa dokázali takmer vždy zhodnúť na tom, že príroda Slovenskej republiky, jej lesy, jej krajinné hodnoty prevyšujú akékoľvek rozpory, ktoré mnohokrát ľudia sú schopní nájsť aj tam, kde nie sú, a že sme vždy boli schopní predložiť návrhy, ktoré absolútne rešpektovali práve to jednotné a nevšímali si to, čo je možno až nehodné často si všímania. A preto aj chcem takýmto spôsobom zareagovať a oceniť jeho vystúpenie na konto lesného zákona, kde by možno mnohí ochranári povedali, no však ten to musí skritizovať, veď je to všetko o lesoch, veď tí lesníci, to sú tí, ktorí nerobia dobre. Takže oceňujem to z tohto oficiálneho miesta, že sme dokázali tak často dať jednotnú odpoveď na to, že neexistuje spor medzi ochranármi a lesníkmi, že existujú len lesy, ktoré sú hodné podpory a ochrany nás všetkých, a že si veľmi vážim, že som túto možnosť mal. No a teraz ešte to, že má všetko význam, aj takýto zdanlivo boj, ktorý hlasovaním nebude označený za víťazný, bojovať.
Poďakoval som už pred chvíľočkou z tohto miesta ministerstvu pôdohospodárstva, že bolo ochotné vypočuť si dôležitú zmenu v zákone o lesoch, keď sme to naposledy predkladali, v § 18, kde sme rozprávali o potrebe zásadnej zmeny hospodárskeho spôsobu v prospech výberkového spôsobu, ktorý je geniálnou odpoveďou na všetko, čo spoločnosť od lesov potrebuje, bez toho, aby ktokoľvek utrpel ujmu. Ekonómovia sú spokojní, drevári sú spokojní, ochranári sú spokojní. Jednoducho je to vynikajúca vec. A ja som hrdý na to, že ministerstvo, a ďakujem z tohto miesta, bolo ochotné znenie tohto paragrafu takto vložiť.
Ale viete, čo je zaujímavé a čo chcem zdôrazniť v tejto chvíli a čo je naozaj hodné možno použitia ako spôsobu presadzovania aj zdanlivo stratených bitiek, ktoré vedú napokon k nejakým cieľom? Keď sme s týmto znením, so znením, ktoré je dnes súčasťou platného zákona o lesoch, pred dva a pol rokmi na zhromaždení poslancov a lesníkov a zástupcov štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, bol tam aj súčasný štátny tajomník pán Spevár, s touto vetou, s touto tézou prišli, s týmto znením, ktoré je dnes súčasťou zákona, tak chcem pripomenúť tu slová jedného z pánov profesorov, ktorý, ktorého meno tu ešte nezaznelo, pán profesor Milan Saniga, človek, ktorý patrí k lesníckej elite a ktorý presadzuje celý život spôsoby, ktoré sú v lesníctve zároveň označované za prírode blízke. Keď mi na toto znenie povedal: Pán poslanec, ja aj by som s tým súhlasil, ale viete, per aspera ad astra, vy idete strašným bojom k tým hviezdam, to sa nedá, toto neobhájite. Chcem povedať, že aj tento pán profesor, požívajúci našu plnú úctu pred dva a pol rokmi povedal, že toto tu je trocha prisilné, že toto jednoducho cez politické filtre neprejde. Na a pozrite sa, čo sa stalo. Jednoducho je to tam.
Odrážam sa od tohto mostíka k tomu, že aj dnešné znenie o komplexnej hodnote lesa, ktoré tiež sa môže zdať, že to je tá snaha dostať sa ku hviezdam len bojom a že to tak rýchlo nepôjde, je odsúdené na úspech. Verte tomu, že v záujme prežitia tejto krajiny a našich detí budeme musieť prijať v akejsi možnože nie celkom takej podobe, akú som predložil so svojimi kolegami a kolegyňou, ale budeme musieť prijať, pretože to nie je učenie vymyslené preto, aby sme tu niečím zaujali, ale preto, že hodnota lesa je naozaj komplexná a to drevo je z toho len zanedbateľná časť. A klimatické zmeny a dianie vo svete nám bude dávať len za pravdu, pretože najväčším rezervoárom pitnej vody nie sú priehrady ani rieky, ale slovenské lesy. A povedzte mi, kto z vás by si chcel predstaviť život bez pitnej kvalitnej vody. No ak nikto taký nie je, tak potom si nikto nemôže predstaviť ani život bez lesov, pretože to sú spojené nádoby. To proste inak nejde.
Môžeme mať rôzne názory ideologické aj politické, ale na tomto sa musíme zhodnúť, a preto sa musíme zhodnúť aj na tom, že takéto znenie zákona pozerá do diaľky, pozerá v prospech Slovenska a musíme ho vedieť schváliť. Že to nebude práve zajtra, to je detail, ale že to bude musieť byť, to je fakt už dnes.
A posledná poznámka v záverečnej reči bude na konto verejného obstarávania. Naozaj som ocenil, a je to správa z tábora SMER-u, aktuálna a veľmi nádejná, že verejné obstarávanie pre ťažbu, sústreďovanie a pestovné práce bude už na budúcej schôdzi v novembri 2015 zrušené. To znamená, že sa lesníkom otvoria možnosti nesedieť nad papiermi, neprijímať neschopných víťazov tendrov, ktorí nevedia nič iné len vyhrať, ale robiť nevedia v lese, a budú môcť priamym zadaním poveriť tých, ktorí majú ich dôveru a ktorí si zaslúžia práce vykonávať s istou primeranou odmenou.
Ale to, čo som zdôraznil, to nebezpečenstvo, milí kolegovia, ktorí sa možno teraz všetci do jedného potešíte, že takéto niečo z dielne SMER-u prichádza. Pozor, naozaj to vyžaduje táto sloboda, ktorú týmto dostaneme, táto možnosť priameho zadania vyžaduje teda oveľa väčšiu sebadisciplínu. Áno, nech sa dostanú k prácam v lese tí, ktorí ich vedia robiť najlepšie. Nech za to dostanú primeranú odmenu. Len nech sa nestane, že takýmto odblokovaním tejto kontrolnej záklopky v podobe verejného obstarávania sa dostanú k prácam v lese tí, ktorí už síce sa nemusia podrobiť verejnému obstarávaniu, ale ktorých hlavný cieľ bude dobre zarobiť, veď sme kamaráti s tým alebo hentým. Aby sme jednoducho nenahradili to, čo je hodné kritiky na verejnom obstarávaní, tých rôznych korupčných tendencií, ktoré dávajú vyhrať tým, ktorí vyhrať nemajú, ale napriek tomu vyhrávajú, aby sme to nenahradili tým, že niekto o rok, o dva stadiaľto povie, bol to omyl, verejné obstarávanie malo ostať aj v lesnom hospodárstve, pretože sme neboli schopní zabrániť tým javom, ktoré sú jednoducho verejným obstarávaním blokované. Takže s vďakou za to, že takýto návrh z vládnej dielne príde, upozorňujem a prosím, túto možnosť netreba zneužiť, treba ju využiť v prospech lesov.
A ešte budem sám zvedavý na to znenie, ktoré, o ktorom som len počul, takže vlastne trocha rozprávam dopredu. Otázka odvozu tam napríklad nie je. Takže budú tam činnosti, ktoré možno naďalej bude treba riešiť verejným obstarávaním. A ak bude, tak nech je férové, nech umožňuje vyhrať nielen tým, ktorí sú najlacnejší, alebo, naopak, niekedy až nezdravo drahí, ale tým, ktorí sú pre dané riešenie potrieb lesného hospodárstva najvhodnejší. A to nemusí znamenať ani otázku ceny, ani otázku veľkosti, ale otázku skutočnej schopnosti robiť to, čo naše lesy potrebujú.
Premostím to k celej téme dnešnej novely zákona, k tomu, aby Lesy Slovenskej republiky boli bohatstvom v zmysle toho dekretovského, že sú nositeľom života a že sme povinní ich zachovať pre naše potomstvo. Máme k tomu skvelú príležitosť aj pri znení tohto zákona a ja vám ďakujem, že ste mu venovali pozornosť. Ďakujem.

75.
Ďakujem za slovo, pán predseda. Vďaka vlastnej nešikovnosti som nedobehol k hlasovaciemu zariadeniu. Chcem teda povedať, že pri hlasovaní pod číslom 162, tlač 1767, som chcel byť za.